Pittsburgh - kde sa narodil Andy Warhol

Pittsburgh nepatrí medzi mestá, ktoré chcete v USA navštíviť ako prvé. V popularite ho isto prekonajú New York či San Francisco, ale aj Chicago, Boston, Miami či Las Vegas. Má pritom charakter, ktorým sa líši od ostatných amerických miest.

Pittsburgh sa nachádza v juhozápadnej Pensylvánii a z priemyselnej veľmoci vyrástol na centrum inovácií, športovú a kultúrnu metropolu. Z mesta, ktoré pomohlo svetu vyhrať druhú svetovú vojnu, sa stalo príjemné miesto na život.

Pristávame na letisku v Pittsburghu, ktoré nám ihneď dá vedieť, že nie sme v obrovskej metropole, k akým patrí New York, Chicago či šialené Las Vegas, ale pocitovo sa ocitáme v príjemnom európskom meste. Napokon, Pittsburgh má len 300 000 obyvateľov, je teda len o čosi väčší než naše Košice. Pritom po druhej svetovej vojne tu žilo viac než dvakrát toľko ľudí.

Z letiska do mesta sa môžeme zaviezť taxíkom, ale my využívame ekologickejší (a mimoriadne lacný) spôsob dopravy. Za päť dolárov vystupujeme z autobusu po asi polhodine jazdy v centre mesta. Cestou si stíhame povedať základy histórie Pittsburghu.

História Pittsburghu je nerozlučne spätá s oceliarskym priemyslom. Neuveriteľných 150 rokov zohrávalo mesto kľúčovú úlohu pri výrobe ocele nielen v americkom, ale celosvetovom kontexte. A toto silno priemyselné dedičstvo dodnes cítiť (nielen) v pamiatkovej zóne Rivers of Steel a nielen vo firme, ktorú dobre poznajú aj Slováci a ktorá má svoje sídlo práve tu – US Steel.

Z pittsburskej ocele postavili ikonické stavby ako Empire State Building v New Yorku či Golden Gate Bridge v San Franciscu. Pittsburgh pomohol zachrániť demokratický svet. Počas druhej svetovej vojny sa tu vyrábalo viac ocele (na zbrane, tanky a vojenské lode) než vo všetkých krajinách slobodného sveta spolu. Bez Pittsburghu by sme Hitlera možno neporazili.

Preto si Pittsburgh vyslúžil prezývku „arzenál demokracie“, preto pritiahol toľko špičkových mozgov a aj preto sa mu po vojne podarila transformácia z priemyslom zničeného mesta na jedno z najlepších miest v USA na život.

Slovanské korene cítiť v Pittsburghu asi ako v žiadnom inom americkom meste. Sedíme večer po hokeji na pive v bare, keď k nášmu stolu pristúpi asi tridsaťročný chlapec, ktorý má vypité ako východniar. Prihovorí sa nám po anglicky a snaží sa prefiltrovať do mozgu informáciu, že sme zo Slovenska.

Potom sa rozžiari a hovorí, že Slovensko miluje. A rýchlo sa ukáže, že to nie je prázdne klišé. Zo Slovenska má babku, ktorá žije v Pittsburghu a dodnes sa nenaučila po anglicky. Občas ju v Pittsburghu návštevuje a z babkiných viet si zapamätal jednu (a vtedy medzi anglické slová vsunie slovenskú frázu): nohy ma boľa. V plnom americkom bare z opitých úst znejú tie slová, ktorým on sám nerozumie, nezabudnuteľne.

Tieto slová určite počúval od mamy aj mladý Andrej, aj v čase, keď prežíval roky najväčšej slávy na Manhattane v New Yorku. Odkaz jedného z najvýznamnejších umelcov 20. storočia a rodáka z Pittsburgu pomáha v druhom najväčšom meste štátu Pennsylvánia budovať modernú umeleckú scénu.

Naše prvé kroky preto musia viesť do Múzea Andyho Warhola, ktoré mapuje nielen diela, ale aj život ikony pop-artu. Múzeum rodáka z Mikovej sa hrdí tým, že je najväčším múzeom venovaným jednému umelcovi na svete. Prechádzame zo siedmeho poschodia nadol.

Vidíme známe diela, ale aj výnimočné fotografie. Dlhé minúty strávime pri jednom z najznámejších filmov Warhola - Bozk. Warholovo dielo je stvárnené v jeho dobovom kontexte aj v umeleckých súvislostiach. Toto múzeum baví.

Inak, milovníci umenia si prídu v Pittsburghu na svoje aj v Carnegie Museum of Art (najstaršom múzeu moderného umenia na svete. Otvorili ho v roku 1895). Nás však zaujíma Andy a tak si o ňom povedzme viac.

Andy Warhol sa narodil 6. augusta 1928 v skromných pomeroch v Pittsburghu ako najmladší z troch synov rusínskych rodičov z dedinky Miková na východnom Slovensku. Od malička býval chorľavý a veľa času trávil v posteli a vo svojej detskej izbe.                     

Jeho mama Júlia ho motivovala a podporovala v kreslení. Andrej vyrastal v jednoduchých pomeroch v robotníckej štvrti, ale už na škole, ktorú začal navštevovať, prejavil svoj umelecký talent. Po strednej škole pokračoval v štúdiu na Carnegie Institute of Technology, než ako dvadsaťročný nezamieril do New Yorku, kde sa stal ikonou hnutia pop art. Jeho mama Júlia ho išla do New Yorku navštíviť. A už uňho zostala.

Andy tak až do smrti svojej mamy každý deň používal rusínsky jazyk v komunikácii s človekom, ktorý mu bol od narodenia najbližší. Hovoril o sebe, že je odnikiaľ, ale svoje slovanské korene si jednoznačne uvedomoval.

Po moste Andyho Warhola vstupujeme od múzea späť do centra Pittsburghu a mierime k fontáne v parku Point State. Point State Park leží na mieste prvej francúzskej pevnosti. Tu stála Fort Duquesne od roku 1754, keď Francúzi bojovali s tunajšími Indiánmi.

V roku 1758 vyhnali odtiaľto Francúzov Briti a postavili si Fort Pitt. Z názvu tejto pevnosti (pomenovanej podľa britského štátnika Williama Pitta) vznikol názov dnešného mesta. Francúzi aj Indiáni boli porazení, vznikli USA. Parku dnes dominuje veľká fontána a stožiar s americkou vlajkou. Tu sa Američania oslavujú. Aj počas sviatku 4. júla.

Mám rád rieky, mám rád veľké rieky. Ani pri návšteve St. Louis som si nenechal ujsť možnosť namočiť si nohy na miesto, kde sa Mississippi stretáva s Missouri. A toto miesto v centre Pittsburghu nie je oveľa horšie. Ponáram dlaň do prvých centimetrov obrovskej rieky. Tu pramení Ohio.

Rieka Ohio má 1 577 kilometrov (je asi o tretinu kratšia než náš Dunaj) a preteká šiestimi americkými štátmi, než sa v štáte Illinois vleje do Mississippi a následne do Mexického zálivu. Vzniká práve v Pittsburghu sútokom dvoch riek Allegheny a Monongahela.

Rieka hrala kľúčovú úlohu pri osídľovaní Severnej Ameriky v 18. a 19. storočí. Po jej toku sa noví obyvatelia kontinentu dostávali rýchlo do neprebádaných končín. Neskôr sa po nej vozilo uhlie, železná ruda a oceľ. Pittsburgh vyrástol na kontakte so svetom, ktorý mu umožnila práve rieka Ohio.

Okrem Pittsburghu patria k známym riekam na jej toku Cincinnati a Louisville. Žiaľ, priemysel dlhých desaťročí sa odzrkadlil aj v kvalite vody v rieke. Ohio sa takpovediac obetovalo pre hospodársky rast USA a (ako píšeme vyššie) pre záchranu demokratického sveta. Hoci sa situácia v porovnaní s obdobím prvej polovice 20. storočia výrazne zlepšila, Ohio je aj v súčasnosti druhou najznečistenejšou riekou USA.

Preto je lepšie v rieke Ohio neplávať, ale pokračovať prehliadku mesta po moste. Máme na výber. Pittsburgh sa môže pochváliť viac než 440 mostmi na území mesta, čo je viac než v talianskych Benátkach.

Od elegantného mosta na Smithfield Street až po historický most Andyho Warhola sú tieto mosty neoddeliteľnou súčasťou šarmu mesta. A práve z vyhliadky nad Duquesne Incline ich uvidíme najlepšie. Samotná jazda lanovkou/vláčikom je veľkým zážitkom. Kedysi boli takéto lanovky najbežnejším spôsobom dopravy domácich do svojich domov v okolitých kopcoch.

Dnes sa zachovali lanovky len posledné dve. Jednou z nich je práve Duquesne Incline z roku 1877. Jazda ňou stojí symbolických 2,50 USD, ale pozor. Platí sa len v hotovosti.

Z hornej stanice lanovky pokračujeme po ulici s príznačným názvom Grandview Avenue, z ktorej sa nám otvárajú nové a nové pohľady na mesto a rieku Monongahela. Naša cesta sa končí po asi 20 minútach pri hornej stanici druhej funkčnej lanovky Monongahela Incline, ktorou sa zvezieme opäť nadol do mesta. Lanovku postavili v roku 1870 a je najstaršou, dodnes fungujúcou lanovkou v celých USA. 

Zídeme na ulicu Smithfield Street (spomínali sme, že tu otvorili prvé kino na svete) a po moste Smithfield Bridge prekračujeme rieku a vchádzame do centra mesta. Samotný most je zrejme najkrajším v meste a nie náhodou vám pripomenie slávny most v New Yorku. Jeho autorom je pán Roebling, ktorý dizajnoval aj Brooklyn Bridge spájajúci Manhattan s Brooklynom.

Naša prehliadka sa končí v centre mesta, kde nás na Grant Street zaujme pôsobivá budova radnice a hneď vedľa nej najvyššieho súdu. Zaujímavosťou je, že pred radnicou dnes stojí socha starostu Caliguiriho z osemdesiatych rokov. Práve pán Caliguiri sa zaslúžil o renesanciu mesta z post-industriálneho úpadku ku kultúrnemu rozkvetu. 

Po Štvrtej Avenue potom prejdeme okolo mrakodrapu PPG Plaza na hlavné námestie mesta Market Square, kde sa naša prehliadka skončí.

Cieľom nás v BUBO je vždy loviť autentické zážitky a na cestách hľadať v mestách to, čo ich definuje. V Miláne chodíme na operu, v Buenos Aires na futbal, na Havajských ostrovoch surfujeme s domácimi, v Tibete hľadáme duchovno. Pittsburčania jednoznačne žijú sledovaním športu. Preto je čas posilniť sa v jednej z miestnych reštaurácií a barov a ide sa na hokej. 

V čase, keď som ja začal vnímať NHL nielen cez výsledky v novinách, ale po prvýkrát aj v nočných prenosoch v televízii, dominoval najlepšej hokejovej lige planéty jeden tím – Pittsburgh Penguins – na čele s Mariom Lemieuxom, v ktorého stopách sa čoskoro vydal najlepší český hokejista v dejinách Jaromír Jágr. Aj preto mám dodnes k pittsburským tučniakom špecifický vzťah.

Jaromír Jágr mal 18 rokov, keď si ho v drafte vybral Pittsburgh Penguins. A tučniaci ani nevedeli, aký poklad získali. Za prvé dva roky v NHL získal Jágr dvakrát Stanleyho pohár a stal sa najmladším hráčom, ktorý strelil gól vo finálovom zápase v boji o najcennejšiu hokejovú trofej na svete. Keby vtedy niekto Jágrovi povedal, že ďalší Stanleyho pohár už nezíska, asi by mu neuveril.

Fakt je však ten, že Jágr desať rokov v Pittsburghu a následne v ďalších kluboch NHL lámal rekordy, Čechov doviedol v roku 1996 k prvému olympijskému zlatu a aj v čase písania tohto článku (33 rokov od premiéry v Pittsburghu) hrá špičkový hokej v českej lige.

O sedem rokov starší Kanaďan Mario Lemieux s Jágrom tvoril 10 rokov v Pittsburghu nerozlučnú dvojicu. Lemieux je považovaný za jedného z najlepších hokejistov v dejinách a je ikonou Pittsburghu. Do klubu prišiel v čase, keď klub stál na hranici bankrotu, zápasy hrával pred poloprázdnym štadiónom a uvažovalo sa, že klub sa presťahuje do iného mesta. Potom prišiel Super Mario.

Svoj prvý gól v NHL strelil pri prvom pobyte na ľade vôbec a otvoril tým neuveriteľnú kariéru. V Pittsburghu hrával 17 rokov, bojujúc pri tom s rakovinou lymfatických uzlín, a z Pittsburghu neodišiel ani po skončení kariéry. Dnes je majiteľom klubu Pittsburgh Penguins a zostáva žijúcou legendou. Aj my sme zamierili na hokejový zápas jeho tučniakov a užili si krásu štadióna, ktorý Mario osobne navrhol.

Hokejový štadión PPG Paints Arena patrí k najmodernejším hokejovým štadiónom na svete. Keď Lemieux kúpil Pittsburgh Penguins v roku 1999, okamžite začal s prípravou projektu nového hokejového štadióna.

Štadión PPG Paints Arena otvoril vypredaným koncertom v roku 2010 Paul McCartney a odvtedy tu hrávajú svoje domáce zápasy tučniaci. Klub sa hrdí tým, že z každého miesta štadión ponúka dokonalý výhľad na plochu. Môžeme potvrdiť.

Obyvatelia Pittsburghu sú vášnivými fanúšikmi svojich športových tímov. A keď navštívite mesto, nenechajte si ujsť zápas amerického futbalu – Pittsburgh Steelers na štadióne Heinz Field alebo hokejový zápas práve klubu Pittsburgh Penguins. My sme sa na hokej vydali tiež.

Pittsburgh v otváracom zápase sezóny 2023/2024 hostil Chicago Blackhawks a mali sme tak možnosť vidieť premiéru v NHL mladučkej hviezdy Connora Bedarda v priamom súboji s dlhoročnou hviezdou (nielen) Pittsburghu Sydneym Crosbym.

Spomínal som, že Pittsburgh nemá Empire State Building, ale predsa len sa môže pochváliť ikonickou stavbou. Jeho Cathedral of Learning (Katedrála učenia) je 163 metrov vysoký mrakodrap, najvyšší na západnej pologuli venovaný učeniu, druhá najvyššia budova univerzity po Moskve. Pochádza z roku 1931.

Kuchyňa v Pittsburghu je americká. Milovníci ľahkých stredomorských jedál budú hľadať svoju mekku inde. Ale zato chutí. Typickou lokálnou špecialitou je Philly Steak alebo sendvič Primanti Bros s kapustovým šalátom a hranolkami v sendviči. Vďaka silnej poľsko-rusínsko-ukrajinskej komunite Pittsburčania radia medzi svoje špeciality aj jedlá s nám blízkymi názvami: pierogies či kielbasy.

Asi najlepšou reštauráciou mesta je Altius na Mount Washington. Dovezie vás sem už spomínaná lanovka. Ponúka americkú kuchyňu na najvyššej úrovni s parádnym výhľadom na mesto.

Pittsburghu sa podarilo to, v čom St. Louis či Detroit zlyhali. Prešiel pozoruhodnou transformáciou od svojich priemyselných koreňov až k dnešnému prosperujúcemu kultúrnemu a technologickému centru. Po zániku priemyslu, ktorý mesto živil, sa nevyľudnil, neskončil, ale stal sa centrom inovácií, ktorého jadrom je univerzita Carnegie Mellon a centrum technologických startupov v štvrti Strip District.

A práve štvrte Strip District a Lawrenceville lákajú na barový život, módne obchody a reštaurácie. Ak chcete zažiť barový život mimo centra Pittsburghu, zamierte na Butler Street v Lawrenceville a začnite, napríklad, v industriálnom bare Industry Public House. Čaká vás tu klasická americká kuchyňa a remeselné pivá na slušnej úrovni.

Ak máte v Pittsburghu zopár hodin navyše a chuť spoznať odkaz emigrantov zo Slovenska lepšie, nasledujte naše ďalšie kroky.

Otec Andyho Warhola Andrej odišiel do USA po prvýkrát v roku 1900, po deviatich rokoch sa vrátil, oženil sa s Júliou Zavackou a v roku 1914 opäť vyrazil do USA. Júliinu cestu za ním následne zdržala prvá svetová vojna a za manželom sa dostala až po dlhých siedmych rokoch - v roku 1921. Keď sa manželia Warholovci stretli, najprv žili v dvoch izbách drevenice na 73 Orr Street. Tu sa im v trojročných odstupoch narodili traja synovia - Paul, John a Andy (v roku 1928).

Z Orr Street sa neskôr presťahovali, ale stále zostávali v blízkosti komínov oceliarskej firmy Jones & Laughlin, kde Andyho otec Andrej pracoval. Až v roku 1934 sa rodičom podarilo našetriť dosť peňazí, aby si mohli kúpiť svoj vlastný dom na ulici 3252 Dawson Street. Tam žil Andy Warhol 16 rokov - až do svojho odchodu do New Yorku. A práve k tomuto domu teraz smerujeme.

Nový dom Warholovcov ležal v slušnej pittsburskej štvrti Dolný Oakland. Šesťročný Warhol mohol chodiť do školy cez ulicu a aj neskôr to mal na strednú umeleckú školu zopár minút peši. Warholovci si tak definitívne splnili svoj americký sen. Boli v USA doma.

Aj počas hospodárskej krízy rusínska rodina neskutočne drela. Otec celé mesiace trávil na prácach v iných častiach USA, jeho deti neskôr spomínali, ako im zo starých pneumatík opravoval podošvy topánok. Júlia chodila upratovať a z plechoviek vyrábala kovové kvety. Za zarobené peniaze kupovala deťom obedy – Campbellove polievky v plechovke... Andy neskôr spomínal, že v chudobnom detstve sa tu začínala a končila jeho jediná sloboda pri výbere jedla. Mohol si vybrať príchuť polievky. Inak sa jedlo to, čo bolo na stole.

Už šesťročný Andy chodil so staršími bratmi do mesta predávať noviny a uhlie. Dolár po dolári sa rusínska rodina prebíjala v USA. A časť zarobených peňazí posielala príbuzným na východné Slovensko – baliki z Pittsburghu do Mikovej. Andy neskôr rodine posielal aj svojou rukou pomaľované tenisky, hodné celý majetok. Na dedine týmto panským huncútstvam nerozumeli. Topánky ponosili, kým sa nezodrali, a následne ich hodili do pece.

Andy sa postupne posúval k umeleckej dráhe. Keď v roku 1937 ochorel na Sydenhamov syndróm, nazývaný aj Tanec Svätého Víta a takmer rok strávil s mamou doma, mama drela ešte viac, aby mu mohla kúpiť projektor a podporovať jeho umelecké záujmy. Andyho genialita by sa možno bez podpory tejto rusínskej ženy nikdy neprejavila.

Júlia si do smrti uchovala svoju rusínsku identitu a u Warholcov sa hovorilo po rusínsky. Otec Andrej čítal americké noviny a hovoril slušne po anglicky, Júlia jazyk svojej novej vlasti odmietala. Sám Andy Warhol pokladal až do roku 1986 jazyk svojej mamy za čestinu. A keď sa tesne pred smrťou stretol s českou herečkou Pavlínou Pořízkovou, do denníka si zapísal: „Asi nie som Čech. Nerozumel som jej totiž ani slovo.“

Prichádzame k domu a vidíme, že dvere sú otvorené, zakrýva ich len sieťka. Nedá nám to a nazrieme dnu. Na zemi sú vedrá s farbou, na stenách však visia Warholove obrazy. Na chvíľu zaváham, je to múzeum? Pootvorím dvere a vojdem dnu. Je tu niekto?

Až na moje nesmelé hello sa zozadu z domu ozvú kroky a o chvíľu už na mňa hľadí sčasti vydesený, sčasti nahnevaný sedemdesiatnik. Pýta sa, čo tu chceme. Je to tu múzeum? Skúsim. Nie, toto je súkromný majetok, odsekne. A ja v duchu myslím na to, že vo filmoch Američania na votrelcov do domu neváhajú vytiahnuť zbraň. S cieľom dôstojného odchodu spomeniem mužovi, že sme prišli zo Slovenska a môj otec, ktorý mi stojí po boku, sa narodil len zopár kilometrov od Mikovej.

Sme Rusíni.

Muž sa očividne prekvapí a pozve nás do kuchyne k stolu. Ešte vždy netuším. Pýtam sa ho, či je robotník, ktorý maľuje steny tou farbou pri dverách. „Nie, ja tu bývam. Ja som Andyho synovec, syn jeho najstaršieho brata. A aj moja mama bola Rusínka. Môžeme bisiduvat,“ použije rusínske slovo pre rozprávanie sa.

James Warhola, lebo tak sa volá pán sediaci oproti nám, je neskutočne príjemný spoločník. Takmer hodinu sa rozprávame o rusínskom živote, o jeho spomienkach na strýka Andyho, na to, ako ho desaťročný navštevoval v jeho Factory v New Yorku, kde sa ako chlapec nudil, lebo strýko Andy neustále pracoval a babka Júlia (ktorá bývala s Andym v New Yorku takmer 20 rokov) nevedela po anglicky.

Potom nás James prevedie domom, ukáže nám Andyho detskú izbu, miesto, kde s výhľadom na Pittsburgh maľoval svoje obrazy a na konci nás sám ešte vyzve na spoločnú selfie, aby svojej manželke mohol porozprávať o neuveriteľnej návšteve zo vzdialenej domoviny jeho starých rodičov.

Odchádzame z domu Andyho Warhola s detskou knihou, ktorú napísal a ilustroval jeho synovec, s prísľubom opätovného stretnutia s veľmi milým pánom Jamesom a neuveriteľným pocitom, že svet človeka vždy prekvapí neuveriteľnými zážitkami. Pittsburgh, v každom prípade, nesklamal.