Karavány - viac ako obchod na ceste

Karavány sú fascinujúce pre množstvo ľudí. Avšak predstava je často veľmi jednoduchá: ťavy nesú „nejaký“ tovar po púšti. Karavány však boli a sú veľmi rozmanité. Či už sa to týka oblasti, druhov zvierat, alebo dôvodu. Asi najznámejšou karavánnou trasou bola Hodvábna cesta. Už táto trasa rúca mýty o prechode piesočnými dunami, nakoľko táto cesta prechádzala obrovským územím od dnešného Si-anu v Číne po turecký Istanbul. Aj na tejto trase boli využívané rôzne zvieratá vrátane tiav, mulíc a koní.

Vo všeobecnosti je karavána skupina ľudí a(alebo) zvierat prevážajúca tovar z bodu A do bodu B. Líšia sa skladbou, ale aj početnosťou. Karavána mohla mať iba niekoľko ľudí a zvierat, tie boli považované za malé. Veľké karavány, napríklad saharské, mávali približne 50 až 200 ľudí a rovnaký počet zvierat.

Marco Polo v 13. storočí hovoril o karavánach na Hodvábnej ceste, ktoré mali približne 1 000 ľudí a 2 000 tiav. Pokiaľ karavána prechádzala nebezpečnou oblasťou, udávalo to skladbu ľudí, ktorí v karaváne cestovali. Okrem samotného obchodníka tu boli aj robotníci, ktorí nakladali a skladali tovar a kŕmili zvieratá, vodcovia zvierat, ochranka, pri veľkých a bohatých karavánach tu boli veterinári a sprievodcovia. Sprievodcov si často najímali na jednotlivé úseky, aby sa poľahky pohybovali a mali so sebou človeka, ktorý dobre pozná terén.

Karavány zohrali veľmi dôležitú úlohu v rozvoji obchodu a aj samotných civilizácií, ktoré sa týmito prepojeniami ovplyvňovali aj kultúrne. Okrem tovaru sa tak vymieňali aj kultúrne veci vo forme hmotného umenia (obrazy, sochy, šperky), ale aj hudba, tradície a pod. Tento vplyv je tak badateľný dodnes a archeológovia a historici sa často stretávali so znakmi takéhoto vzájomného ovplyvňovania. Mestá na dôležitých karavánnych cestách často prosperovali a boli schopné rastu. Perzská aj Rímska ríša investovali do rozvoja tejto infraštruktúry a ekonomicky z nej ťažili.

Prvé zmienky o karavánach sa datujú do obdobia približne 3000 p.n.l. v oblasti Mezopotámie a Egypta. Postupom času sa stávali rozsiahlejšími a sofistikovanejšími. Vznikla neuveriteľná poprepájaná sieť ciest, ktorá umožnila prepravu tovaru medzi Európou, Áziou a Afrikou.

Neexistuje jednoznačná odpoveď, respektíve zoznam by bol extrémne dlhý. Vo všeobecnosti sa presúval takmer akýkoľvek tovar, ktorý bol v danej destinácii žiadaný a iná ho mala v ponuke. Najčastejšie to boli potraviny, koreniny, textílie, drahokamy, kovy, ale aj myšlienky, technologické inovácie a kultúrne vplyvy.

Veľkosť nákladu bola rôzna. Podľa plemena zvieraťa bolo možné na ne naložiť rôznu váhu. Keď sa budeme vo všeobecnosti baviť o ťavách, jedna dokázala podľa jej telesnej konštrukcie odviezť približne 150 až 250 kg tovaru. Dvojhrbá odvezie viac ako jednohrbá, menšia menej ako väčšia ťava.

Nakoľko karavána išla niekoľko dní, týždňov až mesiacov, okrem samotného tovaru určeného na predaj si so sebou museli niesť aj zásoby jedla, vody, stanov a ďalších nevyhnutností na prežitie. Preto aj finančné náklady museli počítať so zvieratami a ľuďmi, ktoré boli akousi technickou podporou.

Veľmi záležalo aj od dôvodu a typu cesty. Hodvábna cesta bola určená na prepravu vzácneho tovaru z Ázie do Európy a viedla prevažne hornatým a suchým regiónom. Transsaharské cesty slúžili na obchod s rôznymi vzácnymi komoditami ako je zlato, diamanty, slonovina, alebo soľ a viedla cez piesočné oblasti Sahary. Austrálske karavány boli zasa prieskumné a slúžili na prebádanie austrálskeho vnútrozemia. Toto je veľké zovšeobecnenie, ale je tu vidieť rôznorodosť dôvodov cesty.

Karavánne cesty vznikali prirodzene ako spojnice medzi dvoma miestami, kde prebiehal obchod. Najskôr to bolo medzi neďalekými oblasťami, ale obchod sa rozširoval a prirodzene si hľadal nové odbytiská. Kedysi izolované regióny sa tak začali kontaktovať a spleť ciest zabezpečila výmenu tovaru aj kultúry.

Cestovanie po týchto cestách, aj keď už vytvorených, bolo náročné a častokrát nebezpečné. Odľahlosť regiónov, horúčavy, zimy, nedostatok jedla a vody, choroby, banditi, to sú len niektoré z nástrah, ktoré čakali na týchto pútnikov. Práve kvôli odolnosti boli vyberané ako nosné zvieratá ťavy. Sú nenáročné na potravu, dlhú dobu vydržia bez vody a ujdú relatívne veľkú vzdialenosť za jeden deň. Viac sa o nich dočítate v našom unikátnom blogu Ťavy - kráľovné púšte.

V horských oblastiach boli vhodnejšie kone, osly alebo muly a mulice, z dôvodu úzkych chodníkov v strmom, skalnatom teréne. Ľudia, ktorí karavánu sprevádzali, boli skutočnými odborníkmi. Potrebovali sa vedieť orientovať a bolo dobré, ak trasu dokonale poznali, museli sa vedieť postarať o zvieratá a, nakoniec, museli mať aj obchodného ducha spolu so znalosťami cudzích jazykov. Pri veľkej karaváne sa toto všetko dalo rozdeliť medzi viacero „odborníkov“.

Každá karavána mala rovnaké potreby, či už mala niekoľko jednotlivcov alebo to boli stovky ľudí a zvierat. Najdôležitejšou bol odpočinok, jedlo a pitie. Za týmto účelom boli pozdĺž hlavných ciest vybudované občerstvovacie stanice. Na najvyťaženejších cestách boli od seba podľa terénu vzdialené 40 až 60 km, čo je vzdialenosť, ktorú karavána vedela za jeden deň prejsť. Často vznikali na miestach, kde bol zdroj vody. Mnohé karavány sa im snažili vyhnúť, aby nemuseli platiť poplatky majiteľovi. Tieto stanice majú zaužívaný názov karavanseraj pochádzajúci z Turecka.

Ceny sa líšili podľa obdobia, kvality služieb a ponúkaných služieb. Z niekoľkých zachovaných zdrojov vieme, že v stredoveku sa pohybovala cena za jednu noc a jednu ťavu okolo 5 eur, počas Osmanskej ríše približne 0,50 eur a v 19. storočí približne 2 eurá. Tieto ceny sú veľmi orientačné, nakoľko cena sa odvíjala aj od obdobia (počas „jarmokov“ boli ceny vyššie), služby (ustajnenie, voda, veterinárna prehliadka, krmivo), ale aj plemeno a veľkosť zvieraťa.

Okrem týchto poplatkov platili aj za ľudí. Majitelia a dôležité osoby spávali v hostincoch, bežní robotníci v stanových táboroch na okraji karavanseraja. Tí, čo sa starali o zvieratá, s nimi aj spávali a strážili. Predsa len boli ich najhodnotnejším majetkom, vďaka ktorému tieto cesty dokázali podniknúť.

Okrem poplatkov v karavanserajoch sa v rámci histórie a celého tohto priestoru vyskytli rôzne miesta, kde sa platili poplatky za prechod. Či už to boli oficiálne stanovené mýta, ako napríklad vstup do mesta alebo na trh, tak aj neoficiálne, ktoré si vydobyli lúpežníci a banditi ako výpalné a povolenie za prechod. Títo banditi spôsobili aj to, že si karavány najímali ochranky a miestnych sprievodcov, ktorí vedeli, ako sa v danom regióne pohybovať a správať.

Toto sú všetko dôvody, prečo bol tovar, ktorý sa do svojej destinácie dostal, taký drahý. Existujú záznamy, ktoré hovoria o cene na Kadidlovej ceste. Náklady na jednu naloženú ťavu kadidlom (cca 80 až 120 kg) aj s rozrátaním podporného tímu (ľudia a ťavy nesúce jedlo, vodu, stany a podobne), vyšla v niektorých prípadoch až na dnešných približne 24 000 €.

Niet preto divu, že bolo kadidlo považované za extrémne drahú komoditu, aj keď v jeho domovskej krajine malo minimálnu finančnú hodnotu. Karavána musela prejsť celým Arabským polostrovom až do oblasti Istanbulu, odtiaľ sa tovar buď naložil na lode, alebo po zemi bol dopravený do rôznych častí Európy. Nehľadiac na to, že každý jeden článok chcel niečo zarobiť.

S nástupom modernej dopravy sa však využívanie karaván dostalo na minimum. V dnešnej dobe je na svete ešte niekoľko posledných zvyškov karavánnych ciest, ktoré je možné vidieť. Poďme sa pozrieť na niektoré z tých najznámejších ciest. Pozrieme sa však aj na karavány, ktoré by sme na prvý pohľad medzi ne neradili. Svojim spôsobom ich však za karavány (konvoje) môžeme považovať. Ktoré boli tie najznámejšie karavánanne cesty v histórii?

Legendárna cesta, o ktorej sa popísalo veľa - či už v dokumentárnej literatúre alebo v tej romantickej. Aj keď sa hovorí o jednej ceste, bola to sieť, ktorá spájala dnešnú Čínu so strednou Áziou a Blízkym východom, kde to už bolo len na skok do Európy. Ak by sme to zobrali veľmi zhruba, spájala Si-an s Istanbulom. Táto trasa má vzdušnou čiarou neuveriteľných 6 800 kilometrov. Po zemi bola omnoho dlhšia a prejsť ju trvalo od 6 mesiacov do 1 roka.

Počiatky Hodvábnej cesty siahajú do 2. storočia pred Kristom, kedy čínsky cisár Han Wu-ti začal s obchodom s vtedy jemu známym Západom. Obrovským prínosom bol Alexander Veľký, ktorý vďaka dobytiu Perzie mohol vytvoriť stabilné prostredie pre rozvoj obchodu. Keďže vytvoril ríšu siahajúcu od Grécka a Balkánu až po Indiu, vedela tu byť pod kontrolou bezpečnosť prechádzajúcich karaván. Niektoré časti sú funkčné dodnes, i keď s pomocou moderných prostriedkov.

Nič sa však nezmení na tom, že táto obchodná tepna bola najvýznamnejšou pred objavením námornej cesty do Indie a Číny. Po tejto trase sa prepravoval hlavne hodváb, podľa ktorého dostala svoje meno. Okrem toho to boli koreniny, drahokamy, sklo, keramika a iné luxusné komodity. Spájala rôzne regióny a hlavná tepna viedla z Číny cez Strednú Áziu, Perziu až do Byzantskej ríše. Ďalšie trasy viedli cez Himaláje do Indie, na Arabský polostrov až do Stredomoria.

Na týchto cestách karavány čelili extrémnemu množstvu nástrah, či už krajina sama, počasie, nedostatok vody a potravy, útoky banditov a podobne. Zrodila sa však legenda, ktorá dala vzniknúť impériám po ceste práve vďaka intenzívnemu obchodu a pohybu ľudí s tovarom.

Hodvábna cesta prekvitala viac ako 1 500 rokov. S príchodom námorných ciest, keď v roku 1497 Vasco da Gama objavil cestu okolo južného cípu Afriky do Indie, sa význam Hodvábnej cesty začal výrazne zmenšovať. Lode boli schopné prepraviť viac tovaru, rýchlejšie a za nižšiu cenu.

Obchod Hodvábnej cesty s Európou tak poľavil, ale vnútrozemské cesty pretrvali a mestá v centrálnej časti Ázie dlho túto slávnu cestu využívali a do určitej miery dodnes využívajú. Aj napriek úpadku tu po nej zostalo obrovské dedičstvo vo forme kultúry, architektúry a tradícií, ktoré sa v krajinách, ktorými sa vinula, zachovali.

Staroveká obchodná cesta, ktorá pretkávala Arabský polostrov a spájala hlavne južný región s oblasťou Stredozemia. Vzácne kadidlo, luxusný produkt tej doby, bolo hlavnou komoditou, ktorá sa po tejto ceste prevážala. Táto voňavá cesta siaha až do dávnej minulosti a prvé zmienky sa datujú do obdobia 3. tisícročia pred našim letopočtom.

Kadidlo bolo už vtedy známe a využívali ho staroveké civilizácie v Egypte, Perzii a Mezopotámii počas svojich náboženských rituálov ale aj v medicíne. Hlavný obchod sa začal okolo 7. storočie pred našim letopočtom. Oblasť Dhofar v dnešnom južnom Ománe a Jemene bolo miestom, kde sa zo stromov kadidlovníka (Boswelia sacra) zbierala živica, ktorá sa spracovala na použiteľné kadidlo. Bohaté mestá a regióny ako Dhofar, Hadramaut, Marib boli prepojené pozemnou cestou s bohatými obchodnými centrami ako boli nabatejská Petra v dnešnom Jordánsku alebo večný Damašek v dnešnej Sýrii.

Pozemná cesta bola doplnená o námorné, kde sa cez Červené more plavili s nákladom do Egypta a na druhej strane cez Perzský záliv do Perzie. Po zemi karavánnici narážali na veľa prekážok. Cesta Arabskou púšťou bola náročná kvôli nehostinným podmienkam. Nedostatok vody, oáz a ukrutné horúčavy v spojitosti s lúpežnými nájazdmi, robili túto cestu náročnou a obávanou. Aj tu vznikli karavanseraje a v časti dnešného Ománu v neskoršej dobe vznikali oblasti pod kontrolou Imámov, ktorí nesmierne zbohatli na poplatkoch za prechod karaván.

Centrálna časť polostrova bola sporadicky obývaná a prechod bol nesmierne náročný. Práve tu boli karavány cieľom útokov banditov. Keď už sa dostali do vtedajšej oblasti Levant (Sýria, Libanon, Izrael, Jordánsko), boli v relatívnom bezpečí a mohli sa začať tešiť na odovzdanie vzácneho nákladu a na obchodovanie. Späť viezli výdobytky z Európy a Levantu, ktoré v ich domovine chýbali.

Kadidlo bolo po tisícročia drahou komoditou. V Egypte slúžilo pri balzamovaní, v starom Grécku a Ríme v chrámoch, kde sa pálilo. Rovnako sa využíva až dodnes v kresťanských kostoloch. Kadidlová cesta zaznamenala úpadok po 7. storočí n.l. s nástupom arabských výbojov a Islamu. Pozemnú trasu postupne nahradili námorné cesty, a tak tento najdrahší voňavý artikel začal byť dostupnejší aj v Európe. Nič to však nemení na fakte, že táto cesta zanechala po sebe obrovské odkaz v podobe rozmachu kultúry a výrazne ovplyvnila civilizáciu Arabského polostrova.

Sahara je pre mnohých symbolom drsnej, ale romantickej krajiny. Nádherné oblasti kamennej púšte a horami sa striedajú s nekonečnými piesočnými dunami. Nebolo tomu tak vždy. Sahara v období pastierskeho osídľovania v období 7. tisícročia pred Kristom bola zelená a úrodná. Skalné maľby a rytiny po celej Sahare hovoria o jazerách, riekach, zeleni a stromoch. Rovnako aj informácie zo Starého Egypta.

Už v tejto dobe začali prví obchodníci križovať vtedy ešte úrodnú oblasť. Nakoniec sa rozvinul obchod naprieč rastúcou púšťou, ktorý mal obrovský ekonomický a kultúrny dopad na viaceré regióny. Spleť ciest mala dva hlavné smery. Severozápadná časť viedla v zásade zo západnej Afriky na severozápad. Z dnešnej Ghany, Pobrežia Slonoviny, Sierra Leone, cez Mali a Mauritániu do Maroka, Alžírska a Tuniska. Západo-východná cesta viedla z kráľovstva Ghana cez dnešné Mali, Niger, Lýbiu do Egypta, alebo cez Čad a Sudán do Etiópie, Eritrey a Džibutska.

Najväčší rozmach zaznamenal transsaharský obchod medzi 8. a 17. storočím nášho letopočtu. Hlavným artiklom počas existencie Zlatej karavánnej cesty bolo, prirodzene, zlato. Ďalšími komoditami bola slonovina, drahokamy, textílie a soľ. Ibn Battúta, maghrebský učenec a cestovateľ, sa zúčastnil tejto karavánnej cesty a napísal o nej, že v priemere jedna karavána obsahovala 1 000 tiav, niektoré až neuveriteľných 12 000. Toto samo o sebe hovorí o významnom obchode, ktorý prebiehal naprieč Saharou.

Súčasťou dôležitých zastávok bolo aj Timbuktu, ktoré bolo považované za nesmierne bohaté. Hovorilo sa o meste so zlatými strechami a o nesmiernom kultúrnom bohatstve. Dodnes majú briti zaužívané prirovnanie Timbuktu, ktoré považujú za neexistujúce a fiktívne, bohaté mesto. Timbuktu, Marakéš, Tripolis, Káhira, toto sú len niektoré z miest, ktoré ležali na starej Zlatej ceste.

Tento obchod začal upadať s príchodom európskych objaviteľov, nástupom námorného obchodu a v neposlednom rade s nástupom obchodu s otrokmi. Dodnes však nájdete spomienky na tento najvýznamnejší africký obchod, nápisy a iné odkazy v dnešnom Maroku.

Samotný Marakéš bol jednou z konečných zastávok a BUBO klienti sa tak ocitnú priamo na tejto ceste. Je to neuveriteľné, ale nákladné autá naložené soľou križujúce Saharu z Mali do Maroka sú stále prítomné a karavány tiav sa dajú zažiť ako spôsob dobrodružnej dovolenky.

Za romantikou saharských karaván sa ukrývajú neskutočné príbehy nielen o obchode, ale aj o hľadaní Atlantídy, ktorá je možno ukrytá v dnešnej Mauritánii. Ľudská túžba po bohatstve a poznaní vytvorila v aj tak nehostinnom regióne niečo unikátne.

Obchodné cesty, ktoré postupom naberali na enormných obrátkach. Koreninová cesta bola primárne námorná, tu sa budeme venovať skôr pozemnej časti. Už nebavíme o jednoduchom obchode a samotných karavánach. Cesta do Indie bola súčasťou obchodnej siete, ktorá spájala Indiu s Európu. Tovar, ktorý sa v indických prístavoch nakladal na lode a expedoval do Európy, však pochádzal z rôznych kútov. Tu nastupujú opäť karavány, ktoré tovar po tejto ceste privážali do vnútrozemia.

Hlavnou spojnicou bola cesta z Perzie (dnešná oblasť Iránu a stredoázijských republík) a prechádzala cez dnešný Afganistan a Pakistan do Indie. Karavány tiav, koní, oslov a mulíc prevážali bavlnu, drahé kamene a kovy. Už starí Rimania a Gréci obchodovali s Indiou a vozili prevažne korenie. Ďalšie cesty do Indie viedli z východnej Ázie, kde sa pestovali koreniny ako čierne korenie, zázvor, muškátový orech, škorica a mnohé ďalšie.

Mať v období stredoveku a renesancie na stole počas hostiny ananás bola prestíž. Ananásy sa dokonca prenajímali ako dekorácia a boli drahšie ako zlato. Tieto cesty potom z prístavov viedli po mori a až do vybudovania Suezského prieplavu, ktorý otvorili 17.11.1869, sa plavili okolo celej Afriky. K tejto udalosti bola na objednávku egyptskej vlády Giuseppem Verdim skomponovaná opera Aida. Prieplav umožnil významne skrátiť obchodnú cestu a tovar mohol opäť zlacniť.

Karavány tiav sa na mori zmenili na karavány (konvoje) lodí, ktoré operovali medzi Európou a Áziou. Objavením juhovýchodnej Ázie a zriadením plantáží na pestovanie korenín sa otvorili nové možnosti a pôvodné cesty, ktoré stredovekú Európu zásobovali korením, sa postupne utlmili alebo zanikli úplne.

Okrem korenia sa po tejto kombinovanej karavánnej ceste vozili aj hodváb a iné textílie, slonovina, drahokamy, porcelán a mnoho ďalšieho. Tieto cesty sú v podstate dodnes v prevádzke, zmenil sa len spôsob dopravy. Mulice a ťavy sú nahradené nákladnými autami a karaky a galeóny (obe boli nákladné lode) sú nahradené kontajnerovými ľoďami.

Varjažská cesta je už menej známa ako predošlé a pre mnohých prekvapivá. Bola však v rámci európskeho obchodu nesmierne dôležitá. Táto Severná cesta spájala Škandináviu s Byzantskou ríšou a západom Európy. Dlhé stáročia po nej presúvali tovar, ktorý v Malej Ázii k dispozícii nebol. Kožušiny, železo alebo jantár boli v dnešnom Istanbule nesmierne cennými artiklami.

Zo zmienok z 12. storočia je zrejmé, že Varjagovia sa usadili pozdĺž tejto obchodnej cesty v oblasti dnešného Novgorodu v 9. storočí. Už v tejto dobe prebiehal čulý obchodný ruch a Varjagovia hľadali zaujímavé suroviny, ktoré by mohli do Európy a Byzantskej ríše priviezť. Severná cesta mala dve hlavné tepny. Jednou bola východná cesta a druhou západná.

Východná trasa viedla z Baltského mora cez Fínsky záliv a popri riekach Neva a Volha do Kaspickej oblasti, a tak do Byzantskej ríše. Západná trasa viedla zo Severného mora po riekach Labe a Rýn do centrálnej, západnej a južnej Európy. Na svojich obchodných karavánnych výpravách často využívali svoje lode – drakary, ktoré boli schopné plavby po mori, riekach aj jazerách.

Do vnútrozemia využívali na prevoz tovaru hlavne kone a otrokov, s ktorými aj obchodovali. Do Škandinávie zasa privážali látky, korenie, striebro a ďalší tovar, ktorý na severe nemali k dispozícii. Viac ako 500 rokov si dokázali tieto cesty udržiavať, pokiaľ neprišli politické zmeny a nenastúpila kristianizácia severu.

Aj v Škandinávii udržiavali niektoré mestá ako svoje obchodné uzly, jedným z takýchto miest je aj švédska Uppsala. Jej pokojná, stredoveká atmosféra učarila aj BUBO klientom. Vikingský vplyv upadol a Severná cesta v podstate zanikla, respektíve sa pretransformovala do inej podoby. Zmenil sa sortiment a aj obchodníci už nie sú mohutní, dlhovlasí dobyvatelia.

Karavány existovali aj v Amerikách, či už v tej predkolumbovskej, alebo vo svojskej podobe až do 20. storočia. Predkolumbovská Amerika bola do veľkej miery izolovaná, ale civilizácie, ktoré tu vznikli, mali určité potreby čo sa týka presunu tovaru, ľudí a myšlienok. Preto aj tu existovali v určitej podobe karavány. Južná Amerika je tak špecifická a drsná, že aj karavány si žiadali svoje špecifiká. V Andách, kde prekvitala Inkská ríša, využívali na nosenie tovaru v karavánach lamy, alebo alpaky (príbuzné lamám).

Tieto zvieratá sú úzko príbuzné ťavám, sú považované za bezhrbé ťavy Južnej Ameriky. Ich nevýhodou je malá nosnosť, nakoľko dokážu odviezť približne 40 kg nákladu. Na druhej strane boli zasa schopné chodiť po náročnom horskom teréne. V tejto oblasti sa prevážali komodity ako boli zemiaky, fazuľa, kukurica, bavlna, vlna, textil, kovy, drahokamy, zlato, striebro a meď. Cenný tovar bola aj soľ, korenie, tabak a ozdobné perie.

Niektoré artikle pochádzali z nížin, kde zasa v hustých a nepriechodných pralesoch Amazónie boli na prepravu využívané vodné cesty a člny. V Andách obchod a prevoz tovaru fungoval, Inkovia si udržiavali svoje cesty a chodníky v dobrom stave, nížinné oblasti boli viac-menej divoké a aj obchodovanie s kmeňmi žijúcimi v Amazónii bol náročnejší.

Ani Severná Amerika nebola v obchodovaní a presune tovaru pozadu. Obrovské pláne a prérie dnešného USA a Kanady boli domovom kmeňov, ktoré medzi sebou obchodovali. Naviac mnoho z nich žili kočovným, alebo polokočovným spôsobom života a presúvali sa na veľké vzdialenosti. Nepoznali koleso a boli veľmi obmedzení v spracovaní kovov. Boli to do veľkej miery lovci a zberači, ktorí všetky svoje nástroje vyrábali z ulovených alebo nájdených materiálov.

Keď sa pozrieme na karavány z pohľadu sťahovania, celé dediny sa sezónne presúvali. To znamená že sa mohlo jednať o desiatky, stovky, ale až tisíce ľudí. Naša predstava o severoamerických pôvodných obyvateľoch je značne skreslená. V predkolumbovskom období to neboli bojovníci s čelenkami s perím až po zem sediaci na koňoch. Kone do Amerík priviezli až európski dobyvatelia. Ľudia tu až do tejto doby chodili pešo a na prevážanie sa spoliehali na svoju vlastnú silu a silu svojich psov, ktorí ťahali za sebou naložený náklad.

V zime vedeli využiť sane na snehu, ale brodiť sa snehom tiež nie je jednoduché. Keď sa presúvala celá dedina, musel to byť fascinujúci pohľad na karavánu ľudí a psov. Okrem toho boli karavány využívané aj na obchod. V južných oblastiach puebloví indiáni ako Anasazi, Hohokam, Apači a ďalší obchodovali medzi sebou a aj vzdialenejšími kmeňmi. Hlavnými artiklami boli suché potraviny ako fazuľa a kukurica, ale aj tabak, zbrane a iné výrobky.

Zachádzali až na stredozápad a na juh do dnešného Mexika. Severné kmene mali vytvorené obchodné trasy, ktoré viedli až z ďalekého severu, z oblasti Inuitov po prérijné kmene ako Irokézovia alebo Siouxovia. Tieto veľké konfederácie mnohých kmeňov vytvorili spoločenstvá, ktoré si istým spôsobom aj riadili vzájomný obchod.

S príchodom Európanov, kolesa a koní sa pohyb zjednodušil a presun ľudí aj tovaru bol opäť efektívnejší. Postupom sa rozvinul po celej severnej Amerike. Od ďalekého severu, odkiaľ sa vozili kožušiny až po úrodný juh, karavány (konvoje) vozov naložených tovarov križovali krajinu. S objavovaním a zaberaním území sa spájali aj obrovské karavány nových usadlíkov.

Tí často na vozoch prichádzali do oblastí, kde žili iba pôvodní indiáni a ťažšie či ľahšie si nachádzali priestor a spôsob obživy. Na západe sa objavilo zlato, čo lákalo ďalšie zástupy vozov a ľudí. Karavány sa rozšírili aj do tunajšieho obchodu a prevoz zlatého prachu sa stal dôležitým štartérom spoločnosti Wells Fargo, akási banka v oblastiach bez infraštruktúry.

Získali si dôveru a ich minikaravány vozili cenný tovar zo západu na východ, kde bolo viacero bohatých miest a kde sa dal poklad uložiť alebo zobchodovať. Wells Fargo sa rozrástli a kúpili aj slávny Ponny Express, rýchla pošta, ktorú vykonávali jazdci na koňoch. Z Wells Fargo ako zlatokopeckej spoločnosti sa postupom času stala banka, ktorá funguje v USA dodnes.

Austrálsky Outback (vnútrozemie) je známe výskytom divých tiav. Sú pozostatkom po prieskumníkoch, ktorý sa snažili zmapovať a osídliť vnútrozemie tohto horúceho kontinentu. Ťavy sa tu ukázali ako najlepší spôsob dopravy vzhľadom k profilu krajiny a podnebiu.

Mnohokrát sa však stalo, že prieskumníci neprežili, ale ťavy áno. A tak sa tu ocitlo množstvo zdivočelých tiav, ktorým sa v prázdnej krajine darilo. Cesty naprieč Austráliou neboli skutočné karavánne cesty za obchodom, boli však tvorené za účelom osídlenia nových oblastí.

Odkaz tradičných karaván je stále živý a v niektorých oblastiach sa naďalej vyskytuje aj v dnešnej dobe. Sú menej či viac tradičné.

Najtradičnejšími karavánami, ktoré je možné dodnes vidieť, sú ťavie karavány v oblasti Danakilu v dnešnej Etiópii a Džibutsku. Ľudia - Afari - tu dodnes ťažia soľ tradičným spôsobom a vzhľadom k nedostupnosti a drsnosti tejto oblasti sa neustále dopravuje na ťavách. Mimo júla a augusta, čo sú najhorúcejšie mesiace a teplota tu stúpa na 50 a viac stupňov Celzia, ich tu máte možnosť stretnúť a BUBO klienti ich pravidelne vídajú. Naše malé skupinky navštevujú po utlmení konfliktu v roku 2023 tento región opäť.

Zaujímavým pozostatkom karaván je aj prítomnosť tiav v západnom Turecku v okolí Izmiru a Efezu. Hodvábna cesta tu po sebe zanechala kultúru chovu mohutných krížencov jedno a dvojhrbých tiav. Od týchto čias tu je zachovaná aj spoločenská udalosť vo forme ťavích súbojov, kde využívajú v období ruje ich prirodzený spôsob boja o samice.

Majitelia sú na svojich 1 200-kilových miláčikov háklivý a nedovolia aby sa zranili. Pri náznaku zranenia sa súboj končí. V celom súboji ide len o prestíž a dokonca sa ani nestávkuje na víťazov. Tento kríženec sa objavoval naprieč históriou. Okrem Hodvábnej cesty sa objavili aj na Zlatej ceste. Tieto mohutné krížence boli schopné odniesť väčší náklad (až 250 kg), ale boli pomalšie. Naopak, štíhle a rýchle jednohrbé ťavy boli využívané ako "rýchla pošta".

V horských oblastiach ako sú Himaláje aj v dnešnej dobe stretnete menšie karavány domestikovaných jakov, ktoré do odľahlých oblastí vysoko v horách nesú tovar v podobe potravín a všetkého potrebného. Iná cesta sem už po tisícročia nevedie a jaky sú dodnes využívané ako jediný spôsob.

Na severe sú ľudia rovnako dodnes odkázaní na polokočovný život a pri presunoch svojich dedín alebo len tovaru využívajú ťažné zvieratá. Či už sú to soby, alebo záprahové psy, na saniach sa presúvajú na relatívne veľké vzdialenosti.

Kočovný život sa v našej oblasti spája s rómskou komunitou, ktorá má toto dodnes zakorenené, i keď moderná „civilizácia“ a zákony im to zakazujú. Zastavili sme tak niečo, čo bolo ešte pred sto rokmi pre túto komunitu prirodzené. Kočovní „cigáni“ chodili na svojich vozoch (Vargo) na veľké vzdialenosti.

Ich karavány neboli príliš početné, často to bola jedna či dve rodiny, ale kone zapriahnuté do vozov, akýchsi krásne zdobených maringotiek, boli bežným javom na vidieku v našich zemepisných šírkach. Často sa venovali drotárčine, čo je aj remeslo, ktoré bolo zapísané ako kultúrne dedičstvo Slovenska.

Konvoje sú akýmsi plynulým prechodom od tradičných karaván do modernej doby. Konvoje sú skupiny vozidiel alebo lodí, ktoré spolu cestujú z dôvodu vzájomnej podpory. Či už kvôli bezpečnosti, alebo efektivite. Môžu to tak byť komerčné konvoje, vojenské, humanitárne a podobne. Špecifickým konvojom bol automobilový závod Camel Trophy, kde nebolo úlohou prísť do cieľa prvý, ale spoločne ako celý konvoj a za každú pomoc jednotlivé vozidlá získavali body. Zaujímavý koncept s cieľom vzájomnej podpory v náročnom teréne. Závod každoročne prechádzal odľahlými a drsnými oblasťami od roku 1980 až do roku 2000.

V Amerike sa zrodil ďalší fenomén s názvom Karavan. Je to štýl spoznávania sveta v aute prispôsobenom na bývanie. Tieto obytné autá po vzore kočovných Rómov križujú krajinu. Môžu byť jednoduchšie, ale aj dokonale premyslené a luxusné. V Európe sú v tomto najďalej holanďania, ale už aj u nás sa tento spôsob dovolenky začína rozvíjať.

Často sa v Amerike stáva, že ľudia na dôchodku predajú dom a kúpia si obytné auto. Na účet im pravidelne prichádza dôchodok a oni môžu pokojne cestovať po celom kontinente. Vyvinulo sa to až do životného štýlu a tieto komunity sa stretávajú, na sociálnych dokážu byť neustále v kontakte a nezriedka je vidno na ceste karavána karavanov, ako sa presúvajú z miesta na miesto.

Romantika historických karaván sa plynule preniesla až do dnešného sveta a zanechala po sebe nezmazateľné stopy, ktoré sú výsledkom odvahy ľudí vydať sa na nesmierne náročné cesty. Ovplyvňovali sa tak celé civilizácie, kde sa miešali kultúry, vedomosti ale aj ľudia ako takí.

Obchodné centrá na koncoch alebo v kľúčových uzloch jednotlivých ciest boli nesmierne multikultúrne a pestré. Dodnes je to badať na miestnej kultúre, jazyku, umení, gastronómii a ďalších aspektoch života.

Ťavy ako najikonickejší dopravný prostriedok karaván si BUBO klienti môžu vyskúšať na viacerých našich zájazdoch. Jazda je úplne iná ako na koni, nakoľko ťava je tzv. mimochodník a kráča oboma pravými a oboma ľavými nohami naraz, na rozdiel od väčšiny ostatných zvierat, ktoré nohy striedajú. Sadnite na ne v Maroku, Tunisku, Egypte, ale i v Turecku alebo v Mongolsku.

BUBO v rámci ponuky zájazdov organizuje cesty do všetkých oblastí, ktoré sú tu ohľadom karaván spomínané. Či už sa s nami vydáte do bývalej Perzie, do Himalájí, Etiópie, Peru či Kanady, stretnete sa tu s vplyvmi, ktoré po sebe karavány zachovali. Zájazdy sú rôzneho charakteru, od expedícií, kde spíme v stanoch (Mongolsko) až po luxusné zájazdy (Saudská Arábia, Maroko).