Nový Zéland – vtáčia archa na druhom konci sveta

Nový Zéland, ležiaci na opačnej strane našej planéty dnes láka k návšteve takmer každého. Ale až Jamesovi Cookovi sa  roku 1769 podarilo túto nádhernú krajinu bez problémov preskúmať. V 18. storočí sa na Novom Zélande začínajú usádzať bieli veľrybári a neskôr farmári, ktorých potomkovia dostali prezývku „Kiwi“. Krajina si ponechala Tasmanove pomenovanie „New Zealand“, podľa holandského kraja, z ktorého moreplavec pochádzal. Miestny maorský názov je Aoteaora, čo znamná „Krajina dlhého, bieleho oblaku“. Poďte sa aj Vy pozrieť s BUBO na prírodu tejto úžasnej archy, plnej akoby zázrakom uchovaných živočíšnych druhov.

Ostrovy Nového Zélandu sa oddelili od pôvodného kontinentu Gondwana a spolu s novodobou Austráliou sa vplyvom pohybov zemskej kôry dostali na dnešné miesto. Toto umožnilo miestnej faune a flóre vytvoriť svoju jedinečnosť. Pokiaľ na austrálskom subkontinente dominovali pred príchodom bieleho obyvateľstva a s ním prišlých živočíchov vačkovce, na minikontinente Nového Zélandu ovládli prostredie vtáky. Vyvinuli sa tu druhy lietavé, nelietavé, veľké aj malé. Niektoré z nich sa ani nedočkali príchodu belochov a boli vykynožené už skoršími obyvateľmi. Toto sa stalo napríklad známemu vtákovi moa, ktorý bol najväčší novodobý vták na svete. S ním vymizol aj orol maorský, najväčší lietajúci dravec našej doby, ktorého hlavnou zložkou potravy boli práve moa. Napriek tomu sa do dneška zachovalo niekoľko jedinečných druhov, ktoré je tu ešte stále možné vidieť.

Ide o skupinu nelietavých vtákov, ktorá sa, ako aj mnoho ďalších, vyskytuje iba na Novom Zélande. Sú vzdialené príbuzné emu z Austrálie a kazuára z Novej Guinei a pravdepodobne sa v dávnej minulosti na ostrovy dostali práve odtiaľ. Kivi je najmenší zo skupiny nelietavých vtákov, všetkých päť druhov je viac-menej veľkosti domácej sliepky. V porovnaní s veľkosťou tela má však najväčšie vajce spomedzi všetkých vtákov, a môže dosiahnuť až štvrtinu váhy samice. Ak by sliepka znášala vajcia v porovnateľnej veľkosti, boli by 6x väčšie, ako ich poznáme.

Kivi, aj napriek tomu, že je vták, má veľa znakov spoločných s cicavcami, ktoré ho dostali do pozície „čestného cicavca“. Na rozdiel od ostatných vtákov nemá chvost ani krídla (iba malé, cez perie neviditeľné zvyšky), má telesnú teplotu 38°C (ostatné vtáky 40°C), veľké ušné otvory, perie pripomínajúce skôr srsť, pričom kivi nepreperujú každý rok, hmatové fúzy, funkčné oba vaječníky a kosti majú vyplnené kostnou dreňou (ostatné vtáky majú kosti duté, aby odľahčili telo kvôli lietaniu). Sú výborní bežci, dokážu vyvinúť rýchlosť až 30km/h. Ich správanie taktiež nepripomína bežného vtáka. Sú silne teritoriálni a budú o svoje územie urputne bojovať. Majú veľmi silné nohy, ktoré pri týchto súbojoch používajú. Žijú v doživotných, monogamných pároch a ich územie pokrýva až sto hektárov. Hniezda si budujú v norách a počas obdobia párenia sa v nich stretávajú každé tri dni. Na vajciach sedí samec približne tridsať dní, samica musí dohnať stratu na potrave, keďže veľkosť vajca v brušnej dutine jej zabraňuje sa nakŕmiť. Žijú nočným životom, čo bolo pravdepodobne spôsobené príchodom nepriateľov spolu s človekom okolo 13. storočia. Kivi, ktoré žijú v oblastiach bez predátorov, sa dajú pozorovať aj počas dňa. Ich jedálniček je tvorený hmyzom, larvami, červami a drobnými obratlovcami, ktoré hľadajú v zemi. Stravu si dopĺňajú o semená a drobné ovocie. Typický dlhý zobák zaboria do hliny a svojím veľmi dobrým čuchom nájdu vhodnú potravu. Kvôli tomuto spôsobu obživy má ako jediná skupina vtákov nozdry posadené až na koniec zobáka.

Kivi sú veľmi dôležitou súčasťou spoločenského života Maorov, prvých prisťahovalcov na Nový Zéland. Ich perie používajú na obradné odevy a doplnky. Kedysi ich lovili, ale dnes už používajú len perie uhynutých vtákov a postavili sa do pozície ich ochrancov. Kivi sú podľa ich tradícií ochraňovaní bohom lesa – Tane Mahuta.

Tento vták sa neskôr stal symbolom Nového Zélandu a aj novozélanďania sú všeobecne hovorovo nazývaní "kiwi".

Je veľký papagáj, ktorý sa vyskytuje výhradne na Južnom ostrove Nového Zélandu. Je jeden z mála papagájov na svete, ktorý obýva alpínsku oblasť nad hranicou lesa a nezriedka ho vídať na zasnežených úbočiach Južných Álp a na ľadovcoch. Bežne obýva bukové lesy v nižších oblastiach. Farba peria je olivovo-zelená, s oranžovými vnútornými stranami krídiel.

Žije v skupinách od päť do dvanásť jedincov a vajcia kladie do nôr, skalných medzier, alebo do dutín stromov pri zemi.  V niektorých prípadoch má prístup do hniezda až päť metrov. Hniezdo je vystlané machmi a lišajníkmi, do ktorých samica znesie päť vajec.

Kea sa živí ovocím, semenami, korienkami, hmyzom, larvami a malými stavovcami. Unikátom spomedzi papagájov ich spravili záznamy o napádaní oviec. Od polovice 19. storočia boli hlásené útoky týchto vtákov na ovce. Až v 1993 sa videozáznamom dokázalo, že síce vyžierajú tuk z chrbta živých oviec, ale nezabíjajú. Kvôli týmto chýrom boli kea zabíjané a odmeny za odovzdané zobáky boli vyplácané až do roku 1970. Tento druh sa na zoznam chránených druhov dostal v roku 1986.

Tento blízky príbuzný kea sa vyskytuje v menších počtoch na oboch hlavných ostrovoch Nového Zélandu. Jeho meno Kākā je maorský výraz pre papagája. Príbuzní Kaka Norfolský a Kaka Cathamský sú už vyhynutí. Všetky štyri druhy nestorov sa pravdepodobne vyvinuli pred piatimi miliónmi rokov v lesoch N. Zélandu z jedného spoločného predka.

Kaka je podobný nestorovi kea, má tmavšie sfarbenie a ich farba sa mení podľa regiónu od zeleno-hnedej, až po hnedú s šarlátovo-červenými odtieňmi. Na rozdiel od kea je dobrým letcom, obýva koruny a hniezda si buduje v dutinách stromov. Tu samica nakladie v priemere tri vajcia a o mláďatá sa starajú obaja rodičia. Združujú sa do väčších skupín, ktoré je vidieť prelietať ponad stromy a doliny. Ich hlavnou potravou sú semená a ovocie stromov, nektár, nepohrdnú však ani malými bezstavovcami.

Jeho meno kākāpō v maorskom jazyku znamená „papagáj noci – kākā pō“. Druh sa oddelil od ostatných nestorov približne pred 70 miliónmi rokov. Tento nočný, nelietavý vták bol kedysi hojne rozšírený, ale s príchodom nových živočíšnych druhov sa dostal na pokraj vyhubenia. Jeho novými nepriateľmi sa stali mnohé zveri, od potkanov, cez mačky a líšky až po divé prasatá. Všetky malé i veľké mäsožravce sa živili týmito vtákmi, alebo ich mláďatami a vajciami. V dnešnej dobe existuje asi 150 jedincov tohto unikátneho druhu, ktorý je zároveň jediným zástupcom samostatného kmeňa. Toto si vyslúžil svojimi jedinečnými vlastnosťami.

Kakapo je jediný nelietavý papagáj, je spomedzi tejto skupiny najťažší a aktívny je hlavne v noci. K svojej veľkosti (60 cm a až 4 kg) má veľmi malé krídla a chýba mu hrudná kosť, na ktorú sa upevňujú u lietajúcich vtákov svaly dôležité pre let. Krídla používajú na udržiavanie rovnováhy a zmiernenie pádu zo stromov. Majú nažltlo zelenú farbu peria s tmavošedou až čiernou kresbou, čo im slúži pri maskovaní sa v prirodzenom prostredí. Nakoľko perie nepoužíva pri lietaní, má ho kakapo veľmi jemné. Pierka okolo očí tvoria akýsi disk, čím pripomína sovu. Okolo zobáka má citlivé hmatové perie, ktoré používa pri orientácii, keď sa so sklonenou hlavou pohybuje po zemi. Kvôli jeho spôsobu života sa mu vyvinul na papagája výnimočne dobrý čuch. S týmto je spojené aj vytváranie akýchsi chemických signálov, čo pravdepodobne slúži na vnútrodruhovú komunikáciu. Ako jedny z mála papagájov sa u nich prejavuje pohlavný dimorfizmus – rozdiel pohlavia. Samica má inú stavbu hlavy, nohy má sfarbené do ružova a chvost má dlhší.

Potrava je u kakapov výhradne rastlinná. Vtáci majú zvláštny spôsob kŕmenia sa. V nohe si pridržiavajú kus potravy a zobákom ju obzobávajú. Týmto si z každého kusu vyberú iba stráviteľné časti a zvyšná časť, sformovaná do guľôčky, je odhodená. Podľa takéhoto zvyšku dokážu vedci zistiť, či sa v oblasti nachádza zástupca tohto druhu.

Takisto spoločenský život je u týchto nelietavcov zaujímavý. Ako jediné papagáje majú „súboje“ samcov o samice. Samce si budujú akési arény (kam prídu pešo aj 5 km) a tam sa predvádzajú. Dochádza u nich aj ku krvavým stretom. Najprv iba vystavujú svoje telá na obdiv a snažia sa súpera odstrašiť, ale neskôr môže dôjsť aj k súboju drápmi a zobákmi. Zranenia bývajú občas fatálne. Samice si po súboji vyberú toho najvhodnejšieho partnera. Nikdy ale netvoria trvalé páry, žijú spolu iba počas doby párenia. Samica po spárení z arény odchádza a vo svojom hniezde nakladie maximálne tri vajcia a sama vychováva mláďatá. Samec ostáva v aréne, dúfajúc, že sa mu do cesty pripletie ďalšia samica.

Ďalším unikátom je vek, ktorého sa dožívajú. 95-ročné jedince nie sú výnimkou a sú známe aj také, ktoré sa dožili 120 rokov, vďaka čomu sú asi vtákmi s najdlhším priemerným vekom.

V dávnejších dobách obýval všetky tri hlavné ostrovy a žil v zalesnených oblastiach. Keďže je nelietavý, naučil sa dobre loziť po stromoch, aby si zabezpečil potravu.

Pokusy o ich záchranu sa datujú už od roku 1891. Boli ale neúspešné a kakapo bol na severnom ostrove vyhubený. V dnešnej dobe sa jeho územie obmedzilo na dva ostrovy. Tie boli ochranármi pripravené a zbavené akýchkoľvek nepôvodných druhov, ktoré by novým obyvateľom mohli ublížiť. Všetky známe jedince (mimochodom, každý z nich dostal svoje meno), boli na ostrovy prevezené a sú pod stálou ochranou odborníkov. Nikto bez povolenia nie je oprávnený vstúpiť do týchto rezervácii. Momentálne sú v podobnej príprave ďalšie dva ostrovčeky, kam by mali byť ďalšie kakapo vypustené.

Ak však chcete stretnúť niektorého z horeuvedených jedinečných vtákov, musíte sa vybrať na odľahlejšie miesta Nového Zélandu. Najjednoduchšie môžete pozorovať nestory Kea a Kaka. Kea sa často zdržiava v blízkosti ľudí, kde dúfa, že sa mu ujdú zvyšky jedla. Sú veľmi zvedavé a často návštevníkom horských oblastí ničia stierače a antény áut. Kaka je zasa ľahko pozorovateľný v mestských parkoch. Ak sa budete prechádzať botanickou záhradou vo Wellingtone, pozerajte do korún stromov a hľadajte červeno-hnedé a hlavne hlučné vtáky.

Ak by ste chceli stretnúť niektorého z druhov kivi, musíte odísť do odľahlejších a lesnatých oblastí, ktoré si vybrali za svoje životné prostredie. Nakoľko sú veľmi plaché, baterka ich odradí a radšej ostanú ukryté. Skúste cez deň dohľadať stopy a v noci čakať na stanovisku pri svetle mesiaca a dúfať, že vás kivi nezacíti svojím veľmi dobrým čuchom.

Kakapo je druhom vtáka, ktorý sa vidieť v prírode prakticky nedá, nakoľko skoro všetky známe jedince sú presťahované na ostrovčeky im vyhradené a prístup je udelený iba vedeckým pracovníkom, ktorí sa o ne starajú a študujú ich správanie.

Nový Zéland si aj napriek postupujúcemu pokroku zachováva svoje jedinečnosti a malé ostrovčeky pôvodnej prírody sú chránené nadšencami, ktorí sa snažia udržať krásu a rozmanitosť pre ďalšie pokolenia. Veľký dôraz je kladený na odstránenie nepôvodných druhov, aby bola zaručená bezpečnosť originálnych živočíšnych obyvateľov, keďže sa vyvinuli do terajšej podoby práve z dôvodu neexistencie prirodzeného nepriateľa. Dúfajme, že snaha ochranárov týmto zaujímavým druhom zabezpečí miesto na Zemi aj do ďalších storočí.

Národný park Tongariro, v pozadí sopka Ruapehu. foto: Martin Šimko - BUBO

Príroda Nového Zélandu je vo všeobecnosti nesmierna krásna a rozmanitá. Južný ostrov je divoký, riedko osídlený, a najmä západné pobrežie je aj v dnešných časoch veľmi zachovalé. BUBO ponúka cestu po najzaujímavejších miestach Južného aj Severného ostrova. Na južnom sú kľúčové miesta spojené s Južnými Alpami. Uprostred nich je usadená najvyššia hora Nového Zélandu – Aoraki, alebo Mount Cook. Ešte do roku 1991 mala oficiálne 3764 metrov, no vtedy sa zosunula veľká časť vrcholu a hore bola v roku 2014 definitívne potvrdená výška 3724 metrov. My sa na horu Aoraki, pomenovanú po významnej osobe najväčšieho iwi (kmeňa) Južného ostrova Ngāi Tahu, pozrieme z oboch strán. Cestou do Queenstown zájdeme pozdĺž jazera Pukaki až pod samotnú horu. Z druhej strany ju máme možnosť vidieť z mestečka Fox Glacier, odkiaľ k nemu môžeme letieť vrtuľníkom. Dokonalý zážitok, ktorý si môžte spestriť aj pristátím na ľadovci.

Aoraki, alebo Mt.Cook, najvyššia hora Nového Zélandu. foto: Robert Taraba - BUBO

Z Queenstown je najpopulárnejším výletom návšteva Milford Sound. V roku 2017 ho Lonely Planet vyhlásilo za miesto, ktoré musíte určite navštíviť a Rudyard Kipling (Kniha Džunglí) ho označil za ôsmy div sveta. Samotná cesta je fascinujúca a prechádza nádherným dažďovým lesom so stovkami vodopádov. Práve tu hľadajte Nestora keu. Oblasť Milford Sound patrí medzi najdaždivejšie miesta na svete, a preto je tu tak bujná a šťavnatá vegetácia. Nasadneme na ľoď a plavíme sa po pätnásť kilometrov dlhom fjorde (sound) až na okraj k Tasmanovmu moru. Cestou je vidieť mnoho zaujímavého – uškatce, tulene, šo šťastím tučniaky, delfíny a veľryby.

Milford Sound patrí medzi najnavštevovanejšie miesta krajiny. foto: Robert Taraba - BUBO

Stromové papradie pôsobí exoticky a dotvára už tak zaujímavú atmosféru miestneho lesa. foto: Robert Taraba - BUBO

Divočina pokračuje aj ďalej, po západnom pobreží. Známe ľadovce Fox a Franz Josef sa plazia až k blízkosti mora a od pláže ich delí len pár kilometrov krásneho lesa s desať metrov vysokými stromovými papradiami. V dedinke Fox Glacier sa po zotmení vyberte na prechádzku do lesa. Prejdite štyristo metrov od vstupu do lesa, vypnite baterky a na pár minút stíchnite. Na spráchnivených kmeňoch padnutých stromov sa začnú rozsvecovať modré svetielka. Sú to larvy dvojkrídleho hmyzu Arachnocampa luminosa (príbuzné muchám), ktoré lákajú svoju korisť na jemné modré svetlo. Po celom Novom Zélande sú jaskyne, kde ich môžte vidieť, my však poznáme aj voľne prístupné miesta v prírode, kde sa s nimi stretnete.

V lesoch a jaskyniach žijú larvy hmyzu, ktoré po ztmení svetielkujú na modro. foto: Wikimedia - James Photography

Jaskyňa Waitomo na severnom osrove je najznámejšou a najnavštevovanejšou práve vďaka týmto "červom".foto: Wikimedia - Манько Марко

Na severozápade ostrova sa nachádzajú „Palacinkové“ skaly. Názov dokonale vystihuje pôsobivé vrstvenie tohto vápencového útvaru. Kaikoura zas ponúka pozorovanie veľrýb. Prichádzajú sem hlavne samce vorvaňa tuponosého, ktoré sa tu na okraji pevninského zrázu potápajú do veľkých hĺbok za potravou. Miesto je obľúbené aj medzi rôznymi druhmi delfínov a sviňúch. Obrovské hejná tu predvádzajú nádherné prírodné divadlo. Vrcholom je šnorchlovanie s delfínmi alebo uškatcami, ktoré tu môžete absolvovať. Kaikoura je už len pár hodín jazdy od asi najznámejšieho regiónu Južného ostrova – Marlborough. Nehľadajte tu vtáky, ani veľryby, tu nájdete nedozierne vinohrady. Práve odtiaľto pochádza asi najlepší Sauvignon Blanc. Zastavte sa v niektorej z viníc a ochutnajte miestnu produkciu. Podľa časopisu Forbes bolo v roku 2018 najlepším sauvignonom práve víno z Nového Zélandu, aj napriek tomu, že z troch „sauvignonových“ krajín (Francúzsko, Juhoafrická republika a Nový Zéland) je práve tu najmenšia oblasť, kde sa pestuje. Víťazné víno pochádza konkrétne z vinice Clos Henri.

Palacinkové skaly v mestečku Punakaiki. foto: Marek Melúch - BUBO

Severný ostrov je absolútne odlišný, už len vďaka svojmu pôvodu. Na rozdiel od južného, ktorý sa vyformoval vrásnením, severný ostrov je vulkanického pôvodu. Práve toto je vidieť už od príchodu do Wellingtonu. V starých vulkanických kopcoch je umiestnená príjemná botanická záhrada, ktorá je rozdelená do rôznych sekcií. Práve tu, uprostred korún stromov, máte šancu vidieť Nestory kaka (maorsky kākā). Na nábreží Wellingtonu je veľmi pekné múzeum Te Papa Tongarewa, kde je atraktívna expozícia, venovaná miestnej prírode, geografii a maorskej kultúre. Uprostred ostrova je asi najžiadanejší národný park Severného ostrova – Tongariro. Je pomenovaný po jednej zo sopiek. Najväčšia sopka je Ruapehu a najpopulárnejšia je Ngauruhoe, ktorá si „zahrala“ vo filmoch Pán Prsteňov. Áno, tu je tá známa Hora Osudu. Tongariro je aj lyžiarskym strediskom, kde v júni 2019 otvorili novú kabínkovú lanovku. Okrem krátkych prechádzok a vyhliadkovej jazdy lanovkou je možné tu absolvovať aj niekoľkodňové túry s prechodom naprieč parkom a výstupmi na jednotlivé sopky. Väčšina z nich je stále aktívnych a často vidieť stúpať dym zo sopúchov.

Ngauruhoe je najfotogenickejšou sopkou v národnom parku Tongariro. Aj tvorcovia Pána prsteňov si ju zvolili ako jednu z hlavných "kulís". Hrala vo filmoch Horu osudu. foto: Robert Taraba - BUBO

Severne od Tongarira sa začína rozsiahle územie geotermálnych polí. Sú tu vybudované rôzne zariadenia na spracovávanie alternatívnej energie. Mnoho z týchto polí je sprístupnených v rámci národných parkov. Jazero Taupo vzniklo explóziou sopky okolo roku dvesto nášho letopčtu, prach a červenkastá obloha bola vidieť v Číne a dokonca až v Ríme. Jazero sa nachádza na okraji tejto geotermálnej zóny. Vyteká z neho rieka Haikato, po ceste sú tu známe vodopády Huka. Tu rieke zažijete vynikajúcu jazdu na rýchločlnoch. Je to novozélandský vynález a týmto jet boats stačí hĺbka vody desať centimetrov na to, aby dokázali vyvinúť rýchlosť do 90km/h. Toto musíte zažiť! Cestou z Taupo do Rotorua je známy park s termálnymi prameňmi Wai O´ Tapu. Preslávil ho hlavne Champagne pool, ktorý hrá za slnečného dňa všetkými farbami. Mesto Rotorua je dodnes považované za akési hlavné mesto maorskej kultúry. Práve tu žije najväčšie percento maorského obyvateľstva. V minulosti tu bolo veľmi významné centrum – Whakarewarewa. Na jeho mieste je dnes skanzen a geotermálne pole Te Puia s najväčším gejzírom ostrova – Pohutu. V jednom areáli tu tak nájdete gejzírové pole, bahenné pramene, skanzen aj tradičný maorský „stretávací“ dom s vystúpením tradičných tancov a piesní haka. Je tu aj „nocturno“, kde je možné vidieť kiwi. Te Puia je súčasťou rehabilitačného programu vtákov kiwi. Sú tu jedince, ktoré sa pripravujú na vypustenie do voľnej prírody.

Champagne pool je veľmi známe vďaka farebnosti vody a brehu. foto: Juraj Lošonský - BUBO

Cestou do Aucklandu prechádzame mestom Matamata. Pekný názov, ale hlavnou atrakciou je tu Hobbiton. Farma, kde pôvodne boli kulisy k slávnemu filmu, je za mestom a je prístupná iba v rámci oficiálnej prehliadky. V centre mesta je kancelária turistických informácií postavená v štýle hobitieho domčeka, odkiaľ na prehliadku Hobbitonu môžete ísť.

Na návšteve v Hobbitone. Pozrite sa na hobitie domčeky z blízka. foto: Juraj Lošonský

Poslednou zastávkou je najväčšie mesto Nového Zélandu - Auckland. Multikultúrne mesto s najväčšou populáciou ľudí z Oceánie. To je však už na samostatné rozprávanie... Auckland je najväčšie mesto Nového Zélandu. Vďaka svojmu medzinárodnému letisku, ktoré sa nachádza len 25 km od centra mesta, je pre návštevníkov vstupnou bránou do celej krajiny. Letenky na Nový Zéland lákajú. Lietadlá sa tu vznášajú ponad desiatkami ostrovov roztrúsených okolo zálivu Hauraki. Lode s pestrofarebnými plachtami zdobia hlavný prístav Waitemata na východe mesta, ktorý dostal svoj názov vďaka priezračne čistej vode od pôvodných obyvateľov - Maorov.

Auckland - mesto plachiet. Veľmi príjemné mesto, ktoré ponúka aj pokojné miesta, odkiaľ si môžete vychuntať pohľad na skyline. foto: Robert Taraba - BUBO

Večera v Chateau Tongariro s výhľadom na Horu osudu. foto: Robert Taraba - BUBO

Na Novom Zélande okrem úchvatnej prírode nájdete aj zážitky gastronomické. Pričom každá oblasť krajiny je známa niečím iným.

Christchurch Ak si viete pochutiť na exotickej kuchyni, King of Snake je tou najlepšou voľbou v meste. Reštaurácia má svoju filmovú atmosféru a rátajte, že tu možno na vás cez okno skočia ninjovia ako z filmu Kill Bill. Ochutnajte kačicu, karamelizovanú mandarínskou omáčkou.

Queenstown Fergburger - toto streetfoodové miesto je veľmi populárne a v posledných rokoch sa sem valia davy turistov. Odporúčame objednať si online a po objednávku si jednoducho prísť. Ochutnajte Little Lamby z jahňacieho mäsa.

Kaikoura Najlepšie langusty a homáre dostanete pravdepodobne v reštaurácii hotela The Pier. Ďalšou dobrou voľbou je Green Dolphin, rodinný podnik s dokonale čerstvými plodmi mora.

Wellington Ak hľadáte najlepšiu reštauráciu vo Wellingtone, určite vyskúšajte Hippopotamus Restaurant. Interiér je sám o sebe umelecké dielo a servírované jedlo je taktiež umeleckým zážitkom. Reštaurácia podáva francúzsku kuchyňu.

Rotorua Ambrosia restaurant na miestnej krytej pešej zóne by mala byť vaša prvá voľba. Je to prvá reštaurácia v meste, ktorá dostala licenciu a ponúka menu, inšpirované stredomorskou kuchyňou.

Auckland Ak si chcete dopriať luxusnú večeru v Aucklande, vyskúšajte reštauráciu Kazuya alebo Cocoro. Ponúkajú ochutnávkové menu spárované s vínom pre dokonalý zážitok.

Ferdburger v Queenstowne je slávny po celom Novom Zélande. Nevynechajte toto miesto, budete vedieť o čom všetci hovoria.

Množstvo ďalších odporúčaní nájdete pri našich zájazdoch na Nový Zéland.