Francúzska Polynézia – návraty do raja

Francúzsku Polynéziu vnímame ako raj na zemi už od čias prvých európskych objaviteľov. O najkrajších ženských krivkách a značne otvorenom správaní rozprával už admirál Louis Antoine de Bougainville. V parížskych kuloároch po návrate s nadšením hovoril o krásnych Tahiťankách a ich sexuálnych praktikách.

Aj na zhýralý Paríž to malo silný efekt. Podobne ako správa, že s ním na palube ako prvá (aj keď načierno, prezlečená za muža) oboplávala Zem aj prvá žena - Jeanne Baret.

Ľudia (Homo sapiens) na Tahiti prišli iba zopár storočí pred Bougainvilleom. Zrejme iba 600 či 700 rokov pred ním. Vedci sa zhodli, že pochádzame ako ľudia z Afriky a odtiaľ sme sa vydali ďalej do sveta. Aborigéni prišli do Austrálie pred 50 000 rokmi, no väčšina ostrovov Francúzskej Polynézie bola osídlená až v 11. či skôr 12. storočí nášho letopočtu. Prvé boli osídlené Markézy a ostatné časti Polynézie dokonca ešte neskôr. Dá sa povedať, že nedávno.

Aj my Európania sme Polynéziu objavili taktiež neskoro. Áziu, Afriku aj Ameriku už prví cestovatelia - priekopníci prešli, no Tahiti bolo naozaj veľmi veľmi ďaleko. Objavili sme ho až po tom, čo sme zdokonalili naše zaoceánske lode, námorníci mali lepšiu stravu a dokázali sa teda plaviť ďalej a bez skorbutu. Taktiež sme vylepšili navigačné prístroje, aby sme sa v „najväčšom mori sveta“, Tichom oceáne, nestratili.

„Ako ľudia sme nestihli naše ostrovy zničiť,” počúvam na rôznych ostrovoch Francúzskej Polynézie,  keď sa pýtam tú istú otázku. Už Bougainville či o rok na to James Cook hovorili o Tahiti ako o raji s prekrásnou prírodou, kde je prebytok stravy, celoročne príjemné počasie a žije sa akosi ľahšie než u nás v Európe. Nešlo teda iba o polonahé ženy vrtiace bokmi v sukničkách z pandanusu.

No opäť aj o ne, čo sa potvrdilo v jednom neuveriteľne slávnom príbehu vzbury na lodi Bounty. Elitná posádka vedená fičúrom z dobrej rodiny sa rozhodla ostať v raji a nevrátiť sa späť do Británie, ktorá bola v danej dobe najsilnejšou krajinou sveta. Išlo o úspešných ľudí a dostať sa v silnej konkurencii na loď HMS Bounty bola česť a veľké privilégium.

Posádka mala možnosť žiť na Tahiti päť mesiacov a následne sa jej už nechcelo odísť. Prečo? Miestne ženy boli oveľa viac sexi než chladné Britky? To u nás v Európe vyvolávalo zromantizovanú predstavu a o vzbure na lodi Bounty boli neskôr natočené tri filmy.

Po prvých moreplavcoch, ktorí rozšírili správu, že raj na zemi existuje, je tu aj ďalší dôvod, a tým je expresionistický maliar Paul Gauguin, ktorý sa sem vypravil dokonca dva razy a aj tu napokon zomrel. Jeho tahitské diela sa dnes predávajú za horibilné mnohomiliónové čiastky.

Gauguin tvrdil, že tu na Tahiti a Markézach žije konečne ten správny „pravý“ život. Jeho geniálne maľby vstupujú do nášho podvedomia a nepriamo nám hovoria, že niečo na tom bude.

Myslím si, že predstava o pozemskom raji a zároveň znalosť Gauguinových diel boli dôvodom, aby si náš M. R. Štefanik našiel zámienku a vyrazil na Tahiti pozorovať prelet Haylleho kométy v roku 1910. Štefánik mal rád ženy a bol to dušou romantik... a cestovateľ.

Prešiel mnohé ostrovy Francúzskej Polynézie a bol nadšený. Zrealizoval tu taktiež prvý slovenský akt – jednu krásnu fotografiu, ktorú by však dnes to ohromné pole slovenských progresívnych sufražetiek zhejtovalo. Týmto by sa však vo Francúzskej Polynézii mohli páčiť vysokí svalnatí a veľmi milí muži s dokonalým tetovaním. A nikde na svete som zároveň nevidel toľko transvestitov.

Tahiti je ďaleko a aj vy musíte byť stále romantik a cestovateľ ako Štefánik, aby ste podnikli tie útrapy, čo cesta „na druhú stranu zemegule“ prináša.

Každopádne, aj ja musím potvrdiť, že Francúzska Polynézia je prekrásna a bungalovy nad vodou z prospektov väčšiny cestovných kancelárií zúžili náš pohľad na jeden smer a prekryli celkovú krásu oblasti, tie krásne hory, vodopády... Pre mňa je Francúzska Polynézia krajším Havajom.

Obidva ostrovne raje sú už vybudovane a ak hľadáte pravú polynézsku kultúru, tak lepšiu som videl na zapadnutých Cookových ostrovoch, Samoe a Tuvalu, ale aj tu som musel ísť ďalej z hlavného ostrova.

Toľko turistov, čo navštívi Francúzsku Polynéziu za rok, je vraj na Havaji za jeden deň. Francúzska Polynézia je pritom v kurze a hotely bývajú v sezóne, ale dokonca aj v dažďovej sezóne (napríklad na Vianoce či Nový rok), totálne plné. Ceny sú šialené a zdá sa, že Maldivy sú zadarmo.

Havaj aj Francúzska Polynézia sú súčasťou Polynézie, oblasti ktorá je obrovským trojuholníkom, ktorý získate, ak spojite tri body – Havaj, Nový Zéland a Veľkonočný ostrov. Aj keď je medzi Tahiti a Havajom 4 000 km, sú to vlastne susedia a je naozaj ťažké poraziť ich prírodu a pláže s neuveriteľne čistým morom.

Nejde o samostatne krajiny, Havaj je najmladším štátom USA a Francúzska Polynézia je zámorskou správnou korporáciou Francúzska a na letisku v Papeete vám ako Európanovi nedajú do pasu pečiatku. Však nikde nejdete a Francúzska Polynézia je pre EÚ tzv. OCT (overseas country or territory).

Havaj, to sú vcelku veľké ostrovy na severnej pologuli s bujnou vegetáciou, sopkami a vodopádmi. Francúzska Polynézia, to sú ostrovčeky roztrúsené na omnoho väčšej ploche v južnom Pacifiku. Havaj to je osem hlavných ostrovov, no Francúzska Polynézia má 182 ostrovov. V skutočnosti však ide o tisíce až desaťtisíce ostrovčekov. Pevninská rozloha Havaja je pritom 4x väčšia než Francúzskej Polynézie.

Havaj, to sú veľké hotely, obchodné strediská, tiki bary, nočný život. Francúzska Polynézia sú, naopak, hotelíky s francúzskym šarmom a vilky nad vodou, jeden milý zapadákovček, kde bude problémové nájsť diskotéku.

Havaj, to sú steaky, udony a koktaily z whisky. Francúzska Polynézia sú zase čerstvé surové ryby so zeleninou a vynikajúce víno a šampanské.

Havaj je krásny, priam Jurský park. No Francúzska Polynézia je oveľa krajšia, drsnejšia s užšími cestičkami, neznačenými chodníkmi, oveľa pôvodnejšia, čosi ako príroda z Avataru.

Havaj je drahý, no Francúzska Polynézia je drahšia, a teda oveľa drahšia.

Rodeného pôvodného čistokrvného Havajčana na hlavnom ostrove Oahu ťažko nájdete, na hlavnom ostrove Francúzskej Polynézie na Tahiti však Polynézania tvoria až 69 % obyvateľstva a sú ostrovčeky, kde žije 100 % pôvodných obyvateľov.

Áno, Francúzsku Polynéziu mám rád. No pozor, ide o obrovské a veľmi rôznorodé územie.

Francúzska Polynézia má iba 280 000 obyvateľov a nachádza sa na ploche rozlohy Európy. Dostať sa sem je ťažšie než na Havaj, kam sa lieta z mnohých miest USA priamo a dokonca aj na ten konkrétny ostrov - Oahu, Maui, Big Island.

Do Francúzskej Polynézie musia všetky lety pristáť na Tahiti na letisku s krásnym menom Faa'a. Môžete doletieť z Havaja, ale let ide väčšinou iba raz za týždeň. Druhou možnosťou je letieť cez Tokio a treťou cez Auckland z Nového Zélandu. Ja Tahiti väčšinou lietam cez Paríž s prestupom v Los Angeles a až po pristátí na Tahiti ešte odletím na iný ostrov.

Je to extrémne ďaleko. A pozor, aj keď na vstup do Francúzskej Polynézie nepotrebujeme víza, na let cez LA, aj keď tu iba zosadnete, potrebujete ESTA či víza do USA. Ak ste boli v posledných rokoch na Kube, tak vedzte, že potrebujete víza a ich vybavenie trvá týždne.

Víza do USA inak nie sú problémom, dostanete ich na desať rokov. Ja ich mám v starom pase a letím na nový a tento iba ukážem a všetko je v poriadku. No toto je jedna rada nad zlato, lebo ak na vstup do USA pozabudnete (na letenke často ani nie je napísané, že zosadnete v Los Angeles), do lietadla vám nedovolia nasadnúť už tu v Európe a celý váš (extrémne drahý) booking prepadne.

Ak chcete spoznať Francúzsku Polynéziu komplexnejšie, musíte lietať. Renomovanou spoločnosťou je Air Tahiti a na 90 % som pri lokálnych letoch letel ATR 72. Toto lietadlo z Toulouse zvláda aj turbulencie a je bezpečné. Letel som ním stovky ráz. Tu jeden trik: cestovatelia profíci sedia úplne vzadu, krídla sú totižto viac vpredu a zozadu máte omnoho krajší výhľad a tieto lety sú často značne scénické. Odhliadnuc od toho, že sa vystupuje zozadu, a tak ste z lietadla prví vonku. Byť vzadu je vo Francúzskej Polynézii „business class”. Vpredu máte rovnaké sedačky ako tu vzadu.

Ja nastupujem posledný, lebo na posledných miestach majú letušky A4 s nápisom „zakázané si sadnúť“. Vojdem dnu a slušne pozdravím: „Ia Orana, sava bien?“ Žmurknem na letušku, sadnem si úplne dozadu na tú ceduľku a poďakujem: „Marúru."

Na dlhých letoch na Markézy a Gambierové ostrovy ponúkajú vodu a sendvič, koláčik a džús (ananásový alebo papája-guava), a tak od hladu neumriete. Všetko je veľmi veľmi jednoduché, no dá sa to jesť. Na kratších letoch kávička, vodička… Pivo striktne až po 9.00 h. (nie po desiatej, ale po deviatej =)). Majú vždy tak desať plechoviek pre celé lietadlo a keď ste partia, tak sa s objednávkou poponáhľajte. Odporúčam nie Heineken, ale Hinano.

Aj keď sa inde (napríkad Karibské ostrovy) vaša malá batožina dostane na palubu, tu vás často prinútia ju podať. Ja sa už dlho balím maximálne minimalisticky a som onboard. Tu vo Francúzskej Polynézii mi to nevychádza. V Air Tahiti som však na druhej strane za nadváhu nikdy nedoplácal.

Mnoho ráz som vo Francúzskej Polynézii letel úplne plným lietadlom. Stalo sa mi opakovane, že môj let „presunuli” z 9.00 h na 5.45 h a správu o zmene mi poslali o 7.00 h =) No normálne správu dostanete, ale iba zopár hodín vopred. a tak dajte leteckej spoločnosti svoj kontakt a sledujte si maily.

Ranné lety o 5.45 h sú vcelku bežné a Air Tahiti otvára vtedy o 4.00 h a niet dôvodu prísť skôr. O 4.00 h budete na letisku úplne sami a o 5.00 h bude letisko plné. Ak letíte z Papeete o 5.45 h, tak máte byť pri vstupe na bráne o 5.25 h, a to ešte musíte prejsť kontrolou batožiny. Ráno mi pripadala kontrola prísnejšia než v obedných letoch, kde sa všetko akosi zvoľňuje.

Vodu mi ráno zhabali a poobede už nie. Keď som letel späť z Markéz, Tuamotu, ostrovov Austral, Gambierov, ale aj z Bora Bora, tak žiadna kontrola nebola. Nikto vás tu nebuzeruje, a to je príjemné, hlavne keď ste leteli pred nedávnom cez USA.

Ranné odlety idú načas, inak som často meškal. Ak vás má niekto čakať, dajte mu číslo letu a on si už skontroluje, kde sa nachádzate.

Leťte vždy pripútaní, turbulencie sú nad Pacifikom silné a videl som už ľudí od krvi, keď si pri prudkom prepade lietadla rozbili hlavu o strop lietadla.

Air Tahiti ponúka rôzne air passy a oplatí sa ich využiť. Môžete takto preletieť viacero Spoločenských ostrovov (Moorea, Huahine, Raiatea), ale aj nízko položených atolov Tuamotu ako (Rangiroa a Fakerava.) Tu však pozor. Predtým, ako si letenky kúpite, rezervujte si ubytovanie. Na mnohých ostrovoch je plno aj mimo hlavnej sezóny a na Huahine či Raiatea požadujú hotely minimálny počet nocí - napríklad 2 či 3 a keď chcete iba priletieť na deň, tak vás jednoducho neubytujú.

Celkovo robia problémy a hotelíkov je stále menej, než je dopytu. Vidíte – tak ako v každom biznise, treba mať lokálne know how. Ja mám tu v Papeete svoju Isabelle, pôvodom zo švédskeho Helsingborgu, ktorá žije na Tahiti od roku 2001 a prakticky odvtedy s ňou spolupracujeme. Je seriózna, dobrodružne ladená a dá sa na ňu aj v trošku chaotických polynézskych podmienkach spoľahnúť. Cestovná kancelária, kde pracuje, má sto ľudí (asi ako BUBO), a to je známkou stability. Takže to nie je tak, že jeden ochorie a máte nefunkčného partnera...

Aj keď ste v trópoch, zoberte si do lietadla svetrík. Domáci ako keby zimu necítia, no mne býva na preletoch Polynéziou pravidelne zima. V 70 % prípadov je to OK, ale na 30 % letoch som sa triasol.

Sedadlá sa nedajú sklápať. Letušky vás usádzajú a vzadu chcú ľahších a tých väčších ženú dopredu. Hlavne na dlhých letoch trvajúcich nad tri hodiny, kde potrebujú vyvážené lietadlo, aby ušetrili palivo. No, ako som písal vyššie, žmurknutím sa toto „pravidlo“ dá obísť.

Domáci majú letenky lacnejšie, pre turistu sú však riadne drahé. Prejsť vzdialené ostrovy Francúzskej Polynézie, ako som si to predsavzal ja, je preto okrem času aj značne nákladnou záležitosťou. No tento porovnávací blog dnes viem napísať ako jediný Slovák. Verím, že bude pre vás prínosom a dozviete sa „drobnosti“, ktoré ste netušili.

K cene za hotel si prirátajte povinný transfer na ostrovček Motu, kde sa vaša chatka nad tyrkysovou lagúnou nachádza, a to, že v cene sú často iba raňajky a možno ani tie nie. Pre moju rodinu som za transfer jednosmerne zaplatil vyše 400 eur a na ceste späť to bolo ešte viac.  No my v BUBO máme trik a existuje aj transfer zdarma, o čom píšeme v blogu o hoteloch na Bora Bora. Tam aj popisujem jednotlivé hotely, ktoré som opäť na poslednej ceste prešiel a pre vás porovnal.

V luxusnom hoteli na Bora Bora ste na malom ostrovčeku izolovaní od ostatnej civilizácie a ak sa chcete najesť, musíte zaplatiť. Fľaška vínka, ktorá sa dá aspoň trochu piť, je za 80 eur. Večera 100 eur/osoba a keď ide o vianočnú, tak s vínkom rátajte 400 eur/osoba.

Neviem, či je tu zvláštna prirážka na champagne, ale to sa mi javilo akosi drahšie než francúzske vína. Málokde som videl (možno v Ománe) také drahé champagne ako tu. Pritom, ešte raz, kvalitné červené víno bolo za normálne ceny.

Na Tuamotu - v raji potápačov som - našiel prekvapujúco iba penzióny. Bungalovy nad vodou boli iba v jedinej "štvorke" na atole Rangiroa. Moorea je po Bora Bora druhým najlepším ostrovom, čo sa týka hotelov s peknou plážou. Tahiti je na treťom mieste, no tu ide skôr ako o biele pláže o krásnu prírodu. Na Markézach či na ostrovoch Austral nájdete často jediný hotel na celom ostrove. Viete si predstaviť, aký je v hlavnej sezóne nával. Plus tu platia taktiež pravidlá o viac-nočnom prespatí.

Okrem Bora Bora, Moorea a Tahiti rátajte s tým, že sa v hoteloch dohovoríte viac-menej iba francúzsky. Musím povedať, že ak som tu navštívil trojhviezdičkový hotel (oficiálne hodnotenie), tak bol taký kvalitný, že na Havaji by som mu dal päť hviezd. Nebol taký opulentný, ale čistý, vkusný a veľmi, veľmi fajn – nazývam to francúzskym šarmom.

Na Moorea som však naposledy vyskúšal hotel, ktorý mi odporučili v turistickej informačnej kancelárii, a to som sa popálil, aj keď bol bungalov priamo na pláži. Nie je tu teda istota a lepšie je sa spoľahnúť na profesionálov v cestovnom ruchu, ktorí sa vyznajú, alebo na silné hotelové značky.

Keďže je tu hotelov málo a ak aj máte neobmedzený rozpočet, niekedy ich nezoženiete a musíte sa uskromniť s penziónmi (guesthouse). Tak, ako dávam trojhviezdičkovým hotelom vysoké body, u guesthousov a airbnb je to presný opak. Je to des.

„Guesthousy” v okolí letiska Faa'a majú horšiu než strašnú úroveň a ak chcete ušetriť taxík obojsmerne z Papeete či iného hotela, tak tu prespať musíte a začnite sa modliť už dnes. Vaša izba napríklad nemá dvere, ale iba záves a podobné prekvapenia. Vyzerá to skôr ako bývanie pre utečencov. Ak ste cestovateľ na úrovni, zverte sa do rúk cestovnej kancelárii, ktorá sa vyzná, inak budete vskutku trpieť.

Na Gambierových ostrovoch nie je hotel, je tam štyri či päť penziónov v pešej dostupnosti od prístavu. Ďalšie malé chatky sú aj päť kilometrov vzdialené, no tu ide o autentickú skúsenosť s domorodcami a jednoduchý penzión nevadí. V Austral na ostrove Rurutu je jeden jediný poriadny (štvorhviezdičkový) hotel. Na Markézach to bolo lepšie, ale nie oveľa. Tuamotu sú hotely prispôsobené pre potápačov a nie pre plážových turistov a najlepšie sú na najväčšom atole - na Rangiroa.

Všade som taktiež videl kemping, dokonca aj na Bora Bora. Na malých ostrovoch boli raňajky a večere akousi spoločenskou udalosťou, kde sa majiteľ stretol so všetkými hosťami, ktorí spoločne stolovali a „sharovali“ si skúsenosti a nadšenie. To je zvláštny koncept, ale všade to takto fungovalo. Na 99 % bola klientela francúzska a prekvapilo ma, že aj veľa domácich sem chodilo „na dovolenku“. Určite je to aj tým, že ich letenky sú dotované.

Inak pozor, na malých ostrovoch sa bez predplatenej polpenzie nenajete. Obchody sú otvorené iba zopár hodín denne a aj keď mali mať otvorené, čakal som vyše hodiny, kým Číňan skutočne otvoril a mohol som si kúpiť fľašu vody. So mnou čakali aj domáci, no oni majú čas. Vy väčšinou máte lepší program =) než čakať pred obchodíkom. Zažil som ostrovy, kde bol obchodík otvorený iba dvakrát do týždňa, a dokonca ostrovčeky bez obchodu.

Na Bora Bora je 90 % klientely z USA. Sú to ako keby dva svety. Bora Bora, Tahiti, Mooera a zvyšných 179 ostrovov.

Áno, je to prekvapujúce - tak nádherné ostrovy a tak nedostatočné služby. No práve toto spôsobuje málo turistov, a teda zachovanie raja.

Desaťročia sa vo Francúzskej Polynézii zastavujeme na našich cestách okolo sveta. Takto som sa tu zastavil aj ja v roku 2002, kedy som tu bežal Tahiuti Nui Marathon, kde ma v cieli vítali: „Monsieur Fellner, le premier Slovaque, bravo! Le premier Slovaque qui a réussi le Tahiti marathon“.

Vybehli sme ešte za tmy, všade boli fakle a bolo to prekrásne. Okolo ôsmej ráno slnko tak pieklo, že pomalší bežci odpadávali. Doprava z cieľa nebola zabezpečená a celú cestu som išiel späť peši. Aj tento zážitok popisujem v mojom blogu zážitky z Oceánie. Sú to inšpirácie pre tých, čo hľadajú niečo vskutku výnimočné.

Už vtedy som sa rozhodol prejsť všetky časti obrovskej Francúzskej Polynézie, aby to, čo píšem neboli iba písmenká, ale bol v tom názor a originálne tipy.

Tieto ostrovy určite uvidíte, lebo tu pristanete. Delia sa na Záveterné a Náveterné ostrovy a žije tu väčšina populácie. Ostrovy Spoločnosti ( Îles de la Société) nazval takto James Cook a najznámejšími pre turistov sú Tahiti, Bora Bora, Moorea, Raiatea, Tahaa, Huahine, Maupiti, Motu One.

Najväčším ostrovom celej Francúzskej Polynézie je Tahiti. Na severnej časti je medzinárodné letisko s krásnym polynézskym názvom Faa'a. Odtiaľto vyrazíte asi pol hodinku (zažijete tu jedinú zápchu v krajiny) do hlavného mesta celej Francúzskej Polynézie - do Papeete.

Tahiti je najznámejším ostrovom, ale čo sa týka pláží, toto nie je ono. Tahiti je super pre surferov, pre turistov, ak chcete robiť biznis. Aj tak tu budete prestupovať a ja osobne sa na Tahiti odporúčam pozrieť. Ten ostrov je jednoducho nádherný (ak viete, kam ísť). V BUBO blogu o Tahiti nájdete originálne fotografie a viete si rýchlo urobiť prehľad. Všetky ostrovy, o ktorých píšem, som nielen navštívil, ale prešiel som ich koldokola.

Najbližším ostrovom Tahiti je ostrov Moorea. Ide o lacnejšiu Bora Bora s vilkami nad vodou a strmými zelenými vrchmi. Tu som bežal daný marathon a nikdy na túto skúsenosť nezabudnem. Keď som sa tu ubytoval v roku 2002  v penzióne, prišiel som za domácou pani a pýtam sa opatrne: „Nie sú tu žraloky?”

A ona sa na mňa pozrela ako na idiota, tak ako to dokážu iba Francúzi a upokojila ma „samozrejme, samozrejme, že sú,” a naozaj večer sme popíjali vínko tesne vedľa mora a plutvy boli od nás na dva metre - nepreháňam, voda mala asi pol metra a žraloky plávali totálne blízko. Mooreu poznám ako svoju dlaň a je to nádherný ostrov. Prešiel som ju zopár ráz v rokoch 2002 až 2004 a v decembri 2023 som sa sem vrátil, aby som si veci vedel porovnať.

Vo Francúzskej Polynézii existuje, odkedy sem chodievam, air pass a najvýhodnejšie lety sú práve po týchto Spoločenských ostrovoch a končia na Bora Bora - na ostrove, ktorý mnohí považujú za najkrajší ostrov sveta. Vyberte si buď Huahine či Raiatea, tie lety z Papeete trvajú pol hodinky či 45 minút a sú časté. Huahine má autentický vibe a nádhernú lagúnu. Z historicky dôležitej Raiatea sa krátkym trajektom presuniete na ostrov Tahaa. Huahine a Raiatea navštevujeme vyše dvadsať rokov a ide o destinácie, ktoré majú turistickú históriu a skúsenosti.

Mladí cestovatelia dnes obľubujú Maupiti, ktoré je od Bora Bora iba 40 kilometrov. Maupiti, predtým nazývaný Maurua, je krásnym hornatým ostrovom s krištáľovo čistou tyrkysovou lagúnou a bielymi piesočnatými plážami. Na Maupiti nie sú žiadne luxusné hotely a aj keď Maupiti prezývajú „lacná Bora Bora“, pamätajte, že originál je iba jeden. Tak je to aj s BUBO a ostatné sú iba nepodarené kópie a človek na úrovni to hneď rozozná. „Výhodou“ je iba cena, no pozor, lebo všetko ostatné vás môže značne negatívne prekvapiť.

Îles Tuamotu sa nachádzajú na najväčšej rozlohe (plocha Západnej Európy) a na rozdiel od Spoločenských ostrovov, ktoré sú vulkanické, geologicky mladé a hornaté, sú Tuamotu ploché. Až 78 atolov, kedysi nazývaných Paumotus, pozostáva každý z množstva ostrovčekov. V leteckom air passe bola už v roku 2002 Rangiroa a let z Tahiti trval iba hodinku. Dnes sa lieta každý jeden deň!

Lode z Papeete mieria na Fakarava za preslávenú čiernymi perlami. „Tajným” tipom, ktorý sa dá dnes ľahko realizovať je Tikeo. Služby tu už fungujú, ale stále o tomto raji na zemi vie málo turistov. Počuli ste o Tikeo? A o Taiaro? Tento atol, ktorý je totálne obkrúžený koralovým útesom je pod patronátom UNESCO.

Na obrovskej ploche Tuamotu žije iba 16 000 rybárov rozprávajúcich tuamotským jazykom, ale aj ten sa značne atol od atolu líši. Všetci Tuamotčania, ktorých som stretol, boli veľmi milí, rozprávali po anglicky lepšie než na Markézach či na Austral, a to ma značne prekvapilo. Aj keď sa nachádzajú na ploche západnej Európy, plocha pevniny je malilinká - iba 885 km². Tuamotu bolo známe exodom svojich obyvateľov. Dnes ich však pribúda.

Spracovávajú kopru (dužinu kokosových orechov), rozmohlo sa rybárčenie, veľkým biznisom sa stali čierne perly a rozmohol sa aj turizmus zameraný najmä na potápačov. Už to nie je taký zapadákov ako pred 20 rokmi. Rangiroa, Fakarava a aj vzdialené Manihi majú aj slušné (nie ako Bora Bora, ale fajn) turistické zázemie.

Na Rangiroa, ktorá je najväčším atolom Tuamotu, vás lodičkou (trvá to asi hodinku krížom cez lagúnu) zoberú na pláž na juhu. Na Falarava stojí aj zásobovacia cruise ship Aranui, čo je dobrý tip. Podmorská lagúna Fakaravy je pod patronátom UNESCO.

Na Manihi vznikol biznis s čiernymi perlami, tu bola prvá farma vo Francúzskej Polynézii a dnes sa rozvíjajú aj smerom k turizmu. Luxusný Pearl Beach Manihi Resort museli zatvoriť a teraz ho, ale v nižšej kvalite otvorili a tak si skontrolujte aktuálnu situáciu.

Na iných atoloch (asi na päťdesiatich žijú ľudia) je to so službami horšie a na tieto ostrovy si musíte vymedziť dlhši čas, aby ste sa s domorodcami zoznámili. Stáva sa, že tam, kde majú farmy s čiernymi perlami, turistov nechcú vidieť a sú nepriateľskí. Na druhej strane, ak prídete na maličký ostrov, žijú tu často tri či štyri rodiny a dostanete rybu s kokosom zadarmo ako vzácny hosť. Podelia sa so všetkým, čo majú.

Poľnohospodárstvo je kvôli nedostatku pôdy minimálne. Kokosové palmy, taro, chlebovník a listy pandanusu sa používali na strechy domov predtým, ako domorodci objavili plech... Na niektorých ostrovoch pestujú malé množstvo vzácnej vanilky.

Makatea je spoločne s ostrovom Banaba (Kiribati) a Nauru (najmenšia republika sveta) ostrovom fosfátov, ktoré tu vykakali za stovky rokov morské vtáky.

Tuamotu sú najväčšou reťazou atolov na svete. Najväčším atolom je Chagos južne od Maldív patriaci Britom, a potom Reed Bank a Macclesfie Bank, o ktoré sa sporí Čína s Filipínami a Taiwanom. Ide o perspektívne obrovské náleziská zemného plynu. Tuamotu nemajú jeden tak rozsiahly atol, ale majú tých atolov veľa a sú krajšie, naozaj prekrásne.

Objavil ich náhodou Ferdinand Magellan na prvej ceste okolo sveta v roku 1521. Ostrovy Puka Puka ho však neuchvátili. V roku 1765 ich navštívil John Byron, starý otec Lorda Byrona. O Tuamotu písali spisovatelia Robert Louis Stevenson a Jack London. „The Seed of McCoy“ je o horiacej lodi, ktorá zakotvila v Mangareva (dnes Gambierové ostrovy o ktorých píšem nižšie).

Tu na koralovej bariére Tuamotu (ostrov Raroia) pristála plť Kon Tiki s nórskym „bláznom” Thorom Heyerdahlom, ktorému som chcel v roku 1997 zasvätiť v Bratislave na Dunajskej ulici vnútroblokový park.

Francúzi tu testovali svoje jadrové zbrane (opäť na juhu na Gambieroch). Celoročne je tu 26 stupňov a raj potápačov. Žiadne sopečné erupcie, pokoj a najväčším nebezpečenstvom je, že vám na hlavu padne kokosový orech. Žralokov je tu veľa, ale práve kvôli nim sa sem lieta.

Raz som pristál na Hao a toto môže byť pre tých, čo hľadáte špeciality, ďalší dobrý tip. Hao je naozaj ďaleko! Tuamotu sa zdajú byť rajom na zemi, no ťažko ich navštíviť a pre jachtárov je to hrôza. Ideálne je doletieť na niektorý atol a tam si najať domorodých rybárov. Pre hlbšie objavovanie neznámych ostrovčekov je okrem nepriaznivých vetrov pre jachty, ostrých koralových útesov, problémom aj nedostatok pitnej vody na ostrovoch.

Archipel des Gambier sú rozlohou najmenšie (iba 27,8 km²) a najmenšie aj počtom obyvateľov (1 400). A najvzdialenejšie, a tým pádom najmenej navštevované. Aj ja som ich navštívil ako svoju poslednú oblasť Francúzskej Polynézie. No podarilo sa mi tu byť odvtedy aj druhý raz.

Gambierové ostrovy sú tými, kde sa oplatí doplávať vlastnou jachtičkou a stráviť tu mesiac. Problémy z Tuamotu tu nehrozia. Pozor, Gambierové ostrovy majú posunutý čas oproti Papeete o hodinku. Nech nezmeškáte odlet späť. Ďalšie lietadlo pôjde o týždeň, a to bude určite plné...

Na rozdiel od Tuamotu sú Gambiery hornaté. Okolo tuctu ostrovov Gambierov sme prešli loďou. Dovnútra cez koralovú bariéru sa dostanete iba na troch miestach. Vo vnútri najväčšej lagúny celej oblasti som sa plavil štyri razy malou loďkou. Mám teda aký taký prehľad. Aj keď geograficky ide o juhovýchodný výbežok Tuamotu, jazykovo a kultúrne sú osobití.

Gambierové ostrovy sú vulkanického pôvodu, teda majú vrchy, kdežto Tuamotu sú atoly a tie nemajú žiaden kopec. Základom je 14 ostrovov v obrovskom atole Mangareva a atol Temoe, ktorý je však neobývaný.

Gambierové ostrovy boli objavene misionárom Jamesom Wilsonom, ktorý ich pomenoval po Hugenotovi Jamesovi Gambierovi. Premenili sa však na katolícku baštu Francúzskej Polynézie. V roku 1871 sa stali protektorátom Francúzska a v roku 1881 boli anektované.

Taktiež sú neslávne známe jadrovými testami na Muroroa (Moruroa), nad ktorými, ak letíte na Mangarevu, poletíte, a zvýšenou otravou z rýb - ciguatera, ktorú vyvoláva Gambierdiscus toxicus. S otravou ciguatera som sa stretol v celom Tichom oceáne a je zopár trikov, ako sa neotráviť, ktoré spomínam v danom komplexnom blogu o najväčšej vodnej ploche sveta.

Murorou nemôžete ešte stále navštíviť, strážia ju a nepristanete tu ani lietadlom, ale ani vašou loďou. Dozimetrické merania na Gambieroch ukázali, že sú bezpečné.

Gambierové ostrovy sa vyľudňovali, no v poslednej dobe zažívajú renesanciu. Dôvodom je úspešný biznis s čiernymi perlami. Tu na juhu v „studenších” vodách vedia vyprodukovať vyššiu kvalitu. Perly nie sú úplne čierne ako na Tuamotu, ale šedozelené, takej zvláštnej svetlejšej farby. Musím povedať, že sú krásne!

Gambierové ostrovy sú taktiež známe vynikajúcim liči (inak aj Austral sa týmto ovocím hrdí). Stromy sa vtedy premenia na červené. Ľudia často berú náklady liči do Papeete, lebo tam toto ovocie milujú. Na letisku v Mangareva máte návod s troma stupňami, ako musí byť liči zabalené, aby ho naložili. Každý berie ťažké debničky.

Lety na Gambierové ostrovy (z Papeete) vás budú stáť 800 eur a viac. Jediné letisko je na Motu na Mangareva. To letisko je na ostrove a do hlavného mesta Rikitea sa treba dostať trajektom. Ten trvá 45 minút a vy ako cudzinec platíte 5x toľko ako domáci. V meste je kostol, krásne hory a okolo nádherné ostrovy. Gambierčania tancujú špeciálne, bubnujú nohami.

Muži aj ženy majú červené sukne a v ušiach čierne perly už od malého veku. Zažil som také turistické vystúpenie a spevy a bubnovanie a je to fajn. Mnoho z pôvodnej kultúry zničili katolícki misionári, hlavne páter Honoré Laval, ktorý tu vytvoril akúsi teokratickú republiku a chválil sa, že za deň spálil 40 domorodých sošiek. Na druhej strane „vyhubil“ kanibalizmus, ktorý sa tu (pod dohľadom náčelníkov) praktizoval.

„My nechceme tie bungalovy nad vodou. Na Bora Bora je priveľa turistov, my tu chceme pokoj,” vysvetľuje mi s jasnou jednoznačnosťou Iolanie. Vyzerá skôr ako beloška, má peknú postavu s veľkými prsiami a modré „francúzske” šaty.  Ide s manželom stráviť Vianoce do Papeete a berie zopár debničiek liči.

No ja viem, že to nie je iba v tom, že Gambierčania nechcú turistov. Lagúna Mangareva sa nachádza 1 650 km od Papeete, nad obratníkom Kozorožca, ale iba kúsok. Je tu omnoho chladnejšie než v lagúne Bora Bora, ktorá je bližšie k rovníku. Plus v zime ešte chladnejšie a teplota vie padnúť na 14 stupňov. Plus predstavte si, že doletíte konečne z Európy do Papeete a na Bora je to necelá hodinka, no sem je to 4,5 hodiny… To je neakceptovateľné.

Prechádzam sa hlavným (a jediným) mestom - Rikiteou. Keď sme tu pristáli, tak nás čakali ľudia z lode, ktorou sme mali vyraziť ďalej: „toto je iba taká dedinka a mesto je na druhej strane ostrova,“ dostávam vysvetlenie. Bol to Litovec, celý potetovaný a ani jemu z malej krajinky sa nezdalo, že toto je hlavné mesto. No bolo. Na druhej strane ostrova bolo iba zopár malých domčekov. No tu bol krásny veľký kostol a zopár starých veľmi zaujímavých budov.

Nad mestom sú dve hory - Mount Duff a Mokoto, odkiaľ je krásny výhľad na mesto a celý ostrov kol dokola. Je to strmý výstup hore, ktorý trvá asi hodinku. Mať vodu je základom a pozor, po daždi neodporúčam, lebo hlavne dole je extrémne veľa blata.

Keď pristanem v Rikitea po druhý raz, nejdem z prístavu vľavo smerom do centra ku kostolu, ale vpravo. Tu je mnoho stromov liči, dva obchody a zopár penziónov. Da sa bývať aj ďalej - v takých malých domčekoch, 5 km od Rikitea a vtedy ste prakticky sami a iba domáci.

Stretol som tu Švéda na jachte, býval na nej a tu v atole Mangareva bol už vyše pol roka. Chodil na okolité ostrovčeky lagúny, napríklad na Taravai, kde boli štyri domy a žilo tu osem ľudí, no mali kostolík. Žili úplne izolovaní, totálna nádhera. Gambierové ostrovy sú pre cestovateľov, ktorí majú čas a ktorí chcú zažiť ešte niečo, čo už z iných častí Francúzskej Polynézie odišlo.

Keď odlietate, buďte na trajekte načas. Väčšinou z centra Rikitea odchádza tri hodiny pred odletom lietadla a check-in je taký pomalý, že to ledva stihnete. Pôjde s vami aj pani, ktorá tu otvorí na danú dobu „reštauráciu” vybalí stoličky, donesie bagety - odporúčam tuniakovú, ktorá je z absolútne čerstvo chyteného tuniaka. Ak sa vraciate po týždni z Pitcairnových ostrovov, tak to bude po týždni vaše najlepšie jedlo. Iba sa utvrdíte - Briti variť nevedia a Francúzi áno.

Poznámka: pri cene perál sme dali dole asi 20 %. Perly sú tu asi o polovicu lacnejšie než v Papeete a tam o 30 % lacnejšie než vo Viedni. Keď nakúpite na Gambierových ostrovoch a v Európe perly predáte, zarobíte si na cestu =)

Austral, to je sieť siedmich ostrovov a delia sa na dve skupiny, severné ostrovy skupiny Tupuaʻi a južne položené ostrovy Bass s hlavným ostrovom Rapa.

Sedím na letisku v Rurutu a začínam písať a budem písať aj počas letu späť do civilizácie na Papeete. Navštívil som štyri ostrovy Austral ( Îles Australes) a ostrov Rapa zostáva pre mňa zatiaľ nedobytý. Guru vtáčkarov Hadoram Shirihai mi o tomto ostrove hovoril, že je to najťažšie dosiahnuteľný ostrov sveta, a to sme spolu 5 dní čakali na vylodenie na Tristan da Cunha.

Hadoram bol, zdá sa mi, na každom ostrove našej planéty... Plavba odtiaľto (ak už ste na ostrovoch Austral pri obratníku Kozorožca) trvá iba dva dni, čo nie je problém. Problém je, že loď chodí každé dva mesiace, a tak musíte na ostrove zostať dva mesiace.

Zmenia to až výletné lode, ale to je veľká škoda. Sedel som v reštaurácii Le Moana s Therym Chevalinom, pôvodom z Guadaloupe, a rozprával sa o plánoch lodí Aranui. Rokujú s náčelníkmi Rapa Iti, a tak je na zlomenie, že tento nedobytný ostrov sa stane naozaj prístupným. Musím povedať, že tak, ako Aranui robí svoje cesty (donesie domorodcom potrebné veci a posádku tvoria čisto Polynézania), je to sympatické.

Budú to oni, kto Rapa Iti, top cestovateľský bonbónik, dostanú na mapu sveta. Ak toto čítate, ste prví, ktorí o tejto pikoške vedia. Ostrov Rapa Iti objavený Georgom Vancouverom má vlastný jazyk, ktorý sa od ostatného líši a po ostrove rozložených veľa pevností. Kultúra je podobná tej na ostrove Rapa Nui, ktorý poznáme ako Veľkonočný ostrov. Naozaj ide o cestovateľskú bombu!

Austral je zapadákovčekom, kde „nič” nie je. Ani krásne hory, ani kultúra, a je to miesto pre zanietených cestovateľov, ktorí sú ochotní bojovať, hľadať a odkrývať. Objednal som si auto tri mesiace vopred a nemali ani jedno. Všetko sa rýchlo vypredá a nikomu to nevadí.

Austral boli osídlené zrejme neskôr a kráľovské rodiny sú v pokrvnom príbuzenskom vzťahu s tými zo Spoločenských ostrovov. Pre Európanov ich objavili veľrybári… Kultúrne najdôležitejší ostrov Rurutu objavil James Cook v roku 1769 a nazval ho Ohetiroa. Na breh však nevystúpili, lebo zarovno s ich loďou pochodoval šik ozbrojených domorodcov.

Tí osady na brehu mora v 17. a 18. storočí zrušili a presťahovali sa do vnútrozemia, kde si stavali pevnosti z kameňa a koralov. Teraz sú osady pri mori a medzi nimi sú kopce, otrasné kopce, to vám ako cyklista, ktorýdal Rurutu kol dokola, môžem povedať. Je to iba 35 kilometrov, čo dávam doma za hodinu, no tu som išiel štyri hodiny a do kopcov som horskáč tlačil.

Ďalší ostrov Tubuai objavil opäť James Cook, ale až v roku 1777 na svojej tretej (poslednej) výprave. Taktiež ani tu sa mu nepodarilo vystúpiť na breh, no zistil, že medzi nepriechodným pásom koralov existuje na severe jeden priechod. Ostrov Tubuai je známy zo vzbury na lodi Bounty, kedy sa po vzbure posádka Bounty vylodila pod vedením Fletchera Christiana na ostrove Tubuai, ale po troch mesiacoch a krvavých bitkách s domorodcami, kde ich veľa zomrelo, ostrov opustili a zamierili na Pitcairn Island.

Fort George, ktorú vzbúrenci postavili, bola asi 15 minút autom z letiska, a to auto išlo asi dvadsiatkou. Behom by som to dal za 45 minút. Všade močariská ideálne na pestovanie tara.

Po asi piatich minútach vojdeme do „hlavného mesta“ Mataura, ktoré má asi 1 000 obyvateľov a je to malá dedinka, kde som človeka na ulici nevidel.  Francúzsko anektovalo ostrov v roku 1881. Rurutu a Rimatara sa stali kolóniami Francúzska až v roku 1900.

Tubuai aj Rurutu sú poľnohospodárskym rajom a okrem kopry pestujú veľa ovocia, kávu, vanilku a domorodci prelietajúci medzi ostrovmi mali na krku najviac kvetov z celej Polynézie. Až 100x viac kvetov. Lety trvali iba zopár desiatok minút, no obrovské vence na krku dávali aj týmto krátkym „hopom“ vážnosť.

Rurutu je známe aj sochou boha A'a, ktorú dnes nejdete v Britskom múzeu v Londýne a vysokými bubnami „pahu.” Poznám v Pepeete zopár Rurutčanov, zoberú si ukulele, na krk veniec z kvetou a vyrazia na dovolenku na svoje Rurutu. Lietadlo hopsá po ostrovoch a tak je to z Tubuai na Ruriutu iba 30 minút a kúsok to bolo aj na Raiwave a Rimatara. Na Rurutu som bol štyri dni, teda tri a štvrť =) a po tomto čase ma tu už každý poznal. Hlavne keď som dal okruh na bicykli, to som stúpol v rurutských očiach. „To je akýsi blázon z divnej krajiny,” lebo nikto netušil, kde je Slovensko, ale ani náhodou. No ale ani my na Slovensku netušíme, kde je Rurutu.

Hlavné ostrovy Rurutu a Tubuai majú podobnú rozlohu aj počet obyvateľov, ktorých je na každom ostrove okolo 2 500. Na Tubuai je hlavné mesto, ale Rurutu sa hrdí tým, že ho navštívil francúzsky prezident François Mitterrand. Rurutu prevahu Tubuai neuznáva a ľudia mi tu pripadali neskrotní.

Ostrovy Austral vraj majú podobnú kultúru ako južné Cookové ostrovy, ktoré som mal možnosť navštíviť v rokoch 2002 a 2004 a vyzerajú podobne, jazyk je podobný, pozdravy... A chcel som si nájsť podobnosť aj pri nedeľnej omši. No Rurutu je omnoho menšie a v kostole bola iba hŕstka ľudí. Spievali hlasno a krásne a na hlavách mali podobné klobúky, aké som videl v nedeľu na Rarotobge.

Rurutu nie sú až tak milí, ale zasa ak som zdvihol ruku, tak mi ihneď zastavilo prvé auto a zobralo ma. Nikde inde na svete som nevidel toľko homosexuálov a transgender ľudí ako tu. Keď som to hovoril pri večeri ľuďom z Tahiti, tak prikyvovali: „Máš pravdu, je ich tu ešte viac než u nás.“

Mahu je úplne normálna záležitosť a polynézska kultúra ich vždy brala ako rovných dokonca o Mahu skladali básne a spevy a zbožňovali ich. Po návšteve Samoa som v apríli 2015 o tomto „fenoméne” (Fa'afafine) napísal krátky blog, ako sa dá pozerať na inakosť prirodzene a bez predsudkov. Polynézia je v tomto ohľade najďalej na celom svete. Cestou z hlavného mesta ma zobrali dve dámy. „Ja sa volám Bilier a toto je moja manželka“. V aute mali dvoch psov a boli veľmi príjemné. V reštaurácii nás každý večer obsluhoval Rae Rae, ktorá sa volala Araia. Obrovský chlap vyšší než ja.

Tieto Južné ostrovy majú v zime (jún - august) teploty pod 10 stupňov, no prekvapili ma bujnou vegetáciou. Vidieť ihličnany, ale na 90 % ide o tropický porast a agrárne veľmi výživnú pôdu. Rastie tu všetko od presláveného tara po kávu. Domorodci z Rurutu sú známi tým, že najlepšie pletú košíky z pandanusu. Aj klobúky, ktoré sú večné a vydržia všetko. Strašne tu fúka a tie klobúky nemajú často vrch a nasadíte si ich teda hlbšie, a tak neodletia. Zaujímavý zlepšovák.

Na Rurutu sú známe aj jaskyne, je ich tu viacero a jedna sa volá po bývalom prezidentovi Francúzska - po Françoisovi Mitterrandovi. Nič tu nie je poriadne značené a potrebujete presnú GPS lokáciu, inak nenájdete nič.

Polynézania v týchto jaskyniach vraj žili, čo je v celej obrovskej Polynézii značným unikátom. Ostrovy Austral si podľa mňa zaslúžia pozornosť. Zatiaľ o tom Instagram nevie - ako napríklad o Maupiti v Spoločenských ostrovoch. Ak sa sem odhodláte, stále budete patriť medzi hŕstku turistov. V zime ide o najlepšie miesto v celej Francúzskej Polynézii, kde môžete pozorovať veľryby, ako šantia. Pária sa tu a rodia mladé. Na ostrovy Austral sa lieta minimálne štyri razy do týždňa a aj prelety medzi ostrovmi fungovali dobre. Sú teda omnoho ľahšie navštíviteľné než Gambierové ostrovy, kde keď raz lietadlo neletí, máte smolu.

Objednajte si hotel s polpenziou, lebo sa inak nenajete. Obchody sú otvorené tak hocijak.

Na letisku sa čaká tak, že dáte batožinu do rady a vy si sadnete na lavičky okolo. Takto to nie je ani na Markézach, Gambieroch a ani na Tuamotu. Sedíte a najmladší posúva batožinu vpred. Keď sa vaša batožina dostane na prvé miesto, idete k prepážke a zacheckujete sa.

Les Marquises sú jednou z piatich administratívnych oblastí Francúzskej Polynézie. Hlavným mestom je osada Tai o Hae nachádzajúca sa na ostrove Nuku Hiva. Nuku Hiva je druhým najväčším ostrovom Francúzskej Polynézie (hneď po Tahiti). Markézy stoja za návštevu a medzi francúzskymi turistami sú doslova hitom.

Markézania sa necítia mať nič spoločného s Tahiťanmi a chcú sa osamostatniť. Markézy boli osídlené ako prvé, cca 300 rokov pred Tahiti a práve tu je kultúra z celej Francúzskej Polynézie najsilnejšia. Polynézania sem prišli niekde zo Samoy či Tongy a doniesli si najsilnejšie polynézske zvyky.

Mohlo by vás zaujímať: Blog ako si vybrať hotel na Bora Bora aj s videom priamo z jednotlivých hotelov

Verím, že ste sa o tak rozsiahlej téme, ako je Francúzska Polynézia, a na tak malom priestore, dozvedeli niečo nové. O Francúzskej Polynézii by sa dalo totižto povedať ešte oveľa viac. Ostrovy na obrovskej ploche Európy sú logicky rôznorodé a ľudia, ktorí boli stáročia izolovaní taktiež.

Okrem zaujímavých faktov som sa do blogu snažil vložiť zážitky a hlavne fotografie (originálne, neretušované). Takto si viete o oblasti urobiť lepšiu predstavu a ak som vás inšpiroval k ceste, som rád.

Naše blogy o európskych mestách sú čítanejšie a Tahiti či Francúzska Polynézia je pre mnohých Slovákov zatiaľ ďaleko. Pre mňa je však dôležité písať aj o „nedostupných destináciách“ a verím, že niekoho nadchnem a on sa vyberie ešte ďalej než ja.

Každopádne, ak sa vám moja práca páči, zdieľajte ju so svojimi kamarátmi. Taktiež u nás môžete autora odoberať. Šťastné cesty prajem.