Mikuláš či Santa Claus - kde žije?

Keď som bol malý, v škole tvrdili, že darčeky deťom nosí Dedo Mráz pochádzajúci niekde zo Sibíri. Na akciách pre deti v Slovenskej akadémii vied (SAV), kde moji rodičia pracovali, okrem bradatého pánka v červených šatách chodil aj čert. Doteraz si na neho pamätám, ten kostým bol skvelý. Bol to ozajstný čert, celý čierny s dlhým chvostom a červeným jazykom.

Skákal v prednáškovej sieni po stoloch a strašne kričal. Nič som mu nerozumel, bolo to hrozivé a ja som sa strašne bál. Neskôr som sa dozvedel, že ten chlapík sa pred týmto vystúpením vždy riadne opil a už nevládal ani normálne rozprávať. Sem-tam zle doskočil na stôl a spadol z lavice. Nikdy sa mu nič nestalo a pokračoval ďalej. Ako skutočný čert.

SAV bola aj v socializme takým uvoľneným liberálnym miestom, a toto bol jeden z tých úletov. Bola to vzbura proti sovietskemu Ded Marozovi. Čert ho v SAVke jednoznačne prebil a ja si na to veľmi dobre pamätám. 

V momente, ako som začal cestovať, ma zaujímala aj táto téma. Už v roku 1993 sme na našej ceste po Blízkom východe zastavili na juhu Turecka, asi 2,5 hodiny južne od Antalye. Vysoké vrchy a azurové more pozná mnoho Slovákov zo svojich dovoleniek. My sme vtedy mierili do Sýrie, ktorá bola v tom období nádhernou bezpečnou krajinou.

Tu v Myre, v terajšom Turecku, pôsobil v 3.-4. storočí svätý Mikuláš. Vtedy to nebolo Turecko ale Lýkia, Mikuláš bol pôvodom Grék z bohatej rodiny a v Myre (teraz Demre) bol biskupom. Zomrel vraj 6. decembra.

Jeho pozostatky boli prevezené do Bari a doteraz sem chodia pútnici, vzdať mu hold. O svätom Mikulášovi koluje mnoho legiend, no je zrejmé, že pomáhal ľuďom, obdarovával ich nezištnými darmi.

Biskup Mikuláš pomohol trom dcéram skrachovaného šľachtica, ktoré boli nútené zarobiť si na veno v nevestinci. Prišiel k nevestincu a cez okno každej z nich hodil mešec zlatých dukátov. Vyslobodil ich,  a týmto gestom sa stal zároveň patrónom prostitútok. Mikulášska tradícia darovania sa ujala aj u nás. 6 december je akási predzvesť Vianoc a rozdávajú sa prvé darčeky. 

Nájsť Santa Clausa bola krásna výzva už na začiatku mojej cestovateľskej kariéry. Kde asi môže žiť? Americká reklama zobrazuje Santu na voze plnom darčekov, ťahanom sobmi s dlhou bielou bradou, červeným plášťom, veľkým bruchom a červenými líčkami. Soby, to je jasné! Vydám sa smerom na sever. 

Prvýkrát som Santa Clausa osobne stretol už rok po ceste na Blízky východ. Bolo to v roku 1994, kedy som sa dostal po prvý raz na polárny kruh. Bol som šéfom výpravy, na tú dobu nebývalej, mieriacej na neznámy sever. Mladý chalan, vyštudovaný lekár a pri odchode z Bratislavy sa rodičia prichádzali lúčiť so svojimi deťmi, ktoré mi zverovali do rúk.

Títo rodičia nikdy necestovali, veď za socializmu sa nedalo a teraz sa o svoje ratolesti báli. Nabalili im páperové bundy a gamaše. No my sme prišli na polárny kruh v najvyššom lete. Ani náznak snehu, saunovali sme sa a skákali do jazier, opaľovali sa – teplé veci sme ani nevytiahli. Fotili sme sa o polnoci – toto je obdobie večného dňa, kedy slnko za polárnym kruhom nezapadá. 

Po náročnom trekkingu na Medveďom okruhu vo Fínsku – Karhunkierros, 15 km od hraníc s ruskou Karéliou, sme sa vybrali do dedinky Santa Clausa. Fíni tvrdia, že Santa Claus žije tu. Polárny kruh má taký záhorácky názov, “Napapiri” a práve tu Fíni pri najväčšom meste Laponcov, pri Rovaniemi, vybudovali pre Santu dedinku.

V roku 1993 to bol jediný poriadny dom, do ktorého sme vošli a Santa nás s úsmevom privítal. Boli sme jediní turisti, nikde nikto. Všetko bolo zadarmo a zadarmo sme dostali aj certifikát, diplom o pokorení tejto magickej hranice. 

Domov sme poslali vtedy list, ktorý mal byť doručený tesne pred Vianocami. Obálka opečiatkovaná Santom Clausom a list s pozdravom od Santu Clausa priamo z polárneho kruhu. V tej dobe maximálna exotika, nik zo Slovenska takéto čosi predtým nikdy nedostal. No v roku 1994 list tri mesiace meškal.

Vtedy ešte fínsky Santa nevedel, kde Slovensko leží. Slovensko totižto vzniklo v januári pred rokom a k Santovi sa táto informácia evidentne nedostala. Jeho list krúžil cez Slovinsko a ktovie kde ešte. Prišiel až na jar. Odvtedy sme na polárny kruh prepravili tisíce Slovákov a naučili sme Santu Clausa, kde Slovensko je. Možno nám Slovákom odvtedy nosí aj viac darčekov?

Santa Claus je veľmi populárny na celom svete a nielen v našich končinách. Je zaujímavé, že na južnej pologuli Santa nežije, ani v Patagonii, či Ohňovej Zemi. Niektorí hovoria, že žije na Severnóm póle, ale ja som ho tam nestretol. Pozrite si fotogalériu k danej expedícii Severný pól.

Santa je, každopádne, populárny aj na juhu. A, poviem vám, musí byť ťažké robiť Santu Clausa v Austrálii, ale zažil som to. Moji rodičia žili vyše roka v Melbourne. V decembri tu vrcholí leto a červený huňatý oblek, biele fúzy a čiapka robia pre Santu peklo. V poslednej dobe už nosia Santovia na pláži Bondi Beach v Sydney kraťasy a niektorí ich videli aj so surfom. 

Ešte exotickejšie sú Vianoce v krajinách, ktoré nie sú kresťanské. V Singapure, kde tvoria 74 % populácie Číňania a 10 % Indovia, sú kresťania, každopádne, minoritou. Ale majú v obchodných domoch vianočnú výzdobu už od októbra. Je tu súťaž o najkrajší vianočný stromček a po obchodných domoch chodí tucet Santov.

Santa Clausa nájdete po celom svete od Pekingu po Juhoafrickú republiku. V Kamerune, Benine či v Sierra Leone niet poriadneho obchodného domu, no v tom jednom sú zamestnanci oblečení do “mikulášskeho” obleku. Aj najväčšie stretnutie Santa Clausov sa uskutočnilo 27. decembra v juhoindickej Kerale, kde sa ich v červených oblekoch zhromaždilo vyše 18 000. Aj to je znak globalizácie. Každopádne darovávanie darčekov iba tak, nezištne, sa stalo hlavne v bohatých rodinách veľmi populárne po celom svete. 

Na mojich cestách sme často tými, ktorí Slovensku otvárajú cesty. Cítim sa nielen ako cestovateľ, ale aj ako reprezentant našej krajiny. Často robíme Mikulášov aj my. Aj naposledy koncom októbra sme sa v malej dedinke zastavili v škole v severnom Vietname. Doniesli sme deťom charitu.

Každé dieťa dostalo nové oranžové BUBO tričko. Rovnako tak každé z nich obdržalo perá, farebné fixky, zošity, dokonca aj školské tašky a tí najmenší si odniesli plyšové hračky. Radosť v detských očiach je nesmierna. Pomôžeme krajinám, ktoré sú zatiaľ chudobnejšie než tá naša a pritom urobíme Slovensku dobré meno. 

Kde teda žije pravý Santa Claus? Takéto recesistické otázky ma vždy hnali ďalej a ďalej...

Samozrejme, že to nebol jediný dôvod na návštevu danej krajiny, no "uloviť Santu" je jeden zo zážitkov. Hľadal som ho okrem Fínska aj v Dánsku, na Islande, na Svalbarde, v Zemi Františka Jozefa, ďaleko za polárnym kruhom v Nórsku. Všade na severe miestni tvrdili, že Santa pochádza od nich, ale v Grónsku to neznelo ako žart. Tento svet večného ľadu a snehu je už riadna exotika!

Ľudia boli drsní a presvedčenie, že Santa Claus žije u nich bolo silné ako presvedčenie, že geografický stred Európy je v Kremnických Baniach. Ostrov geograficky patrí k Amerike, oficiálne je dánsky, obyvateľmi sú Eskimáci ázijského pôvodu. "Odtiaľto sa raz za rok vyberá Santa na púť po domácnostiach dobrých detí, čo poslúchajú rodičov," dozvedám sa. 

Do Grónska prilietam červeným vrtuľníkom, pokojne by mohol patriť farbami Santa Clausovi. Záliv pri meste Ammassalik (v domorodom jazyku Tasiilaq ) je zamrznutý, je v ňom množstvo krýh a po mori je cesta nemožná. Pristávame na malom provizórnom letisku hneď vedľa prastarého cintorína. Nový cintorín je na druhej strane osady. Je leto, a tak sa tu kope o sto šesť.

„Snáď nezomrel Santa?“ nadhadzujem kopáčovi na smeč. „Teraz nezomrel nikto, ale rozmrzla pôda a dajú sa kopať jamy. Tak ich kopeme ‚do foroty‘.“  Vybieham na najbližší kopec, ktorý sa v preklade volá Námorník. Prechádzam okolo svoriek ťažných psov, ktoré teraz v krátkom lete oddychujú a naberajú silu na to, čo milujú najviac: ťahajú sane po snežných pláňach.

Šliapem hore okolo nádherných plies. Som iba tristo metrov nad morom, no cítim sa ako na najvyšších štítoch Tatier. Všade sneh, ľad, ľadovce. Keby si stretol ľadového medveďa, tak buchni silno o seba dvoma železnými predmetmi,radí mi Elena Napaguutdlak, ktorej otec sedí v parlamente v Nuuku. Utekaj hore do hôr, tam za tebou nanuq, ako inuiti ľadového medveďa volajú, nepôjde,presviedča ma, že medveď, ktorý beží štyridsať kilometrov za hodinu do kopca ma nedobehne...

Dospelý nanuq váži okolo 680 kilogramov. Z ľadových krýh loví tulene. Keď zaňuchá dieru, čaká, kým sa tuleň príde nadýchnuť. Potom svojimi tuhými tmavohnedými pazúrmi hrabne a štyristokilového tuleňa vytiahne von. Niekedy uloví aj slabšieho mroža či belugu a nepohrdne ani veľrybou mrcinou. Keď vás napadne hnedý medveď, robte sa mŕtvym. Máte tak šancu, že vás nechá na pokoji. Pri bielom to však neskúšajte, ten by chutnou večerou nikdy nepohrdol.

Z vrchola hory je naozaj nádherný výhľad, na mori sa prevaľujú kryhy a občas sa v spenených vodách objaví chrbát a chvost veľryby. S týmito cicavcami sa tu dá aj potápať. Málokto o tom vie, ale kamarát Lars má suché potápačské obleky a túto adrenalínovú atrakciu ponúka aj mne. Žije tu 15 rokov, steny jeho dreveného domčeka zdobia medvedie kože a vyše 2 metrov dlhý zub z narvala. 

Vrch Námorníka Eskimáci volajú Qaqqartivakajik, Dáni mu dali názov Sømandsfjeldet. Podo mnou sa rozprestiera štyridsaťjeden kilometrov dlhý Ammassalický fjord a na druhej strane vidím  devätnásť horských plies, niektoré sú kaskádovito pospájané vodopádmi. Prechádzam lúky plné fialových a modrých kvetov. A nikde ani jediný komár! Tých bolo na fínskom polárnom kruhu neúrekom.

Keby som bol Santa Claus, asi si na život radšej vyberiem miesto bez komárov. Presne tu si ho viem predstaviť. Toto presvedčenie nezdie´ľam sám. "Je to fakt. Pochádza z Grónska" povedal Kurt Flemming, predseda štyridsiateho svetového kongresu "Otcov Vianoc." No konečne som (a po toľkých rokoch) na skutočne správnom mieste, vydýchnem si. 

Keď zbehnem z vrcholu dole, čaká ma večera u známych. Adresa je modrý dom pri pošte, žiadne číslo, ale nájdeme ho ľahko. Tu v Grónsku vyzerá každý domček rovnako, veď ich postavila dánska vláda. Líšia sa iba farbou podľa toho, v akom štátnom sektore majiteľ domu pracuje. V obývačke si prezerám výstavku šamanských sošiek tupilaq. Sú vyrezané z narvalieho zubu, ktorý v stredoveku Európania pokladali za roh jednorožca.

Mágia a šamanizmus sú aj v dnešnom Grónsku veľmi živé. Na večeru sa podáva tuleň. Vo svojom cestovateľskom živote som jedol všeličo - slimáky, žabacie stehienka, živé lúčne koníky, vo Vietname vodného byvola a tlčúce hadie srdce. No tuleň bolo asi to najhnusnejšie jedlo, čo som kedy dal do úst. Ak nie je Santa vegetarián, má to tu ťažké. 

Santu navštevujeme už roky na každom našom zájazde po Aljaške. Je všeobecne známe, že najväčší mágovia na reklamu sú v USA a Coca Cola si akokeby Santu sprivatizovala. 

Moderného Santu Clausa stvoril americký karikaturista Thomas Nast podľa nemeckého Weihnachtsmanna. Thomas sa totižto narodil v Nemecku. Navrhol aj symbol pre stranu Republikánov, známeho slona. 

Pri hľadaní amerického Santu mierime do druhého najväčšieho mesta Aljašky, do Fairbanks. Založili ho v roku 1902 ako ťažobný tábor pri zlatej horúčke. Replikou starého parníka sa plavíme po rieke Chena, Indiáni nám ukazujú, ako spracovávajú lososov a ako sa starajú o stáda sobov. Ten zájazd je stále veľmi populárny: Aljaška hľadanie divočiny. Áno, aj tu sú soby, zvieratá, ktoré tak neodmysliteľne k Santa Clausovi patria. A tak sa vyberáme do Santa Claus House s adresou North pole, Alaska. 01 St Nicholas Dr.  

Je tu vybudovaná dedinka, kde celé dni sedí Santa Claus a čaká na turistov. Santa Claus House otvorili v roku 1952 pri hlavnej ceste, kadiaľ museli prejsť všetci. Pôvodne to bol obchod, kde sa predávalo sušené mäso pre pocestných a pre blízku vojenskú základňu. Dvadsať rokov bola táto drevená búda dokonca oficiálnou poštou komunity.

Keď sa hlavná cesta do Fairbanks odklonila, obchod by zanikol, tak museli majitelia vymyslieť iný podnikateľský plán. Zamerali sa na turizmus a teraz americký Santa Claus zamestnáva päťdesiatpäť pracovníkov. Ročne sem príde stotisíc turistov. 

Ich najväčším konkurentom je už spomínaný fínsky Santa Claus, kam ročne v dnešnej dobe zavíta päťkrát toľko turistov. Američania hovoria, že k vzniku Santu Clausa 8 km severovýchodne od Rovaniemi, prispela Eleanor Rooseveltová, keď po druhej svetovej vojne v roku 1950 navštívila laponské mesto, ktoré Nemci vypálili do tla. A Eleanor chcela vidieť Santu!

Americký Santa žije južne od severného polárneho kruhu, no ten fínsky je presne na tejto magickej čiare. Pani Rooseveltová a jej vrodený americký zmyseľ pre biznis postrčili Fínov k akcii. Dnes máte 8 km od Rovaniemi dve atrakcie v jednom:

1. Severný polárny kruh
2. Dedinku Santu Clausa

A my sem stále robíme náš stanový zájazd ako tradíciu z roku 1994, ale aj leteckú komfortnú "týždňovku". Možno dobrý darček pre vaše deti či vnukov?

Ja začiatkom leta vyrážam na fínsky polárny kruh našou klasikou. Najlacnejším zájazdom do Škandinávie. Teraz aj s mojimi deťmi, ktoré pri mojej prvej návšteve tohto miesta ešte neboli na svete. A tak som sa po 26 rokoch vrátil... a zistil, že sa mnoho vecí zmenilo. Toto leto sme prešli opäť Medvedí chodník, spali v zálesáckych zruboch, raftovali sme na spenenej rieke a priviazaní na laná vyšli na najvyšší vrch Škandinávie.

Návšteva dedinky Santa Clausa je však pre každé dieťa najväčším zážitkom. Po 26 rokoch vstupujem na známe miesto, no nespoznávam ho. Dedinka Santa Clausa - teda Joulupukkiho sa rozrástla tak, že tí na Aljaške môžu iba závidieť. Na polárnom kruhu (Napapiiri) sa dnes za návštevu u Santu platí. Dokonca sa čaká v rade a prístup sprostredkovávajú uvádzačky. Recesistický domček spred 26 rokov vystriedal doslova Santov palác. Všetko je absolútne profesionálne. Aj fotografie, ktoré pre nás vyhotovili. 

Za 26 rokov, čo som tu bol naposledy, tu postavili doslova dedinku. Obchodík vedľa obchodíka, kde môžete kúpiť sobie kože či čiapku z polárnej líšky, outdoorovú výstroj, alebo špeciálne zálesácke nože. A ešte vám aj do čepele vygravírujú vaše meno. Santa Claus platí nižšie dane a tak tu turizmus prekvitá. No stále je to milé - všetko je z dreva a Vy cítite, že ste v jednej z najcivilizovanejších častí sveta. 

Taktiež na rozdiel od Aljašky sa dedinka Santa Clausa nachádza priamo na polárnom kruhu a tak je veľkou srandou túto magickú hranicu pokoriť. Plazíme sa cez ňu, robíme premety, preskakujeme ju “na koni” teda “na sobovi” a máme jednoducho pekný deň. Naše deti nám aj našu dospelácku dovolenku vylepšia o úsmevy a radosť z ich očí zapáli aj tú našu.

Večer si v dobrom hoteli skočíme do pravej fínskej sauny a výborne sa najeme. Poslali sme domov opäť listy podpísané Santom, no teraz viem, že už prídu presne na Vianoce. Joulupukki v červenom obleku a s bielou bradou nám slúbil, že Slovensko bude mať tieto Vianoce veľa darčekov. V tom, ako to povedal, bol presvedčivejší než naši politici. 

Všetkým cestovateľom a ľuďom dobrej vôle prajem veľa darčekov a hlavne pokojné Vianoce.