Pomáhať Afrike?

Priznám sa, ani mne sa nepáči takzvaná pomoc, ktorou sa západ prezentuje. Iba v Demokratickej republike Kongo má OSN 20 000 vojakov v tzv. MONUSCO, modré prilby. Keďže som mal opakovane tú česť, viem, že títo chlapci sú impotentní. Teda znásilňujú domorodkyne taktiež – o tom sa mlčí – ale nevedia nič vyriešiť. Zaujíma ich veľmi slušný plat, ktorý dostávajú, intervenovať v konfliktoch aj tak nemôžu, a tak sa vyvážajú (v oblastiach, kde si väčšina mužov nemôže dovoliť kúpiť ani bicykel) na novučičkých Land Cruiseroch a zabíjajú čas. Vždy mi modré prilby pripadali ako zlaté rolexky na ruke bezdomovca, ktorému škŕka v žalúdku. Úplne nanič. Keď som sa týchto ľudí niečo pýtal nič nevedeli, ako keby sa o oblasť, kde boli vyslaní ani nezaujímali. S modrými prilbami som mal vždy rovnakú skúsenosť a nielen v DRK, ale aj v Sudáne, v Mali, písal som o nich aj v mojom blogu o situácii v Libérii. Pomoc západu Afriku ničí. Väzní africké národy v začarovanom kruhu korupcie, slabého ekonomického rastu a nepredstaviteľnej chudoby, ktorá je vyšpičkovaná a viditeľná vo veľkých afrických mestách. Ide o pokus o novodobý kolonializmus. Pre tieto dve posledné vety nemám rozvojovú pomoc rád.

Túto našu evidentnú nemohúcnosť využívajú Číňania, ktorí pomáhajú Afrike tým, že budujú infraštruktúru. „My nie sme otrokári ani kolonialisti,” tvrdia a jednoznačne sa vyčleňujú proti západu. Makajú. Zľutovanie, altruizmus v ich hlave nemá miesto. Takto to vidím. Média pred 15 až 20 rokmi písali o chudobnej Číne, kde sa má dobre iba hŕstka ľudí vo veľkomestách. No ja som už vtedy videl tie obrovské investície a vedel, že západné médiá sa mýlia, respektíve robia chybu. Keď som vtedy chodil do Číny, 90% Slovákov sa ma pýtalo, čo tam budeme jesť? Takto sme my ovplyvnení médiami. Teraz všetci novinári píšu o hladomore v Severnej Kórei. Sorry, že spomínam krajinu, ktorá sa dnes spomínať nepatrí, no to ako sa táto krajina prezentuje je rovnaká blbosť, ako keď sa pred 20 rokmi písalo o hlade v Číne. Spojená Kórea z tohto mediálneho hladomoru skočí medzi päť najsilnejších ekonomík sveta – tak ako to predpovedám a ľudia (ovplyvnení médiami) zo dňa na deň zabudnú, čomu verili. Presne ako sa to stalo príchodom Donalda Trumpu, ktorý ako "nepolitik" začal veci pomenovávať. Týmto neobhajujem politické režimy ani Trumpovo neokrôchané vystupovanie.

O sile Číny v Afrike sa príliš nehovorí, no ja som si už zvykol, že v Afrike je najväčšia budova štátu tradične postavená Číňanmi. Číňania sú zatvorení vo svojich afrických getách, vo svojich hotelových izbách, baroch, reštauráciách s čínskymi nápismi, kde jedia čínske jedlo paličkami, počúvajú svoju hudbu, pozerajú svoje čínske filmy. Privážajú si nielen inžinierov, ale všetci robotníci aj upratovačky sú Číňania. S Afričanmi nechcú nič mať. Logika by bola dať prácu domácim. No to Číňania nerobia.

Základná čínska konfuciánska filozofia je zameraná na zrealizovanie jasného projektu. “Postavíme asfaltku v oblasti, kde doteraz nikdy v živote nebola.” To je pre Číňana jasný dôkaz pomoci (nielen v Tibete) a to musí stačiť. Plus je to pre ich krajinu kšeft. Dva v jednom. Číňania uplatia africkú vládu a za vybudovanie infraštruktúry dostanú prístup k nerastným ložiskám. Jednoduchá rovnica. Číňania nekradnú, tak ako to robil západ, ale múdro kolonizujú nie vojensky, ale cez investície a svojou treba zdôrazniť tvrdou prácou. O dušu domorodcov sa nezaujímajú, veď čo oni s tým majú. No a Afričania Číňanov paradoxne nenávidia. V niektorých mestách, dokonca v niektorých štátoch im zakázali prístup na lokálne trhoviská. A tie sú aj tu dušou krajiny. Afričanovi stačí denný zisk na trhovisku, hrsť sorgumu, často to je omnoho menej než dolár denne. No Číňania dokázali predávať ešte lacnejšie než Afričania. Ľudia sa búrili, oni tú hrsť sorgumu potrebovali na prežitie.

Ďalším "leveridžingom" Číny je to, že pri výstavbe povedzme najväčšieho prístavu krajiny nedokáže vláda africkej krajiny splácať ani istinu z ohromnej pôžičky a prístav sa tak podľa zmluvy dostane pod správu, teda do rúk Čínskej republiky. To iba dobre zapadá do ambiciózneho projektu OBOR ( One Belt, One Road). Proste Číňania v tom majú jasno už minimálne 20 rokov a my (Západ) sme si to akože nevšimli? 

Chcel by som tu vyjadriť ďalšu poklonu Číne. Tak ako sa pustili do ekológických projektov zlepšujú sa aj v charite. Teraz nachádzam v lokálnych správach v naozaj exotickom svete, napríklad posledne na ostrove Nové Írsko v Kaviengu, že čínsky podnikateľ podporil finančne miestnu školu a ďalší Číňan nemocnicu. To isté sa deje v Afrike. Číňania sa začali o dušu ekonomicky porobených národov zrazu zaujímať. Tá zmena mi pripadá ako nalinkovaná zhora, lebo sa teraz zrazu deje všade. Ako keby ľudia z Čínskej ambasády dali príkaz a na charitu čínskym obchodníkom prispievali. No možno ide iba o postupné vyspievanie či prevzatie trikov západu?

Afričania nemajú žiaden účet v banke, nemajú doma špajzu, ak na hrsť sorgumu nezarobia, nebudú dnes jesť nič. Samozrejme veci sa rýchlo vyvíjajú, no tak, ako v Európe nemať účet v banke je výnimka, v Afrike je mať účet výnimkou. Zatiaľ. Apropo afričania  jedia väčšinou raz za deň a aj preto sú takí chudí a zdraví a preto (jeden z faktorov) trpeli pandemiou covidu-19 najmenej.

Možno pre tú neexistenciu materiálna sa mi Afrika javí akoby išla viac k podstate.  Afričania život skutočne žijú a nie sú rozptylovaní vecami. Tento úprimný život ma priťahuje ako krivky ženského tela, podvedome, rudimentárne, pudovo. Páči sa mi kmeňové usporiadanie, ktoré je všetkým. Páči sa mi ako Afričania vyznávajú predkov, rozprávajú sa s nimi, pýtajú sa ich, či sa majú oženiť, kde majú postaviť dom z prútia, či sa majú vydať na dlhú cestu. To by bolo OK, ale oni sa pýtajú mŕtvych predkov. Veľmi si predkov  a svoju identitu vážia. A to je správne. Vážia si ich tak, ako si my vážime pozemky. A tak ako si my nevážime predkov, si oni nevážia pozemky. Ani nevedia, čo to je.

Pozemky sú tu často zadarmo, keď si ho obrobíš, máš ho mať, no deň má 24 hodín a na obed je 35 stupňov a to sa robiť nedá, niet energie. No niekde je pozemok vzácnosťou, v Rwande je pozemček všetkým, je tu obrovský pretlak ľudí. V Saheli kmene bojujú nie o pozemky, ale o pasienky. A najhoršie je, keď pastieri priženú vyhladované stáda na polia, kde úroda ešte nedozrela. Vtedy ide o život. Buď zahynú stáda, ale keď takto stáda prežijú, zahynú následne rodiny roľníkov.

Pre nás sú takéto pomery absolútne nepochopiteľné. No väčšina Afričanov nemá nič. Absolútne nič. Iba úsmev, lásku a rituály svojho kmeňa.  Svet je spravodlivý a o čo menej majú ľudia materiálneho, tým viac sa vkladajú do vecí, ktoré sú zadarmo. Koniec koncov, ide o tie najdôležitejšie veci. Afričania sa smejú viac než my, naskočia hneď na každý vtip, pochopia najmenšiu pointu a vyceria biele zuby. Mať sa dobre znamená smiať sa a to je v celej Afrike veľmi dôležitá vec. Prečo netancovať, veď je to tak príjemné? Prečo sa nemilovať, veď je to tak super?

V Afrike je pozitivizmus vytesaný v duši veľmi hlboko. Poznám mnoho národov, kmeňov a každý je iný, rozdiely sú väčšie než medzi Nórom a Talianom. No životná energia je Afričanom vlastná. Často nič iné tí ľudia nemajú. No smejú sa z plného hrdla. Kričia a spievajú z plného hrdla. Často vidím, ako tvrdo pracujú, ako energeticky diskutujú. Peši chodia desiatky kilometrov denne, jedia menej než my keď sme na diéte. A vydržia a sú neuveriteľne pozitívni! Na západe vyvážajú deti do školy žlté autobusy, africké deti do školy chodia hodiny pešo a milujú učenie. Navštívil som desiatky afrických škôl, vždy tam prinesieme strašný zmätok, deti šalejú, vybehnú z triedy a ich bystré oči svietia šťastím. Roky realizujem hru – kto povie, kde leží Slovensko – dostane tú najkrajšiu hračku. A vždy to uhádnu.

Keď do Afriky beriem svoje deti, tak oni sú tými čo donesú pomoc tunajším deťom. Dajú im svoju najkrajšiu hračku z domu. Bolí ich to, hlavne keď boli malí, vzdať sa svojho, malá Karolína si poplakala, že ona nikomu nič nedá. No nakoniec je z darovania v africkom slume či v škole v Svazijskom kráľovstve jeden z najsilnejších zážitkov.

Aj dospelí Afričania sú niekedy ako deti. Chcú každú hračku. Zoberú si všetko. Preto je tá veľká medzinárodná charita často negatívom a jej výsledkom je korupcia (všetko ide vlastnému kmeňu), nespravodlivosť a ničnerobenie. My máme v banke úspory. Afričan keď má peniaze, tak nerobí. Robí, až keď nemá nič.

"Ľubo, dones mi ďalší počítač", je reakcia na moju akciu keď som Moussemu doniesol prvý. Mousee je starší ako ja, no správa sa ako dieťa. Raz niečo Afričania dostanú, chcú ešte a ešte a ešte. Smejú sa ako deti a správajú sa tak. Ten biely mi doniesol počítač, takže asi má ďalší. Nech mi donesie. Nech sa rozdelí. Rozdeliť sa s inými je v Afrike také bežné, také normálne. Riskuješ svoj život a máš šťastie a nájdeš zlato či diamanty? Musíš sa rozdeliť so svojou rodinou a kmeňom, aj keď tí boli doma a nerobili nič, neriskovali. Európske dane mi pripadajú zmysluplnejšie, aj keď my v Európe dávame nielen rodine či blízkym, ale vraj sa máme deliť so všetkými, aj tými, ktorých nepoznáme. To by bolo aj na Afričanov príliš. Ak sa Afričan nerozdelí s rodinou, šaman na toho chudáka zošle zlých duchov. Potom ochorieš a zomrieš. 

Deliť sa však musia, lebo sú dni, keď hrsť sorgumu nezoženú, a keď chcú jesť, idú k susedovi. Ten, ak má v daný deň šťastie a má 2 hrste zrna, jednu daruje – či požičia? Skôr je to darovanie. No keď zasa ten sused nemá, príde po zrno späť. No nemá na to nárok. Je to vždy darovanie. V rámci rodiny, kmeňa. Ďalej to nejde, žiaden národ v Afrike nikoho nezaujíma. No mňa, ako bieleho, vždy hneď do kmeňa, medzi seba vzali.

Stojím pri útlom kríži v prostriedku najhustejšej džungle sveta v mestečku Lambaréné. Starší, tí, čo vedia, kto to bol Kremienok a Chocholúšik, si tento názov možno pamätajú. A luteráni ešte lepšie. Na kríži je napísané Albert Schweitzer. Ako píšem vyššie, neznášam pomoc pre pomoc, charitu, ktorá slúži ako firemné či osobné PR. Mnohokrát sa pomáha v miestach, kde to vôbec netreba, len sú na to v danom momente granty (z politického dôvodu), no ide ma proste poraziť.

No tu stojím v piete a k Albertovi Schweitzerovi prechovávam hlbokú úctu. Tento človek skutočne veľmi tejto oblasti pomohol a bielemu človeku vytvoril dobré meno. Neviem, koľko Slovákov bolo od vzniku Slovenskej republiky v Lambaréné, no rátal by som, že nikto. A Schweitzer tu v džungli, v takej ohromnej diaľke pôsobil dávno, v dobe, kedy bola Afrika ešte Afrikou, taká, akú ju my s dušou cestovateľov hľadáme. Tu v tej džungli, o ktorej National Geographic hovorí ako o Poslednom raji, aj Afrika Afrikou ostala. Čierna, tvrdá, nebezpečná, plná tropických chorôb.

Stojím tu a čítam úvodné slová knižky Slová od Jean Paul Sartrea (Les Mots, Paríž 1964). "V roku 1850 si jeden učiteľ v Alsasku značne obdarovaný potomstvom rozhodol otvoril koloniál. Tento kantor však žiadal odškodnenie, ak nemôže on formovať ľudského ducha, musí jeden z jeho synov formovať ľudské duše. Rodina mala zo svojho stredu vydať pastora a mal sa ním stať Karol. Karol za z toho vyvliekol, radšej behal po svete. Jeho portrét obrátili tvárou k stene a bolo zakázané vyslovovať jeho meno. Nakoniec sa otec zmocnil Luisa, tichého chlapca bez vyhranených názorov a obratom ruky z neho urobil pastora. Luise išiel v poslušnosti tak ďaleko, že splodil ďalšieho pastora, Alberta Schweitzera."

Stojím tu a skladám si mozaiku, ktorú nenájdete v internetových encyklopédiách. Súvis bude ešte dlho o vzdelanosti a ani umelá inteligencia ho nenahradí.

Nebyť Jean Paul Sartrea a jeho existencializmu, kde tvrdil, že ľudia sa prejavia v krízových situáciách, v situáciách na hrane – tak BUBO vyzerá úplne inak. Keby som ako osemnásťročný nečítal jeho dielko Múr, tak zrejme dnes nechodím na ťažké expedície, kde vyhľadávam existenciálnu hranu. No zároveň, keby som nebol ovplyvnený životom a mágiou zážitkov Alberta Schweitzera, nejdem na medicínu. Chcel som pomáhať v Afrike a viem, že nie som sám, moja žena je taktiež lekárka a jej sen bol presne rovnaký. Doštudovať a ísť pomáhať do Afriky. Tak, ako to robil Albert Schweitzer. O spojitosti Alberta Schweitzera so Jean Paul Sartreom sa nehovorí, ale je to zaujímavé. Dedo Jean Paula keď zistil, že jeho bohatý svokor nemá ani groš, so svojou ženou neprehovoril 40 rokov. No urobil jej v tichosti tri deti. Najstarší Jean Baptiste sa oženil s Annou – Marie Schweitzerovou, ktorá bola potomkom Karola, ktorého portrét rodina obrátila tvárou smerom k stene, a splodili Jean Paul Sartrea.

Dostať sa do Lambaréné vôbec nebolo ľahké. V tých trópoch je všetko desaťkrát ťažšie. Rwanda sú hory a príjemné počasie bez tropických nákaz. S rovnakou hustotou obyvateľstva ako Rwanda, by Gabon mal vyše sto miliónov obyvateľov, no on má menej než dva milióny. Tropické choroby vykántria všetkých, život na rovníku je omnoho ťažší vo všetkých smeroch a nepomáha ani ohromné prírodné bohatstvo, ktorým Gabon kypí, nepomáhajú ani peniaze z ropy. Pštrosy, ktoré sem nasadili z Namíbie, všetky vymreli, nezniesli hrôzy trópov, ktorých sa báli všetci cestovatelia od čias Pierrea (resp Pietro –Paolo) Savorgnana Brazzu. Albert Schweitzer si vybral tú najčernejšiu najdrsnejšiu Afriku. No prežil tu dve desaťročia a je pre mňa ďalším dôkazom, že ak sa človek vyzná, neochorie.

To, že som vyštudoval medicínu a tropické choroby sú mojim koníčkom, je veľkou výhodou, lebo takto viem ísť ďalej, než bežní cestovatelia, ktorí logicky nechápu súvislosti a princípu nákazy. Aj pre to mal každý trošku známejší slovenský či český cestovateľ maláriu. Ja a ani jeden náš klient nikdy maláriu nemal. 

Albert Schweitzer bol za svojho života celebritou. Laureát Nobelovej ceny hral na orgáne, písal si s Albertom Einsteinom, britskou kráľovnou... Je to značný rozdiel oproti dnešným celebritám zo sociálnych sietí. Keď sa chcel Schweitzer do Lambaréné dostať, musel ísť po vode, po lagúnach a potom proti prúdu rieky.  

"Ďakujeme že nás podporujete. O rok budeme mať strechu. Teraz ste našou prvou skupinou", hovorí mi kapitán lode, ktorá nás má do Lambaréné dostať. Pozerám na oblohu, je koniec dažďovej sezóny, obloha je bez mráčika. Lodivod nás víta na rieke s väčším prietokom než má Níl a priznáva, že ešte nikdy nikoho do Lambaréné neviezli, žiadna oficiálna linka tu nechodí a turisti, ak nejakí sú, prichádzajú do Lambaréné po zemi. No ja chcem ísť tak, ako chodil Schweitzer, lebo cesty za jeho čias neboli. Plavíme sa najprv po obrovitánskej lagúne a potom vstúpime do uzučkej rieky. Počuli ste niekedy o rieke Ogooué? Toto je tretia či štvrtá najvodnatejšia rieka celej Afriky. Vraj má väčší prietok než Níl. No tu v ústi do lagúny je prekvapivo uzučká. No hlboká je vyše dvadsať metrov, všade naokolo nádherné palmy, totálna nepriechodná džungľa, krokodíly a hrochy. No ako smerujeme proti prúdu, rieka je širšia a širšia, zdá sa, že všetko v Afrike je naopak, a potom máme rieku širokú vyše kilometra s ostrovmi v prostriedku.

Po štyroch hodinách nám kapitán povie, že do Ngolé (Mission de Ngomo) je to hodinka a že to je už blízko Lambarene a že tam sa zastavíme. Po hodinke sa opýtame, ako ďaleko je Ngolé, a on že hodinka. Po ďalšej hodine povie, že hodinka. Sme na vode už šesť hodín v tom ukrutnom teple, máme všetci úpal, sme utlačení od tvrdých lavíc. Chcem zastaviť v prvom meste, teda v prvej dedinke. No žiadna nie je. Ideme ďalšiu hodinu, prejdeme z provincie Ogooué-Maritime do Moyen Ogooué a stojíme v prvej dedinke Achouka. Ide o dedinku kmeňa Myene a veľké správne centrum oblasti, vysvetľuje mi kapitán, ktorého absolútne netankuje, že jeho časy vôbec nesedia. Keby som nevedel, že včera išiel touto riekou dolu prúdom, aby pre nás prišiel, ani mu neuverím, že tu vôbec niekedy bol. Je do Achouky cesta? Nie! Sem sa dá dostať iba po vode.

A naozaj toto je pravý Gabon, kde majú ľudia príjem menej než dolár na deň. Peniaze nepotrebujú, všetko si vyrobia sami a funguje tu výmenný obchod. Všetko tu rastie samo. Banány, taro, maniok. Nachádzame krčmu, teda domček na spadnutie a teplé pivo v debničkách, ktoré tu majú zopár rokov odležané. Je tu aj pouličné osvetlenie, ktoré vystavali politici, ale niet elektriny, a tak pouličné osvetlenie nesvieti a ani chladničky nefungujú. Pijeme v 35 stupňoch – 35 stupňové pivko. Ale aj tak trištvrtelitrový Regab padne super, doplní minerály, ktoré sme stratili, a zápach B vitamínu komáre neznášajú. No jednoducho, pivo je na rovníku zdravé!

Potom si zahráme futbal, vbehneme do kostolíka, ktorý vyzerá, že padne a mamma, staršia černoška nás pozýva na maniok. Balia ho do palmových listov a potom údia, a teraz nám ho mamma dáva aj s čerstvým obrovským avokádom úžasnej chute. My sme samozrejme obed v Lambaréné dávno zmeškali, ale Paulea, prezidenta turistického zväzu Gabonu, ktorý ide s nami, netrápi, že nič nefunguje. To je totiž náš európsky pohľad, no tu, to že nič nefunguje, je absolútne normálne, takto to vlastne má byť. Treba si uvedomiť, že títo ľudia posledných 30 rokov, či lepšie povedané nikdy v histórii, nechodili do práce. Na čo, keď tu všetko majú? Keď sa namáhate, unavíte sa a ľahšie vás skolí tropická choroba. Pracovať sa proste neoplatí.

Ide tu o to najesť sa. Sme chudobní, ale máme sa dobre, hovorievajú mi vzdelaní Afričania. Bežní ľudia nad zmyslom života neuvažujú, oni proste žijú zo dňa na deň a hotovo. 

Mamma za obed pre nás všetkých nič nechce. Nakoniec jej nasilu nejaké peniaze necháme, no tie sú jej dosť nanič, tu si za to aj tak nič nekúpi. No my sa aspoň necítime úplne blbo. 

Potom si priamo zo stromu odtrhávame karambolu – ktorú keď pokrájate, má tvar hviezdy (star fruit) a nasadáme v oveľa lepšej náladičke do lode. Už je to kúsok. No ten kúsok je sakra ďaleko. Motory nechcú naskočiť a keď tu ostaneme, sme v prdeli, všetci dostaneme maláriu, myslím si. No nakoniec motory naskočia a my vyrazíme ďalej. O hodinku sa zatiahne, blýska sa nádherne, na oblohe sa objavia včelie plásty z bleskov, je to ako mozaika, poprepletané blesky akoby sa milovali navzájom opantané láskou k tejto zelenej krajine navôkol. A potom to príde, romantike je razom koniec Tropický dážď. Kto si nestihol dať dole tričko, je mokrý do sekundy, a čln uháňa, je potom strašná zima a prší a je tma a my ideme stále na sever do Lambaréné. 

Tma spôsobená tropickou búrkou prechádza do tmy spôsobenej západom slnka. Všade naokolo iba zeleň, ktorá postupne tmavne, inak nikde nič. Nestretli sme žiadneho iného turistu, žiadnu loď s pasažiermi. Za šestnásť hodín iba tri lode naložené kamením smerujúce na stavbu, ktorú manažujú Číňania dole v Ombouee. A plávajúce kmene obrovských stromov. Vpravo sa objaví nádherný kostolík na kopci v historickej Mission de Ngomo. Nikde ani živáčika a tma je každú štvrťhodinku hustejšia. Len, aby naša malá lodička do ničoho nevrazila, aby sme neuviazli na plytčine. Hľadám baterkou červené oči krokodílov. Keď sa prevrátime, aby som vedel, na čom som. O hodinku zbadáme svetielka Lambaréne. Komu sa cesta doteraz nezdala expedičná, teraz zmenil názor. Dnes večer má každý z nás jednotku izbu, musíme si oddýchnuť a pozajtra nás čaká cesta jediným vlakom na svete, ktorý križuje rovník! 

Poznám mnoho slušných cestovateľov. Takých, ktorí navštívili Mjanmarsko trikrát ešte pred rokom 2000, prešli Nagaland v roku 2006 pár rokov pred ostatnými ľuďmi, krížom z Jemenu do Ománu v roku 2007 opäť ako prví. No do Afriky nikdy nechcú ísť. Afrika naháňa strach nielen chorobami. Ja som bol v subsaharskej Afrike po prvý raz až začiatkom roka 2000. A hneď to bola náročná expedícia, kedy sme prešli krížom cez Centrálnu Kalahari. Tvrdili nám, že vtedy sme boli prví zo Strednej Európy. Ťažko povedať, aj keď prechody boli zaznamenávané a dalo by sa to teda spätne vypátrať. Cestu zorganizoval RNDr. Jozef Hušek, ktorý v Gaborone v Botswane vtedy už 15 rokov žil a bol to on, kto nám v BUBO pomohol mať v Afrike náskok. 

Tá cesta bola úžasným dobrodružstvom zameraná na prírodu a zvieratá. Tri džípy, satelitný telefón Iridium (mobilná sieť vtedy ešte vôbec nefungovala), benzín a voda, jedlo na celý čas nabalené na strechách našich áut. Letenky stáli trojnásobok toho, čo dnes, a celé to bolo drahé, každý sme zaplatili za cestu svoj ročný plat. 

Večer sme dojedli, nechali ešusy pred stanom a do rána ich šakali vylízali dočista. 

Večer sme dojedli, nechali ešusy pred stanom a do rána ich šakali vylízali dočista. Bolo to super, no mňa, kto má rád ľudí, Afrika dostala až po ceste do Talodi, do Núbijských vrchov v Južnom Khordofane (Sudán). Tú cestu po nás už nikto nezopakoval. Bolo to extrémne tvrdé a fascinujúce zároveň. Naši šoféri absolútne nevedeli, kam idú. Ja som hľadal vysnívaný festival, bitky s palicami, no nikto nevedel, či taký je, či sa to neskončilo niekedy pred 30 či 20 rokmi. Každé desaťročie sa svet rapídne mení a originál zažijú iba tí, čo to stihnú a sú na dlho zatvorených miestach prví. Neskôr nachádzate iba masový turizmus, ktorý sa postupne dostáva všade aj na bohom zabudnuté miesta.

Nemali sme čo jesť, od náčelníka sme kúpili kozu a zjedli ju bez chleba  za pätnásť minút, takí sme boli hladní. Zatkli nás mnoho razy napriek tomu, že sme mali povolenia. Rozišli sme sa po nádhernom trhu a všetci sme sa stretli na policajnej stanici, každého doniesol iný tajný. No čím sme boli viac na juhu, už nebolo ničoho ani policajtov. Nikto tu nepoznal výraz hotel. Vedel som, že v Dillingu by jeden mal byť, bola tu dokonca ešte pumpa, ale ani pumpár to slovo nepoznal, hotel, funduk, nič. Napokon sme ho našli, ale spali sme radšej na dvore hotela, postele sme si vyniesli von z tých zatuchnutých izieb. Južnejšie už hotel nebol. Deti nežobrali, nikdy predtým turistu nevideli a ani potom.

Prepadávajú tu? Nie iba keď prší, dostávam odpoveď. Kemp sme rozložili na mieste kde nie sú hady. Bolo to po prvý raz, kedy som vymieňal oštepy a vzácne kalabasy doslova za gorálky, za nič. Päť metrov dlhý ručne tkaný koberec som kúpil za sedem eur. Nakoniec sme ten festival zažili, sami, nikde nikto, drsná nádhera, palicou mi vtedy rozbili objektív. Celé to bolo zvláštne. Na jednej strane lacno, na druhej drahé permity, drahé džípy, extrémne ťažká cesta. Na tejto expedícii som pochopil, že toto chcem zažívať. Absolútne unikátne cesty, ktoré dlho pripravujem, no aj tak človek nikdy nevie, ako to dopadne. Po návrate sa dávam dokopy dlhé mesiace. No poviem vám, keď teraz o tom píšem, som opäť dušou tam. Pamätám si každú minútu. Dilling, Kadugli, Talodi, Abu Jabayhah, ktoré kedysi SPLA dobilo, ale teraz som si vydýchol, že som v bezpečí a neskutočná cesta do Umm Ruwaba. Stanový tábor som nechal rozložiť na miestach oproti vojenskej vysunutej posádke na mieste udupanom od kráv, lebo odtiaľ hady utečú. Oproti vojakom preto, lebo sme sa pohybovali na území, kam pravidelne robili výpady jednotky SPLA. Na tejto ceste na nás po prvý raz mierili protitankovou zbraňou. Potom sa mi to stalo ešte viackrát. Pôjdete hodinu, povedali nám domáci a išli sme sto kilometrov trinásť hodín. Vstávali sme ešte za tmy a končili po tme. Dovtedy som nevedel, že niečo také tvrdé môže byť. Mali sme džípy, šoférov, sprievodcu, ale nikto nevedel nič. Už som zvyknutý, vtedy to bol pre mňa šok. Prišli sme na úplne neznáme miesto, o ktorom sa nedočítate v žiadnom bedekri a tá oblasť bola úžasnou voňavou čistučkou Afrikou s nádhernou prírodou a nádhernými šťastnými ľuďmi žijúcimi vo svojej dedinke. Žiadny obchod, žiadna elektrina, žiadna civilizácia, raj na zemi, ako z rozprávky. A zopár desiatok kilometrov ďalej vojna, zbombardované kostoly, vypálená čierna zem. Šťastie a smrť tu boli tak blízko.

Svoju lásku ku kontinentu, ktorý je vždy iný, impulzívny, prekvapivý zdieľam s mnohými. Čítal som nedávno dve knihy. Prvá je od Jean-Christophe Rufina s názvom S Leopardem v patách z vydavateľstva Prostor, čo sú zápisky lekára a preto je mi to blízke. Druhá s názvom Eben od poľského novinára Ryszarda Kapuscinskeho z vydavateľstva Absynt je ešte lepšia. Ryszard síce prešiel v Afrike iba malú časť z toho čo ja, ale má skvelé novinárske oko. No obaja autori sa do Afriky zamilovali. 

U oboch autorov je to láska cez ohromné utrpenie o akom píšem vyššie ja. U Ryszarda, ktorý nemal žiadne peniaze, sa striedajú horúčky malárie s horúčkami dengue. Mnoho razy oboch okradli, strávili tisíce hodín afrických masáží na cestách bez asfaltu. Všimli si to isté čo ja, že v Afrike polícia zlodeja nechytá, aby ho potrestala, ale aby ho ochránila pred rozvášneným davom. Ak okradnete chudobného, je to neľudské a reakcia okradnutého je teda taktiež neľudská. Ak na trhu zlodeja dav dobehne, tak ho môže zabiť. Zdieľame spoločne nadšenie baobabmi, stromami tak úžasnými a inými. Baobaby sa spájajú s Madagaskarom či Senegalom. No na ceste Južným Kordofanom nebolo čo jesť a ja som sa vtedy živil semienkami baobabu a pil čaj z baobabu. Tie semienka boli v bielej hmote, nikto ich tu nešúpal, nesušil a hádzalo sa to do vriacej vody hneď z plodu. Potom som si ich doniesol domov, no po niekoľkých týždňoch som ich vyhodil podobne ako med z Talodi. Doma všetko zvláštne zapáchalo aj ten med, no na samotnom mieste mi to jedlo značne pomohlo. Inak mám doma malý baobab, má tak 11 rokov a 15 centimetrov. Vyhovuje mi, ak ho zabudnem dva mesiace poliať, nič sa nestane. Obaja autori si tiež všimli neexistenciu materiálna, čo často spomínam aj ja V Afrike akokby existovalo iba duchovno, čo je zrejme pre mnohých prekvapujúce tvrdenie.

Je to spôsobené tým, že malé spoločenstvá, z ktorých je Afrika vytvorená, neustále utekali pred suchom, za vodou, pred epidémiami, nebezpečenstvom. Tvrdí sa, že väčšina dnešných obyvateľov na danom území predtým nežila. Niektoré teórie tvrdia, že všetci sú prisťahovalcami. To každopádne spôsobuje to, že základným znakom afrických spoločenstiev je dočasnosť, provizórnosť a neexistencia materiálnej kontinuity. My na západe máme rodný dom a hľadáme šťastie v materiálne, v novom aute, v novej kabelke. Duchovný svet západu je čoraz plochejší, prestávame ho potrebovať. V Afrike si nové auto kúpiť nemôžu, každý má takú istú strechu nad hlavou a každý má ten svoj akože byt rovnako “zariadený” a život sa teda krúti okolo duchovných vecí. Keď raz vojdete v Afrike do kostola, hneď aj nevycvičené oko pocíti ten obrovský rozdiel. Mnohí pokladajú Afričanov za menejcenných, tupých, bez schopnosti hlbšie uvažovať, a hrôzy genocíd krížom Afrikou ukazujú,  akoby nemali srdcia. Opak je pravdou.

V Afrike cítim, možno to nazvať úprimnosť? Človečenstvo? Ťažko to vysvetliť. Ja tomu hovorím súborne prapôvodno, ja tam cítim svoju prapodstatu. V niečom je to tvrdšie, nikto tu nebude riešiť vašu histamínovú intoleranciu či dysleksiu, migrénu a pod. Veď toto sme neriešili ani my za socializmu. To sa začalo na Slovensku riešiť teraz, predtým nemal problém prakticky nikto. O dvadsať  rokov nebudú mať problém iba Slováci z lazov. Tvrdý život a prirodzená darwinovská selekcia vytvárajú z Afričanov rýdzich, silných a krásnych ľudí. Neprítomnosť materiálna dáva väčší dôraz na duchovno.

Afrika, aj keď je oficiálne kresťanská či moslimská, je v prvom rade animistická, pohanská a ja to prekladám ako ľudská. Všetci sme boli animisti státisíce rokov. To je v nás hlboko zakorenené. Duša je v africkom ponímaní všade okolo nás, v listoch, tráve, piesku, vo vetre, bleskoch, vode a duše predkov nás chodia pravidelne navštevovať. Na boha a duchovno si nespomeniete, iba ak idete vedľa kostola, ale aj vtedy ak prejdete povedľa baobabu. Keď zažijete ozajstný africký rituál, cítite, že toto ste vy! Je to taký duševný sex.

Napriek úvodu a osobnej skúsenosti s politicky motivovanou pomocou západu, charitu podporujem a odporúčam ju každému realizovať. Musíte vedieť, že ňou nezmeníte dané status quo. V tom je postoj Číny logickejší. Číňania tvrdia: my zmeníme podmienky, vytvoríme možnosti (napríklad po novej asfaltke môže ísť obchod rýchlejšie a na dlhšie vzdialenosti), no pomôcť si musíte sami. No Číňania dlho zabúdali na dušu a vieme, že napriek masívnym investíciám v Tibete sa mnísi upaľujú viac a viac. Niekedy sme my ľudia nie príliš logickí. Potrebujeme danú pomoc vysvetliť. A to je aj to, čo Číňania teraz robia, a okrem veľkej pomoci (výstavby mostov a ciest) realizujú aj menšiu charitu (školy, nemocnice). 

Ja nabádam na realizovanie menšej charity, nie na výstavbu železnice. No tvrdím, že situáciu aj tak nezmeníte. Keď situáciu nezmeníte, tak na čo potom charitu odporúčam? Máte ju robiť úprimne a kvôli sebe. Je dôležité zmeniť svoje srdce. Byť dobrým človekom! Toto je na charite, na dávaní, to najdôležitejšie. Robte charitu, ľudia, čo vytvárajú a robia dobré veci a dávajú, sú šťastnejšími!

BUBO dodržiava pravidlá organizácie KPAP (Kilimanjaro Porters Assistance Project), ktorej sme hrdým členom. Táto organizácia presadzuje etické výstupy na Kilimandžáro a udržateľný turizmus. Našim nosičom (máme ich na jednom výstupe často až 70) a horským vodcom dávame viac jedla, zabezpečujeme lepšiu výstroj a aj platíme vyššiu výplatu. Nemusíme, ale chceme. Sme jedinou cestovnou kanceláriou na Slovensku, ktorá je súčasťou KPAP.

Zorganizoval som Ebola tour po krajinách postihnutých týmto hrozivým vírusom s cieľom ukázať nezmyselnosť mediálnej paniky. Ja ako lekár viem, že strach, čo média produkovali (tvrdili, že vyhynie tretina ľudstva), je hlúposť a pôsobí kontraproduktívne. Pri virózach na ktoré okrem očkovania neexistuje exaktný liek je telesné zdravie a celková telesná pohoda rozhodujúcim faktorom. Nemal som inú možnosť to dokázať, nikto moje rečnenie nepočúval, neuverejnil a tak som konal ako Alojz Hlina, ktorý muruje a chodí na tanku. Je to príliš teatrálne a koniec koncov to Alojzovi ani mne v serióznosti medzi ľuďmi nepridá. No keď máte veľkú potrebu ukázať svoj jasný názor, urobíte ten čin . Aby bolo jasné, ja si Alojza Hlinu veľmi vážim, aj keď nie je medzi mojimi bratislavskými kamarátmi populárny. No nepozerajte sa na tie tanky a kopy hnoja, stačí sa pozrieť na Alojzovu rodinu a vypočuť si jeho prejavy. Obdivujem ho. Je to čestný, múdry a schopný človek. No tak ako ja nemienim venovať svoj život slovenskej politike, o to viac sa mienim venovať charite, ktorú považujem za zmysluplnú. No ten zmysel je väčší pre toho, kto dáva.

Aj na tej ceste západnou Afrikou som charitu so sebou niesol. Jednu tašku s dvoma bielymi zakuklenými balíkmi, ktorá mala spolu vyše dvadsať kilogramov. Tú tašku plnú vecí na oblečenie a liekov som trepal cez jedenásť hraníc, kde som s ňou vždy mal problémy. Asi tisíc razy som ju vyložil a naložil z rôznych dopravných prostriedkov, vytrepal do hotela na tretie poschodie bez výťahu, v taxíku držal päť hodín na kolenách... Tá charita prešla z Bamako do Accry a potom späť a nakoniec som ju doteperil do Conacry, do hlavného mesta Guinei, kde novodobá epidémia eboly začala. Tu som navštívil sirotinec (mal som to dohodnuté skôr), bola noc, tropické teplo, lialo zo mňa. V ten deň sme vstávali o tretej ráno, chalani si už dávali šlaftrunk pred spaním a aj ja som mal dosť. No bol som na seba hrdý, že som to dotiahol do konca, vydržal som a doniesol tie veci sirotám, ktoré tu ostali po tom, ako ich rodičia umreli na ebolu. Celá cesta zrazu mala hlbší zmysel. Na jednej strane som ukázal svetu (skoro nikto sa to nedozvedel – novinári majú svoje témy a téma, že je dobre, nie je vôbec sexi) že turista sa ebolou nemôže nakaziť. Chcel som ukázať, že dané krajiny možno navštevovať a takto ich najlepšie podporiť. No a potom som pre seba urobil to, že som doniesol veci ľuďom, ktorým je ťažko. Určite ide skôr o gesto a ja neuveriteľnú chudobu Guinei nezmením. No urobil som to.

S Ebola tour mám ďalšiu fajn príhodu. Písal mi jeden pán, porotca v skvelej súťaži Via Bona, že toto, čo robím, je vrchol, že na reklamné účely využívam ohromné nešťastie v podobe eboly. Narážal na názov mojej cesty, ktorú som nazval Ebola tour. „Takže toto sa vám zdá ako reklama?“ neveriacky som krútil hlavou. „Keď je to taká dobrá reklama, poďte na tú cestu so mnou, dám vám zľavu!“ Nešiel. Na Ebola tour išli iba štyria klienti, moji kamaráti, ľudia, ktorí boli všade od Tuwalu po severný pól. Nikto sem nechcel ísť a ani následne logicky nešiel. Ľudia neverili môjmu názoru, že rozumný cestovateľ sa nakaziť ebolou nemôže a neboli ochotní to riskovať. No ja som rád, že som to urobil. 

Charitu odporúčam robiť a vidím to na sebe. Začal som ju robiť ešte za mečiarizmu, keď bolo Slovensko chudobné, ja som ako lekár zarábal sto eur mesačne (ako lekár na plný úväzok s ôsmimi nočnými službami – v nemocnici na Kramároch). No už vtedy sme v Mjanmarsku podporili budhistický kláštor. Vtedy sme ešte charitu dávali v bankovkách v hodnote 15, 45, 90, za ktoré sa neskôr Barmčania hanbili a zrušili ich, no ja som ich ešte zažil. V BUBO robíme charitu už vyše 20 rokov, a ja, aj keď som typický skeptický chlap, mám z toho stále aj po toľkých rokoch radosť.

Minulý rok som doletel do Etiópie na štyri dni a mojim jediným cieľom bolo odovzdať charitu na mieste. Podporil som jednak nášho partnera, ktorý by bez toho zrejme cestovku zavrel. A potom som doniesol peniaze rodine na školu ich syna. Pomôže to trochu? Základ je, že som si našiel čas a urobil som to, a to je pre mňa dôležité. V Etiópii som daroval tisíckrát viac než vtedy v Barme, ale Barma bola cennejšia, lebo som vtedy robil veci absolútne proti prúdu. Ľudia majú robiť dobré veci a hotovo. Robí ich to lepšími. Aj keď ja teda nie som žiadne zlatíčko, to teda nie. Ešte raz, odporúčam charitu preto, lebo vás osobne urobí lepšími a šťastnejšími. Aj na šťastí musí človek pracovať.

Pomáhať či nepomáhať, k tomuto som sa vyjadril. Som presvedčený, že pomocou pomôžete hlavne sebe. Je to podobné ako keď "zabíjate" čas štúdiom, hrou na klavír a návštevou obrazární. Nakoniec sa to niekde vráti. No s cieľom pomôcť Afrike, odporúčam v prvom rade Afriku navštevovať. Tým pomôžete Afrike najviac – to je najadresnejší čin. Podporíte lokálny biznis a rozšírite povedomie o Afrike. Väčšina vám nebude veriť, že tam bolo tak úžasne, ale o pár rokov sa veci zmenia a vy budete mať punc pioniera, ktorý si trúfol ísť do neznáma ako prvý. 

Najprv začnite juhom Afriky, ktorý je absolútne bezpečný, aj čo sa týka chorôb. Juhoafrická republika, Swazijsko, Lesotho, Botswana, Namíbia. Potom prejdite Keňu, Tanzániu a Zanzibar, ktoré sú úplne iné ako krajiny juhu. Následne skočíte rapídne hore luxusnými cestami do Rwandy a Ugandy či Zambie a prechodom Madagaskaru. To je všetko bezpečné. No až následná cesta a prechod Etiópiou vás dostane do najvyššej cestovateľskej ligy. Tiež ide o bezpečnú cestu aj keď etiópska vláda vyhlásila práve na pol roka výnimočný stav po tom čo ministerský predseda Hailemariam Desalegn odstúpil. No hold v Afrike sa predsa len musíte trošku vyznať. No ja som sa práve z Etiópie vrátil osobne a  doniesol charitu do "zlej" oblasti Oromo. Každopádne BUBO vie aj dnes robiť Etiópiu bezpečne. Veď výnimočný stav bol dlho vo Francúzsku, je aj dnes v Turecku atď. V Etiópii ide o malé exkluzívne skupiny. 

Afrika je každým rokom viac a viac cool. Trúfnite si ďalej! Západná Afrika sa od krajín Afrického rohu líši úplne všetkým. A krajiny Západnej Afriky navzájom lebo Libéria a Mauretánia už nemôžu byť rozdielnejšie, čo sa týka prírody, pamiatok, ľudí, jedla... Centrálna rovníková Afrika je ťažšou záležitosťou, hlavne čo sa týka chorôb. Za špičky v Afrike, ktoré však skúsený cestovateľ môže teraz navštíviť, považujem Mali, Kamerun, Etiópiu. Gabon je tropickou Botswanou, Botswana je dnes luxusom a svetovou turistickou špicou, dnešný Gabon nie je pre amatérov. Nigéria, Kongo a Angola sú obrovské a odlišné aj vo svojom vnútri, majú všetko, džungľu aj púšť či savany, desiatky absolútne odlišných kmeňov. Mnohé krajiny, ktoré som kedysi prešiel, ako Stredoafrická republika či Somálsko, sa teraz dajú navštíviť omnoho ťažšie.

Úžasné je to, že každá jedna africká krajina je iná, často úplne iná, úplne iný svet. Afrika tak vie ostať vašou záľubou mnoho rokov či desaťročí. Naši sprievodcovia Martin Karniš či Stáňa Cigánek si často vyberú iba jednu oblasť Afriky a tá sa stane ich životom. Stáňu z Afriky ani po desiatich rokoch a neuveriteľných 450 000 odšoférovaných kilometroch neviete dostať. Svoju Afriku miluje! Naši klienti cítia to ohromné know-how, kvalitu a lásku a vracajú sa z BUBO Afriky nadšení. Koniec koncov, toto je najlepšia charita akú robím, haha. 

A teraz záverečná rada pre vás..