Okinawa - japonský Havaj

Som na letisku v meste Naha a letím na južné ostrovy Okinawy, lebo toto by bolo loďou ďaleko a prišla ku mne pani s veľmi jednoduchou otázkou - či som Japonec, alebo či som Číňan. Čo mi po tom dlhom lete zošikmeli oči? Tu na Okinawe s turistami z Európy nerátajú a väčšinou ide o domácich japonských turistov a Japoncov je veľa - 125 miliónov. No k nim sa v poslednej dobe pridali Hongkončania, Taiwančania, ba dokonca Číňania.

Do tropického raja to majú blízko. Je ich mnoho a prispôsobuje sa im celý turistický biznis. Na Európana sa tu nemyslí. Skôr ešte na Američana, lebo na Okinawe je aj dnes okolo 26 000 vojakov armády USA. Steaky a krčmy tu teda nájdete na každom rohu. Bejzbal je tu extrémne populárny, rovnako tak aj basketbal.

Turistov mimo spomenutých krajín je však minimum. Aj Američania, ktorí sem chodia, sú buď vojaci, alebo ide o ich rodinných príslušníkov. O Okinawe už mnohí z nás počuli, no nikomu sa sem nechce ísť a dôvody sú neznáme. Pravdou je, že Japonci Okinawe ani priveľkú reklamu nerobia... Možno preto, že je to región, ktorý historicky stáročia nebol Japonskom? A teraz sa boja, že sa opäť osamostatní, keď sa mu bude ekonomicky dariť? Na Okinawu podľa mňa nechodíme preto, lebo o nej nevieme. 

Preto je aj tento môj blog pre ľudí, s ktorými si delím vášeň pre cestovanie, značne inšpiratívny.

Japonsko je extrémne rôznorodá krajina. Na severe na ostrove Hokkaido sú skvelé mnohomesačné lyžovačky. Aj na Honšú v horách napadnú ročne metre snehu. No a tu na juhu sú subtrópy a na najjužnejších ostrovoch trópy. Okinawu som navštívil počas augusta a bolo tu strašne dusno, až tropicky dusno.

Hovorí sa, že celoročne. Medzi augustom a októbrom je väčšia šanca chytiť tajfún, a to sú tak tri dni pokazenej dovolenky - prší. No tajfún môže do Japonska vlietnuť kedykoľvek, tiež celoročne. Okinawa je však postihnutá častejšie než zvyšok krajiny. O svoj život sa báť nemusíte a nebezpečnejšie je, keď na Slovensku nasneží a my to nestíhame odhrabať.

V decembri a januári sa dá kúpať, ale voda je studenšia. Ideálne je teda prísť v marci až júni. No Okinawu si kedykoľvek môžete pridať k svojej dovolenke v Japonsku, na Taiwane či k Hongkongu. Je to na skok a Okinawa nie je iba o krásnych plážach, ako sa v tomto blogu dozviete.

Tiež je zaujímavé, že cestovný poriadok trajektov na Okinawe je hustejší v júli, auguste a septembri, teda v hurikánovej sezóne. No vtedy sem chodí najviac turistov, a tak trajekty premávajú častejšie.

Okinawa, to nie je jeden ostrov, ale skupina viac ako 160 ostrovov obklopených blankytnými vodami, bielymi piesočnatými plážami a sviežou krajinou. Ostrovy, ktoré sú súčasťou súostrovia medzi Tichým oceánom a Východočínskym morom.

Zo severu na juh majú 400 km a z východu na západ dokonca 1 000 km. Preto aj odsek o sezóne presne nezodpovedá a ostrov Ishigaki je tropický.

Ostrovy môžeme rozdeliť do skupín. I. Okinawa. II. Miyako. III. Yaeyama IV. Senkaku V. Daito.

Hlavný ostrov Okinawa leží 640 km južne od pevniny Japonska (od ostrova Kjúšu) a 500 km severovýchodne od Taiwanu.

Hlavný ostrov Okinawa zaberá 90 % okinawskej pevniny. Ide o piaty najväčší ostrov Japonska (ak nerátame Kurilské ostrovy, ktoré patria Rusku, no Japonsko si na ne nárokuje). Ostrov Okinawa je dlhý 106 km a v priemere široký iba 11 km. A ak idete krížom cez ostrov, vidíte more na obidvoch stranách. Rozloha ostrova je 1 200 km².

Prechádzam celou Okinawou, je to prekvapujúco veľký ostrov a cesta jedným smerom mi bez prestávky trvá tri hodiny. Urobil som to za jeden deň - tri hodiny tam a tri späť. Bol som prekvapený horským terénom severu ostrova. Juh je ako placka. No sever je prenádherný. Juh, to však ani zďaleka nie je nuda, ale civilizácia, obchody, reštaurácie a život, ktorý ide naplno.

Toto je, čo sa týka Okinawy, zaujímavá pasáž. Okinawa je dnes nerozlučným Japonskom, no nebolo tomu vždy tak. Ostrovy Okinawa boli tradične známe ako Kráľovstvo Rjúkjú a vládli im nezávislí králi, až kým sa koncom 19. storočia nestali súčasťou Japonska. Dnes nesú ruiny mnohých hradov a pevností monarchie.

Okinawská história má 1 000 rokov a kráľovstvá sa spojili do jedného silného už v roku 1429. Kráľovstvo Rjúkjú ma teda históriu 450 rokov.

Kráľovstvo Rjúkjú si vládlo samo a králi boli mocní, múdri a nezávislí. Okinawa mala a stále má vlastný jazyk, vlastné náboženstvo, vlastnú stravu, vlastnú kultúru. Úplne odlišnú od Japonska.

Ak sa kultúra na niečo podobala, tak na čínsku, ovplyvnenú Polynéziou a trošku aj juhovýchodnou Áziou. Preto Okinawa mnohým pripomína Thajsko. „Stará Okinawa”, to bol morský národ rybárov žijúcich pod horúcim slnkom na ostrovčekoch, ktoré každoročne sužovali tajfúny.

Číňania si z kráľov Rjúkjú urobili vazalov. No tí to vítali, lebo mali zaručený obchod s Čínou. Keď si pozriete históriu, zistíte, že Čína robila odjakživa veci takto. Mala toľko sily, že ste chceli byť podrobení, oplatilo sa byť vazalom Číny (viď napríklad história Kórey).

Všetko by bolo OK, ale karty zamiešal ambiciózny japonský šogún, ktorý Okinawu napadol a rýchlo ju porazil. Okinawa sa stala vazalom Číny a Japonska zároveň. A, predstavte si, aj keď museli králi platiť obom, vyhovovalo im to. Prečo?

Japonsko je so vztýčenou hlavou je odvekým sokom Číny. Japonsko od Číny teda logicky nemohlo  nakupovať. No mohlo veci brať z Okinawy cez sprostredkovateľa a tváriť sa, že nič. Celý obchod išiel cez Okinawu a tá na tom zarábala.

Čína o Okinawu nemala záujem a keď ju Japonsko v období začiatku reforiem Mejdži v roku 1879 definitívne zabralo, Čína neurobila nič. Z Okinawy predsa profitovali Japonci – tak, že si mohli dovoliť kupovať výhodný a kvalitný čínsky tovar. Takto vtedy veci stáli. No reformy Mejdži mali vyzdvihnúť Japonsko a spraviť z neho veľmoc. To sa aj podarilo a za veľmi krátky čas ambiciózne Japonsko prevzalo západný imperializmus a až neuveriteľne zosilnelo.

Poslednou veľkou udalosťou v Okinawe bola II. svetová vojna, lebo práve tu prebehla jedna z najťažších bitiek v Tichomorí. Na cintorínoch v Naha nájdete okolo 150 000 mŕtvych, ktorí zahynuli po bezmála trojmesačnom obliehaní Okinawy, a keď nezomreli v boji, spáchali samovraždu.

USA okupovali Okinawu dlhých 27 rokov, ale v roku 1972 ju vrátili Japonsku. Ich neustála prítomnosť - 26 000 vojakov - je stále tu. Aj dnes je neustále diskutovaná. Taiwan je blízko a Čína taktiež. Okinawčania nemajú s Čínou problém. Viacerí mi hovorili o problémoch s armádou USA. Samostatnosť v tejto dobe Okinawčania nezískajú, a Japonci sa snažia južné ostrovy systematicky ovplyvňovať. Mnoho mladých ľudí z Okinawy dnes pracuje v Japonsku, vedia po japonsky a toto je ich domovská krajina, ku ktorej majú blízko. 

Práve na Okinawe je najviac storočných a dožiť sa vysoko nad 90 rokov je pre ženu prakticky normálne. Maličké ostrovy pánu bohu za chrbtom, sužované hurikánmi a hladom? Možno to je dôvod. Čokoľvek veľké ste chceli vybudovať, príroda to zničila. Nikdy ste nemohli byť priveľmi bohatý. Na to tu neboli podmienky. No mohli ste žiť šťastne.

Päťkrát viac Okinawčanov sa dožíva 100 rokov ako vo zvyšku Japonska a Japonci sú celosvetovo najdlhšie žijúcou etnickou skupinou. V roku 2002 pripadalo v Okinawe na 100 000 obyvateľov 34,7 storočných, čo je najvyšší pomer na svete.

Unikátom Okinawy je, že ľudia nie sú iba starí, ale sú aj samostatní, smejú sa so svojimi vnukmi a pravnukmi a majú skutočne dobrý a zmysluplný život.

Keď prídete na Okinawu, sami si nájdete svoj smer a spôsob, ako na to. Tu vám dávam iba krátke základy.

I. Ikigai je dôvod, prečo ráno vstanete. Ide o dôvod žiť a hlbší zmysel života. Presný opak „work-life balance”, ktorý dnes propaguje západná civilizácia. Okinavčania tvrdia, že život máte žiť s vášňou a s vášňou aj pracovať. Robiť veci tak dobre, aby vás to bavilo, aby ste do svojej práce radi vstávali. Ja tomu verím a takú prácu mám. Neviem, či budem dlhšie žiť, ale tento bod spĺňam.

Zmysel života treba podľa ikigai mať až do staroby. Ja napríklad nikdy nechcem ísť do dôchodku. Tí, ktorí zmysel života majú, sú aj podľa štúdií odolnejší voči srdcovým chorobám a vedú zdravší životný štýl. Sú motivovanejší a odolnejší, chráni ich to pred stresom a vyhorením.

Japonci opisujú ikigai ako priesečník toho, čo milujete, v čom ste dobrý, čo svet potrebuje a za čo môžete dostať zaplatené. Má to byť niečo, čo je pre vás náročné a čo sa musíte snažiť zvládnuť. Zároveň však niečo, čo vám nie je vnucované, ale chcete to urobiť. Zahŕňa to vaše oddanie a záväzok a odrazí sa to na vás v pozitívnej miere.

II. Moai je ďalší bod, s ktorým sa absolútne stotožňujem. Ide o vytvorenie skupiny či skupín. Hovoríme tomu priateľstvo. Moja rodina má však s tými našimi priateľstvami zlé skúsenosti. Keď prišli komunisti, môjmu dedovi všetko zobrali a žiadni kamaráti sa ich nezastali. Tento príbeh majú mnohé slovenské rodiny. Ide o to mať hlbších priateľov, žiadne povrchné priateľstvá, ktoré sa teraz nosia, lebo daný človek je slávny/ bohatý. Títo priatelia by vám mali pomôcť v núdzi, keď sa vám bude horšie dariť.

Moai je celoživotné puto. Treba sa o to aspoň snažiť… Moai je aj o čajových rituáloch a u nás by som povedal, že ide o „zbytočné” nedeľné obedy. Je s tým veľa práce, stoja veľa peňazí, veľa času, rozpráva sa tu antibiznis, zdá sa, že to nikoho nikam neposúva... No Okinawčania tvrdia, že práve toto je extrémne dôležité.

III. Hara Hači Bu znamená v preklade „jedz do polosýta” a Okinavčania končia jedlo, keď sú najedení na 80 %. „Mozog je trošku pozadu za tým, čo sme jedli a o 20 minút ti to dôjde, že si mal dosť už vtedy,” smejú sa, keď žiadam podrobné vysvetlenie, kedy mám vedieť, že je už tých 80 %. Každopádne toto pravidlo sa dá aplikovať hneď, však.

Najnovšie výskumy na Západe hovoria, že aeróbny tréning - behať maratóny a bicyklovať je nanič, že treba silové cvičenia a hlavne nejesť. Vraj je ideálne intermitentne hladovať a najviac zaváži hladovať keď ste deti, aby sa vaše mitochondrie nastavili na to, že život je ťažký. Potom žijete oveľa dlhšie. U nás ide vždy o aktuálnu módu, trend. Okinawčania majú svoje zásady nemenné stáročia. Načo ich meniť ak fungujú.

Okinawské rady sú mierené proti západnému individualizmu, proti vychutnávaniu si nášho bohatstva, proti prežieraniu sa, proti chamtivosti... Okinawské pravidlá hovoria o tom, že sa treba venovať niečomu zmysluplnému a žiť skromne.

OK, Okinawčania majú aj dobrú stravu. Ich „signature dish”, ako sú naše bryndzové halušky, je goja čampuri. Je to taká zmes všetkého, ale s množstvom zeleniny a rias a je v tom horký melón - goja (goya).

Goja čampuri? Na panvici pomiešajú a orestujú melón, aby zmiernili jeho horkú chuť. Pridávajú tofu, vajce ale aj bôčik. Bolo to dosť divné, až nechutné, ale keď je to zdravé, tak som to jedol. Musím povedať, že som jedol iba na 70 % lebo mi to nechutilo. Goja je vraj superfood - zázrak - bolo to horké a hnusné.  No ja si nemyslím, že dlhovekosť je v goja čampuri. Ku goja čampuri som si dal awamori, čo je miestne „saké", ale so 40 % alkoholu a saké má násobne menej. Tiež saké sa varí a toto je destilát.

Priniesli mi to v pollitrovom pivovom pohári a ja som sa zľakol, že to budem musieť exnúť - pol litra terkelice. A napadlo mi, že v tom je tá ich dlhovekosť. No to bolo awamori a bolo zriedené... Postrehol som, že Okinavčania nefajčia, ale pijú ako dúhy, naozaj veľa. Pivo Orion, ale hlavne awamori. O jedle píšem ešte nižšie.

Presadili ma za pult, lebo som bol sám a vedľa boli dve mladé dievčatá a boli otvorené, milé. Roztrhané nohavice, biely melír, vôbec sa na nič nehrali, ako keby som bol dlhoročný známy. Ani skostnatelé Japonky, ani Kjótčanky, ale príjemné Okinawčanky. 

Všetci vieme, že karate je japonský šport. No nie je to tak. Karate je okinawské bojové umenie. Z histórie vyššie je jasné, že kráľovstvo Rjúkjú bolo dlho samostatné, a tak sa karate aj samostatne vyvíjalo. Dnes je to jedna z hrdostí Okinawy. Nad mestom Naha postavili na najvyššom bode doslova chrám venovaný karate - Karate Kaikan.

Peši to je z centra mesta asi hodinku do kopca a v tom teple chcem použiť autobus. Na informáciách mi najprv povedia značne nezmyselné časy a potom mi vytlačia A4. Príliš si to nečítam, veď tu v Japonsku všetko chodí neustále a načas. No keď si ráno pozerám časy, zistím, že medzi 9.00 a 11.00 h nejde ani jeden autobus. Vyberiem sa do turistického informačného centra ešte raz a tam narazím na inú pani a tá sa síce neospravedlní, ale povie: „Pani, čo mi to povedala včera, sa zrejme zmýlila.” A dá mi iné čísla autobusov.

Je nedeľa a aj teraz chodí autobus iba raz za hodinu. Cesta trvá iba 15 minút. Vystúpim pri holičstve a peši je to asi 10 minút hore. Naozaj je lepšie mať na Okinawe vlastné auto. Budova je postavená na mieste starých cintorínov. Keď vojdem musím sa vyzuť, všade sú telocvičné parkety. Budova je obrovská, nikto nevie po anglicky. V hlavnej sále prebieha bojový turnaj, ale je to boj počítačových fanatikov. Jeden na jedného spoločne bojujú, doniesli si aj vlastné klávesnice. 

Chcem vidieť karate. Zápas však nie je, ako mi povedia na recepcii, a tak si pýtam tréning. Pochopia to tak, že chcem vlastného trénera a tréning a nie je s tým žiaden problém. Nie-nie, ja chcem iba vidieť tréning. Och, teraz tréning nie je, dostávam odpoveď. „A kedy bude?“ pýtam sa so záujmom. „Dnes tréning nie je, bohužiaľ.“ Je tu taký karatistický strom, lebo karate sa z Okinawy rozšírilo do celého sveta a dnes ho praktizuje 180 miliónov prívržencov.

Pýtam sa na Slovákov, no akosi ich neregistrujú. Ja pritom poznám toľko karatistov… Je tu aj akési múzeum - knižnica s históriou karate a tu narazím na pánka, ktorý vie po anglicky, no zázrak – v Japonsku to nie je bežné. „Prečo nemáte tréning?“ pýtam sa ho, lebo tu som si zvykol pokladať jednoduché otázky, aby bola šanca že ich Japonci pochopia. Dostávam späť odpoveď v perfektnej angličtine. „Čo akože nemáme tréning, no prosto nemáme, nikto sa dnes nezapísal.“

Úplne na rovinu, okinawská priama odpoveď. Ujo môže mať tak 70, no vyskočí ako mladík a keby som odporoval, určite by ma zbil. Nepozná Slovákov, a tak som mu povedal, nech si doštuduje, že u nás je karate veľkou a dlhodobou módou. Nasmeruje ma k štadiónu kde dnes prebieha detský turnaj: „Švihaj, aby si to stihol.“

Tieto štadióny sú asi 10 minút od môjho hotela. A tak som zbytočne zabil pol dňa trmácaním sa sem na kopec. Mám šťastie, bus ide iba jeden za hodinu a prišiel práve teraz - o tri minúty, a tak nemusím ísť peši. Roky, desaťročia používam sandále značky Teva ale mojej manželke sa nepáčia. Hovorí, že vyzerám ako český turista, aj keď do nich ponožky nenosím... A tak som si kúpil Geoxy, ktoré sú celokožené, taliansky dizajn. No po jednom dni mám na oboch nohách pľuzgiere, a tak som prosto rád, že idem busom.

Aj keď Okinawčania vraj nedodržiavajú všetko na 100 % ako Japonci, sú viac vegetní, bus príde na sekundu presne. Od vodiča dostávam lístok a keď vystupujem, tak zaplatím. Väčšinou tu majú niečo ako naše „električenky” a platia elektronicky, no ja nemám, a tak vložím 1 000 jenov do strojčeka, ktorý mi ich rozmení a šofér si zoberie svoju časť a zvyšok mi vráti. V bielych rukavičkách.

Štadión, kam idem, je oproti bejzbalovému hneď vedľa šintoistickej svätyne so zlatou strechou v podobe rohov. Už keď prichádzam, počujem povzbudzovanie a výkriky a vidím deti oblečené v bielych karatistických úboroch. Vo vnútri sú súťaže kata, a to vždy traja a traja predvádzajú svoje zostavy.

Nikdy som kata nechápal, veď na karate som chcel chodiť, aby som sa bil. No karate je práve o kata a jeho filozofiou je snažiť sa bitke vyhnúť. Je to antiboxerská filozofia, kde sa boxeri pred zápasom navzájom vyhrážajú... Toto tu v karate nie je možné.

Snažil som sa atmosféru detského turnaja pre vás zachytiť na fotografiách vyššie.

Vďaka teplým krištáľovým vodám, rozmanitému morskému životu a približne 200 rôznym druhom koralov je Okinawa jednou z najlepších potápačských destinácií na svete.

Aké je tajomstvo Okinawy? Prakticky žiadne. Vody okolo nej sú mimoriadne čisté a často dosť plytké. Už z pláže je pri pohľade na čisté dno možné vidieť nesmierne bohatý morský život. Ja vám však radím vydať sa loďou do najlepších potápacích a šnorchlovacích destinácií na Okinawe.

Severná polovica Okinawy má jednu z najväčších oblastí subtropického dažďového pralesa v Ázii nazývanú Yanbaru. Existuje tu mnoho endemických druhov flóry a fauny.

Svieža a rozmanitá krajina poskytuje jedny z najlepších prírodných odmien, vďaka čomu je Okinawa rajom pre outdoorové aktivity. V južnom regióne ostrova Okinawa, uprostred hustého lesa, sa nachádza údolie Gangala, miesto jaskynného systému s ohromujúcimi skalnými útvarmi, stalaktitmi a obrovskými stromami Banyan.

Asi 90 minút od mesta Naha na hlavnom ostrove je Yanbaru. Preplavte sa na kanoe cez jeden z najväčších japonských mangrovových lesov a všimnite si vzácne druhy zvierat, ako je yanbaru kuina (okinawský železničný vták) a Noguchi-gera (okinawský ďateľ), ktoré nazývajú vždy zelený listnatý les domovom.

Dve hodiny severne od Naha je pláž Okuma, kde sa môžete vydať na túru k vodopádom Hiji Otaki Falls. Pravdepodobne uvidíte svoj spravodlivý podiel vtákov, korytnačiek, hadov a jašteríc. Prejdite dreveným visutým mostom, ktorý sa klenie nad malým údolím pokrytým stromami a žasnite nad 85-metrovými vodopádmi, ktoré sa zrútia do bazéna pod ním.

Ak chcete zažiť atmosféru panenských pláží, potom sa z hlavného mesta Nahe viete loďou za zhruba dve hodiny doplaviť do národného parku na ostrov Kerama. Tu sa nachádzajú jedny z najkrajších pláží celého Japonska – Tokashiku a Aharen.

Ešte sa k téme dlhovekosti vrátim, lebo jedlo je na dovolenke dôležité. Myslel som si, že tu budú iba tajné korienky, no všade tu propagujú lanšmíd (spam) a robia si z toho srandu, lebo je to na mnohých suvenírových tričkách. Všade sú reklamy na steaky a na japonské slíže soba som dostal dva kúsky mastného bravčového - asi bôčik? Všetci tu popíjajú pivo Orion a pálenku awamori.

Takže, nebojte sa, môžete žiť 100 rokov a nemusíte byť úplne prudérni askéti.

Goya champuri (gója čampuri) je klasikou a toto musíte vyskúšať aj so superpotravinou goya, čo je hnusný horký melón, ktorý má tvar ako uhorka. Taktiež ho nájdete na tričkách. A, hoci je hnusný, dá sa na to zvyknúť.

Celkovo mi strava na Okinawe skôr pripomínala moje cesty do Ázie spred 30 rokov, kedy ešte domáci nevedeli, že turisti majú iné chute. Najviac asi Mjanmarsko, kde kedysi používali akýsi zvláštny koreň a ja som to jedlo nevedel jesť, a tak som celý čas jedol ryžu s čili. Teraz, keď som bol naposledy v Barme, som tú chuť už nikde nepocítil. Je to šokantné, ale Mjanmarsko je dnes turistickejšie než Okinawa. Aspoň čo sa týka európskych turistov a ich chutí.

Slíže soba mi tu chutia skôr ako tie slíže v Číne, sú z múky a nie z pohánky ako v Japonsku. Japonská soba je lepšia.

My zvykneme hovorievať, že prímorské národy žijú dlhšie, lebo jedia ryby. No tu mi vždy ponúknu steak a hlavne mastnú sviňu. Keď sa spýtam čašníka, že chcem ochutnať morské špeciality, opýtajú sa späť - bravčové, alebo hovädzie? Určite na Okinawe nejedia iba ryby a ich strava sa podľa mňa podobá tej našej. Aj toto by sme, ak sa zameriame na dlhovekosť,  vedeli teda „okopírovať" aj v našich podmienkach.

OK bravčové nie je tak mastné, oni mäsko dlho dusia, a tak stráca tuk, naozaj to nie je mastné ako u nás. No morské plody? Ak nemajú ryby, odporúčam riasy (aosa soba), tých jem veľa a majú ich skoro v každej reštaurácii a potom „umi budo” - čosi ako morská uhorka a chutí mi lepšie než gója.

V Naha musíte určite skočiť (a ideálne večer, keď je všetko rozsvietené) na ulicu Kokusai Dori. V domácich pútačoch som čítal že je to Khao San Road Okinawy. Kto bol v Thajsku, vie, o čom rozprávam. Ja som na tejto ulici vyrastal - cestovateľsky vyrastal, a potom som tu desať rokov nebol a vrátil som sa tam až tento rok.

Pre mňa je to už cirkus, úplná zmena, turistická pasca. No aj tak tam treba ísť. Kokusai Dori má vraj 1,6 kilometra, no mne sa zdalo, že iba tak 500 metrov. Potom síce meno ulice ostáva, ale stráca sa jej fluidum. Vytratia sa obchodíky, reštaurácie, pivárne, pre ktoré sem mierite. Sadol som si do jednej reštaurácie, ktorá robí goja čampori a keď ma presadili, tak som sa dal do reči s dvoma dievčatami, ktoré spomínam už vyššie. Haruko je silnejšia a má viac roztrhané gate a študuje v Tokiu. Yuha je nižšia, má odfarbené vlasy a pracuje v Osake. Aj čašník, ktorý nás obsluhuje, má odfarbené vlasy ako Yuha.

„Do tej izakaje, kde robím, chodia aj kórejské hviezdy,” vysvetľuje mi a  mne je jasno, lebo aj tí majú odfarbené vlasy. Je to zaujímavé, Kórejci boli v Japonsku čosi ako u nás Rómovia. Keď Japonsko zabralo v roku 1905 Kóreu, zakázali ten jazyk, z kórejských žien urobili prostitútky a kto bol Kórejec, nemal žiadne práva. Bol to hnoj. No a dnes sú kórejské chlapčenské skupiny aj tu v Japonsku obdivovaným hitom.

Japonci sú hrdí, no vedia sa akosi prispôsobiť? Uznať kvality súpera? Obdivujú napríklad úspechy kórejských značiek Samsung a Hyundai. Nikdy som v Japonsku nepočul napríklad na USA žiaden ponos, aj keď som reakciu provokoval. „Veď na vás zhodili dve atómové bomby,” no nikdy nič a až teraz tu na Okinawe som počul, že veľmi tie americké vojska radi nemajú. 26 000 silných chlapov to je zákonitý problém a pravidelne sa riešia napadnutia a znásilnenia. Môj partner v Tokiu mi hovorí, ž k nim sa tieto informácie nedostanú. Japonská vláda tieto správy cenzuruje a nechce USA kritizovať. 

Okinawa nie je iba o plážach a horách s džungloidnou prírodou. Ako hovorím, išlo o samostatné kráľovstvo a hrady (gusuku) sú toho dôkazom. Najznámejším je červený hrad Shuri Castle v Nahe. Patrí na zoznam UNESCO pamiatok, ale tých je tu ešte oveľa viac. Podarilo sa mi pochodiť viaceré a pokiaľ ste milovníkmi kultúry a histórie, odporúčam vám pozrieť si nasledovné.

Spomenutý hrad Shuri v Naha je starý už stovky rokov – prvýkrát ho postavili okolo roku 1300, no je vo výbornej kondícii, ako aj postarší obyvatelia ostrova. Ide totiž o jediný okinavský hrad, ktorý zrekonštruovali. Dlhé roky sa práve tu sústredila kontrola nad kráľovstvom Rjúkjú. Sprvu bol hrad menší a až v prvej polovici 16. storočia pribudol vonkajší areál.

Príbehy tu rozprávajú už hradné brány – tie vo vnútornom areáli sú zakončené drevenými konštrukciami, takzvanými yagurami, ktoré fungujú ako spojnice medzi hradnými múrmi. Brány vo vonkajšom areáli majú tvar jagury namontovanej nad klenutými bránami hradu. Tieto variácie hovoria o rozdieloch medzi obdobiami, počas ktorých tu UNESCO pamiatka už bola.

Najznámejšou a najfotografovanejšou bránou je tu kamenná Sonohyan Utaki Ishimon z roku 1519. Stromový háj, ktorý sa rozprestiera za kamennou bránou, bol pre tunajších posvätným miestom. A určite neobíďte ani Tamaudun – pohrebisko vládcov, ktoré je tu s nami ešte o 18 rokov dlhšie ako brána.

Neďaleko hradu, stále v meste Naha, vás ohúri aj záhrada Shikinaen s prelínajúcimi sa japonskými a čínskymi elementmi. Shikinaen, postavený v roku 1799 a viackrát zrekonštruovaný, stelesňuje pôvodné záhrady Ryukyuan. Tunajšie budovy v minulosti slúžili aj na privítanie čestných hostí vrátane akreditovaných čínskych vyslancov.

Nadšený som tu skutočne zo všetkých tunajších záhrad a šintoistických chrámov. Hlavne večer, keď už nie je tak teplo, je to krásne miesto na prechádzky. Všetko je osvetlené a architektúra naozaj vyzerá skôr ako v Číne než v Japonsku. Opäť som sa to snažil zachytiť na fotografiách vyššie.

Krásne akvárium nájdeme v Janove, potom v Singapure, Osake,... No ak si pozriete rebríček „najlepšie akvárium sveta,” väčšinou vám na prvom mieste nájde, že je v Okinawe a volá sa Okinawa Churaumi Aquarium.

To je šok, však? Veď o týchto ostrovoch sa toho u nás priveľa nevie. Nejde tu iba o akvárium, je to obrovský komplex, obrovská investícia. Keď akvárium otvorili, bolo najväčším na celom svete. Nemôžem povedať, že som milovník zoo a akvárií, mám rád zvieratá vo voľnej prírode (viď. môj blog: Kde najlepšie pozorovať zvieratá ) a ryby v mori. No toto akvárium je iné.

So žralokom veľrybím som mal možnosť potápať sa dva razy v Džibuti a na Svätej Helene a bol to neuveriteľnýýý zááážitok! Na Okinawe je žralok veľrybí najväčšou atrakciou akvária.

Potom idem ešte na vystúpenie delfínov a kosatiek, ktoré mi pripomínalo to v San Diegu, ale to je výrazne lepšie. Tu sú kosatky omnoho menšie a číernejšie a predvádzajú omnoho menej kúskov. Pekná sekcia je so žralokmi, to bola paráda.

No a to hlavné akvárium, to je čosi neuveriteľné. Manty, raje, obrovské ryby a potom prejde lokomotíva - žralok veľrybí. Vidíte to na úvodnej fotografii tohto blogu.

Už som to spomínal, Okinawa nie je jeden ostrov, a tak sa oplatí ich preskúmať viacej. Na mnohé ostrovy sa viete dostať mostami a niektoré mosty sú úžasnými dielami, napríklad, Irabu Bridge, Kugai Hirara, Miyakojima... Odporúčam pozrieť sa tiež na ostrov Ishigaki, ktorý sa prezýva ako japonské Maldivy.

Na vzdialené ostrovy ako Ishigaki musíte letieť a odporúčam nechať si rezervu a to hlavne pred letom domov, lebo vám môžu let pre zlé počasie - tajfún – zrušiť. To isté sa deje aj v prípade ešte menej známej Ogasawary. Tu sa dostanete iba loďou, no trajekt, ktorý si musíte zaplatiť v obrovskom predstihu, môžu kedykoľvek zrušiť.

To isté platí pri trajektoch - nedávajte si pred odletom na iný ostrov tesný príchod trajektu. Ak ho zrušia, utečie vám lietadlo. Na trajekte seďte pripútaní - ide o rýchlolode, ktoré idu nad 50km/h – nie, nepomýlil som sa. Radšej si sadnite dozadu, lebo vpredu to hádže a je mnoho prípadov zlomenín krčných stavcov u ľudí, čo sa nepripútali a väčšinou sedeli vpredu - loď môže tak hádzať. Prečítajte si moje rady o morskej chorobe.

Ideálne je, ak si trajekt zajednáte online vopred. Keď idete na bežnejší ostrov, kam sa chodí mnoho ráz denne, stačí prísť aj desať minút pred odchodom lode, stihnete kúpiť lístok a aj prísť na správny terminál, odkiaľ vaša loď vypláva. Všetko je po japonsky ale čísla poznáte.

Odpichnem sa od rád v predchádzajúcom odstavci a pokračujem. Naučte sa používať Google translate s fotoaparátom na vašom mobile - nafotíte si japonský text a Google vám ho preloží.

Naštudujte si môj blog o hurikánoch a ako sa vtedy správať, alebo si vypočujte zopár rád vo videu nižšie.

Zoberte si medzinárodný vodičský preukaz. Bez neho vám auto v Japonsku jednoducho nepožičajú. Jazdí sa na ľavej strane. Možno nikde v Japonsku auto nebudete potrebovať, aj keď ja som jazdil aj v Tokiu, ale tu sa vám to na ostrovčekoch zíde. Môžete prejsť viac pláží, viac svetových unikátnych majákov, zastaviť sa na krajších výhľadoch.

Japonsko uznáva len typ medzinárodného vodičského preukazu podľa Ženevského dohovoru, ktorý je platný iba 1 rok po vydaní. V prípade záujmu šoférovať v Japonsku je preto (ešte doma) potrebné požiadať o jeho vydanie. 

Rátajte s inou dovolenkou. Na Okinawe pochopíte silu Ázie. Ak odídete z hlavného ostrova Okinawa, tak text v angličtine nenájdete. No aj tu všetko funguje: trajekty aj požičovne na bicykle. Hotely sú mimo hlavného ostrova jednoduchšie a lepšie neexistujú. Okinawa je, čo sa týka reštaurácií, lacnejšia než ostatné Japonsko. Večer som sa vždy najedol aj s drinkom piva či awamori za 10 až 12 eur. To je lacnejšie než u nás. Pamätajte, na Okinawe jete a mladnete!

Prečítajte si blogy aj o iných neznámych ostrovoch (podľa abecedy napr. Ascension, Barths, Bermudy, Bonaire a Curaçao, Ishigaki). Mnohé ostrovy, ktoré popisujem, ešte na Slovensku nepoznáme. Na niektorých ešte noha Slováka nestála. Prečo nebyť medzi prvými?

Písať blogy o neznámych oblastiach, ktoré „nikoho nezaujímajú", je namáhavé. Ak cítite pridanú hodnotu a snahu vyskočiť nad slovenskú priemernosť, zdieľajte tento blog s vašimi známymi. Ak ste boli na nejakom skutočne výnimočnom ostrove, napíšte o tom a radi váš príspevok uverejníme.

Šťastné cesty, priatelia!