Ako sa Francúzska Polynézia stala francúzskym zámorským územím

Vzdialenosť medzi Parížom a Papeete, hlavným mestom departmentu Francúzska Polynézia, je 15 700 kilometrov. Keď v sa na ostrovoch Karibiku začína nový deň, v „krajine galského kohúta“ je už 12.00 h a ľudia myslia na obed. A pritom sme stále oficiálne v rovnakej krajine. Všetko sa to začalo však už veľmi, veľmi dávno. Konkrétne v 18. storočí vďaka mužovi menom Louis-Antoine de Bougainville.

Len si to predstavte. Písala sa polovica 18. storočia, doba osvietenstva, mapy boli ešte nepresné, oceány plné tajomstiev a dobrodružstvo zaváňalo vo vzduchu. Práve v tomto čase sa vybral spisovateľ a námorník Louis-Antoine de Bougainville na plavbu, ktorá mala zmeniť predstavu Európy o Pacifiku.

Konkrétne v roku 1766 sa vybral na veľkú plavbu financovanú Parížom s cieľom preskúmať „neznáme vody“ Tichého oceánu, vedecky i zemepisne. Bougainville opustil mesto Brest v decembri na fregate La Boudeuse a plachetnici L’Étoile spolu s vedcami – prírodovedcom Commersonom, astronómom Vernónom a ďalšími.

Plavba bola nesmierne dlhá. Posádka musela zdolať nebezpečný Magalhaesov prieliv, mnohé vodné búrky i tornáda a až v apríli 1768 zakotvila v lagúne Hitiaa na ostrove Tahiti. Tu ho privítal krásny ostrov – „raj“ v očiach mnohých, s bujnou flórou, modrou vodou a pôvodnými polynézskymi obyvateľmi.

Bougainville nielenže spoznal hlavný ostrov Tahiti, ale aj miestneho náčelníka Eretiho. Vytvoril sa tábor, z ktorého mohli jeho prírodovedci, umelci a spisovatelia pozorovať dennú atmosféru ostrova, tunajšie zvyky, rastliny, vtáctvo...

Ako dokazujú historické záznamy, vo svojom denníku písal o „neuveriteľne príjemnom podnebí, kráse krajiny, úrodnej pôde, čistej vode a vôňach tunajších kvetov. Všetko to u neho vzbudzovalo pocit, že sa ocitol v absolútnom raji na zemi.

Bougainville ostal na Tahiti len asi deväť dní, ale jeho kvetnaté zápisky sa čoskoro dostali do rúk vysokopostavených ľudí v Paríži a mali obrovský ohlas. Ostrov sprvu pomenoval „Nouvelle Cythère“ (Nová Cythéra), podľa legendárneho gréckeho ostrova spájaného s krásou a láskou.

Kým sa francúzsky moreplavec Bougainville vracal z Tichomoria domov, Briti už plánovali ďalšiu veľkú výpravu na opačnej strane sveta. Cieľ bol na prvý pohľad vedecký: pozorovať zriedkavý prechod planéty Venuše cez Slnko, aby mohli astronómovia presnejšie určiť vzdialenosť medzi Zemou a Slnkom. Ale, ako to už býva, v časoch kolonializmu mala aj veda svoj politický podtón. Británia chcela zároveň preskúmať nové územia a rozšíriť svoj vplyv v Pacifiku.

James Cook, vtedy ešte relatívne neznámy dôstojník britského námorníctva (dnes známy ako objaviteľ Austrálie), velil lodi Endeavour a v auguste 1768 vyplával z Plymouthu. Po niekoľkomesačnej plavbe dorazil 13. apríla 1769 na ostrov Tahiti, ktorý si už v Európe získal vďaka Francúzom povesť pozemského raja.

Cook nazval miesto svojho pristátia Matavai Bay a založil tu malú pozorovaciu stanicu. Spolu s ním tu bol aj známy britský prírodovedec Joseph Banks a švédsky botanik Daniel Solander. Títo vedci sa hneď pustili do práce – zbierali rastliny, kreslili vtáky, opisovali zvieratá, ktoré dovtedy nik v Európe nevidel.

Podľa Cookových denníkov (a neskôr aj Banksových poznámok) boli miestni obyvatelia „mierumilovní, štedrí a zvedaví“, hoci medzi oboma stranami nechýbalo ani napätie, keď dochádzalo k nedorozumeniam pri výmene darov. Nuž, v tom čase ešte Briti nemohli mať také vedomosti, aké majú dnes sprievodcovia vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii, ktorí dbajú na dodržiavanie miestnych zvykov a podrobne ich približujú klientom.

Prvé stretnutia boli zároveň plné fascinácie. Cook zaznamenal, že Tahiťania sú „vysokí, dobre stavaní a príjemne vystupujú“. Miestne ženy a muži mu pripadali ako „ľudia žijúci v harmónii s prírodou“. Pre Európanov, ktorí prichádzali z preľudnenej, chladnej a spoločensky prísnej Európy, pôsobil tento ostrov ako obraz dokonalej slobody.

Počas niekoľkých mesiacov na Tahiti Cook so svojím tímom pozoroval tranzit Venuše (3. júna 1769), nakreslil mapy okolia a pripravil sa na ďalšiu časť expedície – objavovanie „Južnej zeme“, ktorú mnohí vtedy ešte považovali za existujúci kontinent.

Keď Cook odplával z Tahiti a jeho plachetnica Endeavour mizla na horizonte, ostrov opäť upadol do rytmu spevu, rybolovu a tanca. Len málokto tušil, čo príde ďalej. V priebehu nasledujúcich desaťročí začali Tahiti a okolité ostrovy navštevovať čoraz častejšie európske lode. Tentoraz však nešlo len o vedcov a moreplavcov, ale aj o misionárov, ktorí sem prinášali vieru, školstvo a „civilizáciu“ podľa európskych predstáv.

Ako prví sem prišli britskí protestantskí misionári zo spoločnosti London Missionary Society (LMS) v roku 1797, ktorí sa usadili práve na Tahiti. Ich cieľom bolo obrátiť Polynézanov na kresťanstvo, no stretnutie dvoch svetov nebolo jednoduché.

Misionári nepoznali jazyk ani zvyky domorodcov, a ich predstava o „spasení“ narážala na hlboko zakorenené miestne tradície. Napriek počiatočným konfliktom sa im podarilo získať dôveru vplyvnej rodiny Pomare, ktorá postupne prijala novú vieru. V roku 1819 kráľ Pomare II. oficiálne zaviedol kresťanstvo ako štátne náboženstvo Tahiti.

Po Britoch však prišli aj francúzski katolícki misionári zo spoločnosti Société des Missions Étrangères de Paris, ktorí chceli šíriť katolicizmus. Rivalita medzi protestantmi a katolíkmi sa rýchlo premenila na rivalitu medzi Britániou a Francúzskom – dvoma európskymi mocnosťami, ktoré si chceli Polynéziu rozdeliť podľa vlastných pravidiel.

Francúzi videli Tahiti ako strategické miesto pre námorné zastávky v Pacifiku. Keď ich misionári začali čeliť odporu zo strany protestantskej kráľovnej Pomare IV., Paríž to využil ako zámienku na zásah. V roku 1842 vyslali vojenskú expedíciu a vyhlásili nad Tahiti francúzsky protektorát. Miestna vláda formálne zostala, no všetky rozhodujúce právomoci sa presunuli do rúk Francúzov.

Briti síce protestovali, ale napokon ustúpili. Nikto nechcel vojnu kvôli vzdialeným ostrovom v Pacifiku. A tak sa začala nová éra Polynézie, kde miestni dovtedy ani nevedeli, čo je to zbraň.

Francúzske lode, ktoré v 40. rokoch 19. storočia zakotvili pri brehoch Tahiti, priniesli so sebou nielen vlajku s trikolórou, ale aj nový spôsob moci. To, čo sa začalo ako „ochrana misionárov“ a „dohľad nad poriadkom“, sa postupne premenilo na otvorené ovládnutie ostrova.

Kráľovná Pomare IV., ktorá vládla od roku 1827, sa spočiatku snažila francúzskemu tlaku vzdorovať. Mala podporu miestnych náčelníkov aj britských protestantských misionárov, ktorí sa obávali, že francúzsky katolicizmus zmení rovnováhu síl v Polynézii. No Paríž bol rozhodnutý upevniť svoj vplyv v Pacifiku – a Tahiti sa preň stalo ideálnym cieľom.

V roku 1843 vyhlásil francúzsky admirál Abel Aubert du Petit-Thouars Tahiti za protektorát Francúzska. Kráľovná Pomare protestovala, napísala list britskej kráľovnej Viktórii a žiadala o pomoc, no Briti zasiahnuť odmietli. Na ostrove vypukli nepokoje a v rokoch 1844 až 1847 sa odohrala séria ozbrojených konfliktov, známa ako tahitská vojna.

Bojovníci verní kráľovnej sa postavili francúzskej armáde, ale proti delám a moderným zbraniam nemali šancu. Francúzi nakoniec ovládli Papeete, dnešné hlavné mesto, a zvyšok odporu postupne potlačili.

Pomare IV. síce formálne zostala kráľovnou, no jej moc bola len symbolická. Francúzska administratíva prebrala všetky dôležité rozhodnutia a začala zavádzať svoje zákony, meny i školský systém. Keď po jej smrti v roku 1877 nastúpil na trón jej syn Pomare V., ostrov už žil podľa francúzskych pravidiel.

Nový kráľ si uvedomoval, že proti Parížu nemá šancu. A tak, po rokoch diplomatického tlaku a zjavného politického úpadku monarchie, v roku 1880 abdikoval a dobrovoľne prenechal Tahiti Francúzsku. Tým sa ostrov oficiálne stal francúzskou kolóniou – spolu s ďalšími súostroviami, ako sú Tuamotu, Gambier, Austral a Markézy, ktoré sa postupne pridali k novej správnej jednotke.

Začiatok 20. storočia znamenal pre Francúzsku Polynéziu pokračovanie kolonializmu – ostrovy boli súčasťou tzv. French Establishments of Oceania (EFO), s nízkym stupňom samosprávy. Po prvej svetovej vojne a počas druhej svetovej vojny sa rastúcim sa vedomím politickej identity začali formovať hnutia požadujúce väčšiu kontrolu domácej správy.

Rok 1946 bol pre Polynéziu prelomový – Francúzsko prijalo novú ústavu, vďaka čomu EFO zmenili svoj status na zámorské územie (overseas territory). To prinieslo obyvateľom viac práv, vrátane práva voliť a byť volený, a ústavne deklarovanej väčšej účasti na správe územia.

V päťdesiatych rokoch vzniklo jedno z prvých významných politických hnutí domácej Polynézie – Democratic Rally of the Tahitian People (RDPT), vedené Pouvanaa a Oopaom. RDPT požadovalo napríklad reformy pôdy, viac sociálnych práv, väčšiu moc miestnych inštitúcií a autonómiu.

V roku 1957 sa úradne zaviedol názov Francúzska Polynézia, a v roku 1958 sa v referende potvrdilo zotrvanie s Francúzskom ako súčasť jeho nového konštitučného usporiadania – väčšina hlasovala za pokračovanie väzby s Francúzskom.

Od polovice 60. rokov sa Francúzsko rozhodlo presunúť svoje jadrové testovacie aktivity z Alžírska (keď sa to stalo nepraktickým) do Tichého oceánu, konkrétne do Francúzskej Polynézie.

Testovacie oblasti boli prevažne atoly Mururoa a Fangataufa. Prvý test sa uskutočnil na Mururoa 3. júla 1966. Francúzsko vykonalo medzi rokmi 1966 a 1996 celkom 193 jadrových testov v Polynézii – 41 z nich bolo atmosférických (do roku 1974), zvyšok podzemných.

Jeden z najvýznamnejších testov bol „Canopus“ 24. augusta 1968, ktorý bol prvým francúzskym dvojstupňovým termonukleárnym testom, s veľkou silou výbuchu (cca 2,6 megaton).

Atmosférické testy znamenali značné riziká ako rozptyl rádioaktívneho spadu vetrom, znečistenie ovzdušia a vôd, ktoré postihlo nielen atoly priamo v blízkosti, ale aj obyvateľov vzdialenejších ostrovov. Francúzsko sprvu podceňovalo rozsah kontaminácie. Novšie výskumy ukazujú, že mnohí Polynézania boli vystavení dávkam ionizujúceho žiarenia vyšším, než sa oficiálne priznávalo.

Po 1974 začali testy vo veľkej miere meniť na podzemné, čo znížilo riziko rozptylu spadu, ale problémy zostali – praskliny v atoloch (koralové koruny, časti koralového útesu) a možné uniknutia rádioaktivity. Napríklad prieskumy zaznamenali praskliny v koralovej škrupine atolu Mururoa.

V roku 1992 testy na nejakú dobu pozastavili. Posledné podzemné však prišli v rokoch 1995 a 1996.

Jadrové testy vyvolali veľkú kritiku nielen v Polynézii, ale aj medzinárodne. Tlak verejnosti, aktivistov, miestnych komunít, ale aj zahraničných štátov však mal zmysel. Vláda Francúzska začala postupne prijímať legislatívne opatrenia na uznanie zodpovednosti, odškodnenie obetí a rehabilitáciu postihnutých oblastí. Samozrejmosťou boli finančné kompenzácie.

Francúzska Polynézia je dnes braná ako zámorské územie Francúzskej republiky s výraznou mierou autonómie. Má vlastné zákonodarné zhromaždenie („Assembly“, 57 členov) i prezidenta ako šéfa tamojšej vlády Francúzskej Polynézie.

Francúzsko sa stará o „reprezentáciu štátu“. To znamená, že pod jeho patronátom je obrana, zahraničná politika, strategické zdroje (napr. technická či právna suverenita pri určitých zdrojoch). V Polynézii sa platí menou CPF, čiže pacifický frank. Ten je však priamo viazaný na euro.

V skratke povedané, Francúzsko má právomoci uvádzané vyššie, kým lokálna vláda spravuje školstvo, väčšinu domácej politiky, kultúru, zdravotníctvo v miestnom meradle, turistiku, dopravné infraštruktúry, atď. Krajinu tu reprezentuje vysoký komisár republiky (High Commissioner), ale aj úrady štátu, ktoré dohliadajú na to, že francúzske zákony, ktoré majú platiť, sa naozaj dodržiavajú.

Čo sa týka politickej kultúry na ostrovoch Tichomoria, strany ako Tāvini Huiraʻatira presadzujú väčšiu nezávislosť – niektoré členské osobnosti hovoria o možnosti referenda v priebehu nasledujúcich 10 – 15 rokov. Iné strany sú autonomistické – chcú udržať vzťah s Francúzskom, ale s väčšou samosprávou, kontrolou nad lokálnymi zdrojmi, životným prostredím a kultúrnou identitou. Napríklad strana Ia Ora te Nunaʻa je autonomistická.

Z dostupných údajov tiež vieme, že finančné transfery zo štátneho rozpočtu Francúzska predstavujú asi 16,34 % oproti HDP Francúzskej Polynézie. Francúzsko toto svoje územie na druhom konci sveta výrazne dotuje a prispelo napríklad 26,5 milióna eur na výstavbu prístavu v Papeete. A na hlavnom ostrove Tahiti zorganizovalo aj surfistické disciplíny v rámci OH 2024.

Mnohí jej dávajú názov Tahiti a berú to ako synonymum. No Tahiti je len jeden ostrov, z ktorého 90 % turistov odlieta na Bora Bora. Tu sa ubytujú v jednom z hyperluxusných 5* hotelov a históriu neriešia.

BUBO bolo v tomto kúte sveta už v roku 2002 a odvtedy sem mieria naše malé skupiny turistov zo Slovenska a Česka pravidelne. Francúzsku Polynéziu poznávame komplexne a kombinujeme ju s Novým Zélandom, Havajom, Aljaškou, ale je to aj jedna zo zastávok v rámci našich ciest okolo sveta. Radi vám ju ukážeme a povieme si o jej histórii ešte podrobnejšie.