Najstaršie parlamenty sveta: Od Islandu po Botswanu

Demokracia je odvaha dohodnúť sa s niekým, kto vidí svet inak. Sloboda je podmienka, aby to bolo vôbec možné. A parlament je miesto, kde sa z toho stáva umenie. John Stuart Mill písal, že „jediný dôvod, prečo smie spoločnosť obmedzovať jednotlivca, je sebaobrana… Nikomu nie je možné spravodlivo čokoľvek vnucovať, ak to sám nechce”. Zastaviť ho treba, iba ak by jeho konanie ublížilo iným, čo Mill považuje za sebaobranu spoločnosti. Alexis de Tocqueville by dodal, že ak sa väčšina prestane báť seba samej, zničí slobodu menšiny. To je dôvod, prečo múdre spoločenstvá za práva menšín bojujú. Stelesnením týchto princípov je parlament - ako miesto, kde sa rovnováha medzi slobodou a mocou udržiava slovami, nie násilím.

Parlament je možno zmes hádaniek, eg a mikrofónov, ale je to najmierumilovnejšia forma sporu, akú ľudia poznajú. Každá rečnícka pauza, každé hlasovanie a každý výrok do záznamu je súčasťou dlhého príbehu, ktorý začal už vtedy, keď sa prvý náčelník vrátil z bojovej výpravy a povedal si, že takto to ďalej nejde.

Práve preto je cestovanie také nesmierne dôležité. Čím viac svet spoznávame, tým lepšie rozumieme, prečo je inštitúcia ako parlament potrebná aj napriek tomu, ako mnohé parlamenty západného sveta (včítane nášho) teraz vyzerajú. Nebudeme si nič navrávať, je stále náročnejšie ho odlíšiť od predstavenia stand-up komikov. 

Všetci poznáme poučenie o tom, že každý naučený jazyk nám dáva šancu byť iným človekom. Za seba dodám, že každá cesta nám otvára nový uhol pohľadu, ktorý nám doma pomáha pochopiť aj toho, s kým by sme inak nesúhlasili. Cestovanie je praktická škola empatie a parlament je (v ideálnom prípade) jej domovská pôda.

V BUBO tomu hovoríme „sloboda pochopiť“. Lebo kto videl svet, vie, že pravda nežije v jednej krajine, ani v jednom jazyku. Len spolu môžeme vidieť celok. A tak ako cestovanie učí vnímať iné perspektívy, funkčný parlament by z nich mal tvoriť spoločný príbeh. Oboje sú nevyhnutné pre slobodu - lebo scestovaný národ je múdry národ.

Parlament je teda niečo viac, než len budova s hlasovacími zariadeniami. Je to miesto, kde sa celé generácie učia jednej veci: rozprávať sa tak, aby z toho v ideálnom prípade nevznikla vojna. A ak to dokážeme zachovať, možno máme nádej, že z tohto experimentu predsa len niečo bude. Aby som vám dal niekoľko nových perspektív, vezmem vás teraz na cestu časom aj kontinentmi a spoločne spoznáme, ako sa ľudstvo učilo slobode a občianskej zodpovednosti. Tento blog bude výnimočný tým, že sa vyhneme eurocentrizmu. A taktiež tým, že som na všetkých miestach, o ktorých bude reč, aj osobne bol.

Island je miesto, kde sa zrodila myšlienka, že aj Vikingovia sa vedia dohodnúť bez rôznych sprievodných makabróznych javov zahŕňajúcich sekery. V roku 930 tu vznikol Althing - zhromaždenie slobodných mužov, ktorí sa každý rok stretávali v údolí Þingvellir. Miesto nebolo vybrané náhodou - práve tam sa dotýka eurázijská a severoamerická litosférická doska. Severská demokracia teda vznikla doslova na zlome sveta.

V časoch svojho vzniku bol Althing viac než len snem. Bol najvyšším súdom, zákonodarným orgánom a spoločenským centrom ostrova. Každý „goði“ (náčelník) priviedol svojich ľudí, postavili si stany, obchodovali, vymieňali si správy - niečo ako stredoveký parlamentný festival.

V čele zhromaždenia stál lögsögumaður - doslova „ten, čo hovorí zákon“. Nemal moc zákon meniť, ale musel ho vedieť naspamäť. Počas troch rokov prednášal celé islandské právo spamäti, dával rady a v niektorých sporoch aj rozhodoval. Pamäť bola ústava, ústa boli parlament. Tie ústa museli byť napojené na poriadne hlasivky, čo pochopíte hneď ako sa ocitnete na skale Lögberg, ktorá bola akousi jeho “kazateľnicou”.

Zákony sa prijímali konsenzom slobodných mužov - väčšinou tých, ktorí mali majetok, reputáciu… a meč, ktorý boli ochotní použiť. Nebola to demokracia v modernom zmysle, ale systém rovnosti medzi slobodnými, kde sa o spravodlivosť musel starať každý.

Dnes má Althing 63 poslancov, schádza sa v Reykjavíku. Islanďania ho stále považujú za najstarší parlament sveta. Na demokraciu je tento severský ostrov patrične hrdý. Naše zájazdy prichádzajú aj k domu ministerského predsedu a keby ste chceli, viete mu nakuknúť do okna. No je to neslušné a predsa mu môžete zavolať. Číslo je verejne dostupné a takmer každý Islanďan ho má. Takúto otvorenosť si môžu dovoliť, keďže sa ako spoločnosť naučili neliezť druhým do súkromia. Až tak, že slávna speváčka Björk si veľmi pochvaľovala anonymitu, ktorú našla na rodnom ostrove. Ako sama hovorí, ani v obrovskom New Yorku, kde sa človek ľahko stratí v dave, také nemala.

Historici len dodávajú, že činnosť Althingu bola na istý čas prerušená (po začlenení Islandu pod Dánsko v roku 1800). My, ktorí sme stáli na mieste starého zhromaždenia, cítime čosi silnejšie - že z kamennej pukliny sveta vyrástla myšlienka, ktorá sa volá sloboda hovoriť. Je vzácne, že sa genius loci zachová v takej silnej podobe, ako tu. Myslíme na to vždy, keď organizujeme naše cesty na Island. Z TOP 10 najpopulárnejších európskych zájazdov BUBO sem smerujú až tri.

Video vyššie je z Þingvellir, kde sa stretáva eurázijská a severoamerická litosférická doska.

Kým Islanďania tvrdia, že ich Althing bol prvý, obyvatelia ostrova Man (toho zvláštneho kúska zeme medzi Írskom a Anglickom) sa pri mojej návšteve len pousmiali a povedali: „Možno, ale my sme nikdy neprestali.“

Ich Tynwald, slovo odvodené zo staronórskeho þingvǫllr („miesto zhromaždenia“), je starobylé zhromaždenie, ktorého korene siahajú hlboko do vikingských čias. Podľa historických záznamov sa manxský parlament formoval už okolo roku 930 n. l., keď ho založili nórski osadníci vládnuci nad ostrovom. Je to výnimočný politický relikt. Údajne je starší než islandský Althing a pritom je stále živý. Manxania sú presvedčení, že ide o najstarší kontinuálne fungujúci parlament sveta.

Tynwald sa spája s každoročnou ceremóniou, ktorej korene siahajú najmenej do roku 1417. Vtedy sa kráľ ostrova Man (neskôr guvernér) usadil na vrchole Tynwald Hill, ozbrojený symbolom svojej moci - mečom, ktorý držal hrotom nahor. Sedel smerom k východu. Po jeho bokoch stáli baróni, sudcovia známi ako Deemsters, duchovenstvo, šľachtici, kapitáni jednotlivých farností a ľudia, ktorí prišli počúvať nové zákony.

Kopček Tynwald Hill tvorí zem privezená z každej farnosti ostrova a svojím tvarom štyroch koncentrických terás pripomína dávnoveké snemy pod holým nebom. Miesto sa nazýva Cronk Keeill Eoin, teda „Kopec sv. Jána“, čo odkazuje na neďalekú kaplnku sv. Jána Krstiteľa. Práve preto sa tradičný deň zhromaždenia koná 5. júla, na tzv. Old Midsummer Day, keď sa na vrchu Tynwald Hill stretávajú poslanci, sudcovia, duchovní aj obyčajní ľudia, aby verejne vyhlásili nové zákony.

Keď sa hovorí o počiatkoch parlamentnej tradície, nemožno obísť staroveké Atény. Po reformách Kleisthéna okolo roku 508 pred n. l. vznikol systém, ktorý síce nazývame demokraciou, no v skutočnosti sa na ňom podieľala len malá časť obyvateľstva, približne desatina dospelých mužov, slobodných a rodených Aténčanov, ktorí jediní mali volebné právo. Napriek tomu išlo o prelomový experiment v dejinách politickej participácie.

Mimochodom, ak vám toto obmedzené volebné právo príde ako niečo z dávnoveku, pripomínam, že aj taká demokracia ako Francúzsko dalo ženám volebné právo až v roku 1944, Taliansko ešte o rok neskôr. Švajčiarsky kantón Appenzell Innerrhoden to umožnil až v roku 1990 - a aj k tomu ho prinútil federálny súd.

Najviac sa dnešnému parlamentu podobalo ľudové zhromaždenie Ekklesia, ktoré malo rozhodovaciu moc nad celým mestským štátom. Tu, na Agore alebo pahorku Pnyx sa hlasovalo o zákonoch, vojne a mieri, daniach i spojenectvách. Každý občan mal právo prehovoriť a priamo hlasovať. Neexistovali poslanci ani sprostredkovatelia, len samotní občania tvoriaci zákonodarné zhromaždenie.

Popri Ekklesii fungovala Búlé, teda Rada päťsto, ktorá pripravovala návrhy zákonov a kontrolovala chod štátu. Čosi ako dnešné parlamentné výbory alebo vláda. Systém dopĺňala Dikasteria, sieť ľudových súdov, kde občania rozhodovali o vine a nevine hlasovaním.

V jadre tak išlo o vládu ľudu v najdoslovnejšom zmysle slova - priame hlasovanie, rotácia funkcií, zodpovednosť úradníkov a kontrola moci. Hoci aténska demokracia nepoznala rovnosť pohlaví ani univerzálne volebné právo, jej Ekklesia predstavovala predobraz parlamentu, aký sa v Európe vyvinul až o dve tisícročia neskôr.

Aténska demokracia priniesla svetu ideál rovnosti občanov pred zákonom, no zároveň ukázala, ako ľahko sa môže aj slobodný systém zvrhnúť do vlády emócií. Najznámejším nástrojom takejto moci bol ostrakizmus, hlasovanie črepinami, pri ktorom mohli občania raz ročne rozhodnúť o desaťročnom vyhnanstve kohokoľvek, kto získaval priveľký vplyv. Mal to byť poistný ventil proti tyranii, no často sa menil na nástroj osobných sporov a populizmu.

V 5. storočí pred n. l. padli za obeť ostrakizácii aj významní štátnici. Napríklad úplne prvým ostrakizovaným politikom bol Themistoklés, hrdina slávnej bitky pri Maratóne. Často sa uvádza, že aj filozof Sokrates bol obeťou tohto systému, no v skutočnosti bol odsúdený na smrť súdom ovplyvneným verejnou mienkou, keď jeho myšlienky pôsobili príliš provokatívne. Podobne takmer dopadol aj nemenej slávny filozof Aristoteles o niekoľko desaťročí neskôr. Radšej dobrovoľne opustil Atény, aby sa, ako sám povedal, „mesto neprehrešilo druhý raz proti filozofii“.

Za podobnými prípadmi stáli tzv. demagógovia, charizmatickí populisti ako Kleón, Hyperbolos či Alkibiades, ktorí ovládali rétoriku a vedeli si nakloniť zhromaždenie. Práve ich vplyv ukazuje, že aj v kolíske demokracie platilo staré pravidlo: moc ľudu je silná, no zároveň vrtkavá, ak sa nechá viesť vášnivým hlasom namiesto rozumu.

V časoch vojny či ohrozenia sa aténska demokracia prispôsobila realite. Moc sa dočasne sústredila v rukách stratégov, volených vojenských veliteľov, ktorí rozhodovali o obrane mesta, vedení armády a politike voči spojencom. Boli to prakticky jediní úradníci s reálnou výkonnou mocou. No po skončení vojny museli skladať účty a zodpovedať sa za svoje rozhodnutia pred Ekklesiou či ľudovým súdom. Najmä však mohli rozhodovať rýchlo a efektívne, čo by neustále hlasovanie v Ekklesii prakticky znemožňovalo.

Aténčania verili, že aj počas nebezpečenstva je potrebné zachovať rovnováhu medzi silou a slobodou. Ich systém nikdy nepripustil diktátora po rímskom vzore. Radšej riskovali nejednotnosť, ako by odovzdali všetku moc do rúk jedného človeka. V tom spočívala ich hrdosť, ale aj slabosť: demokracia, ktorá sa spoliehala na dôveru a diskusiu, bola zraniteľná voči emóciám a populizmu. No zároveň ostávala verná svojmu princípu, že moc patrí občanom, aj keď to niekedy znamená chybovať spoločne. Napriek tomu priniesla svetu myšlienku, že autorita vzniká z diskusie, nie z rodokmeňa. A to bola revolúcia väčšia než všetky vojny dohromady.

Keby ste sa opýtali archeológa, kde sa ľudia prvýkrát rozhodovali spoločne, neukázal by na Európu, ale na Mezopotámiu.

V mestských štátoch ako Ur a Uruk, okolo roku 2500 pred n. l., existovali rady starších – skupiny vážených mužov, ktoré radili kráľom. Niečo ako senát ešte predtým, než sa slovo senát dostalo do módy. Hoci to nebola demokracia, bol to začiatok kolektívneho rozhodovania: kráľ vládol, ale nebol neobmedzeným autokratom.

Tieto mestské zhromaždenia sa stretávali pri chrámoch, kde sa odohrával takmer celý spoločenský život. Tam, a možno aj pri nápoji, ktorý dnes nazývame pivom, sa debatovalo o sporoch, obchode a výstavbe. Niektoré hlinené tabuľky dokonca naznačujú, že obyvatelia rozhodovali o stavbe mestských hradieb, aj keď expert na dobu bronzovú by ma za takúto interpretáciu asi nepochválil. Ale aj to je parlament. Len z tehál, nie z mramoru.

A dnes?

Kým rieka Eufrat už netečie tam, kde kedysi. Jej brehy sú od Uru vzdialené desiatky kilometrov, BUBO sem stále privádza zvedavých cestovateľov v rámci expedície Irak - Mezopotámia. Naši klienti tu stoja tvárou v tvár miestam, kde sa začali dejiny ľudskej organizácie. Naša expedícia Irak - Mezopotámia je synonymom kvality a komfortu: špičkové hotely, výborná gastronómia, skúsení sprievodcovia a predovšetkým autentický zážitok bez davov bežných turistov. V Ure a Uruku budete takmer sami, obklopení tichom púšte a tisícročiami histórie, ktorá sa písala dávno pred Rímom či Aténami.

Kým staroveké a vikingské zhromaždenia formovali základy, moderný svet sa snažil pochopiť ich zmysel. Ako neskôr napísal Robert A. Dahl v knihe Polyarchy (mimochodom, túto knihu veľmi odporúčam všetkým, ktorí chcú lepšie pochopiť dnešný svet), základným znakom demokracie je trvalá schopnosť vlády reagovať na preferencie občanov, ktorí sú si v politike rovní.

Dahl použil slovo „responsiveness“ - schopnosť počúvať a reagovať. Tá je možno to, čo dnešným parlamentom chýba najviac. Vikingovia nemali mikrofóny ani tlačové konferencie, ale vedeli, že hovoriť bez počúvania je len iný druh diktatúry.

A tu sa kruh uzatvára. Demokracia nie je dokonalý systém. Je to večná diskusia o tom, čo je správne, v ktorej sa každé ďalšie slovo stáva súčasťou zápasu o slobodu.

Ak by niekto tvrdil, že demokracia je výlučne európsky vynález, mal by si sadnúť pod africký baobab a chvíľu mlčať. Tam, kde sa v tieni obrovských stromov po stáročia stretávali staršinovia kmeňov, sa totiž rodilo niečo, čo sa právom dá nazvať pôvodnou formou ľudového parlamentu.

V západnej Afrike sa týmto zhromaždeniam hovorí Palaver Tree, strom, pod ktorým sa všetko rieši otvorene. Nikto nie je prerušovaný, každý má právo hovoriť, a múdrosť nie je majetkom jednotlivca, ale darom spoločnosti. Africké príslovie hovorí: „Múdrosť je ako baobab - nikto ju neobjíme sám.“ Viem si živo predstaviť, ako by sa pod takým stromom zišlo pár slovenských politikov či novinárov - a koľkých by tam po piatich minútach trafil šľak.

Jedným z najzaujímavejších systémov je Gadaa kmeňa Oromo v Etiópii - starobylý model založený na rotácii moci medzi generáciami každých osem rokov. Tento systém, uznaný UNESCO ako nehmotné kultúrne dedičstvo ľudstva, má jasné pravidlá: každá veková skupina má svoje obdobie vlády, potom moc pokojne odovzdá mladším. Bez vojny, bez puču, bez hystérie preliatej zo sociálnych sietí.

Na juhu Afriky sa podobná tradícia zachovala v Botswane, kde sa miestne zhromaždenie nazýva Kgotla. Tu sa ľudia stretávajú pod stromom, diskutujú, rozhodujú o veciach komunity a každý má právo prehovoriť. A čo je dôležité, aj dnes je Kgotla základom miestnej demokracie.

Spomínam si, ako som začiatkom roka 2000 žil v Gaborone, hlavnom meste Botswany. Stretol sa s jedným členom botswanského parlamentu. Luxusný vládny Mercedes ho priviezol do rodnej dedinky, kde stál domček z plechoviek od Coca-Coly zatlačených v uplácanej hline. Tam sa cítil najlepšie, bol to totiž jeho rodný domček. A on, s rovnakou hrdosťou ako arabský šejk predvádza svoju obľúbenú ťavu, mi ukázal baobab, ktorý tu stál od nepamäti.

„Toto je naša Kgotla,“ povedal, „najstarší parlament sveta.“ A s tým pokojom, aký má len človek zakorenený vo svojej pôde, dodal, že v Botswane sú o tom presvedčení rovnako pevne, ako Islanďania o svojom Allthingu či obyvatelia ostrova Man o Tynwalde.

Aj u nás v BUBO máme svoju „Kgotlu“, zasadaciu miestnosť v base campe na Dunajskej ulici v Bratislave. Stretávame sa tam, diskutujeme, hádame sa o plánoch, zájazdoch a dobrodružstvách. Okolo nášho stola, symbolického rozrezaného kmeňa baobabu, nie je nikto prerušovaný a pravda je vyžadovaná.

Presne tak sa snažíme viesť naše firemné spoločenstvo. Aj vďaka tomu má dnes BUBO trojnásobný obrat oproti dobe pred Covidom. A pritom si stále zachováva to, čo robí aj Kgotlu výnimočnou: úctu, pokoru a spoločné rozhodovanie.

Keď som prvýkrát videl zhromaždenie kmeňa Yanomami v brazílskej Amazónii, uvedomil som si, že demokracia nepotrebuje mramor ani vlajky. V strede kruhu stál staršina, okolo neho muži. Každý mal povinnosť hovoriť. Nikoho neprerušili, nikto neodišiel. Diskusia trvala celé hodiny, možno dni, a ja som všetkých aktérov poznal.

Unikátne bolo, že nehovoril len ten, kto chcel, teda nie len najväčší alfa-samec, nie ten najdrzejší či najarogantnejší. Každý jeden musel prehovoriť. Bol to síce zabijak času, no malo to hlboký zmysel: ak každý vie, že sa od neho bude očakávať zopár viet, k „parlamentnej diskusii“ sa stavia celkom inak.

Predstavte si, že by ste sa vy museli postaviť k mikrofónu v Slovenskej národnej rade a povedať niečo múdre - také, aby to vaši bratia, sestry a ostatní Slováci ocenili ako zaujímavé a obohacujúce. To by hneď zmenilo atmosféru aj tón našich debát, však?

Tento pralesný parlament, nazývaný Šabono podľa veľkých kruhových domov, ktoré domorodci obývajú, funguje stovky, možno tisíce rokov. Je to systém založený na súhlase, nie na hlasovaní. Žiadna väčšina, žiadna menšina, len nekonečný rozhovor. 

Ďalší zážitok som ulovil na Savai‘i, ostrove patriacom štátu Samoa. Tu nechcem hovoriť o najstarších parlamentoch, hoci tradícia v tak vzdialených krajinách pretrváva omnoho lepšie než vo svete, ktorý má omnoho viac vonkajších vnemov.

Náčelník ma pozval do Fale Tele, veľkého domu, kde sa rozhoduje o všetkom dôležitom (tradičný samoanský „meeting house“, v ktorom sa stretávajú starší a rada matai - hlavy rodín). Mladí muži pracujú, starší radia a ich slovo má váhu.

Celý proces bol obradom. Vstúpiť znamená pokloniť sa, odísť znamená poďakovať. Predstavte si, ako by aj toto „primitívne” vylepšenie v našich parlamentoch pomohlo. Ja som bol s náčelníkom vo vnútri Fale Tele, a mladí muži, ktorí pracovali a aj financovali dané stretnutie, sedeli vonku. Jedol som „chlebovník“ - a bol to môj najlepší chlebovník, aký som kedy jedol.

Ak sa chcete dnes ponoriť do polynézskej kultúry, nechoďte na Havaj ani na Tahiti, ale prídite sem na Samou, na ostrov Savai‘i, ktorý mi pripadal omnoho tradičnejší než ostrov Upolu. V tichomorskom svete majú parlamenty často tvar kruhu. No stál som v mnohých moderných parlamentoch Oceánie. To sú dnes už moderné budovy. Na Ngerulmud, hlavnom meste Palau, som stál v budove, ktorá vyzerala ako z Washingtonu, no keď som na ňu zaklopal, ozval sa iný zvuk, než som očakával - bola totiž zo sádrokartónu. Symbolizmus dokonale sedel. Demokracia tu má peknú fasádu, no vnútro je už často prázdne.

Pôvod slova Kurultaj (mong. khuraldai) znamená „zhromaždenie“ alebo „radu“. Najznámejší Kurultaj sa konal v roku 1206 pri rieke Onon, keď bol Temüdžin vyhlásený za Džingischána, „vládcu všetkých Mongolov“. Zhromaždenia sa zúčastňovali náčelníci kmeňov, vojenskí velitelia, staršinovia a duchovní, ktorí spoločne rozhodovali o voľbe chána, delení koristi, vojenských ťaženiach i tvorbe zákonov známych ako jasag. Kurultaj sa nezvolával pravidelne. Schádzal sa, keď to vyžadovala situácia, a rozhodnutia sa prijímali konsenzom alebo súhlasom väčšiny, často prostým symbolickým gestom či zvolaním.

Tradícia tejto stepnej rady prežila až do súčasnosti: mongolský parlament sa dodnes volá Veľký chural (Ikh Khural), čo priama jazyková i myšlienková stopa dávnych zhromaždení, kde sa moc rodila nie v palácoch, ale pod otvoreným nebom.

Nešlo o priamu demokraciu, ale o zastupiteľský systém. Každý kmeň mal svojich vyslancov, ktorí hovorili za ostatných. Kurultaj sa schádzal len v najdôležitejších chvíľach a mal jednu zásadu: kto neprišiel, nemohol sa sťažovať.

Tak ako sa v Európe rodili prvé snemy, v Ázii vznikala stepná verzia parlamentu - hlas rozumu v moroch ticha a vetra. Aj Džingischán vedel, že ríšu možno dobyť silou, ale udržať ju možno len dohodou.

Možno toto bol ten pôvodný predobraz zastupiteľskej demokracie, ktorá na konci Studenej vojny zdanlivo ovládla politickú mapu sveta. Keď už sme pri nej, aj táto téma úzko súvisí s dejinami parlamentov. Myšlienka, že ľudia môžu zveriť moc svojim zástupcom, vznikla z potreby a rozumu. Kým v aténskej agore hlasovali občania priamo, rastúce mestá a ríše už takú jednoduchosť neumožňovali. Preto sa objavil nový model: vláda prostredníctvom volených reprezentantov. Prvé náznaky vidno už v rímskej republike, kde plebejci poverovali svojich tribúnov, aby chránili ich práva proti patricijom. V stredovekej Európe sa táto myšlienka pretavila do stavovských snemov a parlamentov, v ktorých šľachtici, duchovní či mešťania vystupovali ako hovorcovia tých, ktorých zastupovali.

V novoveku sa zastupiteľská demokracia stala pilierom moderného štátu. Anglický Bill of Rights (1689), americká Ústava (1787) a francúzska Deklarácia práv človeka a občana (1789) zakotvili princíp, že moc pochádza z ľudu, no vykonáva sa prostredníctvom zástupcov. Základnou ideou bolo, že žiadny jednotlivec nesmie mať všetku moc - a že vláda má byť službou, nie privilégiom. Z tohto princípu sa zrodila moderná parlamentná demokracia, v ktorej ľudia odovzdávajú svoj hlas nie preto, aby sa vzdali zodpovednosti, ale aby ju zdieľali.

Prechádzam Afganistanom, krajinou, o ktorej si mnohí myslia, že je to jedna chaotická anarchia. No pozor, tento kraj má svoju vlastnú logiku a svoju vlastnú „ústavu“. Lója džirga, veľké zhromaždenie staršinov, tu funguje stáročia. Je to forma tradičnej rady, kde sa stretávali najváženejší muži jednotlivých kmeňov, aby rozhodovali o vojne, mieri, nástupníctve, sporoch aj o smerovaní krajiny. Je to afganský spôsob parlamentu, ktorý prežil Mongolov, Britov aj Sovietov.

Problém dnešného Talibanu však nespočíva v tom, že by nemal systém – ale v tom, kto ten systém prevzal. Moc držia staršinovia z najkonzervatívnejších nomádskych kmeňov, pre ktorých sa tradícia nezmenila celé generácie. Na ceste medzi Ghazni a Kandaharom sa pýtam sprievodcu, či sa zastavíme a opýtame sa jedného z miestnych staršinov, prečo zakazujú ženám chodiť do školy. Len sa na mňa preľaknuto pozrie: „To nerob, Lubo, vyženú nás palicami, budú nás biť. Oni sú totálne presvedčení o svojej pravde.“ Tá veta vo mne ostala dlhšie než všetky vojenské checkpointy.

Bola to moja štvrtá cesta do Afganistanu. Tentoraz som putoval hlboko do krajiny Paštúnov, do miest, kde sa Lója džirga konala od nepamäti, kde má rozhodovanie tých najstarších posvätný charakter. V období, keď v Kábule zatkli jeden britský pár, som písal svoj blog Kandahár - v osídlach Talibanu a točil aj dokumentárny film o tom, ako Afganistan dnes vyzerá. Vidieť tieto miesta na vlastné oči znamená pochopiť, že aj tam, kde vidíme len chaos, existuje systém, len nie ten náš.

Lója džirga je zároveň mementom. Ukazuje, že aj staršinovia sa môžu mýliť. A že moc, ktorá je presvedčená o svojej absolútnej pravde, stráca schopnosť vidieť skutočný svet. Som presvedčený, že práve utláčanie žien bude dôvodom pádu Talibanu. Nie preto, že to chceme my na Západe, ale preto, že spoločnosť, ktorá polovičke svojich detí zakáže vzdelanie, zakazuje budúcnosť sama sebe. A žiadna džirga, veľká ani malá, to nedokáže vyriešiť bez zmeny, ktorá musí prísť zvnútra.

Európa nikdy nestála bokom, keď sa rodili myšlienky spoločného rozhodovania. V 12. storočí sa v španielskom meste León zišlo zhromaždenie, ktoré historici považujú za prvé parlamentné zasadnutie v Európe, Cortes de León z roku 1188. Panovník Alfonso IX. tam po prvýkrát prizval nielen šľachtu a duchovenstvo, ale aj zástupcov miest, čím položil základ zastupiteľskej tradície na Pyrenejskom polostrove. Tento krok bol prelomový, pretože z panovníkovho dvora sa stalo miesto, kde zaznel aj hlas občanov.

O niekoľko storočí a tisíce kilometrov ďalej sa v drsných vodách severného Atlantiku rozvíjala iná, no rovnako starobylá tradícia. Løgting, parlament Faerských ostrovov, má korene už v 9. storočí a vychádza z vikingského snemu pod holým nebom, podobne ako islandský Althing. Zhromaždenia sa konali na kamenných pahorkoch, kde sa diskutovalo s úctou a bez prerušenia - pravidlo, ktoré by možno nezaškodilo ani dnešným televíznym debatám.

Aj tento parlament som navštívil osobne. Dnes sa jeho moderná budova týči v hlavnom meste Tórshavn, no duch severskej tradície sa z nej nestratil. BUBO sem pravidelne privádza svojich klientov. Každý, kto sa s nami vyberie na Faerské ostrovy, vidí Løgting na vlastné oči. Ako najväčší slovenský organizátor zájazdov na Faerské ostrovy sem ročne privedieme stovky cestovateľov, ktorí tu spolu s nami objavujú, že aj parlament môže mať dušu a že ticho severného vetra často povie viac než tisíc slov v diskusii.

U nás by sa dal spomenúť snem v Bojniciach koncom 15. storočia - výnimočné stretnutie uhorskej šľachty, kde sa prijímali zákony a riešili spory. A hoci dnešné parlamenty sídlia v mramorových palácoch, princíp zostal rovnaký: ľudia sa zídu, hovoria, nepočúvajú a napokon hlasujú.

V stredovekom Novgorode, na území dnešného Ruska, sa už od 10. storočia konalo zhromaždenie obyvateľov známe ako „veče“. Nebola to demokracia v modernom zmysle, ale svojím spôsobom pripomínala mestskú republiku, akou boli napríklad Benátky. Obyvatelia mesta - najmä bohatí obchodníci a remeselníci - sa stretávali, aby volili knieža, rozhodovali o vojne, mieri či výbere arcibiskupa. Kto neprišiel, ten nemohol hlasovať - zdravý princíp osobnej účasti.

Aj v islamskom svete sa už v 8. storočí objavujú zmienky o Madžlís al-Šúra - poradných zboroch, ktoré slúžili kalifom ako konzultatívne orgány. V čase Abbásovcov bol Bagdad nielen centrom vedy, ale aj politického myslenia. Šúra znamená rada, a v ideálnom prípade malo ísť o rozumné riadenie štátu s účasťou učencov, sudcov a miestnych elít. Hoci tieto zhromaždenia neboli demokratické, obsahovali kľúčový prvok: schopnosť a ochotu panovníka počúvať.

Na severovýchode dnešnej Severnej Ameriky, medzi jazerami a hustými lesmi, vznikol politický systém, ktorý predbehol svoju dobu. Irokézska konfederácia - Liga piatich (neskôr šiestich) národov - spájala Mohawkov, Oneidov, Onondagov, Cayugov, Senecov a neskôr Tuscarorov. Podľa tradície ju založili vodcovia Deganawida a Hiawatha, aby ukončili nekonečné vojny medzi kmeňmi a vytvorili spoločný etický aj politický poriadok. Výsledkom bol Veľký zákon mieru (Gayanashagowa), ústava, ktorá určovala, ako sa volia náčelníci, ako sa riešia konflikty a ako sa udržiava rovnováha medzi národmi žijúcimi v spoločnom lese.

Hovorí sa, že každý národ má svojich veľkých učiteľov. Pre kresťanov je tým najväčším Kristus, no pre Irokézov bol podobnou postavou Deganawida, Veľký mierotvorca. Nie v teologickom, ale v mýtickom a morálnom zmysle slova. Tak ako Kristus priniesol učenie, ktoré malo ukončiť násilie medzi ľuďmi, aj Deganawida priniesol národom Severovýchodu nový zákon mieru, ktorý mal nahradiť stáročné krvné vendety. Jeho úlohou nebolo obetovať sa, ale pretransformovať nepriateľstvo na jednotu. A tak ako Kristus mal svojich apoštolov, Deganawida mal Hiawathu - muža, ktorý putoval od kmeňa ku kmeňu a presviedčal ich, aby prijali nový etický poriadok. V ich príbehu je čosi hlboko známe: posolstvo mieru, ktoré presahuje hranice kultúr aj svetadielov.

Irokézska konfederácia fungovala na princípe konsenzu - žiadne rozhodnutie nebolo platné, kým s ním nesúhlasili všetky národy. Namiesto hlasovania sa hľadala zhoda. Každý národ mal svojich zástupcov a každý zástupca niesol zodpovednosť voči vlastnému klanu. Málokto dnes vie, že dôležitú úlohu mali aj ženy: matky klanov vyberali náčelníkov a mohli ich aj zosadiť, ak porušovali zásady mieru. Irokézi tak už stáročia pred modernou érou poznali systém rovnováhy, delegovania a kontrolovanej moci - bez písanej byrokracie, ale s veľmi silnou tradíciou spravodlivosti.

Keď sa v 18. storočí formovala nová americká republika, viacerí otcovia zakladatelia, najmä Benjamin Franklin, Thomas Jefferson a John Adams, študovali irokézsky model. Franklin sa dokonca zúčastňoval rokovaní s náčelníkmi a v listoch poznamenal, že ak sa „šesť národov dokáže zjednotiť a spravovať svoje veci v mieri, prečo by to nedokázalo trinásť kolónií?“ Nie všetky princípy sa preniesli doslova, ale myšlienka federácie, rady zástupcov a obmedzenej moci sa stala jednou z inšpirácií Ameriky pri písaní ústavy. V roku 1988 americký Kongres oficiálne uznal, že Ústava Spojených štátov bola „inšpirovaná princípmi a modelom Irokézskej konfederácie“.

Cestovanie ma naučilo, že demokracia sa najlepšie chápe tam, kde ju ešte len objavujú. Stál som na mieste Althingu, na Tynwalde, v mongolskom stepnom vetre aj v tieni afrických stromov, kde sa o osude kmeňa rozhodovalo v pokoji.

Všade tam som si uvedomil, že skutočný luxus cestovania nie je v hoteli, ale v poznaní. V tom, že sa pozriete na svet bez predsudkov a pochopíte, že každý národ má svoju verziu parlamentu - len niektoré sú pod baobabom a iné v budovách z mramoru.

Naši sprievodcovia z BUBO Cestovateľskej Akadémie o týchto miestach rozprávajú s vášňou. Ich cieľ je nielen sprevádzať, ale otvárať mysle. Každá naša cesta, či už do Etiópie, Mongolska alebo na Island, akokoľvek luxusná, je lekciou o tom, že svet je obrovská diskusia - a že ten, kto cestuje, má vždy väčší nadhľad.

Cestovanie v malých skupinách, ktoré je našou filozofiou, je vlastne demokracia v praxi. Každý má hlas, každý má priestor. A pritom platí jednoduché pravidlo: čo povie sprievodca, to sa ráta ako zákon. Teda aspoň do chvíle, kým nepríde ďalšia zastávka.

Keď človek tak dlho cestuje po svete ako ja, začne si všímať detaily, ktoré bežnému turistovi uniknú. V Singapure ma zaujalo, ako prirodzene sa tam rešpektuje odbornosť a ako pokojne funguje verejná správa, pretože ju tvoria ľudia, ktorí tomu naozaj rozumejú. Vo Fínsku som videl, že ministerstvo môže byť miesto, kde každý pozná svoj odbor do hĺbky a kde sa rozhoduje bez chaosu a bez tlaku na okamžité efekty. A vo Švajčiarsku ma prekvapilo, ako silno sa tam drží tradícia stabilnej, profesionálnej štátnej služby, ktorá prežije každú vládu. Nešlo o žiadne heroické príbehy, skôr o tiché, dlhodobé budovanie kvality. To sa mi potvrdzuje všade, kam prídem.

Demokracia je tvárna, mení sa podľa ľudí, ktorí ju napĺňajú. Práve preto musí stáť na cnostiach a profesionalite, nie na hluku. Scruton pripomínal, že sloboda nie je robiť si, čo chceme, ale konať to, čo je správne. A to najmä vtedy, keď je to ťažké. Demokracia totiž vždy fungovala najlepšie, keď moc držali tí, ktorí mali rešpekt komunity, nie tí, ktorí mali len silnejší hlas. V irokézskej rade, v Tynwalde, v Kurultaji či pod africkým baobabom sa rozhodovalo dôstojne, s nárokmi na charakter a zodpovednosť. To je meritokracia v pôvodnom zmysle: nech vedie ten, kto vie a kto slúži. Dnes nám príklady dáva Singapur, Fínsko, Kanada a ďalšie vyspelé krajiny. A do veľkej miery napríklad aj Čína, ktorú v priebehu jednej generácie dostali profesionáli z industriálneho praveku do digitálnej éry.

Slovensko si zaslúži rovnaký typ profesionality a nie je to nič nedosiahnuteľné. Potrebujeme jasne povedať, že štátnu správu majú viesť ľudia, ktorí svojej profesii rozumejú do hĺbky aj do šírky, a vytvoriť pre nich podmienky, aby tu zostali. Odbornosť sa totiž nepozná podľa titulov. Tie má u nás kde-kto a biznis s diplomovými prácami tu funguje ako málokde vo vyspelom svete. Odbornosť sa pozná podľa výsledkov a osobnej praxe, tak ako vo firme alebo v športe. Inde to funguje: kvalitné výberové konania, stabilné pozície, apolitické prostredie a platy, ktoré pritiahnu šikovných ľudí aj zo súkromného sektora. To je model, ktorý vieme zaviesť aj u nás, a nemusíme na to čakať celé generácie. Ak chceme, aby Slovensko fungovalo lepšie, najrozumnejšie je staviť na ľudí, ktorí už niečo v živote dokázali. A keď im dáme priestor, kompetencie a dôveru, výsledok príde rýchlejšie, než si dnes myslíme. Toto je pozitívna zmena, ktorá je úplne v našich rukách.