Po stopách americkej literatúry

V diaľke sa nám už črtá pobrežie orámované hustými lesmi a skalnatými brehmi. Vo vzduchu cítime miešajúcu sa vôňu slanej vody a borovice, v pozadí počujeme nárazy vĺn o pobrežie, nad hlavami nám poletujú morské vtáky a hlasno škriekajú. Rozprestiera sa pred nami obrovská plocha neprebádanej divočiny, v diaľke, kam až oko dovidí, sa týčia stromy a kopce. Konečne schádzame z člna na pevninu. Vdýchnite tú vôňu Nového sveta! Na našej prvej zastávke nás už čaká náš sprievodca – Sir William Bradford.

V jeho diele O plantáži Plymouth sa dočítame o ceste pútnikov na palube lode Mayflower z Anglicka do Ameriky, kde založili kolóniu Plymouth. Na stránkach knihy sa s nimi 66 dní plavíme búrlivým Atlantickým oceánom za neznámym cieľom. Po vylodení v dnešnom Massachusetts na nás – pútnikov – čakajú nepredstaviteľné výzvy.

V dnešnom svete nám už len z predstavy celkom cudzej a neprebádanej divočiny behá mráz po chrbte. Prví osadníci museli mať neuveriteľnú odvahu a odhodlanie, aby na takomto mieste vybudovali svoje obydlia. Veď ani netušili, aké zveri číhajú v lesoch, ktoré rastliny môžu konzumovať, skrátka netušili, či sa vôbec dožijú ďalšieho dňa. V takýchto zúfalých podmienkach sa človek môže obrátiť len na jedno – na vieru. Ale o tom potom...

Pri strastiplnom zoznamovaní sa so svojim novým domovom narazili pútnici aj na ďalšie prekvapenie – na nových susedov. Spočiatku boli interakcie medzi pútnikmi a pôvodnými Američanmi prívetivé. Pútnici aj pôvodní Američania boli vzájomne zvedaví a občas aj spolupracovali.

Pôvodní Američania poskytovali pútnikom kľúčovú pomoc v oblasti poľnohospodárstva, lovu a techník prežitia. No my už zo škôl vieme, ako sa im pútnici za pomoc odvďačili. Bradfordov príbeh opisuje aj konflikty medzi pútnikmi a domorodými Američanmi, ktoré boli často živené nedorozumeniami, kultúrnymi rozdielmi a súperením o zdroje. Bradford pôvodných Američanov opisuje spôsobom, ktorý možno dnes považovať za povýšenecký alebo až dehumanizujúci. Častuje ich prívlastkami ako „divosi“ alebo „pohania“ a nedarí sa mu uvedomiť si, že práve on a jeho spoločníci boli v tejto krajine votrelcami.

Výsledkom postupnej kolonizácie Ameriky došlo k výraznému poklesu populácie pôvodných Američanov. Odhaduje sa, že pred príchodom Európanov sa počet pôvodných Američanov na území dnešných Spojených štátov pohyboval od 5 do 15 miliónov. Koncom 19. storočia ich počet klesol len na 250 000 až 500 000.

Pokles bol dôsledkom expanzie Európanov, ktorí mali vyspelejšiu vojenskú techniku. No najväčším vrahom boli choroby, ktoré si Európania nevedomky priniesli so sebou. Keďže sa pôvodní Američania v živote s takými patogénmi nestretli, ich imunitný systém boj nezvládol a došlo tak k epidémiám, ktoré si vyžiadali tisíce obetí. Takýmto zabijakom bola aj obyčajná chrípka. 

Ďalej sa presúvame len pár desiatok rokov dopredu do mesta Boston v štáte Massachusetts. Ulice tohto mesta sú úzke a kľukaté, lemované skromnými drevenými príbytkami a drobnými obchodíkmi. V pozadí sa črtá divočina ako neustála pripomienka neskrotných síl prírody a neznáma. Prichádzame k drevenému kostolu – centru mesta, kde puritánsky minister nahlas prednáša, s výhražnou gestikuláciou varuje prítomných pred Božím súdom a vyzýva ich k pokániu. Ľudia ho s rešpektom počúvajú. Kúsok odtiaľ nás už netrpezlivo očakáva náš ďalší sprievodca Nathaniel Hawthorne.

Knihu Šarlátové písmeno určite mnohí poznáte, keďže patrí medzi nadčasové literárne klasiky. Jeho hlavnou hrdinkou je mladá žena Hester Prynne, ktorá je odsúdená z cudzoložstva a ako symbol svojho hriechu musí na svojich šatách nosiť šarlátové písmeno „A“. Hester zápasí s váhou svojho hriechu, aj so spoločenskou stigmatizáciou. Hawthorne nám v knihe poukazuje na spoločnosť, ktorá sa naoko riadi prísnymi morálnymi a náboženskými kódexmi, avšak odkrýva nám pokrytectvo ľudí, ktorí pod povrchom skrývajú tajomstvá, lži a morálne prehrešky.

Mesto Boston založili anglickí protestanti, ktorí sa snažili „očistiť“ anglikánsku cirkev od rímskokatolíckych praktík. Členovia tejto náboženskej sekty sa nazývali puritáni. Tí sa vo svojich nových kolóniách snažili vytvoriť spoločnosť založenú na svojich náboženských hodnotách, no napriek presadzovaniu náboženskej čistoty a prísnej morálky bola táto spoločnosť často dosť pokrytecká. Hlásali náboženskú slobodu, ale netolerovali iné presvedčenia a dokonca prenasledovali disidentov. Hoci si vážili vzdelanie, často odmietali nové inovatívne myšlienky. Navyše, ich patriarchálny systém vykorisťoval ženy, ktoré boli celkom odstavené na druhú koľaj.

V puritánskej spoločnosti čelili ženy veľkej diskriminácii. Väčšinou boli vylúčené z verejného života, museli sa podriaďovať svojmu manželovi a sústreďovať sa výhradne na domáce povinnosti. Vzdelávanie bolo pre ženy obmedzené len na čítanie Biblie. Z právneho hľadiska mali ženy menej práv, považovali sa za majetok svojho otca, po svadbe prešli do „vlastníctva“ svojho manžela. Nemohli voliť, pracovať ani zastávať verejné funkcie. Boli považované za hlúpe, menejcenné a ich názor absolútne nikoho nezaujímal.

Hoci sú dnes takéto praktiky stále v istých štátoch bežné, na Ameriku by sme to vôbec nepovedali.  Najmä keď si vezmeme, že Massachusetts bol centrum raného feministického aktivizmu v 19. storočí a zohral kľúčovú úlohu pri presadzovaní práv žien v Spojených štátoch. Šarlátové písmeno preto slúži ako varovný príbeh o náboženskom extrémizme.

Ďalej sa presúvame opäť o pár desaťročí vpred, pár kilometrov na severovýchod. V diaľke už počujeme praskanie ohňa a burácanie davu. Blížime sa do centra mesta zachváteného strachom a paranojou. Na námestí sa zhromažďuje nahnevaný dav a stromy z lesa na mesto vrhajú zlovestný a strašidelný tieň. Keď prídeme bližšie k davu, všimneme si, že ľudia sa zhromaždili okolo plačúcej dievčiny priviazanej k drevenej tyči. Pod nohami má rozložené polená, ktoré o pár minút zhoria do tla a ona s nimi... Spomedzi davu prichádza náš ďalší sprievodca Arthur Miller, autor knihy Čarodejnice zo Salemu.

Príbeh tejto knihy sa začína, keď ľudia nájdu mladé dievčatá tancovať v lese. Chýry o „tancovaní s diablom“ sa v puritánskej komunite Salem rozšíria rýchlo ako oheň, čo vedie k panike a hystérii. Každý každého zrazu podozrieva z čarodejníctva a z násobiaceho sa strachu sú obviňovaní nevinní ľudia. Tí sú následne zatykaní a postavení pred súd.

Ako sme si už spomínali, osadníci v Novom svete čelili veľkým ťažkostiam, neostávalo im preto nič iné, než sa oddať do náručia viery. Za každým nešťastím, ktoré mesto postihlo, preto hľadali Diabla – a čarodejnice, ktoré s Diablom paktujú. Avšak takéto obvinenia z čarodejníctva slúžili ako užitočný nástroj na odstránenie nepohodlných osôb, keďže boli založené na veľmi vágnych dôkazoch. A tak ste sa mohli ľahko zbaviť niekoho, kto vám prekážal – klebetná suseda, sokyňa v láske, či otravná svokra. A ako dôkaz vám stačil z čista jasný výmysel.

Salemské čarodejnícke procesy sa zamerali väčšinou na ženy, najmä na tie, ktoré sa vymykali tradičným ženským roliam. A tak ako sme si už spomenuli, ženy, ktoré sa z nespokojnosti so svojim spoločenským postavením začali vymykať spoločenským normám, skončili v ohni. Obvinené obete boli vystavované mučeniu a trýzneniu, pokým sa pod nátlakom nepriznali k praktizovaniu čarodejníctva. Za priznanie si zaslúžili oslobodenie svojej duše od diabla tým, že boli odsúdené k smrti. Výkon trestu smrti bol rôzny, obete umierali napríklad upálením, ukameňovaním alebo obesením.

Salemské čarodejnícke procesy predstavujú tragickú kapitolu americkej histórie, ktorá sa vyznačuje hystériou, nespravodlivosťou a stratami nevinných životov. Millerova kniha dodnes zostáva vierohodným zobrazením nebezpečnej intolerancie a masovej hystérie.

Na našu poslednú zastávku dnešného výletu sa v čase presúvame o pár desaťročí vpred smerom na juh. Cestou okolo seba vidíme rozľahlé polia, ktoré akoby nemali konca. V poliach sa pod horúcim slnkom skláňajú na smrť unavení otroci a oberajú mäkkú bielu bavlnu. Z viacerých miest sa ozýva praskanie biča a nadávky, ktorými sú otroci povzbudzovaní do práce. Uprostred v diaľke stojí veľké panské sídlo zdobené rovnomernými stĺpmi. Prichádzame k nemu bližšie a môžeme si všimnúť jeho čistú bielu fasádu a pekné udržiavané kvetinové sady navôkol. Tu na nás čaká náš posledný sprievodca Frederick Douglass, ktorý nás prevedie plantážou, z ktorej v roku 1838 utiekol.

Príbeh o živote Fredericka Douglassa, amerického otroka je autobiografia, ktorá podrobne popisuje jeho život od narodenia do otroctva až po jeho útek na slobodu. Počas svojho života je svedkom brutality a neľudskosti pánov, otrokárov a dozorcov. Douglass je však odhodlaný získať slobodu a tajne sa učí čítať a písať. Po svojom úteku začína v New Yorku nový život ako slobodný človek, ktorý vedie kampaň na zrušenie otroctva.

Ako už vieme z histórie, otroctvo zanechalo na svedomí ľudstva veľkú škvrnu. Douglass nám vo svojej knihe túto hroznú realitu otroctva približuje, podrobne opisuje fyzické a psychické týranie, ktoré otroci museli znášať. Počas detstva bol svedkom toho, ako jeho pán neustále bičoval jeho tetu, ktorú aj pravidelne zneužíval. Neskôr videl, ako jeho ďalší pán bez mihnutia oka chladnokrvne zabil iného otroka.

Ojedinelé neboli ani prípady toho, ako otroci padli od hladu, smädu a únavy, no ako útechu dostali len kopance a napriek nesmiernemu vyčerpaniu museli pokračovať v práci. Mnohí vyčerpaniu podľahli. Bežnou praxou bolo vytrhávanie detí z náručí ich matiek, ktoré boli následne dražené a predávané na aukcii. Dieťa s matkou sa tak už nikdy nestretli. Keďže boli otroci považovaní za majetok rovný dobytku, páni si s nimi narábali ako sa im zachcelo a neniesli za to žiadne následky.

Možno sa pýtate, ako je toto všetko možné v kresťanskom prostredí, kde boli viera a pokora puritánskym Američanom tak blízke. Práve na tomto príklade môžeme opäť vidieť ako elity ohýbali náboženstvo vo svoj prospech. Biblické verše začali interpretovať tak, aby sa ľudia stotožnili s faktom, že tmaví Afričania majú od svojich predkov istý dedičný hriech a Boh určil, že musia preto slúžiť bielym ľuďom. Niektorí si nahovárali, že čím väčšiemu utrpeniu otrokov podrobia, tým viac im dopomôžu k večnému pokániu a očisteniu od hriechov. Iní zase verili tomu, že černosi sú potomkami samotného diabla a treba ich za to vytrestať.

Dnes sa už našťastie ako spoločnosť vieme zhodnúť na tom, že takéto konanie je neodpustiteľné. Hoci je rasizmus stále pretrvávajúcim faktorom nielen v Amerike, k takýmto činom – či vôbec myšlienkam – sa dnes už málokto uchýli. Príbeh Fredericka Douglassa je silným dôkazom odolnosti ľudského ducha a snahy oslobodiť sa z okov útlaku a pre nás je varovným signálom, kam až môže zájsť ľudská nadradenosť.

Tu sa už naša dnešná cesta končí, vraciame sa domov do 21. storočia, kde je každému človeku garantovaná sloboda a dôstojné zaobchádzanie. Budovy sa týčia až vysoko do neba, rušné ulice sú plné áut, v parku uprostred mesta ľudia venčia svojich domácich miláčikov. Doma nás čaká pohodlný gauč a v televízii už začína náš obľúbený seriál. Z chladničky si vezmeme kolu a vyložíme si nohy na stôl...

Ak sa vám tento dnešný výlet do minulosti páčil a niektorý zo sprievodcov vás obzvlášť zaujal, neváhajte sa ponoriť hlboko do jeho diela a objaviť tak nové poznatky o minulosti, v ktorej sa denno-denne bije dobro so zlom. Možno tak prídete na to, že dnešný svet nie je až taký zlý, ako sa nám občas zdá. Dnes sme sa sami presvedčili o tom, že aj tá krásna vzdialená Amerika si prešla ťažkými časmi, aby nám dnes mohla ponúknuť nenahraditeľný cestovateľsky zážitok, v ktorom je spojené rušné multikultúrne veľkomesto s nádhernou lesnatou krajinou alebo púštnou fantáziou.