Veľká migrácia - najlepšie safari

Veľká migrácia - najlepšie safari

Čo je to Veľká migrácia? Odkiaľ a kam smeruje? Prečo sa takáto udalosť vôbec deje? Vedci už tieto otázky čiastočne zodpovedali a tento unikátny prírodný jav je safari chtivými návštevníkmi často vyhľadávaný.

Čo to je Veľká migrácie a prečo sa vlastne deje? #

Každý kto má rád prírodu a prírodopisné filmy určite pozná výraz Veľká migrácia. Tento unikátny prírodný jav, ktorý sa odohráva na pláňach východnej Afriky je poslednou obdobnou migráciou veľkých cicavcov v Afrike a aj na Zemi. Existujú migrácie v Botswane alebo v arktickej Kanade a Aljaške, nedosahujú už ale takýchto rozmerov. V rámci dvoch parkov – Serengeti a Masai Mara – tu migruje približne 1,6 milióna pakoní, 600 tisíc zebier a 400 tisíc gaziel. Spolu 2,5 milióna kusov zvierat sa presúva v kruhu po rovnakej migračnej ceste. Počas jedného okruhu nachodia viac ako 1000 kilometrov. Zaberie im to presne jeden rok. Hlavným dôvodom podnikania tejto cesty je pitná voda a pastva. Vedci nedávno odhalili, že pakone odchádzajú, ako náhle sa v napájadlách zdvihne množstvo minerálov a solí a voda sa pre ne stáva nepitnou. Druhým dôvodom je vypasenie trávy, ktorou sa pakone živia. Čerstvá tráva na miestach po dažďoch má vyšší obsah fosforu a dusíku, čo pakone vyhľadávajú. Ani jedna z teórii o sebe netvrdí, že je tá správna, možno je to kombinácia viacerých a jednoznačný výsledok o dôvode nie je zrejmý. V každom prípade sa pakone hýbu v tomto neustálom kruhu už pravdepodobne viac ako 1 milión rokov. Aj napriek množstvu migrujúcich zvierat je tento úkaz ohrozený a treba ho chrániť. Výskumy hovoria, že ak by z reťazca vypadol čo i len ten najmenší článok, ekosystém sa dostane do ohrozenia. Takýto kolaps by dokázal spôsobiť výpadok napríklad "hovnivála".

Zebry prichádzajú pred pakoňmi, s ktorými sa po stretnutí premiešajú. foto: Martin Karniš - BUBO

Ako predvoj pred pakoňmi prichádzajú do oblasti zebry. Tie spásajú vyššiu trávu ako sú schopné pakone. Za pakoňmi prichádzajú gazely, ktoré sú schopné spásť trávu od zeme. Odštipnú rastlinku tesne pri zemi od koreňa a ostane tu v podstate holá zem. Zebry najčastejšie spásajú trávu s výškou približne 10-15cm, pakone približne 5-10cm a gazely sú schopné konzumovať 0-5cm trávu.

Pakone pochodujú často v jednoradovom zástupe. Eliminujú tak stret s jedovatými hadmi a vyhýbajú sa skrytým nástrahám terénu. foto: Martin Karniš - BUBO

Stádo nie je celú dobu spolu. Aj samotné pakone tvoria menšie stáda v ktorých sa hýbu. Na určitých miestach sa v jednej dobe môže zhromaždiť väčší počet zvierat. Takéto stádo môže mať dĺžku niekoľko desiatok kilometrov. Väčšinou sa pomaly popásajú a tak sa presúvajú. Niektoré úseky prejdú vedome rýchlejšie, hlavne oblasti s nekvalitnou pastvou, alebo nedostatkom vody. Za krátku dobu vedia prejsť aj 50 kilometrov. Ak večer zaspíte v kempe v blízkosti stotisíca pakoní, ráno sa môžete zobudiť do prázdnej a vypasenej krajiny, kde len rozdupaná pôda dáva najavo, že sa tadeto prehnala „migrácia“. Čo ich naštartuje a čo je spúšťačom toho, že sa stádo pohne vpred? Pakone majú úžasný čuch, ktorým vedia zacítiť pitnú vodu a dážď na niekoľko desiatok kilometrov. Jeden alebo zopár prvých jedincov, ktoré toto zacítia sa pohnú nastane davová psychóza, a celé stádo sa pohne. Dôvod však môže byť aj iný, či dokonca úplne náhodný. Stačí len malý podnet a stádo sa pohne. Rovnako je to aj s prechodom cez rieky, ktoré okupujú krokodíly čakajúce na svoju chvíľu. Keď sa pozeráte na stádo váhajúce, či prekročiť alebo neprekročiť, vždy uvidíte jedného pakoňa, ktorý sa ako prvý odhodlá a skočí do rieky a začne plávať. Odhodlá sa a skočí? Alebo je na okraji strmého brehu odzadu dotlačený celým stádom? Alebo je to tá „davová psychóza“? V súvise s podobnými úkazmi sa hovorí o takzvanej „rojovej“ alebo „kolektívnej inteligencii“. Extrémne náročný systém takejto inteligencie sa vedci snažia popísať a využiť jej výhody. Tu je postavená spoločná inteligencia vysoko nad inteligenciu jednotlivcov. Je toto dôvod migrácie a „núti“ tento systém pakone migrovať?

Pohľad na migrujúce pakone je nezabudnuteľný a okrem tohoto regiónu sa Vám už takýto pohľad takmer nikde nenaskytne. foto: Martin Karniš - BUBO

Nech je to akokoľvek, nič to nemení na úchvatnosti tohto prírodného javu. V tejto oblasti sa vyskytuje ešte jedna, malá migrácia, ktorá sa koná severne od Masai Mara a migruje tu približne 150 tisíc pakoní. Tento kruh smeruje z Masai Mara na pláne Loita a späť. Ďalšou, väčšou migráciou je jav v Botswane, kde z oblasti Chobe na severe krajiny prechádza státisícové stádo zebier a pakoní do oblasti Kalahari v národnom parku Makgadikgadi. Stále tak Veľká migrácia v Serengeti a Masai Mara ostáva najväčšou a ľahko konkuruje aj ďalším veľkým migráciám sobov v severnej Kanade alebo Rusku.

Serengeti a Masai Mara – tu migruje približne 1,6 milióna pakoní, 600 tisíc zebier a 400 tisíc gaziel

Nástrahy migrácie #

Levy ako aj iné šelmy sa nevedia migrácie dočkať. Je to prísľub veľkého množstva potravy. Mimo tejto sezóny majú náročnejšie podmienky lovu. foto: Martin Karniš - BUBO

Počas celej cesty ich prenasledujú šelmy, ktoré žijú v daných lokalitách. Niektoré z predátorov sa čiastočne presúvajú do oblasti, kde sa mláďatá rodia a majú tak ľahšiu korisť. Hlavnými predátormi sú levy, leopardy, hyeny a krokodíly. Gepardy sa sústreďujú na mladé pakone, nakoľko dospelý je už pre tieto štíhle a relatívne malé šelmy príliš veľká korisť. Migrácia je pre lokálne zvieratá kľúčovým bodom a sú známe rodiny levov, ktoré v určitej oblasti po odchode migrácie viacmenej trpia hladom, nakoľko sa v ich regióne nachádza málo inej potravy a sú tu závislé aj na tak malej koristi, ako sú rôzne druhy hlodavcov veľkosti potkana až zajaca. Pakone neumierajú len v čeľustiach šeliem a krokodílov, ale aj prirodzene na starobu, vyčerpanie, zranenia, utopenie v riekach alebo choroby. Pokiaľ sa na brehy riek, kade migračné cesty vedú dostanete pár týždňov po prechode, naskytne sa Vám pohľad na neskutočné množstvo uhynutých zvierat. Brehy sú pokryté zdochlinami, že nemáte kam šliapnuť. Toto je raj pre mrchožravcov, ktorí si tu taktiež prídu na svoje. V každom prípade je v dnešnej dobe stav populácie stabilný, dokonca niektoré štúdie hovoria o malom, približne 2% náraste migrujúcej populácie.

15 fotografií

Predátory ohrozujúce migrujúce zvieratá

Levia hostina počas migrácie. 
Autor: Martin KARNIŠ - BUBO

Levia hostina počas migrácie. Autor: Martin KARNIŠ - BUBO

Cyklus migrácie #

Celý kolobeh je rozdelený do akýchsi etáp podľa hlavných zastávok, ktoré robia v určitých oblastiach. Predstava, že uvidíte „migrovať“ miliónové stádo je trošku zavádzajúca. Aj takéto obrovské množstvo zvierat pohromade môže byť ťažké nájsť. Často sa zdržiavajú v odľahlých oblastiach, ďaleko od hlavných turistických trás, poprípade v častiach parkov, kde nevedú cesty pre turistov. Môže sa stať, že hlavné stádo budete hľadať 3 dni, aj napriek tomu, že viete, kde by sa mali približne nachádzať. Ich pohyb je len čiastočne predvídateľný ,nakoľko sa „rozhodujú“ momentálne a podľa aktuálneho stavu pastvín a výskytu dažďov. Keď nájdete hlavnú skupinu, ktorá má niekoľko tisíc jedincov, uvidíte ich v určitej fáze. Či už to bude pasenie sa, odpočinok, alebo sa budú presúvať. Pasúce sa stádo budí dojem stojaceho stáda, i keď sa pozvoľna posúva, ako vypása krajinu. Pokiaľ sú zvieratá na pochode, tvoria dlhý rad, na ktorý je veľmi zaujímavý pohľad. Ak sa ocitnete uprostred stáda, započúvajte sa do zvukov, ktoré vydávajú. Podľa tohto zvuku „gnu“ mali aj starý slovenský názov. Pozrime sa na kolobeh migrácie po jednotlivých etapách.

Február - Marec #

Samice pakoní rodia v rámci 2-3 týždňov mláďatá, ktoré zazrú svetlo sveta na pláňach južného Serengeti, v oblasti medzi západným okrajom krátera Ngorongoro a jazera Ndutu v južnom Serengeti. Za tieto 2-3 týždne sa tu narodí približne 250-300 tisíc mladých pakoní. Krátka doba rodenia je akousi ochranou pred nadmerným vylovením mláďat šelmami. Tie majú obmedzenú kapacitu, čo sú schopné skonzumovať a za dva týždne lovia 3-4 krát. Viacero mláďat tak má šancu na prežitie. Mláďatá sú dostatočne silné na to, aby sa so stádom pohli na cestu, pár minút po narodení a tak aj ich púť začína. Niektorí z prírodovedcov považujú toto za začiatok migrácie, keďže určiť začiatok samotnej cesty možné nie je. Migrácia nezačína, ani nekončí, len neustále prebieha. Nachádzajú sa v otvorenej krajine s miernymi kopcami. Alkalické jazero Ndutu je zdrojom vody pre množstvo zvierat po celý rok a pre migrujúce pakone počas doby, ktorú tu trávia. Z tohto miesta, kde pre čerstvo narodené mláďatá a aj dospelé jedince sú obrovskou hrozbou šelmy ale aj ľudia, smerujú na severozápad. Pokiaľ je cieľom vidieť lov, v tomto období máte najväčšiu šancu. V oblasti Masawa game reserve medzi jazerom Ndutu a Eyasi majú ľudia kmeňa Hadza povolené loviť tradičnou metódou určité druhy zvierat. Pakone patria medzi ne.

Apríl - Máj #

Obrovské stádo prekračuje rieku Mbalageti, kde sú prvé krokodíly, ktoré na ne číhajú. Presúvajú sa pozdĺž hranice rezervácie Masawa a parku Serengeti. Vedie tu široké a dlhé údolie, ktorým sa stádo sunie. Privedie ich do oblasti pred riekou Grumeti, kde sa na chvíľu usadia a vyapsú čo krajina ponúkne. Nachádzajú sa teraz pred takzvaným Západným koridorom, ktorý ich očakáva za riekou. Keď naberú odvahu, pohnú sa smerom na sever a prekračujú rieku Grumeti a Mara, ktoré majú taktiež silnú populáciu veľkých krokodílov čakajúcich na tieto každoročné hody.

Jún #

Prekračovanie rieky Grumeti a postup na sever. Pakone absolvujú jedno z náročných miest, aby sa dostali k ďalšiemu, k rieke Mara. Tu musia opäť podstúpiť náročný a nebezpečný prechod riekou. Inou možnosťou je obísť toto miesto a prísť do východnej časti Masai Mara priamo, čo sa občas udeje. Je to ale skôr výnimka a takmer každý rok prekračujú Maru v tejto časti Serengeti – Západnom koridore.

Júl #

Po nebezpečnom prekročení Grumeti a Mary opúšťajú aj Západný koridor a smerujú na sever. Oblasť už nie je typická savana a objavuje sa tu viac kríkov a je to typická buš. V oblasti Loliondo prichádzajú do zalesnenej oblasti. Tu sa stádo opäť pribrzdí. Majú na to prostý dôvod. Takmer celá populácia migrujúcich pakoní sa tu spári, aby mohli odrodiť svoje mláďatá znova v blízkosti Ngorongoro vo februári. Po párení, ktoré trvá len pár dní až týždňov prekračujú tanzánsku hranicu a vstupujú do Kene. Prichádzajú do oblasti rezervácie Masai Mara a Mara Triangle.

August - Október #

Tie zvieratá, ktoré vstúpia najskôr do Mara Triange opäť čaká ťažká skúška. Odtiaľto pochádzajú tie najznámejšie zábery z migrácie prekračujúcej veľkú rieku Mara, plnú nástrah v podobe krokodíla nílskeho. Pozdĺž rieky je viacero miest, kadiaľ zvieratá prechádzajú na otvorené pláne Masa Mara. Tu strávia niekoľko mesiacov a postupne celú rezerváciu vypásajú a posúvajú sa zo západu na východ. Aj keď je Masai Mara len zlomok z rozlohy celého ekosystému, ktorý migrácia pokrýva, trávia tu relatívne dlhú dobu. Prvé pakone často prekračujú hranicu Serengeti a Masai Mara už v júni a posledné odchádzajú v novembri. Návštevníci tak v ľahko dostupnej rezervácii majú šancu vidieť tento prírodný zázrak takmer počas pol roka.

Tu ich najčastejšie stretávame aj my z BUBO. Serengeti je príliš rozľahlé na hľadanie migrácie a tak sme zvolili Masai Maru ako hlavné miesto na safari našich zájazdov. V našej najpopulárnejšej turistickej sezóne sa migrácia odohráva práve tu a naši klienti tak majú šancu vidieť tisícové stáda pakoní a zažit tento prírodný unikát.

November - December #

S prichádzajúcim obdobím dažďov sa hlavné stádo formuje na juhovýchode Masai Mara a na drobný podnet vyrazí smerom na juh, späť do Serengeti. Dlhá cesta vedie pozdĺž západnej strany Priekopovej prepadliny až príde do východného Serengeti. V tejto dobe je opäť sformované veľké stádo, ktoré je na pochode otvorenými pláňami.

Január #

Zvieratá prichádzajú do oblasti rezervácie Ngorongoro. Tu sa veľké stádo rozptýli na planinách a samice sa pripravujú na rodenie mláďat. Kruh sa uzatvára. Migrácia však nekončí, tu sa len začína nový život mláďat, ktoré svoju životnú púť v tomto kruhu začínajú.

Migrácia nezačína, ani nekončí, len neustále prebieha

Pochod pakoní v južnom Serengeti v oblasti jazera Ndutu.
Autor: Martin KARNIŠ - BUBO

Pochod pakoní v južnom Serengeti v oblasti jazera Ndutu. Autor: Martin KARNIŠ - BUBO

Pakôň bielobradý - hlavný hrdina migrácie #

Connochaetes taurinus

svahilsky “nyumbu”- je stredne veľká antilopa, u ktorých samec má v kohútiku do 140cm a váhu približne 280kg. Samice sú menšie, merajú do 120cm a vážia takmer 200kg. Obe pohlavia majú rohy, ktoré sú dlhé až 80cm. U samcov sú rohy mohutnejšie a ich základňa sa takmer až spája u dospelých jedincov. Samice majú rohy jemnejšie a základne sú ďalej od seba a priestor medzi nimi je zjavnejšie chlpatejší. Samce majú čelo celé tmavohnedé až čierne, samice majú spomedzi rohov smerom medzi oči „spustený“ trojuholník svetlejších chlpov. Toto sú hlavné rozoznávacie znaky, ako odlíšiť jednotlivé pohlavia. Tvar ich tela, znižujúceho sa smerom dozadu, ich predurčuje na vytrvalostný beh a dlhé pochody. Dokážu vyvinúť rýchlosť až 80km/h, častejšie však klusajú priemerne 25-30km/h, pričom takto vedia bežať aj viac ako hodinu bez prestávky. Takýto beh je však viac ako zriedkavý. Dožívajú sa približne 17-18 rokov, v zajatí aj vyše 20. Okrem migračného koridoru Serengeti - Masai Mara žijú a j ďalších oblastiach východnej a južnej Afriky. Južnú hranicu vytyčuje rieka Oranje v Juhoafrickej republike, kde aj končí oblasť akáciových porastov. Na severe sa ich výskyt končí v páse na úrovni medzi Viktóriinym jazerom a Mount Kenya. Vytvárajú viacero poddruhov, ktoré sa odlišujú sfarbením celého tela aj brady. Môžu byť sfarbení od hnedej až po svetlo šedú a bradu môžu mať od bielej až po takmer čiernu. Obývajú otvorené trávnaté oblasti s porastom kríkov a stromov, preferujú však typickú, suchú savanu. Okrem poddruhu C.t.cooksoni, ktorý žije v oblasti údolia Luangwa v Zambii, sa vyhýbajú mokrejším a podmáčaným trávnatým oblastiam. Tieto sú chudobnejšie na výživnú potravu. Typickým príkladom je krajina známa ako Miombo.

Biológia pakoňa

Široký pysk s voľnou perou a širokými rezákmi je prispôsobený na prijímanie väčšieho množstva potravy na jedno sústo v šírke cca 6,5cm. Živia sa kratšou trávou, najpreferovanejšia dĺžka je približne 5-10cm. Dokážu však spásať trávu od 2cm. Pokiaľ sa tráva dostatočne rýchlo obnovuje, vedia si ju rezidentné pakone „udržiavať“ na obľúbenej dĺžke. Migračné pakone z oblasti odchádzajú, nakoľko sa tráva nestíha obnovovať. Sú to väčšinou trávy s plytkými koreňmi a pri nedostatku vlahy tu po pakoňoch ostane na pohľad púštna, zdevastovaná krajina. Sú prežúvavce a tak majú 4-komorový žalúdok, ako aj ostatné turovité zvieratá. Potrebujú sa denne napiť, ideálne 2x. Za deň vypijú približne 12 litrov vody, ktorá môže byť aj veľmi kalná. Chodia k napájadlám ráno po odpočinku a na poludnie, pokiaľ je aj vysoká teplota, v ktorej šelmy neradi lovia. Sú tak čiastočne ochránené aj horúcim slnkom. Pokiaľ nemajú vodu k dispozícii, stačí sa im napiť raz za dva dni. Rezidentné pakone zachádzajú za vodou približne 10-15 km denne, migrujúce sú schopné za vodou prejsť naraz aj viac ako 50 kilometrov. K takto vzdialenej vode ich priláka čuch, ktorým dokážu vodu aj na takúto vzdialenosť zacítiť. Častejšie ich však na vzdialené zrážky upozornia búrky s hromami. Zdržiavajú sa v oblastiach s alkalickými jazerami, v okolí ktorých rastie na minerálne látky bohatá pastva a vyskytujú sa tu búrky aj mimo obdobia dažďov. Pakone nežijú v oblastiach horských lúk a saván, toto obývajú ich príbuzní, byvolce. Masaji hovoria, že pakôň bol ich bohom Enkaiom stvorený zo zvyškov iných zvierat pri tvorení sveta. Hlava je z lúčneho koníka, rohy byvola, pruhy na krku zo zebry, chvost koňa, telo a nohy byvolca.

Spoločenský život

Pakone sú často sledované vedcami a tak máme o nich zaujímavé údaje. Pozorovaním v rôznych oblastiach prišli na to, že až 53% z dňa strávia odpočinkom (32% ležia a 21% stoja – vrátane ruminácie), 33% času strávia pasením sa, 12% presúvaním (z čoho 99% tvorí chôdza) a zvyšné dve percentá ostatnými aktivitami vrátane sociálneho kontaktu. Pasú sa rovnako v noci ako za dňa, pokiaľ teplota na poludnie nevystúpi nad 35°C. V takomto počasí trávia viac denného času odpočinkom v tieni a pasú sa viac v noci. V čase odpočinku po ležiačky dodržiavajú medzi sebou 1-2 metrové odstupy, aby v prípade ohrozenia mohli všetky bez obmedzení vyskočiť a dať sa na útek, alebo aby mali priestor na voľný prechod v rámci odpočívajúcej skupiny. Samice s mláďatami sú jediné, ktoré ležia tesne pri sebe. Odpočívajúce skupiny sú taktiež rozdelené na samčie a samičie s mláďatami. Pokiaľ je teplota priaznivá, pasú sa prevažne ráno a popoludní. Pomer pasenia sa cez deň sa líši aj podľa veku a pohlavia. Staršie samce sa pasú menej a hýbu sa viac ako mladé samce alebo samice. Vo všeobecnosti sú teritoriálne a svoje teritórium si strážia „vystavovaním“, čo je akási „strnulá“ póza. Pridávajú k tomu prskavé zvuky a akýsi nosový zvuk, podľa ktorého dostali aj prezývku a v niektorých jazykoch aj odborný názov – gnu. U nás sa takto volali ešte v 80-tych rokoch. V staršej literatúre ich nájdete pod týmto menom. Keď sa snažia dať najavo dominanciu, napne telo, pokyvuje hlavou, švihá chvostom, dvíha nohy a dupe a preorbitálnymi (predočnými) žľazami značkuje svoje teritórium, pričom si šúcha túto žľazu a rohy o stromy a kríky. Rozdielne sa pri držaní teritória správajú rezidentné a migrujúce pakone. Rezidentné si svoje teritórium udržiavajú dlhšiu dobu. Extrémnym prípadom bol samec v Masai Mara, ktorý si svoje územie chránil neuveriteľných 13 rokov. Migrujúce pakone si územie vytyčujú a udržiavajú len počas pár týždňov, keďže sa pohnú z oblasti ďalej. Na krátku dobu ich je však veľa na jednom mieste. Takto sa môže na 1km2 pomestiť až 270 býkov. Pripadne tak na jedného samca 1/3 hektára (3300m2). Rezidentné samce v kráteri Ngorongoro majú napríklad každý až takmer 1 hektár. O teritórium vedú samce spory. Súboj začne tým, že sa samce pred sebou najskôr vystavujú a snažia sa jeden druhého zahnať. Veľa súbojov sa týmto končí a slabší uzná presilu súpera. Pokiaľ si však obaja sú istý o svojej sile, prejdú k nekontaktnému boju. Kľaknú si na zápästia (mylne považované za kolená) a obtierajú si čelá o zem a naberajú hlinu a trávu na rohy. Pritom švihajú chvostmi a snažia sa soka zastrašiť. Pokiaľ ani toto nezaberie, príde ku kontaktnému súboju. Stále na zápästiach sa do seba zaprú rohami a pretláčajú sa, pokiaľ jeden neuzná svoju prehru, keď je vytlačený z pomyselného ringu. Keďže majú rohy zahnuté do boku, na rozdiel od pakoňa bielochvostého, nespôsobujú si toľko zranení a v drvivej väčšine ide o bezpečný boj. Víťazný pakôň si drží dobrú pozíciu, ktorú vedia oceniť samice. Slabšie samce, ktoré vidia takéhoto býka sa mu vyhnú a zoširoka jeho územie obchádzajú. Vo všeobecnosti je ich sociálny kontakt minimálny, nežijú v pevných, rodinných skupinách, ale v akýchsi voľných stádach, z ktorého jednotlivé zvieratá odchádzajú a iné prichádzajú. Jediné skutočné puto je tvorené samicou a jej mláďaťom. Samice môžu vytvárať menšie skupiny na dlhšiu dobu, samce sa držia na okraji samičích skupín bez vážnejšieho vzťahu. Pakone sú jediné antilopy spolu so svojimi príbuznými byvolcami, ktoré sa v prachu váľajú na chrbte a prevaľujú sa cez chrbát, podobne ako kone, alebo tu na savane zebry.

Samica a mláďa

Samce dospievajú v 4-5 rokoch a vtedy u nich nastáva metamorfózu správania. Stávajú sa extrémne hlučnými a v dobe párenia silne teritoriálnymi. Samice dospievajú v 3 rokoch a môžu mať prvé mláďa. Po spárení sa sú gravidné 8 – 8,5 mesiaca. Všetky samice sa pária v rovnakú dobu a tak sú aj pripravené rodiť naraz. Je to výnimka u tropických cicavcov. Tento „systém“ je veľmi praktický z pohľadu bezpečia mláďat a šancí na prežitie. 80-90% mláďat sa narodí v priebehu 3 týždňov. U migrujúcich pakoní v oblasti Serengeti je to dokonca na jednom mieste. Šelmy, ktoré tento moment netrpezlivo očakávajú, majú obmedzené žalúdky a tak nemajú šancu uloviť viac ako zopár mláďat, keďže za tento čas sa vydajú na lov 3-5 krát. Dramaticky tak klesá počet mláďat, ktoré prvé týždne života neprežijú. Samice rodia výhradne po ležiačky. Dokonca majú schopnosť už začatý pôrod pozastaviť a na krátku dobu z bezpečnostných dôvodov oddialiť. Toto je možné, pokiaľ mláďa nie je vysunuté hlavou von z matkinho tela. Po narodení je pakonie mláďa najrýchlejšie sa „zotavujúce“ mláďa cicavca z pôrodu. Do 3 minút (v priemere 6min) sa dokáže postaviť na nohy a hľadá mlieko, do 10 minút je schopné držať s matkou krok a o hodinu pobeháva okolo matky. O dva dni je schopné držať plný krok a beh so stádom. Rovnako potrebuje matka s mláďaťom stráviť prvé dva dni nepretržite spolu kvôli takzvanému imprintingu. V rámci týchto dvoch dní si obe zvieratá „vtisnú“ zvuky a pachy navzájom a tak sa v najbližšom roku, ktorý spolu strávia budú vedieť ľahko nájsť. Často sa stáva pri migrujúcich pakoňoch, že sa matka od mláďaťa oddelí. Nastáva to počas pochodu, behu, ale hlavne pri prekračovaní rôznych prekážok, ako sú napríklad rieky. Šance na prežitie prvého mesiaca vo veľkých skupinách sú až 80% na rozdiel od malých, rezidentných stád s úspešnosťou prežiť prvý mesiac na úrovni 50%. Mláďa je na matkinom mlieku závislé 6-9 mesiacov. Po tejto dobe sa postupne od matky oddeľuje, až ju v 10 mesiacoch opustí a stáva sa nezávislým. Matka je tak pripravená na rodenie ďalšieho potomka.

Pochod

V rámci hýbajúceho sa stáda nie je žiadna skutočná hierarchia, stádo sa hýbe v podstate voľne. Tu prichádza do platnosti takzvaná „ineteligencia kŕdľa“. Jednotlivé zvieratá nevyvíjajú aktivitu vlastnou inteligenciou, ale riadi ich akási vyššia sila celého stáda. Nakoľko tvoria voľné stáda, ktoré majú od 10–150 jedincov a počas migrácie sa združujú do ohromoných skupín, nie je možné, aby tu bol jeden, alebo zopár vedúcich skupiny. Pokiaľ sa na mieste s už nedostatkom pastvy alebo vody zvieratá voľne pasú a niektoré z nich zacíti alebo začuje búrku, pohne sa tým smerom a ostatné ho nasledujú. Stáva sa aj, že sa takto pohnú bezdôvodne, je to iba davová psychóza. Určitá komunikácia medzi nimi však existuje a tak spoluputujúce zvieratá vedia vyčítať, či sa jedná o bežnú „prechádzku“ alebo ten konkrétny jedinec zacítil vodu. Podobne to funguje aj pri prechode riek, alebo iných zúžených miest. Na okraji rieky, často na strmých brehoch niekoľko metrov nad hladinou kde číhajú krokodíly, sa stádo zastaví a čaká na vhodnú príležitosť. Tu sa ukazuje sila stádového efektu a až davovej psychózy. Prvé zvieratá nie sú najodvážnejšie, ocitli sa vpredu a sú tlakom psychiky donútené k skoku. Ako náhle sa k tomuto prvé jedince odhodlajú, sú nasledované ďalšími, až tak spraví celé stádo. Inteligencia kŕdľa, alebo stáda, je fascinujúci jav, ktorý vedcov núti sa zamýšľať nad jeho systémom a snažia sa ho dokonca pretaviť aj do moderných technológii a využiť jeho výhody. Pri prechodoch riek, alebo aj pri bežnom pochode sa zvieratá zrania, sú ulovené predátormi, alebo môžu uhynúť na niektorú z chorôb, ktoré pakone môžu postihnúť. Sú relatívne odolné, sú však onemocnenia, ktoré im spôsobujú problémy. Relatívne častým sú ochorenia postihujúce dobytok, zriedkavejším je antrax alebo kožné parazitické ochorenie demodikóza. Postihuje ich aj mechanické poškodenie mozgu larvami múch, ktoré sa občas dostanú až do niektorých častí mozgu. Z času na čas je tak vidieť pakoňa točiaceho sa dokola, čo je spôsobené práve týmto. Takéto jedince sú potom ľahkou korisťou šeliem.

Keďže sa počas rodenia migrujúcich pakoní v Serengeti a Masai Mare narodí 250-300 tisíc mláďat, je ich počet v tomto momente vyrovnaný a niektoré štúdie a sčítania dokonca hovoria o 2% náraste tejto populácie. Hlavným nebezpečenstvom je strata prirodzeného prostredia a stret s človekom. Ľudia žijúci na hraniciach národných parkov a rezervácií často zachádzajú so svojimi stádami domáceho dobytka do parkov a uberajú tak miesto divým zvieratám. S týmto bývajú spojené aj spomínané ochorenia, ktoré sa z domáceho dobytka prenesú na divo žijúce zvieratá. V prípade pakoní je menším problémom lov, ktorý je obmedzený na ľudí kmeňa Hadza na juhu Srengeti. Títo majú od vlády povolenie na lov, keďže je to ich jediný zdroj obživy spolu so zberom divých plodín a korienkov. Pre migrujúce pakone bola určitú dobu hrozba vybudovania diaľnice v severnej Tanzánii pozdĺž hranice s Keňou. Takto by boli migrujúce pakone zastavené a posledná veľká migrácia by tak pravdepodobne skončila. Medzinárodné aj tanzánske ochranárske organizácie bojovali s vládou. Nakoniec sa príchodom prezidenta Johna Mugufuliho, ktorý je naklonený ochrane prírody, tento projekt zastavil. Dokonca zriadil nový národný park Julius Nyerere, ktorý je tvorený veľkou časťou rezervácie Selous. Tu sa delí severná časť populácie pakoňa od južnej. Oddeľuje ich rieka Rufiji. Pakone bielobradé tvoria v dnešnej dobe dostatočne veľkú populáciu, Veľká migrácia je však unikátny jav, o ktorý sa treba starať.

7 fotografií

Pakôň bielobradý

Prebiehajúce pakone na okraji Západného koridoru v Serengeti neďaleko luxusnej lodge Kirawira Serena.
Autor: Martin KARNIŠ

Prebiehajúce pakone na okraji Západného koridoru v Serengeti neďaleko luxusnej lodge Kirawira Serena. Autor: Martin KARNIŠ

Zebra stepná boehmova #

Equus quagga boehmi

swahilsky “punda milia”- je stredne veľké koňovité zviera, dosahujúce v kohútiku okolo 140cm a váhu okolo 280kg, samice sú o niečo menšie a dosahujú váhu do 220kg. Zebra stepná je jedným z troch druhov zebier. Ďalšími sú zebra horská a grévyho. Stepná tvorí 6 poddruhov. Najsevernejšie žije v Sudáne až Somálsku, najjužnejšie v Juhoafrickej republike a Namíbii, kde zasahuje do Angoly. Severný poddruh – boehmova – má „najčistejšie“ čierno-biele sfarbenie. Poddruhy na juhu majú hnedé „medzipruhy“. Zebra quagga, ktorá bola kompletne vyhubená na konci 19.storočia mala pruhovaný len krk, hlavu a chrbát. Posledná uhynula v ZOO Amsterdam v roku 1883. Pravdepodobne to nebol samostatný druh, ale 7-my poddruh zebry stepnej. Stepné zebry žijú podobne ako pakone na otvorených savanách a oblastiach s redšou vegetáciou, vyhýbajú sa horským a mokrým oblastiam. Sú veľmi prispôsobivé a dokážu sa adaptovať na rôzne trávnaté prostredia s rôznou skladbou trávy, či už je nižšia, alebo vyššia. Keďže sú schopné spásať vyššiu trávu (až 1,5 metra), často sú pioniermi v príchode do novej oblasti a robia akýsi predvoj pakoňon a gazelám, ktoré potrebujú na komfortné pasenie sa trávu kratšiu. Najčastejšie sa však pasú na tráve s dĺžkou 10-35cm. Pokiaľ žijú v oblasti s dostatočnými zdrojmi potravy a vody (napríklad kráter Ngorongoro), postačí im priestor s rozlohou 30km2. Migrujúce rodiny majú „svoje“ územie s rozlohou aj viac ako 600km2. Patria do skupiny nepárnokopytníkov (nosorožce, kone a tapíry), to znamená, že im os nohy prechádza tretím prstom. Táto skupina zvierat je na ústupe a väčšina druhov je už dávno vyhynutá. Zebry neprežúvajú, majú jednokomorový žalúdok, ktorý je špeciálne uspôsobený na pomalé trávenie potravy. Je zvieraťom, ktoré sa pasie takmer počas celého bdelého stavu. Produkuje neustále tráviace šťavy, ktoré nevytvárajú tak kyslé prostredie ako u iných zvierat, Ph je takmer neutrálne.

Zebry sú neteritoriálne, žijú nomádskym spôsobom života a tvoria skupiny podobné háremom. Žrebec je vodca stáda a ochranca svojej skupiny. Poväčšine má 4-5 samíc a mláďatá. Pokiaľ je samec v dobrom zdraví, samice s ním zotrvávajú. Pokiaľ už nestačí a príde silnejší žrebec, samičia časť skupiny ostáva v pôvodnej „zostave“ a ostáva s novým samcom. Pokiaľ si mladý samec chce založiť svoju skupinu a nie je schopný prebrať kompletnú rodinu, je nútený ukradnúť si kobylu z inej skupiny. Pokiaľ je táto samica v ruji, musí ju chrániť pred inými samcami, čo sa deje každý mesiac počas 5 dní. Samica ostáva so samcom, ktorý ju oplodnil. Aj napriek tomu si každý žrebec chráni svoj hárem voči dotieravcom. Nakoľko sú samice v ruji každý mesiac až do gravidity, samce s väčšou skupinou majú neustávajúcu prácu. Samice majú na zabezpečenie akéhosi pokoja systém, pri ktorom sú zreteľné pachové signály o prebiehajúcej ovulácii vydávané iba v prítomnosti vedúceho samca a iba na krátku dobu. V tejto dobe častejšie močí a tekutina je sfarbená až do mliečna. Toto sa deje 3-4 pred ovuláciou a samca majú tieto feromóny navnadiť a pripraviť na párenie. Až do poslednej chvíle samca odmieta, kope ho a podobne, čo ho len viac vydráždi. Na samičie výkaly samec močí, aby prekryl tieto pachy, rovnako aj po močení samice. Takto sa nestáva, že by počas celých piatich dní lákala samce zo širokého okolia. Samce o svoju skupinu a samice bojujú najprv menej agresívnym spôsobom a skôr sa iba naháňajú a vytláčajú mimo dosah háremu. Pokiaľ toto nezaberie, prichádza k skutočným stretom. Najčastejší spôsob súboja je kúsanie a pretláčanie sa krkmi. Málokedy používajú predné nohy a kopance zadnými pri samotnom súboji. Pri kusnutí sa samec snaží stiahnuť súpera  k zemi a zakusnutý drží pokiaľ je to možné. Takýmto spôsobom si môžu aj vážnejšie ublížiť a spôsobiť vážne zranenia. Aj vďaka tomu, že sú najčastejšou korisťou levov, majú vyvinutú silnú schopnosť regenerácie zranených oblastí. Často tak vidíte zebry, ktorým na tele „nepasujú“ pruhy a zjavne tu mali tržné rany. Je možné vidieť časté súboje, ktoré však môžu byť tréningom v rámci samčích skupín. Tu sa zhromažďujú mladé samce, do veku približne 5 rokov, kedy túto skupinu opúšťajú a snažia sa o založenie vlastného háremu. Samica je gravidná 360-390 dní a mláďa sa rodí s váhou do 35kg. Pri pôrode samec stráži samicu pred predátormi. Mláďa po narodení do 15 minút stojí, do 20 minút chodí a do 45 minút je schopné behu. Po viac ako hodine sa vie napiť mlieka. Obdobie vtisknutia (omprinting) je počas prvých 2-3 dní, kedy je samica veľmi agresívna voči okoliu mimo svoj hárem. Mláďa pije mlieko počas 13-18 mesiacov, pásť sa začína už po týždni. Najprv zje matkine výkaly, aby sa mu do žalúdka dostali baktérie pomáhajúce tráveniu. Samica mláďa od seba odstaví pri narodení ďalšieho, čo sa stáva raz za dva roky. Mladá samica je pohlavne dospelá v 13-15 mesiacoch, rodnú skupinu však opúšťa v priemere ako 2,5 ročná. Zebry sú schopné sa skrížit s ich príbuznými oslami, ich potomkovia sú však neplodní. Nikdy nebolo potrebné zebry domestikovať a komplikovane šľachtiť na prácu, keďže s príchodom európanov do Afriky už boli stáročia na toto vyšľachtené kone a osly. Aj napriek tomu bolo zopár pokusov hlavne v južnej Afrike, kde v roku 1881 bol prvý koč ťahaný zebrami (viedol ich mul) a zopár zebier bolo naučených pracovať s pluhom. Neboli však vodné, boli temperamentné a mali menšiu výdrž ako muly a mulice, alebo kone.

5 fotografií

Zebra stepná

Zebry ako predvoj pred hlavnou skupinou pakoní v Serengeti v oblasti Seronera. Autor: Martin KARNIŠ - BUBO

Zebry ako predvoj pred hlavnou skupinou pakoní v Serengeti v oblasti Seronera. Autor: Martin KARNIŠ - BUBO

Gazela Thomsonova #

Eudorcas thomsoni

Malá gazela z plání východnej Afriky. Samce dorastajú v kohútiku do 70cm a vážia 30kg. Samice sú menšie s výškou v ohútiku 65cm a váhou do 24kg. Obe pohlavia majú rohy. Samce ich majú mohutnejšie, vzad zatočené a výrazne vrúbkované, dlhé približne 40-45cm. Samičie rohy sú tenké, často deformované, alebo neexistujúce. Telo majú škoricovej farby, na boku je na rozdiel od väčšej a svetlejšej grantovej gazely tmavý pás, ktorý je takmer čierny. Spolu s pakoňmi a zebrami v rámci Serengeti migruje viac ako 400 tisíc týchto gazeliek. Väčšina populácie trávi obdobie dažďov na pláňach s krátkou trávou, kde sa aj pária, obdobie sucha zasa trávia v oblastiach s dlhšou trávou a porastom kríkov a stromov. V obdobiach sucha sleduje miesta s požiarmi, kde rýchlo vybehne čerstvá tráva, ktorá je pre ne veľkým lákadlom. Je schopná konzumovať trávu od 0cm a tak sa často objavuje v regiónoch, odkiaľ už veľké bylinožravce odišli. Pokiaľ je to možné, každý deň sa napije. V období sucha je schopná vydržať niekoľko dní bez vody a nie je na nej priamo závislá. Nevytvárajú žiadne pevné skupiny, skôr iba na určité obdobie. Migrujúce jedince sa združujú do skupín s cca 20 dospelými jedincami, pričom medzi nimi nie je žiadna hierarchia. Keď je na jednom mieste viacero takýchto skupín, zvieratá medzi skupinami bežne prechádzajú, aj keď teritoriálne samce sa snažia udržať viacero samíc nablízku. Typické územie, ktoré si samec drží je približne 30ha. V oblastiach s riedkou populáciou to môže byť aj viac ako 200ha a v prípade migračných je priestor zminimalizovaný na 2,5ha. Približná gravidita je 5,5-6 mesiacov. Samica je schopná mať 2 mláďatá za rok. Spravidla sa rodia na konci období dažďov (krátke v decmebri a januári, dlhé v júni a júli). Vtedy je zelená a výživná pastva, ktorá skvalitňuje mlieko. Samica je schopná sa páriť s viacerými samcami, a vajíčko je oplodnené „víťazom“ po pár dňoch, kedy sa spermie od viacerých samcov naraz uvoľnia. Mláďatá sa po narodení skrývajú vo vysokej tráve a pod kríkmi. Samice ich z diaľky sledujú. Viacero mláďat je v rovnakej oblasti a ich matky sa taktiež držia po hromade. Thomsonove gazely neustále kmitajú čiernym chvostom, čo je ich rozoznávací znak na diaľku. Takto ostatné thomsonky vedia, že ide o zviera ich druhu aj na diaľku. Tieto gazely sú terčom útokom levov, leopardov, hyen, šakalov, ale predovšetkým gepardov. Ich ostré kopýtka im dávajú veľkú šancu manévrovať a meniť prudko smer. Takt majú šancu aj pred najrýchlejšou šelmou na zemi. Gazely dokážu bežať rýchlosťou až 85km/h. Dokonca často berú auto ako predátora a správajú sa pred ním podobne, to znamená, že nikdy nepôjdu poza auto, ale vždy prebehnú popred neho.

4 fotografie

Gazela thomsonova a gazela grantova

Masai Mara #

S národným parkom Masai Mara a Serengeti je úzko spätá Veľká migrácia. Tento región chráni tento fascinujúci prírodný jav. foto: Martin Karniš - BUBO

Masai Mara (alebo Maasai Mara) je malý, ale najvýznamnejší a najobľúbenejší park v Keni. Je spravovaná regionálnou vládou v meste Narok, hlavnom meste Masialandu. Jej názov je zložený z názvu dominantného kmeňa Maasai a slova Mara, ktoré charakterizuje krajinu posiatu kríkmi a stromami. Mara v jazyku maa znamená „bodkovaná“. Rovnaké meno nesie aj hlavná rieka, tečúca týmto územím. Rezervácia bola založená na ochranu prírody a najmä zvierat desať rokov po vzniku susedného národného parku Serengeti v Tanzánii, založeného nemeckým zoológom Gerhardom Grzimekom. Vonkajšie hranice týchto dvoch chránených území vytyčujú migračný koridor pakoní a zebier počas tohto prírodného zázraku. Je to typická savana, kde sa pohybuje veľké množstvo zvierat. Územie je súčasťou chránenej oblasti, ktorá smerom na juh prekračuje Tanzánske hranice a mení svoj názov na Serengeti. Práve tento ekosystém bol vytvorený aj za účelom ochrany jedného z divov prírody – Veľkej migrácie. Pri tejto príležitosti sa tu v septembri stretávajú pakone bielobradé, zebry stepné a gazely thomsonove, aby spoločne vyrazili na pochod do Serengeti, kde pakone rodia svoje mláďatá. Spolu tvoria stádo, v ktorom môžete napočítať 1,6 milióna pakoní, 600 tisíc zebier a 400 tisíc gaziel. Táto skupina sa podľa aktuálnej situácie s vodou a pastvou pohne v priebehu októbra do juhovýchodného Serengeti. Už ale od  júna, alebo začiatku júla môžete sledovať prichádzajúce zvieratá zo Serengeti. Od tohto obdobia sa zdržiavajú v parku a blízkom okolí, kde sa pária a spásajú čerstvú trávu. Okrem týchto zvierat máte počas celého roku možnosť pozorovať ďalších, nemenej zaujímavých obyvateľov Maasai Mara. Slony sú obrovským lákadlom, žirafy, ktoré sú viditeľné zďaleka sú grandiózne. Všade po „lúkach“ uvidíte rôzne druhy antilop, ako napríklad antilopy losie, najväčšie z nich, byvolce alebo gazely grantove a thomsonove. Hyeny a aj vzácne nosorožce dvojrohé bývajú pozorované na savane. Pštrosy sa tu túlajú osamote, alebo v skupinkách. V rieke Mara, podľa ktorej park dostal svoje meno, nájdete dvoch atraktívnych obyvateľov – hrocha a krokodíla. Každého návštevníka však najviac lákajú veľké mačky. Práve tu je veľká šanca vidieť levy. Je ich tu dostatok a sú privyknutí na prítomnosť áut a tak je ich „ľahké“ nájsť. Takisto je možné vidieť gepardy a leopardy, i keď ich tu je nepomerne menej, ako levov. Množstvo vtáčích druhov, drobných cicavcov a iných živočíchov sú určite dôvody na návštevu tohto parku.

Serengeti #

Serengeti znamená v jazyku masajov "Nedozierne pláne". Keď tieto otorené priestory pokryjú migrujúce zvieratá, uvedomíte si, aká je príroda úžasná. foto: Martin Karniš - BUBO

Tento park je najväčším Národným  vo Východnej Afrike. Bez priľahlých chránených území má rozlohu 14 tisíc km2. Je to miesto, kde sa odohráva už zmieňovaná veľká migrácia. Je to typická savana s jednou zvláštnosťou. Tou sú „kopjes“, sopečné vyvreliny, tvoriace veľké balvany naskladané na seba a bez plánu porozhadzované po krajine. Tu sa ukrývajú rôzne druhy živočíchov od levov, leopardov až po malého, vzdialeného príbuzného slona, damana skalného. Takisto sú to obľúbené miesta hadov, ako napríklad pytónov. Tých je občas vidieť sa vyhrievať na rannom slnku. Serengeti v jazyku Masajov, posledných pôvodných obyvateľov oblasti, znamená Nedozierne pláne. To je to, čo sa Vám tu ako pohľad naskytne. Nedozierne pláne na ktorých uvidíte bezpočet zvierat rôznych druhov bez náznaku civilizácie. Tu sa budete cítiť ako prví objavitelia nových končín. Antilopy, žirafy, slony, levy, zebry, skrátka všetko, kvôli čomu na safari idete. Za hranicou Serengeti a Masai Mara je oblasť, kde môžete stretnúť Masajov, pastierov a kedysi obávaných bojovníkov. Títo ľudia si stále žijú po svojom a odmietajú výdobytky nášho moderného sveta. Obliekajú sa do jednoduchého odevu z jedného kusa károvanej látky, nosia oštep na ochranu stád proti predátorom a sandále vyrobené z použitých pneumatík a ženú svoje stáda dobytka za pastvou, alebo vodou.

Pokiaľ chcete zažiť ten unikátny pocit a ocitnúť sa uprostred stáda pakoní, vyberte si jeden z našich zájazdov do Kene alebo Tanzánie. Väčšina z nich do Masai Mara poprípade Serengeti smeruje. Pokiaľ práve prebieha migrácia, samozrejme že je našim cieľom tento unikát. Budeme robiť všetko pre to, aby ste migráciu "ochutnali".

Martin Karniš

Martin Karniš

Martin Karniš

Vyštudovaný zoológ je v BUBO klientmi právom považovaný za najväčšieho odborníka na africké safari. Väčšinou sprevádza Keňu a Tanzániu, kde sa s Masajmi rozpráva svahilsky a aj jeho najobľúbenejšie zájazdy sú Keňa, Tanzánia Zanzibar a JAR Namíbia, Botswana, Zimbabwe, Zambia. Od roku 2009 postupne začal sprevádzať aj poznávacie zájazdy na Madagaskar, Aljašku, do USA a Kanady. Okúzlila ho Rwanda, Uganda aj Etiópia. Zatiaľ sme nenašli bežnú otázku zo živočíšnej ríše, ktorú by Martin nedokázal zodpovedať. Keď si od neho zvieratá potrebujú oddýchnuť, sprevádza v Thajsku, Malajzii a Singapure, alebo v Austrálii, ktorú prešiel krížom krážom. Martinove koníčky sú príroda, história a spoznávanie nových ľudí. Vraví, že cestovanie a sprevádzanie sú najlepšia škola života. Klienti si ho na zájazdoch vážia kvôli empatii a trpezlivosti. Ako správny ranger je jeho najobľúbenejšou pochúťkou steak z impaly v Juhoafrickej republike. 

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Keňa, Tanzánia, Zanzibar

Zo zájazdu: JAR, Namíbia, Botswana, Zimbabwe, (Zambia)

Jarka a Svaťa

Posledná úprava článku | Prečítané: 226x

Mohlo by Vás zaujímať

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

K

Afrika  

Zanzibar, Tanzánia, Keňa


náročnosť

15 dní

Trvanie

3950
K

Afrika  

Zanzibar, Tanzánia


náročnosť

11 dní

Trvanie

2720
E

Afrika  

Tanzánia


náročnosť

12 dní

Trvanie

4999
R

Afrika  

Zanzibar, Tanzánia


náročnosť

0 dní

Trvanie

5720

BUBO Covid garancia

Vrátenie peňazí pri pozitívnom teste