Perla ďalekého východu - Ho Či Minovo Mesto

Kým sa vyberieme na samotnú prehliadku mesta, povedzme si o "Ho Chi Minh City" (HCMC) pár základných faktov. Kedysi známy pod menom Saigon, dnes Ho Či Minovo Mesto, je najväčším vietnamským mestom vôbec. S približne deväť miliónmi obyvateľov a bezmála rovnakým množstvom motoriek (takmer osem miliónov!) je domovom takmer desiatich percent obyvateľov krajiny. V roku 2018 sa práve v tomto meste vytvorilo približne 22% HDP a asi 29% ekonomického kapitálu celého Vietnamu. 

Mesto samotné je rozdelené na devätnásť mestských a päť prímestských častí, preteká ním nielen Saigon, ale aj rieky Ben Nghe, Dong Nai, Soai Rap a Vam Co. Neďaleko sa nachádza aj slávna delta Mekongu, aj ona patrí medzi lákadlá, ktoré sem každoročne prilákajú milióny turistov. Ho Či Minovo mesto je dnes najnavštevovanejším mestom Vietnamu, len za rok 2017 ho navštívilo 6,3 milióna turistov. Nachádza sa v okolí desiatej rovnobežky, čo má vplyv na podnebie - striedajú sa tu obdobia dažďov (máj až október) a obdobia sucha (november až apríl), priemerná teplota je tu 28°C, maximálna 40°C a minimálna 13,8°C. 

Územie mesta pôvodne patrilo Kmérom, no v 17. storočí im ho vzali rozpínajúci sa Vietnamci. V roku 1859 Saigon dobyli Francúzi, o tri roky neskôr sa z neho stáva hlavné mesto Kočinčíny. Práve Francúzi tu vybudovali mnoho z očarujúcich budov, ktoré tu môžeme vidieť dodnes. Môžu aj za tie široké bulváry, na ktoré sa to závratné množstvo motoriek (relatívne) bez problémov zmestí. V roku 1975 padol Južný Vietnam a sever oficiálne vyhráva vojnu, keď tanky prerážajú práve v Saigone brány Prezidentského paláca (dnes Palác znovuzjednotenia). Už o rok bolo mesto oficiálne premenované na Ho Či Minovo Mesto, na počesť dnes už kultovej osobnosti, politického vodcu a národného buditeľa, Ho Či Mina. Domácim však toto premenovanie nebolo celkom po chuti, centrálna štvrť mesta (District 1) sa preto dodnes nazýva Saigon. 

Našu prehliadku začíname na jednej z historicky najstarších ulíc v meste, Dong Khoi. Práve na tejto ulici sa nachádza aj Mestské divadlo HCMC, ľudovo (a historicky) nazývané Saigonská opera. Postavená v roku 1897 francúzskym architektom Eugenom Ferretom, je nádherným príkladom francúzskej koloniálnej architektúry. V dnešnej dobe je maximálna kapacita opery päťsto ľudí, no kedysi sa ich sem vošlo aj tisícosemsto. Opera si odniesla kritiku za prílišnú ozdobnosť, v roku 1943 z jej fasády preto odstránili množstvo dekorácií, sôch či vyrytých nápisov. Po definitívnej porážke Francúzov slúžila budova aj ako dočasné útočisko pre francúzskych civilistov, prichádzajúcich zo severu. Istý čas slúžila aj ako dolná snemovňa Vietnamského štátu a následne Vietnamskej republiky. Po páde Saigonu jej však bola prinavrátená pôvodná funkcia divadla. Na tristé výročie založenia Saigonu nechalo mesto fasádu zrenovovať do podoby, v ktorej ju môžme vidieť dnes.

Ulica, na ktorej sa divadlo nachádza, je v súčasnosti nákupným srdcom celého mesta. Stále tu ešte možno obdivovať grandiózne koloniálne budovy, hoci aj tie už pomaly začínajú zatieňovať kancelárske mrakodrapy. V budovách sídlia medzinárodné značky, butiky, štýlové kaviarničky a najluxusnejšie reštaurácie. Okrem iného sa práve na tejto ulici nachádzajú prominentné hotely ako Caravelle či Sheraton.

Pešo sa presúvame neďaleko divadla, pred budovu radnice HCMC. Dnes patrí radnica aj so svojím okolím k najtypickejším pamiatkam mesta. Pozostáva z troch budov a jej fasáda je naozaj neprehliadnuteľná, zdobená reliéfmi vyobrazujúcimi zvieratá i ľudí. Pred hlavnou budovou sa nachádza i socha "Strýčka Ho". Ako všade vo Vietname, i tu platí, že čo večer nesvieti, akoby ani neexistovalo. Celá radnica i okolie sú vkusne nasvietené a nočná prechádzka týmito miestami dáva návštevníkom možnosť urobiť si naozaj jedinečné fotky.

Prípadne si jej scenériu môžeme vychutnať pri koktejloch v hoteli REX, ktorý sa nachádza hneď na začiatku pešej zóny pri radnici a poskytuje jedinečnú možnosť užiť si trochu luxusu a pozorovať život mesta a ľudí pod sebou. Práve tento hotel začínal ako dvojposchodové autocentrum, kde boli vystavované európske značky áut, ako napríklad Citroen. Následne bolo toto centrum prerobené na "Rex Complex" - hotel s kinami, jedálňou či tanečnou sálou. Počas Vietnamskej vojny sa v hoteli konali denné konferencie vojenského velenia americkej armády, v priestoroch strešného baru sa často zdržiavali americkí vojaci. My sa tu nachádzame za bieleho dňa, do baru teda ešte nejdeme, urobíme si však jedinečné fotky a pokračujeme ďalej. 

Výhodou toho, ako máme v BUBO naplánovanú prehliadku mesta, je fakt, že všetky zastávky v rámci našej pešej tour sú blízko pri sebe. Ani tentokrát teda nemusíme chodiť ďaleko a prichádzame k ďalšiemu bodu nášho programu. A nie je to len taký obyčajný bod, je to rovno trojbod! Presunuli sme sa totiž pred budovu hlavnej pošty HCMC. Stadiaľto vidíme hneď tri dôležité miesta - už spomínanú budovu pošty, katedrálu Notre Dame de Saigon, ale aj jednu malú, nenápadnú striešku. Začnime teda pekne postupne, budovou pošty. Ako inak, i táto je postavená v koloniálnom štýle a áno, uhádli ste, majú ju na svedomí Francúzi. Povráva sa, že budovu navrhol samotný Gustav Eiffel, no nie je to tak. V skutočnosti za návrhom stojí Alfred Foulhoux, prácu však odviedol prvotriednu.

Dominantou pošty sú oblúkové okná s drevenými okenicami, vnútri môžme vidieť krásne oblúkové klenby, mramorovú podlahu a staré telefónne búdky. Aby sme však nezabudli, že sme vo Vietname, výzdobe dominuje veľký portrét Ho Či Mina v strede steny naproti vchodu. Po bokoch sú vyobrazenia máp - jedna zobrazuje telegrafické linky Vietnamu a Kambodže, druhá oblasť Saigonu z konca 19. storočia. Pošta dodnes funguje a dajú sa odtiaľto poslať pohľadnice (vrelo odporúčame!), no môžete si tu aj zmeniť peniaze.

Hneď vedľa pošty nám do očí udrie podozrivá podoba katedrály s temer rovnomennou budovou v Paríži. Podobnosť nie je náhodná: Notre Dame de Saigon (oficiálny názov Notre-Dame katedrála Saigonu) je postavená podľa vzoru Notre Dame de Paris. Je jednou z mála kresťanských pevností, ktoré vo Vietname fungujú dodnes. Pýši sa krásnou fasádou z červených tehál, obrovskými vitrážovými oknami či dvomi zvonicami. Každá z nich má tri bronzové zvony, ktoré dodnes fungujú. Plány i materiály pre stavbu pochádzali z Francúzska, vo Vietname sa stavba "len" realizovala.

Katedrála je zasvätená Panne Márii, ktorá je opatrovníčkou vietnamských kresťanov. Socha Márie má vraj roniť slzy, ak bude Vietnamu hroziť nebezpečenstvo. Naposledy sa tak udialo v roku 2005, vraj jej po pravom líci stekala slza. Tieto informácie síce neboli potvrdené žiadnymi cirkevnými hodnostármi, no tak či onak vyvolali masové odozvy. Celé námestie bolo vtedy na niekoľko dní uzavreté a hromadne sa sem chodili modliť vietnamskí kresťania, aby ich Panna Mária ochránila. (Pozn: ak do Ho Či Minovho Mesta mierite v roku 2019, na katedrále práve prebiehajú rekonštrukčné práce, a tak nie je možné dostať sa dnu ako náštevník, brány katedrály sa otvárajú len na bohoslužby).

Tretím dôležitým bodom tejto zastávky je tá malá strieška, ktorú sotva zbadáme. Prečo je táto nenápadná strieška taká dôležitá? Práve stadiaľto totiž po páde Saigonu v apríli 1975 evakuovali amerických vojakov. Evakuačná operácia s názvom Častý vietor (Frequent Wind) sa udiala 29. a 30. apríla, a za tieto dva dni bolo helikoptérami prepravených viac než sedemtisíc ľudí. Viac než päťtisíc z evakuovaných boli juhovietnamci, všetci piloti helikoptér (bolo ich 31) boli americkí dobrovoľníci. Bežne sa v helikoptére viezlo štrnásť ľudí, počas tejto operácie často aj dvadsať. Evakuovalo sa z mnohých miest naprieč mestom, okrem iného aj z budovy Americkej ambasády. Helikoptéry lietali doslova hore-dole medzi veľkými vojenskými loďami, ktoré kotvili kúsok od pobrežia a evakuačnými bodmi. Nie všetkým vojakom Južného Vietnamu sa však podarilo utiecť do bezpečia, mnohí z nich končili v mori, odkiaľ ich prúdy uniesli až k pobrežiu Danangu. Tam ich však šťastný koniec nečakal, boli umiestňovaní do prevýchovných táborov, na nútené práce a podobne. 

Po krátkom obede, počas ktorého načerpáme sily, sa presúvame k Palácu nezávislosti, tiež nazývanému Palác znovuzjednotenia. Pôvodne na mieste dnešného paláca stála drevená budova, ktorú dal v roku 1868 nahradiť kamennou stavbou guvernér Kočinčíny na oslavu novozaloženej kolónie. Stavba bola dokončená až v roku 1873 a niesla názov Palác kráľa Norodoma (podľa kambodžského kráľa Norodoma), no hovorilo sa mu aj jednoducho Guvernérsky palác. Na krátku dobu, počas japonskej okupácie Vietnamu, bol palác sídlom japonských okupačných úradníkov. Potom sa na čas navrátil Francúzom a po ich porážke v roku 1954 nasledovalo, podľa Ženevských úmluv, rozdelenie Vietnamu na severný a južný. Saigon sa stal hlavným mestom Južného Vietnamu a počas Vietnamskej vojny slúžil tento palác ako bydlisko i pracovisko prezidenta Južného Vietnamu.

Po nástupe prvého prezidenta Ngo Dinh Diema k moci sa palác premenoval na Palác nezávislosti. V roku 1962, po neúspešnom atentáte na samotného prezidenta, bolo zničené celé ľavé krídlo a palác bol postavený nanovo, v súčasnej funkcionalistickej podobe. Práve tu sa definitívne rozhodlo aj o víťazstve Severného Vietnamu, keď severovietnamská armáda na tankoch prerazila brány paláca a bolo jasné, že vojnu vyhrávajú a Saigon padá. Pamiatky, ktoré sme videli doposiaľ, sme mohli obdivovať len zvonka, no Palác znovuzjednotenia si ideme pozrieť aj zvnútra. Máme préležitosť nazrieť do minulosti. Ako to tu počas vojny fungovalo? Kde sa stretávali ministri? Kde sa plánovali útoky? Kde pracoval prezident? A kde býval? Ako sa počas voľných chvíľ mohol v paláci zabaviť? Aké mala komnaty prvá dáma? Ako bol palác vybavený v prípade bombardovania? Všetky tieto, a mnohé ďalšie, otázky si zodpovieme, keď sa spolu prejdeme palácom, odpovede sa oplatí vidieť naživo.

Po prehliadke paláca nás už čaká BUBO autobus, ktorým sa presúvame do Múzea pozostatkov vojny. Nie je to len také bežné múzeum, v ktorom môžeme obdivovať exponáty, ktoré nám často nič nepovedia. Nie, tu sa dostávame priamo do deja vojny, vtiahnu nás tam často až príliš živé fotografie a opisy udalostí. Pri vstupe dostávame všetci nálepku na rameno, bez ohľadu na to, či máme tričká s rukávom, alebo tielka. V trojposchodovej budove začíname našu prehliadku na vrchnom poschodí a postupne sa prepracúvame nižšie a nižšie. Mnohí z nás to vzdávajú hneď na začiatku, jednoducho, toto je  prehliadka naozaj len pre silné žalúdky. A tak, ochudobnení o unikátny historický zážitok, čakáme odvážnejší zvyšok skupiny v kaviarničke, ktorá je súčasťou areálu.

Tí z nás, ktorí majú záujem, môžu absolvovať aj reálnu ukážku toho, v akých podmienkach žili väzni. Naľavo od budovy múzea (ak sa pozeráme od hlavného vchodu) sa nachádza realistická expozícia. Maličké klietky, v ktorých si človek častokrát ani nemohol sadnúť, pretože proste neboli dostatočne vysoké... Ale aj toto je realita, a nie až taká dávna. Dozvedáme sa, aké škody napáchali chemikálie Agent Blue a Agent Orange, ktoré vo veľkých množstvách zasiali územie Vietnamu. Že okrem džungle sa podpísali aj na deťoch, mnohé sa dodnes rodia s rôznymi postihnutiami. Pred budovou múzea sú vystavené aj rôzne kúsky vojenskej techniky, ktorá sa reálne používala. Je to síce pochmúrne miesto, no nie je to niečo, čo môžeme len tak odignorovať, zatože sa o tom ťažko rozpráva. Aj toto je navždy súčasť Ho Či Minovho Mesta a Vietnamu... 

Aby sme si trošku napravili chuť, nechávame sa odviezť do kaviarničky, ktorá sa nachádza na polceste medzi Notre Dame a radnicou. Cong Caphé (pozn. podobnosť s Viet Cong nie je náhodná), vietnamská kaviarenská sieť ponúka posedenie v štylizovaných priestoroch s obsluhou odetou pôsobivým dobovým spôsobom. Miesta si však musíte vopred rezervovať, býva tu plno. Ani sa nečudujeme, lepšiu kávu majú len na málo miestach krajiny. My si veľmi rýchlo obľubujeme kokosové mlieko s ľadom, posekané v mixéri, na ktoré nám nalejú šálku espressa. Mňamka! Ponuku však majú veľkú, vyberie si každý. Nálada sa všetkým postupne zlepšuje, kým sa poberieme z kaviarne, sme opäť tou veselou partičkou, ktorou sme boli na začiatku. Na hotel sa prejdeme opäť peši, tentoraz máme možnosť vidieť krásne vysvietenú radnicu. Delíme sa na unavených a hladošov. Tí unavení idú rovno na izbu, a my, hladoši mierime na Food Street Market, tržnicu s pouličným jedlom všeho druhu. Tržnica je krytá, ale má i "terasku" (priamo na ulici). Čapujú tu pivko, varia vietnamskú, japonskú, indickú kuchyňu, v ponuke je zmrzlina, smoothies, sladkosti všeho druhu... Každý si nájde niečo pre seba. Po skvelých ázijských hodoch sa už plní dojmov tešíme na hotel. S BUBO bývame luxusne, priamo v centre, doslova pár metrov od tejto tržnice. 

Samozrejme, okrem tejto basic prehliadky Ho Či Minovho Mesta a jeho must see pamiatok sa tu ponúka aj množstvo ďalších atrakcií, zážitkov a miest. Jednou z top aktivít, kvôli ktorej mnoho turistov HCMC navštívi, sú určite Tunely Cu Chi. Tie spomeniem len v skratke, pretože sú naozaj témou na osobitný blog. Ide o pozostatky (resp. rekonštrukcia) tunelov, vzdialených asi sedemdesiat kilometrov severozápadne od mesta, ktoré partizáni používali počas Vietnamskej vojny, dnes už rozšírené na našu, európsko-americkú veľkosť.  Kedysi bola dĺžka tunelov cez dvesto kilometrov, v ktorých boli nemocnice, kuchyne, spálne, rokovacie miestnosti, dnes sa z nich zachovalo asi stodvadsať kilometrov. Na vlastné telo si tu vyskúšame, aké to asi mohlo byť, žiť v takýchto stiesnených priestoroch, a nik z nás to veru vojakom Viet Congu nezávidí. Pozrieme si pasce, aké sa používali, obdivujeme zručnosť a vynaliezavosť bojovníkov, ktorí de facto z ničoho vyrábajú účinné zbrane a taktiky. V areáli sa nachádza aj streľnica, kde si záujemci môžu vyskúšať streľbu z ozajstných zbraní, ktoré sa počas vojny používali. Na konci prehliadky ešte ochutnávame typický pokrm "vietkongáčov" - varený tapiok a bandánový čaj. Tapiok, bohatý na živiny i energiu, nám servírujú so zmesou nadrobno nasekaných slaných arašídov, vďaka ktorým je celkom chutný. Keď ho však chutnáme samotný, musíme uznať, že jesť ho dlhšiu dobu by nás asi nebavilo. Čajík, ten síce vonia ako (citujem) "pár týždňov neprané ponožky", no chuťovo je vynikajúci. Aspoň teda pre väčšinu z nás...

Naspäť v HCMC ideme zahnať hlad klasickým vietnamským obedom - pho (klasické domáce jedlo, vývar s rezancami a rôznymi prísadami), do jednej z najvychytenejších reštaurácií mesta. Volá sa Pho 2000 a jedol v nej aj prezident Clinton s dcérou. Stôl, za ktorým sedeli, má ako jediný v reštaurácii obrus, a nie hocijaký, ale z červeného zamatu. Na každej stene visí fotka, pripomínajúca túto udalosť, objednávku oboch prominentných hostí tiež nájdeme hrdo vystavenú, môžme sa teda inšpirovať prezidentskými chúťkami. Bežne sa sem čakajú rady, my v BUBO však už vieme svoje, máme rezerváciu, a tak sa dnu dostávame relatívne bezproblémovo. Výber je relatívne malý, no určite si medzi týmito dobrotami vyberiete. Okrem klasického hoväzdieho a kuracieho pho tu ponúkajú i pho z morských plodov, ale aj iné hlavné jedlá. Napriek vychytenosti nie je reštaurácia vôbec predražená, spája sa tu takmer nemožné - výborná kvalita jedla, lukratívnosť a "ľudová cena".

Také je Ho Či Minovo Mesto. Uchvacuje a baví svojou húževnatou súčasnosťou, ruchom a vravou, maľuje moderné obrazy mrakodrapov, pomedzi ktoré kľučkujú tisíce motoriek, na pozadí dávnej a slávnej, ale aj boľavej, ešte nezahojenej histórie. Vietnamské veľkosídlo s európskym šmrncom, ktoré vám ukáže typicky ázijskú dušu krajiny, zvábi všetkými chuťami a príbehmi, aby vás presvedčilo, prečo sem každoročne prúdia milióny turistov z celého sveta. Aj my v BUBO patríme k tým, ktorí sa sem vždy znovu radi vrátia. 

1. Cao Dai Temple. Zaujímavý chrám asi 60 kilometrov severozápadne od Ho Či Minovho Mesta je svätyňou málo známeho náboženstva, snažiaceho sa v sebe spájať kresťanstvo, budhizmus, islam, konfucionalizmus a taoizmus. Stúpenci viery Cao Dai, oblečení v bielych rúchach, vás vpustia dnu do svojho chrámu, plného svetlých farieb, výjavov drakov, či nástenných a stropných malieb. 

2. Jade Emperor Pagoda. Táto svätyňa, vybudovaná v roku 1909 pôvodne ako taoistická, dnes víta aj budhistov. Rôzne sochy a sošky bohov a bohýň, zvláštna duchovná atmosféra uprostred mesta.

3. Kus modernej tváre Ho Či Minovho mesta predstavuje hrdá Bitexco Tower - 262 metrov vysoká veža, najvyššia v meste. Má 68 poschodí, z najvyššieho sa núka senzačný výhľad na mesto a okolie, celkom hore je pristávacia plocha pre vrtuľníky. V honosnom skybare Alto si dajte skvelé jedlo, alebo koktejl.  

4. Hinduistický chrám Mariamman so svojou živou architektúrou, typickou pre toto náboženstvo, je jediný aktívny chrám pre malú skupinu hinduistov v meste. (V silne ateistickom Vietname - 80 percent, je asi 9,5 percent budhistov a 7 percent katolíkov, ostatné náboženské skupiny sú v zanedbateľných menšinách). Môžete sa ísť pozrieť aj dnu, no nezabúdajte na slušné konzervatívne oblečenie a vyzuť sa pred vstupom!

5. Giac Lam Pagoda je údajne najstarší chrám v meste, z roku 1744. Ide o budhistickú svätyňu a vy si môžete oddýchnuť v jej krásnych záhradách. 

6. Pozrite si toto fascinujúce mesto aj z vody! Jednu z najpopulárnejších plavieb organizuje Bonsai River Cruise, kde sa na palube môžete okrem takejto netradičnej obhliadky mesta aj výborne najesť a zabaviť pri živej hudbe. 

7. Synonymom nočného života mesta je ulica Pham Ngu Lao, plná barov, kaviarní a rušného pouličného života.

8. Ak máte v Ho Či Minovom Meste viac času, prihláste sa do kurzu varenia! Vietnamci sú na svoju kuchyňu právom hrdí a ponuka takýchto kurzov je tu na každom rohu. 

9. Naštívte mestské múzeum, vybudované v roku 1885, kde sa dozviete všetko o histórii a kultúry krajiny, vrátane národných krojov, bohatej expozície keramiky, starobylých máp, ale aj o vojnovej minulosti Vietnamu.

10. Ako čerešničku na torte si určite nechajte deltu Mekongu! Tento úrodný krásny kraj je jedným z najľudnatejších častí Vietnamu, jeho úplné centrum leží asi štyri hodiny cesty od Ho Či Minovho Mesta a výlet sem stojí za to!