Prvý na južnom póle a zrejme aj prvý na severnom. Keďže som sa bezmála narodil ako Nór, mám k Amundsenovi úzky vzťah a tento blog píšem od srdca.

Na napísanie blogu o Amundsenovi som si nechával čas. Jeho výkony sú také obdivuhodné, tak jednoznačne unikátne, že mnohí radia tohto Nóra na najvyššiu priečku medzi všetkými cestovateľmi. Popisujú ho ako posledného objaviteľa, iní ako posledného Vikinga. Južný pól dobyl 14. decembra 1911, britská výprava, ktorá na pól prišla o 34 dní neskôr, sa z expedície nikdy nevrátila.

Originálne informácie, originálne skúsenosti:

  • Vedeli ste, že Amundsen študoval medicínu?
  • Vedeli ste, že v mladom veku stratil oboch rodičov?
  • Že Vikingovia objavili Ameriku, je známe, ale viete, že Polynézania objavili Antarktídu?
  • Ako sa budete cítiť za polárnym kruhom vy?
  • Osobné skúsenosti z desiatok výprav v Arktíde a Antarktíde
  • Stála už Slovenka na južnom póle? A na severnom?
  • Ako vnímajú Nóri Amundsena?

Amundsen v sídliskovom paneláku #

V lete 1994 som mal 25 rokov, stál som na polostrove Bygdøy na západe Oslo a s úctou si pripomínal hrdinstvo najväčšieho nórskeho objaviteľa. Práve som doštudoval lekársku fakultu, zdalo sa mi, že o Amundsenovi viem všetko, toľko som o tomto človeku počul a čítal. Tešil som sa na loď Fram, o ktorej dokonalosti mi nórski kamaráti môjho otca toľko rozprávali. Teraz stojím pred oveľa menšou loďou, než som si predstavoval, neviem na nej nájsť nič výnimočné, premkne ma sklamanie. Otočím sa na iného návštevníka vedľa mňa, je to evidentne nórsky otec, ktorý priviedol do múzea Fram svojho malého syna. Vysvetľuje mu, o čo ide, a po líci sa mu kotúľajú slzy dojatia.

Môj otec bol v roku 1967 na ročnom študijnom pobyte v nórskom Trondheime. Na Vianoce sa oženil a s mojou mamou v auguste oslavovali v juhoslovanskej Budve. Do Československa vtedy vtrhli sovietski vojaci, čo otca vydesilo, a jeho nórsky profesor Kai Grjotheim mladomanželom obratom poslal letenky, aby mohli pred tou skazou emigrovať. Mladá Slovenka bola tehotná (so mnou), vtedy ženy hľadajú skôr istotu, a tak sa rozhodla vrátiť sa domov. Bolo to naozaj tesné, že som sa nenarodil v Nórsku.

Môj otec žil v Nórsku dlho, viac rokov pracoval na univerzitách v Trondheime aj v Oslo, najskôr ako študent, neskôr ako hosťujúci profesor. Dlhé roky do Nórska lietal a mal tam aj niekoľko svojich slovenských študentov (dvaja z nich sú dnes profesori). S profesorom Thonstadom napísali knihu o teoretických základoch výroby hliníka, ktorá bola preložená aj do čínštiny. 

Nórski kamaráti môjho otca nás pravidelne navštevovali v našom panelákovom byte na 11. poschodí a ja som mal od detstva možnosť pozorovať ich zádumčivý temperament a seriózny chlad. Ani neviem, či sú tieto slovné spojenia legitímne, ale takto nejako som to ako dieťa cítil. 

Títo Nóri vždy prišli presne na čas, málo sa smiali, zdalo sa mi, že sa na mňa ako na dieťa skôr mračia, respektíve si ma vôbec nevšímali. A keď už, pýtali sa ma otázky, ako keby som bol dospelý. Zaujalo ich, iba keď som ako desaťročný namaľoval akty, vlastne som prekresľoval skice Henriho Matissea a zajasali nadšením, keď videli, že čítam knihu o Amundsenovi. Vtedy sa ich postoj ku mne absolútne zmenil a dokonca odložili na chvíľu kalíštek slivovice a pohladkali ma po hlave. Vysvetľovali mi stavbu lode a to, že sa nikdy nesmiem vzdať. „Predtým, ako postavil Fram, urobil tri modely a štyri výkresy, a aj počas stavby sa neustále vykonávali úpravy a zmeny. Všetko robili ručne, vyslovene pre toto polárne plavidlo,“ opisovali s nadšením loď, ktorú využívali polárnici Nansen aj Amundsen a ktorá bola postavená tak, aby ju ľad nerozdrvil.

Hovorili, že som z malého národa, ale vytrvalosťou a odvahou vie Dávid poraziť Goliáša. A narážali tým na polárne objavy Nórov. Amundsen v mojej detskej hlave logicky rástol a Fram som si predstavoval ako vesmírny koráb.

Od detstva som cítil, že Amundsen je nórsky hrdina, akému niet páru. Je to ako pre Slovákov Jánošík a Štefánik so Saganom v jednej osobe a ešte o dosť viac. Nóri už aj tak obklopení drsnou prírodou, omnoho viac chápu, čo za strádanie Amundsen musel podstúpiť, aby dosiahol svoje prvenstvá. Amundsen je stelesnením toho, ako Nóri chcú vidieť samých seba.

V tomto blogu spomínam polárnikov:

Roald Amundsen
Edward Bransfield
Richard Evelyn Byrd Jr.
Frederik Cook
Lincoln Ellsworth
Sir John Franklin   
Adrien de Gerlache 
Hjalmar Johansen
Alexander Kuznecov  
Umberto Nobile
Adolf Erik Nordenskiöld
Nathaniel Palmer  
Robert Peary  
Ralph Plaisted  
Ui-te-Rangiora
Robert Falcon Scott 
Ernest Shackleton
Garðar Svavarsson
H. U. Sverdrup
Tamarereti
Erik Thorvaldsson  
Flóki Vilgerðarson  
Edward Adrian Wilson

Všetci títo polárnici s Amundsenovými cestami súvisia. Keď sa niekedy zúčastníte polárnej plavby, na našich prednáškach sa s mnohými stretnete.

Nórskom s plesnivým chlebom #

Po roku 1989 som sa do Nórska vydal aj ja. Bola to jedna z prvých výprav BUBO, kedy sme prešli až za severný polárny kruh. Bol som šéfom danej výpravy a cítil som sa ako Amundsen mieriaci do absolútneho neznáma. Mobil nemal nikto z nás, google mapy neexistovali, informácie sme čerpali z hrubých kníh. No tých bolo málo, lebo o kapitalistických krajinách komunistický režim nič dobré nenapísal. 

Rodičia mojich spolucestovateľov prešli pred bratislavský Istropolis vyprevadiť svoje ratolesti, do Karosy sme sa ledva nabalili. Vyfasovali sme všetko teplé, čo sa v našich domácnostiach našlo, naša batožina zaplnila kufre aj celú uličku, k svojmu miestu v autobuse musel každý rúčkovať. Goratex neexistoval ani iné funkčné oblečenie, no klasika ako vlnené svetre, páperové spacáky, na nohy hrubé gamaše, to áno. Neviem, či niekto vtedy veril, že sa v tej starej Karose až tak ďaleko, na severný pólárny kruh a na najvyšší vrch Škandinávie dostaneme. Náš plán bol vyraziť cez Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko do Ruska a odtiaľ do Fínska, Švédska a do Nórska vojsť zozadu - teda zo severovýchodu. Nikto presne nevedel, čo na cestu budeme potrebovať, rôzne povolenia pre autobus, karnety… či to tá naša kraksňa vydrží.

V tom autobuse sme mali všetko tak, ako keď išiel na svojevýpravy Amundsen. Mali sme v ňom dokonca všetko jedlo na celé tri týždne. Kúpiť si chlieb v Nórsku? Ja som práve nastúpil ako asistent na II. internej klinike UK do nemocnice na Kramároch a môj mesačný plat bol pod sto eur. Na chleba sme nemali.

Boli sme špecialisti v orezávaní plesne. Po dvoch týždňoch totiž plesnivel aj Bevit, ale to nevadilo, proste sme to zelené z vrchu okrájali. Najväčší špecialisti dokázali odkrojiť zeleň čo najtenšie ako neurochirurg a zachovať stále čo najviac chleba. 

Každý z nás mal ešus a večer sme si prihrievali konzervy. Spávali sme len tak, v prírode, mimo kempov, lebo aj ich cena bola pre nás ako dnes päťhviezdičkový hotel. Tá cesta bola divoká a parádna, informácií bolo minimum a my sme u domácich, ktorí väčšinou na sebe nedajú znať žiaden cit, spôsobovali doslova výlevy nadšenia. Hlavne keď zistili,že máme plný autobus domácej slivovice. Boli ochotní tú sedemdesiatstupňovú pálenku kúpiť za môj mesačný plat lekára. „Ale ja som už odpil, už je fľaška otvorená,“ ospravedlňoval som sa, že toto predsa nemôžem predať. No Škandinávcom to nevadilo a za takýto alkohol boli ochotní dať čokoľvek. Náš autobus prišiel na pumpu a nafta bola oveľa drahšia než u nás. No mali tu aj naftu, ktorá bola niekoľkokrát lacnejšia než u nás. Tak sme tankovali tú a nevadilo nám, že na stojane bol obrázok traktora. Socialisti Nóri takto dotovali svoje poľnohospodárstvo a takto dotovali aj naše prvé cesty. Aspoň chvíľu, kým na tento východoeurópsky trik neprišli.

Klasik Roald Amundsen
Foto: archív — BUBO

Amundsen je stelesnením nórskej štátnosti #

Múzeum Fram som potom navštívil opakovane a aj keď som si na začiatku myslel, že o Amundsenovi viem všetko, stále som sa dozvedal viac. No to, čo Amundsen dokázal, som pochopil až na tvrdých expedíciách polárnymi oblasťami na Špicbergoch, v Grónsku, v Zemi Františka Jozefa či v krajine kráľovnej Maud. Zopár fotografií a videí vám do tohto blogu pre predstavu pridávam. 

Aj vy skutočnú šírku jeho úsilia pochopíte, až keď sa sem raz vyberiete. Aj preto vám polárne cesty odporúčam. Je to čosi úplne iné než klasická slovenská dovolenka, ale vskutku ide o výnimočné zážitky a cesty za polárny kruh sú aj dnes tvrdou expedíciou a úžasným zážitkom.

Roald Amundsen je stelesnením hrdosti a zdá sa mi, že aj štátnosti malého podceňovaného národa. Dáni aj Švédi si z nórskych sedliakov robili srandu a ich vtipy boli drsnejšie než tie naše o Záhorákoch. No Nóri si išli svoje, rozhodnutí zo zapadákova povstať a byť prví. Dokážeme to! Nikto to nahlas nepovedal, ale bolo to všade cítiť. „Keď to dokázal Roald, tak to dokáže celý národ.“ „Roald dokázal nemožné, pokoril omnoho silnejšie národy a v nás Nóroch je jeho odvaha a nezlomná vôľa. Roald nám to ukázal. Dokážeme ísť svojou cestou. Inou než ostatní. Tam kde iní končia, prestanú vládať, my ideme ďalej. Nerozprávame príliš, ale konáme. Za náš národ hovoria činy.“

Som presvedčený že správne osobnosti, hlavne v malých národoch, sú veľmi dôležité, a preto som rád, že sme si za najväčšieho Slováka zvolili vzdelaného a scestovaného Štefánika a nie zbojníka. V dnešnej dobe je smutné, že oslavujeme iba športovcov.

Roald Amundsen bol typickým Nórom a Nórsko je Amundsenom značne ovplyvnené. Ľ. Fellner

Sledujem nórsky národ dlho a vidím, ako krok po krôčiku smerujú k svojej utópii. Nórsko je asi jediná komunistická krajina sveta, minimálne k raju na zemi smeruje. Konkrétny cieľ tohto národa nie je hmatateľný, ale ani na južnom póle vlastne nič nie je. Nie je to vrchol kopca, je to iba akýsi bod v bielej pustatine. Aj pre Nórov je udržateľnosť, rovnosť, spravodlivosť už dlho veľkou métou, za ktorou idú nebojácne vpred.

Krásna Antarktída. Od pólu sme ešte ďaleko
Foto: Ľuboš Fellner

Od pólu k pólu #

Boj Roalda Amundsena s Robertom Scottom je príbeh ako z románu a poznajú ho mnohí. Aj ja som bol Amundsenom fascinovaný a až neskôr som sa na svojich cestách na severný a južný pol stretol s jeho predchodcami, o ktorých som blogy napísal tiež. Jeho predskokan smerom na severný pol bol geniálny cestovateľ, diplomat a excentrik Fridtjof Nansen. Na južný pól bol jeho predchodcom opäť fešný extrovert a opäť milovník žien Ernest Shackleton. Keď Nansen vo veku šesťdesiatosem rokov zomrel, dostali sa von jeho akty, ktoré posielal svojej tridsaťročnej milenke.

Shackleton robil po návrate z Antarktídy modela pre značku Burberry. Amundsen nebol vôbec na dievčatá a nikdy sa neoženil. Bol skôr antidiplomat a nikdy ho veľmi nemali radi. Nansen a Shackleton boli nezlomní hrdinovia, praví dobrodruhovia s ohromnou psychickou a fyzickou výbavou, ktorí cestovali s hrdosťou a gráciou. Shackleton na južný pól nikdy nedorazil a Nansen nikdy nestál na póle severnom. No práve oni podnikli úplne prvé, extrémne nebezpečné dobrodružstvá a doslova vyšliapali Amundsenovi cestu. Nebyť Nansena, ktorý požičal svoju loď Fram Amundsenovi, ale hlavne nebyť Nansenovej polárnej výbavy, ktorú odkopíroval na svojom prechode Grónskom v roku 1888 od Inuitov, Amundsen Scotta nezdolá. Aj využitie psov ako nenahraditeľných pomocníkov na polárnych výpravách bola Nansenova idea, a práve prítomnosť psov sa dnes považuje za rozhodujúcu konkurenčnú výhodu Amundsena v pretekoch na južný pól.

Polárnik Nansen: úspešný politik, diplomat, v roku 1922 získal Nobelovu cenu mieru

Polárnik Shackleton: šlachtic, celebrita a model pre firmu Burberry.

Píšem dlhé blogy, ktoré sa najlepšie čítajú cez víkend. A tak si teraz dajte prestávku a pozrite si dvojminútový zostrih z našej cesty po Amundsenových stopách. Garantujem nádherné zábery!

Cesty na póly s BUBO patria k najväčším cestovateľským luxusom. Pritom ide stále o silné dobrodružstvo a nikdy neviete, ako to dopadne. 

Na sté výročie som vzdal hold tým, čo prehrali #

Priznávam sa, prvú výpravu na Antarktídu som nenačasoval na dátum, kedy dobyl južný pól Amundsen, ale na deň, kedy ho dobyl jeho rival Scott. Možno sme my ľudia takí, že ľutujeme tých, čo prehrajú, a akosi podvedome držíme palce tým slabším? No v mojom prípade to bolo aj logické rozhodnutie, lebo nórsku základňu som na svojej prvej ceste na Antarktídu navštíviť nevedel – na miestach, kam sme sa plavili, neexistuje. Na ostrov Wiencke som doplával 17. januára 2012, presne na sté výročie dobytia južného pólu kapitánom Robertom Falconom Scottom. Na severozápade ostrova v zátoke Port Lockroy je nádherná historická britská základňa, zariadená ako z čias Amundsena a Scotta.

Kúpil som si tu odznak lekára Scottovej výpravy, Edwarda Adriana Wilsona. Wilson bol veľmi vzdelaný človek, silný charakter, ktorý neopustil svojho expedičného šéfa, ale aj kamaráta. Dá sa povedať, že Wilson zomrel kvôli Scottovi, a ako lekár sa obetoval. Keď ich neskôr našli, boli zmrznutí iba deň-dva od zásobovacieho miesta. Keby tie dva dni dali, tak prežijú. No stratili vieru. Keď čítate Scottov denník, až sa vám tisnú slzy do očí. 

Viete, kde sa nachádza najjužnejšia pošta sveta?

Port Lockroy slúži aj ako najjužnejšia pošta sveta. Je tu aj suvenírový obchodík, kde som si kúpil motýlik so špeciálnym vzorom (tartanom), ktorý dostať kúpiť iba tu. Keď som stál na severnom póle a následne sme mali na ľadoborci oslavu, expedičný líder výpravy prišiel na večierok v tom istom motýliku. A tak sme boli dvaja. Tento vskutku špeciálny motýlik som si nasadil aj na Bratislavský ples v opere, kde sme sa stretli partia, čo sme spoločne dobyli južný pól. Ale nepustili ma v ňom dnu.

Amundsenova mladosť a jeho začiatky  #

Roald Engelbregt Gravning Amundsen sa narodil 16. júla 1872 na farme Tomta neďaleko Borge v provincii Ostfold v blízkosti Christianie (dnešné Oslo). Jeho rodina patrila k starej a slávnej rodine moreplavcov a jeho otec bol staviteľom lodí. Otec Jens však zomrel, keď mal Roald 14 rokov, a v roku 1890 sa na želanie matky zapísal na Kráľovskú nórsku Frederickovu univerzitu v Christianii na štúdium medicíny.  Mama chcela mať aspoň z jedného zo svojich štyroch synov lekára. Aj moja mama chcela mať zo mňa lekára, asi to tak matky chcú. Život sa vyvinul však tak, že už vo veku dvadsaťdva rokov mladý Roald prvýkrát vstúpil na palubu lode. Matka totiž zomrela a on túžil objavovať svet. Začal ako posledný lodník, no dvadsaťštyriročný si urobil dôstojnícke skúšky, v dvadsiatich šiestich prvý raz zimoval vo vysokých zemepisných šírkach, a keď mal dvadsaťsedem, stal sa kapitánom.

V roku 1896 sa do Nórska vrátila Nansenova výprava, na ktorú sa mladý Amundsen hlásil, ale nevybrali ho. Táto výprava sa dostala na rekordných 86° 13‘ 6’‘severnej zemepisnej šírky. 

Roald Amundsen mal sen, dobyť to, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Vedel, že potrebuje tréning a skúsenosti. Na začiatok sa mu podarilo stať sa členom belgickej antarktickej expedície (1897–1899) vedenej Adrienom de Gerlache. Mal už akú-takú skúsenosť s plavbou v polárnych oblastiach (na lodi medzi Nórskom, Grónskom a Islandom), mal fyzickú kondíciu, na ktorej tvrdo pracoval, a bol ochotný zúčastniť sa expedície bez nároku na akúkoľvek odmenu.

Keď pôjdete niekedy na Antarktídu loďou, meno Gerlache (čítaj Gerlaš) si určite budete pamätať. Po obrovských vlnách v Drakeovom prielive nájdete pri ostrovoch, ktoré obklopujú Antarktídu, konečne pokoj a výdych, ale následne opäť ucítite vlny v Gerlacheovom prielive. Opäť vám bude zle... 

Expedícia bola zlyhaním, uviazli v ľade a museli tu zimovať dlhých deväť mesiacov. Skoro všetci trpeli skorbutom, depresiami, dvaja sa zbláznili, jeden sa rozhodol ísť peši domov do Belgicka a zomrel. Dôvodom všetkých problémov expedície bol nedostatok skúseností a podcenená príprava. Amundsen si túto lekciu pamätal po zvyšok svojho života. Zaujímavé je, že lekárom výpravy na lodi Belgica bol Američan Frederik Cook, o ktorom budete počuť pri dobýjaní severného pólu. Členovia Gerlacheovej výpravy boli prvými ľuďmi, ktorí na Antarktíde prezimovali a Amundsen prvým človekom, ktorý tu bežkoval.  

Gerlache ako líder zlyhal, a tak sa aktivity chytil americký lekár Cook. Asistentom mu bol práve mladý Nór. Amundsen si viedol podrobný denník, kde všetky strasti zachytil, a potom si svoje postrehy opakovane prechádzal a snažil sa poučiť. Belgičania napríklad odmietali jesť tulenie mäso, ale práve surovým mäsom dokázali dostať do tela vitamín C a takto predísť skorbutu.

Amundsen znova a znova čítal celú polárnu literatúru a snažil sa študovať výhody a nevýhody rôznych diét, typov oblečenia, vybavenia. „Každý človek toho toľko nevie a každá nová zručnosť mu môže byť užitočná,” dumal.

Po návrate do Európy v roku 1899 zložil kapitánske skúšky, získal podporu Nansena, kúpil si malú veľrybársku jednosťažňovú jachtičku Gjøa a začal pripravovať vlastnú expedíciu.

Psy rozhodli o víťazovi
Foto: archív — BUBO

Prvá veľká výprava, ktorú Amundsen viedol #

Nie južný ani severný pól, ale takzvaná Northwest Passage, čiže oboplávanie Ameriky severnou cestou, priniesla pre Amundsena prevrat v živote. Pre Američanov ide o veľmi dôležitú cestu, preto som o nej v Arktíde počúval desiatky prednášok a následne o nej veľa čítal. 

Keď sa chcete duchom preniesť do priestoru polárnych oblastí Arktídy, odporúčam vám dva zdroje. Jedna kniha vyšla v slovenčine a volá sa Vynáranie. James Cormac v nej nadväzuje na Franklinovu stratenú expedíciu, čo bola britská prieskumná plavba v Arktíde práve po trase Severozápadného priechodu pod vedením kapitána Sira Johna Franklina, s dvoma loďami, HMS Erebus a HMS Terror. Práve pri čítaní o tejto výprave sa mladý Roald Amundsen rozhodol stať polárnikom. Všetkých 129 Franklinových mužov zahynulo. Potom vám odporúčam nový film z produkcie BBC The North Water s hercami Colinom Farrellom a Jackom O‘Connellom, ktorý sa na knihu Vynáranie veľmi podobá. Film je krátkou sériou (iba päť epizód), ktorú si viete pozrieť na HBO, a ak máte radi polárne dobrodružstvá, respektíve sa na niektoré chystáte, film je ako šitý pre vás. Séria rozpráva príbeh bývalého armádneho chirurga Patricka Sumnera, ktorý sa prihlásil ako lodný lekár na veľrybársku výpravu do Arktídy. Štvrtá epizóda je neuveriteľná.

Kniha Vynáranie je ťažká a zdĺhavá (ale super!) tak, ako dni v polárnej pustatine, ale tento film je geniálny. Veľmi dobre sfilmovaný drsný život na lodi s krásnou kamerou, veď je ohromne ťažké zachytiť bieleho medveďa na bielom pozadí. Kedysi to dokázal zakladateľ suprematizmu Kazimir Malevič. Jeho abstrakcia Biela na bielej je zavŕšením všetkých abstrakcií. Polárne výpravy sú tiež vrcholom všetkých expedícii. 

O prekonanie tzv. Northwest Passage sa pokúšali dobrodruhovia 400 rokov už od dôb Johna Cabota. A dokázal to práve Amundsen! Ľ. Fellner

Film The North Water vám povie veľa o tvrdom živote na plavbách v polárnych oblastiach a budete si vedieť lepšie predstaviť, čo vlastne Amundsen spáchal. Trvalo viac ako štyristo rokov už od talianskeho moreplavca Cabota (r. 1497), kým sa jedna malá jachta so šesťčlennou posádkou konečne preštrikovala okolo množstva malých ostrovčekov z Atlantiku do Tichého oceánu. Pod jachtou si nepredstavujte nič luxusného. Išlo o starú lod z druhej ruky, volala sa Gjøa. Odvážny kapitán Amundsen vyrazil na cestu náhle v noci 16. júna 1903 aj z dôvodu, aby utiekol doterným veriteľom. Chcel preplávať okolo Grónska a potom kopírovať sever Kanady a prísť na Aljašku. Túto plavbu by som chcel zrealizovať, no ceny sa pohybujú okolo 40 000 USD na osobu. Keď ju prejdem, podrobne opíšem cestu, no teraz sa nechcem venovať detailom. 

V zime loď uviazla v ľade, ale Amundsen s tým rátal. Robil pozorovania magnetického pólu a stretával sa s mnohými Inuitmi a mal čas pozorovať ich život a ako prežívajú v náročných podmienkach. Amundsen od nich odpozoroval to, čo bolo v danej dobe špičkou v polárnej technológii: psie záprahy, techniky stavania iglu a voľné kožušinové obleky. Na tieto veci sú Inuiti hrdí aj dnes. Amundsen bol ich chlap. Zaujímavá pikoška je, že dvaja Inuiti, ktorí mali jedného rodiča Európana, neskôr tvrdili, že ich otcom je Amundsen. Skúška DNA to nepotvrdila.

Koncom augusta 1905 Gjøa stretla americkú veľrybársku loď, ktorá sa sem dostala z Aljašky. Amundsen vedel, že vyhral! Museli však opäť prezimovať. Nansen mu pred začiatkom expedície odporučil, aby si peniaze na plavbu vypýtal od švédskeho kráľa, veď Nórsko vtedy pod Švédsko patrilo, a kráľ Oskar II ich aj poskytol. Oslovil aj New York Times, ktorý bol za exkluzivitu ochotný platiť. 

Ja som v Yukone prebehol 55 km, Amundsen 800 km Ľ. Fellner

Toto prezimovanie Amundsen využil. Uskutočnil neuveriteľný bežkársky prechod do Fort Yukonu a odtiaľ do mesta Eagle na rieke Yukon. Ja mám k tejto rieke osobný vzťah, lebo som svoj prvý maratón (ešte pred tým Košickým) bežal popri jej brehoch (Yukon Trail Marathon) a v tých horách som zablúdil. Namiesto 42,2 km som prebehol 55 km. Amundsen prebehol na bežkách v treskúcej zime 800 km. Odtiaľto poslal telegram redakcii New York Times. Potom prebehol späť na loď a víťazoslávne priplával do aljašského mesta Nome.

 Po náročnej plavbe prišla zničená Gjøa do San Francisca. Amundsen predstavil mestu svoju slávnu loď a odvtedy tam Gjøa stála v parku Golden Gate niekoľko desaťročí. Do Nórska sa vrátila až v sedemdesiatych rokoch. 

Nórsky hrdina plánuje ďalšiu veľkú cestu #

Expedícia Severozápadným priechodom trvala od roku 1903 do roku 1906. Amundsen odchádzal zo Švédskeho kráľovstva, ale v roku 1905 sa Nórsko pokojnou cestou osamostatnilo a Amundsen sa tak vrátil do samostatnej krajiny.

"Čln narazil na breh a ani teraz nechápem, ako som sa dostal na pevninu," opisuje Amundsen. „Zahrmeli k nám pozdravy z tisícich úst a uprostred noci všetko hučalo, hrala nórska hymna, celý som sa triasol a do očí sa mi tlačili slzy,“ napísal Amundsen vo svojej knihe Môj život. Bola to preňho jedna z najkrajších spomienok.

Toto bol ohromný úspech, Po návrate do vlasti cestoval Amundsen dva roky po Európe a Amerike a podával správy o svojej ceste Severozápadným priechodom. Roald takto zinkasoval veľkú sumu peňazí a vyplatil veriteľov. Zvyšné peniaze sa rozhodol použiť na novú cestu.

Jeho cieľom bolo dobyť severný pól. Nansen, z ktorého nový nórsky kráľ urobil diplomata a tým z neho vlastne urobil polárneho dôchodcu, mu požičal svoju loď Fram. Koncom roka 1908 na pôde Nórskej geografickej spoločnosti Amundsen predniesol svoj (vágne znejúci) plán expedície do oblasti Severného ľadového oceánu, kde chcel začal v Beringovom prielive. Prvým sponzorom bol sám kráľ Haakon VII a o chvíľu sa pridali hrdí občania novovzniknutej krajiny Nórska.

Kým prípravy na expedíciu prebiehali, Cook a Peary v roku 1909 oznámili, že severný pól už bol dobytý...

Vidieť tučniaka cisárskeho priamo na Antarktíde je omnoho vzácnejší úlovok ako vidieť gorilu horskú v národnom parku Virunga
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Idem na juh – najväčší pretek všetkých čias začína #

Čo teraz, vrátiť peniaze? Zdá sa, že Amundsen od počiatku vedel, že ide na juh, ale nechával si to pre seba a s rozhodnutím sa podelil iba so svojim bratom Leonom. Chcel byť predsa prvý. Bolo to takto: V októbri 1910 sa loď Fram plavila severným Atlantikom a viezla mužov, zásoby na niekoľko rokov a asi sto grónskych psov. Panamský prieplav ešte nefungoval, a tak im načrtol cestu okolo Afriky, okolo Hornovho mysu a potom celý čas v trópoch okolo Indie, juhovýchodnej Ázie... Logicky sa ho pýtali: nemohli si psov kúpiť na Sibíri, na Čukotke, či na Aljaške? Musia tieto zvieratá toľko trpieť? Amundsen sa vyhýbal odpovedi, kým sa Fram nezastavil na stredoatlantickom ostrove Madeira, aby doplnil zásoby.

Fram, v preklade Vpred, bola úžasná loď, skonštruovaná tak, aby ju nemohol rozdrviť ľad. Fram, vratký vo vlnách, bol postavený Nansenom doslova geniálne.

Aby som si udržal prestíž výnimočného polárneho bádateľa,“ spomínal Roald Amundsen. „Potreboval som čo najskôr dosiahnuť nejaký ďalší senzačný úspech. Rozhodol som sa pre riskantný krok... Posádke som povedal, že keďže je severný pól objavený, rozhodol som sa ísť na južný pól.” 

Amundsen vysvetľoval, že Briti nenasadia psov a nevedia lyžovať. „To znamená, že sa tam dostaneme prví," zakričal skvelý lyžiar Olav Bjaaland. A všetci nadšene súhlasili... Písali domov posledné listy a Amundsen zaslal Scottovi známy krátky telegram „Idem na juh.” Amundsen sa zachoval ako rytier, hodil Scottovi rukavicu a ten ju prijal. Preteky sa mohli začať.

Antarktické zákulisné detaily a problémy #

Amundsen zmenil na Antarktíde výber zimoviska. Prvotné polárne výpravy (či už Scotta, alebo Shackletona) začínali v zátoke Mc Murdo, kde sa dnes nachádza americká základňa s rovnomenným menom. Maličká Amundsenova partia zvolila iné, 400 míl vzdialené, miesto pod strmými zdanlivo nepriechodnými vrchmi v Bay of Whales, kde pristáli v polovici januára 1911. Už vo februári ich sem prišla pozrieť aj Scottova loď Terra Nova a tak o sebe obe výpravy vedeli všetko. 

Amundsen nezaháľal, na dobytie pólu sa tvrdo pripravoval. Na troch výpravách plánoval umiestniť zásoby čo najďalej k pólu. Na prvej ceste sa Nórom podarilo umiestniť 545 kg zásob na 80° južnej zemepisnej šírky. Pred opätovným odchodom na 81° a 82° dal Amundsen svojim ľuďom aj psom vždy týždenný odpočinok. Topánky si museli zatepliť a Amundsen vedel ako, ako to robia Inuiti. 10. marca Nóri uložili zásoby 567 kg na 82° južnej zemepisnej šírky a otočili sa do základne. Očakávali, že spiatočná cesta s prázdnymi saňami bude hračka. No nebola. Teploty zrazu klesli pod -30 °C, čo bolo omnoho menej než v Arktíde. Psy sa k sebe túlili a aj tak nemohli zaspať.

Tvrdá, ale nádherná, video: BUBO

Tvrdá, ale nádherná, video: BUBO

Nansen prosil Amundsena, aby do svojho tímu zobral aj Johansena, a takto mu pomohol zbaviť sa závislosti od alkoholu. Ľ. Fellner

Amundsen chcel byť prvý. Tvrdil, že „ak nebudeme prví, to sme aj rovno mohli ostať doma.“ 8. septembra už nevydržal, oteplilo sa, a tak prinútil svoju výpravu vyraziť. Už o tri dni však teploty opäť klesli pod mínus päťdesiat, psy trpeli a umierali. 

Museli sa otočiť a na ceste späť do základného tábora sa rozdelili. Johansen, ktorý prišiel ako posledný s neskúseným Prestrudom, sa hneval, že ich nechali bez jedla a paliva. Nasledujúci deň konfrontoval Amundsena. „Tomu nehovorím expedícia, ale panika.” Čítal som knihu, ktorú Reinhold Messner napísal ako spoveď Hjalmara Johansena, a ten na Amundsena nemá dobrého slova. Mal som možnosť byť na ostrove Fredericka Jacksona, kde Johansen s Nansenom strávili uväznení deväť mesiacov a za ten čas zabili 91 ľadových medveďov. Johansen bol zdatný a skúsený, ale Amundsen ho po tejto oprávnenej kritike z tímu, ktorý mal ísť dobyť pól, vylúčil. 

Konečne vyrážame! #

19. októbra 1911 sa počasie konečne zlepšilo, všetci boli zdraví a v plnej sile a tak Amundsenova partia piatich ľudí vyrazila na štyroch saniach ťahaných 52 psami na absolútny juh.

Sám Amundsen nazval svoje polárne výpravy prácou. Ale po rokoch bude mať jeden z článkov venovaný jeho pamiatke celkom nečakaný názov: Umenie polárneho výskumu. Fridtjof Nansen vzdal hold svojmu krajanovi: „Keď príde skutočný človek, všetky ťažkosti zmiznú, pretože každý je vopred individuálne pripravený a aj s úkonmi duševne zžitý. A nech nikto nehovorí o šťastí, o priaznivých okolnostiach. Amundsenovo šťastie je šťastím silných, šťastím múdrej predvídavosti."

Amundsen na ceste k pólu strávil 99 dní a prešiel trasu 3500 km. Ľ. Fellner

Po mesiaci pochodu prišiel Amundsen a štyria parťáci k Transantarktickému pohoriu. V snehových búrkach muži prekonali za celý deň tvrdej práce maximálne 25 km. Dvadsaťštyri psov tu museli zabiť. Boli smutní, tento kemp nazvali Slakteri - Bitúnok a ráno rýchlo vypadli preč. 8. decembra prekročili 88° 23‘ južnej zemepisnej šírky, čo bolo najjužnejšie miesto, aké kedy kto dosiahol. Prekonali tak rekord polárnika Ernesta Henryho Shackletona, po ktorého stopách som išiel a o ktorom som napísal zvláštny blog. O necelý týždeň, 14. decembra o tretej poobede už stáli na bode, ktorý zamerali ako južný pól. 

Amundsen vyslal Bjaalanda, Wistinga a Hassela desať až dvadsať kilometrov v troch rôznych smeroch, aby (ak by sa v meraniach zmýlili) aspoň jeden z nich prekročil neviditeľný bod stretu všetkých poludníkov. Potom Amundsen ešte raz skontroloval svoje pozorovania a postavil stan – Polheim (Polárny domov) – „tak blízko k pólu, ako je to možné v ľudských silách s nástrojmi, ktoré máme k dispozícii.“ 

3 fotografie

Hrdý na južnom póle

Vyvesili nórsku vlajku, zapózovali pre známu fotografiu a vyfajčili cigary. V stane nechali niekoľko vecí a potraviny pre Scottove družstvo. Amundsen tu zanechal aj list pre kráľa Haakona pre prípad, že by na spiatočnej ceste zahynuli. No toto nehrozilo, mali perfektne vybavené tábory, putovali iba päť alebo šesť hodín denne, šetrili si sily na neskôr. Nóri riadili svojich psov odborne, nechávali ich odpočívať v hodinových intervaloch, aby maximalizovali ich efektivitu. „Mali sme dôvod byť spokojní,” napísal Amundsen. „Dlho sme nemuseli ani pohnúť nohou, stačilo nám nechať sa ťahať." A stále cestovali dvakrát rýchlejšie ako Scott. Už 24. januára sa zvítali s ostatnými členmi expedície vo Framheime.

Ak neviete, kde je sever, poďte na južný pól! Ak odtiaľ spravíte krok kamkoľvek, vždy je to na sever. Na takýchto expedíciách si upracete v hlave. Ľ. Fellner

Pohybovať sa na južnom póle je makačka. Cítite sa ako na štvortisícovke. Práve tu sa spájajú všetky poludníky a tak zdolať cestu okolo sveta je ľahké =)

V čom bol rozdiel medzi Britmi a Nórmi? #

 

I. Ťažkoodenci vs. atléti

Scott naplánoval veľké dobytie južného pólu vo vojenskom štýle: veľa chlapov, veľa zásob a opatrná, pomalá a premyslená cesta k cieľu. Naopak, Nóri sa ukázali na poslednú chvíľu s upravenou výbavou určenou na rýchlosť. V podstate len zbehli dole k pólu a utekali späť.

 II. Bežkári vs. nelyžiari

Nóri sa k bežkovaniu správajú tak, ako sa Briti správajú k vtipným kontrám; je to niečo, čo sa učia od mladého veku. Amundsen si dal záležať na výbere špičkových lyžiarov pre svoju expedíciu a pravdepodobne by na danú dobu zostavil celkom dobrý bežkársky tím na zimné olympijské hry. Scottova expedícia si priniesla lyže, ale nevedeli ich používať, veď Briti nikdy neboli dobrými lyžiarmi. „Lyže by boli riešením, ale moji krajania k nim majú veľa predsudkov a nemali čas na tréning,” píše v slávnej pasáži v svojom denníku Scott.

III: Amundsen jedol psov

Táto časť sa v detskej knihe o Roaldovi Amundsenovi zvyčajne vynecháva. Psy neboli len dopravným prostriedkom pre nórsku expedíciu, boli aj súčasťou stravovacieho plánu. V Nórsku naložili asi sto psov, ale mnohí sa za ten čas narodixli a vo Framheime ich bolo až stopäťdesiat. Keď sa záťaž uvoľnila, Amundsenovi muži pomaly eliminovali nepotrebných psov, aby tímu (vrátane ostatných psov, ktorí sú kanibali) poskytli čerstvé mäso. Briti jedia všeličo, ale zo zásady nejedli psov – takže to spadalo do kategórie taktických výhod, ktoré Scott nikdy nezvažoval. Pri doprave sa Briti namiesto toho spoliehali na kombináciu proto-snežných skútrov, ktoré sa prakticky hneď pokazili a Shetlandských poníkov, čo sa tiež ukázalo ako chyba. Keď sa proto-snežné skútre pokazili a poníky rýchlo zomreli, zostala Scottovi iba mužská ťažná sila a každý si svoje sánky ťahal sám.

IV. Rozdiel v prístupe

Scott viedol svoju expedíciu ako vesmírnu misiu. Zhromaždil toľko vedy, koľko len mohol, jeho muži vykonávali magnetické merania, skúmali miestne tučniaky a realizovali geologické experimenty. Amundsen zaobchádzal so svojou expedíciou ako keby išiel dobyť  Kilimandžáro: nástup, fotografia s vlajkou a šup preč. V jasnom smerovaní mu pomáhal nedostatok rozptyľovania.

Roberta Falcona Scotta doma ospevovali ako veľkého nezlomného hrdinu, ktorý sa nevzdáva, a jeho smrť hodili na Amundsena, ktorý ho vraj svojou výzvou na pretek vyprovokoval. No najmocnejší štát danej doby takto postupoval bežne, vždy si bránil svojich a chválil aj kapitána, ktorý v plnej pare narazil s loďou RMS Titanic 15. apríla 1912 do ľadového poľ, čím zabil 1500 ľudí. Bolo to iba pár týždňov po Scottovej smrti.

Oznámenie víťazstva v Tasmánii #

7. marca 1912 z mesta Hobart na ostrove Tasmánia oznámil Amundsen svetu svoje víťazstvo. Priplavil sa na svojej lodi Fram a odtelegrafoval úspech prvej expedície, ktorá dosiahla južný pól. V Hobarte sa dozvedel, že od Scotta zatiaľ nie sú žiadne správy. Okamžite poslal telegramy svojmu bratovi Leonovi, Nansenovi a kráľovi Haakonovi, v ktorých ich krátko informoval o svojom úspechu. Nasledujúci deň zaslal jeho brat Leo úplný záznam príbehu do londýnskeho Daily Chronicle a New York Times, ktorým predal exkluzívne práva. Fram zostal v Hobarte dva týždne.

Keď Fram vyplával do Európy, Scottova výprava bojovala o svoj život. Dvaja muži už zomreli a ostatní nevedeli nájsť zásobovací stan. 29. marca spoločne od vyčerpania umreli. Našli ich až v novembri 1912.

Na počesť dôležitosti Hobartu bola obyvateľom Tasmánie 8. marca 1988 venovaná Amundsenová busta. Pôvodne ju umiestnili na tunajšej univerzite, odkiaľ ju v roku 2016 presťahovali na Inštitút morských a antarktických štúdií na Waterfronte na Battery Point. Hotel Grand Chancellor, v ktorom bývame, je iba desať minút peši. Amundsena tu slávim výbornými ustricami a tasmánskou whisky.

Národný hrdina a pád #

Nórsko ho privítalo ako národného hrdinu. Tisíce plachetníc, parníkov a člnov vyplávali v ústrety lodi, na ktorej sa plavil Amundsen. Brehy fjordu, most cez kanál, múry starej pevnosti, nábrežie boli obsiate tisíckami ľudí. Hralo množstvo orchestrov. Amundsena odviezli priamo z lode na radnicu, kde bola na jeho počesť usporiadaná slávnostná večera. Zišli sa vedci z celého Nórska, spisovatelia, členovia vlády. Všetci nadšene hovorili o pozoruhodnom víťazstve a oslavovali veľkého cestovateľa.

Všade ho vítali a sprevádzali davy ľudí. Každý, koho stretol, si s rešpektom pred ním zložil klobúk. Fotografie Amundsena, jeho portréty boli v každom nórskom dome. A nielen malé Nórsko, ale celá Európa, celý svet sa dozvedel o mužovi, ktorý sa ako prvý dostal na južný pól. Stovky rokov mnohí verili, že na póle je hora vysoká ako obloha, ktorá vyvažuje pevninu severu. Iní zasa tvrdili, že tam nie je hora, ale priepasť až do samého stredu Zeme. Amundsen ako prvý s istotou vyhlásil, že neexistuje ani hora, ani priepasť.

„Všade v Európe, nielen v mojej vlasti, ale aj v iných krajinách, nás privítali s veľkými poctami,“ spomínal si Amundsen na krásne chvíle. „Aj počas cesty do USA som bol terčom najlichotivejšej pozornosti. National Geographic Society ma poctila zlatou medailou, ktorú mi udelili vo Washingtone DC za prítomnosti mnohých významných ľudí.“

Amundsen, ktorý opäť prednášal po Amerike a Európe, získaval prostriedky na novú výpravu. Mal nový nápad a to zaviesť leteckú technológiu do polárneho výskumu a takto spôsobiť ďalšiu revolúciu. Amundsen dostal telegram od amerického obchodníka. Tento muž ponúkol Roaldovi svoje služby pri kúpe dokonalého lietadla, na ktoré si zarobí po americky, predajom suvenírov, ktoré si Roald vezme so sebou na let ponad severný pól. „To predáme za akúkoľvek cenu a budeš mať aj na tri lietadlá,“ presviedčal Američan.

Amundsen, človek prírody, ktorý dokázal bojovať v drsných podmienkach, sa nechal nachytať v ľudskej džungli. Dal tomuto podnikateľovi plnú moc na všetky obchodné transakcie, ktoré si vyžadovala príprava letu. V dôsledku toho sa neskôr v mene Amundsena podpisovali mnohé peňažné záväzky. Nakoniec sa z celého projektu stal tunel a Amundsen sa ocitol v dlhoch. Amundsenove projekty boli príliš megalomanské a všetko sa začalo rúcať. Brat Leon, ktorý sa staral o jeho finančné záležitosti, v obave z osobného krachu, tiež prijal finančné sankcie proti Roaldovi a obaja sa rozhádali. Hjalmar Johansen pol roka po návrate z južného pólu spáchal samovraždu.

Expedícia okolo Ruska #

Dôvodom Amundsenovho finančného krachu bola aj expedícia s novou loďou, ktorú pomenoval po manželke nórskeho kráľa Haakona, kráľovnej Maud. Nansen totiž požičal Fram Amundsenovi pod dvoma podmienkami: 1. aby vzal so sebou Johansena  2. aby potvrdil jeho teóriu driftu na severný pól. 

Po návrate z južného pólu Nansen verejne vyzval Amundsena dodržať sľub a Amundsen ako čestný Nór a správny chlap vyrazil. Vyplávali ešte pred koncom vojny z Tromsø Severovýchodným prielivom až k Čeljuskinovmu mysu, ktorý je najsevernejším bodom Tajmyrského polostrova. Taktiež najsevernejším bodom celej Sibíri a najsevernejším bodom euroázijského kontinentu. Pre zaujímavosť, najsevernejším bodom Európy je mys Fligeli na Rudolfovom ostrove v Zemi Františka Jozefa, kde som pristál s výpravou v roku 2013.  

Prvý okolo Čeljuskinovho mysu preplával švédsky aristokrat Adolf Erik Nordenskiöld.  Amundsen ani v zamrznutom teréne nezaháľal a s partiou preskúmavali okolie. No zopárkrát padol, mal problémy s ramenom, prepadol sa a skoro sa utopil v studenej vode. Dokonca ho napadol ľadový medveď a stopy po jeho drápoch mu ostali navždy na chrbte. Jeho druhovia mu dvakrát doslova zachránili život.

Maud však v septembri 1918 zamrzla v ľade a to na celý rok. Keď sa uvoľnila, plavila sa iba jedenásť dní do Čaunského zálivu v krajine Čukčov a pri ostrove Ayon opäť zamrzla. Bola to strašná pakáreň, a keď loď konečne doplávala do Nome, časť posádky odmietla pokračovať. Dvaja čo opustili výpravu na bežkách zahynuli. Ich expedícia bola iba treťou v histórii ľudstva, ktorá Severovýchodný prieliv pokorila. Amundsenovi sa zrejme zdalo, že toto by už Nansenovi mohlo stačiť. Vrátil sa domov, ale Maud pod vedením polárnika Haralda Ulrika Sverdrupa pokračovala v (neúspešnom) driftovaní na severný pól až do roku 1925. Strávili takto sedem rokov v ľade- čakaním.

Klamár, barbar a zvrhlík #

Nebol to veľký úspech, dlhy sa kopili a prenasledovanie slávneho cestovateľa médiami pokračovalo. Amundsen vo svojich memoároch narieka, že mnohí Nóri, ktorí ho nedávno uctievali a lichotili mu, teraz o ňom šíria tie najsmiešnejšie klebety. Tlač, hladná po škandalóznych senzáciách, sa do neho zahryzla. Medzi výmyslami novinárov bolo aj obvinenie, že dve čukčské dievčatá, ktoré priviedol do Nórska, boli jeho nemanželské deti. V tej prudérnej dobe to bolo ako obviniť dnes človeka z pedofílie.

V Británii mu už dlhšie vyčítali, že on zavinil smrť Scotta a celej jeho výpravy. Hovorili, že hrdinami dobytia južného pólu boli psy a nie Amundsen. Pritom Amundsen sa vždy o Scottovi vyjadroval s najväčším rešpektom a nikdy o ňom nepovedal ani jedno krivé slovo. Vážil a ctil si svojho súpera. V roku 1957 inak na južnom póle otvorili polárnu stanicu, ktorá nesie ich spoločné meno: Amundsen–Scott South Pole Station. Na tomto krátkom videu, kde som na južnom póle nadšený aj v tridsaťstupňových mrazoch, túto mohutnú americkú polárnu stanicu vidíte za mnou vpravo.

Pikoškou je, že toto video z južného pólu sme natáčali o polnoci.

Každopádne, nie všetci sa Amundsenovi otočili chrbtom. A on sám neklesol na duchu. Cestoval, prednášal, publikoval reportáže, články v novinách, aby si zarobil nielen na krytie dlhov, ale aj na ďalšiu polárnu výpravu a výskum. 

Skutoční prví objavitelia #

Keď hovorím vyššie o predchodcoch Amundsena, musím okrem Nansena a Shackletona spomenúť tých, čo boli stovky rokov pred nimi – Inuitov, Vikingov a Polynézanov. Podľa ústnych legiend Polynézania videli ľadovú krajinu na juhu niekedy v siedmom storočí. Vedci sú stále náchylnejší im veriť. Keď som bol v roku 2004 druhý raz na Cookových ostrovoch a dostal som sa na ostrov Aitutaki, rozprávali mi príhodu o hrdinovi menom Hui Te Rangiora, ktorý sa na svojom kanoe dostal ďaleko na juh niekde k Rossovmu pobrežnému ľadu, vraj až za južný polárny kruh, kde sa plavil v čistej tme. 

O pár storočí neskôr výpravu do krajiny ľadu zopakoval podľa legendy Maor Tamarereti. Väčšina z výpravy zahynula, ale dvaja preživší podali správu.

Už Aristoteles predpokladal, že existuje neznáma krajina na juhu (Terra Australis Incognita), ktorá našu planétu vyvažuje. Ptolemaios si túto krajinu predstavoval ako úrodnú zem, ktorá uzatvára Indický oceán. Kartografi ju teda začali zakresľovať do máp, aj keď ju nie a nie nájsť, a tak postupne Terra Australis storočiami zmenšovali.

Pobaltský Nemec v službách cisárskeho Ruska, Fabian Gottlieb von Bellinghausen, uvidel biele masy kontinentu 27. januára 1820. Bellinghausen dokazuje, že Rusko nebolo vždy také zaznávané. K ruským kadetom sa prihlásil, keď mal desať rokov, v škole si zrušil šľachtický titul von a poruštil si meno, lebo Rusko obdivoval. Zúčastnil sa na prvej ruskej plavbe okolo sveta. O rok neskôr zazrel ostrov, ktorý pomenoval podľa ruského cára Petra I. Dnes ostrov patrí Nórsku a nachádza v Bellinghausenovom mori. 

Tri dni po Bellinghausenovi zahliadol Antarktický polostrov Ír Edward Bransfield a koncom toho istého roka, 17. novembra, vstúpil na Antarktídu americký lovec tuleňov Nathaniel Palmer. Britský polárny historik A. G. E. Jones vo svojej štúdii Antarctica Observed z roku 1982 dospel k záveru, že objaviteľom hľadanej Terra Australis bol z týchto troch práve Bellinghausen. On si svoj objav neuvedomoval a ešte v apríli 1820 si do denníka napísal „medzi Sandwichovými ostrovmi a Novým Holandskom (dnešná Austrália) som nenašiel dôkaz o žiadnej veľkej južnej krajine.”

Mytológie severu #

Národy severu sa dokázali zžiť s krutou prírodou. Podľa mytológie vlastné prostredie považovali za bezpečné a všetko ostatné naokolo za extrémne nebezpečné územie nikoho. Garðar Svavarsson sa okolo roku 800 vypravil na Orkneje, aby si tak mohol nárokovať na dedičstvo svojej manželky, a náhodne objavil Island. No až Flóki Vilgerðarson ostrov pomenoval Island (krajina ľadu) a nasťahoval sa sem. Aký ohromne ťažký život to bol, si viete predstaviť, ak si pozriete série Vikings na Netflixe, kde bláznivého inovátora Flókiho vynikajúco stvárnil Gustaf Skarsgård. Vyhnanec Erik Thorvaldsson (Erik Červený) objavil okolo roku 986 Grónsko a aby prilákal ďalších osadníkov, marketingovo prikrášlil najväčšiemu ostrovu sveta meno (Zelená krajina), ktoré mu takto mylne ostalo do dnešných čias. Jeho syn Leif nazývaný aj Šťastný, bol veľmi pravdepodobne prvým Európanom, ktorý v roku 1021 doplával do Ameriky a nazval ju Vinland, krajina vína. Od týchto čias panovala teda o severe predstava, že tu nie je iba ľadová pustatina, ale že sa tu nachádzajú akési oázy plné lesov (Markland) a zelene (Greenland).

Vkročiť presne na severný pól je ako stúpiť na tieň letiaceho vtáka. Ľuboš Fellner

Robert Edwin Peary si 6. apríla 1909 v presvedčení, že dobyl severný pól, do denníka sklamane zapísal, že tu nenašiel žiadnu pozoruhodnú prírodnú scenériu, ale iba bielu prázdnotu. Hľadel teleskopom k obzoru, či nezahliadne pevninu, ale nenašiel absolútne nič. A v tomto mal pravdu, na severnom póle nie je nič. Iba vrstva ľadu, pod ktorou sú štyri kilometre slaného mora. V blogu o polárnikovi Nansenovi naše hľadanie severného pólu popisujem, ako snahu stúpiť na tieň vtáka, letiaceho nad hlavou. Nie je tu pevnina, ľady sa tu neustále hýbu, a tak sa presne na milimeter nachádzate na severnom póle naozaj iba chvíľočku. Hneď vás to zas odplaví... 

Inuiti, ktorí Pearyho doprevádzali nemali pre jeho expedície pochopenie. Lovnej zvery bolo viac na juhu a nechápali, načo sa ten obor trepe ďalej, keď tam nič nie je. Peary dosiahol severný pól po dvadsiatich troch rokoch a ôsmich pokusoch. Išlo o obrovské ľudské nasadenie a prejav skutočného fanatizmu.

Robert Peary sa zo svojho objavu dlho netešil, lebo si naňho nárokoval aj Frederic Albert Cook, ďalší lekár (spomínal som pri Gerlacheovej výprave vyššie) a dobrodruh, ktorý ho vraj objavil rok pred ním (21. apríla 1908), ale svetu to dal vedieť až v septembri 1909.

Do dnešných čias nie je o tomto spore rozhodnuté, ale zdá sa, že ani jeden presne na póle nestál.

Na severnom póle stála prvá noha človeka pod vedením Alexandra Kuznecova. K tejto informácii sa ťažko dopátrate, ale je to tak. 24 sovietskych vedcov v troch lietadlách tu pristálo 23. apríla 1948. Prvá pozemná výprava oficiálne stála na severnom póle až 19. apríla v roku 1968 pod vedením Američana Ralpha Plaisteda, ktorý sa sem dopravil na snežnom skútri.

Amundsen na severnom póle #

O tom, že bol Amundsen prvý na južnom póle, sa všeobecne vie. O tom, že bol zrejme prvým človekom nad severným pólom sa nevie. V roku 1925 sa Amundsen rozhodol uskutočniť skúšobný let lietadlom na severný pól zo Svalbardu. Ako to asi vyzeralo, si viete predstaviť keď si pozriete film Amundsen na Netflixe. Týmto letom totiž film začína. Na financovanie expedície sa prihlásil americký milionár James Ellsworth, ak Amundsen na pól zoberie jeho syna Lincolna. Na severný pól vyrazili na dvoch hydroplánoch, no jednému z lietadiel začal zlyhávať motor. Vo filme vidieť, ako musel Amundsen núdzovo pristáť. Jeden hydroplán bol pokazený, druhý potreboval opravu. Členovia expedície strávili medzi ľadom dvadsaťštyri dní, kým sa im podarilo problém odstrániť a pripravili si odletovú dráhu. Dostali sa až na 88° severnej zemepisnej šírky. Pre porovnanie Nansen sa (ale po vlastných) dostal najsevernejšie na 86°, 13‘ 6’‘ severnej zemepisnej šírky.

Vrátili sa, ako povedal Amundsen, „so smrťou ako ich najbližším susedom“. Našťastie sa cesta skončila dobre.

Polárny archív, ktorý strážia ľadové medvede

Pozrite si krátke video o tom, ako sme uložili zážitky z prvých tridsať rokov slobodného cestovania do jaskyne na Špicbergoch.

Špicbergy, odkiaľ Amundsen odlietal, patrili Nórsku iba päť rokov. Mňa ich návšteva nadchla. Viac ich popisujem v blogu o polárnikovi Fridjofovi Nansenovi včítane fotografií hotelov a reštaurácií. Špicbergy sú maximálnou exotikou a pritom sa dajú realizovať naozaj komfortne a určite ich zvládnete. Je to podľa mňa výborný tip. Inšpirujte sa: zájazdy na Špicbergy.

Po návrate domov ich slávnostne vítali. V Oslofjorde v prístave Horten spustili Amundsenov hydroplán, členovia leteckej expedície doň nastúpili, vzlietli a pristáli v prístave v centre Oslo. Privítal ich dav tisícok jasajúcich ľudí. Bolo to 5. júla 1925. Zdalo sa, že všetky útrapy Amundsena sú minulosťou. Stal sa opäť národným hrdinom.

Medzitým Ellsworth po dlhých rokovaniach kúpil vzducholoď s názvom Norge (Nórsko). Vedúcimi výpravy boli Amundsen a Ellsworth. Na post kapitána bol pozvaný tvorca vzducholode Talian Umberto Nobile. Tento inžinier neskôr pracoval pre fašistu Benita Mussoliniho a do parlamentu bol zvolený za komunistickú stranu. „Keď nastúpil na vzducholoď, na kabáte mal toľko metálov, až sme mysleli, že nevzlietneme,“ glosoval vtipne Amundsen.

Let cez arktickú panvu zo Špicbergov na Aljašku cez severný pól trval iba 72 hodín. Norge vyrazila zo Špicbergov 11. mája, o deň neskôr 12. mája 1926 bola nad severným pólom (90° 00‘00‘‘) a 13. mája pristála v mestečku Teller. Po pristaní na Aljaške vzducholoď rozobrali, zbalili a presunuli sa loďou do Nome a odtiaľ parníkom na juh do Seattle. Návrat cestovateľov bol triumfálny. Transkontinentálnym expresom prešli cez Spojené štáty zo západu na východ. Na staniciach ich davy ľudí vítali kvetmi. V New Yorku slávnostnému stretnutiu predsedal Richard E. Byrd, ktorý sa práve vrátil zo Svalbardu do vlasti. Byrd tvrdil, že jeho výpravy boli prvé, ktoré letecky dosiahli severný aj južný pól. Jeho tvrdenie, že dosiahol severný pól, je sporné.

Kontroverzný koniec #

12. júla 1926 Amundsen a jeho priatelia dorazili parníkom do nórskeho Bergenu. Tu ich privítali ohňostrojom z pevnostných zbraní. Ako víťazi jazdili ulicami Bergenu v daždi kvetov za nadšeného potlesku obyvateľov mesta. Z Bergenu do Oslo sa pozdĺž celého pobrežia parník, na ktorom sa plavili, stretával s flotilami vyzdobených lodí. Po príchode do Oslo sa preplnenými ulicami previezli do kráľovského paláca, kde ich slávnostne prijali.

Zdalo sa, že Amundsen uskutočnil všetky svoje plány, jeho sláva v Nórsku zatienila slávu Fridtjofa Nansena, ktorého Amundsen vždy uctieval, a sám Nansen ho verejne uznával ako veľkého polárnika. Ale oslavy prešli, potlesk a ohňostroje utíchli, kvety uschli, prišli všedné dni. Triumfálny let priniesol Amundsenovi nielen slávu, ale aj veľké dlhy. A opäť bolo treba zarábať prednáškami, knihami, článkami.

V roku 1927, keď dokončil svoju autobiografickú knihu Môj život, Amundsen napísal: „Chcem sa priznať čitateľovi, že odteraz považujem svoju výskumnú kariéru za skončenú. Bolo mi dané, aby som splnil to, čo som si zamýšľal. Táto sláva mi stačí.”

Koniec veľkého polárnika prišiel náhle. Roald Amundsen sa 18. júna 1928 rozhodol letieť zachrániť posádku expedície Italia, ktorá mierila k severnému pólu. Čoskoro bola rádiová komunikácia s jeho hydroplánom prerušená. Amundsen, najväčší polárny bádateľ z hľadiska rozsahu výskumu, pri snahe zachrániť svojich druhov, polárnikov zomrel. 

Smrť prišla šestnásť rokov po Scottovi. V posledných rokoch života bol kontroverznou postavou, ktorá sa hádala s väčšinou svojich starých spoločníkov. Nerozprával sa ani s bratom Leonom, ktorý sa celý život staral o jeho financie a ohromne ho podporoval zo základného táboram ba dokonca mladému Amundsenovi zachránil život, keď si ešte v Nórsku skúšali zimné prechody na bežkách. Amundsen zomrel vlastne veľmi osamelý.

Amundsen nemal dôvod riskovať takto svoj život a rozhodne nemal dôvod hľadať muža, ktorého nemal v láske – talianskeho kapitána Umberta Nobileho. Aj lietadlo, ktoré Amundsen použil na hľadanie, nebolo navrhnuté pre arktické podmienky a spadlo niekde v Nórskom mori. Nikdy sa nenašlo.

 Je však dôležité si uvedomiť dve veci. Amundsen zomrel v snahe zachrániť iných. Amundsenovi nešlo nikdy o drobnosti, ktoré riešia bežní ľudia, bol to muž veľkých činov. Človek, ktorý nasadzuje svoj život prakticky neustále, má posunutý prah vnímania problémov. Kde jeho blízki šediveli a nevideli východisko napríklad z obrovských dlhov z expedícií, on zostával chladným. Bežný život ho nudil a neviditeľná sila ho neustále hnala k ďalším dobrodružstvám.

A treba zároveň vnímať, že bol národovcom, ktorý neznámemu, chudobnému štátiku (vtedy Nórsko o svojej rope netušilo) veľmi v začiatkoch pomohol. Pomáhal mu dodať sebavedomie a doslova identitu.

 Amundsen bol veľký človek a pokojne tu môžem povedať, že nielen žil, ale aj zomrel ako skutočný hrdina. Česť jeho pamiatke!

TOP cestovatelia sveta

TOP cestovatelia sveta

Fernão de Magalhães, Marco Polo, Roald Amundsen, Ernest Shackleton,…

Zobraziť

Amundsen veľa prednášal a vzdelanci za prednášky človeka, ktorý TAM skutočne bol, veľa platili. Ak si nájdete niekedy hodinku a pol, pozývam vás pozrieť si moju prednášku o cestách na severný a južný pól. Grátis =)

 Odporúčaná literatúra a filmy:

Vynáranie, James Cormac
Amundsen, Ravn Lanesskog
The North Water, Andrew High

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu, ale na južný pól sa mu vtedy nepodarilo dostať. O rok na to však dobyl pól severný. 

20. januára 2019 stál konečne aj na póle južnom. O pár dní na to už ukladal zážitky našich klientov do jaskyne v najsevernejšom meste sveta Longyearbyen. Obrovskú vzdialenosť z juhu našej planéty na sever prekonal za týždeň. Myslel pri tom na Amundsena, ktorého výpravy trvali roky.

Na Antarktíde nechal Ľuboš osadiť návestník Bratislavy so slovenskou vlajkou. So vzdialenosťou 13 250 km ide o najvzdialenejší smerovník Slovenska na svete. 

Prvá Slovenka dorazila na severný pól pod jeho vedením. Prvá slovenská žena sa s Ľubošom postavila aj na pól južný. Podobne ako Amundsen je presvedčený, že sa hodnotia činy.

Dlhodobo putuje po stopách významných cestovateľov, o ktorých čítal v mladosti a ktorým týmito blogmi prejavuje svoju úctu.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Južný pól 

Zo zájazdu:

Ľuboš Fellner

Posledná úprava článku | Prečítané: 651

Mohlo by Vás zaujímať

Azylový dom v Bratislave pre ukrajinských utečencov Prémiový blog

Prémiový blog Azylový dom v Bratislave pre ukrajinských utečencov

„Táto vojna bude tri roka,“ hovorí mi moja ukrajinská upratovačka Oľga. Chodí k nám domov a už vie lámane po slovensky. Upratuje dobre, vždy ju v…

Roald Amundsen - cestovateľ, objaviteľ Prémiový blog

Prémiový blog Roald Amundsen - cestovateľ, objaviteľ

Prvý na južnom póle a zrejme aj prvý na severnom. Keďže som sa bezmála narodil ako Nór, mám k Amundsenovi úzky vzťah a tento blog píšem od srdca.

So Štefánikom okolo sveta Prémiový blog

Prémiový blog So Štefánikom okolo sveta

Štefánik sa bežne vníma najmä ako generál - zakladateľ česko-slovenského štátu. Je nám potešením prezentovať vám ho ako CESTOVATEĽA a pozývame…

Ľuboš Fellner 38 min. čítania
Po stopách najväčšieho polárneho dobrodruha Prémiový blog

Prémiový blog Po stopách najväčšieho polárneho dobrodruha

Ernest Shackleton - môj hrdina, môj vzor v nezlomnosti, odvahe a serióznosti. V histórii cestovateľstva nenájdete zrejme ambicióznejšie výpravy a…

Severný pól a arktický diplomat Fridtjof Nansen Prémiový blog

Prémiový blog Severný pól a arktický diplomat Fridtjof Nansen

Hrdina severných polárnych oblastí. Dobrodruh, vedec, nudista, nositeľ Nobelovej ceny. Po stopách Fridtjofa Nansena som putoval od Osla cez…

Výšková choroba a aklimatizácia Prémiový blog

Prémiový blog Výšková choroba a aklimatizácia

Prekvapujúco to nie je nedostatok fyzickej pripravenosti, ale výšková choroba, ktorá zabráni ľudom dostať sa na vrchol Mont Blancu, Kilimandžára,…

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

E

Polárne oblasti   Európa  

Čukotka, Rusko

01.07. → 11.07. +1 termín

náročnosť

11 dní

Trvanie

3240
K

Ázia   Európa  

Sibír, Mongolsko, Rusko


náročnosť

8 dní

Trvanie

1942
K

Ázia   Európa  

Sibír, Mongolsko, Rusko, Čína


náročnosť

14 dní

Trvanie

2970
K

Amerika  

USA, Kanada


náročnosť

9 dní

Trvanie

2670