Alexander Macedónsky

Ak rozmýšľate, či zaplatiť deťom drahú a dobrú školu, Alexander je dôkazom, že sa to oplatí. Jeho otec Filip II. angažoval pre svojho malého syna učiteľa, ktorého meno poznáte - bol to Aristoteles. Múdri muži nemajú názory väčšiny a Aristoteles dodal Alexandrovi filozofické základy pre jeho ťaženie.

Samozrejme, vzdelanie bez prostriedkov, odvahy riskovať a koniec koncov bez ambícií vyhrať sa nemusí vždy rentovať. Čím som starší, tým viac vidím, že nie vždy všetko úplne platí, ale v tomto prípade sa najlepšie vzdelanie sveta osvedčilo. Výnimočné vzdelanie a odvaha riskovať sú aj dnes základom úspechu v živote.

Alexander sa stal prvým Európanom, ktorý založil ríšu, ktorá sa tiahla od Stredozemného mora cez celý dovtedy známy svet až po Indiu.

O Alexandrovi sa toho vie veľmi veľa, dokonca sa presne vie, kedy sa narodil. Bohovia totižto upriamili pozornosť na Alexandrove narodenie prírodným fenoménom, ktorý vieme identifikovať. Alexander sa narodil 20. júla 356 pred naším letopočtom. Počas hromobitia a strašnej búrky, a preto sa neskôr tvrdilo, že jeho skutočným otcom bol boh Zeus sídliaci na vrchole Olympu.

Alexander sa narodil v hlavnom meste Macedónie - v meste Pella. Toto mesto som navštívil náhodou. Býval som u kamaráta v dome na polostrove Chalkidiki, keď som dostal telefonát, že musím urgentne prísť do Severného Macedónska a doniesť pas. Nasadol som do auta a šoféroval som celú noc... Gréci mali s novým štátom, ktorý vznikol v roku 1991 rozpadom Juhoslávie a nazval sa Macedónia, problémy.

Tlačili na medzinárodné inštitúcie tak intenzívne, že sa Macedónsko muselo premenovať v roku 2019 na Severné Macedónsko. Na hraniciach mi vzájomnú nevraživosť dali pocítiť a rozobrali mi auto na súčiastky. Spor v 21. storočí je vlastne sporom o Alexandra Macedónskeho, kde Gréci tvrdili, že nová krajina nemá na privlastnenie národnosti ich hrdinu nárok, že Alexander patrí Grécku.

V absolútnom strede hlavného mesta Severného Macedónska, v Skopje, sa vzpína obrovský 22 metrov vysoký kôň s Alexandrom v bojovom postoji. Minister zahraničných vecí Grécka obrovskú sochu vyhodnotil ako „nepriamu úmeru k závažnosti historických faktov.“

Je až neuveriteľné, aké vášne Alexander dokáže vyvolať aj po bezmála 2 400 rokov od svojho narodenia a aj dnes sa diskutuje o tom, kde jeho noha stúpila, kde nie a kde bolo v skutočnosti centrum jeho ríše. Keď som sa vracal späť k Solúnu, zastavil som sa v Pelle, kde sa vojvodca narodil. Pella musela byť za života Alexandra a života jeho nasledovníkov krásne a bohaté mesto. Teraz som však v jednom z najjužnejších slovanských miest sveta toho priveľa nenašiel.

No ten pocit byť tu, dýchať ten istý vzduch ako veľký hrdina, je úžasný. Ten silný pocit, že tu predo mnou kedysi Alexander stál, ma sprevádzal na všetkých miestach, po ktorých som išiel po jeho stopách, až po rieku Indus. Alexander je hrdinom z rozprávok, udatný ako Achilles, ale rozsahom toho, čo dobyl, literárneho hrdinu vysoko presahuje.

Keď sa Alexander v 4. storočí p.n.l. narodil, Grécko prechádzalo veľkými zmenami. Mnohí dovtedy verili výhradne v osud a bohov. No práve Aristoteles patril k filozofom, ktorí presadzovali vedu. Aténčania na juhu Grécka proti absolutistickému vládnutiu založili demokraciu, kde nie jeden vládca, ale vážení, vplyvní a majetní občania určovali smerovanie svojho mestského štátu. To boli obrovské zmeny, dovtedy nebývalé.

Alexander sa však narodil ďaleko od moderného mesta, severne od Olympu - vrchu, kde žijú bohovia, v provincii, na vidieku. Alexandrov otec bol veľmi schopný muž, zreorganizoval svoje vojsko, zadovážil mu nové zbrane a rozšíril malé Macedónsko, ktorému bol absolutistickým kráľom. No mocné štáty juhu sa otočili proti  "dedinčanom" zo severu, ktorých nazývali negréckymi barbarmi.

Alexandrov otec bol stále v bojoch, tvrdý vojak. Nemal s Alexandrom dobrý vzťah, prakticky sa ani nepoznali. Úctu Grékov si vydobyl v bojoch a uzavrel dohodu s Aténami. Otec trval na tom, aby jeho syn denne praktizoval grécke zápasenie, čo Alexandrovi priveľmi nešlo. Zároveň však otec vedel, že musí synovi dopriať to, čo on nemal – vzdelanie.

Aristoteles začal učiť Alexandra od jeho trinástich rokov a neučil ho iba štátnické záležitosti, ale aj grécku drámu, geografiu, vedy, ale opäť aj literatúru a filozofiu. Rozprávali sa o Iliade a Odysei o veľkých hrdinoch... Z Alexandra vyrástol racionálny človek, no myslím si, že práve humanitné vedy mu dali ten obrovský rozlet. Veľmi málo ľudí ako jedna osoba malo na svetovú históriu taký vplyv ako Alexander.

Malý Alexander je spomínaný ako uletený, podivín. Vôbec na ňom nebolo vidieť vodcovské schopnosti. Nebol tým silným mačom ako jeho otec. Tichší a evidentne viac intelektuálnejší. No práve títo introvertní jedinci majú autonómnejšie a unikátnejšie myslenie, ktoré nekopíruje nálady väčšinovej populácie.

Toto bol Alexander. Filip mu jeho introvertnosť vyčítal, chcel bojovníka, ktorý vyhráva zápasenie, intelektuáli mu boli podozriví. Alexander býval sám a sníval. Sníval o veľkých hrdinoch. Najviac sa mu páčil Achilles - hrdina, ktorý dobyl Tróju a Alexander chcel byť ako on.

Achilles si mohol vybrať medzi dlhým a pohodlným životom, alebo krátkym s večnou slávou. Alexander sa rozhodol ísť cestou Achilla a riskovať všetko. Vizualizoval si tohoto hrdinu, všetko čo vo svojom živote robil, bolo po vzore udatného a neporaziteľného Achilla.

Tu ho vždy podržala jeho matka Olympia, ktorá mu vštepovala, že je nadčlovekom pochádzajúcim od bohov a dodávala mu neskutočnú vieru v seba. „Tvoj otec nie je z teba sklamaný, on žiarli,“ hovorievala.

Filip II. bol zabitý vo svojich 46 rokoch svojim osobným strážcom a mnohí špekulovali, že v tom mala prsty Alexandrova matka Olympia, ba dokonca samotný Alexander. Olympia tvrdila, že Filip nebol Alexandrovým otcom, ale bol ním najvyšší boh, Zeus.

Matka neustále dodávala synovi až božské sebavedomie. Alexander sa ako 20-ročný ujíma vlády. Jeho prvé činy boli kruté a nekompromisne zabil všetkých svojich odporcov. Treba si uvedomiť, že jeho otec mal 7 žien a teda v okruhu bolo veľa ambícií aj z inej strany.

Napriek tomu, že ho učil demokrat, vedel, že ak chce skutočne pohnúť svoju krajinu vpred, musí mať skutočnú moc. Grécko bolo malým územím s rozdrobenými štátikmi a keď sa Atény dozvedeli, že Filip je mŕtvy, vzopreli sa Macedónii.

Atény si netreba idealizovať. Vtedy mladý Alexander vyrazil na juh na Téby a nemilosrdne ich zničil. Zomrelo 6 000 ľudí a všetkých ostatných vzal do otroctva. Od roku 335 p.n.l., kedy Alexander toto nádherné mesto zrovnal so zemou, sa už na nohy nepostavilo. Na margo tejto bitky sa z Atén opäť stal spojenec.

Grécko malo na východe ohromného nepriateľa menom Perzia. Peržania sa tlačili do Európy a zdalo sa, že niet šance ubrániť sa. Pred 150 rokmi bolo Grécko tesne pred úplným debaklom a zánikom a keby Gréci prehrali, Európa by vyzerala dnes úplne inak. Teraz sa vojská Dareia zgrupovali a vedelo sa, že skôr či neskôr zaútočia na Európu opäť. Čakalo sa na ďalší útok a očakával sa trpký koniec.

Môj otec mi hovorieval: „mladí ľudia nevedia, že sa to nedá, a preto veci urobia“. Môj otec je vedec a tvrdí, že väčšina veľkých vedcov vymyslela najväčšie objavy do svojej tridsiatky. Einstein dostal Nobelovu cenu za fotoelektrický jav, no svoje najväčšie objavy vymyslel dlho predtým, ako mladý chalan a publikoval už v roku 1905 (rok zázrakov), keď mal 26 rokov.

Alexander išiel na neriešiteľný problém s Perziou svojsky. Povedal, že napadne obra a urobí niečo, čo nikdy nikto nečakal. Niečo také, ako keby Slovensko napadlo Rusko.

Alexander spojil rozdrobenú grécku armádu, no tá mala celá asi 36 000 mužov. Perzská vojenská sila pozostávala z vyše 300 000-člennej armády.

Alexander vsadil do tohto boja všetko. Úplne všetko. Ako keď v rulete vsadíte celý svoj majetok na jedno jediné číslo. Loďami sa preplavili cez Dardanely do Malej Ázie, do dnešného Turecka. Jednotlivé šíky viedli hlavne jeho druhovia, ktorí s nim študovali na internátnej škole pod Aristotelovým vedením.

Misia bola jasná. Oslobodiť grécke kolónie od perzskej nadvlády. Prvá cesta viedla do Tróje, základného dejiska Iliady a Odysey. Achilles bol jeho najväčším hrdinom od detstva a teraz stojí v jeho meste. Vyzliekol sa donaha, natrel olejom a bežal sa pokloniť svojmu hrdinovi. Alexander tu uspel, priniesol dary a na oplátku si vzal časť Achillovej slávy.

Efez bol jedným z najznámejších miest staroveku vďaka obrovskému chrámu bohyne Artemis, ktorý patril medzi sedem divov starovekého sveta. Perzský dvor podcenil malého nájazdníka Alexandra a nevyslal proti nemu svoje vojsko, ale poslal iba platených žoldnierov. Aj keď bolo žoldnierov viac, Alexander pri rieke Graníkos (dnes rieka Biga) vyhral.

Mal dobrú taktiku nielen v boji. Sľúbil mestám, že ak sa vzdajú bez boja, zabezpečí im demokraciu podľa vzoru Atén. No gréckych žoldnierov, ktorí bojovali proti nemu, dal nemilosrdne popraviť. Všetkých.

Perzia siahala cez tri kontinenty - od Egypta, Grécka cez hory Hindúkušu až po Indiu, po koniec známeho sveta. Bola to obrovská rozloha a Grécko bolo na konci ríše. Grécke kolónie na brehoch Stredozemného mora vítali Alexandra ako osloboditeľa. Prišla zima a Alexander sa rozhodol prečkať ju vo vnútrozemí v meste Gordion vo Frýgii.

Tu v chráme objavil kráľovský voz, na ktorom bol známy „Gordický uzol.“ Hovorilo sa, že kto rozviaže tento uzol, dobyje celú Áziu. Neuveriteľne náročne pozaväzovaný uzol bez zjavného začiatku a konca nebolo možné rozuzliť. No Alexander nezaváhal. Vytiahol meč a uzol rozsekol. Je zrejmé, že toto je legenda, ale zároveň išlo o skvelú propagandu. „Rozťať gordický uzol“ používame do dnešných dní, ak sa snažíme vyriešiť neriešiteľný problém.

Keď veľký perzský kráľ Dareios III. videl, že Alexander postupuje, zoskupil asi 70 - 100 000 armádu a doviedol ju na pláne medzi dnešným Tureckom a Sýriou. Tá bitka sa volala bitka pri Isse a odohrala sa v peknom roku 333 p.n.l. Na jar o 2 328 rokov neskôr sme tadiaľto prechádzali my, mladí nadšení Slováci, ktorí sme sa prestrihali Železnou oponou a iba pred chvíľou sa nám otvoril svet.

Drkotali sme sa našou neklimatizovanou Karosou, všetko jedlo sme mali nabalené z domu. Po príchode do Ázie sme sa ako Alexander zastavili najprv v Tróji. No keď sme teraz prechádzali do Antakye cez rieky Pinarus a Payas zatajili sme dych. Práve tu sa odohrala bitka pri Isse, jedna z najvýznamnejších bitiek staroveku.

Alexander bol vojenský génius a miesto vybral tak, že Peržania nevedeli využiť svoju 2,5- až 3-násobnú prevahu. „Vyhráme, alebo zahynieme. Ústup nie je možný“ zneli mi v ušiach Alexandrove slová. Tu to bolo, tu okolo, pozeráme z okien staručkého autobusu ale nič, absolútne žiadne historické známky nenachádzame.

„Nebuďte oslepení luxusom a veľkoleposťou našich nepriateľov," kričal Alexander smerom k svojmu vojsku. „Podceňujú nás a to je naša výhoda. Toto nie je po prvý raz čo bojujeme proti presile. Vyhráme!“

Priznám sa, na Alexandra a tieto slová som myslel ešte mnoho razy vo svojom biznisovom živote, kedy som išiel doslova z nuly a vždy mal pred sebou omnoho silnejšieho protivníka. Alexander bol v mnohom veľkým vzorom viacerých z nás.

Bitku pri Isse si vychutnávam neskôr v Istanbulskom múzeu, kde sa na tzv. Alexandrovom sarkofágu zachovalo jej vyobrazenie. Peržania mali početnú prevahu, ale reliéf ukazuje Alexandrovu silu, ktorou bola jeho kavaléria a on cvála na jej čele na svojom čiernom koňovi Bukefalovi. Alexander konal absolútne nevypočítateľne a vrhol sa do boja proti omnoho silnejšiemu a vo všetkých smeroch mocnejšiemu súperovi doslova na istú smrť. Zaútočil priamo do centra perzského vojska, zaútočil na ten najsilnejší bod.

Ohromná odvaha Macedóncov zaskočila Dareia a keď sa dostali do jeho bezprostrednej blízkosti, Dareios sa zvrtol a utiekol a s ním aj ostatné vojsko. Alexandrovi vojaci ich ešte chvíľu naháňali a pobrali im mnoho kvalitnej výzbroje. No najväčšie poklady ich ešte len čakali. Macedónci následne vtiahli do Damasku, kde ukradli 90 ton perzských pokladov a Alexander zatkol celú Dareiovú rodinu. Plavili sme sa na jediný Sýrsky ostrov Arwad, kam sa plavil aj samotný Alexander.

Zdalo sa mi, že sme tu boli od Alexandrových čias jediní turisti, lebo domáci sa tak tešili spievali a tancovali na malilinkej lodičke a tá doslova skackala po vlnách Levantského mora. Sýria bola v tej dobe bezpečnou kultivovanou a sekulárnou krajinou a pripadala mi rozvinutejšia než jej susedia. Dnes po dlhoročnej občianskej vojne ide o krajinu v absolútnom rozklade - toto je pre mňa veľmi smutné. Cestu cez Latakiu do Damasku si každopádne veľmi dobre pamätám. S tou Karosou sme asi ani nešli o moc rýchlejšie než kedysi Macedónci. No všetci sme mali rozžiarené oči, boli sme nadšení.

Spali sme vtedy v stanoch tak, ako Alexandrovo vojsko. Tá cestovateľská doba sa už nedá vrátiť, teraz by takto už nikto necestoval. 24-dňová cesta stála 278 eur vrátane dopravy a ubytovania... Na 3 týždne sme mali každý vreckové okolo 100 eur. To bolo všetko čo sa mi za rok v nemocnici na bratislavských Kramároch z môjho extrémne nízkeho lekárskeho platu podarilo ušetriť. Necítil som sa chudobný, naopak veľký a neohrozený ako Alexander.

Alexander si, ako všetci Gréci, vážil starú kultúru a egyptská bola tou najstaršou a najúžasnejšou. Na vstup do obilnice Perzie sa Alexander náležite pripravil. Čo sa týka bojov to ťažké nemal a Egypťania vítali Alexandra a boli radi, že sa zbavili nadvlády Babylónu. Alexander sa rozhodol neurobiť chybu, akú urobili Peržania a rozhodol sa získať si náklonnosť šľachty a srdcia egyptského ľudu.

Ako prvý krok sa rozhodol zrealizovať púť do oázy Siwa. Tu hlboko v púšti Sahary sídlila preslávená veštiareň. Tá v gréckych Delfách mu už osud úspešného bojovníka vyveštila, ale Alexander si chcel teraz potvrdiť osud dobyvateľa a pána celého sveta a zbožštiť svoju osobu.

Alexander prišiel do Egypta s historkou, že jeho skutočným otcom je faraón Nektanebos II., posledný vládca tridsiatej dynastie, ktorý pred Peržanmi utiekol na dvor jeho otca Filipa II Macedónskeho. Alexander putoval do veštiarne a so svojou družinou sa stratili v púšti a mali zjavenie. Do veštiarne v Siwa doniesol vzácne dary a líbyjská čarodejnica uznala jeho božský pôvod odvodený od Slnka a teda boha Amon-Ra.

Alexandrova podoba bola následne vytesaná do skaly na viacerých miestach Egypta. Bežne sa o tom nepíše, ale profesor Mahmoud Abd Elrazeek, ktorý minulý rok zomrel tvrdil, že Alexander sa plavil osobne aj dole do luxorského Karnaku.

„V Egypte strávil viac rokov,“ hovorí veľký objaviteľ alejí Sfíng medzi luxorským a karnackým chrámom „keď prišiel, Chufuova pyramída tu už stála 2 230 rokov a tá nie je ani zďaleka tou najstaršou,“ dodáva.

Prechádzam najväčšou stĺpovou sálou v Karnaku, ktorou (ak má profesor pravdu) musel ísť aj Alexander. Niektoré hlavice stĺpov vyzerajú ako zatvorené lotosové kvety, iné ako papyrus. Obrovské stĺpy nájdeme aj na chrámoch na aténskej Agore, ale toto je iná liga, všetko je omnoho mohutnejšie a omnoho viac vyzdobenejšie.

Miestnosť Víťazstva (Akhminoun) faraóna Alexandra je až úplne vzadu. Vedie ma tam sympatický žiak pána profesora Ahmed Mohamed Mohamed Abdelsalam Badawy. Ak v malej miestnosti rozprávam ozýva sa to a duní. Na stenách je vyobrazenie Alexandra ako syna boha Slnka a jeho kartuša, na ktorej je jasne napísané Alexander.

Pôvodne išlo o miestnosť Thutmosesa III. (1479 p.n.l. – 1425 p.n.l.), ktorý je akýmsi krstným otcom Alexandra. Ani toto sa nikde nedočítate a veci zistíte iba ak ste na mieste a o istú tému sa hlbšie zaujímate. Ak však vidíte, že veštica priradila Alexandrovi takéhoto úspešného bojovníka akým bol Thutmoses III. za krstného otca, bolo jasné akú budúcnosť mu predpovedá. Egyptský ľud si Alexandra zamiloval.

Alexander založil mesto Alexandria, kde potomkovia jeho generálov vystavali známy maják na ostrove Faros, ktorý sa razom stal antickým divom sveta. Alexandria sa stala hlavným mestom Egypta a bola ním 1000 rokov až do 10. storočia. Z Alexandrie sa stalo centrum vzdelanosti a vedy a jeden z najvýznamnejších prístavov Stredomoria.

Alexander takto založil 10 miest so svojim menom no egyptská Alexandria ostala tým najdôležitejším. Je neuveriteľné akú víziu mal tento mladík. Nebol to krvilačný bojovník, bol to štátnik, ktorý rozpoznal potenciál Afriky, Blízkeho Východu, ktorý práve dobyl a chcel ho loďami spojiť s rodným Gréckom. Alexander neničil, ale budoval.

Alexander neprijal výzvy Dareia na mier a pokračoval v ťažení na východ. Prekročil rieku Eufrat a prechádzal Mezopotámiou, bývalou Asýrskou ríšou. Našu Karosu na jar 1995 rieka Eufrat zastavila. No na jar roku 2012 letím do Irackého Kurdistanu, aby som si pozrel miesto ďalšieho Alexandrovho bojiska.

Prichádzam k rieke Tigris, ktorý vraj vznikol tak, že boh Enki ejakuloval. Alexandrove vojská ktoré mali teraz okolo 40 000 bojovníkov prekročili túto rieku dva roky po bitke pri Isse. Tu pri meste Erbil, kam dolietam je okrem Citadely na kopci jedna veľká planina, nie je sa kde schovať. O Erbile domáci tvrdia, že ide o najstaršie kontinuálne osídlené mesto sveta, 2-krát staršie než napríklad Jeruzalem.

Bitka sa nazýva bitka pri Gaugamele (podľa malej dedinky), alebo bitka pri Arbele (podľa Erbilu). Sme na území Iraku a Irak je krajina s úžasnou históriou, kolíska civilizácie, ktorú teraz turisti opustili. Tu vzniklo právo, písmo a koleso. Dárius teraz vsadil na široké pláne, kde vedeli jeho bojové vozy lepšie manévrovať.

Takú armádu ešte nikdy nikto nevidel, bola omnoho väčšia než pri Isse a vojsko sa ťahalo do dĺžky vyše 5 kilometrov. Keď to videli Alexandrovi kumpáni, začali sa pýtať, o čo Alexandrovi ide. „Veď Dareios ti sľúbil pôdu a obrovské bohatstvo, však? Čo ti vlastne sľúbil?“

„Sľúbil mi polovicu jeho nekonečnej ríše a ruku svojej dcéry Stateiry za ženu,“ odpovedal Alexander.

„Keby som bol Alexander, tak to určite prijmem,“ vyhlásil udatný vojak, najdôležitejší Alexandrov generál Parmenion.

A tu Alexander vraj vyslovil ďalšiu pamätnú vetu: „A aj by som to prijal, keby som bol Parmenion, ale ja som ALEXANDER! Ostalo nedopovedané, ale jasné. O boji bolo rozhodnuté.

Prechádzam najstarším kontinuálne obývaným mestom sveta o ktorom nikto nevie. Videl som fotografie Citadely keď bol pod ňou voľný nezastavaný priestor, Erbil mal vtedy 40 000 obyvateľov. Teraz je neoficiálne číslo bezmála 2 milióny. Prechádzam bazárom už asi siedmy raz a neviem sa vynadívať. Pozerám sa, či tu Alexandrovi vojaci nezanechali nejakých potomkov, no blond vlasy som nezbadal. Cesty sa točia, obchodíky sú preplnené tovarom a uličky ľuďmi.

Muži v krojoch, ženy zahalené. Som nadšený a aj z toho, že tu prakticky nič nemôžem kúpiť. Pre turistov tu nie je absolútne nič. Žiadna pohľadnica, magnetka, ani jeden suvenírový obchodík. Rozmýšľam, že kúpim domov dvojkilovú hrudu čerstvého ovčieho syra. Naposledy som takú doniesol z arménskeho Kurdistanu. Alebo 5 kg chalvy, tureckého medu, lisovaných marhúľ, či čerstvých jahôd.

„Poď si dať čaj, si naším hosťom,“ počujem na každom rohu. Musím pozvania odmietať inak by som v čajovniach sedel celý deň. Zažil som veľa pohostinných národov, no Kurdi sú na vrchole rebríčka. Pozvať niekoho je ukážkou rešpektu. Je to hlboko v drsných ľuďoch z hôr. Ľudia sú v skutku neuveriteľne milí.

Toto sú tí obávaní banditi? Na ulici je zmenáreň. Drevený stôl s dvojitým, preskleným dnom. Pod sklom sú 20 cm hrubé zväzky bankoviek, na stole sú hrubšie zväzky, tie čo sa nezmestili dole. Iba v tom jednom zväzku dolárov môže byť 20 000 a tých zväzkov je stolík plný. Ako dlho by takýto voľne postavený stolček vydržal v Bratislave či nebodaj v Taliansku? Zážitkov je veľa. Spomínal som vám ako sme v Erbile odtrhli hotelový výťah?

Písal sa rok 331 p.n.l. Dareios III. mal okrem 200 bojových vozov, kde bol každý ťahaný 4 koňmi aj bojové slony. Bol tu výber tých najlepších vojakov z celej jeho ríše. Dareiovi vojaci dlho upravovali terén a vyhladili ho, odstránili kamene aby sa bojovým vozom dobre jazdilo. Boli to smrtonosné zbrane, veľmi drahé a Alexander také nemal.

Generáli a hlavne ten najstarší a najskúsenejší Parmenion radili Alexandrovi zaútočiť v noci a hocijako inak získať aspoň akú takú výhodu proti jasnej presile a lepšie vyzbrojenej armáde. No Alexander chcel čestný boj a rozhodol sa ísť do boja za dňa, „Víťazstvo neukradnem“ vyhlásil. A hneď bolo jasné aj prečo.

Alexander chcel, aby ho Dareiovo vojsko videlo. To malo celú noc pohotovosť, lebo Dareois rátal s tým, že Alexander logicky zaútočí v noci. Alexandrove vojsko akoby sa rútilo do pripravenej pasce, ale zrazu zmenilo formáciu a oproti Peržanom stáli zrazu šikmo čo znemožnilo použiť silu vozov. Dareios spanikáril a vyslal vozy, aby ich využil.

Bojové vozy sa rútili na Alexandrove falangy s úmyslom ich rozdrviť. No tu nastal Alexandrov trik a falangy bojovníkov sa rozostúpili a vozy prefrčali okolo. Vojaci dlhými kopijami bodali kone, ktoré sa stávali neovládateľnými. Útok bojových vozov sa minul účinkom, hlavná sila Dareia bola eliminovaná. Dareios bol schovaný za svojimi vojakmi, Alexander viedol svoju jazdu, cválal na čele a teraz zaútočil podobne ako pri Isse priamo na Dareia, na jeho elitné oddiely „Nesmrteľných“.

Macedónci, ktorí boli doteraz ticho spustili bojový pokrik a presekávali sa bližšie a bližšie k šáhovi. Ten videl, že je zle a po druhý raz svoj zlatý voz otočil a dal sa na útek. Keď perzská armáda zbadala zbabelosť svojho vodcu, vzdala to. Touto bitkou, jednou z najväčších v histórii zanikla Perzská ríša.

My sme tu v Erbile dopadli ako Dareios III. Našu prehliadku sme v moslimskej horúcej krajine oslávili v kresťanskej štvrti osviežujúcim libanonským vínkom a v dobrej nálade sme v našom hoteli všetci desiati nastúpili do nášho veľkého výťahu a stlačili na tretie poschodie, kde bývame.

Smiali sme sa na drsných vtipoch drsných cestovateľov, veď Irak je stále no-go zónou pre 99.99 % svetových turistov. Ani sme si nevšimli čo sa deje. Technici vám povedia, že výťah nemôže padnúť, že je to poistené tak, že to proste nejde. No tu po pár sekundách zrazu nastal strašlivý škripot, výťah sa začal celý triasť a potom báááác, padali sme dole.

Pamätám si, čo sa mi udialo vtedy v hlave, rýchlo som si premietol, kam vysoko sme sa asi vyviezli a z akej výšky asi padáme? No to sme už boli dole, pád... Strašný buchot, chaos. Niektorí popadali, ja som to odpružil ako keď lyžujete cez obrovský bubon, akosi som to ustál. Pozriem sa dokola a vidím, že všetci žijú, nikto nie je od krvi a začal som sa strašne smiať.

Nepatrilo sa to v tej prekérnej situácii, ale bol to smiech úľavy. Výťah sa celý vzpriečil, bol totálne pokrivený, strecha výťahu sa roztvorila. Vtedy už personál rozťahoval dvere heverom a železnými tyčami, lebo to samo nešlo. Boli sme v suteréne na -1 poschodí a keď sme si to tak spätne premietali tak sme padli asi iba toto jedno poschodie.

Perzia bola najmocnejšia ríša danej doby. Alexander teraz nemusel veľké mestá obliehať, ale oni sami otvárali brány, Babylon, Súsy, Ecbatana vítali veľkého vojvodcu. Prosím vstúp a zober si naše poklady.

Babylon bol úžasný, bolo to mesto, kde stál Dareiov trón. No pravé hlavné mesto bolo ešte ďalej, bol to Perzepolis. Prvý raz som tu stál v roku 1996. Išiel som vtedy stopom z Indie. Na schodoch paláca Apadana som obdivoval reliéfy 28 národností, ktoré patrili pod ohromnú Perzskú ríšu.

Medzi nimi Sýrčania, Egypťania, Babylončania, Arméni, Indovia, Gréci, Arabi vyobrazení ako na oslavu nového roka Novruz (koná sa v deň mojich narodenín) nesú dary perzskému panovníkovi. Peržania boli múdri vládcovia a zaviedli politický kódex, ktorý dovoľoval spolužitie mnohých národností v mieri.

Alexander sa tu nezachoval zrovna ako kultivovaný človek a Perzepolis vypálil. Jedna z teórii hovorí, že preto, aby pomstil vypálenie Atén. Ja si myslím niečo iné, Alexander taký hlúpy nebol.

Inak v roku 1996 sa Slováci báli chodiť do Neapola - hovorilo sa že tu ukradnú každú Slovenku – to bolo jasné na 100%, tak ako to, že cestovatelia sú zodpovední za rozširovanie korona vírusu. Ísť vtedy do Iránu bolo ako ísť dnes na Mars. Ako mladý lekár som nemal žiadne peniaze.

Bol som oblečený v chirurgickom oblečení, jedol som suchý chleba raz do dňa, ale vstupné do Perzepolisu som zaplatil. Vtedy to bolo málo, no pre mňa veľa. Ja som však chcel vidieť miesto, ktoré dobyl Alexander a týmto spečatil pád Perzie. Perzepolis bolo mesto, ktoré mali celé tie roky Alexandrovi vojaci pred očami ako cieľ ich cesty. Dobyť Perzepolis a pomstiť napadnutie Atén Peržanmi, to bol celý čas Alexandrov marketing smerom k jeho vojsku. No teraz keď už bol tu sa mu otočiť nechcelo. 

Alexander hľadal zámienku za zámienkou prečo pokračovať v ťažení do neznáma naďalej. Povedal, že chce chytiť a zabiť Dareia. No čoskoro jeho vojaci objavili telo zavraždeného perzského vládcu, ktorého zradili jeho vlastní satrapovia. Telo pochovali (na neznáme miesto) s najväčšími poctami a my v BUBO Dareiovi a Alexandrovi už vyše 25 rokov (v rámci našich zájazdov) vzdávame úctu priamo na mieste.

Dareios bol zabitý a s ním skončila veľká ríša, ktorú založil Kýros Veľký niekedy okolo roku 539 p.n.l. keď dobyl najväčšie mesto vtedajšieho sveta, Babylon. Ten Kýros Veľký, ktorý je v Biblii popisovaný ako osloboditeľ Židov z Babylonského zajatia.

Vojaci sa čoskoro nasýtili koristi, ktorú po víťazných bitkách ulúpili, no Alexander viac ako o peniazoch hovoril o večnej sláve a jeho misiou bolo skôr dôjsť na kraj sveta a oslobodiť ho. Chcel aby ľudia žili podľa Aristotelových liberálnych myšlienok spoločne vo veľkom mieri a láske. Alexander bol cestovateľ – skutočne! – a chcel dôjsť na koniec sveta až k moru, ktoré obkolesuje Zem a o ktorom mu rozprával jeho učiteľ.

Alexander chcel ísť ďalej a ďalej, mal to neutíchajúce nutkanie, ktoré my cestovatelia tak dobre poznáme. No vojaci prejavovali nevôľu, aj jeho najbližší druhovia sa stále častejšie pýtali o čo mu ide? Extrémne úspešný Alexander začal trpieť paranojou, zdalo sa mu, že aj najbližší sú proti nemu.

Bezdôvodne umučil a zabil svojho generála, ktorý verne pri ňom stál. Bol to jeho priateľ z detstva. Previnil sa iba tým, že sa pýtal kedy toto ťaženie už skončí. Keď zabil syna poslal do Ecbatany vražedné komando, aby zabili aj otca - Parmeniona. To boli tvrdé pravidlá doby. Zároveň jasný signál pre ostatných, aby sa nepýtali.

Alexander vstúpil do dnešného Afganistanu, založil mesto Alexandria Ariana, dnešný Herát. Prechádzam Herátom, je celý rozbombardovaný a obrovské minarety sú nahnuté a zdá sa mi že na mňa padnú. Postavila ich žena, kráľovná Gawhar Šád o 1747 rokov po tom, čo do zničeného mestečka vstúpil Alexander a vlastne ho opäť založil. Herodotes Herat Arianu opisuje ako „chlebový kôš“ Strednej Ázie.

Išlo o mesto, odkiaľ pochádzala čistá rasa, Árijci. Mesto, kde bol predominantným náboženstvom zoroastriánizmus, mierové a jedno z najstarších neustále funkčných náboženstiev našej planéty. Bolo to prvé náboženstvo sveta, ktoré hovorilo o poslednom súde, mesianizme, o nebi a pekle a týmto značne ovplyvnilo judaizmus, grécku filozofiu a samozrejme následne aj kresťanstvo a islam. Posvätné texty v Aveste ovplyvnili aj Alexandra, ktorý nebol úzkoprsým fanatikom a ktorého jeho učiteľ naučil milovať poznanie.

Prechádzam sa prvý večer po bazáre, kde predávajú granátové jablká a modré burky. 10 metrov za mnou sa zrazu objaví policajné auto na korbe pick-upu má guľomet - strážia ma. Ihneď si ma tu našli, turistov sem zasa až tak veľa nechodí. Tu v Heráte vchádzam do dievčenskej školy a odovzdávam našu charitu.

Hnutie Taliban zakazuje dievčatám vzdelávať sa a preto som si vybral dievčenskú školu. Najprv prídem do školy doobeda a sú v nej chlapci, a tak musím prísť poobede ešte raz, vtedy nastupujú dievčatá. S tými vecami sa naťahujem, nosím to vždy sám, iným sa akosi nechce, počúvam tisíce výhovoriek.

Ten veľký kufor som vláčil z Mašadu a potom cez „nepriechodnú“ iránsku hranicu a stovky kilometrov v mikrobuse a teraz na streche taxíka, lebo do kufra sa nezmestil... V tom teple, dusne a prachu. No tá iskra v očiach dievčat, učiteľov a riaditeľky školy za to stála.

Náš hotel v centre mesta stráži deduško s kalašnikovom (AK-47), naša BUBO skupina má obsadené celé horné poschodie hotela, ktoré je trošku vynovené. To sa mi však nezdá, lebo vidím, že deduško je slabý a Taliban vie, kam má ísť, nemusí prehľadávať celý hotel, ale ihneď vybehnú na horné - turistické  poschodie...

Sme tu jediní turisti a ja nemám z tohoto dobrý pocit a priveľmi nespím. Pozerám z okna, kde je „odparkované“ to policajné auto a celú noc bliká na modro a červeno. Strážia nás a ja verím, že keď príde Talibanec, tak sa nedajú podplatiť.

Na letisko ideme cez cca. 10 m vysoké betónové zátarasy, ktoré neprerazíte ani tankom a odlietame do oblasti, ktorá bola pre Alexandrov život ešte dôležitejšou, odlietame do prastarej Baktrie. Pristávame v severnom centre Afganistanu v Mazár-e Šaríf a to mesto je úplne iné než Herát. Aj ľudia sú úplne odlišní.

V Heráte pripomínajú skôr vznešených a elegantných Peržanov. Tu v Mazár-e Šaríf ide o hrubých šikmookých Uzbekov. Všade je to zmeska ľudí, tým je dnešný Afganistan charakteristický, ale aj tak je rozdiel v horskej krajine markantný na prvý pohľad.

Tu v centre Mazár-e Šaríf je vraj pochovaný prorok Alí a preto je tunajšia mešita tak známa. Holuby, ktoré tu kŕmia pri východe slnka pôsobia veľmi mierumilovne, no to je žiaľ v dnešnom Afganistane iba prelud.

Severne od Mazár-e Šaríf navštevujeme mesto Balch. Práve tu sa Alexander oženil s princeznou Roxanou. Táto svadba bola však politickou záležitosťou. Na tú dobu to bolo absolútne neuveriteľné, že si Alexander nezobral ako kráľ Grékyňu, či presnejšie Macedónku. Alexander vedel, že ak chce vládnuť dlhodobejšie tak rozsiahlej a tak inej ríši, musí sa prispôsobiť jej ľudu a svadba bola týmto krokom. Už vtedy ju však spochybňovali a to sa deje do dnešných čias.

Balch je vraj klasickým helenistickým mestom, no aby ste to zbadali, musíte mať riadnu predstavivosť. Mnohí hovoria o Balchu ako o najväčšom pútnickom mieste celého Afganistanu. Mesto leží iba zopár kilometrov severne od Mazár-e Šaríf no prekvapila ma nestabilná situácia. Odbočil som asi 30 metrov do užšej uličky a zrazu sa za mnou rozbehli traja vojaci v plnej zbroji, aby som sa vrátil na hlavnú ulicu.

„Ale veď som tu, vidím Vás, som iba tu kúsok...“ namietal som, no vojaci v absolútnej panike hovorili, že tu mi ide o život. „Tu týchto 30 metrov je tak nebezpečných?“ namietal som. „Áno“, odpovedal jasne poručík. Keď sme v nedeľu odlietali z Mazár-e Šaríf tak v centre vybuchla policajná stanica a bolo zabitých pár policajtov. Tá situácia tu nie je naozaj dobrá ani dnes.

Každopádne, vo vykopávkach v Balchu trávime dosť času a prechádzame ich hore dole. Balch bol historickým centrom Chorasánu známeho najlepším šafranom sveta, centrom Budhizmu a Zoroastrianizmu, dvoch mierových náboženstiev. V Balchu sa vraj narodil Zaratuštra (Zoroaster) v 6. storočí pnl. a žili tu ešte pred príchodom Alexandra prví učeníci Budhu, bratia – obchodníci, Trapusa Bahalika.

Pozná ich celý budhistický svet ako prvých laických zvestovateľov Budhovho (Siddhárta Gautama) učenia. Aj známy Bamyan a jeho sochy (zničené Talibanom) patrili Baktríjskej ríši a teda pod vládu Balchu. Alexander po sebe nechával značne slobodné mestá a Balch je známy silnou židovskou komunitou, čo môže byť, ak si pozriete mapu, pre mnohých značne prekvapujúce.

Narodilo sa tu viac než 10 významných perzských básnikov vrátane Rúmiho. Z mesta pochádza otec lekára Avicenu (Ibn Sina), ktorý mnoho poznatkov čerpal z Balchskej knižnice.

Ešte Marco Polo o 1 600 rokov neskôr opisuje Balch, centrum Baktrie ako „noblesné a veľké mesto.“ Napriek tomu, že ho v roku 1220 Džingischán zrovnal so zemou. Myslím si že popis Marca Pola nezodpovedá už skutočnosti a skôr hovoril o minulosti mesta. Veľký arabský cestovateľ Ibn Battuta v roku 1333 hovorí už o ruinách.

Aj keď sa neskôr veľký Timur, ktorý tu bol 9. apríla v roku 1370 korunovaný, snažil o obnovu, nepodarilo sa mu to. Toto kedysi veľké mesto, je dnes zaprášená diera s deťmi hojdajúcimi sa na hojdačke v strede ničoho a babičkami predávajúcimi melóny. No aj tak ho treba vidieť a prejsť sa po 10 km dlhých obranných múroch z čias Alexandra je fascinujúce.

Alexander pokračoval dokonca ešte ďalej za hranice dnešného Afganistanu. Prekročil rieku Oxus (Amu Darya) a vstúpil z Afganistanu do dnešného Tadžikistanu, respektíve v danej dobe z Baktrie sa dostal postupne do Sogdie. Tú slávnu rieku, Oxus, som poľahky prekročil – prebrodil aj ja a dostal som sa na druhú stranu bez víz podobne ako baktrijské dvojhrbé ťavy.

Postupne dobýjal mesto za mestom a v roku 329 pnl. založil svoje najvzdialenejšie mesto Alexandria Eschaté – (najvzdialenejšia Alexandria) dnešný Chudžand (za Sovietov sa nazýval Leninabad). V BUBO mesto navštevujeme dlhé roky. Ide o druhé najväčšie mesto Tadžikistanu v blízkosti uzbeckých a kirgizských hraníc pri vstupe do úrodnej Ferganskej doliny.

Mesto leží na brehoch Syr Darye, ktorú starovekí Gréci volali Jaxartes a nad ním sa do dnešných dní vypína zrekonštruovaná pevnosť, ktorú vraj na rovnakom meste založil Alexander. Vo vnútri dnes nájdete múzeum s modernými mozaikami, ktoré mapujú život slávneho zakladateľa mesta. Chudžand je najvzdialenejším mestom položeným v nížine v lete s klímou pekla. No peklo vstúpilo aj do života Alexandrovej družiny.

Demotivovaná armáda sa už chcela vrátiť k svojim rodinám. No Alexander akoby ešte len začínal a menil taktiku. Uvedomoval si, že dobyť územie je jedna vec, ale udržať ho a úspešne spravovať druhá. Chcel domorodcom ukázať, že je skutočne perzským kráľom so všetkými zvykmi, začal sa obliekať ako Peržan a začal vyžadovať bozkávanie rúk aj od svojich najbližších ľudí.

Jeho priateľ z detstva Cleitus, sa s ním v opitosti, v dnešnom Samarkande, pohádal, tvrdil že sú si rovní a on si kľakne iba pred bohom a Alexander bohom nie je. Na to ho Alexander prepichol oštepom. Cleitus pritom zachránil ešte na začiatku ich ťaženia, pri rieke Granicus Alexandrovi život, keď odťal ruku útočníkovi, ktorý by Alexandra určite zabil.

Keď mal Alexander 10 rokov daroval mu jeho otec koňa. Filip II. bol bojovník a chcel mať zo syna bojovníka taktiež, na čo Alexander v mladosti zrovna nevyzeral. Filip II. si niekedy v roku 346 pnl. na trhu vyberal koňa a zrazu zazrel jedného nádherného. No každý sa ho bál, ani najlepší jazdci nevedeli na ňom jazdiť...

Legenda hovorí, že Alexander poprosil otca, aby to mohol vyskúšať on, otočil koňa proti slnku, aby nevidel svoj tieň a takto ho skrotil. Filip bol po prvý raz zo syna nadšený: "Ó synu, pozrime sa na Teba. Hľadaj kráľovstvo, ktoré sa Ti rovná a je ťa hodné, lebo Macedónia je pre Teba malá."

Bucifalus (Bukefalos) naozaj precválal s Alexandrom celý svet. Nikto iný na obrovskom čiernom koni s obrovskou hlavou veľkou ako vôl (Bucifalus = Volská hlava) vraj nevedel cválať.

Stojím pri krásnom smaragdovom jazere na južnom okraji Fanských hôr. Dnes sa jazero nachádza v Tadžikistane, no stáročia išlo o Perzskú ríšu a doteraz sa tu rozpráva perzsky. Niekde odtiaľto pochádzajú vraj Indoeurópania. V tomto jazere sa vraj Bucifalus utopil. No to, že precválal dovtedajší známy svet zo západu na východ a prežil toľko bitiek, kde stál vždy so svojim jazdcom Alexandrom na čele kavalérie z neho robí najznámejšieho koňa v histórii. No OK, možno Pejko je na Slovensku ešte známejší.

Alexander Baktrijskú a Sogdianskú ríšu porazil vo viacerých bitkách,  no gerilové partizánske boje pokračovali naďalej a Alexandra otravovali. Hlavne divokí Sogdiania mu kládli nevídaný odpor. Treba si uvedomiť že 93% Tadžikistanu dnes tvoria hory, tá krajina sa podobne ako Afganistan dobyť úplne nedá.

Prichádzame k prekrásnemu ľadovcovému jazeru Iskanderkul (Iskander je perzská výslovnosť mena Alexander, Kul znamená jazero), ktoré leží v nadmorskej výške 2195 metrov vo Fanských vrchoch, na severných svahoch pohoria Hissar. Až sem naháňal slávny panovník Alexander lokálneho vládcu a partizána Spitamena a sem mu doniesla jeho hlavu Spitamenova milenka. No tu v jazere sa mu vraj Bucifalus utopil. Mal vyše 30 rokov.

Iné zdroje tvrdia, že Bucifalus sa utopil v rieke Hydaspés, ktorá vteká do rieky Indus. Po tom ako si Alexander zobral Roxanu sa jeho ohromná družina vypravila na expedíciu, ktorá smerovala na "Koniec sveta", o ktorom mu rozprával Aristoteles. Tu sa Alexander prejavil ako vášnivý cestovateľ aj keď áno, mal so sebou teraz už vyše 100 000 armádu hrdlorezov. Alexander veľa pil a nikto sa mu už nechcel postaviť, vzdorovať mu, lebo bolo jasné ako to dopadne.

Čoskoro prišli k vysokánskym zasneženým horám, ktoré Alexander pokladal za tie, ktoré Aristoteles spomínal, že ide o hory, ktoré ani orol nevie preletieť.  Za nimi je vraj koniec sveta. Alexander chcel koniec sveta vidieť. Chcel dôjsť tam, kam sa to nepodarilo ešte žiadnemu Grékovi. Bol to cestovateľ, objaviteľ. Nešlo mu o peniaze, bolo to poznanie, túžba vidieť niečo, čo iní ešte nevideli, objaviť nové kraje. Pre väčšinu z jeho armády to bolo trápenie, pre neho najväčšia životná slasť. Plne to chápem, na väčšinu mojich ciest ktoré milujem by som napríklad svoju ženu nikdy nedostal :)  

Prechádzal som Hindukúšom zo severu vo Wachanskom koridore a potom na juhu, keď sme stúpali po Karakoram highway. Putovanie v týchto horách je extrémne pomalé a namáhavé a ja som tu strávil dlhé dlhé týždne úmornými prechodmi. Hindukúš - zabíjač Indov je obrovským pohorím a mnoho mužov z Alexandrovej posádky trpelo ťažkou výškovou chorobou a omrzlinami. Na jar roku 326 p.n.l. sa Alexandrovi prechod podaril a jeho hlavná obrovská armáda 135 000 vojakov prešla cez Hindukúš a Chajbarský priesmyk (známejší ako Khyber Pass).

Alexander išiel so svojou družinou severnejšie, cez vyššie priesmyky. Tu vysoko v nedostupných horách do dnešných dní malé kmene s blonďavými a modrookými ženami odvodzujú svoj pôvod od Alexandra. Ide o kmene Kalašov a Burušov, ktoré môžete ľahko vidieť aj dnes ak odbočíte z hlavnej cesty na Karakoram highway (KKH) spájajúcej dnes Pakistan s Čínou niekde pri meste Hunza.

Nerátajú svoj vek iba podľa kalendára ale pripočítavajú aj hĺbku svojich vedomostí, tak často počujete, že tu majú ľudia cez 100 rokov. „Dávno, veľmi dávno, pred islamom, prišiel dvojrohý Sikander i Azam, sem do Indie so svojou družinou. My, Kalaši, čierni kafíri z Hindúkuša, sme potomkami ich detí. Niektoré z našich slov sú stále rovnaké ako ich, aj naša hudba a naše tance,“ počúvam.

Kalaši veria napríklad v Dia.  Svet je neuveriteľne zaujímavé miesto a z overturizmu Vás dostanú iba profesionáli. Tak ako v každej oblasti, iba profesionál vie vybočiť z mainstreamu kam smeruje 99% ostatných. Každopádne vybočiť (v každej oblasti) z hlavnej cesty je fascinujúce.

Okolo dnešného Pešaváru sa hlavné Alexandrovo vojsko dostalo do povodia Indusu, do Hindistánu. Alexander mieril na juh a do doliny, kde dohodol spojenectvo v oblasti dnešného Islamabádu – hlavného mesta Pakistanu. Keď som pred pár rokmi prechádzal Taxilou na Alexandra som si spomenul. Teraz sa však v tejto oblasti viac hovorí o 78 km vzdialenom Abotabade, kde špeciálne jednotky USA zabili teroristu Bin Ládina.

Následne putoval ďalej na juh do Pandžábu, ktorý je dnes rozdelený medzi Indiu a Pakistan. Práve končil monzún, všade bola malária a Alexandrove vojsko vošlo do bitky s jedným z indických vládcov. Alexandrova armáda bola ohromná, ale indický maharadža Póros mal armádu rovnakej sily a množstvo bojových slonov.

Mal ich násobne viac než Peržania, vraj niečo medzi 3-5 tisícami. Tieto bojové slony naháňali strach jeho presláveným falangám, ktoré rozmetávali a vojaci umierali v stovkách a tisícoch. Napriek tomu Alexander vyhral, ale utrpel najväčšie straty vo svojom živote. Touto bitkou dobyl najúrodnejšou časť Indie, Pandžáb - päťriečie a založil tu mesto nazvané Alexandria Nikáia („víťazná“), a na druhej strane rieky Hydaspés, mesto nazvané po svojom mŕtvom koňovi Alexandria Bukefalia.

Rieka Hydaspés je spomínaná v Mahabharate ako Saraswathi a pramení v okolí priesmyku Rohtang, ktorý sme my v BUBO prešli nespočetnekrát na našich cestách z Lehu cez Keylong do Manali. Potom Beas, ako sa rieka volá dnes tečie dolinou Kullu, ktorou sme sa vždy vracali do Dillí. Stretával som tu zástupy Indov z nížín, ktorým tu požičiavali vetrovky a rukavice a oni sa prišli pozrieť na ozajstný sneh. Tiež som rieku 7 razy prekročil pri ceste do Amritsaru, náboženskom centre sikhov, dnešných obyvateľov Pandžábu. Vlieva sa do rieky Sutlej (najdlhšia rieka päťriečia) a tá je najvýchodnejším prítokom Indusu. Keď cestujete, všetko sa Vám postupne skladá ako mozaika.

To všetci vieme. Ešte tu máme aj zlato, diamanty a cenné papiere, hovorí aktuálny vtip. No Alexander v toto neveril, mal dušu Achilea. Nechcel sa vrátiť. „Vieš čo nás čaká doma? Nudné poľovačky, falošné ženy, pohlavné choroby a intrigy dvora“ hovoril priateľovi Héfaistiónovi. Alexander chcel radšej zomrieť v boji a vidieť koniec sveta.

No všetky okolnosti boli proti nemu. Na dôvažok 70 dní vkuse pršalo, jeho armáda sa vzbúrila a nedalo sa inak: Alexander zavelil – ide sa domov!

Išli inou cestou než akou prišli, išli do absolútneho neznáma. Alexander dal postaviť lode a splavovali Indus, rieku na ktorej brehoch som strávil stovky hodín. Raz sme sa tu s mladým lekárom Ďurom Martinkom kúpali a on dostal zápal stredného ucha. Indus bol v Himalájach strašne studený.

Pri meste Multan, 340 km juhozápadne od Láhauru, ktoré je hlavným mestom pakistanského Pandžábu dnes s prekrásnymi stavbami od Šáha Džahána, staviteľa Taj Mahalu, Alexander, ktorý bol sklamaný vývinom situácie a tým, že sa musí vrátiť a vzdať svojho sna, stratil ostražitosť a utrpel najvážnejšie zraneniem, kedy mu oštep prerazil pľúca a jeho život visel na vlásku.

Odteraz už išiel domov v tichosti a niektorí historici tvrdia, že oštep bol otrávený a práve táto bitka bola hlavnou príčinou jeho smrti. Cestou "dole" sa Indus rozširuje a vlieva do Indického oceánu a tak sa Alexander nakoniec dostal tam kam chcel – k veľkému moru, ktoré sa rozprestiera okolo celého kontinentu, na „Konci sveta“ tak, ako predpokladal Aristoteles. Cestou založil ešte niekoľko Alexandrií a dal okolo dnešného pakistanského Hajdarabádu, cca 160 km od Karáčí postaviť opevnenie.

Časť výpravy sa plavila Arabským morom do Perzského zálivu. Plavba rodáka z Kréty, admirála Nearcha vstúpila do dejín. Alexander išiel peši cez Gedróziu. Je to úmorná cesta, viem, išiel som ju stopom a vlakmi už v roku 1995 a bolo to strašné. „Kedy tam budeme?“ pýtal som sa ako mladý neskúsený cestovateľ ostatných v kupé keď sme prechádzali Balúčistánom.

Nikto neodpovedal, no ja som vedel, že chodia týmto vlakom vcelku pravidelne. Až potom mi jeden vysvetlil, že ak piesok zafúka koľajnice môžeme tu ostať visieť aj týždeň. Makrán je  piesočná absolútne nehostinná oblasť známa divokými neovládateľnými bojovými kmeňmi.

Alexander putoval 60 dní, teda nocí lebo vtedy nebola taká hrozná páľava. Táto cesta zdecimovala Alexandrovu armádu viac než všetky bitky a podpísala sa aj na jeho zdraví. Svoje vojenské ťaženie Alexander ukončil v marci roku 324 pnl. v Súsach a rok na to zomrel.

V Súsach daroval Alexander svojim vojakom požadované veno, aby si mohli vziať 10 000 Peržaniek a sám si vzal dve ženy z toho jedna bola dcérou Dareia III. Alexander vymenoval veliteľa svojej jazdy, veľmi blízkeho priateľa a mnohí hovoria, že aj milenca Héfaistióna za vezíra. Nevyhlásil svojho jasného nástupcu, ale veci začal usporadúvať tak, aby fungovali aj po ňom. Stále veľmi mladý človek bol zároveň veľmi múdry a neustále sa prispôsoboval novým okolnostiam. 

Teraz dovolil Alexander svojim macedónskym vojakom, súputníkom, ktorí s nim boli od počiatku vrátiť sa domov. No oni to zrazu považovali za potupu a svoje nahradenie regrútmi z bývalej Perzskej ríše. Nadávali mu, kričali na neho škaredé slová, znevažovali ho. Tu sa do histórie vpísal plamenný Alexandrov prejav, kde sa posledný raz ukázal ako veľký líder. Hovorí sa o najlepšej reči histórie. Ide o reč po vzbure pri Opise (dnešné Turecko).

Po tejto reči vojaci prosili Alexandra o odpustenie a nastal neuveriteľne dojemný zmier.  

Alexander sa vracal späť do Perzie, kde však po jednej z veľkých pitiek v roku 324 pnl. v Ekbatane (dnešný Hamadán) zomiera najbližší Alexandrov druh Héfaistión. Alexander dal popraviť jeho lekára, pár dní sa postil a následne dal vypraviť najveľkolepejší pohreb, aký si ľudstvo pamätalo.

Héfaistión, generál v armáde Alexandra, mu bol vo všetkých ohľadoch najmilší. Ich priateľstvo prirovnávali k priateľstvu medzi Achillom a Patroklosom a aj oni navzájom sa takto videli. Hrdinovia, ktorým patrí svet. Smrť druha ho zlomila.

V roku 323 pnl. sa Alexander vracia do Babylonu, kde pripravuje výboje do Arábie. 10. júna 323 pnl. vo veku 32 rokov však v Nabuchodonozorovom paláci zomiera. Ako príčina smrti sa hovorí o otrave vínom od prvej ženy Roxany cez maláriu po Guillan-Barrého syndróm.

Dojatý stojím v trónnej miestnosti v severnom paláci v Babylone a dotýkam sa miesta kde môj veľký hrdina zomrel. Je strašne teplo, 12. augusta 2021.

Babylon je miesto, kde sa neustále niečo dialo – tu sa varili dejiny, tu sa rodila civilizácia. Dnes 100 km južne od Bagdadu bolo kedysi najväčšíe mesto sveta. Pochádzal odtiaľto Chammurapi, ktorý kodifikoval najznámejší zákonník (originál nájdete dnes v Louvre v Paríži). Väčšina verí, že práve tu stáli okázalo krásne Semiramidine záhrady, ktoré taktiež patrili medzi staroveké divy sveta.

Expedícia ktorú vediem sa ide zúčastniť rituálov Ašura, kde sa šiíti bijú bičmi po chrbtoch a rozsekávajú si nožmi a šabľami hlavy. Ide o najkrvavejší rituál sveta.  Predstavujem si aké rituály prebiehali tu v Babylone, v srdci Mezopotámie (medziriečia) v čase keď tak náhle zomrel mladý Alexander.

Mŕtvolu Alexandra Veľkého vložili do hlinenej nádoby plnej medu, vraj do skleneného sarkofágu a ten vložili do truhly z čistého zlata. Truhlu preniesli do jeho prvej Alexandrie, do tej najväčšej a najkrajšej. Truhlu dnes neviete vidieť, ale väčšina vedcov sa zhoduje, že sa v egyptskej Alexandrii skutočne nachádza. Na vlastné oči ju v Alexandrii navštívili Strabón, Caligula, Cézar, Kleopatra či Augustus a tak aj takto nepriamo vieme, že naozaj existovala. Keď som Alexandriu navštívil v roku 2021, archeológovia mi hovorili, že sú už blízko toho, aby ju objavili.