Južná Etiópia - kmene rieky Omo

Ešte pred niekoľkými desiatkami rokov bolo komplikované a svojim spôsobom nebezpečné sa sem dostať. Keď sa už do oblasti dolného toku rieky Omo dopravíte, po prekročení tejto hranice sa začnú objavovať muži, pastieri, ktorí nosia zbrane. Sprvu nekomfortný pohľad, ktorý sa zmení na bežnú vec a prestanete ju evidovať. V minulosti, keď ste zavítali do oblasti, kde na bielych návštevníkov miestni ľudia neboli zvyknutí, často zbrane otočili proti nim a z času na čas aj použili.

V dnešnej dobe je návšteva týchto ľudí bezproblémová a aj napriek puškám a samopalom, ktoré miestni majú, je tu bezpečne. Zbrane majú na ochranu svojich stád a napájadiel. Medzikmeňové konflikty sú tu stále bežnou súčasťou života, ale turistov sa netýkajú a odohrávajú sa v oblastiach, kam ani bežní turisti nechodia. Rozvoj infraštruktúry umožnil cestovanie aj do oblastí, ktoré boli v nedávnej minulosti neprístupné.

Cesta, ktorá vedie z Addis Abeba smerom na juh až do mestečka Omorate na hranici s Keňou, umožnila aj bežným turistom objavovať krásu a zaujímavosti tohto odľahlého regiónu. Do veľkej miery je cesta asfaltová a rozvoj je nezastaviteľný. Poďte sa do krajiny tradičných kmeňov pozrieť, pokiaľ žijú svojím, pre nás zaujímavým spôsobom.

Títo ľudia žijú v krajine, ktorú tvorí 60 % nížinná, 5 % vrchovina a hory a 35 % púštna krajina. Práve pre nehostinné prostredie si dokázali miestni ľudia udržať tradičný spôsob života. Tým, že je krajina nehostinná, neláka novopríchodzích zo severu, aby túto oblasť osídľovali. Aj keď s príchodom infraštruktúry sa do dedín a mestečiek dostávajú aj iní ľudia, stále je to len malá hŕstka oproti pôvodným obyvateľom. V celej oblasti údolia rieky Omo - aj za hranicami dolného Omo žije viac ako 16 etnických skupín.

Rozdelení sú do dvoch hlavných jazykových skupín: Nilo-saharská (Nilotická) a Afro-asiatická, do ktorej spadá Kušitská a endemická Omotická vetva. Toto rozdelenie ich v určitých momentoch spája alebo rozdeľuje. Nájdeme tu tak čiastočne príbuzné kmene, ktoré majú spoločný jazykový základ, ale relatívne veľké vzdialenosti a dlhodobá odluka ich aj napriek príbuznosti oddelila natoľko, že majú aj jazyk odlišný do takej miery, že si prakticky nerozumejú.

Jednotlivé kmene sa rôzne prispôsobili životu v nehostinných podmienkach polopúštnej až púštnej oblasti. Tí, ktorí majú svoju domovinu v blízkosti rieky ju využívajú ako zdroj obživy, tí ktorí žijú od rieky ďalej majú tvrdšie podmienky, ktoré sú často nepredvídateľné a sú závislí len od zrážok. Obyvatelia horských oblastí majú miernejšie podmienky a krajina je na pohľad prívetivejšia. Všetci sú však závislí na pravidelných záplavových dažďov, ktoré prinášajú najviac vlahy a rieka vtedy prináša najviac živín. Vďaka dažďom sú schopní dopestovať si rôzne plodiny v závislosti od oblasti, kde žijú.

Hovädzí dobytok, kozy a ovce sú pre väčšinu kmeňov kľúčovým zdrojom obživy a prejavom bohatstva. Využívajú ho na dojenie mlieka, odoberanie krvi ako obživy a platbu za nastávajúcu manželku. Mladí muži často musia chodiť s dobytkom za pastvou a k napájadlám. V období sucha sú to veľké vzdialenosti, pri ktorých často prekračujú hranice susedných kmeňov.

Dobytok cmajú elkovo prispôsobený miestnym potravným možnostiam a rastlinným druhom a často ho delia na menšie čriedy, aby neprišlo k nadmernému spásaniu a šíreniu chorôb. Práve pasienky a napájadlá bývajú dôvodom na medzikmeňové boje, ktoré sú hlboko zakorenené v miestnej kultúre. S príchodom strelných zbraní nabrali tieto boje o pôdu a vodu na nebezpečenstve.

Aj napriek tomuto ťažkému životu má každý z kmeňov svoje vlastné „módne“ doplnky, často sa obliekajú do farebných odevov a používajú množstvo pestrých a zaujímavých ozdôb a „šperkov“. Vďaka týmto kmeňovým tradíciám v obliekaní (alebo nahote?) a zdobení je možné jednotlivé skupiny od seba odlíšiť a rozoznať. A práve táto variabilita na tak malom území je unikátna aj na africké pomery, a preto je pre nás taká atraktívna. Pozrime sa bližšie na jednotlivé kmene.

Meno kmeňa sa tiež píše Hamer a príslušníci žijú východne od južnej časti povodia Omo. Žijú v polosuchej až suchej krajine, kde hlavne pasú svoj dobytok. Ženy svojím zovňajškom nápadne pripomínajú ženy namíbskeho kmeňa Himba. Tieto dva kmene však nemajú veľa spoločného, keďže Himba patrí do jazykovej skupiny Bantu z oblasti riek Niger-Congo. Po príchode do južného Omo budú hamarské ženy tie, ktoré si všimnete najskôr.

Na skrášlenie svojho zovňajška používajú zmes kravského tuku a hlinky (okry). Tú dovážajú a predáva sa na trhu. Túto zmes si aplikujú najmä do svojich elaborovaných účesov, avšak mnoho dospelých žien sa natiera touto zmesou po celom tele. Okrem toho sa obliekajú do kozích koží, ktoré majú ovinuté okolo bedier. Ako doplnok najčastejšie používajú korálky čiernej a červenej farby. Susední Banna zasa modré a čierne.

Vydaté ženy nosia veľký, kožený náhrdelník zdobený mušličkami a korálkami. Okrem neho majú aj okolo hrdla kovové „obruče“. Pokiaľ sú dva, je to druhá, tretia alebo štvrtá žena. Pokiaľ k nim ako doplnok má žena ešte „bignere“, znamená to, že je prvá manželka. Bignere je hrubý, kovovo-kožený náhrdelník s typickým výstupkom smerom dopredu.

Žijú v akýchsi dedinách, ktoré sú tvorené viacerými rodinami, často pokrvne spriaznenými. Keď začnú stavať dedinu, prvý dom je postavený pre ženu a deti. Potom sa vybuduje ohrada a doprostred sa postaví menšia pre dobytok. Ako sa rodina rozrastá a pribúdajú manželky a deti, dostavujú sa podľa pravidiel ďalšie domy.

Muži často spávajú v strede dediny v blízkosti dobytka. Domy sú stavané z pevných driev, ktoré sú ohnuté a v strede zviazané, pokryté sú snopmi trávy a v období dažďov sa prekrývajú rohožami. V dnešnej dobe je vidno aj modernejšie materiály, ako je plast. Každý z rodiny má svoju prácu. Deti sa od veku 6-7 rokov učia to, čomu sa budú venovať aj v dospelosti. Dievčatá sa učia starať o domácnosť. Súčasťou toho je upratovanie, varenie, nosenie vody, staranie sa o príbuzných, práca na políčkach, kde pestujú cirok (sorghum), kukuricu, tekvicu a strukoviny.

Chlapci sa starajú o kozy a ovce a chodia s nimi na pašu a k napájadlám. Mladí muži pomáhajú s ťažšími prácami na poliach a v dedine, strážia dobytok v dedine, chodia na nájazdy za dobytkom do susedných kmeňov. Starší muži s volmi/býkmi orú polia, pasú dobytok a zakladajú včelie úle, o ktoré sa starajú a zbierajú z nich med. V minulosti boli aj lovcami. Lovili menšie druhy ako sú divé prasatá, antilopy a podobne. Tieto zvieratá však už v tejto oblasti, kde Hamari žijú takmer neexistujú a tak aj táto časť tradičného života je minulosťou.

V tradičnej rodine majú rodičia silné slovo a deti sa do relatívne vysokého veku podvoľujú. Rovnako aj v ďalších pastorálnych kmeňoch, aj tu je pred svadbou potrebné vyplatiť veno manželkiným rodičom. Pretože mladíci nemajú ešte vlastné dostatočne veľké stádo, rodičia často nedovolia svadbu skôr ako v ich 30. rokoch. Ženy sa vydávajú približne v 17. roku života, a tak sú často výrazne mladšie ako ich manželia. Keďže mladíci nemajú dostatok dobytka na veno, ktoré môže byť v počte 30 kusov, časom si vytvorili aký systém dlhodobých úverov.

Mladý muž vyplatí určitú časť v dobytku a následne rodine svojej manželky spláca. Pokiaľ sa mu to nedarí, obracajú sa jeho rodinných príslušníkov a nárokujú si u nich. Takto zadlžený muž v podstate nemá možnosť zbohatnúť, keďže mu ihneď prichádzajú veritelia zobrať, čo sa mu narodí v jeho stáde. Iba bohatší muži tak majú možnosť mať viacero manželiek. Keďže muži bývajú výraznejšie starší ako ich manželky, tie ich často prežijú. Po smrti ich muža sa nevydávajú, ale stávajú sa hlavami svojich rodín a majú kontrolu nad majetkom svojho muža a jeho neženatých bratov a všetkých ich detí. Hovorí sa, že až tri štvrtiny žien sú vdovy.

Ich susedia, Karo a Banna, sú ich spojencami a často vznikajú medzi nimi manželstvá a iné spojenectvá. Majú podobné zvyky aj kultúru. Naproti nim sú ich nepriateľmi Dassanech a Nyangatom. S nimi vedú aj v dnešných časoch ozbrojené konflikty.

Pokiaľ sa mladý hamarský muž chce oženiť, musí absolvovať unikátny ceremoniál skákania cez býkov (ukule bulla). Tento rituál sa susedom z okolia oznamuje niekoľko dní vopred. Susedom odovzdajú pás kôry alebo kus lana, kde sú uzle. Každý predstavuje jeden deň pred rituálom a všetci tak vedia, kedy sa majú dostaviť. Pred ceremoniálom iniciovanému čiastočne oholia hlavu a telo si umyje prachom, aby zmyl svoje hriechy. Je potretý kravským trusom aby mal dostatok sily a omotaný kusmi kôry na duchovnú ochranu.

Uprostred spievajúceho a tancujúceho davu je vedľa seba postavených 15 až 20 kráv a volov, ktoré majú chrbty natreté ich trusom, aby boli šmykľavejšie. Nahý mladík má za úlohu rozbehnúť sa , vyskočiť na prvú kravu a postupne po každej prebehnúť a zoskočiť. Musí to zopakovať štyrikrát, aby bol ceremoniál uznaný. Pokiaľ padne, môže sa pokúsiť znova. Iba postihnutým a zraneným poskytnú priatelia pomoc. Pokiaľ sa mu to podarí, pridá sa k ostatným „Maza“, ktorí skákanie absolvovali v rámci posledných troch mesiacov. Oholia mu hlavu a stáva sa jedným z nich a obchádzajú ceremónie v širokom okolí, kam sú pozývaní.

Sestry iniciovaného mladíka sa nechajú od Maza vyšibať prútom. Nie je to však symbolická „šibačka“, ako sme zvyknutí od nás. Rany prútom sú silné a spôsobujú okrem bolesti aj skutočné rany, ktoré zanechajú mohutné jazvy. Nie je to považované za ublíženie, práve naopak. Každá správna hamarská žena by mala mať zjazvený chrbát. Je to ukážka skutočnej ženskosti a brat takejto ženy je jej zaviazaný.

Ona sa obetovala počas jeho iniciácie a ak potrebuje, je on na rade, aby sa pre sestru obetoval a pomohol jej v ťažkej životnej chvíli. Ukule bulla, skákanie cez býkov, je jedinečný zvyk a nepraktizuje ho žiadny iný kmeň. Odohráva sa najčastejšie po ukončení zberu úrody. Pokiaľ sa v tomto období ocitnete v oblasti obývanej Hamarmi, určite sa popýtajte, či sa niekde v okolí tento unikátny rituál nekoná.

Okrem takýchto veľkých udalostí sa konajú takmer každodenné stretnutia žien, mužov, spoločne či oddelene. Je sprevádzané spevom a tancom a v relatívne husto obývaných oblastiach je počuť spev z viacerých dedín v okolí.

Tento kmeň obýva zle prístupnú oblasť Národného parku Mago neďaleko mesta Jinka, ktoré je východzím miestom pre návštevu Mursiov. Sú prevažne pastieri, ale v čím ďalej tým viac sa venujú aj pestovaniu niektorých plodín. Dobytok je pre nich kľúčový a siaha to až tak ďaleko, že si dávajú meno podľa farby najobľúbenejších kusov zo stáda. Majú najväčšie stáda dobytka a sú tak považovaní za najbohatší z kmeňov povodia Omo.

V prípade, že sa mladý muž chce oženiť, jeho rodina musí zaplatiť jeho budúcim svokrovcom za nevestu. Najčastejšie je to 30 až 40 kráv. V dnešnej dobe sa k tomu pridáva aj zbraň. Toto je dôvod, prečo sú dievčatá pri narodení v rodine vítané. Jej otec si tak prilepší, čo sa týka počtu dobytka. Chlapcami ale tiež neopovrhujú, tí sa budú starať o dobytok a bezpečnosť rodiny a klanu.

Okrem dobytka si dopestujú aj plodiny, ako je cirok, kukurica, strukoviny a tabak. Práve cirok a kukurica tvoria hlavnú súčasť dnešného jedálnička - tak, ako aj ostatné kmene si z nich robia kašu. Táto kaša nahradila tradičnejšiu obživu, ktorá spočívala v mlieku a krvi kráv. Keďže Mursiovia prišli o obrovské množstvá dobytka, týmto spôsobom sa už nedokážu plnohodnotne uživiť.

Krv kravám pravidelne odoberajú v množstve a časovom intervale, ktoré im neublíži a zmiešajú ju s mliekom. Mäso je v ich jedálničku skôr výnimkou. Pokiaľ jedia mäso, býva najčastejšie kozie alebo jahňacie, keďže dobytok má funkciu majetkovej prestíže.

Mursiovia sú vysokí, so všeobecne agresívnou povahou. Muži sa obliekajú len stroho, často sú úplne nahí alebo majú cez rameno prehodený kus látky. Ženy nosia bedrové rúška. Vlasy si strihajú na veľmi krátko, často si hlavu oholia žiletkou a z krátkych vlasov si vytvoria rôzne ornamenty. Asi najznámejšou súčasťou ženského zdobenia sa je labret - hlinený disk, ktorý sa vkladá do narezanej spodnej pery. Je viacero teórií ohľadne tohto skrášľovania sa, najčastejšie spomínaná je tá o faktickom zohavení, aby ženy neboli lákadlom pre lovcov ľudí počas otrokárskych čias.

V modernej dobe už dievčatá nejavia taký záujem o labrety a táto súčasť kultúry je pravdepodobne postupne odsúdená na zánik. Labret sa totiž vkladá dievčaťu po tom, ako sa z nej stane žena. Najprv sa vloží menší disk z dreva z určitých druhov stromov, a tak je zároveň aj liečivý. Postupne sa disk zväčšuje a zamení sa za hlinený, často pekne zdobený. Muži aj ženy na svoje skrášlenie používajú skarifikáciu. Muži najčastejšie začnú pri dosiahnutí dospelosti na ľavom ramene a postupne pridávajú ďalšie a ďalšie.

Hovorí sa, že počet jaziev je počet zabitých nepriateľov, toto však nie je pravda a jazvy sú rozhodnutím každého muža. Ženy si skarifikujú najčastejšie hruď. Na tento typ „tetovania“ sa používa žiletka alebo iný ostrý nástroj a do rany sa votrie prach, ktorý jazvu zväčší, aby bola viditeľnejšia. Ženy aj muži nosia rôzne ozdoby, ako sú náhrdelníky, náramky a podobne.

Tradične sa náramky vyrábali zo slonoviny, sloních alebo žirafích chlpov. Na špeciálne príležitosti si ženy na hlavy robili sofistikované doplnky, ktorých častou súčasťou boli kly prasaťa bradavičnatého a podobne. Muži mali ako symbol bojovníka so sebou palicu určenú na Dongu (súboje), ale dnes ich nahradili samopaly AK-47.

Manželstvo u Mursiov môže mať štyri spôsoby: po dohode rodičov (tokoto gama), po vzájomnej dohode manželov (gama), manželka môže byť unesená (pisiyer) alebo zdedená (sermay). Svadba je veľká celospoločenská udalosť a podľa dôležitosti novomanželov a ich rodín je aj patrične oslávená. Tak ako aj v iných kmeňoch, pri tejto príležitosti je pobitý aj dobytok, nielen kozy a ovce.

Kmeň Mursi je známy spolu so Suri súbojom Donga. Pri tomto súboji dvaja súperi bojujú dlhou, tenkou palicou (donga). Informácie o tejto udalosti nájdete nižšie.

Ich najbližšími príbuznými sú Suri/Surma, ktorých považujú za najbližších a vznikajú medzi nimi aj občasné manželstvá. Pretože ich delí rieka Omo, nie je to také obvyklé. Ďalšími jazykovo a kultúrne príbuzné kmene sú Bodi a Nyangatom. Nie sú však žiadnymi spojencami a mier medzi nimi je veľmi krehký a prerušovaný. Práve týmto sú Mursiovia známi a vo všeobecnosti sú považovaní za nebezpečný kmeň, čo potvrdzujú ich susedia ,ale v ojedinelých prípadoch aj turisti.

V minulosti, pokiaľ nebol turizmus v oblasti rozvinutý ani do tejto malej miery, boli Mursi len sporadicky navštevovaní a často tieto návštevy sprevádzali konflikty. BUBO chodí do overených dedín, ktoré sú na okraji ich regiónu a miestni sú tu na prítomnosť turistov už viac-menej zvyknutí a vedia, že z nás budú mať osoh.

Do národného parku je povinný vstup s ozbrojeným sprievodom, a tak máme aj takto zariadenú bezpečnosť. Vďaka ich jedinečnosti, čo sa týka hlavne žien a ich labret, je tento kmeň veľmi vďačným cieľom fotografov. Tu sa pripravte asi na najviac záberov vo vašich fotoaparátov.

Majú rôzne mená - Dassanetch / Daasanach / Geleb / Marille / Geleba / Gabarich. Žijú v delte rieky Omo na severnom brehu jazera Turkana a v širšom okolí v Etiópii, Keni a Južnom Sudáne. Pôvodne žili na rozsiahlom území Kene a malého cípu dnešného Južného Sudánu, avšak od 50. rokov 20. storočia boli vyháňaní z oblastí v Keni, prišli o väčšinu územia, dobytka a členov kmeňa.

Ostávajúci ľudia sa prisťahovali bližšie k rieke, kde je väčšia šanca sa uživiť novým spôsobom, poľnohospodárstvom. Sú prevažne pastiermi, avšak vďaka naplaveninám z rieky bohatým na živiny si vedia v dnešnej dobe dopestovať množstvo plodín. Rieka a jazero sú taktiež zdrojom rýb. Jazero je v tejto časti hlavného prítoku so sladkou až brakickou vodou s množstvom rýb. Aj ich meno znamená „Ľudia z delty“. Napriek prítomnosti jazera a rieky je krajina bezútešná pustatina a smerom na juh a juhozápad je len púšť.

Pretože Dassanech nie sú „čistým“ kmeňom a absorbovali ľudí zo širšieho okolia, jednotlivé klany sa od seba výrazne odlišujú zvykmi a celkovou kultúrou. Majú striktne rozdelené územie, kde žijú a každý klan má svoje povinnosti voči celému kmeňu. Napríklad klan Turat je známy svojimi schopnosťami liečiť a starať sa hlavne o ľudí z kmeňa, ktorí majú popáleniny od ohňa.

Rovnako majú moc nad hadmi a vedia udržať nepriateľov od ich stád. Galbur je známy ako krokodílí klan. Majú moc na vodou a krokodílmi. Iní sa venujú liečeniu uštipnutí škorpiónmi, infekciám očí či problémom svalstva. Hlavným zdrojom obživy je kukuričná kaša s mliekom, ryby a občas krokodílie mäso.

Ženy aj muži sa obliekajú do farebných látok a dopĺňajú ich rôznymi ozdobami, náramkami, náhrdelníkmi a podobne. Muži so sebou často nosia malé drevené stoličky, ktoré slúžia aj ako akýsi vankúš. Toto je vo všeobecnosti obľúbený doplnok v celej oblasti Omo.

Genetické štúdie vravia o príbuznosti k Nilo-saharským kmeňom z Tanzánie alebo kmeňom, ako sú napríklad kenský Pokot. Migráciou do oblasti dnešnej Etiópie prijali kušitský jazyk. Stále si však zachovali svoj hlavný spôsob života, a to je pasenie stád dobytka. Okrem kráv chovajú aj ovce, kozy, osly a v niektorých oblastiach aj ťavy. Tí, ktorí prídu o svoje stáda, sa stávajú chudobnými (Dies) a často sa sťahujú bližšie k jazeru a rieke, kde sa môžu živiť pestovaním, rybolovom a lovom krokodílov. Tých lovia z vydlabaných kanoe. V tichosti pádlujú a baterkou hľadajú svietiace oči. Keď sa priblížia na dosah, krokodíla harpúnujú.

Žijú v menších či väčších dedinách. Tie väčšie môžu mať aj niekoľko stoviek až tisícok obyvateľov. Každá rodina má svoju malú akoby dedinku a viacero takýchto rodín má veľkú spoločnú ohradu. Každá rodina má miesto pre svoj dobytok a uprostred (medzi domami) aj pre menšie zvieratá, ako sú kozy a ovce. Každý dom má v strede miesto, kde sa spí na rohožiach. Okrem spánku a počas obdobia dažďov pri skrývaní sa pred nepriaznivým počasím sa celý život odohráva vonku. Ľudia tak trávia čas spolu.

Tak ako aj u ostatných pastierov, aj u Dassanechov sa ženy a dievčatá starajú o domácnosť a chlapci a muži o lov a pasenie stád. Na poliach pracujú spoločne. Spoločne aj oslavujú. Jeden z najdôležitejších rituálov je Dimmi. Je to akési požehnanie mužov a ich prvorodených dcér. Každý klan má na tento ceremoniál určené miesto. Požehnanie sa robí hromadne a každá rodina, kde má muž dcéru vo veku 8-10 rokov, sa zúčastní. Privedie sa dobytok na porážku a následnú hostinu. Muži a dievčatá sú vyparádení. Požehnanie robí skupina starešinov. Hlavným cieľom je zabezpečiť dievčatám plodnosť v budúcom živote.

Ich otcovia sa stávajú starešinmi, a tak je tento rituál dôležitejší pre nich. Dievčatá aj chlapci absolvujú obriezku približne vo veku 12 rokov. Pokiaľ nie je dievča obrezané, je považované za chlapca, ba dokonca za zviera. Nemôže sa vydať, mať deti a žije na okraji spoločnosti. Obriezka sa koná v dome matky, alebo v susednej dedine. Po obriezke dostane, teraz už žena, kyslé mlieko a náhrdelník. Od tohto momentu je považovaná za ženu a môže nosiť sukňu z kozej kože. Bohužiaľ, toto je stále súčasť ich kultúry, rovnako ako aj u ostatných kmeňov dolného Omo.

Dievčatá sa vydávajú v priemere okolo 16. roku života a existujú štyri druhy manželstva:

1. dohodnuté manželstvo rodičmi (darech)
2. manželstvo z „rozumu“ (garu-wagesa)
3. manželstvo únosom (seriti)
4. zdedením (ayodi)

Za manželku sa platí veno (kyota), ktoré je vyplácané podľa dohody v rôznej forme. Veno si potom rozdelí rodina nevesty, najväčšia časť pripadne otcovi. Chlapci absolvujú hromadnú obriezku (edimita). Tri mesiace žijú v dedine vybudovanej na tento účel. Oslavujú svoj vstup do dospelosti. Ich rodinní príslušníci im prinášajú jedlo a pitie. V deň samotnej obriezky sa stretnú na mieste, ktoré je pre tento rituál stanovené. Jeden po druhom sú obrezaní a na dobu hojenia odchádzajú k svojim rodinám.

Keďže sa Dasanechi ocitli v tejto oblasti sčasti nedobrovoľne, sú v obkľúčení kmeňov, ktorí sú ich nepriatelia. Bojujú o dobytok, pastviny a napájadlá s Turkanmi, Nyangatom aj Hamarmi. Najuvoľnenejší a najmenej konfliktný vzťah majú s kočovným kmeňom Gabra na juhovýchode.

Suri/Surma je kolektívne meno pre kmene Chai, Timanga a Suri Baale. Suri ako kmeň sú agro-pastorálni. Žijú na veľkom území na západnom brehu rieky Omo, v rovnomennom národnom parku aj mimo a ich oblasť zasahuje až do oblasti Južného Sudánu. Rovnako aj u ich príbuzných - Mursiov - je dobytok kľúčový. Vzťah ku kravám ako dôležitej súčasti majetku zachádza až tak ďaleko, že keď im niektorá z kráv uhynie, smútia za ňou ako za členom rodiny.

Počet kráv je dôležitý aj v hierarchii jednotlivých klanov a v rámci kmeňa. Pri pozdrave medzi dvomi mužmi je bežná otázka, koľko má kráv. Tak sú obaja zadelení a vedia, s kým majú do činenia. Preto mladí Surmovia neváhajú a vydávajú sa na lúpežné výpravy do susedných kmeňov, aby svoje stáda rozšírili. Okrem spoločenského statusu sú kravy dôležitým zdrojom obživy. Nie sú zabíjané kvôli mäsu, okrem výnimočných udalostí, kravy sú zdrojom krvi a mlieka. Mlieko sa dojí do nádob tradične vyrábaných z tekvíc. Rovnako sa do podobných nádob odoberá aj krv.

Krava, ktorá je na rade je chytená a zafixovaná. Každý majiteľ vie, ktorá krava je schopná v tom danom momente darovať krv. Je to podobné ako u ľudí, krv sa môže odobrať raz za 3 mesiace. Množstvo je podľa veľkosti zvieraťa, niečo medzi 0,5 a 3 litrami. Lukom a šípom je nastrelená žila na krku, odkiaľ do pripravenej nádoby krv odchytia. Po odbere do rany votrú zmes kravského trusu, hliny a liečivých rastlín a kravu pustia späť do stáda.

Krv sa musí miešať a piť čerstvá. Je možné ju zmiešať s mliekom, a tak zvýšiť jej výživovú hodnotu. Surmovia do dnešných čias do veľkej miery využívajú tento zdroj. Hlavne mladí bojovníci, ktorí chodia s dobytkom aj na niekoľkotýždňové pochody do dočasných kempov, aby boli v blízkosti dobrých pastvín a napájadiel.

Vzhľadom sú podobní Mursiom a ťažko ich rozoznať. U mužov je najčastejšia látka modrá, kdežto u Mursiov skôr zelená. Nie je to však pravidlo, skôr len zhoda okolností pri pohľade na väčšinu členov kmeňov. Na skrášlenie sa používajú rovnako ako Mursiovia skarifikáciu, rôzne ozdoby a ženy labrety. Rovnako aj u nich je na počiatku vložený malý, drevený kolík a po zahojení sa rozširuje, až je do otvoru možné vložiť hlinený disk. Aby sa do pery a úst labret zmestil, dievčatám odstránia aj dolné zuby.

Najväčšie labrety môžu mať priemer až 40 cm. Rovnakým spôsobom si vkladajú do ušných lalokov drevené alebo hlinené krúžky, ktoré s vekom rastú. Surmovia sa okrem iného často aj maľujú rôznofarebnými zmesami hliny a rastlinných výťažkov. Maľujú si tváre, ale aj telo. Toto umenie dotiahli do dokonalosti a podľa tohto ich dokážete odlíšiť od Mursiov, ktorí sa síce tiež maľujú, ale nie tak sofistikovane. Muži si taktiež svoje sily merajú počas Saginé (Dongy), palicového súboja (viď nižšie).

Žijú v dedinách, ktoré podľa oblasti môžu mať 40 až 1 000 členov. Najväčšie dediny majú viac ako 2 500 obyvateľov. Majú rovnostársky spôsob života. „Náčelníci“ (komoru) majú ceremoniálnu úlohu a aú rešpektovaní ako starešinovia. Nemajú však výkonnú moc a sú volení z významných klanov. Spomedzi Surmov už aj napriek odľahlosti ich regiónu niektorí hovoria amharsky (oficiálny jazyk Etiópie). So zavádzaním škôl v určitých častiach ich woredy (kraja), prichádza aj vzdelanie a niektorí vyštudovaní Surmovia zastávajú funkcie v lokálnej politike. Počas mojich návštev som sa dokázal so zopár Surmami, i keď jednoducho a základne, porozprávať po anglicky.

Podľa orálnych tradícií sa do súčasnej oblasti dostali Surmovia pred približne 200 rokmi z pobrežia Nílu, ktoré dnes obýva kmeň Dinka Bor. Rozdelili sa do dvoch vetiev, ktoré sa vydali rôznymi smermi. Jedna časť sa ocitla v dnešnom Sudáne. So sebou si priniesli aj tradičné náboženstvo. Ich hlavným bohom je Tumu. Nie je však považovaný za konkrétneho boha, je to skôr sila, ktorá ovláda všetko na zemi aj na nebi. Taktiež sa k nemu nemodlia a skôr sa len kontaktujú s touto „silou“, aby priniesla dážď, zdravie ľuďom a dobytku a dobrú úrodu.

Nie je tak vytvorený žiadny kult. Nemajú záujem o kresťanstvo ani islam. Veria si vo svoje a tak prechádzajú životom. Vyrábajú si amulety, ktoré ich chránia na cestách, fungujú ako „liek lásky“ a podobne. V hudobnom prejave často využívajú imitácie zvukov vtákov a iných zvierat  vyrábajú si jednoduché hudobné nástroje. Pri tanci je však hlavným sprievodom spev.

Po smrti sa telo považuje za nečisté a iba niektorí členovia určitých klanov môžu vykonať pohreb. Telo musí byť umyté ovčou krvou. Toto sa netýka mužov padlých v boji, ktorí sú ponechaní na bojisku a len sú zakrytí konármi. Smútok držia doma 5 dní a neveria v posmrtný život. Po dňoch smútku je bydlisko rituálne očistené krvou kravy alebo býka.

Hlavnými a úhlavnými nepriateľmi sú Nyangatom, ich jazykoví príbuzní. Najčastejšie ide o nájazdy Nyangatom v spojení s Toposa kmeňom zo Sudánu, za účelom ukoristenia dobytka. Vďaka modernej dobe a prítomnosti strelných zbraní často prichádzalo ku krvavým stretom s množstvom zranených a zabitých. V dnešnej dobe už je aj toto na ústupe a podobné strety sú skôr ojedinelé. Dnes začínajú kmene medzi sebou skôr obchodovať. Dizi je kmeň, ktorý na severe so Surmami susedí a oni boli častým cieľom pri nájazdoch za dobytkom zo strany Suri.

Surmovia na nich hľadia tak trochu zhora, lebo Dizi sú prevažne poľnohospodári a dobytok u nich nie je až taký dôležitý a početný. Aj napriek tomu sa Dizi dokážu chrániť, a tak je medzi nimi veľmi krehký vzťah. Dobré vzťahy majú s kmeňmi Jiye a Shangalla. Vo všeobecnosti sú Surmovia miernejší a ústretovejší k návštevníkom ako Mursiovia. Napriek tomu sú však oveľa menej navštevovaní, vzhľadom k menej prístupnej oblasti na západnej strane rieky Omo. Ak sa sem však už vydáte, sú priateľskejší a celkový zážitok z dlhšej návštevy môže byť iný.

Nepatrí síce do dolného Omo, ale je unikátny a v rámci celej oblasti stojí za zmienku. Celý kmeň je tvorený štyrmi hlavnými skupinami – Duuro, Fasha, Karati a Kholme. Žijú prevažne vo veľkých dedinách, svojim spôsobom mestách. V každom takomto meste žije približne 1 500 až 3 500 ľudí.

Takýchto miest je vo worede približne 35. Kultúrna krajina, ktorú obhospodarujú, je zapísaná na zozname UNESCO. Okrem fascinujúcich dedín tvoria aj terasovité polia, na ktorých pestujú rôzne plodiny. Konsovia žijú v oblasti s vyšším úhrnom zrážok, majú aj väčšie možnosti pestrosti plodín.

Hlavnou „atrakciou“ sú spomínané dediny. Základnou zložkou je rodina, ktorá si vybuduje svoje bývanie. Kamenno-drevené domy sú stavané bez pomoci betónu alebo iného pojiva. Na prízemí je zväčša miesto pre dobytok a hospodárske zvieratá a na prvom poschodí je obytná časť. V rámci malého a oploteného pozemku sa nachádza viacero menších stavieb slúžiacich ako špajze či komory. Oplotenie je drevené, ploty sú často 2 metre vysoké. Viacero takýchto rodín sa spája do väčšieho celku a môže obsahovať dvadsať až šesťdesiat rodín. Takéto „okrsky“ sa môžu spojiť do akéhosi mesta.

Najprv je vybudovaná najstaršia časť, ktorá je obohnaná kamenným múrom, ktorý môže byť až 3-4 metre vysoký. Slúži ako ochrana proti nájazdníkom. Pokiaľ sa k takejto dedine pripojí ďalšia časť, sú spoločne ohradené ďalšou, väčšou hradbou. Vo vnútri takéhoto opevnenia sú chodníky vedúce pomedzi jednotlivé domy/rodiny. Mestá sú budované často na vrcholoch kopcov, a tak tu býva zaujímavý terén a mestečká pripomínajú skôr dediny z fantasy románov a filmov. Každý z okrskov má spoločenské priestory a spoločenské budovy. Tie slúžia ako komunitné centrá, miesta zasadnutí rady starších a podobne.

Na námestíčku je pri založení dediny postavený stĺp z kmeňa stromu. Po 18 rokoch, čo je jedna generácia, sa k nemu pripevní druhý. Každú generáciu, to znamená každých 18 rokov, pribudne ďalší. Pri návšteve si tak môžete spočítať, koľko rokov uplynulo od založenia. Rada starších (starešinovia) sú volení zástupcovia, ktorí plnia úlohy poradného orgánu, ale aj ako výkon lokálnej moci a najnižší stupeň zákonodarstva. Starešinovia tak riešia drobné nezhody a potýčky, rozhodujú o komunite a jej plánovaní, napríklad poľnohospodárskej činnosti. Hlavnou obživou je pestovanie plodín, ako sú bežné druhy zeleniny, kukurica, cirok, strukoviny, ale aj stromy moringa, ktorého listy sa jedia a pripomínajú kapustu a ensete, falošný banán.

Nejedia žiadne vtáky (hydinu ani divoké) a ich vajcia, ani divinu. Chovajú kravy, kozy a ovce, mlieko z nich najčastejšie použijú na výrobu masla. Keďže nelovia divú zver, v menej osídlených oblastiach woredy Konso sa ešte stále v prírode môžete stretnúť s antilopami, zebrami, žirafami a podobne. V minulosti v regióne žili aj slony a nosorožce, rovnako ako aj levy. Leopard je stále hrozbou pre dobytok miestnych ľudí. Produkty z ich polí sú stále zdrojom príjmov a na miestnych trhoch vidieť predávať veľké množstvo poľnohospodárskych prebytkov. Okrem toho sa jednotlivé klany špecializujú na určité priemyselné odvetvie a vyrábajú veci z kovu, iní sú košikári, hrnčiari a podobne.

Med získavajú od polodivých aj domestikovaných včiel. Asi najznámejšími sú ich rezbárske práce. Sochy z dreva, ktoré sú akýmsi pamätníkom zosnulým, majú veľkú hodnotu a zachovalo sa ich relatívne málo. V minulosti boli tieto sochy/stély hojné a lemovali hlavné cesty a boli osadené popri múroch dedín. Dnes sa zachovali iba na niektorých miestach a najjednoduchšie ich je vidieť v múzeách. Určitá skupina farmárov sú aj rezbári, a tí stále tieto sochy vyrábajú. Malé verzie aj na predaj pre turistov.

Konsovia majú svojho boha, stvoriteľa sveta a všetkého živého, ktorý kedysi dávno žil medzi ľuďmi. Po nezhodách s ľuďmi sa rozhodol žiť ďaleko, ale aj napriek tomu stále zasahuje do ich života. Môže trestať hriešnikov, zosielať pohromy, rozhodovať o miestach, kde zaprší a kde nie. Je však aj milostivý a o svojich ľudí sa stará. Na druhej strane stoja zlý duchovia, ktorí žijú pod určitými stromami, v studniach a podobne a zasahujú dediny a ľudí hlavne v noci. Boh rozhoduje o živote a smrti a chráni ľudí aj pred zlými duchmi. Po smrti sa duša oddelí od tela a stáva sa duchom. Po smrti nie je žiaden trest alebo odmena v podobe neba alebo pekla.

Svadba je jedným z hlavným ceremoniálov. Mladíci od doby, kedy sa cítia silnými a zrelými na ženbu, chodia trénovať na námestíčko v centre dediny, kde je pri generačnom stĺpe položený kameň. Váži približne 50kg a každý, kto sa chce oženiť, musí byť schopný tento kameň dvihnúť nad hlavu a hodiť za seba.

Svadba býva dohodnutá rodičmi a väčšinou sa berú mladí v rámci dediny, ale nie rodiny. Muž sa nesmie presťahovať do iného okrsku a ostáva v blízkosti rodičov. Medzi Konsami je povolené mnohoženstvo, ale vzhľadom k požadovanému venu zo strany nevestiných rodičov je málo praktizované. Po smrti otca dedí všetok jeho majetok najstarší syn s výhodami aj záväzkami a musí sa postarať o jeho rodinu.

Konsovia boli už v dávnejšej minulosti okupovaní vojskami Menelika II. a boli začlenení do Etiópskej ríše. Nikdy neprebehol vážnejší pokus o kristianizáciu a začlenenia ľudí Konso do Tewahedo náboženstva. Zachovali si tak vlastnú identitu. Susedia s viacerými kmeňmi, ale nemajú s nimi vážnejšie spory.

V minulosti boli obávanými bojovníkmi, ale dnes sa sústreďujú na drobné poľnohospodárenie a stali sa z nich výborní tkáči. Obývajú oblasť medzi horným tokom Omo, horami Gamo a jazerami Abaya a Chamo. Žijú na náhornej planine s obvyklou výškou 2 000 m.n.m.  Jedným z ich centier je mesto Chencha, kde sa odohráva každotýždenný trh. Okrem pestovania rôznych plodín sa venujú aj chovu dobytka a hydiny. Tieto domáce zvieratá slúžia ako potrava, nevyužívajú sa primárne ako veno.

Vo všeobecnosti už život miestnych nepripomína tradične žijúce kmene dolného Omo, je tu však jeden unikát, ktorý tento kmeň dostal na turistickú mapu. Je ním architektonický štýl takzvaných „sloních domov“. Pripomínajú obrovské úle. Domy sa stavajú z dlhých a relatívne tenkých kmeňov stromov, priečne sa naviažu tenšie konáre. Vytvorí sa akási klietka, na ktorú sa ukladá a uväzuje vo viacerých vrstvách krycia tráva. Takýto dom, ktorý môže mať výšku aj 8 metrov, nemá žiadne základy.

V prípade potreby je možné, aby ho dostatočné množstvo chlapov chytilo, zdvihlo a prenieslo, kam treba. Hovorí sa, že takýto dom môže vydržať rodine aj 100 rokov. Nevydrží však celý. Každým rokom a s každým obdobím dažďov spodná časť odhníva a degraduje. Keď už je spodná časť domu zničená, dom sa „podreže“, a tým sa o zopár desiatok centimetrov zníži. Keď už klesne tak nízko, že nie je vhodný na bývanie, stáva sa z neho hosťovská izba, kuchyňa, špajza alebo chliev. Pokiaľ je potrebné postaviť nový dom, ženy nanosia trávu a muži stavebné drevo.

V priebehu 2-3 dní tak dokáže rodina s pomocou príbuzných postaviť nový sloní dom. Hlavný dom je vo vnútri rozdelený na niekoľko častí, ktoré sú často oddelené stenami z rohoží. Je tu kuchyňa, spálne, malá ohrádka na čerstvo narodené kozy a ovce. Vnútorná výška domu je prirodzenou klimatizáciou a v chladnom vysokohorskom prostredí sa tu drží teplý vzduch z ohňa, ktorý je takmer neustále udržiavaný v kuchyni. Dym dom z vnútornej strany impregnuje a vďaka výške sa drží tak vysoko, že ho nedýchajú ani stojaci dospelí.

Ženy aj muži majú svoje povinnosti. Ženy sa starajú o domácnosť, varenie a deti. Muži zasa majú na starosti dobytok a v dnešnej dobe aj tkanie úchvatných farebných látok. Tie sú jedným z vyhľadávaných artiklov v krajine kmeňa Dorze. Z týchto látok sa vyrábajú odevy, alebo sa používajú na rozmanité účely.

Sú vyhľadávané aj medzi turistami a BUBO klienti si ich počas cesty môžu zakúpiť a podporiť tak domáci produkt. Ženy sa venujú aj príprave tradičného chleba „kocho“ z falošného banánovníka – ensete. Z dužiny kmeňa narežú tenké pásy, ktoré na kameni spracujú a rozomelú na akési cesto. Pripravené cesto nechávajú fermentovať v jame v zemi po dobu 3 až 6 mesiacov. Potom je pripravené na pečenie vynikajúceho chleba.

V minulosti, pokiaľ neprišlo pokresťančenie, mali Dorzovia vlastné božstvá, pričom hlavným bohom bol Tawa. Ten mohol dobrých odmeňovať a zlých trestať. Verili aj v iné božstvá, ktoré sa ukrývali v zvieratách, rastlinách, kameňoch, domoch ale aj vo vtáčom speve a reve hyeny. Dokázali si ubrániť svoje územie vďaka ich vynikajúcim bojovníkom, ktorí boli známi aj medzi ostatnými kmeňmi. Väčšina ich susedov boli príbuzné kmene, ale aj napriek tomu boli ich najväčší nepriatelia ľudia kmeňa Dita. Dnes už však nemajú dôvod s nikým bojovať, a tak je v tejto oblasti pokoj.

Kmeň je známy aj ako Kara alebo Kerre. Jeho členovia žijú na brehu rieky Omo a sú priamo závislí od každoročných záplav a živín, ktoré so sebou vysoká voda prináša. Sú prevažne poľnohospodári, ale chovajú aj dobytok a v rieke lovia ryby. Odtiaľ pochádza pravdepodobne aj meno kmeňa. „Kara“ znamená totiž v ich jazyku „ryba“. Ich najbližšími príbuznými sú susední Hamari a Banna. Svoj spôsob života si uchovávajú už viac ako 500 rokov.

V minulosti mali početnejšie stáda, ale zmenšovanie ich územia, choroby zvierat a muchy tse-tse ich postupom času prinútili viac sa orientovať na pestovanie. Sú najmenším zo všetkých kmeňov Omo, s počtom približne 1 200 členov. Žijú na malom území, kde sa nachádzajú tri hlavné dediny (Korcho, Duss, Labuk) a v okolí je viacero osamotených dediniek, ktoré patria jednej rodine. Z dôvodu malej populácie ani nemajú významnejší trh a chodia obchodovať so svojimi produktmi do Dimeky a Turmi.

Najznámejší sú vďaka maľovaniu na telo. Najčastejšie využívajú zmes popola a vody alebo tuku na biele zdobenie. Na farebné používajú viacero prírodných materiálov z rastlín, minerálov a podobne. Maľujú sa denne a vzor je čisto náhodný, podľa nálady. Okrem unikátneho pomaľovania si robia aj skarifikáciu. U mužov to býva vecou cti. Na hrudi si nechajú vytvoriť jazvy v pruhoch. Každý pruh je za jedného zabitého nepriateľa. V rámci komunity sú muži, ktorí majú zjazvené celé hrude... U žien je to len estetika.

Pokiaľ na krku muža uvidíte reťaze koráliek, každá je za zabitie veľkého a nebezpečného zvieraťa. Muži aj ženy si vytvárajú na hlavách zaujímavé účesy, pričom využívajú rôzne doplnky, dokonca aj hlinené „príčesky“. Obe pohlavia si do spodnej pery robia peircing. Vkladajú si sem rôzne drobnosti od drievok cez pierka až po klince. Vďaka týmto doplnkom sú skutočne atraktívni a fotogenickí. Vyhraďte si miesto na svojej pamäťovej karte fotoaparátu, pokiaľ idete navštíviť Karov.

Narodenie chlapca je mohutne oslavované a otec, alebo zástupca zo starešinov vedie tento ceremoniál. Dieťa je obviazané pásmi ovčej kože, matka je opásaná kôrou stromu a obaja sú natretí na hrudi zmesou hlinky (okra) a tuku.

Iným významným rituálom je svadba. Tak ako aj pri iných, sú tu štyri rovnaké spôsoby manželstva. Najbežnejšie je, že mladík sa dohodne s dievčinou. Mladík požiada otca o zvolenie a ten ide so správou za svojím potenciálnym svatom.

Na toto využívajú aj prostredníkov, jedného zo starešinov a staršiu ženu. Prostredníci natrú mladoženáčov hlinkou a idú do domu nevestiných rodičov. Prostredníci nesú symboly v podobe konára v tvare písmena Y a nádobu na mlieko a navštívia 4x rodičov. Rodina ženícha zaplatí veno a nastáva hostina. Po tom odvádzajú priateľky nevestu do ženíchovej dediny. Okrem takejto idylickej svadby je možné manželku zdediť, môže byť buď dohodnutá rodičmi, alebo si ju mladý Karo môže uniesť. V rámci kmeňa je povolené mnohoženstvo.

Asi najslávnejším rituálom je prerod chlapca na muža. Keďže sú príbuzní Hamarov a Bannov, spočíva ceremoniál v skákaní cez býkov. Mladík musí vyskočiť na prvého býka a prebehnúť po chrbtoch ostatných. Toto musí zopakovať šesťkrát. Pokiaľ sa mu to podarí, stáva sa mužom, bojovníkom, môže sa oženiť a mať deti a môže sa zúčastňovať zasadnutí starešinov na posvätných miestach.

Vzhľadom k tlakom okolia na tak malú komunitu sa Karovia ozbrojujú a je takmer nemožné stretnúť mimo dediny muža tohto kmeňa bez samopalu. Sú jednými z najlepších obchodníkov so zbraňami v okolí. Vzhľadom k malému počtu nevedú veľké vojny so susedmi, ale ako spriaznený kmeň s Hamarmi ich Nyangatom považuje za úhlavného nepriateľa.

Známi aj ako Bumé alebo Donyiro. Sú prevažne pastieri, ale hlavne po obdobiach dažďov si určité plodiny dopestujú. Sú závislí od naplavených živín riek Omo a Kibish. Samotný kmeň sa delí na dve hlavné skupiny. Tí, ktorí sú prevažne poľnohospodári a žijú v blízkosti jazera Turkana, kde je možné pestovať, ale vďaka muchám tse-tse sa tu nedarí chovu dobytka.

Pastierska vetva sa zdržiava v suchších, severnejších oblastiach, ktoré zasahujú aj na územie spriazneného a príbuzného kmeňa Toposa v Južnom Sudáne. Pastieri žijú semi-nomádskym spôsobom a svoje dediny presúvajú podľa potreby a ročného obdobia.

Rozdelenie do približne 7 klanov a 20 subklanov zadeľuje každého člena. Príslušnosť ku klanu je daná klanom otca. Majú vytvorený systém pomenovania jednotlivých generácií. Je to obdoba nášho rozdelenia generácii na X, Y, Z a podobne. U Nyangatomov boli prví predkovia - Zakladatelia. Po nich nasledovali: Psy hyenovití, Zebry, Korytnačky, Hory a tak ďalej.

Generácie žijúce v súčasnej dobe sú: Sloni (najstaršia), potom Pštrosy, Antilopy a aktuálna aktívna generácia sú Byvoly. Jednotlivé generácie sa počas stretnutí bežne nemiešajú a každá vedie v podstate svoj život. Spomedzi starešinov sú volení vodcovia – Akatuken. Staršie generácie ostávajú v dedine, zatiaľ čo mladíci chodia na pastvu s dobytkom, poprípade pracujú na poliach. Ženy sa starajú o chod domácnosti. Okrem tohto členenia majú aj regionálne delenie. To majú pomenované po rôznych migrujúcich vtákoch: bociany, plameniaci, ibisi.

Po tom, ako sa deti stanú dospelými, môžu si prepichnúť spodnú peru. Muži si do dierky vkladajú kolík zo slonoviny, ženy z medi. Často nosia okolo krku veľké množstvo reťazí z farebných koráliek. Skarifikácia je u tohto kmeňa bežná rovnako u mužov ako u žien. U mužov je spojená s bojom s nepriateľmi. Pokiaľ bojovník zabije protivníka, nechá si pustiť žilou, aby sa zbavil zlej krvi. Po takomto „púšťaní žilou“ ostane jazva, neklamný znak hrdinstva.

Aby sa z mladého muža stal bojovník a ochranca klanu a kmeňa, musí sa uskutočniť istý ceremoniál. Pri ňom mladík musí oštepom zabiť býka. Najlepšie je, pokiaľ býka trafí do pravého boku a priamo do pečene. To spôsobí rýchlu smrť býka a nestratí sa vzácna krv. Pokiaľ sa to mladíkovi podarí, stáva sa ochrancom a môže chodiť s dobytkom na pastvu a chrániť dedinu a rodinu proti nepriateľom.

Starešinovia pri inom ceremoniáli odovzdávajú svojim nástupcom vládu nad kmeňom/klanom. Toto sa deje raz za približne 50 rokov. V dávnejšej minulosti tento ceremoniál spájali aj s ľudskými obetami. Jeden z protagonistov odovzdáva symbolickú moc a silu novej generácii a spolu s touto silou stráca aj rozum a svoju silu a odchádza do buša.

Do terajšej oblasti pravdepodobne prenikli z dnešnej Ugandy (Karimojong) a boli známi ako „Tí, čo jedia slony“ – Nyam-Etom. Toto sa postupom času zmenilo na Nyang-Atom, čo znamená „Žlté zbrane“ a poukazuje to na ich bojovnosť. Až 2/3 populácie žijú na brehoch Omo a 1/3 v Južnom Sudáne, a tak je tento kmeň považovaný za prevažne etiópsky. S ich príbuznými z kmeňa Toposa majú spoločných nepriateľov z juhu v podobe Turkanov (aj keď patria do jednej jazykovej skupiny) a zo severu sú to Surmovia.

Sú hlavnými dovozcami zbraní do Etiópie. Tie berú zo zásob, ktoré sú v dnešnom Južnom Sudáne ako pozostatok občianskych vojen. Vďaka početnejším zbraniam si dokážu udržať Surmov aj Turkanov viac od tela. Surmov dokonca zatlačili viac na sever z ich pôvodného miesta, kde žili.

Venujú sa hlavne poľnohospodárstvu a sú známi produkciou medu. Žijú v hornatejších oblastiach východne od rieky Omo, medzi mestami K'Ak'o, Dimeka a Gazer. Okrem pestovania viacerých plodín sa venujú aj chovu dobytka, lovu a zberu. Hovoria vlastným jazykom, ktorý je príbuzný hamarčine, od ktorých ich však delí celkom zreteľná jazyková hranica. Banna sa pravdepodobne oddelili od Hamarov niekoľko storočí do minulosti.

Na rozdiel od nich však v dnešnej dobe nie je hlavným zdrojom obživy dobytok. Ten však tvorí centrálnu os celej spoločnosti. Majú dva tucty výrazov pre farebné variácie dobytka a muži majú okrem svojho mena aj meno prevzaté od kozy a kravy. Rovnako ako Hamari alebo Karovia, chlapci, aby sa stali mužmi, musia absolvovať ceremoniál skákania cez býkov. Až po tomto rituáli je možné, aby sa z chlapca stal muž, mohol sa oženiť a mať deti.

Rovnako ako u ich príbuzných, je to veľká udalosť a jedna z najväčších slávností. Po absolvovaní skákania cez býky sa mladý muž vyparádi a celý deň stojí na trhovisku, aby dal všetkým najavo, že je mužom. Takto získa úctu a ľahšie si ho nájdu dievčiny. Pokiaľ má muž dostatok dobytka a zbraní na veno, môže mať manželiek neobmedzené množstvo. Veno vypláca ženích s podporou blízkej rodiny. Niekedy sa môže stať, že muž je určený ako ochranca vdovy, rozvedenej ženy alebo ženy, ktorej muž je dlhodobo mimo komunitu.

Najčastejšie sa takto starajú o manželky svojich bratov. Muži aj ženy sa radi maľujú hlavne bielou farbou z popola a nosia najrôznejšie ozdoby. Maľujú sa aj deti, ktoré majú ako jednu z kratochvíľ chodenie na chodúľoch. Často ich je vidieť na hlavnej ceste za Key Afer smerom do Dimeky, kde sa za zopár drobných nechajú odfotiť. Takmer celá populácia kmeňa sú sunitskí moslimovia. Aj napriek tomu sa však u nich objavujú praktiky tradičného náboženstva.

Veria, že svet okolo nich, kamene, rastliny a podobne majú v sebe duchov (džinov), ktorí môžu ovplyvňovať ich životy. Zopár tisícok sú kresťanmi. Celý kmeň je delený podľa generácií a na čele stojí kmeňový kráľ. Dediny, kde môže bývať aj viacero rodín sa skladá z viacerých samostatných jednotiek. Každú tvorí jedna rodina. Pri stavbe postupujú rovnako ako Hamari. Sami nemajú žiadne významnejšie konflikty so susednými kmeňmi a nie sú zaťahovaní do miestnych roztržiek.

Ari sú zo všetkých kmeňov povodia Omo najpočetnejší. Žijú v na miestne pomery mimoriadne úrodnej oblasti mesta Jinka, Key Afer a pozdĺž národného parku Mago, domova Mursi. Sú pestovatelia väčšiny plodín, ktoré sa v povodí Omo vôbec na účely obchodu dopestujú. Pestujú obilniny vrátane teffu (základ injeery), ensete, kukuricu, strukoviny, paradajky, cibuľu, zemiaky, maniok, rôzne koreniny ako kardamon, ovocie ale aj kávu.

Vďaka týmto možnostiam majú asi najpestrejšiu stravu pomedzi všetkých kmeňov povodia Omo. V rámci komunity je povolené mnohoženstvo, pokiaľ si muž môže dovoliť vyplatiť veno a zabezpečiť manželky. Základnou jednotkou je rodina, viacero rodín sa združuje do klanov. Tie tvoria kmeň.

Celá krajina Ariov je rozdelená na 9 celkov, každý má vlastnú „vládu“, ktorá sa dedí v rámci relatívne komplikovaného systému. V dnešnej dobe, hlavne blízko hustejšie obývaných oblastí, chodia oblečení v západnom štýle. V tradičnejších a odľahlejších oblastiach sa ešte objavia odevy z tradičných materiálov, ako sú listy ensete (falošný banánovník) alebo zvieracie kože.

Nosia množstvo náramkov, náhrdelníkov a podobných ozdôb. V podstate jedinými nepriateľmi sú Mursi, ktorí si však rozmyslia, či budú v konflikte s Ari, keďže chodia na trhy do miest Jinka a Barka, aby si zabezpečili najzákladnejšie potreby. Ari nemajú vo zvyku vlastniť strelné zbrane.

Volajú sa aj Tsemai, Tsamai, Tsamako. Na prvý pohľad sú podobní Hamarom a spája ich s nimi aj tradícia skákania cez býkov. Patria však do odlišnej jazykovej aj kultúrnej skupiny. Žijú agro-pastorálnym spôsobom života. Chovajú dobytok, ale pestujú niekoľko plodín, ktoré v ich suchej krajine dokážu rásť. Venujú sa hlavne pestovaniu ciroku a kukurice. Pokiaľ sa im podarí dopestovať väčšie množstvo obilnín, miešajú ich s popolom, aby ich počas skladovania nenapadal hmyz.

Jednotlivé rodiny spolupracujú pri prácach na poliach, ktoré obrábajú spôsobom klčovania a vypaľovania. Polia svoje miesta menia, aby neprišlo k vyťaženiu už aj tak na živiny chudobnej pôdy. Za dobrú úrodu, dážď a zdravie dospelých aj detí sa k tradičným božstvám modlí spirituálny vodca – bogolko. Tento líder je spoločný pre tento kmeň a pre Arbore, s ktorým sú spriaznení. Medzi ostatnými kmeňmi sú považovaní za kmeň čarodejníkov.

Aj napriek tomu, že žijú pri hlavnej ceste Konso - Jinka, ich gramotnosť je na úrovni 1 až 2 %. Mladík musí absolvovať skákanie cez býkov, pokiaľ si chce založiť rodinu. Po rituáli má na ramene náramok s pierkami, čím dáva najavo, že si hľadá nevestu. Hovorí sa, že dievčatá nemusia byť panny pri výdaji, nesmú však mať dieťa z predmanželského pomeru. Nemusí tu fungovať dohodnuté manželstvo, aj keď je to jedna z možností.

Pokiaľ sa mladí rozhodnú že sa chcú vziať, mladík si privedie dievča do domu svojho otca. Ten jej pripraví novú sukňu z kozej kože a vystrojí jednoduchú hostinu. Počas svadobnej hostiny sú obom oholené hlavy a natreté maslom. Po svadobnej noci otec vyšle starešinov do domu nevesty, aby jej otec dal súhlas. Pokiaľ súhlasí, nevestini rodičia vystroja hostinu pre obe rodiny a novomanželia dostanú rodičovské požehnanie.

Ženích musí následne zaplatiť veno a nevesta je odovzdaná do rúk jej nových svokrovcov. Od svadby sú oslobodení na 6 až 12 mesiacov od práce na poliach a s dobytkom. Majú povolené mnohoženstvo. Sú tu však prísne regule ohľadom výberu manžela alebo manželky a dávajú si pozor na príbuzenské vzťahy. Dokonca sa žena T′semay môže vydať za muža kmeňa Banna, nikdy nie naopak.

Ženy nosia zaujímavé kožené sukne, ktoré sú u dievčat úzke v tvare V a odhaľujú čiastočne nohy, vydaté ženy majú kožené sukne širšie a zakrývajú celé nohy. Najzaujímavejším „doplnkom“ je tetovanie. Sú jediným kmeňom v údolí rieky Omo, ktoré používajú takúto formu tetovanie namiesto skarifikácie. T′semay sú považovaní za najmierumilovnejší kmeň Omo a nemajú s nikým žiadny konflikt.

Kwegu či Muguji sú príbuznými s Mursi. Zachádza to až tak ďaleko, že z doteraz nie príliš známych dôvodov spolu počas niekoľkých mesiacov v roku žijú. Žili na viacerých územiach a boli susedmi Karo, Mursi a aj Nyangatom, pod ktorých ochranou viac menej žijú. U Mursiov boli akýmisi otrokmi a množstvo ľudí Kwegu sa presťahovalo do krajiny obývanej Nyangatom. Táto dominancia Mursi môže byť dôvodom ich „spolužitia“.

Majú vlastný jazyk, ale podľa toho, v ktorej oblasti žijú, používajú dialekt Mursi alebo Bodi. Jeden z najmenších kmeňov na brehoch Omo sa živí hlavne lovom a zberom a rybolovom. Nechovajú dobytok, ale živia sa rybami a výrobou drevených kanoe. Dobytok na vyplatenie vena získavajú od Mursiov, čo je jedna z výhod plynúca z ich spoločného života a susedstva. Muži Mursi si môžu zobrať Kwegu ženu za manželku, ale Kwegu muž sa nemôže oženiť s Mursi ženou.

Niektoré iné kmene ich považujú za nečistých, pretože obľubujú hrošie mäso. Lovia aj iné zvieratá a trúfnu si aj na slona. Hlavnou obživou je však kukuričná kaša uvarená s mliekom alebo miestnou „kávou“ – odvarom z kávových šupiek. Ochucujú ju aj medom, ktorý zbierajú od divých včiel. Keď sa niektorému z mladíkov páči dievča, zvolí si prostredníka, ktorý to dievčaťu oznámi.

Odovzdávanie odkazov trvá po prvé rande aj jeden rok. Po týchto „tančekoch“ sa obaja konečne stretnú a keď dievča potrasie mladíkovi rukou, súhlasí s nasledovným sexom. U Kwegu je dôležitým členom komunity vyvolávač dažďa. Pred rituálom je tento muž odvedený k rieke Omo, je namočený a následne pohostený mliekom a medom. Potom začne samotné vyvolávanie.

So všetkými svojimi susedmi majú dobré vzťahy – Mursi, Karo, Nyangatom a s Karo a Mursi majú často zmiešané manželstvá.

Kmeň Bodi je známy pod mnohými menami: Me'en, Mekan, Me’enite, Mela. Men, Meqan, Mie’en, Mieken, Surob. Me'en je v podstate súhrnný názov pre viacero skupín alebo podkmeňov, ktoré zahŕňajú horských Tishena (poľnohospodári) a nížinných Bodi (pastieri). Táto menšina v rámci kmeňa žije v susedstve južnejších Mursiov a sú rovnako hrdými pastiermi dobytka ako aj oni. Dokazuje to aj fakt, že pre farbu a kresbu kráv majú približne 80 výrazov.

Žijú polo-nomádskym spôsobom a presúvajú sa podľa aktuálnej situácie s pastvinami a dažďami. Aby rýchlo dokázali obnoviť pasienky, vypaľujú tieto oblasti. Keď sa narodí v rodine dieťa, otec mu daruje kravku a býčka. Bodi sa vo všeobecnosti odmietajú prispôsobiť modernému spôsobu života a udržiavajú si uzavretý a tradičný život. Neradi prijímajú návštevy a sú ešte utiahnutejší ako ich príbuzní Mursi. Podobajú sa svojim južným susedom a majú podobné zvyky a celkovo aj spôsob života.

Hlavnou zložkou ich potravy je krv kráv, ale aj kaša z ciroku alebo kukurice. Obliekajú sa podobne ako Mursi, zdobia sa skarifikáciou a množstvom iných doplnkov. Na rozdiel od Mursi a Suri, ženy nenosia labret, ale do prepichnutej kože pod dolnou perou si vkladajú drevené kolíky alebo iné vhodné doplnky. Tým sa podobajú skôr Karo alebo Nyangatom. Ako dar k svadbe dáva otec svojmu synovi 10 kráv a ako veno rodine nevesty 30-35 kráv. Tie sú naviac rozdelené medzi viacerých mužských príbuzných - strýkovia z matkinej strany dostanú 5, strýkovia od otca 2 a starý otec z otcovej strany dostane jednu kravu.

Bodi majú tradičného vodcu - Komoro. Keď zomrie, jeho náhrdelník ponoria do misky s krvou obetovanej kravy a následne do mlieka. Potom je rozobraný a nanovo vytvorený s novým vzorom. Tento sa odovzdá novému Komoro, čo býva najčastejšie najstarší syn predošlého „kráľa“. Pri tomto ceremoniáli je celý potretý kravskou krvou ako požehnanie. Krvou z kravy je pri inom ceremoniáli potretý úspešný lovec veľkej alebo nebezpečnej zveri, ako je lev, byvol a podobne.

Na lov sa vydávajú po odobrení čarodejníkom (šamanom). Po úspešnom love otec hrdinu obetuje kravu a vystrojí hostinu. V kmeni veria, že ich predkovia vystúpili na tento svet z diery v zemi v blízkosti rieky Omo, aj keď výskum ukazuje skôr na pôvod v Južnom Sudáne. Veria v Nebeského boha – Tuma. V riekach, skalách aj lesoch vidia duchov, ktorí ovplyvňujú ich životy a treba s nimi komunikovať. Po smrti člena kmeňa je nebožtík zabalený do kravskej kože a po trojdňovom smútku pochovaný. Trojdňový smútok je spojený s jedením obetovaných kôz alebo kráv, z ktorých vnútorností sa číta následný duchovný posun nebožtíka.

Asi najfascinujúcejším ceremoniálom s jeho súčasťou je Ka`el. Hlavná časť sa odohráva v júni-júli, kedy je Komorom ohlásený Nový rok. Niekoľko mesiacov predtým sa dospelí muži vykrmujú, hlavne obrovským množstvom krvi a mlieka s medom. Takto dokážu k „Novému roku“ pribrať až na dvojnásobok svojej váhy.

Pri samotnom ceremoniáli Ka`el je obetovaná krava, zabitá úderom kameňa do hlavy a z jej krvi a vnútorností sa číta budúcnosť na najbližší rok. Okrem hostiny sa odohráva aj súťaž „krásy“ o najtučnejšieho muža. Tento víťaz sa teší veľkej úcte v celom kmeni. Vďaka tomuto vykrmovaniu sú muži Bodi mohutnej postavy, na rozdiel od štíhlych susedov.

Hlavnými nepriateľmi sú Mursi, s ktorými súperia o pastviny a napájadlá a kradnú si navzájom dobytok. Ďalším kmeňom, ktorý nie je Bodi po vôli, je Konso. Jeho členovia nie sú ozbrojení, a tak do týchto konfliktov vstupovala vláda, až kým sa takmer nevytratili.

Malle alebo Maale Awaki sú druhým najľudnatejším kmeňom v povodí Omo. Živia sa prevažne pestovaním rôznych plodín pre svoju spotrebu, ale aj na obchod. Dobytok pre nich nemá takú hodnotu ako pre pastierov z nížin a obchod je pre nich dominantným zdrojom príjmov. V rámci sociálnej štruktúry a hierarchie sú 3 dedičné úlohy - Kati, Geto a Goda. Geto je hovorcom komunity. Kati a Goda sú sudcami a vedú modlitby v ťažkých časoch sucha, vojny a podobne.

Nedostatok dažďa pripisujú napríklad aj situácii, akou je incest – Gome. Starešinovia hľadajú vinníkov a ak majú podozrivých, odstrihnú im zopár vlasov a nechtov. Tie hodia do vody a konáre z určitého stromu hádžu na hlavy obvinených, aby ich očistili a priviedli dážď. Oslavujú aj akési dožinky. Nová úroda sa nesmie začať konzumovať pred touto oslavou a ceremoniálom, ktorý sa robí v každej rodine zvlášť. Pri každom dome majú malé políčko, kde sa zaseje obilie skôr ako na veľkom poli. Keď dozreje, dozreje skôr ako hlavná úroda.

S týmto zrnom robia ceremoniál. Zrno sa opraží a po vyvolaní mien zosnulých predkov sa im časť obetuje, rozsype na zem. Potom dostane prídel každý zúčastnený člen rodiny. Po tomto ceremoniáli sa môže nová úroda konzumovať a spracovávať. Keďže nie sú pastieri a nevlastnia veľké stáda kráv, mladíkova rodina vypláca veno nevestinej rodine v peniazoch alebo iných hodnotných daroch, ktoré sú vopred dohodnuté.

V podstate nie sú v konflikte s nikým a nepotrebujú sa tým pádom ani ozbrojovať. Jedinou ochranou pred prípadným nebezpečenstvom a na lov slúžia luk a šípy.

Volajú sa aj Erbore alebo Ulde. „Ar“ v ich mene znamená býk a „bore“ krajinu. Títo pastieri žijú v oblasti južne od Tsemay a juhozápadne od ich príbuzných Konso na horúcich pláňach severne od jazera Chew Bahir. Ich centrum sa nachádza na hranici niekoľkých kmeňov a pri každo-týždňových trhoch je tu vidieť rôznorodá zmes ľudí. Vďaka týmto kontaktom sa často stretávajú a existujú tu zmiešané manželstvá s príslušníkmi iných kmeňov.

Dobytok pre nich znamená veľa a rozdeľujú ho na dve skupiny. Kravy, kozy aj ovce, ktoré dávajú mlieko, ostávajú v blízkosti dedín. Ostatný dobytok, prevažne kravy, chodia po vzdialených pastvinách a za napájadlami a muži, ktorí s dobytkom putujú si stavajú dočasné obydlia. Zachádzajú za pastvou a vodou aj na územia spriatelených kmeňov T'semay a Borana. Po dažďoch a záplavách si na malých políčkach dopestujú niektoré z vhodných plodín.

Starešinovia, známi ako „murra“, rozdeľujú miesta obhospodarovania v rámci komunity. Prioritu majú chudobní, siroty a vdovy. Rovnako aj u iných kmeňov sa dievčatá bohato zdobia náhrdelníkmi, korálkami a náramkami. Deti a dievčatá, ktoré sa ešte nevydali, majú vyholené hlavy a prikryté proti slnku čiernou látkou. Toto pripomína aj pokus o akúsi islamizáciu tohto kmeňa, ktorá však nemala úspech. Arbore naďalej veria vo svojho boha menom Waq. Muži si hlavy prikrývajú bielou. Ženy si sukne z kože kôz a oviec zdobia korálkami a kovovými doplnkami. Podobne ako aj u iných, poznajú 4 typy manželstiev: po vzájomnej dohode mladých, dohodnuté rodičmi, manželku je možné buď zdediť, alebo si ju uniesť.

Svadobný ceremoniál je tu špecifický. Keď sa mladík ide ženiť, rodičia mu dohodia nevestu. Požiadajú starešinov, aby šli na pytačky. Zoberú sa s palicou a lojom z kozy k rodičom nastávajúcej nevesty. Pokiaľ prijmú návrh, natrú si lojom ramená a príjmu palicu. Potom dohodnú dátum svadby. Ženích nachystá ako dary med, kávu a tabak. K hostine sa najčastejšie zabijú štyri kusy dobytka. Po obede zoberú nevestu, spravia jej obriezku a odvedú do domu ženíchových rodičov. Zabije sa ovca a jej chvost sa pripraví, aby ho mladomanželia zjedli a kusom kože im zviažu ruky.

Pri úmrtí muža je pochovaný so všetkými jeho šperkmi. Do úst mu dajú maslo a mlieko a prítomní očakávajú, že nebožtík požehná ich dobytku. Po tomto sa telo zabalí do látky a štyria muži ho pochovajú. Požehnanie zosnulým by malo ochrániť dobytok do budúcna. O niekoľko dní po pohrebe sa obetuje ovca. Jedna jej noha sa položí na hrob a zaleje sa lojom. Najstarší syn rozdelí časť dedičstva medzi svojich strýkov z otcovej strany a svojich bratov.

Na začiatku obdobia dažďov sa robí hromadné požehnanie pastvine a dobytku. S prvým dažďom sa všetok dobytok privedie na dohodnuté miesto, kde sú postavené štyri brány, ktorými pastieri s dobytkom prejdú. Potom pokračuje požehnanie starešinmi a začína zábava, tance a spevy.

Vďaka jednej legende v podstate nemajú nepriateľov a práve naopak, vyslanci ostatných kmeňov za nimi prichádzajú po radu. Legenda vraví, že Arbore boli raz napadnutí diablom, ale dokázali sa ubrániť a porazili ho. Takto si získali veľkú úctu v širokom okolí a nikto si na nich ani na ich dobytok netrúfne.

Meno ich kmeňa znamená v jazyku Hamar-Banna „chudobný“. To platilo v dávnejšej minulosti, dnes je tento malý kmeň úspešný a zarábajú slušné peniaze hrnčiarskou výrobou. Sú príbuznými Hamarov a Banna a na pohľad takmer identickí. Dokonca sa hovorí, že ani nie sú samostatným kmeňom, ale len jednou odnožou Hamarov.

Samotní Bashada s tým však nesúhlasia a hlásia sa k svojim dávnym koreňom a kultúre. Centrom ich spoločnosti je rodinná jednotka. Prísne sa tu dodržiava veková štruktúra. Jednotlivci z jednej vekovej kategórie sú považovaní za rovnocenných. Deti a mládežníci majú „povolené“ sa správať nevhodne a robiť, ako by sa u nás povedalo, neplechu.

Dokonca sa to od nich očakáva, keďže je to súčasť prirodzeného správania a učenia sa o dobrých a zlých skutkoch. Na toto dohliadajú členovia staršej vekovej kategórie. Občasné nevhodné správanie sa dokonca toleruje aj u dospelých. Nevyriešené spory sa považujú za pôvod nešťastí a katastrof, ako sú choroby, suchá, vojny a podobne.

Ľudia nilotickej jazykovej skupiny obývajúci veľkú časť severnej Kene. V Keni sú jedným z najväčších kmeňov, zahŕňajúci približne 1 milión príslušníkov. Zasahujú aj do susedných krajín - Uganda, Južný Sudán a Etiópia.

V Etiópii ich môžete stretnúť na brehu jazera Turkana, kde je niekoľko dedín na etiópskej strane hranice. Sú pastieri a rybári. Z tejto strany sú málo navštevovaní turistami, ale je to v podstate jednoduchšie ako v Keni, kde žijú v odľahlom regióne.

Donga či saginé je súboj, ktorý je bežným u Mursiov a Surmov. Je to športová udalosť, ktorá sa odohráva v určitom období roka - nasleduje po dažďoch. Trvá približne pol roka. Samotná donga je udalosť, ktorá je v podstate podobné našim futbalovým zápasom. Najčastejšie sa tu stretávajú určité komunity alebo klany, ktoré medzi sebou súperia.

Starešinovia a vyslúžilí bojovníci stanovia dátum konania. Každá dedina má svoje miesto, kde sa donga odohráva. Je to plocha veľká asi ako hádzanárske ihrisko. Pred samotným turnajom sa mladí bojovníci ráno posilnia krvou dobytka. Následne sa idú umyť do rieky alebo potoka a pomaľujú si telá. To má odstrašiť protivníkov. Potom sa spoločne spievajúc presunú na miesto konania.

Než sa začne súboj, jednotlivé tímy spoločne spievajú a tancujú. Jednoducho sa snažia nabudiť sa. Na ochranu sa používajú tri pomôcky. Sú to chránič hlavy, predkolenia a ruky s prstami. Sú vyrobené z určitých druhov rastlín, v dnešnej dobe napríklad aj z umelých vlákien získaných z vriec. Samotná zbraň je palica dlhá 200-220 cm a vyberá sa v lesoch vo vyšších nadmorských výškach. Práve po dažďoch je ideálne pružná. Na samotný zápas dohliadajú rozhodcovia, ktorí súboj spustia a, ak je to potrebné, aj prerušia.

V minulosti bol tento súboj veľmi krvavý, a preto ho etiópska vláda zakázala, aby zabránila zbytočnému zraňovaniu a úmrtiam. Aj preto dnešní rozhodcovia často boj zastavujú, aby k zbytočným zraneniam neprichádzalo. Aj napriek tomu sa však objavia a pri každej donge sa vyskytnú. Bojovníci sa pripravia a na pokyn začnú bojovať. Snažia sa uštedriť ranu palicou súperovi a na druhú stranu vykryť jeho útok. Pripomína to akési živelné šermovanie dlhými palicami. Nie je stanovené, koľko bojovníkov sa zapojí do každého kola. Môžu byť len dvaja, môže bojovať ale aj celý tím.

Každý zo súbojov sa končí buď víťazstvom jedného z nich, alebo pri ukončení rozhodcom. V priemere trvá jeden súboj 1-3 minúty. V podstate tu neexistuje jednoznačný víťaz. Ide o prestíž a tí, ktorí majú zjavne navrch, sú považovaní za víťazov. Spomedzi bojovníkov každého tímu sú stanovení najlepší z tohto dňa. Samotná donga trvá približne hodinu, pokiaľ sa stretnú dva tímy. Ak je podujatie väčšie, trvá aj pol dňa.

Na záver si bojovníci ošetria rany a rozídu sa. Donga okrem kultúrnej tradície v minulosti slúžila aj na vyriešenie sporov medzi klanmi alebo komunitami. Dnes je to skôr športové podujatie, ktoré je aj napriek relatívnej umiernenosti zakázané. Aj keď už sa v takej miere nevyskytujú vážne zranenia, donga je stále tvrdý a fascinujúci „šport“ v odľahlých komunitách kmeňov povodia rieky Omo.

Trhoviská sú neoddeliteľnou súčasťou tradičného života. Sú srdcom komunity, miestom stretnutí a v neposlednom rade aj miestom nákupov. Pokiaľ máme možnosť, v BUBO sa snažíme nastaviť náš program tak, aby sme mali možnosť sa na niektorých z trhov zúčastniť. Niektoré sú ľahko dostupné, k niektorým si treba zájsť hlbšie do krajiny. Najznámejšie trhy sú v mestách Turmi, Dimeka, Jinka a Key Afer.

Podľa oblast,i kde sa trh koná, je možné a pravdepodobné, že stretnete ľudí z kmeňov, ktoré žijú v okolí. Na trhoch si dávajte pozor na fotografovanie, nemusí sa vždy stretnúť s pochopením a ochotou miestnych sa nechať zvečniť. S pribúdajúcimi hodinami sa aj zvyšuje promile alkoholu v krvi u niektorých trhovníkov. Je to totiž jedno z miest, kde si môžu spolu s priateľmi vypiť pivko, či už také ako ho poznáme my, alebo také, ako sa pije väčšinou, tradičné.

Tu je prehľad jednotlivých trhových miest podľa dní. Jediným dňom v týždni, kedy sa žiadny trh nekoná, je piatok. Trhy sú tradičné a po desaťročia sa nemenili. Tento zoznam je robený na základe publikácie Omo Valley - A guide to the tribes od autora Minalu Adem.

Fotenie ľudí v Južnej Etiópii je veľmi špecifické. Pokiaľ ste už boli na miestach, kde sa platí za vstup do tradičnej dediny, systém je takmer v celom svete rovnaký. Zaplatíte poplatok napríklad 30 $ a môžete fotiť, koľko vám fotoaparát ráči. Kmene povodia Omo si zvolili vlastnú cestu zárobku. Tu sa platí za každú fotku. To znamená, že za každé cvaknutie spúšte zaplatíte.

Aby to ale nebolo také jednoduché, za fotku sa platí každej osobe, ktorá na nej je. To znamená, že ak sa za fotku platí 5 birrov, pokiaľ spravíte 4 fotky jednej osoby, zaplatíte 20 birrov. Ak na fotke máte osoby 2, bude vás to stáť 2x20 birrov. Ak máte na fotke 5 ľudí, či už dospelých alebo detí, jedna fotka bude stáť 50. Niektorí sú už takí vycvičení, že dokážu počuť aj tie veľmi tiché závierky. Ak nepočujú, nechajú si fotky na displeji ukázať.

Video je tiež špecifické a treba dohodnúť cenu vopred. Tento spôsob je pre návštevníkov trošku otravný, je to však spôsob, aký si vytvorili miestni a my ho môžeme len tolerovať. Na severe krajiny zatiaľ nefunguje, ale časom sa dostane aj tam. Pripravte si peňaženky, pokiaľ zvyknete fotiť "hlava-nehlava". Väčšina BUBO klientov minie na fotky počas našej cesty 80 až 120 €.

Poznámka: 1 euro je v prepočte zhruba 58 etiópskych birrov, čiže nejde o závratné sumy

Alkohol je často vážnym problémom odľahlých komunít. V dnešnej modernej dobe globalizácie, rozvoja infraštruktúry a dostupnosti, je toto častým problémom. V oblasti dolného Omo však doteraz nie je tento problém taký výrazný a sústreďuje sa takmer výhradne do trhových mestečiek. Sem sa alkohol vo forme fabrickej produkcie dostane jednoducho na nákladných autách a je k dostaniu v miestnych krčmách. Či už je to pivo tak, ako ho poznáme my, alebo miestne, lacnejšie, vyrobené podľa tradičnejších receptúr.

Najčastejšie sa tu objavuje pivo alebo akýsi kvas z kukurice alebo ciroku. Veľkoproducenti pochopili, že klasické pivo bude príliš drahé, a tak vyrábajú kukuričné a predávajú v plastových - 1,5 litrových fľašiach. Na trhu tak môžete vidieť ľudí sedieť a popíjať, s pribúdajúcim časom stúpa počet konzumujúcich, aj hladina alkoholu v krvi a nervozita domácich, keď sa ako turista pristavíte.

V domácom prostredí odľahlých dedín a rodín nie je k dispozícii na predaj takéto pivo, a tak si ho vyrábajú sami doma, poprípade sa na to určitá rodina špecializuje a zásobuje pivom susedov. V podstate každý kmeň v určitom momente začal s alkoholom a aj napriek nepriateľským náladám medzi nimi sa kultúra výroby a pitia tradičného piva dostala naprieč celým regiónom. Aj v tých najodľahlejších oblastiach sa pivo nájde. V Kibishi, centrálnej dedine Surmov, je tradičné pitie piva spoločenskou udalosťou.

V uzavretom priestore, mimo pohľadov z ulice, sedí od skorého rána niekoľko desiatok žien a popíjajú. Muži majú svoje miesto, kam na pivko chodia. Bolo zaujímavé sledovať o ôsmej ráno ženy v podnapitom stave. Alkohol si skutočne našiel cestu do každej komunity, do každého kmeňa. Je len otázkou času, kedy sa aj títo ľudia dostanú k väčším príjmom, s čím príde aj možnosť nákupu iného, tvrdšieho alkoholu.

Vzdelanie je v tejto časti krajiny veľmi okrajovou záležitosťou. Kmene dolného Omo žijú veľmi tradičným spôsobom života a do veľkej miery si tento spôsob sami volia a udržiavajú. Veľmi málo z tradične žijúcich si uvedomuje silu vzdelania, a tak sa školstvo len pomaly dostáva do odľahlých kútov Etiópie. V centrálnych mestečkách a dedinách sú školy vybudované, dokonca sa dostali aj do odľahlejších častí, akou je aj tradičná dedina kmeňa Karo, ktorá má vlastnú školu.

S prichádzajúcim rozvojom cestnej siete, príchodom iných ľudí zo severu a turistov si aj niektorí miestni uvedomujú silu vzdelania. Aj medzi tradičnými bojovníkmi nájdete vzdelaných anglicky hovoriacich ľudí. Je obdivuhodné, že aj napriek tomu ostanú v komunite a len zriedka odchádzajú za vidinou „lepšieho“ života vo veľkých mestách. Štát sa snaží o osvetu a rozvoj školstva, ale vďaka hrdému pretrvávaniu tradičného spôsobu života sa ťažko tento cieľ mení na skutočnosť.

Budovanie siete priehrad Gebi 1-5 je považované z pohľadu ľudí a prírody v oblasti dolného Omo za absolútnu katastrofu. Kaskádová sieť priehrad a elektrární má produkovať elektrinu pre Etiópiu, Sudán, Džibutsko a Keňu. Zatiaľ najviac nevôle si vyžiadala elektráreň Gilgel Gibe III, ktorá patrí k najväčším v Afrike. Hlavným problémom je zadržiavanie vody, ktorá je extrémne dôležitou pre dolné Omo.

Pravidelné záplavy a nánosy sú kľúčové pre pestovanie aj toho malého množstva plodín. Táto voda okrem živín napúšťa aj podzemné zásobárne vody, z ktorých miestni obyvatelia už tak nehostinného prostredia žijú počas období sucha. Dobytok aj divá zver je závislá od tohto toku, rovnako aj jazero Turkana, ktorého je Omo hlavným prítokom.

Ďalším problémom okrem samotných elektrárenských priehrad je aj odkláňanie vody na farmy, ktoré vznikajú pozdĺž rieky Omo. Pokiaľ by to boli len malé farmy miestnych kmeňov, ktoré by tu pestovali svoje plodiny, nebol by to taký vážny problém. Ten nastal s príchodom medzinárodných firiem a spoločností, ktoré tu začali pestovať plodiny, ktoré nesúvisia s výživou miestnych ľudí ani ich zvierat.

Najviac sa tu rozmohli plantáže čínskych spoločností, ktoré tu pestujú cukrovú trstinu na výrobu cukru. Či už je to v oblasti už tak malého kmeňa Karo alebo ich nepriateľov na druhej strane rieky Nyangatom, alebo sú to nákladné autá jazdiace cez Národný park Mago, ktorý je domovom unikátneho kmeňa Mursi, problém je zjavný a stále rastúci.

Problémy spojené s týmito veľkými kauzami sú oveľa komplikovanejšie a zabrali by ďalšie a ďalšie strany textu. Snažme sa, pokiaľ je to možné, vyťažiť z tohto miesta maximum, podporiť miestnych ľudí v ich rozhodnutí žiť tradične. Je to obdivuhodné, my sme na to už dávno zabudli.

Oblasť dolného Omo je turistami zriedkavejšie navštevovaný región so základným vybavením. Najrýchlejšia možnosť sa sem dostať je priletieť do Jinky alebo Arba Minch. To sú jediné mestá s pravidelnými (aj keď nie 100 % spoľahlivými) letmi. Tu už ste odkázaní na pozemnú prepravu miestnou dopravou, prípadne privátnou.

Nakoľko už je tu cestná sieť na relatívne dobrej úrovni, nie je nevyhnutné na kratšiu návštevu niekoľko hlavných kmeňov používať autá typu 4x4. Pokiaľ ale chcete navštíviť odľahlejšie oblasti, nevyhnete sa tomu. My využívame prepravu minibusom, ktorý je dostatočne komfortný a dostaneme sa všade, kam potrebujeme.

Hlavný ťah vedie z Arba Minch do Konso, ďalej do Key Afer, odtiaľ do Jinky na západ a do Turmi a Omorate na juh. Nová cesta je budovaná popod Jinku smerom na západ na druhú stranu rieky do oblasti Nyangatom a Surma. Tak sa postupne otvárajú možnosti vidieť aj ľudí kmeňov, ktoré boli ťažko dostupné. Horšie je to tu už s ubytovaním.

V centrálnych turistických miestach ako je Jinka, Turmi, Konso, vyrástli lodge, ktoré ponúkajú slušnú úroveň ubytovania. My v BUBO najradšej využívame Buska alebo Paradise lodge v Turmi, Eco lodge alebo Jinka resort v Jinke a Kanta lodge v Konso. Tieto máme rokmi overené, sú príjemné, aj keď základné. V každom prípade je to to najlepšie, čo v oblasti nájdete. Časom budú pribúdať nové a určite aj kvalitné ubytovacie miesta, zatiaľ je však pre tento počet turistov aktuálny stav dostačujúci.