Arktída - nespútaná krása severu

Vyše 20 rokov sa pohybujem po arktických krajinách, hlavne po Škandinávii. Či už ako sprievodca BUBO alebo na vlastnú päsť. Stále nedokážem jednou vetou povedať, prečo ma tento kus planéty tak očaril. Niekto zbožňuje juhovýchodnú Áziu, iný sa zamiloval do Afriky či do Južnej Ameriky a s obomi prípadmi sa po osobných skúsenostiach viem stotožniť. Mne ale hrá prím ďaleký európsky sever.

Nikdy nezabudnem na pádlovanie morským kajakom s mojím dobrým kamarátom Jordim zo Španielska. Katabatický vietor fúkal proti nám od ľadovcov smerom k moru. Oči nám slzili, ruky sa triasli, slnko pieklo... a práve v tej chvíli Jordi vymyslel výstižný názov pre sever: Delírio Arctico.

Chcem tým povedať, že klimatické podmienky Arktídy sú veľmi drsné. Dlhé, temné zimy a krátke, ale intenzívne letá, počas ktorých teploty len zriedka prekročia bod mrazu. Priemerné zimné teploty klesajú na −40 °C a v niektorých oblastiach bolo nameraných až −68 °C. Zrážky sú prekvapivo nízke – často menej ako 50 cm ročne.

Pobrežie je o niečo miernejšie – oceán ho zohrieva a zároveň prináša viac snehu. Napríklad na severnom póle spadne ročne okolo 149 mm zrážok, zatiaľ čo na južnom okraji Arktídy je to až 400 mm. Grónsko je výnimkou – jeho južný výbežok dostane aj 1 300 mm zrážok ročne.

Zaujímavé však je, že hoci Arktída vyzerá ako zasnežená pustatina, niektoré časti dostávajú menej zrážok než Sahara – aj preto sa o nej hovorí ako o „ľadovej púšti“.

Najdôležitejším prúdom pre škandinávske národy je Golfský prúd. Od ich zrodenia im zabezpečuje teplo a ryby – dary, bez ktorých by sa sever ťažko osídľoval. Tento teplý prúd obmýva okolie Grónska a Islandu, Veľkej Británie, Faerských ostrovov a zasahuje až do Baltského mora, kde otepľuje napríklad Botnický záliv.

Keď sa vracia z Grónska späť popri nórskych Lofotoch, nesie so sebou tresky, slede a ďalšie dôležité druhy, ktoré živili celé generácie rybárov.

Vďaka Golfskému prúdu je nórske mesto Bergen, kde končíme náš zájazd Nórsko - zlatý trojuholník, teplejšie ako Montreal v Kanade – aj keď sú na rovnakej zemepisnej šírke. Montreal je zároveň mestom s obrovskými teplotnými výkyvmi. Počas zimy tu môžete namerať -40 stupňov Celzia, počas leta +40. Sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii však vie, že súčasťou Montrealu je podzemné mesto Resó, kde sa môžete ako schladiť, tak aj ohriať.

Nielen Montreal je však miestom extrémov. Na rozdiel od Antarktídy, ktorá je kontinentálne odrezaná a extrémne studená, má Arktída omnoho variabilnejšie teploty. V zime tu môže byť od +3 °C (na južných okrajoch) po −40 °C v centrálnych oblastiach. V lete sa teploty na severnom póle šplhajú na 0 až +3 °C.

Niektoré regióny prekonávajú aj tie najdivokejšie predstavy: napríklad vo východosibírskom Ojmjakone dosahujú zimné minimá −68 °C a letné maximá cez +30 °C! V severoamerickom Fort Good Hope zase namerali až −63 °C. V každom prípade platí, Ojmjakon je považovaný za najchladnejšie trvalo obývané miesto na Zemi. Hoci najmenej stupňov namerali na Antarktíde, bolo to pri vedeckej stanici, ktorá osídlená nie je.

V posledných desaťročiach sa Arktída mení priamo pred našimi očami. Globálne otepľovanie ju zasiahlo oveľa rýchlejšie ako iné časti sveta – ľadovce miznú, morský ľad ustupuje a celé ekosystémy sa menia. Arktída sa totiž otepľuje viac než dvakrát rýchlejšie ako globálny priemer – tomuto javu sa hovorí „arktické zosilnenie“. 

Tieto zmeny majú vplyv nielen na zvieratá ako ľadové medvede či tulene, ale aj na ľudí, ktorí tu žijú. Nové podmienky prinášajú extrémne výkyvy počasia, suchá, ale aj nezvyčajné horúčavy. V BUBO dlhodobo dbáme na ochranu planéty, viď sekcia Ekológia BUBO.

Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, ako sa podnebie mení. Počas zájazdu Nórsko, Lofoty, Nordkapp so skupinkou klientov sme vďaka nemu zažívali paradox: cez deň na slnku spaľujúce horúčavy, no v tieni ostrý chlad. Kto nezažije, nepochopí. Počas skoro dvoch mesiacov som chodil len v sandáloch, topánky boli neznesiteľné. Stále svietilo slnko a tričko stačilo.

Arktické prostredie formovali milióny rokov geologických procesov – pohyby kontinentov, sopečná činnosť a najmä ľadové doby. Pod Severným ľadovým oceánom nájdeme podmorské hory a priekopy, ktoré robia z tejto oblasti geologický unikát.

Na najsevernejších ostrovoch sa pôda prakticky nevyskytuje – prevládajú mrazové púšte s vrstvenými sedimentmi. No tam, kde sa vtáky zdržujú častejšie a hromadí sa trus, môžete nájsť aj machy a lišajníky.

V južnejších oblastiach dominuje permafrost, rozumej trvalo zamrznutá pôda, ktorá sa v lete topí len do hĺbky približne 1 meter. Výsledkom sú močiare, kde sa uchytila rôznorodá vegetácia: machy, lišajníky, rašeliníky a kvitnúce rastliny.

Arktický permafrost ukrýva viac uhlíka ako všetky súčasné lesy sveta dokopy. Jeho topenie preto predstavuje obrovské klimatické riziko.

Vďaka tomu tu však zároveň vznikli jedinečné močiare a rozsiahle borovicové lesy siahajúce tam, kam len oko dovidí. Je tu dostatočné množstvo živín, čo umožnilo aj vytvorenie širšej komunity ľudí.

Tieto lesy sú domovom sobov, losov, medveďov, vlkov, a nájdeme tu aj rysa, rosomáka, srnčiu zver, v nižšie položených miestach i jelene. Poznám nemálo ľudí, ktorí idú na sever karavanom, autami, či bicyklami spoznávať túto rozmanitú zem za účelom arktického safari. A robia dobre.

O dobe ľadovej sme všetci počuli – no jej rozsah a vplyv na dnešný svet si často neuvedomujeme. Prvá veľká doba ľadová, tzv. hurónske zaľadnenie, nastala podľa mnohých dôkazov pred 2,3 miliardami rokov a zanechala stopy v Severnej Amerike i južnej Afrike. Podrobne sa o nej rozprávame na našom zájazde Veľký okruh Aljaškou. Najsevernejší štát USA tu prejdeme z úplného juhu po najsevernejší bod.

Počas najchladnejších období pokrývali ľadovce obrovské časti severnej pologule. Tieto ľadové štíty formovali krajinu do dnešnej podoby a ovplyvnili migráciu rastlín i živočíchov.

Po skončení doby ľadovej sa začalo obdobie postglaciálu, kedy sa klimatické podmienky začali meniť a začalo sa otepľovanie. Tento prechod umožnil vznik nových ekosystémov, ako aj obnovu flóry a fauny. Mnoho druhov sa adaptovalo na teplejšie podmienky a viacero druhov kvôli otepleniu pribudlo, čo bol aj pomalý proces približne medzi 7 500 až 2 000 rokmi pred naším letopočtom.

V tej dobe začali prenikať do nových území aj stáda sobov, ktoré prenasledoval lovec zberač. Obnova ekosystémov v Arktíde je dnes kľúčová, pretože aj drobné zmeny v prostredí môžu mať globálne dôsledky.

Samozrejme, Arktída kedysi celkovo vyzerala inak. V Grónsku vedci objavili zvyšky rastlín staré 2 milióny rokov. Ide o dôkaz, že pred dobou ľadovou bola Arktída zelenšia, než si myslíme.

Zvieratá a rastliny v Arktíde sa museli prispôsobiť skutočne extrémnym podmienkam. Dlhé mesiace tmy striedajú obdobia nepretržitého svetla, teploty padajú hlboko pod bod mrazu a vietor priamo reže do tváre. Príroda tu však našla spôsob, ako prežiť. Adaptácie ako zmena aktivity podľa svetelných cyklov, špeciálne sfarbenie alebo hustá srsť sú len zlomkom evolučnej kreativity, ktorá tu prebieha tisíce rokov.

Arktická fauna je nesmierne bohatá a rozmanitá. Medzi najznámejších obyvateľov severu patrí ľadový medveď – obávaný predátor, ktorý sa zdržuje hlavne na Špicbergách, Medveďom ostrove a len zriedka sa zatúla až k severu Islandu, kde loví tulene. Vlk arktický sa sem dostal zo Sibíri a sleduje stáda sobov, ktoré putujú naprieč severnou Škandináviou. A potom je tu večný únik – zajac belák, ktorý sa celý život skrýva pred najväčšou sovou týchto zemepisných šírok – beláňou tundrovou.

Typickým obyvateľom týchto končín sú aj arktické líšky, ktoré počujú pod snehom pohyb koristi a dokážu presne lokalizovať myš v hĺbke až jedného metra. Keď sa tak stane, skočia a hlavou prerazia sneh – väčšinou úspešne.

Arktické vtáky

Arktické nebo patrí vtákom. Počas leta sem prilietajú milióny jedincov z celého sveta. Tieto migrujúce vtáky využívajú arktické leto, ktoré síce trvá len pár týždňov, ale ponúka bohatú hostinu – ryby, hmyz, a takmer nepretržité denné svetlo. Vtáky ako rybár, rybák dlhochvostý, ale aj nádherné puffiny (mníšiky bielobradé) tu hniezdia a vychovávajú mláďatá.

Puffiny, nazývané aj „papagáje severu“ kvôli ich pestrofarebným zobákom, sú veľmi obľúbeným objektom fotografov – najmä na Faerských ostrovoch, Islande a Lofotách. Vie sa o nich, že sú verné, vytvárajú si páry na celý život a každoročne sa vracajú hniezdiť na to isté miesto.

Podmorský život Arktídy

Aj keď sa Arktída môže zdať ako nepriateľské miesto, pod hladinou ľadového oceánu prekvitá život. Vody sú bohaté na planktón, ktorý je základom potravového reťazca. Nasledujú malé ryby, potom veľké dravce, a nakoniec majestátne morské cicavce – veľryby, beluhy, kosatky či vzácne narvaly s ich legendárnym „rohom“.

Narval jednorohý je symbolom Arktídy a dlho bol považovaný za dôkaz existencie jednorožcov – jeho roh (v skutočnosti predĺžený zub) sa v stredoveku predával ako magický artefakt. Narvalí „roh“ je zároveň mimoriadne citlivý senzor – má milióny nervových zakončení a slúži na orientáciu, ale aj meranie teploty vody.

Každopádne, tieto druhy zohrávajú kľúčovú úlohu v ekosystéme Arktídy tým, že regulujú populácie rýb a iných morských organizmov. Ich ochrana je nevyhnutná pre udržanie ekologickej rovnováhy v tejto oblasti. Najčastejšie vídavame na našich zájazdoch veľrybu grónsku, množstvo delfínov a belúh, a vorvane tuponosé. O zvieratách Arktídy si môžete prečítať viac v skvelom blogu od môjho kolegu a safari experta Martina Karniša Zvieratá za polárnym kruhom.

Aj rastliny sa museli prispôsobiť. Arktická flóra je nenápadná, no životaschopná a prispôsobená na drsné podmienky. Machy a lišajníky pokrývajú zamrznutú zem, kým kvitnúce rastliny stihnú počas krátkej sezóny rozkvitnúť, opeliť sa a vytvoriť semená. Všetko za niekoľko týždňov. Kvety sú nízke, rastú blízko zeme, kde je o zopár stupňov teplejšie než vo vzduchu.

Na jarnom výlete v Národnom parku Abisko vo švédskej tundre, kde sa začína známa Kráľovská cesta Kungsleden, je toto divadlo prírody obzvlášť krásne. V polovici júna tu všetko kvitne – farby, ktoré nečakáte od Arktídy, sa objavia v plnej sile. Hore vyjdeme lanovkou a pod nami sa rozprestierajú modré, fialové či žlté koberce kvitnúcich rastlín.

Niektoré arktické kvety dokážu dokonca otočiť svoje kvety za slnkom, podobne ako slnečnica, aby maximalizovali prijatú energiu počas dňa.

Polárna žiara (Aurora Borealis) je jedným z najkrajších prírodných úkazov, aké môžete vidieť. Vzniká, keď častice zo Slnka narazia do atmosféry Zeme a interagujú s magnetickým poľom. Tento svetelný tanec sa najčastejšie objavuje v oblastiach severného polárneho kruhu, najmä počas zimy, keď sú noci dlhé.

Auroru môžete zažiť na našich zájazdoch na Špicbergy, do Tromsö, na Island či do Grónska. Dokonca aj v nižšie položených miestach ako Oslo ju možno občas uvidieť – ak je slnečná aktivita dostatočne silná. Ja osobne som sezónu „aurory“ otvoril počas septembrového zájazdu na Lofoty. Každý večer sme sledovali to fascinujúce nebeské divadlo. Obloha nespala – a ani my.

Rozjímali sme a hovorili sme si, že polárna žiara nie je len vizuálny jav. Pri extrémne tichých a jasných nociach ju niektorí tvrdia aj počuli. Popísal by som ju ako jemné praskanie alebo šepot.

Arktída bola po stáročia magnetom pre objaviteľov, dobrodruhov aj snílkov. Miesto, kde sa končil známy svet a začínalo neznámo. Už počas vikingských výprav sa sem odvažovali prví námorníci, ktorí sa plavili cez rozbúrené severné moria. Oveľa neskôr, po Kolumbovskej ére, prišli európske expedície – nie kvôli bohatstvu, ale aby mapovali a skúmali Arktídu, aby porozumeli tejto ľadovej pustatine.

Skutočný zlom však prišiel až začiatkom 20. storočia, keď sa na scéne objavil Roald Amundsen – legenda polárneho objavovania. Okrem toho, že bol prvým človekom, ktorý dobyl Južný pól, podarilo sa mu ako prvému aj preplávať legendárnu Severozápadnú cestu medzi Atlantikom a Tichým oceánom. Jeho výpravy do Arktídy priniesli nesmierne cenné poznatky o geografii a klíme tejto oblasti – aj keď za cenu obrovských fyzických i psychických obetí. Výpravy boli dlhé mesiace v izolácii, bez spojenia so svetom, vystavené hladu, mrazom a lavínam.

Amundsen počas svojich expedícií často spolupracoval s miestnymi Inuitmi a prežil len vďaka tomu, že sa od nich naučil, ako sa obliekať, stavať obydlia z ľadu či loviť v extrémnych podmienkach. Tvrdil, že prežiť v Arktíde sa nedá „po európsky“.

No zatiaľ čo objavitelia prišli a odišli, v Arktíde odjakživa žili jej pôvodní obyvatelia – Inuiti a Sámovia. Sú to ľudia, ktorí si život v týchto krajinách nevybrali ako dobrodružstvo, ale ako realitu každodenného prežitia. Inuiti, žijúci najmä v Grónsku, Kanade a Aljaške, si počas tisícročí vyvinuli sofistikované techniky prežitia. Ich oblečenie z kože, iglu ako útočisko pred vetrom, či kajaky a psie záprahy – to všetko vzniklo ako odpoveď na náročné životné podmienky.

Sámovia (za ktorými BUBO zrealizovalo prvý zájazd už v roku 1994), na druhej strane, obývajú územie severného Nórska, Švédska a Fínska. Sú to pôvodní obyvatelia Laponska, ktorí boli vždy spätí so sobmi – chovajú ich, migrujú s nimi a vytvárajú z nich zdroj obživy aj kultúrnej identity. Ich pestrý kroj, tradičná hudba joik a rozprávky o duchoch hôr a jazier sú doteraz živou súčasťou severského folklóru.

Dnes sú pravidelnými objaviteľmi a obdivovateľmi Arktídy aj najscestovanejší Slováci z BUBO. Veď práve s BUBO cestovala prvá Slovenka, ktorá stála ako na severnom, tak aj na južnom póle. 

Mňa ako fotografa tieto kraje fascinujú natoľko, že sa sem každoročne vraciam. V lete aj v zime. S batohom, statívom a fotoaparátom kráčam tundrou, pozorujem polárnu žiaru, polárny deň, či ticho Laponských hôr.

Sám, alebo so skupinou rovnako nadšených cestovateľov. Či už som na pobreží Barentsovho mora, na ostrovoch Vesterály, alebo uprostred nekonečných severských lesov, zakaždým ma prekvapí iná farba, iné svetlo. A, hlavne, ten zvláštny pokoj. Nie ticho, ktoré je prázdne – ale pokoj, ktorý má v sebe hlboký zmysel.

Toto je Arktída. Miesto, ktoré nás neprestáva skúšať, ale aj odmeňovať. Ak sme ochotní načúvať jej.