Ako sme oslávili Deň Panny Márie Guadalúpskej

Keď už vám osud dopraje, že sa 12. decembra ocitnete práve v Mexiko City,odporúčam vám urobiť to, čo ja. Nastaviť si budík pekne-krásne na piatu hodinu ráno, a vychystať sa, smer - pútnické miesto Panny Márie Guadalúpskej! Privstala som si z jedného prozaického dôvodu, aby som sa sem dostala včas, spoločne s prvými najvernejšími pútnikmi. Vonku je slabých 8 stupňov, čo znamená, že v mojom mexickom byte s veľkými oknami a bez kúrenia môže byť nanajvýš 12. V tom chladnom rannom momente sú mi – pravdu povediac – všetky oslavy a púte  ´ukradnuté´, no akosi tuším, že túto udalosť si skrátka nemôžem nechať ujsť. Premôžem sa, natiahnem na seba najteplejšie veci, ktoré som našla, siaham po neodmysliteľnom fotoaparáte a vyrážam k metru.

Už po prvých krokoch na ulici sa stačí porozhliadnuť okolo seba, a je jasné, že dnes je pre domácich veľký deň. Čím bližšie k bazilike v Guadalupe (kedysi samostatné mesto, dnes už súčasť hlavného mesta) sa vozeň ´podzemky´ blíži, tým vyššia je koncentrácia rôznych podobizní Panny Márie všade navôkol. Sôch, sošiek, obrázkov, či malieb, ktoré ľudia pobrali v ten významný deň zo svojich obývačiek, aby aj tie - ako tunajší veria - nasali zázračnú energiu od obrazu, ku ktorému sa všetci v to ráno blížime.

Smerujeme k miestu, ktoré nadobro zmenilo ráz krajiny. Ten spoločensko- náboženský určite. Po dobytí Aztéckej ríše a všetkých ich vazalských území Španielmi, bolo pôvodným obyvateľom kresťanské náboženstvo celkom cudzie. Ich noví ´páni´ - dobyvatelia z Európy pre nich chceli len to najlepšie, aj to, aby sa dostali do neba, a neváhali na tento účel v rámci presviedčania dokonca použiť aj násilie. No miestni sa stále radšej modlili ku svojim pôvodným bohom. Tak tomu bolo dlho, nepomohlo nič, ani použitie španielskej sily. Až kým sa nestal zázrak. Zjavila sa bohorodička - Panna Mária Guadalúpska, ktorá ešte k tomu vyzerala rovnako ako oni. A tak Aztékovia začali vášnivo konvertovať na náboženstvo svojich kolonizátorov, a tej, ktorá sa im zjavila. Bola to však náhoda?...

Svetové kultúry sa odjakživa navzájom ovplyvňujú, a ani v tomto prípade, pri príchode Španielov do Novej Zeme, tomu nebolo inak. Dnešné Španielsko bolo 800 rokov obývané Arabmi, ktorí dali názov mnohým tamojším miestam, mestám, horám, čiriekam. Sevilla bola kedysi Išbília, Gibraltár bol Ďžabal at-Tárik, Veľká rieka sa nazývala Ued al-Kabír. Vládcovia sa menili, arabčinu vystriedala španielčina. Dones je o Španieloch dobre známe, že na cudzie jazyky väčšinou talent nemajú, a keď sa anglicky horko-ťažko aj naučia, ich akcent býva veľmi silný, neprepočuteľný (spomeňme si, akou  zábavnou ´špangličtinou´ rozpráva Fernando Alonso, či Rafa Nadal…). Ani v minulosti tomu nebolo inak, a keď počuli, že sa niečo volá ´Ued al-Kabír´, zopakovali po svojom: ´Guadalquivir´! Z ´Ued al-Hajara´ urobili Guadalajara, no a keď počuli ´Ued al-Hubb´, oni si povedali: ´Guadalupe´! Časom celkom zabudli, že to pôvodne znamenalo ´Údolie lásky´.  Guadalupe sa jednoducho pre nich stalo mestečko v Extremadúre, odkiaľ mnohí vyrážali do Nového Sveta.

A tu, v dobe a vo svete, kde sa drsne miešali staré náboženstvá s kresťanstvom dobyvateľov, prichádza na scénu spomínaný Azték Juan Diego. Ten, už ako zanietený konvertovaný katolík, často chodieval na kopec Tepeyac, kde sa vytrvalo modlil a smútil, že jeho blízki stále nosia milodary nesprávnym bohom - Operenému Hadovi, Dymiacemu Zrkadlu a mnohým ďalším. Jedného dňa sa mu tu po mnohých vrúcnych modlitbách zjavila Panna Mária. Predstavila sa mu ako Coatlaxopueh, čo znamená ´Tá,ktorá zašliapla hada´ a požiadala ho, aby jej v meste domáci postavili kaplnku, kde by sa k nej modlili. Juan Diego sa vrátil do mesta, no keď vyrozprával svoj zážitok, všetci ho vysmiali. Odmietol mu veriť aj arcibiskup, vraj kým nedonesie dôkaz o svojom videní. Nebyť ruží, ktoré ešte v ten istý deň na Tepeyacu ako zázrakom narástli, možno by Diego zostal navždy za blázna. Juan Diego ruže nazbieral, priniesol do mesta, a keď roztvoril svoju zásteru, náhle sa na nej zobrazila Ona! Zaujímavé je, že nebola ani biela, ani Indiánka. Z Juanovho plášťa na prekvapených Mexičanov hľadela miešanka, ktorá vyzerala ako oni, a ďalšie generácie  obyvateľov Latinskej Ameriky. Nebola cudzia, bola ich! Miestni boli pohnutí a nadšení. Keď sa Juana Diega Španieli spýtali, ako sa mu predstavila, odvetil: "Coatlaxopeuh", a oni zopakovali: "Guadalupe?"…

Či bola náhoda, že kaplnku, a neskôr  aj niekoľko bazilík postavili svojej novej patrónke presne na mieste, kde predtým stála svätyňa bohyne zeme Tonatzin je dnes ťažko povedať. Chrámy Tonatzin v tom čase zničili, no nezničili tak ľahko vieru ľudí v ich tradičnú ženskú bohyňu. A či si ľudia, ktorí prichádzali do kaplnky, pri modlení predstavovali pannu, ktorá privedie na svet syna Boha, alebo ženu s hadím opaskom a náhrdelníkom z ľudských sŕdc , o tom sa dnes môžeme len dohadovať. Isté je, že miesto v tento deň dodnes obliehajú tisícky domácich aj turistov.

Aj mňa práve dav ľudí, obrazov a sôch popri stánkoch s jedlom a svätými relikviami unáša od metra k bazilike. Úprimne povediac, až toľko ľudí som naozaj nečakala. Zhŕkli sa tu z okolitých dediniek, ale aj vzdialených miest. Veľa z nich sa pri bazilike chystá stráviť celú noc, rozložia sa, jedia, pijú , nájdu sa aj takí, čo nadšenie zo svojej bohorodičky oslavujú petardami, či hlasnou hudbou. Mexičania majú svoju vlastnú verziu piesne "Happy birthday", ktorá sa volá "Las Mañanitas". A keďže mañana znamená aj ráno, práve ráno prichádza nespočetne veľa mariachi muzikantov, aby – a treba povedať, že niektorí falošnejšie ako iní, zázračnému obrazu oddane zaspievali. Neprekvapilo ma, že veľa ľudí prichádzalo k podobizni kolenačky. No čo ma celkom uchvátilo, bol všadeprítomný zvuk bubnov, píšťal, oltáre s ovocím, kadidlo rozvoniavajúce z kamenných misiek, tanečníci, zahalení v plachtách a s veľkými čelenkami z peria na hlavách, pomaľovaní divokými farbami. Rituály, ktoré tu vykonávajú rovnako ako ich predkovia, sú pre Tonantzin, no oni sami sú presvedčení, že ich robia pre Guadalupe.

Tak či tak, to všetko, čo sa okolo mňa práve deje, je jedinečný, pestrý, silný zážitok. Viera, povery, história, oddanosť, nádej, hudba, radosť, tance, stretnutia…To všetko sa miesi na čarovnom pútnickom mieste, kde to pred stáročiami všetko odštartoval jeden zázrak. Tunajší majú jasno v tom, prečo a ako sa kedysi práve tu Panna Mária zjavila. Odborníci už menej, tí tajomstvo pôvodu obraz svätyne nevedia vysvetliť vedecky. A možno ho vysvetľovať ani netreba. Tak, ako tisíckam domácich, ktorým stačí ich viera a patrónka, ktorej tu každoročne takto veselo prejavujú svoju oddanosť. Keď sa raz v septembri ocitnete v Mexiku, pridajte sa k nim. Zamieste sa do davu modliacich sa a pospevujúcich Mexičanov, a spolu s nimi sa vydajte na vŕšok za mestom. Získate tak do svojho cestovateľského diára ďalší zážitok na celý život…

Tým pamätným dňom, keď sa podobizeň Panny Márie zjavila na plášti Indiána Juana Diega, je 12. december 1531. Tunajším pohanom bola podoba svätice aj s mnohými symbolmi na obraze, ktoré poznali, veľmi blízka. Začali sa hromadne dávať krstiť. Kaplnku na kopci dokončili 26, decembra, a domáci ju odvtedy pravidelne navštevovali. Dnes je Tepeyac najnavštevovanejším pútnickým miestom na svete. Ročne ho navštívi 20 miliónov pútnikov z celého sveta. Obraz zostáva po stáročia rovnaký, aj napriek tomu, že agáva, z ktorej bol Juanov plášť, v tých časoch nevydržala ani 20 rokov.

Bližšie informácie o Mexiku nájdete TU.