Albánske bunkre

Štatistiky sú rôzne a uvádza sa, že v Albánsku bolo postavených na príkaz albánskeho komunistického diktátora Envera Hodžu viac ako 700 000 bunkrov. To v prepočte znamená jeden bunker na štyroch obyvateľov. Obrovské číslo. Kto to vlastne bol ten Enver Hodža?

Do popredia sa dostal Hodža v roku 1948, kedy bola vyhlásená Albánska ľudová republika a stal sa generálnym tajomníkom Albánskej strany práce, čo bolo veľmi dôležitá funkcia. Jeho úspechy sa dostavili hlavne v podobe odstránenia obrovského analfabetizmu v krajine a založenia prvej albánskej univerzity. Horšie to už bolo politickými odporcami Envera Hodžu a taktiež neskôr s náboženskou slobodou. V roku 1967 komunistický vodca vyhlásil Albánsko prvým ateistickým štátom na svete. Ak ste boli pristihnutý s náboženským symbolom alebo bibliou, riskovali ste 10 rokov za mrežami. Kruté tresty čakali aj kňazov, ktorí tajne pokrstili dieťa. Len v máji 1967 bolo zavretých viac ako 2000 mešít, kostolov a kláštorov. Tieto objekty boli zničené prípadne prebudované na obchody, telocvične, kiná a podobne. Je obzvlášť zaujímavé, že Enver Hodža vyhlásil ateistický štát a sám koketoval s islamom. To je pravdepodobne dôvod, prečo as v Albánsku zbúralo minimum mešít. V Skadare, hlavnom meste severu krajiny, kde malo katolícke náboženstvo najväčšie zastúpenie, dal vybudovať národné múzeum ateizmu.

Potom prišiel rok 1968 a vpád sovietskych a spojeneckých vojsk do Československa. Albánsky vodca odsúdil inváziu a následne Albánsko vystúpilo z Varšavskej zmluvy. Všetky socialistické krajiny okrem Bulharska a Rumunska prerušili s Albánskom styk. Enver Hodža dostal obrovský strach. A začal budovať bunkre. Najchudobnejšia krajina Európy za účelom údajnej ochrany obyvateľstva vynakladala obrovské financie na betón, na bunkre. Zahraničná politika sa preorientovala na Čínu, ale to len dovtedy kým nezomrel charizmatický čínsky vodca Mao Ce Tung. Odvtedy sa Albánsko uzavrelo pred celým svetom. A ľudia boli ešte chudobnejší. Dodnes žije v zahraničí viac Albáncov ako v rodnej krajine. Albánsko patrí medzi etnicky najčistejšie krajiny na svete. Veď Albánci tvoria viac ako 96% obyvateľstva. Do Albánska málokto emigruje.

V minulosti sa budovali dva druhy bunkrov. Malé takzvané rodinné pre 3-4 osoby a veliteľské, kde sa vošlo 15 ľudí. V albánskych horách ako napríklad v národnom parku Theti dokonca nájdete aj bunkre otočené strielňami oproti sebe. Triedny nepriateľ nikdy nespí. V skutočnosti bunkre neboli nikdy použité v boji, aj keď obyvatelia sa pravidelne a povinne zúčastňovali evakuačných nácvikov. Dnes neslúžia pozostatky komunistickej éry k ničomu. Chátrajú, len niektorí aktivisti sa snažia skrášliť betónové monštrá rôznymi kreslenými motívmi. No Albáncom očividne neprekážajú a často vidieť obrovské domy zbohatlíkov, kde je v pekne upravenej záhrade polorozpadnutý bunker. Veľa týchto novodobých boháčov nezbohatlo len na prácach v zahraničí, ale aj na pyramídových hrách. Na konci roku 1996 skrachovalo niekoľko finančných spoločností. Nakoľko politické špičky podvodné fondy podporovali, väčšina Albáncov mala svoje celoživotné úspory práve v týchto fondoch. Začali obrovské demonštrácie, ktoré neskôr ochromili fungovanie štátu. V marci roku 1997 bol vyhlásený výnimočný stav a prezident Berisha odmietal odstúpiť. Sklady zbraní a munície boli čoskoro vyrabované a ozbrojené skupiny často terorizovali obyvateľstvo. Situáciu vyriešila až medzinárodná vojenská operácia Alba, ktorá tiež dozerala na rozdelenie humanitárnej pomoci. Politické špičky sa dohodli na uskutočnení predčasných volieb, v ktorých Sali Berisha prehral. 
Albánsko krajina toľkokrát skúšaná a stále neobjavená...