Indický Bollywood

Naozaj, musím povedať, dnes to nie je čisto záležitosť indická, ani indického subkontinentu, bollywoodska produkcia má svojho diváka po celom svete.
Niekedy sa zovšeobecňuje a ako bollywoodske filmy sa označujú všetky filmy pochádzajúce z Indie, ale nie je to presné. Bollywood má spoločných niekoľko znakov a ak by som ich mal vložiť do definície, tak je to druh indickej filmovej produkcie v jazyku hindi, pochádzajúcej z mumbaiských filmových štúdií.

Vzhľadom na to, že táto sféra kinematografie je veľmi plodná, medzi širokou verejnosťou vznikol aj hovorový termín na jej označovanie. Davy indických filmových fanúšikov používajú na opis bollywoodskeho diela prídavné meno filmový. Vtedy to je správne, keď to je filmové. Scenár je práve vtedy úspešne spracovaný, keď má všetky nasledovné prísady: láska, šťastná rodinka (najlepšie so psom), romantika (milostné troj-, či štvoruholníky nie sú výnimka), tragický problém a zápas o dostávanie vecí do normálu. Ako tmel týchto prvkov sa zásadne používa hudba. Za tým môžme hľadať aj ďalšiu prezývku bollywoodskej kinematografie a to bollywood masala, pretože masala v jazyku hindi označuje zmes korenia. 

Nič iné ani divák nečaká. Únik z indickej každodennej reality do sveta filmových hrdinov je v Indii zábavou číslo jedna. Osudy na filmovom plátne ľudia odovzdane prežívajú, na film si neprídu oddýchnuť, zhliadnuť akčných hrdinov zachraňovať svet, zjesť 2 litre pukancov a vrátiť sa do svojich domovov, ale prídu niečo sami prežiť a preto musí byť každá story blízko srdca diváka. Veď ktorá iná téma môže byť natoľko večná ako láska a dobrodružstvá s ňou spojené? Rodinné šťastie, úspechy a pády vo vzťahoch...
Indické publikum očakáva za svoje peniaze plnú dávku zábavy. Preto drvivá väčšina vyprodukovaných bollywoodskych filmov sú romantické komédie z všakovakých prostredí, od právnických firiem až po závodné okruhy. Možno nám Európanom by na takéto filmy sedel väčšmi názov muzikál, pretože nikdy nesmie chýbať chytľavá ústredná hudba a tanečné vstupy s vyšperkovanou choreografiou. Bollywoodska masala široké masy navnadí už vopred, pretože pred samotným štartom filmu v kinách je v predaji už soundtrack, ktorý všetkych nabudí ešte doma, prv než sa vôbec vydajú do kina. Môže sa potom stať, že pri kupovaní lístkov už Indovia pospevujú známe melódie z filmu, ktorý si idú práve pozrieť.

Samozrejme, aj v Indii je možnosť navštíviť multiplexy a pozrieť si hollywoodske filmy, ale v každom väčšom meste je v centre pozornosti najmä filmový svätostánok, kde je na programe výhradne bollywood masala. Mal som možnosť sedieť vo viecerých indických kinách, ale to najlepšie, aké som tu kedy navštívil je jednoznačne najznámejší Raj Mandir v Jaipure, ktorý otvoril svoje brány po prvý raz v roku 1976. Budova nezapadá do okolitej betónovej zástavby v okolí a na prvý pohľad je výnimočná. Málokde v Indii nájdete prvky moderny Art Deco.

Tu už čakanie na lístky patrí k samotnému predstaveniu. Treba prísť včas, pretože tabuľa zavesená nad zamrežovaným okienkom pokladne je neúprosná. Ak ju pracovník bezpečnostnej služby otočí (ten istý, čo kriedou na čiernu tabuľku napísal premietací čas a cenu lístkov), dočítate sa, že je vypredané. Kým čakám na spustenie predaja, rozprávam sa s Indami okolo. Sú priateľskí a zhovorčiví ako vždy, ale aj tak si musím počas rozhovorov, kto na tom filme už koľkokrát bol, dávať pozor, aby sa nepredbiehali. Môžem si vybrať, či budeme sedieť v diamantovej zóne (drahšia a izolovanejšia v balkónikovej časti), alebo len v smaragdovej. Tá mi ale imponuje väčšmi, nie však preto, že je lacnejšia. Takto sa totiž dostanem do centra diania, medzi ľudí. S kúpenými lístkami môžeme postúpiť dnu. Najskôr rutinná bezpečnostná prehliadka a vchádzame do vstupnej haly.

Raj Mandir nie je klasické kino. Našincovi pripomína skôr divadlo. Mäkké koberce, ťažké ozdobné lustre a len jediná premietacia sála. K balkónikom sa ide hore po oblúkovej rampe a štvoro masívnych drevených dvojitých dverí vedú do kinosály, rozdelené podľa čísiel lístkov. Vstup do kinosály je zásadne až 15 minút pred premietaním. Treba si predsa kúpiť keksíčky, nápoje, alebo popcorn (áno, aj tu ho majú, ale býva sladký). Strkám lístky do ruky starcovi s hustými rádžastánskymi fúzmi (heh, tak ten tu pracuje už od nepamäti) pri dverách a on mi baterkou ukazuje, kde sú naše miesta. Sála je plná, teším sa, bude dobrá atmosféra. Usadám, robím si pohodlie, sedadlo sa dá mierne skĺznuť dolu, a po úvodných reklamách na ďalšie trháky sa začína show. Avšak nie je to len o zhasnutí svetiel. Aj po tme totiž vidno, že obecenstvo žije. Ozaj je to skôr divadlo. Ľudia ak sa im niečo páči, tlieskajú, ak nie, pískajú. Z času na čas počuť aj výkriky. Neviem, či nenávistné, či povzbudzujúce, natoľko hindi nerozumiem, ale dej na plátne je každému aj bez dobrej znalosti hindi pomerne jasný. Zlatý schematizmus v dejových osnovách!  Tanečným vstupom porozumie každý s minimom hudobného sluchu. Zvuk je naplno a keď je plno aj v publiku, tak napriek tomu, že miestnosť je klimatizovaná, občas býva fakt teplo.

Pristávajú na mne dva pukance. Obzriem sa a o dva rady za mnou skupinka Indov stojí a nadšene sa teší. Na plátne sa totižto takmer milostný párik pobozkal. Čisto v náznakoch. Erotiku tu hľadáme v zvodných pohľadoch, pohyboch a tóne hlasu. Nahota, čo i len drobná, je absolútne tabu. Ďalšie pravidlo je, že v bollywood masala často obsahuje anglicizmy, a to nielen slová, dokonca celé vety. Napríklad "I Love You" mi pripadá, že musí byť zásadne po anglicky, inak by ani také vyznanie nemalo cenu. Ľudia sa bavia, a kontrolór lístkov občas prebehne hľadisko svetlom baterky, len tak, či je všetko v poriadku. Neviem sa odpútať od udalostí na plátne, vôbec mi nevadí, že niekde v treťom sektore hľadiska rumádzga malé decko. Nečudujem sa, som zvyknutý, že Indovia nemajú problém vzať do kina aj dvojročné deti. Asi aby si zvykli. Dramatická hudba a človek sa ani nenazdá, že už ubehla hodina a pol. Padá opona (áno, naozaj tu majú oponu) a ľudia si môžu počas prestávky dokúpiť nápoje a občerstviť sa v bufete. A že tam je nátresk! Nikto si totižto nechce nechať ujsť druhú polovicu filmu, bude nasledovať rozuzlenie a happyend. Po troch hodinách je konečne všetko jasné! Rodina je pokope, záporňáci odstavení, problémy vyriešené a záverečný hudobný vstup je za nami. 

Toto treba zažiť, hoci len raz, ale k indickej kultúre kino jednoducho neodmysliteľne patrí. Aj napriek absencii nám zrozumiteľných titulkov, odchádzam ako vždy nadšený a s melódiou v hlave vonku v dave tlačiacich sa Indov sa snažím si zohnať motorikšu, aby ma dostala na hotel. Je neskoro a človeka takýto večer vyčerpá, ale do postele si líham spokojný a s úsmevom na tvári. Ráno sa s ostatnými dohodneme na detailoch ohľadne deja. Ak budete mať možnosť, vyskúšajte Raj Mandir v Jaipure, minimálne na prvé dejstvo sa kvôli zážitku oplatí objaviť.