Aká je však skutočnosť? Keď sa vojská Alexandra Macedónskeho v 4. storočí p.n. l. vybrali na svoju púť, pribalil si Alexander do svojho vojska aj historikov, ktorí mali ospevovať jeho činy a objavovať nové kultúry. A práve títo historici podávajú komplexný prehľad o Hodvábnej ceste, ktorá začala písať svoju históriu za čínskej dynastie Han (206 p.n.l - 220 n.l.). Boli to práve čínske dynastie, ktoré sa zaslúžili o rozvoj hodvábnej cesty. Najväčší rozkvet dosiahla za dynastie Tang (618 - 907), ktorá sa snažila rozvíjať aj iné pre nás neznáme obchodné cesty. V prvom rade išlo o cesty na juh do dnešného Vietnamu a takisto do Japonska, a tak boli japonskí obchodníci prilákaní do Číny.
Kde mala hodvábna cesta začiatok a kde koniec? Európan mohol vyraziť z dnešného Talianska, konkrétne z Benátok, ako to urobil Marco Polo a plaviť sa loďou smerom do Palestíny alebo Konštantínopolu. Tam prichádzajúcich privítala zmes umenia celého vtedajšieho známeho sveta - rímska, islamská a byzantská kultúra. Každého návštevníka ktorý prišiel, prekvapilo obrovské mesto s viac ako 250 tisíc obyvateľmi. Na porovnanie, vtedajšie európske mestá mali maximálne 25 tisíc obyvateľov, Paríž 15 tisíc, Bratislava 4 tisíc. Od Konštantínopolu sa ďalej postupovalo smerom na Čierne more do arménskych hôr, kde sa nachádza najstaršia kresťanská komunita na svete a kde je kresťanstvo najdlhšie fungujúcim štátnym náboženstvom. Z arménskych hlbokých údolí do súčasného Azerbajdžanu a odtiaľ do Teheránu. Práve tu sa stretávali dve hlavné cesty smerom do konečnej stanice Xi'An.
Druhá cesta, na ktorú sa napájali menšie cesty, smerovala z Palestíny do Damašku, Aleppa, Bagdadu až do Teheránu. Karavány si dopriali niekoľkodňový až niekoľkomesačný oddych. Z Teheránu karavány ďalej postupovali na Turkmenistan do mesta Mehr, ďalej Uzbekistan do Bukhary, Samarkandu, Bishkeku v dnešnom Kirgistane. Potom nasledovala asi najťažšia previerka karaván - púšť Taklamakan, ktorá je zároveň aj druhou najväčšou piesočnou púšťou na svete a jedným z najodľahlejších miest na svete. Karavány využívali miestnych sprievodcov na prechod, lebo len oni vedeli, kde sú pramene a kde sa dá prenocovať. Keď sa dostali do mesta Urumčí na území dnešnej Číny mali vyhraté, tu ich čakali bohaté pramene vody, ovocia a jedla. Neraz práve toto mesto slúžilo pre cestovateľov ako oáza života. Odtiaľ karavány putovali smerom na Turpan, Cop Nhlar, Dunhuang až do konečnej stanice Xi ? an, konkrétne do moslimskej štvrti, jedinej v celej Číne. Pre väčšinu cestovateľov to znamenalo koniec ich putovania. Tu sa stretávali obchodníci z celej Číny a z Japonska. História hodvábnej cesty, ktorá sa začala písať od roku 206 pred naším letopočtom viac menej pokračovala až do roku 1453. Dovtedy cesta prežila nájazdy Rimanov, moslimov, križiakov, seldžuckých Turkov. Každý si uvedomoval, že hodvábna cesta prospieva všetkým. Až prišiel rok 1453 a dobytie Konštantínopolu osmanskými Turkmi. Osmani uzavreli všetky cesty a každý kto chcel prejsť musel platiť obrovské poplatky, čo sa samozrejme nikomu neoplatilo. Preto Európania začali hľadať nové cesty po mori. Boli to práve Portugalci, ktorí začali objavovať zámorské cesty do Indie. Po roku 1453 sa snaha európskych panovníckych dvorov ešte viac zintenzívnila. Na podnet španielskeho kráľovského dvora začal hľadať cestu cez západ aj Krištof Kolumbus...
Znovuobjavením Hodvábnej cesty sa začali zaoberať až západní cestovatelia v 19. storočí, ale veľa výprav skončilo neúspešne.
A s čím sa obchodovalo na Hodvábnej ceste? Bol to najmä hodváb, podľa ktorého dostala táto cesta pomenovanie. Marco Polo napísal vo svojej knihe Milión, že v cisárskom meste chodia aj chudobní v hodvábe, čo mu nik neveril a považovali ho za blázna aj preto, že hodváb si mohli len tak-tak dovoliť aj bohatí európski šľachtici. Ďalšími komoditami bolo korenie ako klinčeky, vanilka, čaj z južných provincií Číny, takisto po vedľajších cestách to bola aj slonovina z Indie a Afriky, otroci (veľmi žiadanými otrokmi boli Slovania z Veľkej Moravy, na ktorých zbohatol Svätopluk), ktorých kupovali moslimovia. Snáď najdrahšie bolo kadidlo z Jemenu. Týmto sa meralo bohatstvo moslimov. Z Afganistanu to bol lapis lazuli polodrahokam z Afganistanu, ktorý môžeme nájsť skoro na všetkých mezopotámskych sochách, robili sa z neho hlavne oči na sochách. Takisto táto cesta slúžila aj ako vynikajúce spojenie medzi kultúrami a prienik cudzích prvkov do kultúry spoločnosti...
najobľúbenejšie Blogy
Michal Navrátil
