Literatúra Latinskej Ameriky: Príbehy držiteľov Nobelovej ceny

Skôr než si predstavíme jednotlivých spisovateľov, pozrime sa na to, čo vlastne označujeme pojmom Latinská Amerika. Nejde totiž len o geografické, ale najmä o kultúrne a jazykové vymedzenie regiónu.

Patria sem krajiny Ameriky, v ktorých prevládajú románske jazyky, predovšetkým španielčina a portugalčina. Väčšina z nich bola v minulosti súčasťou španielskej alebo portugalskej koloniálnej ríše, čo výrazne ovplyvnilo ich jazyk, kultúru, náboženstvo a napokon aj literatúru.

Latinská Amerika siaha od Mexika cez Strednú Ameriku a časť Karibiku až po Argentínu a Čile na juhu kontinentu. Je to mimoriadne rozmanitý región, ktorého krajiny napriek mnohým rozdielom spája množstvo historických a kultúrnych väzieb.

V BUBO ju nespoznávame iba cez prírodu a pamiatky, ale aj prostredníctvom jej histórie, kultúry a významných osobností. Naši sprievodcovia sa vzdelávajú aj v rámci BUBO Cestovateľskej Akadémie, ktorú sme založili už v roku 2003. Aj vďaka tomu vám na cestách dokážu priblížiť krajiny Latinskej Ameriky v širších súvislostiach.

Prvou zastávkou na našej literárnej ceste bude Čile, ktoré má hneď dvoch nositeľov Nobelovej ceny za literatúru. Začneme Gabrielou Mistral, ktorá toto prestížne ocenenie získala ako prvá latinskoamerická autorka v histórii.

Gabriela Mistral, vlastným menom Lucila Godoy Alcayaga, sa narodila 7. apríla 1889 v meste Vicuña na severe Čile. Pochádzala zo skromných pomerov a už ako pätnásťročná začala pracovať ako učiteľka. Školstvu sa venovala dlhé roky, no jej pôsobenie postupne presiahlo hranice Čile. Venovala sa literatúre, vzdelávaniu aj diplomacii a svoju krajinu zastupovala v zahraničí.

Gabriela Mistral bol pseudonym, pod ktorým publikovala svoju literárnu tvorbu. Jeho pôvod nie je jednoznačne doložený a existuje viacero vysvetlení, ako vznikol.

Prvý veľký literárny úspech zaznamenala v roku 1914, keď na literárnej súťaži Juegos Florales v Santiagu uspela s cyklom Sonetos de la muerte (Sonety smrti). Trojica básní bola spätá so smrťou železničiara Romelia Uretu, ku ktorému mala Mistral blízky vzťah a ktorý v roku 1909 spáchal samovraždu. Smrť, bolesť a strata sa následne stali výraznými témami jej tvorby. Dôležité miesto v nej mali aj detstvo a materstvo, hoci sama biologické deti nemala.

Gabriela Mistral zomrela 10. januára 1957 v New Yorku vo veku 67 rokov a dodnes patrí k najvýznamnejším osobnostiam čilskej kultúry. Na cestách po Čile sa s jej podobizňou môžete stretnúť aj v každodennom živote – jej portrét zdobí bankovku v hodnote 5 000 čílskych pesos.

Rodnú krajinu Gabriely Mistral môžete spoznať aj na našom zájazde Chile, Peru, Bolívia, ktorý vás prevedie naprieč jednou z najkrajších častí Južnej Ameriky.

Druhým čilským laureátom Nobelovej ceny za literatúru bol o niečo mladší Pablo Neruda, vlastným menom Ricardo Eliécer Neftalí Reyes Basoalto. Narodil sa 12. júla 1904 v meste Parral. Jeho matka zomrela krátko po jeho narodení a rodina sa neskôr presťahovala do mesta Temuco, kde jeho otec pracoval ako železničiar.

Neruda začal písať už v detstve, hoci jeho otec jeho záujem o literatúru nepodporoval. Práve v Temucu sa mladý básnik stretol aj s Gabrielou Mistral, ktorá v tom čase pôsobila v miestnom školstve a podporovala jeho záujem o literatúru. Budúci čilskí nositelia Nobelovej ceny sa tak poznali dávno predtým, ako ich tvorba získala svetové uznanie.

Svoje prvé texty publikoval ešte ako tínedžer a neskôr začal používať pseudonym Pablo Neruda, ktorý si napokon osvojil aj ako svoje zákonné meno. Pôvod pseudonymu sa tradične spája s českým spisovateľom Janom Nerudom.

Nerudov život však nebol spätý iba s literatúrou. Pôsobil ako diplomat v Ázii, Európe aj Latinskej Amerike a neskôr sa stal senátorom za Komunistickú stranu Čile. Za vlády prezidenta Salvadora Allendeho zastával aj post čilského veľvyslanca vo Francúzsku.

Významnú úlohu zohral aj v osude španielskych republikánskych utečencov po skončení španielskej občianskej vojny. V roku 1939 ho čilská vláda vymenovala za osobitného konzula pre španielsku imigráciu vo Francúzsku. Podieľal sa na organizácii plavby lode Winnipeg, ktorá z Francúzska priviezla do Čile viac ako 2 000 španielskych utečencov.

La Chascona

Počas prehliadky Santiaga de Chile na zájazde Vinice v Chille a Argentíne + Veľkonočný ostrov prechádzame aj okolo La Chascony, jedného z domov Pabla Nerudu. Básnik ho začal stavať v roku 1953 pre svoju vtedajšiu tajnú lásku Matilde Urrutiu, ktorá sa neskôr stala jeho treťou manželkou. Dom pomenoval podľa prezývky, ktorú jej dal pre jej bohaté ryšavé vlasy – La Chascona.

V tom čase bol Neruda stále vo vzťahu so svojou druhou manželkou Deliou del Carril, a tak Matilde spočiatku žila v dome sama. Neruda sa do La Chascony presťahoval až po ich rozchode v roku 1955. Dom postupne rozširovali a pribudla v ňom napríklad jedáleň, bar či knižnica.

Dnes je La Chascona múzeom venovaným životu a tvorbe Pabla Nerudu. Zachovali sa tu jeho osobné priestory a predmety, ale aj umelecké zbierky vrátane diel čilských a zahraničných umelcov. Medzi najzaujímavejšie exponáty patrí portrét Matilde Urrutie od Diega Riveru, v ktorého vlasoch ukryl profil samotného Nerudu.

Neruda bol výrazne politicky angažovaný a dlhé roky bol členom Komunistickej strany Čile. Blízky vzťah mal aj so socialistickým prezidentom Salvadorom Allendem, ktorého vládu 11. septembra 1973 zvrhol vojenský prevrat vedený generálom Augustom Pinochetom.

Pablo Neruda zomrel 23. septembra 1973, iba dvanásť dní po vojenskom prevrate. Dlhé roky sa ako príčina jeho smrti uvádzala rakovina prostaty, ktorou skutočne trpel. Okolnosti jeho úmrtia však neskôr vyvolali pochybnosti a stali sa predmetom vyšetrovania. Nerudov bývalý vodič Manuel Araya tvrdil, že básnik dostal počas pobytu na klinike neznámu injekciu a bol otrávený.

Nerudove pozostatky boli preto v roku 2013 exhumované a podrobené viacerým expertízam. Neskoršie analýzy odhalili prítomnosť baktérie Clostridium botulinum, čo opäť otvorilo otázku, či do jeho smrti mohla zasiahnuť tretia strana. Doterajšie zistenia však samy osebe nedokazujú, že bol Neruda zavraždený. Čilský súd v roku 2024 nariadil pokračovať vo vyšetrovaní okolností jeho smrti.

Vojenský prevrat a následná Pinochetova diktatúra pritom tvrdo zasiahli aj ďalších predstaviteľov čilskej kultúry. Jedným z najznámejších prípadov je hudobník Víctor Jara, ktorého krátko po prevrate zadržali, mučili a zavraždili. Viac o jeho príbehu píšeme aj v našom blogu o hudbe Latinskej Ameriky.

Presúvame sa do Strednej Ameriky, konkrétne do Guatemaly, krajiny s bohatým mayským dedičstvom, ktorú môžete s BUBO spoznať aj v komornejšej atmosfére počas nášho zájazdu Ríšou Mayov v malej skupine. Práve odtiaľ pochádzal Miguel Ángel Asturias, ktorý sa v roku 1967 stal po Gabriele Mistral druhým latinskoamerickým autorom oceneným Nobelovou cenou za literatúru.

Miguel Ángel Asturias sa narodil 19. októbra 1899 v meste Guatemala. Jeho otec Ernesto Asturias Girón bol právnik a sudca, matka María Rosales učiteľka. Asturias vyrastal počas diktatúry Manuela Estradu Cabreru a politická situácia v krajine zasiahla aj jeho rodinu.

Po konflikte jeho otca s režimom sa v roku 1905 presťahovali z hlavného mesta do mesta Salamá. Skúsenosť s autoritárskou vládou neskôr výrazne ovplyvnila Asturiasovu tvorbu a premietla sa aj do jedného z jeho najznámejších románov El Señor Presidente (Pán prezident).

Po štúdiu práva odišiel Asturias v roku 1923 do Európy a napokon sa usadil v Paríži. Na Sorbonne navštevoval prednášky francúzskeho odborníka Georgesa Raynauda o náboženstve a kultúre Mayov. Práve štúdium predkolumbovských civilizácií výrazne prehĺbilo jeho záujem o mayskú kultúru a mytológiu.

Spolu s Josém Maríom Gonzálezom de Mendozom sa podieľal aj na španielskom preklade Popol Vuh, jedného z najvýznamnejších zachovaných diel mayskej kultúry, pričom vychádzali z francúzskej verzie Georgesa Raynauda. Fascinácia mayskými príbehmi a tradíciami sa následne premietla aj do Asturiasovej knihy Leyendas de Guatemala (Guatemalské legendy) z roku 1930, v ktorej prepojil pôvodné mýty a legendy s vlastným literárnym spracovaním.

Asturias počas života pôsobil aj ako novinár a diplomat. Po prevrate v Guatemale v roku 1954, ktorý zvrhol vládu prezidenta Jacoba Árbenza, prišiel o guatemalské občianstvo a odišiel do exilu. Niekoľko rokov strávil najmä v Argentíne a neskôr v Európe. Po návrate demokracie do Guatemaly sa stal veľvyslancom vo Francúzsku.

Miguel Ángel Asturias zomrel 9. júna 1974 v Madride vo veku 74 rokov. Pochovaný je na známom parížskom cintoríne Père-Lachaise.

Mayské dedičstvo, ktoré výrazne ovplyvnilo Asturiasovu tvorbu, je v Guatemale prítomné dodnes. Jedným z miest, kde ho môžete spoznať na vlastné oči, je legendárny Tikal – niekdajšie centrum mayskej civilizácie, ktorého monumentálne chrámy sa dodnes týčia nad guatemalskou džungľou.

Kolumbia dala svetu množstvo výrazných osobností umenia a kultúry – od speváčky Shakiry cez maliara Fernanda Botera, známeho svojimi nezameniteľnými postavami s výrazne zväčšenými proporciami, až po jedného z najslávnejších latinskoamerických spisovateľov Gabriela Garcíu Márqueza. Autor, ktorého čitatelia poznali aj pod familiárnou prezývkou Gabo, sa stal jednou z najvýraznejších osobností latinskoamerickej literatúry 20. storočia.

Gabriel García Márquez sa narodil 6. marca 1927 v meste Aracataca na severe Kolumbie. Významnú časť detstva strávil u starých rodičov z matkinej strany, ktorí výrazne ovplyvnili jeho neskoršiu tvorbu. Starý otec Nicolás Márquez Mejía bol plukovník a veterán Tisícdňovej vojny, kolumbijského občianskeho konfliktu z prelomu 19. a 20. storočia.

Stará mama Tranquilina Iguarán mu zasa rozprávala príbehy plné povier, legiend, nadprirodzených javov a rodinných spomienok, pričom o fantastických udalostiach hovorila tak, akoby boli úplne bežnou súčasťou života.

Práve prostredie, v ktorom García Márquez vyrastal, sa neskôr výrazne premietlo do jeho literárnej tvorby. Spomienky na Aracatacu, rodinné príbehy, kolumbijské dejiny aj svet povier a legiend sa stali jedným zo zdrojov jeho osobitého rozprávačského štýlu a sveta, ktorý neskôr preslávil jeho romány.

García Márquez začal študovať právo v Bogote, štúdium však nedokončil a postupne sa naplno začal venovať žurnalistike a literatúre. Ako novinár pôsobil v Kolumbii aj v zahraničí a žurnalistika zostala dôležitou súčasťou jeho profesionálneho života. Jeho literárnu tvorbu ovplyvnili aj svetoví autori, medzi nimi americký spisovateľ William Faulkner.

García Márquez sa zároveň verejne vyjadroval k politickému dianiu a bol známy svojimi ľavicovými názormi. Dlhoročný osobný vzťah udržiaval aj s kubánskym lídrom Fidelom Castrom. Politika a spoločenské pomery Latinskej Ameriky sa premietali aj do jeho verejného pôsobenia a časti literárnej tvorby.

Rodnú krajinu Gabriela Garcíu Márqueza môžete spoznať na našom zájazde Kolumbia 5K, počas ktorého objavíte Bogotu, kolumbijské Andy, kávový región aj pestrú miestnu kultúru. Kolumbiu objavujeme už od roku 1999 a dnes patrí medzi stálice našich ciest po Južnej Amerike.

Mexiko je najväčšou španielsky hovoriacou krajinou sveta a jeho bohatá história a kultúra sa výrazne premietli aj do literatúry. Jednou z jej najvýznamnejších osobností bol básnik, esejista a diplomat Octavio Paz, ktorý sa v roku 1990 stal prvým a dodnes jediným mexickým nositeľom Nobelovej ceny za literatúru.

Octavio Paz pochádzal z rodiny výrazne spojenej s politickým a kultúrnym životom Mexika. Jeho otec Octavio Paz Solórzano bol právnik a novinár, ktorý sa počas Mexickej revolúcie pridal k zapatistickému hnutiu a spolupracoval s Emilianom Zapatom. Pôsobil aj ako jeho zástupca v Spojených štátoch, kde presadzoval myšlienky zapatistického hnutia a agrárnej reformy. Politické prostredie, v ktorom mladý Paz vyrastal, neskôr ovplyvnilo aj jeho vlastný pohľad na mexickú spoločnosť a dejiny.

Octavio Paz sa narodil 31. marca 1914 v Mixcoacu, ktorý je dnes súčasťou Mexico City. Vyrastal v prostredí obklopenom literatúrou a politikou a už v mladosti začal písať poéziu. Významnú úlohu v jeho živote však zohrávala aj diplomacia.

Počas diplomatickej kariéry pôsobil vo viacerých krajinách a v roku 1962 sa stal mexickým veľvyslancom v Indii. Pobyt v tejto krajine výrazne ovplyvnil jeho pohľad na svet aj literárnu tvorbu. Zaujímala ho indická kultúra, náboženstvo a filozofia a skúsenosti z Ázie sa neskôr premietli do viacerých jeho básní a esejí.

Jeho diplomatická kariéra v Indii sa skončila v roku 1968, keď na protest proti násilnému zásahu mexickej vlády proti študentom v Tlatelolcu odstúpil z funkcie veľvyslanca.

Mexiko, ktoré bolo celoživotnou inšpiráciou Octavia Paza, môžete spoznať na našom zájazde Mexiko – veľký okruh, počas ktorého objavíte jeho bohatú históriu, kultúru aj najvýznamnejšie pamiatky.

Posledným zo šestice latinskoamerických laureátov, ktorých si predstavíme, je peruánsky spisovateľ Mario Vargas Llosa. Jeho život však nebol spätý iba s literatúrou. Výrazne sa zapájal aj do verejného a politického života Peru a v roku 1990 dokonca kandidoval na prezidenta krajiny.

Mario Vargas Llosa sa narodil 28. marca 1936 v Arequipe, ktorú navštevujeme aj počas nášho zájazdu Peru – Bolívia. Po rozchode rodičov vyrastal s matkou a starým otcom v bolívijskej Cochabambe. Rodina sa neskôr presťahovala späť do Peru, najskôr do Piury a následne do Limy.

Práve v Lime ho otec poslal na vojenskú školu Leoncio Prado. Skúsenosti z prostredia vojenskej disciplíny, násilia a výrazných spoločenských rozdielov neskôr využil vo svojom románe La ciudad y los perros (Mesto a psi), ktorý vyšiel v roku 1963 a priniesol mu medzinárodné uznanie.

Román vyvolal v Peru značnú kontroverziu. Jeho kritické zobrazenie pomerov na vojenskej škole vyvolalo takú nevôľu, že dôstojníci Leoncio Prado verejne spálili tisíc výtlačkov knihy.

Vargas Llosa sa následne zaradil medzi najvýraznejších predstaviteľov latinskoamerického boomu, literárneho fenoménu, ktorý v 60. a 70. rokoch 20. storočia priniesol autorom z Latinskej Ameriky výraznú medzinárodnú pozornosť. K jeho najznámejším predstaviteľom patrili okrem Vargasa Llosu aj Gabriel García Márquez či argentínsky spisovateľ Julio Cortázar.

Vstup do politiky

V roku 1987 sa Vargas Llosa výrazne postavil proti plánu vtedajšieho peruánskeho prezidenta Alana Garcíu znárodniť bankový a finančný sektor, čím výraznejšie vstúpil do peruánskeho politického života. Založil hnutie Movimiento Libertad, ktoré sa neskôr stalo súčasťou širšej koalície Frente Democrático (FREDEMO). V roku 1990 za ňu kandidoval na prezidenta Peru.

V prvom kole získal Vargas Llosa najviac hlasov, v druhom ho však porazil Alberto Fujimori. Ten v apríli 1992 rozpustil Kongres a jeho vláda postupne nadobudla autoritársky charakter. Fujimori bol neskôr odsúdený za závažné porušovanie ľudských práv a ďalšie trestné činy. Po rokoch strávených vo väzení bol v roku 2023 prepustený a v septembri 2024 zomrel.

Vargas Llosa svoje skúsenosti z prezidentskej kampane aj ďalších období svojho života zachytil v memoároch El pez en el agua (Ryba vo vode), ktoré vyšli v roku 1993.

Fujimoriho obdobie bolo zároveň významnou etapou vnútorného ozbrojeného konfliktu v Peru. Počas jeho vlády sa štátu podarilo výrazne oslabiť ozbrojené organizácie Sendero Luminoso (Svetlý chodník) a Movimiento Revolucionario Túpac Amaru (MRTA). V roku 1992 polícia zajala vodcu Sendero Luminoso Abimaela Guzmána, čo predstavovalo zásadný úder pre organizáciu.

Boj proti ozbrojeným skupinám však sprevádzalo aj závažné porušovanie ľudských práv zo strany štátnych zložiek, za ktoré bol Fujimori neskôr odsúdený.

Latinská Amerika medzi riadkami

Šesť laureátov, šesť rozdielnych príbehov a jeden región, ktorý sa do svetovej literatúry zapísal nezameniteľným spôsobom. Ich diela rozprávajú o dejinách, politike, láske, samote aj identite a zároveň nám umožňujú spoznať Latinskú Ameriku z iného uhla.

Pretože krajinu nemusíme objavovať iba na cestách. Niekedy stačí otvoriť knihu – a možno práve Sto rokov samoty, Labyrint samoty či niektoré z ďalších diel bude začiatkom vašej ďalšej cesty po Latinskej Amerike.