História Mexika II.

Štyri plavby Krištofa Kolumba medzi rokmi 1492 a 1502 otvorili Španielom cestu do Ameriky. Prvé španielske osady vznikali najmä v Karibiku, no postupné vyčerpávanie prírodných aj ľudských zdrojov a neustály príchod ďalších prisťahovalcov viedli Španielov k hľadaniu nových území.

Jedným z mužov, ktorí v nich videli príležitosť, bol guvernér Kuby Diego Velázquez. Čím viac nových krajín by sa podarilo objaviť a dobyť, tým väčšie mohlo byť jeho bohatstvo a sláva. 

Prvá expedícia

V roku 1517 preto vyslal prvú expedíciu na územie dnešného Mexika pod vedením Francisca Hernándeza de Córdobu. Výprava dorazila k pobrežiu Yucatánu, kde však Španieli narazili na tvrdý odpor miestneho obyvateľstva. Pri ďalšom postupe smerom k dnešnému Campeche sa situácia ešte zhoršila.

Mnohí členovia expedície zahynuli a samotný Hernández de Córdoba utrpel vážne zranenia. Výprava sa síce vrátila na Kubu bez veľkého bohatstva, priniesla však inú dôležitú správu – na pevnine existovali civilizácie omnoho vyspelejšie než tie, ktoré Španieli dovtedy poznali z Karibiku. 

Druhá expedícia

Velázquez preto v roku 1518 vyslal druhú expedíciu, tentoraz pod vedením Juana de Grijalvu. Aj on sa stretol s Maymi a pokračoval popri pobreží Campeche až k Tabascu, kde sa dostal do kontaktu s priateľskejšími obyvateľmi. Španieli mohli vystúpiť na breh a vymieňať sklenené koráliky za drahé kovy.

Keď sa Grijalva vrátil na Kubu, priniesol korisť v hodnote približne 20 000 pesos a ešte lákavejšiu informáciu – vo vnútrozemí sa mala nachádzať nesmierne bohatá ríša. To stačilo na prípravu tretej expedície. Na jej čele sa objavil muž, ktorého meno sa navždy zapísalo do mexických dejín – Hernán Cortés.

Vzťah medzi Cortésom a Diegom Velázquezom bol komplikovaný. Velázquez bol jeho nadriadeným a Cortés čoraz horšie znášal jeho zasahovanie do expedície. Keď sa dozvedel, že guvernér uvažuje o odobratí jeho velenia, rozhodol sa konať.

Tretia expedícia

Dňa 18. februára 1519 vyplával z Kuby bez Velázquezovho súhlasu. V tom momente ešte netušil, že začína proces, ktorý sa skončí pádom Mexika-Tenochtitlánu.

Po troch dňoch plavby dorazili Španieli na ostrov Cozumel pri Yucatáne. Tu sa dozvedeli o dvoch Španieloch, ktorí prežili stroskotanie lode v roku 1511 a odvtedy žili medzi Maymi. Jerónimo de Aguilar sa ku Cortésovi pridal a vďaka znalosti mayského jazyka sa stal dôležitým tlmočníkom.

Druhý zo Španielov, Gonzalo Guerrero, sa však ku Cortésovi pridať odmietol. Oženil sa s Maykou, mal s ňou deti a rozhodol sa zostať so svojou novou rodinou.

Cortés pokračoval do Tabasca, kde Španieli po bojoch s miestnymi náčelníkmi zvíťazili najmä vďaka koňom, brneniu a strelným zbraniam. Nasledovalo uzavretie mieru. Medzi darmi, ktoré Španieli dostali, bola aj mladá žena menom Malinalli – známa tiež ako Malintzin, Malinche alebo Marina.

Práve ona sa stala jednou z najdôležitejších postáv celého dobývania. Ovládala mayský jazyk aj nahuatl. Spočiatku preto fungoval nezvyčajný prekladateľský reťazec: Cortés hovoril po španielsky, Aguilar prekladal jeho slová do mayského jazyka a Malinalli ich následne prekladala do nahuatlu. Neskôr sa sama rýchlo naučila po španielsky.

Krátko nato došlo k prvému kontaktu s Aztékmi. Vyslanci panovníka Moctezumu II. pozorovali kone, streľbu z pušiek a kanónov či technológie, ktoré dovtedy nepoznali. Príchod cudzincov sa navyše spájal s predstavami o návrate boha Quetzalcoatla. Moctezuma poslal Cortésovi bohaté dary – zlato, šperky a kvalitné bavlnené odevy. Chcel nimi cudzincov uspokojiť, výsledok bol však presne opačný.

Cortés v nich videl iba malú ukážku bohatstva, ktoré ho čakalo vo vnútrozemí. Pred ďalším postupom však musel vyriešiť vlastný problém.

Kubu opustil bez povolenia a potreboval svoje konanie legalizovať. Založil preto Villa Rica de la Veracruz, dnešný Veracruz, vzdal sa právomocí udelených guvernérom Kuby a následne prijal titul generálneho kapitána a hlavného sudcu. Tým sa stal priamo zodpovedným španielskemu kráľovi Karolovi I.

Jedným z kľúčov k neskoršiemu španielskemu víťazstvu bolo zistenie, že Aztékovia mali medzi ostatnými obyvateľmi regiónu množstvo nepriateľov.

Pri postupe do vnútrozemia Španieli pozorovali nespokojnosť národov, ktoré museli Aztékom odvádzať tribút. V Cempoale získal Cortés mužov, zásoby aj informácie výmenou za vojenskú ochranu. Pochopil, že odpor proti aztéckej nadvláde môže využiť vo svoj prospech. Mimoriadne dôležitú úlohu pritom zohrala Tlaxcala.

Tento štát si zachoval nezávislosť od Aztékov, ktorí proti nemu viedli takzvané kvetinové vojny a zároveň naň uvalili obchodné obmedzenia. Tlaxcaltékovia Cortésovi spočiatku nedôverovali a bojovali proti nemu. Po viacerých porážkach však zmenili taktiku a v Španieloch videli príležitosť oslabiť svojho veľkého nepriateľa. Z bývalých protivníkov sa tak stali spojenci.

Španieli posilnení Tlaxcaltékmi pokračovali do Choluly, nezávislého štátu s dobrými vzťahmi s Aztékmi. Cholulu navštevujeme aj na našich BUBO zájazdoch a skúsenosti z Mexika zbierame už od roku 1995.

Spočiatku boli Španieli prijatí priateľsky, no Cortés nadobudol presvedčenie, že sa proti nemu pripravuje sprisahanie. Nasledoval brutálny útok, ktorý vošiel do dejín ako masaker v Cholule. Zahynuli pri ňom kňazi, bojovníci aj veľká časť obyvateľstva. Z Choluly potom Španieli pokračovali do údolia Mexika. Pri prechode medzi sopkami sa pred nimi otvoril pohľad na Tenochtitlán, hlavné mesto Aztéckej ríše.

8. novembra 1519 dorazili do aztéckeho hlavného mesta. Cortés a Moctezuma sa prvýkrát stretli na mieste dnešnej ulice Pino Suárez. Cortésa ohromila veľkosť mesta a nádhera cisárskeho dvora, zatiaľ čo Moctezuma pozoroval nezvyčajných cudzincov a zvieratá, ktoré ich sprevádzali. Prvé dni prebiehali pokojne.

Španieli dostali ubytovanie v paláci Axayácatla, spoznávali mesto a Cortés s Moctezumom diskutovali o histórii, náboženstve a zvykoch svojich národov.

Táto idylka však netrvala dlho.

Vzťahy sa postupne začali zhoršovať. Cortés prinútil Moctezumu potrestať jedného zo svojich vazalov a pri návšteve Veľkého chrámu začal ničiť sochy miestnych bohov, ktoré odporovali jeho katolíckej viere. Nakoniec Moctezumu zajal, aby zabránil možnému povstaniu.

Do situácie navyše vstúpil Diego Velázquez. Do Veracruzu vyslal Pánfila de Narváeza s rozkazom zatknúť Cortésa a dopraviť ho späť na Kubu. Cortés preto nechal v Tenochtitláne Pedra de Alvarada a s časťou svojich mužov vyrazil proti Narváezovi.

Jeho jednotky porazil a vojakov aj zbrane získal na svoju stranu. Po návrate však našiel Tenochtitlán úplne zmenený. Alvarado počas jeho neprítomnosti dovolil Aztékom usporiadať náboženskú slávnosť vo Veľkom chráme, následne však proti nim zaútočil. Udalosť známa ako masaker vo Veľkom chráme vyvolala otvorené povstanie.

Cortés sa pokúsil situáciu upokojiť prostredníctvom Moctezumu. Panovník predstúpil pred rozhnevaný dav, ktorý po ňom začal hádzať kamene. Podľa jednej verzie ho jeden z nich smrteľne zranil, podľa inej ho mohli zabiť samotní Španieli.

Novým cisárom sa stal Cuitláhuac a obliehanie Španielov pokračovalo. V noci na 1. júla 1520 sa Cortésovi muži spolu s Tlaxcaltékmi pokúsili z mesta utiecť. So sebou niesli aj zlato nájdené v paláci. Aztékovia ich však spozorovali a na úzkej hrádzi ich začali prenasledovať.

Mosty boli odstránené, muži a kone padali do vody a spolu s nimi mizli v jazere Texcoco aj delostrelectvo a poklad. Preživší dorazili do Popotly, kde mal Cortés podľa tradície plakať pod stromom nad katastrofálnou porážkou. Táto noc vošla do dejín ako La Noche Triste – Smutná noc.

Cortés ustúpil do Tlaxcaly, no nevzdal sa a začal pripravovať novú výpravu. Aztékovia medzitým čelili ďalšiemu, ešte nebezpečnejšiemu nepriateľovi. V hlavnom meste vypukla epidémia kiahní – choroby, ktorú predhispánsky svet nepoznal. Zasiahla veľkú časť obyvateľstva a medzi jej obeťami bol aj cisár Cuitláhuac. Na trón po ňom nastúpil Cuauhtémoc.

Koncom roka 1520 Španieli spolu so spojencami opäť prenikali do údolia Mexika. Postupne vytvárali okolo Tenochtitlánu čoraz pevnejšie obkľúčenie. Zablokovali hrádze a na jazere Texcoco použili malé lode vybavené delami. Cortés dal navyše prerušiť časť akvaduktu Chapultepec, čím mesto prišlo o prísun pitnej vody.

26. mája 1521 sa začal rozhodujúci útok. Bojovalo sa prakticky o každú ulicu. Aztékovia bránili mesto napriek hladu, chorobám a obkľúčeniu. Španieli však mali na svojej strane tisíce domorodých spojencov. Zlomový okamih nastal zajatím Cuauhtémoca. Obliehanie sa skončilo 13. augusta 1521.

Tenochtitlán padol. Z mesta, ktoré Cortésa pri jeho prvom príchode ohromilo svojou veľkosťou a nádherou, zostali len ruiny. Práve na nich začalo vyrastať nové mesto – hlavné mesto Nového Španielska.

Dobytím Tenochtitlánu sa však problémy neskončili. Cortés sa stal generálnym kapitánom a guvernérom Nového Španielska a jeho právomoci v roku 1522 potvrdila španielska koruna. Dôležité posty však obsadzoval svojimi najbližšími ľuďmi, čím si vytváral množstvo nepriateľov. Navyše nepatril k ľuďom, ktorí by sa uspokojili so životom v paláci.

Ako sám povedal, bol skôr „konateľom ako prizerajúcim sa“. V roku 1524 sa preto vydal na expedíciu do Hondurasu. Počas nej nechal popraviť Cuauhtémoca, posledného aztéckeho cisára.

Po Cortésovom odchode vypukli medzi jeho podporovateľmi a odporcami politické konflikty. Španielska koruna postupne hľadala spôsob, ako dostať vzdialené územie pevnejšie pod svoju kontrolu. Prvý pokus prostredníctvom audiencie zlyhal. Na jej čele stál Nuño de Guzmán, ktorého vládu sprevádzala korupcia a zneužívanie Indiánov aj španielskych osadníkov.

Situácia bola natoľko vážna, že mexický biskup Juan de Zumárraga informoval kráľa Karola I. o pomeroch v kolónii. V roku 1530 preto vznikla druhá audiencia, ktorá mala obnoviť poriadok.

Cortés medzitým pokračoval vo svojich expedíciách. Dostal sa až do Dolnej Kalifornie a skúmal more, ktoré dnes nesie jeho meno. Zomrel v Španielsku v roku 1547 a jeho pozostatky boli neskôr prevezené do Mexika.

V roku 1535 sa Karol I. rozhodol pre zásadnú zmenu. Potreboval vládu, ktorá bude lojálna priamo korune a zároveň dokáže kontrolovať Španielov žijúcich tisíce kilometrov od Európy.

Vzniklo miestokráľovstvo Nové Španielsko. Na jeho čele stál miestokráľ – zástupca španielskeho panovníka. Mal rozsiahle právomoci v oblasti správy, obrany, financií aj cirkevných záležitostí. Jeho moc však nebola úplne neobmedzená. Spolu s ním fungovala audiencia, ktorá bola najvyšším súdnym orgánom a mala tiež kontrolovať jeho činnosť. Nižšie stupne správy tvorila sieť ďalších úradníkov a mestských rád.

Podobný systém sa uplatňoval aj v domorodých komunitách, kde si časť svojho postavenia dokázali zachovať tradiční náčelníci – caciques. Postupne tak vznikol zložitý systém, prostredníctvom ktorého dokázala španielska koruna kontrolovať obrovské územie na druhej strane Atlantiku.

Španieli prišli do Ameriky predovšetkým s predstavou bohatstva. Zlato a neskôr najmä striebro mali pre korunu obrovský význam. Rovnako dôležitá však bola pôda a pracovná sila. Jedným z prvých systémov bola encomienda.

Encomendero nezískal pôdu priamo do vlastníctva, ale právo na jej využívanie a na tribút od domorodého obyvateľstva. Výmenou za to mal byť lojálny korune a podporovať vzdelávanie a konverziu Indiánov.

Teória a realita sa však nezhodovali. Encomenderos často požadovali viac, než im zákony povoľovali, nútili Indiánov pracovať mimo vlastných komunít a zanedbávali povinnosti, ktoré voči nim mali.

Španielska koruna zároveň začala mať obavy z rastúcej moci encomenderov. V roku 1542 preto prijala opatrenia, ktoré mali systém postupne obmedziť. Začiatkom 17. storočia už encomienda upadala, k čomu prispel aj dramatický pokles domorodého obyvateľstva v dôsledku chorôb a zneužívania.

Nasledoval systém repartimiento, v rámci ktorého museli domorodí muži v stanovenom veku poskytovať pracovnú silu španielskym zamestnávateľom. Pracovali v poľnohospodárstve, baniach, pri verejných stavbách aj v domácnostiach.

Za prácu dostávali mzdu a kráľovskí úradníci mali dohliadať na dodržiavanie stanovených podmienok. V praxi však často dochádzalo k ich porušovaniu a zneužívaniu pracovníkov. Začiatkom 18. storočia bol aj tento systém postupne potláčaný a nahrádzaný dobrovoľnou platenou prácou.

Príchod Európanov nezmenil iba politiku, ale aj každodenný život. Do Mexika prišli kone, kravy, ovce, kozy a sliepky. Objavili sa nové pracovné nástroje, kolesá či mlyny a začali sa pestovať plodiny ako pšenica, cukrová trstina či ľan. Na druhej strane zostávali základom miestnej stravy tradičné mezoamerické potraviny – kukurica, fazuľa, čili a morky.

Postupne sa tak začali prelínať dva odlišné svety. Španieli priniesli aj nové poľnohospodárske postupy – používanie pluhov a ťažných zvierat, hnojenie či striedanie plodín. Niektoré európske plodiny však nemohli pestovať bez obmedzení.

Vinič a olivy koruna obmedzovala, pretože chcela chrániť obchodníkov dovážajúcich víno a olivový olej zo Španielska. Veľmi rýchlo sa rozvíjal chov hospodárskych zvierat. Kone boli spočiatku symbolom vysokého postavenia a zároveň nenahraditeľným dopravným prostriedkom.

Postupne ich však pribúdalo natoľko, že si ich mohli dovoliť aj chudobnejší obyvatelia. Rozšírili sa tiež osly, hovädzí dobytok, ošípané, ovce a kozy. Do jedálnička domorodých komunít sa dostali nové druhy mäsa a ovce priniesli vlnu ako nový materiál na výrobu oblečenia.

Najprosperujúcejšou hospodárskou činnosťou Nového Španielska sa stala ťažba. Mimoriadne významný bol región Guanajuato. O jeho bohatstve sa v 16. storočí hovorilo, že strieborné žily bolo možné vidieť priamo na povrchu zeme. Ťažba si však vyžadovala obrovské množstvo pracovnej sily. Na severe bolo domorodého obyvateľstva menej a práca v baniach bola mimoriadne náročná.

Okrem miestnych pracovníkov sa preto využívala aj pracovná sila zotročených Afričanov privezených do Ameriky. Postupne sa zdokonaľovali aj metódy spracovania striebra. Pôvodné tavenie bolo zdĺhavé a drahé. Koncom 16. storočia sa začala používať jednoduchšia a lacnejšia metóda amalgamácie s využitím ortuti. Striebro následne putovalo do sveta.

Dôležitými prístavmi boli Veracruz a Acapulco. Do Nového Španielska prichádzali európske produkty, napríklad víno a olivový olej, ale aj ázijský porcelán a šperky. Opačným smerom sa vyvážali kože, striebro, vanilka či kakao.

Bohatstvo prevážané cez Atlantik však priťahovalo pirátov a korzárov. Od roku 1529 preto galeóny s pokladmi plávali pod ochranou vojnových lodí.

Dobytie územia bolo iba jednou časťou španielskeho projektu. Druhou bola evanjelizácia. V rokoch 1524 až 1576 prichádzali do Nového Španielska františkáni, dominikáni, augustiniáni a neskôr aj jezuiti.

Jednotlivé rády si rozdelili rozsiahle oblasti krajiny. Františkáni pôsobili napríklad v Jaliscu, Mexiku, Michoacáne, Zacatecase a na Yucatáne, dominikáni v Chiapase, Oaxace či Pueble a augustiniáni najmä v Mexiku a Michoacáne.

Misionári pochopili, že bez znalosti miestnych jazykov nebude ich práca úspešná. Študovali preto domorodé jazyky, náboženstvá, zvyky a obrady a hľadali spôsoby, ako miestnym obyvateľom vysvetliť kresťanstvo. Používali piesne, maľby či divadelné predstavenia a zároveň po sebe zanechali množstvo cenných záznamov o predhispánskych kultúrach.

Počas troch storočí existencie miestokráľovstva sa katolícka cirkev stala nielen duchovnou, ale aj významnou hospodárskou silou. S jej mocou súvisela aj inkvizícia, oficiálne nazývaná Súd Svätého ofícia, ktorá bola v Novom Španielsku založená v roku 1571. Jej úlohou bolo chrániť kresťanskú vieru. Domorodí Indiáni pritom nepodliehali jej jurisdikcii.

Hoci sa s inkvizíciou spája množstvo temných príbehov, podľa archívnych údajov bolo v rokoch 1571 až 1821 verejne popravených 51 ľudí.

Koloniálna spoločnosť bola výrazne hierarchická. Na jej vrchole stáli Španieli, medzi ktorými sa postupne vytvorilo dôležité rozdelenie. Peninsulares sa narodili priamo v Európe, zatiaľ čo criollos boli Španieli narodení v Amerike. Podľa zákona sa obe skupiny považovali za Španielov, v každodennom živote však medzi nimi existovali výrazné rozdiely.

Najvýznamnejšie administratívne a cirkevné funkcie obsadzovali predovšetkým peninsulares. Criollos mohli byť bohatí, vzdelaní a kultúrne sa považovali za Španielov, napriek tomu však mali sťažený prístup k politickej moci.

Práve z tejto frustrácie postupne vyrastalo criollismo – čoraz silnejšia hrdosť na americký pôvod. Ďalšou veľkou skupinou boli mestici, potomkovia Španielov a domorodých obyvateľov. Spočiatku nemali jednotnú identitu a ich spoločenské postavenie často záviselo aj od vzhľadu a prostredia, v ktorom žili.

Až v 18. storočí sa medzi nimi začalo výraznejšie rozvíjať vedomie vlastnej identity. V koloniálnej spoločnosti vznikol aj komplikovaný kastový systém, ktorý rozlišoval ľudí podľa pôvodu ich rodičov. Existovali označenia ako castizos, mulatos či moriscos.

Domorodé obyvateľstvo malo osobitné postavenie. Na jednej strane existovali zákony, ktoré ho mali chrániť, na druhej však bolo vystavené vykorisťovaniu zo strany vlastníkov pôdy, zamestnávateľov a miestnych úradov.

Najnižšie spoločenské postavenie mali často zotročení Afričania privezení do Ameriky. Pracovali v baniach, na haciendách, v cukrovaroch či v domácnostiach bohatých rodín. Keďže boli drahí, ich vlastníctvo sa dokonca stávalo symbolom spoločenského postavenia.

Mexiko, ktoré sa formovalo počas koloniálnych storočí, tak už nebolo ani čisto španielskym, ani čisto mezoamerickým svetom. Postupne sa z neho stávala spoločnosť formovaná prelínaním rôznych národov, kultúr a tradícií.

Začiatok 18. storočia priniesol ďalšiu významnú zmenu. V roku 1700 zomrel bez dediča posledný španielsky Habsburg Karol II. Nasledovala vojna o španielske dedičstvo, po ktorej na španielsky trón nastúpil Filip z Anjou. V roku 1701 bol korunovaný ako Filip V. a založil bourbonovskú dynastiu.

Bourbonovci chceli Španielsko modernizovať a podporiť obchod aj priemysel. Americké územia pritom vnímali ako významný zdroj surovín a zároveň ako obrovský trh pre španielske výrobky. Začali preto zavádzať reformy, ktorých cieľom bolo efektívnejšie využívať hospodársky potenciál kolónií a obmedziť ich autonómiu.

Tieto reformy však mali svoje dôsledky.

Španielska koruna začala odvolávať criollos z významnejších funkcií, vysielala do Nového Španielska audítorov a kráľovských inšpektorov, zvyšovala dane a zavádzala nové monopoly. Zároveň sa otvárali nové prístavy, napríklad Tampico a Mazatlán, s cieľom podporiť obchod a zvýšiť príjmy štátu.

Bourbonovské reformy zasiahli aj baníctvo. V roku 1792 vznikla Kráľovská škola baníctva v dnešnom Palacio de Minería v Mexico City, ktorá vychovávala prvých banských inžinierov Nového Španielska. Študenti získavali vedecké a technologické vzdelanie a k rozvoju baníctva prispel aj pokles ceny ortuti potrebnej na spracovanie striebra.

Menila sa aj štátna správa. Bourbonovci považovali staré inštitúcie za príliš samostatné, preto zaviedli systém intendencií. Intendanti boli vzdelaní štátni úradníci, ktorí vo svojich oblastiach získali rozsiahle právomoci. Moc miestokráľa aj audiencie sa tým postupne oslabovala.

Španielska koruna zároveň prestala dôverovať jezuitom. Spoločnosť Ježišova mala v Amerike veľký politický, ekonomický a spoločenský vplyv a jej školy navštevovali aj príslušníci kreolskej elity. Keď Karol III. nariadil vyhnanie jezuitov zo Španielska a Ameriky, jeho rozhodnutie vyvolalo odpor viacerých vrstiev obyvateľstva. Jezuiti však napokon museli odísť.

Bourbonovské obdobie neprinieslo iba dane, centralizáciu a politické zásahy. Do Nového Španielska prenikali aj myšlienky francúzskeho osvietenstva. Do popredia sa dostávali rozum, vzdelanie a veda. Najväčší záujem o nové myšlienky prejavovali vzdelaní criollos.

Študovali na inštitúciách, ako boli Kráľovská a pápežská univerzita v Mexiku, Univerzita v Guadalajare, Kolégium San Carlos či Banícka škola. Vznikali laické školy, akadémie a verejné knižnice. Čoraz väčší význam nadobúdali matematika, chémia, fyzika, mineralógia či metalurgia.

V roku 1770 bola založená Kráľovská chirurgická akadémia a o dva roky neskôr začal vychádzať El Mercurio Volante, prvý lekársky časopis v Amerike. Na začiatku 19. storočia sa už Nové Španielsko výrazne líšilo od krajiny, do ktorej v roku 1519 vstúpili Cortésovi muži.

Za takmer tri storočia sa zmenila politika, hospodárstvo, náboženstvo aj spoločnosť. Pôvodné mezoamerické tradície sa premiešali s európskymi a postupne vznikal nový svet. Zároveň však pod povrchom rástlo napätie.

Criollos boli bohatí a vzdelaní, no stále zostávali mimo najvyšších politických funkcií. Koruna sa snažila kolóniu čoraz pevnejšie kontrolovať, zvyšovala dane a obmedzovala jej autonómiu. S myšlienkami osvietenstva sa navyše medzi vzdelanými obyvateľmi šírili nové predstavy o spoločnosti a moci.

Nové Španielsko tak vstupovalo do 19. storočia ako krajina, v ktorej narastalo napätie. Práve tu sa začína ďalšia veľká kapitola mexických dejín.