Markézy - ostrovy uprostred ničoho

Letím na ne „priamym letom“ z Viedne, tým najpriamejším. Viedeň - Paríž 2 hodinky, potom prestup a let do Los Angeles 12 hodín. Meškáme, ale je to jedno, lebo tu musím prespať. Mám letieť ráno a na hotel sa mi nechce. Idem do lounge a tam je vcelku fajn, no o polnoci ma vyhodia a otvoria o 4.30 h.

No to bola zasa noc... Nejako som to vydržal, aj keď mi bola poriadna zima. Neviem, ako tu v USA stavajú budovy, ale v noci tu strašne fúkalo a naozaj bola zima. Cez deň je 18 stupňov, no v noci bola v decembri zima. Nevadí, o to sa mi lepšie spalo v lietadle na trase Los Angeles - Papeete, kde let trval 9 hodín. Celý som ho prespal. Pristávame a už sa stmieva a prší.

Bookol som si hotelík vo Faa'a hneď pri letisku a čaká ma Manate, obrovský chlapík pôvodom z Rurutu.

Ostrovy Rurutu a Tubuai sú jedným z mojich cieľov, a tak mám okolo seba samých chlapov z Rurutu. Manate je jedným z nich. Informácií je totižto minimum. Chcem sem putovať po stopách Jamesa Cooka a vzbúrencov na lodi Boutny. Ak vás zaujímajú aj takéto málo navštevované ostrovy, veľa fotografií z ostrovov Austral nájdete v mojom komplexnom blogu o Francúzskej Polynézii.

Kúpim si SIM kartu, lebo aj keď je Orange francúzskou firmou, s Francúzskou Polynéziou nemajú zmluvu. Vymením si peniaze za fixný kurz 119 CPF za 1 euro a idem päť minút autom do svojho ubytovania, ktoré mi poradili.

Je to rodinný domček naozaj kúsok od letiska, moja izba nemá dvere iba záves a v sprche tečie iba studená voda. Miška (moja žena) by ma zabila. No je to iba na prespatie a s rodinou by som sem nešiel. Vyrážam von a nevadí mi, že prší, je nádherne. Vojdem do čínskeho obchodíka a vysvetľujú mi značky piva a sú veľmi milí. Najväčší obchod vo Faa‘a vlastní Číňan, hmm...

Nie som hladný, dva dni som strávil v biznis loungoch a iba som jedol. Ani to pivo som si nekúpil, nechcem piť takto sám. No zastavím sa v reštaurácii, ktorú mi odporučil Manate a kde majú „najlepšiu le poisoon cru tahitian” - teda surovú rybu naloženú v limetke a kokosovom mlieku a s množstvom zeleniny.

Reštaurácia má otrasnú vianočnú výzdobu a ambiente je nulové. Myslím si, že to asi nejaký lokálec z Tubuai skúša šťastie, kým z kuchyne nevyjde francúzsky kuchár, ktorý je mojou návštevou potešený. Surový tuniak v kokosovom mlieku a limetkách a mrkva a… no je to geniálne. Naozaj velikánsky gurmánsky zážitok.

Idem spať a spím ako bábätko. Zobudím sa síce o tretej ráno, ale potom ešte trošku spím. Ráno ma zobudia kohúty a potom lietadlá. O chvíľu sa dozviem, že asi to moje, ktoré odlieta na Markézy…  Zoberiem fotoaparát a ešte pred svitaním o 5.15 h vybehnem von, chcem ísť k moru.

Vyjdem z môjho domu, more je asi 200 metrov vľavo, no vybehnú na mňa psy podobné pitbulom. Leica je ťažká, a tak sa ňou oháňam, no zároveň ustupujem a tie psy štekajú a útočia. Je skoro ráno, tma a asi sa zľakli. Oháňam sa a vydávam zvuky: „Pšššt, to je dobré, psst.“ Moc to nezaberá a brechot je stále silnejší, psy sa navzájom hecujú.

Zrazu počujem krik domáceho, asi som ho zobudil, kričí na nich. Vyjdú aj moji domáci, veď už som ustúpil do ich teritória a zistia, o čo ide. A zrazu je opäť pokoj, svitá. Vysvetlia mi cestu k moru a ja že nechajte tak, ja to nájdem. No Alexander ide so mnou na bicykli a potom mi svoj ďalší bicykel požičia.

Idem na bicykli do Papeete. Rátam, že spolu som toto hlavné mesto navštívil osemkrát, ale teraz po prvý raz vstupujem doň na bicykli. Idem po najhlavnejšej ceste, aká vo Francúzskej Polynézii existuje. Táto krajina sa nachádza na rozlohe ako Európa a toto je najväčšia cesta medzi jediným medzinárodným letiskom a hlavným mestom. No a ja idem na bicykli po tej jedinej ceste.

Sú tu zápchy a ja som na bicykli skôr, než keby som išiel autom. Idem pozrieť hotel, v ktorom bude bývať expedičná skupina s ktoru sa chceme dostať na Pitcairnove ostrovy. Pozriem promenádu a ako sa mesto zmenilo, kým som tu nebol a konštatujem, že celé je to pekné…

Vrátim sa späť idem na letisko a tam mi oznámia, že môj let odletel už pred troma hodinami. Keby som to bol býval vedel, tak som to mohol v pohode stuhnúť. „Na Markézach je festival, a tak sme prehodili let na skôr,“ vysvetľuje mi. „Však ja viem, že je festival,“ reagujem, veď preto tam idem. Festival je raz za 12 rokov a ja v mojom blogu o najlepších festivaloch píšem, že cestovanie na festivaly je univerzita cestovania. No to teda pekne začína, pomyslím si. Všetko mi prepadne, všetko je v prdeli.

„Vypravujeme viac letov, je o ne ohromný záujem.“ Dnes teda letí ešte jeden let, ten si musím kúpiť a dostanem sa na čakačku a tu pôvodnú letenku mi potom refundujú (naozaj to urobili). Keby som nemal peniaze, tak tu skysnem.

Letím o 11.00 h. O 10.50 h sa mám dostaviť k bráne a že ma vyzdvihnú, mám teda čas nazvyš, ktorý musím stráviť na letisku. Pýtam sa v turistickom informačnom centre na Tubuai a nikto nič nevie. „Je tam super taro a musíš kúpiť svojej žene klobúk a sú tu najlepšie ryby. Perly nie, tie kúp na Gambierových ostrovoch.“ Hotely nemajú kontakt ani na požičovňu áut, ani na nič.

Nakoniec číslo na jednu požičovňu nájdu, chcem si objednať auto na jeden deň a cena za maličké autíčko je 150 eur na deň. Hold, Francúzska Polynézia je drahá. No keď tam voláme, zistíme, že auto nemajú.

Robím na letisku chaos, otravujem zriadenca. „Kde je tá pani, čo má pre mňa prísť? Je to pre mňa dôležité, kvôli festivalu som doletel až z Európy. Na Markézach bol aj Štefánik a chcem tam byť tiež.”

Štefánika, samozrejme, nepozná, ale na tretí raz, čo ho otravujem, vybehne za všemocnou pani, ktorá rozhoduje, či ma na tej čakačke naložia a či nie. Je 11.00 h, a to je čas odletu a stále nič. Odletelo to?

Chlapíkovi, ktorý skočí za tou pani dozadu sľúbim, že ho odfotím a dám do môjho blogu. Urobil som to (viď vyššie) a keď pôjdete na Tahiti a poletíte leteckou spoločnosťou Air Tahiti, spoznáte ho. Pani príde a keď zistí, že moja batožina nemá ani 10 kg a nie som 150-kilový domorodec, tak súhlasí, že môžem ísť. Na túto príhodu si spomeňte keď sa vám niekedy nebude chcieť dodržiavať dietu. Nebyť tučný sa oplatí =)

Batožinu, aj keď je ľahučká, musím dať dole do lietadla a tu mi prízvukujú, že najdôležitejšie je, aby som na ňu napísal svoj email a telefón. Pre prípad, že sa stratí...

Dostal som sa do lietadla. Meškáme a odlietame o 12.00 h, ale odlietame! Lietadlo je totálne plné a títo cestujúci... Každý chlap je obrovský a ženy majú tiež cez 100 kg, ledva sa zmestia do sedačiek. Nastúpia, pomodlia sa a zaspia.

Sedím (ako profík na najlepšom mieste, a to vzadu vpravo). Pamätajte si, že ak letíte s ATR,  vzadu sú jednoznačne najlepšie miesta. Krídlo je vpredu, a tak tu najlepšie vidíte a najlepšie nafotíte či natočíte a je to vraj aj najbezpečnejšie miesto, ak padnete…

Je december a na Tahiti prší a let je otrasný, strašne to hádže, dlho som nezažil takéto turbulencie. Som strašne smädný, lebo som čakal pri pulte na letisku a nebol som sa ani napiť, a tak mi príjemná chudučká letuška (je to jediná chudá osoba v lietadle) nalieva pohár za pohárom.

Letel som Air Tahiti mnoho ráz a vždy je to to isté. Sendvič vegetariánsky, resp. s morkou či tuniakom a ananásový džús, resp. ešte jedna možnosť. Ak cestujete po karibských ostrovoch naľahko (tak ako ja), vedzte že Tahiti Air vás, ako spomínam vyššie, prinútia dať batožinu „dole”. Mám to isté, čo vždy a vždy ju mám na palube, ale tu sa mi to nikdy nepodarilo. Téma „kargo” za príplatok je živá, na kargo majú zvláštne oddelenie na konci letiska Faa‘a. Ak cestujete intenzívne ako ja a máte všetko, čo potrebujete, vždy po ruke, tak vám táto drobnosť rozbíja systém. S "on board batožinou" som prvý z lietadla, mám čas zjednať taxík.. = šetrím čas aj peniaze.

Po piatich hodinách pristávame ľahko, po turbulenciách, ktoré sprevádzali celý let, ani chýru, ani slychu. Keby som sa do lietadla nedostal, tak sa počas festivalu určite nedostanem ani nasledujúce dni a môj cieľ byť prvým Slovákom vo všetkých piatich častiach Francúzskej Polynézie by sa rozsypal na prach.

Návšteva týchto vzdialených oblastí je vždy v niečom problematická a človek sem musí cestovať s pokorou. No teraz juchúú - moje vysnívané Markézy.

Mnohí o Markézach tvrdia, že ide o najvzdialenejšie ostrovy planéty. Počúval som podcasty z USA a pre nich sú Markézy relatívne blízko a jedna cestovateľka propagovala lodnú spoločnosť Aranui a hovorila o Markézach ako o najvzdialenejších ostrovoch vôbec.

My, ktorí sme boli na Inaccessible Island či Tristan da Cunha, Gough Island, ostrovoch Ogasawara,  Južnej Georgii… či na z politického hľadiska nedostupných Falklandoch, Nauru a Ascension a Pitcairn Islands, máme na to iný názor. No podľa letov, ktoré som spomenul, sa naozaj neviete dostať na Markézy oveľa rýchlejšie a cez tieto lety si názor na izolovanosť ostrovov viete urobiť. No dá sa sem, na rozdiel od väčšiny vyššie spomínaných ostrovov, doletieť a ani úradníci vám nebudú robiť problémy.

Wikipedia taktiež píše, že: „Skupina Markézskych ostrovov je jednou z najodľahlejších na svete.“ Definoval by som to skôr tak, že sú odľahlé, ale dá sa sem dostať, a tak to nie je prílišný úlet ako poriadna návšteva Pitcairnov.

Markézy dnes patria do Francúzskej Polynézie, ale stovky rokov to bola vlastná entita - geograficky, biologicky, jazykovo, kultúrne. Dnes cítiť veľké snahy o samostatnosť, teda osamostatnenie sa od zvyšku Francúzskej Polynézie. Viacerí Tahiťania mi povedali, že tam nikdy neboli. „Ooo, to je päť hodín letu, to je strašne ďaleko.” Na Tahiti som bol v dvoch informačných turistických kanceláriách (na letisku a v centre Papeete) a nenašiel som žiadneho pracovníka, ktorý by Markézy navštívil. Počet Slovákov, ktorí tu v tomto tisícročí boli spočítate na prstoch svojich rúk a to aj keď ste drevorubač.

Tí sem prišli z celej Francúzskej Polynézie ako prví, a tak sa považujú za tých pôvodných. Keď raz budete naozaj chcieť spoznať polynézske kultúry, tak vyrazte na Tongu a do Samoy. Práve odtiaľto sa Markézania na svoje zelené ostrovy doplavili v 10. storočí.

O kultúre Lapita, ktorá pochádza pôvodne z Taiwanu, som písal a títo ľudia museli z melanézskych ostrovov doslova utiecť pred ľudožrútmi, a tak „popreskakovali” cez Papuu, Šalamúnove ostrovy, Fidži a Vanuatu smerom na východ. Pred 20 rokmi som čítal, že Markézy boli osídlené už pred 2 000 rokmi, no posledné výskumy ukazujú, že to bolo „iba” pred 1000 rokmi. „To je politika,” vysvetľujú mi domáci, „chcú z nás spraviť nedôležitých.”

Hovoria to so vztýčenou hlavou, veď sú to oni, Markézania, ktorí si uchovávajú pôvodné zvyky najviac. Takto to aspoň oni cítia, a preto sa nad ostatnými vyvyšujú. Doma sa na rozdiel od ostatných častí Francúzskej Polynézie, kde sa väčšinou rozpráva francúzsky, rozprávajú markézsky.

„Tetovanie, to sme my,” vysvetľujú mi opäť vášnivo, „ak v Papeete nájdeš skutočne poriadne potetovaného človeka, aj na tvári, spýtaj sa ho – uvidíš, že je to Markézan.” A najlepšie tetovacie štúdia patria Markézanom.

Markézanov je spolu okolo 10 000, no cítia sa byť akosi väčší. Kultúra je značne ovplyvnená prírodou a tá počasím. Markézy sú oproti ostatnej časti štátu omnoho suchšie. Na Tahiti príliš dopredu myslieť nemusíš, iba natiahneš ruku a niečo si odtrhneš. Celoročne. Preto sa o Tahiti od čias prvých moreplavcov traduje, že je to raj na Zemi, jeden veľmi ľahký a pohodlný život.

Tu je to inak, Markézania sú pracovitejší a podobne ako my Európania museli myslieť dopredu. Boli obdobia, kedy bolo pitnej vody tak málo, že to Markézanov vyhnalo z ich domova preč. Vraj je to preto, lebo sú najbližšie suchému Humboltovmu prúdu. Ostrov Ua Huka je vyslovene známy tými exodmi spôsobenými suchom.

Markézania vždy držali spolu a tvorili unikátnu spoločnosť. Žili izolovane, cudzinci neboli vítaní a keď prišli, tak to spôsobilo najsilnejšie epidémie.

Pôvodne bolo na Markézach 80 000 obyvateľov a po príchode Európanov ich choroby tak vykántrili, že ostalo iba 2 200 ľudí (sčítanie obyvateľstva v roku 1926). Markézy boli doslova zdecimované a podobnú prognózu predpovedali médiá v roku 2020, keď sa vo svete objavil covid-19. Až na to, že tu bolo od začiatku jasné, že tento vírus skolí tých chorých a starých a tučných. Preto ja vyzývam hovoriť pravdu a nešíriť nabudúce paniku, aby keď príde skutočne ťažká pandemia, aká zasiahla napríklad Markézy kedysi, sme nepodcenili situáciu. 

Markézania boli v dobe príchodu belochov silní, mladí, statní a zdraví nefajčiari. No nemali šancu. Toto, samozrejme, Markézanov poznačilo - kolonizácia ich zničila. Pred príchodom belochov udávali trend, dnes sa nachádzajú na okraji.

Markézania boli rybári, zbierali mušle, vajcia morských vtákov, boli poľnohospodári a boli značne závislí na chlebovníku - obrovský strom, ktorého plody som jedol na Samoe, Tuvalu a na Cookových ostrovoch a kvôli chlebovníku poznáme príbeh o vzbure na lodi Bounty.

Markézy sú ďaleko, ale ani kedysi neboli izolované. Bazalt z Markéz sa našiel na marae na ostrove Morea (Spoločenské ostrovy), na Gambierových ostrovoch, na ostrovoch Austral aj na Cookových ostrovoch (Rarotonga) a aj na ostrove Tabuaeran. O týchto častiach píšem v komplexnom blogu: Francúzska Polynézia.

Markézy sa cítia iné ako Tahiti. Vo všetkom, kultúrou aj náboženstvom. Kráľ Pomare prijal protestantskú vieru, a tak sú väčšina Tahiťanov protestanti. Na Markézach sa vyše 90 % obyvateľov radí ku katolíkom. Francúzi presunuli hlavné mesto inde, ale katolícki misionári ostali. Aj tento rozdiel v náboženstve dnes utvrdzuje Markézanov v inakosti.

Markézania, aj keď sa dohovoria francúzsky, omnoho viac medzi sebou rozprávajú domorodým jazykom. Ich jazyk je totálne odlišný od tahitčiny. Ahoj sa povie Kaoha, ďakujem Koutou a Dobrú chuť Kaikai maitai. Pripomínalo mi to viac havajčinu než  tahitštinu. Kaoha - Akoha a pod.

Niektorí lingvisti rozoznávajú dva jazyky - severomarkézsky a juhomarkézsky. Ide, samozrejme, o polynézske jazyky, opakujú samohlásky tak, ako iné polynézske jazyky. Je zaujímavé ako super to znie.

Markézština má však inakosti. Najvýraznejšou črtou markézskych jazykov je ich takmer univerzálne nahradenie (r) alebo (l) iných polynézskych jazykov za takzvaný glotálny stop. Ako keby vždy prehltli koniec slova.

Markézy boli miestom, odkiaľ neskôr vyrazili ľudia na kraje polynézskeho trojuholníka - na Havaj, Veľkonočný ostrov a až na Nový Zéland. Doteraz mi pripadá, že sa cítia ako rodisko kultúry, srdce Polynézie.

Pre Európu ich objavili Španieli v roku 1595 a pomenovali po markízovi z Peru, preto Marquesy, Markézske ostrovy. Americký obchodník s kožušinami ich následne nazval Washingtonove ostrovy. Prví Európania aj Američania obdivovali vyspelú kultúru – odhadovali, že tu žilo 80 až 100 000 obyvateľov a obdivovali, ako ľahko sa im žilo. V roku 1813 ďalší Američan zabral ostrovy pre USA, ale kongres to neratifikoval. Keby áno, je to možno druhý Havaj.

V roku 1842 Francúzi zabrali Markézy spolu s ostatnými časťami Francúzskej Polynézie a včlenili ich do svojho protektorátu. Ten na Markézach, ktoré boli ďaleko od Tahiti, nefungoval, ale v roku 1873 sa to Francúzom podarilo a Markézy zabrali nielen de jure, ale aj defacto. Tým, že presunuli hlavné mesto do strategickejšie uloženého Papeete, zatĺkli Markézam ďalší klinec do rakvy.

Pýtam sa mladého dievčaťa Kaua, či má rada Tahiťanov a ona odpovie, že nemá a hovorí to jasne a tvrdo s totálnym presvedčením, ako jasnú samozrejmosť. „A prečo ich nemáš rada?” pýtam sa. Odpoveď je úprimná: „Neviem.” Je to ako u nás medzi katolíkmi a protestantmi, ako medzi kresťanmi a moslimami, ako medzi podporovateľmi politických strán.

Nenávidia sa dlhé generácie a mladá generácia už ani nevedia prečo. Nadávajú si navzájom do primitívov, zlodejov a nečestných. Na všetkom je trošku pravdy, no väčšinou je to úprimne povedané o tom „neviem prečo”. Ide o názor rodiny, blízkych priateľov, staré krivdy...

Kaua má manžela s krásnym menom Toriki a on je Tahiťan. „Zobral si ma z lásky,” chváli sa opakovane. Deti ešte nemajú. Kaua má tento rok dostať hotel od matky Reginy a celá rodina o tom každému rozpráva. Regina pracovala 21 rokov na magistráte u primátora a je jasné, odkiaľ v rodine vietor fúka.

Otec Jean Claude je taktiež skôr profrancúzsky a antitahitský. To ide dokopy, veď vedenie v Papeete sa chce od Francúzska odtrhnúť a keď sa chcú Markézy odtrhnúť od Tahiti a pridať k Francúzsku, je to pre Francúzov výhodný rozkol.

Kaua je pekné dievča z bohatej a vplyvnej rodiny. Nie je to vedkyňa, o to otvorenejšie rozpráva. Veľa cestuje, ale v Paríži ešte nebola. Hovorí že Maori na Novom Zélande určite nie sú ako oni. Odkedy ich videla, skôr ich podceňuje a pozerá sa na nich cez prsty ako na cigánov. Bližší sú jej Havajčania. Na Tahiti sa dobrý deň povie Ia Ora a tu na Markézach Kaoha, čo je bližšie k havajskému Aloha.

Bola aj v New Yorku, Los Angeles aj pri Niagarských vodopádoch a páči sa jej tam kvôli nakupovaniu. „Je tam lacno,” hovorí a naozaj tie ceny vo Francúzskej Polynézii sú závratné a USA sa v tomto porovnaní zdajú ako keby zadarmo.

Markézania mi pripadajú byť tvrdšie pracujúci než Tahiťania a sú dobrí obchodníci. Reginin syn pracuje na Tahiti. „Jeho spoločnosť vlastní autá - už 80 áut, má zmluvy s hotelmi,” hrdo sa mi chváli šikovným synom Regina. Všetkých päť detí robí v turizme. Nie sú to leniví Polynézania, ktorých poľahky predbehnú leniví Európania, lebo majú lepšie vzdelanie.

Nehovoriac o tvrdo pracujúcich Číňanoch, ktorí dobývajú Tahiti, aj keď ich je iba 6 percent populácie. Markézania sú obchodníci a pracujú tvrdo - až tak, že som tu Číňanov ani nevidel. Biznis im nepustia.

Iba spomínaná loď Aranui, ktorá je vlastnená šikovným Číňanom, dva razy do mesiaca zakotví v ich prístavoch.

Na letisko je to z mesta hodinu a rodina Reginy túto cestu robí aj trikrát denne. Treba ísť vždy dve cesty, a to je denne 6 hodín v aute.

Jean Claude, manžel, má na starosti raňajky a o 5.00 h utiera podlahy, nech je všetko maximálne čisté. Raňajky sa podávajú na terase s najkrajším výhľadom na mesto. Jednoduché, ale skvelé. Jean Claude tu každé raňajky sedí s hosťami, toto je súčasť jeho práce, dodať hneď ráno dobrý pocit jeho zákazníkom.

Markézy sú známe svojou kultúrou. Toto je popri turistike v prírode dôvod, aby ste sa sem vydali. Ich budovy podopierajú drevené stĺpy, na ktorých sú tváre polynézskych bohov. Ide o náročnú rezbársku výzdobu, ale na Markézach stále existuje dostatok šikovných remeselníkov.

Ľudia tu mali viac-menej ľahký život, v mori veľa rýb, na stromoch ovocia, ktoré sa nedalo zjesť, koľko ho bolo. A nebolo kam ísť, všade je totižto strašne ďaleko. No a tak mali čas na kultúru. Na Markézach bolo všade čisto a evidentne sa lenivosť nenosí. Sťažovali sa mi opakovane na tvrdú prácu, ale to beriem ako dovezené z Francúzska. To vzdychanie…

Nad hlavným mestom, nad hlavnou dedinkou Markéz tróni jedna obrovitánska socha božstva - Tiki Tuhiva. Ide o najväčšieho tiki na svete, no niektorí hovoria, že o najškaredšieho. Ide o najväčšiu sochu Francúzskej Polynézie a možno najväčšiu drevenú sochu celého Pacifiku. Sochy z Markéz sú aj dobrým suvenírom, no pripravte si peniaze, veľa peňazí. Kto sa totižto tak ďaleko - až na Markézy - dostane, musí mať veľa peňazí. To je miestnym obchodníkom jasné.

Zastavím sa v tetovacom štúdiu a keď začnem anglicky, tak mohutný chlapík s mohutnou slečnou ihneď hovoria: „Zavolám šéfa, on tetuje”. No ja ho upokojím, že sa chcem iba pozrieť a informovať, že sa nechcem dať hneď tetovať.

„Aha, ty si ten zo včera, čo bol na našom tréningu na festival...” upokojí sa a spoznáva ma. Áno, už za prvé dva dni ma tu všetci poznajú.

Dostávam vysvetlenie, v čom je rozdiel a že Samoania sa tetujú od bokov dole a Markézania sú potetovaní celí, aj na tvárach. Ide o najpotetovanejších ľudí na svete. Tetovanie všetkých Markézanov je vlastne to isté = veľmi obdobné. Je to znak spolupatričnosti.

Pred festivalom, ktorý sa chystá na Nuku Hiva po 12 rokoch, sa mnoho lokálcov nechalo potetovať. V rodine, kde bývam, potetovaní nie sú. Nemajú nič ani s festivalom. Zaujímajú sa o svoj biznis. Regina kúpila 18. auto do rodiny, malý modrý Fiat, ktorý sa mi sem vôbec nehodí.

Idem na tréning festivalu peši a ona zastane: „Nastúp si.” Predstaví sa mi, že je majiteľkou hotela, v ktorom bývam. Takto sme sa vlastne zoznámili, ona bola tou aktívnou.

Prídeme na miesto a nič sa nekoná, a tak sa otočíme, ale na ľavej strane je odparkované auto, a tak prejde cez pruhy - jazdí sa na pravej strane ako vo Francúzsku - a zastane v protismere a z okienka sa pýta chlapíka, že kde je tréning na festival a ten jej odpovie - rozprávajú sa v markézštine. Inak, skúšal som tu tahitské slová a nerozumel mi nikto.

Po tom, ako dostane odpoveď Regina, otočí auto do protismeru, bez smerovky, iba tak zrazu "na pankáča". Všetci zastanú, nikto netrúbi. Asi vedia, že je to ona. Každý tu vie všetko. A tak ma hodí „ďaleko“ (ona to tak vníma), je to asi 200 m ďalej na futbalový štadión, kde sa nacvičuje. „Máš šťastie, dnes budú mať aj masky,” dozvedám sa. Nemali.

Aj keď prvý deň masky neboli, ďalšie dni sa mi v meste ale aj v dedinkách, cez deň aj večer podarilo natočiť unikátne zábery. Festivaly sú podľa mňa univerzitou cestovania a som rád, že sa mi tento na Markézach (aj keď uznávam z notnou dávkou šťastia) podarilo zachytiť.

Nacvičovanie je chaotické, je zákaz filmovať a fotiť, aby to bolo ozajstné prekvapenie pre ostatných a nedostalo sa to predom na Instagram. OK. No to, čo mám je super, hlavne filmy. Pozrite si krátky film nižšie s názvom "Festival na Markézach" a posúďte sami.

Prekvapili ma obrovské bubny, ktoré počúvam každú noc dlho, dlho až do polnoci a znejú na kilometre. Väčšie bubny som v živote nevidel a ten zvuk je hlboký a krásny.

Ak chcete vidieť na Tahity tanec, musíte prísť do drahých hotelov, kde sa v určité dni koná vystúpenie. Alebo na jeden z festivalov, ktoré sa na Tahity konajú každoročne. Najväčší úspech má aj v luxusných hoteloch tanec z Markéz - lebo je to čosi úplne iné.

Najbližšia pevnina je Mexiko, ktoré je asi 5 000 km na východ. Nikde nič iba nedozerný Tichý oceán. Pristávam aj na Hiva Oa, čo je centrálny ostrov južných Markéz. Nuku Hiva je centrálny ostrov severných Markéz.

Viem, že Markézy sa delia na severné a južné Markézy. „Nedelíme sa, to oni nás chcú rozdeliť, ale my sme spoloční, sme jednota. No sme iní než Tahiti. My sme iní!” opakovane počujem a akoby to bolo to najdôležitejšie, čo vo svete je.

Markézy sa delia na 6 komút (municipalít). Z celkovo zhruba 9 600 obyvateľov sa 63 % narodilo tu a 30 % na Tahiti. Zvyšok vo Francúzsku či inde, no to je minimálne percento.

Ostrovy Markéz sú odlišné. Neostaňte na jednom ostrove, v tom sú lode dobré, lebo letieť na všetky ostrovy sa  nedá. Ostrovy majú palmy, banánovníky, svoju džungľu a aj ihličnaté stromy a cítil som sa ako v Škótsku či na Novej Kaledónii. Takto blízko pri rovníku by som to nečakal. A šokovala ma púšť. Púšť v trópoch? Áno, je to možné. Niečo podobné som zažil na ostrove Ascension.

Francúzska Polynézia sa nachádza na obrovskej rozlohe (porovnateľná s rozlohou Európy), ale plocha pevniny je minimálna. Markézy majú vyše 1 000 km2 a sú teda veľké, druhá najväčšia oblasť po Spoločenských ostrovoch, kde je centrálnym ostrovom Tahiti.

Nuku Hiva je hneď druhým najväčším ostrovom Francúzskej Polynézie.

S výnimkou Motu One sú všetky ostrovy Markéz vulkanického pôvodu. Pozor, nepomýľte si ho s Motu One v Spoločenských ostrovoch 500 km od Tahiti, ktorý sa inak volá aj Bellinghausen (pomenovanom po admirálovi, ktorý ako prvý človek uvidel Antarktídu).

Markézske ostrovy ležia nad podmorským sopečným plateau. Samotné ostrovy sú mladé a majú od 1,3 do 6 miliónov rokov. Väčšina ostrovov Francúzskej Polynézie má ochranný rif z koralov, ale Markézy ho nemajú. Strmé vrchy padajú do mora v strmých vysokých útesoch, Markézy majú množstvo zátok, niečo ako polynézske fjordy. Ostrovy sú rôznorodé a aj samotný ostrov je na jednej strane úplne odlišný od toho na druhej.

Prekvapilo ma veľa divých koní a dole v údoliach domorodí jazdci na koňoch. Pôsobí to romanticky. Na kone si musíte dávať pozor na cestách, sú všade. Ostrovy sú hornaté, letisko môže byť kvôli geografii ostrova na druhej strane od mesta a vy sa musíte prehupnúť krížom cez vrchy.

Cesty sú krkolomné, zažil som tu hustú hmlu ako v Škótsku. Niektoré úseky ciest sú jednosmerky. Poviem vám, šoférovať tu sám môže byť riskantné a k tomu domáci majú väčšinu áut tie obrovitánske pick-upy populárne aj v USA.

V prostriedku niektorých ostrovov je vyvýšené plateau. Na väčšine ostrovov je ideálnou aktivitou turistika, a tak geografiu ostrovov spoznáte dokonale. Na začiatku treku môže byť teplo, a tak treba mať vždy so sebou vodu. Potokov je minimum a ak neprší, rieky sú suché. Voda je na Markézach problémom. No zažil som aj chlad. Vo vyšších polohách som nestretol dlhé hodiny ani človiečika. Ani si nepamätám tak riedko osídlené ostrovy.

Markézy ležia bližšie k rovníku a ich počasie je teda celoročne rovnaké. Už som písal, že tu prší menej, ale na severných a východných častiach ostrovov viac a na „púštnych” častiach najväčšieho ostrova Nuku Hiva prší iba 540 mm ročne, čo je na rovníkový ostrov naozaj málo. Najviac prší cez naše leto a najmenej od septembra do decembra.

Ak chcete jednoduchú poučku ohľadne počasia, tak je to podobne ako medzi Koh Samui a Koh Phi Phi v Thajsku - že ak na jednom ostrove prší, na druhom je pekne. Podobne je to tu a keď na Tahiti prší, tak priletíte sem a tu je nádherné počasie. Presne toto som zažil a na Tahiti som šliapal do Papeete na bicykli za otrasného dažďa a tu bolo nádherné počasie, a to celý čas.

Odlietam z upršaného Tahiti a vraciam sa na upršané Tahiti. Na Markézach bolo pritom najkrajšie počasie, aké si len viete predstaviť. Na Markézy sa každopádne môžete vybrať celoročne.

Markézy majú štyri letiská, a tak ich viete veľmi fajn spoznať - aj severnú, aj južnú skupinu. Letiská sú na ostrovoch Nuku Hiva a Hiva Oa - dve hlavné. Menšie sú aj na ostrovoch Ua Pou a Ua Huka.

Okrem Tahiti Nui teraz lety operuje aj Air Moana, ktorá je lacnejšia. Keď už letíte tú diaľku preleťte z južných na severné Markézy, toto je bežná záležitosť.

Druhou možnosťou je loď a lodná spoločnosť Aranui patriaca čínskej rodine, ktorá má v pláne stavať jednu loď za druhou. Loď Aranui 1 bola nepohodlná, loď číslo 4 vynechali, lebo v Číne je číslo 4 podobné ako u nás číslo 13, a tak teraz máme Aranui 5. Tieto lode vyrážajú z Papeete a v prípade Markéz sa zastavujú na ostrovoch Tuamotu a „obehnú” viacero ostrovov Markéz.

Pri raňajkách, ktoré sú na Markézach spoločenskou záležitosťou, mi hovoria, že Aranui príde do prístavu ráno asi 200 turistov, a potom ich vyvezú do hôr na prechádzky a večer sú opäť na lodi.

„Nespia tu, nespoznajú mesto, nespoznajú ostrov. Vieš, je to ten masový turizmus.” Toto isté mi hovorili na Pitcairnoch a domácim sa evidentne nepáči, že lode im neprinášajú biznis.

My tomu dnes hovoríme udržateľný turizmus, ktorý je prospešný pre domácich. V Bratislave by sme to aj mohli pochopiť, veď to obrovské množstvo turistov, ktorí sa priplavia k nám po Dunaji v Bratislave, nevyužíva žiadny náš hotel a ich návšteva je naozaj povrchná. No hold, toto je obraz našej doby.

Asi cítite, že ja výletné plavby neznášam, a preto ak mám možnosť, na ostrovy lietam. Takto som zrealizoval všetky karibské ostrovy: Holandské Antily aj St. Barth a Anguillu, ale aj Falklandy a ostrovy Tichého oceánu. Na zaoceánskej lodi (cruise ship) by to bolo lacnejšie, ale ja to nepovažujem za správny spôsob cestovania.

Je pravda, že na niektoré ostrovy ako napríklad na Tristan da Cunha, Južná Georgia, Pitcairn sa nedá doletieť a musíte ísť loďou. No aj tu sa snažím nejsť tou veľkou a dávam prednosť kargu. Pri plavbe na Pitcairn Island sme boli na lodi iba my siedmi, a to je super. Tá atmosféra sa nedá porovnať.

Treba však povedať, že Aranui je tá lepšia cruise ship. Nosia na ostrovy aj cargo a takto pomáhajú ostrovanom a celá posádka sú lokálci. Fotograf Filip Kulišef ma zoznámil s managerom Aranui Therym Chevalinom, sedeli sme spolu v Le Moana na promenáde v Papeete, rozprávali sme sa a ich plány sú zaujímavé.

Chcú napríklad vyraziť aj na Rapa Iti, čo je z cestovateľského hľadiska veľmi zaujímavá destinácia. Sú mi sympatickí. Pri extrémne drahých letoch na Markézy a ak nemáte vlastnú jachtu, je Aranui určite na zváženie.

Taiohae, čo je oficiálne hlavné mesto celých Markéz, je dedina. Nádherne položená dedinka v zátoke plnej zelene. Keby ste boli filmový režisér a máte natočiť pobyt v raji, tak nemusíte stavať kulisy. Toto hlavné mesto nevie vyhrať počtom diskoték - je ich nula, ani koktailovými barmi či divadlami, no vedelo by vyhrať najromantickejším ambiente a prekvapujúco najväčšou čistotou.

Naposledy som takúto čistotu videl na ostrove Nové Írsko a na ostrove Savaiʻ a pripisoval som to vplyvu Nemcov, ktorých kolónie tu boli. Nuku Hiva a špeciálne Taiohae nemajú s Nemcami nič a bolo to rovnaké. „Prečo ak žijeme v raji na zemi si to máme kaziť,“ vysvetľujú mi.

Keďže je tu podľa posledného sčítania vyše 90 % katolíkov, treba ako prvú navštíviť katedrálu. No nielen preto, že je to veľa katolíkov. OK, nemajú tu divadlo ani kino, ani poriadne múzeum, ale majú tento kostol, čo je ako botanická záhrada a divadlo pod otvoreným nebom zároveň. Skutočne zážitok a mne napadlo, že načo stavajú stánok bohom, keď sme vlastne už teraz v raji. Markézania na "život po živote" čakať nemusia. Na svoje cesty nosím malý iPad a zapisujem si postrehy každý deň a Taiohae aspoň takto na mňa zapôsobilo. Ako jeden malinký schovaný raj.

Kohúty nie sú iba na Tahiti, ale dominujú ránam aj tu. V hlavnom meste žije cca 2 300 obyvateľov, čo je dosť, ak si predstavíme že celé Markézy majú iba okolo 10 000 obyvateľov. Je tu aj banka a za ňou vpravo je futbalový štadión a slušný štadión s umelým osvetlením. Keď idete po promenáde rovno, tak na ďalšej križovatke za mostom, kde je v prostriedku okrem značky STOP  je "značka" kamenný kríž, tak tam vpravo sa ide ku katolíckemu kostolu.

Katedrála Panny Márie z Taiohae (Cathédrale Notre-Dame de Taiohae) je oficiálnym sídlom katolíckej diecézy Taiohae (Dioecesis Taiohaënus seu Humanae Telluris).

Na odbočke pred katedrálou je na rohu najlepší supermarket ostrova, takže až taký zapadákov tu nie je a dostanete Champagne a Bordeaux, ale aj Châteauneuf-du-Pape, aj tahitské víno z Rangiroa (hmmm) aj tahitské pivo a tahitský rum. Bagety večer nemajú a pýtajú sa, či som si ich objednal. Asi ako chleba na našich malých dedinách. Taktiež predpokladajú, že patrím k tým turistom, ktorí tu žijú mesiace a presťahovali sa sem ako kedysi Paul Gauguin.

Pochopil som, ak si na večer vopred neobjednám bagetu, nemám nárok. No je tu boulangerie v takej škaredej ružovej budove a tam čerstvé bagety pečú. Najlepšou reštauráciou je pizzeria a tá je pre zmenu v peknej kamennej budove. Pizzu nechcem, no majú aj iné jedlá.

Každopádne, evidujem, že je tu pizza populárna a turistov je málo a väčšina, čo príde na lodiach, sa aj na lodiach stravuje. Domorodci si národné jedlo poisson cru (surovú rybu) nebudú kupovať v reštike, veď si rybu ulovia a urobia si ju sami „zadarmo“.

Opäť podoba so Slovenskom, kde máme mnoho pizzerií a málo reštaurácií s domácim jedlom. Mení sa to! Teda u nás a myslím si, že sa to zmení (príchodom turistov) aj na Markézach. Zatiaľ je to však takéto. Pripadám si, ako keď som bol v roku 2002 na ostrove Moorea a teraz som sa po 22 rokoch vrátil a ostrov bol totálne rozvinutý. Toto isté sa zrejme stane s Markézami. Zatiaľ však nie.

Hlavné mesto je taký slíž uložený v kotli ohraničenom z troch strán strmými horami a spredu čiernou plážou. V zátoke sa nikto nekúpe a vedia prečo. Nekúpte sa na plážach mesta ani vy - je tu veľa žralokov a každý domáci to vie! Videl som tých žralokov a neboli to tie chudučké koralové, ale silné druhy, ktoré mali cez dva metre.

„Monsieur, nešliapte po tráve a opustite priestor!” počujem krik a vidím, ako sa uniformovaná osoba na terase postavila. Vidieť na mne, že sa divím a v mojom pohybe je jasné „čo ma buzeruješ“?

„Toto je väznica,” dostávam vysvetlenie. Väznicou je jedna z najkrajších budov v meste s prekrásne upravenou záhradou. Nachádza sa v blízkosti sídla primátora. Guvernérom je Francúz, však sme vo francúzskom zámorskom území. Fotografie nájdete vyššie.

Pred oboma budovami vlajú vlajky domáca, francúzska aj európska. Oproti je marché, ktoré je väčšinou zatvorené, no je tu malá reštaurácia. Všetko je jednoduché, ale čisté a môžeme povedať, že útulné, aj keď toto nie je St. Barts. Za trhom vystupuje polostrovček a toto je akési centrum mesta. Námestíčko obkrúžené morom, kde o 5.30 h ráno zažijete vystúpenie rybárov a čistenie rýb v priamom prenose. Neuveriteľná zručnosť.

Nad „námestíčkom”, kde je okrem nerezových stolov rybárov iba jedna reštaurácia, je kopček, kam určite vybehnite a ideálne na západ slnka. V každom meste by tam bolo plno ľudí, no keďže v Taiohae žije málo obyvateľov, viete si západ slnka vychutnať sami či skoro sami. Práve na tomto kopčeku tróni spomínaná obrovitánska socha a podľa mňa to nie je ani priveľký gýč.

Markézy sú prírodným rajom. V januári 2023 francúzska vláda zapísala Markézy na čakačku pod ochranu UNESCO. Toto by mohlo turizmu, samozrejme, pomôcť.

Najlepším ostrovom na turistiku s úžasnou prírodou je určite ten hlavný - Nuku Hiva. Už zhora pri pristávaní vidíte útvar, ktorý domáci nazývajú svojím Grand Canyonom. Keby ste videli obrázky, prisahali by ste, že fotografie boli vyhotovené na Havaji – v kaňone Waimea na ostrove Kauai. Tento útvar na Nuku Hiva je akoby jeho neznámou dvojičkou.

Pokiaľ sa rozhodnete preskúmať vnútrozemie ostrova a objaviť jeho krásy, môžete tak urobiť pešou turistikou, na chrbte koňa, ale aj s lokálcami. Tí ak nechcú zamieriť za jedlom do supermarketu, vydajú sa po ostrove na lov. Ich cieľom sú obvykle kozy obývajúce ostrov, ktoré následne poskytnú dostatok mäsa pre celú rodinu na najbližšie týždne.

Pri turistike po ostrove určite narazíte na údolie Toovii, kde si chvíľu nebudete pripadať ako v trópoch. Nekonečné kopce a pasúce sa kone a kravy. Okolo vás sa zase týčia vysoké ihličnaté stromy. To vypovedá o značnej rozmanitosti ostrova. Toto údolie tiež domáci nazývajú Valle de Tchéco - České údolie. Píšem o tom v stati o Štefánikovi.

O rozmanitosti Nuku Hiva sa budete presviedčať neustále. Radím vám tiež vyraziť z Taiohae loďkou, ktorá vás za 40 minút jazdy privedie na začiatok údolia Hakaui. Vo vnútri hlbokého údolia, ktoré je chránené charakteristickým čadičovým vrcholom Nuku Hiva, tečie najvyšší vodopád vo Francúzskej Polynézii – Vaipo (350 m).

Cesta k nemu cez údolie Hakaui je jednou z najkrajších ciest celej Polynézie. Možno by ste si mysleli, že ste sa práve ocitli na ostrove Réunion – presne tak to tu vyzerá. Vysoké stĺpcové skaly sa týčia do nebies a sú posypané zeleňou od vrchu nadol. Úžasná zeleňou obklopená cesta a zrazu ste pri sladkovodnom vodopáde, v ktorom sa môžete osviežiť.

Budete bojovať s komármi, prekračovať rieky a chodiť po starej kráľovskej ceste. Svoju túru zakončíte pri úpätí vodopádu. Vodopád Vaipo sa magicky hladko kĺže z jedného z ostrých vrcholov ostrova. Ako padá voda dole z bazaltového vrchu, premieňa sa na vodnú paru. Nádherný vodopád, o ktorom takmer nikto nevie a myslím si, že keby sa nachádzal niekde na Havaji, Američania by ho pretlačili medzi desať najkrajších vodopádov sveta.

Rozmanitosť ostrova iba podčiarkujú takzvané miesta na oddych. Jedným z najpopulárnejších takýchto spotov je zátoka Comptroller zakončujúca údolie Taipivai. Táto príroda vám pripomenie akési juhonórske fjordy posadené v trópoch, a teda vyformované do trochu iného tvaru. Veľa času tu zvykol tráviť aj Herman Melville, autor známeho diela Moby Dick.

Po preskúmaní krásneho zeleného vnútrozemia je jedným z najlepších miest na oddych čarokrásna pláž v zátoke Anaho Bay – naozaj priam raj na zemi, kde máte celé okolité prostredie len pre seba. Ste na pláži, no v obkľúčení vysokých útesov a sýtozelených kopcov a všade okolo vás sú kokosové palmy, takže opäť úplne iná časť rozmanitého ostrova.

Anglicky sa dohovoríte v turistických destináciách, veď gro turistov na najturistickejšom ostrove Bora Bora  tvoria bohatí občania USA. No na odľahlejších ostrovoch Francúzskej Polynézie je ideálna francúzština, lebo ak vyrazíte od davov trošku ďalej, tak anglicky nevie skoro nikto.

Každá z piatich ostrovných oblastí (1. Spoločenské ostrovy, 2. Tuamotu, 3. Austral, 4. Gambierové ostrovy 5. Markézy. Fotografie zo všetkých nájdete v mojom blogu Francúzska Polynézia) je iná. Ostrovy úplne inak vyzerajú, predsa len Francúzska Polynézia sa nachádza na veľkej rozlohe a naozaj sa v inej oblasti cítite ako v inom štáte. Domorodci majú iný jazyk, iné zvyky, tance, tetovanie je iné pre každý jeden ostrov. Naučiť sa jazyk, ktorým sa rozpráva v Papeete, v hlavnom meste, vám teda nepomôže, aj keď týmto jazykom rozprávajú aj v Air Tahiti.

Centrálna vláda prijala od roku 2024 rozhodnutie, že teraz sa deti v školách musia učiť v lokálnom jazyku. To vytvára problémy, lebo učitelia často daný jazyk nevedia. No ani deti nevedia.

Učiteľov z centrálneho Tahiti, kde je školstvo západného typu vybudované najdlhšie, dostali na vzdialené ostrovy vyššími platmi a oni tu učia vo francúzštine roky, desaťročia. Už na daných ostrovoch dlhé roky bývajú, je to ich domov. A teraz musia učiť v domorodom jazyku, ktorý je úplne iný od tahitského.

Nie trošku, ale úplne iný – tak, že nerozumiete ani slovo. Deti často doma domorodým jazykom nerozprávajú a používa sa francúzština. Na Tahiti je väčšina protestantov, a tí v nedeľu (či môžem povedať víkendoch), lebo učia aj v sobotu, učia deti po tahitsky.

Na Gambierových ostrovoch sú katolíci a tí deti neučia, a tak sa reč pomaličky, ale iste vytráca. Na Markézach je to však iné, tu sa markézsky rozpráva. Je to jediná časť Francúzskej Polynézie, kde sa aj najvyššie spoločenské triedy doma rozprávajú medzi sebou domorodým jazykom. Na Markézach nechcú učiteľov z Tahiti, chcú vlastných.

Je fajn vedieť po francúzsky. OK, toto je taká rada na nič, ja viem, no aspoň si zadovážte prekladač. Anglicky tu vie toľko ľudí, čo na Havaji francúzsky, takže skoro nikto.

Z letiska na Nuku Hiva je to do hlavného mesta hodina taxíkom a pred letiskom nič nečaká, ak to nemáte booknuté vopred.

Obchody zatvárajú okolo 18.00 h a vodu už následne nedostanete. Pozor, časový posun oproti Papeete je polhodinka a pri obchode môžete ostať smädní alebo hladní, ale pri lietadle vám môže odletieť. O časovom posune vás tu nikto neinformuje.

V hlavnej sezóne môže byť s ubytovaním problém, hotelíky majú tak 8 až 10 izieb. Často je minimálny počet nocí, dve či tri a na jednu vás nevezmú. Noc v hoteli vás bude stáť okolo 100 eur, na raňajky si dáte palacinky a bagetu s kávou s mliekom (to je v prášku).

Lety zvyknú rušiť, resp. posúvať, a tak je dobré nechať aerolinke kontakt a ona vám to oznámi. Mne napríklad oznámili o 7.00 h, že môj let s plánovaným odletom 9.00 h odlieta o 5.45 h. Mal som smolu. Lety sú veľmi drahé a zatiaľ mi každý jeden meškal.

Keď je pláž tabu, poslúchnite domácich. V zátoke hlavného mesta napríklad žijú žraloky a dokonca ich prikrmujú. Nikto sa v tej zátoke nekúpe, je to ako skočiť do svorky vlkov, kde je veľká šanca, že vás pokusajú. Žiadna ceduľa tu, samozrejme, nie je. Veď to každý vie...

Väčšina pláží Markéz má čierny piesok, nie je to teda klasická dovolenka dnešných Slovákov. No zároveň je to dovolenka budúcnosti pre tých, ktorí vyhľadávajú ekologickú a udržateľnú dovolenku. Ráno si na trhu kúpite čerstvú rybu, odtrhnite si mango zo stromu, alebo jeden z desiatich druhov citrusov, ochutnáte chlebovník.

Stretol som mladých Severanov, ktorí prišli na Markézy na tri mesiace a ostali aj štvrtý. Ide o idylický život. Pritom je dobrý (európsky) lekár kúsok a všetko vlastne funguje. Nie je to ten zapadákov ako Samoa či Tuvalu.  Markézy sú o pokoji, neuveriteľnom pokoji v blízkosti civilizácie s čerstvými bagetami a čerstvým tuniakom.

Mojím cestovateľským cieľom bolo prejsť ako prvý Slovák všetkých päť oficiálnych častí Francúzskej Polynézie. Nielen Spoločenské ostrovy, kde sa nachádza Tahiti, ale aj južné súostrovie Austral, koralové Tuamotu, Gambierové ostrovy známe čiernymi perlami a aj Markézy. Cieľ som dokončil po vyše 20 rokoch v decembri 2023. Možno som aj vás inšpiroval na ďalšiu cestu?

Markézy boli pre mňa prekvapivo čisté, letisko na Nuku Hiva, kde som pristál dva razy, bolo tým najvoňavejším, aké som v živote navštívil. Všetko je krásne otvorené, architektúra sa sem hodí a klimatizáciou je prirodzený vetrík.

 Markézy sú prírodným rajom s ustáleným počasím, kde ako cudzinci (nefrancúzi) môžete byť stále vzácni. Na Tahiti bol „každý”, no na Markézach stále „nikto.” Markézy sú dovolenkou pre tých čo chcú objavovať. Aj seba samého. Šťastné cesty prajem!