Orkneje - ostrovy mladých prasiatok

Domy sú omnoho viac upravené než na Vonkajších Hebridách, majú čierne moderné strechy… Na Hebridách som – keď to teraz takto rýchlo porovnám s Orknejami – videl ohromnú chudobu. Ľudia boli vo svojej gaelčine utiahnutí.

Tu na Orknejoch cítim najväčší biznis, asi ako posledne na Normanských ostrovoch na juhu. Turistický ruch tu má evidentne veľký úspech. Vonkajšie Hebridy boli zapadákovček. Orkneje, to je opäť rozvinutý turizmus.

Letisko sa nachádza južne od hlavného mesta. Požičovne áut sú vypredané dlho vopred, auto sa zohnať prakticky nedá. Viem, aké problémy má náš destinačný manažér, keď zháňa autobus s profesionálnym šoférom – dopravu platíme dlhé mesiace vopred a nie je lacná.

Ja teraz nie som v rukách najlepšej cestovnej kancelárie, som tu sám a tak keď vyjdem z letiska, odbočím vľavo, kde je asi 40 metrov zastávka. Počkám na autobus číslo 4 a ten ma za pätnásť minút vyhodí v centre Kirkwallu. Väčšina Britov prichádza vlastným autom trajektom cez Pentland Firth, čo je síce úzky, ale zradný prieliv, ktorý oddeľuje Orknejské ostrovy od severnej škótskej pevniny (Caithness). Je známy svojimi silnými a nepredvídateľnými prílivovými prúdmi, vďaka čomu je náročnou oblasťou pre lodnú dopravu. Firth spája severný Atlantický oceán a Severné more.

Po Orknejách sa prepravujete autom, na bicykli či veľmi populárne sú pešie treky - The St Magnus Way. No ak sa rozhodnete letieť, tak určite vyskúšajte najkratší pravidelný osobný let na svete medzi ostrovmi Westray a Papa Westray. Let od štartu po pristátie je vzdialený 2,7 kilometra, čo je kratšie ako dĺžka pristávacích dráh na letisku Heathrow, a let trvá podľa mojich Apple watch 90 sekúnd.

Kirkwall je najväčším mestom Orknejí s 10 000 obyvateľmi. Mesto bolo založené už v 11. storočí a nájdete tu pekné miesta. Prvýkrát bolo mesto spomenuté v Orkneyinga sage v roku 1046. Kirkwall je historickým, kultúrnym aj duchovným centrom ostrovov.

Názov pochádza z Kirkjuvagr = „kostolný záliv“ a o kostoloch píšem nižšie - je to dôležitá téma. Po stavbe katedrály sa mesto stalo nielen mocenským, ale aj duchovným centrom oblasti. Orkneje sa dostali pod správu Škótska v roku 1472, keď boli darované ako veno pri sobáši škótskeho kráľa s dánskou princeznou. Už v roku 1486 škótsky kráľ James III. vyzdvihol Kirkwall na burgh (royal burgh).

Oproti Magnusovej katedrále je palác Biskupa a grófa. Ide o dve historické stavby spojené s nórskou a škótskou správou ostrovov. Ruiny renesančného štýlu sú pamiatkou a spomienkou na mocenské boje. Kúštiček odtiaľ, maximálne sto metrov, navštevujeme Orknejské múzeum, ktoré sa nachádza v Tankerness House. Viete tu preskúmať predvikingskú, vikingskú aj stredovekú históriu Orknejí.

V uliciach kamenného mestečka zvyknú na Vianoce a Nový rok hrať obyvatelia takzvanú Ba’ Game, čo je jedna z najzvláštnejších a najstarších stredovekých hier, ktorá prežila do dnešných dní. Hrá sa iba tu v Kirkwalle. Je to ulicová verzia futbalu alebo rugby, no bez pravidiel, rozhodcov či ihriska. Tak ako v Siene na slávnom Palio, aj tu sú mestské časti striktne rozdelené do skupín. Nejde však o sedemnásť „kontrád“, ale len o dve: Uppies (horný koniec mesta) a Doonies (dolný koniec). Namiesto konských pretekov sa tu odohráva niečo oveľa divokejšie – muži sa bijú o loptu. Je to chaotické, surové a zároveň strhujúce podujatie, ktoré pripomína stredoveký rituál viac než moderný šport. Úžasný zážitok, aký sa len tak niekde nezažije.

Orientácia v Kirkwalle je ľahká – všade trčí katedrála svätého Magnusa ako jasný orientačný bod, a tak zamierim k nej. Je pod mrakom, no slnko práve vyšlo a dá sa vojsť k cintorínu pri múroch katedrály – a je to prekrásne. Magnus Erlendsson bol spoluvládcom Orknejí na začiatku 12. storočia. Bol to vikingský vodca so spravodlivou a mierumilovnou povahou. Počas mocenského konfliktu ho zavraždil jeho bratranec Haakon. Táto tragická udalosť navždy poznačila dejiny Orknejí. Magnus sa neskôr stal symbolom viery a odpustenia. Za svoj život a tragickú smrť bol Magnus neskôr kanonizovaný a dodnes je uctievaný ako svätec a mučeník Orknejských ostrovov.

Katedrála sv. Magnusa v Kirkwalle ukrýva jeho ostatky. Nie sú však viditeľné na prvý pohľad. Urna s jeho relikviami je uložená vysoko v jednom z centrálnych múrov katedrály. Bez sprievodcu alebo miestneho znalca si toto posvätné miesto pravdepodobne ani nevšimnete. Jeho pozostatky našli iba nedávno, hlavu mal rozpolenú sekerou. Klasická vikingská smrť.

O hádke, ktorú mal so svojím bratrancom, tu ma Orknejoch vie každý.

Po Magnusovi je na Orknejoch pomenovaná aj Magnus Way – turistická trasa, ktorú zvládnete prejsť za približne týždeň. 

Kostoly zohrávajú v hlavnom meste dôležitú úlohu. Ako už viete, Kirkwall znamená „zátoka s kostolom“. Išlo o Kostol svätého Olafa, ktorý sa mimochodom nachádza len asi dve minúty pešo, hore briežkom po pravej strane od katedrály.

Katedrála je však ohromná – a naozaj najkrajšia, akú som, porovnávajúc Hebridy, Shetlandy, Normanské ostrovy či ostrov Man, videl. Katedrála svätého Magnusa je jediná katedrála v celej Británii, ktorá patrí mestu (Kirkwall) a nie cirkvi. Stavba sa začala v roku 1137, a tak je základ románsky a na ňom je gotická nadstavba.

Ubytujem sa v guest house. Môj hostiteľ bol údržbár, ale turizmus vynáša na Orknejoch viac. Realizuje Magnusovu cestu. Keď mi na Isle of Man zrušili let, tak sa mi všetko pokazilo – no hotely mi povracali peniaze. Môj terajší pán domáci mi peniaze nevráti a platím veľa – vyše 300 libier za noc – a to cestujem sám. Ceny sú na všetkých severských ostrovoch Británie vskutku otrasné.

Idem sa najesť do prístavu. Vyskúšam reštauráciu Higgis, ale majú plno a bez rezervácie nezoženiem ani miestečko pre jedného.
Tak idem do hotela Kirkwall, čo je evidentne najlepšia adresa v meste. Dávam si whisky Highland Park a dostávam ju v malom poháriku, také smiešne čosi – až na tú cenu.

Highland Park je extrémne kvalitná whisky s dobrým menom, najsevernejšia single malt whisky sveta. Na sušenie jačmeňa sa používa palivo s veľkým obsahom vresu – toto je svetový unikát. Highland Park chutí úplne inak než whisky z Islay, je omnoho jemnejší a rašelinové tóny tu nenájdete.

Dvadsaťpäťročná edícia získala 100 bodov v Ultimate Spirits Challenge. Na Vonkajších Hebridách aj na Shetlandoch som videl úplne nové destilérky. Vikingský Highland Park je tu s nami už od roku 1798. Odporúčam vyskúšať sériu Viking Honour.

K whisky si dávam klasiku – fish and chips – a musím povedať, že toto jedlo mám v Británii rád. Ryba bez kostí je úžasná a ja cítim čerstvosť. „Áno, prosím si ocot...“

Potom idem na autobusovú stanicu a zisťujem, že bus do Stromness ide o hodinu. Skočím na pivo, dám si lokálnu IPA, a to je vždy super. Včera na Hebridách (v najlepšej reštaurácii) stálo pivo 7,5 libry, a tu (v staničnej krčme) stojí 4,5 libry. To, že je to stále 3x drahšie než u nás, je jedno.

Keď sme pri jedle, začnem od raňajok. Na raňajky mávam škótske raňajky s čiernym pudingom, klobáskami, vajcom, fazuľou, hash browns, toastami a kýbľom kávy – tej prefiltrovanej, na ktorej je najlepšie to plnotučné mlieko.

Obed nemám, som vonku, a potom večera, kde sú mojím základom lokálne produkty. Ochutnajte ručne vylovené mušle sv. Jakuba či lososy. Zaujímavé je jahňacie z ostrova Ronaldsay, ktoré je kŕmené riasami. Odporúčam The Foveran, kde si dajte jedno z dvoch lokálne varených pív. Helgi’s je taktiež super a konkuruje im The Storehouse. Jedlo aj pitie mi pripadalo na Orknejoch lacnejšie než na Vonkajších Hebridoch a Shetlandoch.

Nasadám na bus a idem pol hodinu krížom cez hlavný ostrov. Je leto, som na severe, a to je stále svetlo. Naspäť ide bus tesne pred polnocou, neviem odkiaľ, neviem, či ho stihnem – no čo mám robiť, keď nemám auto?

Taxikár mi povedal, že som si mal taxík zajednať minulý týždeň. Číslo dvoch taxi spoločností mi dávajú v turistickej kancelárii ako zlatú tehličku, ako veľkú vzácnosť. Vedia prečo. Autá sa požičať nedajú, autobusy chodia v pravidelných intervaloch raz za 4 hodiny... Až takto si uvedomím, aký pohľad máme, ak na našich zájazdoch máme prenajatý privátny autobus iba pre seba.

Vodič je milý a vyloží ma pri Stenness na odbočke. Nikde nič, polia s kravami, a ja idem pešo dole asfaltovou cestičkou. Prichádzam k Stojacim kameňom v Stenness, a to je úžasné. Sú ešte vyššie než na Lewise (na Vonkajších Hebridách), ale je ich menej. No čosi úžasné. Mám nafotené ovce a kamene v pozadí. Som nadšený.

Potom idem – poklusom – smerom k Ring of Brodgar, čo je najkrajšia neolitická pamiatka na Orknejoch. Skara Brae je dôležitá, je to dedinka pri mori, ale Ring of Brodgar je scénickejšie. Plus, som tu v správny čas – náhodou neprší a vyzerá to na krásny západ slnka a ja TU môžem byť. Toto sa v Skara Brae nedá zreaizovať, lebo pamiatku zatvoria.

Som nadšený a premýšľam, že byť šaman pred 4 600 rokmi mi v takomto ambiente musia vyjsť všetky čary.

Snažil som sa ten pocit zachytiť pre Vás vo fotografiách, no verte, že naživo je to lepšie + "čosi" na tomto prastarom mieste vo vzduchu je. Niečo čo moderná veda ešte nepotvrdila a ja ako syn fyzikálneho chemika by som také čosi ani nemal spomínať. Príďte sa presvedčiť sami!

Do svojho pocitu som vhupol rýchlo a tak sa trošku vrátim. Od "stojacich kameňov v Stenness" idem úzkou cestičkou, voda na jednej aj druhej strane. Je to ohromne romantické – až na to, že neviem, ako sa dostanem späť. Busom to trvalo 35 či 40 minút, koľko mi to bude trvať späť pešo? Bude desať večer, no výhoda severných krajín v lete je tá, že je tu stále svetlo – nádhera.

Cestou sa snažím stopovať, ale nikto mi nezastaví. Osamotenému chlapovi, to je aj ťažké. Prichádzam ku kameňom Ring of Brodgar, odbočím vľavo a idem po mokradi hore. Fotím a približujem sa, a fotím. Mám niečo s telefónom a tak nenahrávam. Už mi tri razy počas tejto cesty „kľakol“, a to vo chvíľach, keď som ho potreboval najviac – a tak ho radšej nevyťahujem.

Ring of Brodgar je tu s nami už 4 400 až 4 600 rokov. Tretina kameňov je pod zemou a dve tretiny nad. Oltárne miesto, kde sa generácie a generácie stretávali pri rituáloch. Vybrali si naozaj dobre.

Neolit pre nás ľudí znamenal veľkú revolúciu. Z lovcov a zberačov sa stali poľnohospodári, začali sme farmárčiť, domestikovať zvieratá. Mohli sme žiť vo väčších skupinách a nehýbať sa (nekočovať) stále, a vtedy sa pri ohňoch začali medzi sebou ľudia viac rozprávať a viac rozmýšľať – a vznikli prvé chrámy.

Viera tu s nami bola dlho, pochovávali sme svojich mŕtvych, no teraz sa všetko omnoho viac zhmotnilo. Vznikali náboženstvá, filozofia, začali sme omnoho viac hýbať umom a začali sa presadzovať tí s väčším mozgom pred tými s veľkými svalmi. Bolo to rýchle – ako dnes umelá inteligencia, ohromný skok vo vývoji.

Skara Brae je o 500 rokov staršia než Stonehenge a omnoho, omnoho staršia než egyptské pyramídy. Džoserova pyramída bola postavená v roku 2670 p. n. l. – a je teda o vyše 500 rokov mladšia, a Cheopsova pyramída je o zopár sto rokov mladšia než Džoserova. Existujú rozsiahle dôkazy o diaľkovej komunikácii medzi Orknejskými ostrovmi a Stonehenge okolo roku 3000 pred Kristom a predpokladá sa, že na tomto súostroví severne od Škótska vzniklo množstvo kľúčových inovácií v oblasti technológií a kultúry. Vedci dnes skúmajú či oltárny kameň zo Stonehenge pochádza z Orknejských ostrovov (viď. Journal of Archaeological Science).

V neolite sme sa každopádne my, ľudia, pohli extrémne vpred a neznáme Orkneje sú pre históriu Británie omnoho dôležitejšie než je počet turistov, ktorí ich navštevujú.

Chodím okolo prastarých kameňov v celom kruhu Ring of Brodgar. Dotýkam sa kameňov. Som tu sám – iba jedna pani – a po chvíli zistím, že je to Češka. Ukazuje mi bodliak ako kvet Škótska – pekný, ale pichľavý, ako aj celé Škótsko – tvrdé, nezlomné.

Je tu pri západe slnka už druhý deň. „Sem sa nesmie chodiť. Bojím sa, aby nás tu nezaznamenali,“ hovorí. Videl som ju zďaleka a myslel som si, že sa schováva za kamene preto, lebo jej slnko svieti do očí.

„Nie, ja sa bojím, že nás nájdu…“ vysvetľuje. „Mne ani nenapadlo, že by to bolo zakázané, nikde nič nie je napísané,“ hovorím.

Urobíme si navzájom fotografie. Som nadšený ako už dávno nie. Nemusíte byť veriaci, ani mať umelecké cítenie, ale to miesto je neuveriteľné. Na malom vyvýšenom kopčeku stálo kedysi 60 kameňov. Dnes je ich 36, ale aj tak ide o veľkolepý prstenec. Niečo, čo vás pohltí a zomelie. Som veľmi rád, že som na Orkneje doletel.

Je 22.00 h, slnko zapadá a ja sa musím pohnúť. Idem dole, cez mokrade, ide prvé auto – zdvihnem ruku a držím ju, a čo sa nestalo – auto zastalo.

Ide o svedkov Jehovových, mladých ľudí, ktorí majú na starosti Orkneje, Falklandy a Pakistan. Keďže som na všetkých miestach, kde majú pobočky, bol – máme sa o čom baviť. Chcel som, aby ma hodili na hlavnú cestu, čo je asi 30 minút peši, no oni idú do Kirkwallu.

Najviac ich pobaví, keď na otázku, ako dlho tu ešte budem, odpoviem, že sa musím vrátiť domov na promócie mojej dcéry – inak sa so mnou žena rozvedie.

„Na promócii svojej dcéry by si teda naozaj mohol byť,“ začíname (ešte pred tripom do Škótska) rozhovor s manželkou.

„Promócie, to je neplánovaná udalosť, nerátal som s tým,“ odpovedám, „a o čo vlastne ide, však sme rátali, že Sára školu dá. OK, nerátal som, že dostane červený diplom – to je veľká poklona – ale predsa, skončiť vysokú školu v našej rodine nie je nič výnimočné…“

„Na promóciách budeš!“ uzavrela to pred zopár dňami moja žena.

Nepomohlo nič. Skúšali sme všetko, no nakoniec som musel zmeniť letenky tak, aby som doletel 7. júla ráno, lebo promócie sú na obed.

Inak, British Airways mi zrušili let, a tak som musel zo 6. na 7. júla prespať v Londýne. No promócie som stihol.

Vikingské Orkneje sú okrem svätého Magnusa spojené s menom Haralda Svetlovlasého – bol totálny blonďák, aj keď jeho otec bol čierny. Harald Svetlovlasý v roku 875 ustanovil Orkneje za bázu svojich ďalších pirátskych výprav. Plieniť opátstva plné striebra a zlata bola v danej dobe najväčšia vikingská záľuba.

Vikingský kráľ Olaf v roku 995 Orkneje násilne pokresťančil. No najväčším vikingským menom je na Orknejoch jednoznačne Magnus.

Ako píšem vyššie krížom cez ostrovy vedie cesta sv. Magnusa a turisti z ostrova Veľká Británia sem prichádzajú na týždeň, aby ju pešo či na bicykli zdolali. Môj pán domáci sa týmto živí. Nerobí už údržbára, ale biznis. Aj keď jeho žena vyzerá ako žena údržbára a on sa tak aj správa. Človek kastu v prvej generácii preskočí len ťažko.

Naši klienti sa na vikingskej ceste do Santiaga de Compostela prejdú taktiež. Pozývam vás prečítať si blog Zelené Španielsko a cesta do Santiago de Compostela.

Katedrála s hrubučkými (vikingskými) múrmi je impresívna, prastará a vo vnútri nájdete mnoho hrobov. Zaujal ma jeden – polárnik, ktorý sa narodil v roku 1813 v prístave Stromness tu na Orknejoch. Tvrdia mi, že tento polárnik objavil Severozápadný prieplav.

„Veď to prešiel prvý Amundsen,“ hovorím. No tu tvrdia, že to bol nezlomný Orknejan John Rae.

„Vieš, on žil s domorodcami a nosil ich oblečenie, preto aj jeho ležiaca socha má okrem pušky lokálne topánky a domorodé oblečenie.“

„To tvrdia Nóri o Nansenovi,“ oponujem opäť, a aj keď som nezdvorilý, pán sa iba pousmeje, že áno – a zachováva milotu.

Mne je sympatické že to bol lekár, tak ako ja. Nie v službách štátu, ale poháňaný vlastnou zvedavosťou. Medzi rokmi 1846 a 1854 preskúmal Severozápadný prieplav a bol to on, kto dokázal, že je skutočne splavný z Atlantiku až po Tichý oceán. John Rae objavil tiež stopy po Franklinovej expedícii. Nansen aj Amundsen sú špičky, ale John Rae ako lekár si išiel svoje, a to je mi blízke.

Dva zájazdy, v ktorých sa nachádzajú aj Orkneje