Kjúšú – ostrov vulkánov a horúcich prameňov s náročnou históriou

Ostrov je veľkostne 37. najväčším ostrovom sveta, čo zodpovedá asi 36 782 kilometrom štvorcovým. Územím je ostrov podobne veľký ako ostrov Taiwan. Kjúšú je dnes tvorené siedmimi (ôsmimi) provinciami a ostrov môžeme pomyselne rozdeliť na severné Kjúšú a južné Kjúšú.

Do severnej časti patria provincie Fukuoka, Kumamoto, Nagasaki, Oita a Saga. Južné Kjúšú je tvorené dvoma provinciami Kagoshima a Miyazaki. Osobitným prípadom je prefektúra Okinawa, ktorá by sa teoreticky dala zaradiť medzi južné Kjúšú, no je natoľko vzdialená od hlavných ostrovov, že je väčšinou uvádzaná osobitne.

Na ostrove dnes žije asi 12,6 milióna obyvateľov, čo predstavuje zhruba 10 % japonskej populácie. Kjúšú zažíva populačný odliv a výnimkou sú len najväčšie mestá ostrova, kde populácia konštantne rastie. Najväčšími mestami sú Fukuoka, Kitakyushu, Kumamoto, Kagoshima, Miyazaki, Nagasaki, Oita a Saga.

Kita znamená v japončine sever, a preto vieme názov mesta preložiť ako sever Kjúšú, alebo severné Kjúšú. V minulosti sa tu nachádzalo 5 veľkých miest, ktoré sa vzájomne prelínali a tým sťažovali administratívu a logistiku. 10. februára 1963 vzniklo mesto Kitakyushu, ktoré spájalo 5 veľkých miest:

Spojenie miest uľahčilo plánovanie, no zároveň zabezpečilo kritiku tomuto regiónu vďaka silnému znečisteniu vzduchu aj vôd.

Kitakyushu má dnes niečo viac ako 900 000 obyvateľov a je druhým najľudnatejším mestom na ostrove. Viac obyvateľov má už len Fukuoka, ktorá prekonala 1,5 milióna obyvateľov a počet stále rastie. Kumamoto je tretím najväčším mestom so 740 000 obyvateľmi a azda najznámejšie mesto Nagasaki je až šieste v poradí so 400 000 obyvateľmi. Do Nagasaki sa pozrieme neskôr v tomto blogu.

Na ostrove nájdeme viacero medzinárodných letísk. To najväčšie je vo Fukuoke, ktoré operuje domáce lety, no aj veľký počet medzinárodných letov, najmä na Taiwan, do Číny alebo Južnej Kórey, prípadne Hongkongu a Filipín.

Niektoré medzinárodné lety operujú aj letiská v Kagoshima, Kumamoto, Nagasaki, Oita, Miyazaki a aj v Saga. Väčšinou sú však tieto letiská využívané najmä domácimi aerolínkami ako Japan Airlines alebo ANA, prípadne nízkonákladovými aerolínkami, ako Peach Air alebo Spring Airlines.

Druhá možnosť príchodu na ostrov je vlak. Pre väčšinu cestujúcich je to najpohodlnejšia možnosť prepravy, keďže existuje priame spojenie medzi hlavným mestom Tokio a mestom Fukuoka (zastávka Hakata). Takáto cesta trvá asi 5 hodín a jednosmerne vyjde v priemere okolo 150 eur. Ostrovy Honšú a Kjúšú spája železničný tunel Shin-Kanmon, ktorý je dlhý necelých 19 kilometrov a bol postavený v roku 1975.

Trať vysokorýchlostného vlaku šinkanzen bola predĺžená aj v rámci ostrova a nazýva sa Kyushu Shinkansen. Vychádza zo stanice Hakata (Fukuoka) a prechádza cez mestá Kurume a Kumamoto až do najjužnejšieho veľkého mesta Kagoshima. Okrem toho v ostatných častiach ostrova operujú bežné linky JR (Japanese Railways), ktorými sa dá dostať aj do ostatných miest, ako napríklad Nagasaki.

Jediné cestné spojenie dvoch ostrovov je cez úzky prieliv medzi Honšú a Kjúšú. Tadiaľ vedie buď tunel Kanmon, alebo most s rovnomenným názvom. Žiadna iná časť Kjúšú nie je spojená cestným spojením s ostatnými ostrovmi.

Relatívne často využívané dopravné spojenie býva lodné spojenie. Krátka cesta trajektom sa dá absolvovať z mesta Shimonoseki do časti Kitakyushu, ktorá trvá iba pár minút a je alternatívou k tunelu alebo mostu. Z Kitakyushu by sme sa dostali aj do Osaky alebo Kobe, no táto plavba trvá niekoľko hodín.

Menšie mesto Beppu je spojené lodnou trasou s mestom Hirošima na ostrove Honšú alebo s mestom Yawatahama na ostrove Šikoku. Z Fukuoky sa vieme dostať lodnou linkou JR Beetle za 3 hodiny aj do juhokórejského mesta Busan.

Kjúšú je ohraničené tromi rôznymi vodnými plochami. Zo severozápadnej a západnej strany to je Japonské more, zo severovýchodnej je to vnútrozemské more Seto a zvyšné časti obmýva Tichý oceán. Krížom cez ostrov prechádza pohorie Kjúšú, ktoré obsahuje stále veľa aktívnych sopiek. Najvyšším vrcholom ostrova je stratovulkán Kuju. Ten je tvorený niekoľkými vrcholmi, pričom najvyšší meria 1791 metrov. Je obľúbeným vrcholom pre turistov.

Najznámejším vrcholom ostrova je však Aso. Ide o kalderu, ktorá bola vytvorená erupciami štyroch veľkých kalder pred 90-tisíc až 300-tisíc rokmi. Vďaka tomuto vznikla jedna z najväčších kalder na svete, ktorá má rozmery približne 18×25 kilometrov. V nej boli vystavané aj tri mestá – Aso, Takamori a Minamiaso.

Iba vnútorná časť kaldery je aktívna. Vedci v nej zaznamenali aktivitu 9-krát za posledných 70 rokov, naposledy v roku 2021. Nešlo však o žiadnu výraznú aktivitu, iba vypúšťanie dymu a menšie erupcie. V prípadoch zvýšenej vulkanickej aktivity je zákaz výstupu na kráter, ktorý je za normálnych podmienok tiež veľmi populárny u turistov.

Ďalším známym kráterom je Unzen s výškou 1483 metrov. Ten patrí tiež k najaktívnejším, aj keď nezaznamenal takú aktivitu, ako napríklad Aso. V roku 1792 sa však spustila časť vrcholu, ktorá spôsobila tsunami. Tá si vyžiadala vyše 14-tisíc obetí, čo z nej robí najsmrteľnejšiu nehodu v histórii Japonska spojenú s vulkanickou aktivitou. Unzen však explodoval poslednýkrát v roku 1991, kedy si výbuch vyžiadal 43 obetí.

Populárnym vulkánom je Sakurajima, pri najjužnejšom meste Kagoshima. Tento vulkán sa nachádzal na malom ostrove v zálive pri už spomínanom meste. Erupcia v roku 1914 však spôsobila, že vytekajúca láva vytvorila pevninský most, ktorý ostrov prepojil s priľahlým polostrovom. Táto erupcia bola najsilnejšou v 20. storočí v celom Japonsku. Bola sprevádzaná aj silným zemetrasením, ktoré si vyžiadalo takmer 60 obetí.

Prečo sa stalo Kjúšú rekreačným centrom Japonska? Odpoveď na to je veľmi jednoduchá a musíme sa pozrieť doslova pod seba. Na mieste, kde leží ostrov, sa pretínajú dve tektonické platne – Eurázijská a Filipínska. Japonsko je všeobecne známe svojou zvýšenou tektonickou aktivitou najmä kvôli tomu, že leží na rozhraní až štyroch rôznych platní (dvoch spomínaných a ešte Severoamerickej a Pacifickej).

Kvôli veľkým úložiskám magmy na ostrove Kjúšú sa ohrieva podzemná voda, čo vytvára tisícky rôznych horúcich prameňov. Iba v meste Beppu nájdeme vyše 2 000 rôznych vyústení. Všetky horúce pramene sa v minulosti brali ako dary od božstiev. Japonská populácia si veľa vecí vysvetľovala práve vďaka prítomnosti božstiev (kami) a preto sa na kúpanie v týchto prameňoch bral veľký ohľad.

Keď sa Japonsko dostalo do obdobia veľkej občianskej vojny, známej aj ako Sengoku, tak sa horúce pramene začali využívať ešte viac. Obľúbili si ich najmä bojovníci, aby v nich mohli zregenerovať po ťažkých bojoch. S nárastom budhizmu na Kjúšú sa začali vnímať kúpele aj symbolicky najmä na využívanie pri očistných rituáloch.

Keď sa Japonsko v roku 1868 otvorilo zahraničiu, tak sa kúpeľné mestá stali obľúbenou destináciou turistov. Prefektúry začali do týchto miest investovať peniaze a budovať z nich rekreačné centrá, ktoré by mohli prispieť a pomôcť lokálnej ekonomike.

V prefektúre Oita, neďaleko rovnomenného hlavného mesta nájdeme menšie mesto Beppu. To má dnes iba niečo vyše 100 000 obyvateľov, no jeho popularita pochádza z jeho funkcie ako najviac navštevovaného mesta za účelom navštívenia horúcich prameňov. Dá sa sem veľmi jednoducho dostať autom, alebo trajektom z ostrova Šikoku. Túto cestu využívame aj v BUBO na zájazdoch Exkluzívne Japonsko.

Ako tieto horúce pramene vyzerajú dnes? Ide o prevádzky, kde je väčšinou vstup povolený 24 hodín denne. Návštevník si tu zaplatí vstup, ktorý stojí spravidla niekoľko eur a dostane veľký a malý uterák. Po prezlečení sa dostane na miesto, kde sa väčšinou nachádza „bazén“ s horúcou vodou z prameňov. Takýchto bazénikov môže byť niekoľko, pričom sú väčšinou sprevádzané aj saunou a vaňou so studenou vodou.

Onseny sú v drvivej väčšine prípadov oddelené pre mužov a ženy. Každý väčší hotel v Beppu má svoj vlastný onsen, kde síce majú prístup aj externí návštevníci za poplatok, no pre hotelových hostí býva v cene ubytovania. V celom meste sa nachádza dokopy oficiálne niečo vyše 150 prevádzok, kde sa človek môže okúpať.

Japonci sa snažili návštevu rôznych onsenov zatraktívniť a vymysleli pečiatkový systém. Každý onsen má svoju vlastnú pečiatku, ktoré môžu návštevníci zbierať. Vraví sa, že ak človek nazbiera aspoň 88 pečiatok, môže sa považovať za experta na onseny (温泉名人).

Beppu na mňa vždy pôsobilo ako veľmi pokojné rekreačné prímorské mestečko. Keď sa tu človek prejde po promenáde popri mori, má pocit, ako keby bol na tropickom ostrove. Pláží na kúpanie tu nie je veľa a kúpanie vo vode sa neodporúča, no infraštruktúra v týchto miestach je vybudovaná veľmi dobre. Okolo promenády nájdeme desiatky podnikov, kaviarní, reštaurácií a možností ubytovania.

V strede promenády sa nachádza aj menšia vyhliadková veža, ktorá je však najvyššou budovou v okolí a poskytuje výhľady na celé Beppu a jeho hornaté okolie. Vstup na vežu sa kupuje v automate pri vstupe. Po vyvezení sa výťahom na 17. poschodie sa nám otvárajú výhľady na more, mesto Oita, kde vidíme veľký prístav, celé mesto a za dobrej viditeľnosti občas vidno aj ostrov Šikoku.

Výrazom „peklá v Beppu“ sa označuje zaujímavá prírodná pamiatka. Ide o 7 prírodných jazier, ktoré vznikli geotermálnou aktivitou a sú skôr na pozeranie ako na kúpanie, nakoľko väčšina z nich dosahuje extrémne vysoké teploty. Pre turistov bol vytvorený okruh a aj špeciálne autobusy, ktoré umožňujú prejdenie všetkých siedmich jazier. Päť z nich sa nachádza v pešej dostupnosti, no k dvom sa dá dopraviť iba autami alebo autobusmi.

Prvé sa nazýva ako „morské peklo“ (海地獄) kvôli výraznej bledomodrej farbe, ktorá pripomína tie najkrajšie pláže sveta. Teplota tohto jazierka dosahuje 98 stupňov a využíva sa na varenie vajec, ktoré sa potom označujú ako onsenové vajíčka. Nachádza sa tu aj veľký suvenírový obchod s tematickými suvenírmi a okrem toho pri každom jazierku nájdeme malú „foot bath“, miesto, kde si návštevníci môžu omočiť nohy vo vode z liečivého prameňa. Táto voda, pochopiteľne, nemá 98 stupňov.

Druhé jazierko sa nachádza hneď vedľa prvého. V skutočnosti ide o niekoľko menších jazierok, ktoré sú špecifické svojím vzhľadom. Nejde totiž o vodu, ale o bahno, ktoré vrie. Nazýva sa aj ako jazierko budhistických mníchov (鬼石坊主地獄). Je to kvôli vizuálnej podobnosti. Keď bahno vrie, vytvárajú sa na ňom väčšie bubliny. Tieto bubliny tesne pred prasknutím vyzerajú ako vyholené hlavy budhistických mníchov, z čoho vznikol tento názov.

Ďalšie tri jazierka v blízkosti sú menej populárne, no všetky tri špecifické. Prvé sa nazýva ako „jazierko pecí“ (かまど地獄) a nachádza sa tam niekoľko menších jazierok, z ktorých jedno mení farbu v závislosti od teploty a počasia. „Krokodílie jazierko“ (鬼山地獄) je jazierko, ktoré v skutočnosti slúži aj ako výbeh pre krokodíly.

Vyššia teplota vytvára vhodné prostredie, ktoré krokodíly obľubujú. „Biele jazierko“ (白池地獄) je posledným z piatich, ktoré, ako už názov napovedá, má biele sfarbenie. Vedľa tohto jazierka sa nachádza akvárium, kde je voda ohrievaná vďaka pare z prameňov, čo umožňuje chovať ryby ako pirane alebo arapaimy.

Desať minút jazdy autom od predošlých piatich jazierok je „krvavé jazierko“ (血の池地獄). Ide o oranžovo-červené jazierko s vysokým obsahom rôznych oxidov železa a ďalších iných prvkov, čo dodáva jazeru túto farbu. Je to najstaršie „peklo“ svojho druhu v Japonsku. Nachádza sa tu suvenírový obchod, kde predávajú pokrmy, ktoré by mali byť „pekelne“ štipľavé. Ja, ako osoba, ktorá má štipľavé rada, mala s niektorými jedlami čo robiť.

Posledné jazierko môžeme doslovne preložiť ako „jazierko tornáda“ (龍巻地獄). Ide o jediné miesto zo siedmich, ktoré je zároveň aj gejzírom. Ten je aktívny približne každých 30 až 40 minút a bola nad ním postavená strecha. Gejzír by inak dosahoval výšku až 30 metrov a nemohol by byť pozorovaný z takej blízkosti, z akej je dnes.

Približne 15 minút jazdy od centra mesta sa nachádza unikátna zoologická záhrada. Nájdeme v nej len jeden druh zvieraťa, a to japonské makaky. Háčik je však v tom, že ich tu je približne 1500. Zoo je postavená na úpätí hory Takasaki, ktorá má výšku niečo vyše 600 metrov. Nejde tak úplne o klasickú zoologickú záhradu, ale o miesto, kde sa návštevník pohybuje voľne medzi opicami.

Tie sú rozdelené do dvoch skupín a pravidelne sa striedajú na konkrétnych miestach hory, čím nedochádza ku konfliktom medzi nimi. Opice sú kŕmené každých 30 minút pšenicou a raz denne sú kŕmené sladkými zemiakmi. Makaky sú priateľské opice a ľudom neubližujú, no keďže ide o divoké zvieratá, je zakázané ich kŕmiť, hladkať, pozerať sa im do očí a fotiť ich s bleskom.

Kjúšú bolo vďaka svojej polohe historickou bránou do Japonska a sídlom jeho vlády. Ostrov je najbližšie ku Kórey a k Číne a preto prvý kontakt medzi Japonskom a týmito krajinami prichádzal práve na ostrove Kjúšú. Keď sa japonská populácia menila z lovcov na poľnohospodárov, odhaduje sa, že prvá ryža prišla do Japonska práve cez ostrov. V ranom období Japonska sa však veľakrát stalo, že ostrov nespolupracoval s vládou na ostrove Honšú a dochádzalo k miernym konfliktom.

Siedme storočie bolo obdobím, kedy centrálna vláda spravila z mesta Dazaifu (dnešná provincia Fukuoka) administratívne centrum ostrova. Čím viac sa krajina otvárala, tým intenzívnejší bol medzinárodný obchod, ktorý logicky prechádzal cez najjužnejší ostrov. Exponovaná poloha ostrova mu však priniesla aj nešťastie.

Hlavným mestom jednej zo siedmich provincií na ostrove je Nagasaki. Aj toto mesto je úzko prepojené s príchodom Európanov do Japonska na konci prvej polovice 16. storočia. Po návšteve Františka Xaverského na ostrove pokračovali v rozširovaní vplyvu kresťanstva jeho nasledovníci.

Tým sa podarilo presvedčiť jedného z lokálnych feudálnych pánov, Omura Sumitadu, aby konvertoval na kresťanstvo. Omura dal v roku 1569 povolenie postaviť prístav, ktorý by slúžil výhradne pre portugalské lode v Nagasaki. Ten sa dokončil v roku 1571 za dohliadania Omuru, jezuitského misionára Gaspara Vilelu a portugalského kapitána Tristaa Veigu.

Nagasaki sa vďaka príchodu portugalských lodí rozrástlo do veľkého prístavného mesta. Portugalci priniesli do Japonska tabak, chlieb a rôzne látky. Nagasaki sa stalo útočiskom pre všetkých kresťanov v Japonsku, ktorí začali byť počas nepokojného obdobia Sengoku do určitej miery prenasledovaní.

V roku 1596 havarovala na pobreží Šikoku španielska loď. Od jej kapitána sa Toyotomi Hideyoshi dozvedel, že Španielsko plánuje inváziu na japonské ostrovy. Ako odpoveď na toto zistenie dal 5. februára 1597 ukrižovať 26 katolíkov v centre Nagasaki. V centre mesta, neďaleko od hlavnej vlakovej stanice nájdeme dodnes monument ukrižovaným katolíkom a malé múzeum, ktoré si pripomína túto udalosť.

Neďaleko od centra mesta, pri prechode cez rieku Uragami, sa dostaneme pod horu Inasa. Na vrch tejto hory sa dá vyjsť aj pešo, no vedie sem aj lanovka, ktorá sa nazýva Nagasaki Ropeway. Jej spodná stanica je situovaná pri svätyni Fuchi. Lanovka premáva každých 10 minút a na vrchol hory sa dostane za necelých 10 minút.

Prevýšenie medzi spodnou a vrchnou stanicou je necelých 300 metrov, čo poskytuje komfortné výhľady na celé okolie. Po vystúpení z lanovky treba prejsť pešo ďalších 200 metrov na vyhliadkovú vežu. Tá má niekoľko poschodí a jej návšteva je zdarma. Výhľad na nočné Nagasaki vyhral umiestnenie v TOP 3 výhľadoch na nočné miesta v Ázii.

Pokiaľ sa vrátime na opačný breh rieky Uragami, budeme prechádzať okolo veľkého štadiónu. Ten dostal príznačný názov, ktorý odkazuje na históriu mesta – Peace Stadium. Od roku 2024 na ňom hrá lokálny futbalový klub V-Varen Nagasaki, ktorý aktuálne hrá druhú japonskú najvyššiu ligu.

Nagasaki patrí v druhej lige k jedným z najlepších tímov a predpokladá sa, že bude čoskoro hrať najvyššiu ligu, ako už viackrát v minulosti. Štadión má kapacitu 20 000 miest.

K nábrežiu mesta sa dá presunúť buď pešo, alebo električkou. Nagasaki nemá systém metra a pravdepodobne ho tak skoro mať nebude. Od roku 1915 tu premáva sieť električiek, ktorá aktívne nahrádza podzemnú dopravu. Cena lístka je 150 jenov na osobu (rok 2025) a nezáleží, či prejdete jednu zastávku, alebo sa prepravíte celou linkou. Vystupuje sa prednými dverami a platí sa vpredu pri vystupovaní šoférovi, takisto ako v Hirošime.

V súčasnosti operujú električky na štyroch trasách a piatich linkách s celkovou dĺžkou 11,5 kilometra. Najvyťaženejšia je linka 1, ktorá premáva od severu na juh mesta.

Najbližšie k nábrežiu sa nachádza zastávka Dejima. Nábrežie sa nazýva rovnako – Dejima Wharf. Má dĺžku iba niečo vyše 100 metrov, no je lemované niekoľkými reštauráciami a podnikmi. Obzvlášť magická atmosféra je tu večer pri západe slnka. Toto miesto obľubujú ako turisti, tak aj lokálni obyvatelia.

Neďaleko od námestia sa nachádza prefekturálne múzeum umenia. To má stálu expozíciu domácich autorov a dočasné expozície najznámejších svetových maliarov (v auguste 2025 to bol Van Gogh).

Pri múzeu sa nachádza veľký prímorský park. Pri ňom bývajú pravidelne odparkované japonské vojenské lode. Japonsko dnes nemá oficiálnu armádu, ktorej sa muselo po 2. svetovej vojne vzdať. Dnes má však obdobu armády, ktorá sa nazýva Japonské obranné zložky.

Iba niekoľko minút pešo od nábrežia Dejima sa nachádzajú stopy po Európanoch, ktorí tu pretrvali aj počas obdobia japonskej izolácie medzi 17. a 19. storočím. Holandsko bola jediná európska krajina, s ktorou prebiehal obchod aj počas tohto obdobia a niekoľko tisíc Holanďanov tu aktívne žilo.

Bola im vyhradená časť mesta na ostrove Dejima, ktorá sa neskôr pripojila k mestu (dnes je touto súčasťou aj nábrežie). Ostrov mal v minulosti rozlohu 15-tisíc štvorcových metrov a bol umelo vytvorený Japonskom na príkaz Tokugawského šogunátu.

Na tomto mieste nájdeme dodnes niekoľko budov po Holanďanoch, ktoré vydržali turbulentné zmeny v japonskej histórii. Najvýznamnejšou je bývalá obchodná budova. Postavená takmer výlučne z dreva, namaľovaná na svetlo zeleno bola centrom obchodu a koncentrovaným miestom holandských obyvateľov.

Tí boli v minulosti na území mesta prísne strážení – ich komunita bola ohradená múrmi a v určitých hodinách dňa mali zákaz vychádzania. Podobné podmienky mali čínski obyvatelia v čínskej štvrti, ktorá sa nachádza neďaleko.

Chinatown v Nagasaki je jedným z najznámejších sídiel čínskej populácie (aj keď rozlohou jedným z najmenších), spoločne s Chinatownom v Yokohame a Kobe. Odhaduje sa, že počas vrcholu tu žilo približne 6- až 10 000 čínskych obyvateľov.

Číňania nahradili v obchode európske mocnosti a začali dovážať do krajiny hodváb a viaceré druhy potravín. Dnes je čínska štvrť napriek svojej malej rozlohe husto zastúpená viacerými čínskymi reštauráciami a obchodmi.

Dôvod, prečo je Nagasaki notoricky známe v rámci celého sveta, je najmä ten, že tu 9. augusta 1945 bola zhodená v poradí druhá atómová bomba na civilné obyvateľstvo. Možno sa pýtate, prečo sa stalo práve Nagasaki druhým cieľom (a Hirošima prvým). To si podrobne rozoberieme v nasledujúcich odsekoch.

Vývoj atómovej bomby a preteky vo vývoji veľmocí je téma, ktorá by bola hodná samotného blogu. Podstatné však je rozhodnutie v roku 1945 zo strany spojeneckých vojsk, najmä USA, použiť atómovú bombu proti Japonsku.

Po bojoch na ostrovoch Iwodžima a Okinawa, ktoré si vyžiadali desaťtisíce obetí na oboch stranách, sa predstavitelia amerických vojsk rozhodli ukončiť vojnu rýchlejším spôsobom. Potenciálne vylodenie na hlavných japonských ostrovoch by prinieslo státisíce, ak nie milióny obetí na oboch stranách.

Spojené štáty sa preto rozhodli demonštráciou atómovej bomby vytvoriť negatívny príklad, keďže mali informácie, že japonský atómový program nezaznamenal zďaleka také pokroky, ako ten americký. Ako prvé štyri ciele atómovej bomby boli vybraté mestá Kjóto, Niigata, Kokura a Hirošima. Nagasaki sa do pôvodného výberu ani nedostalo. Kjóto však bolo zo zoznamu vyradené vďaka jeho historickej hodnote, o čom sa viac dočítate v našom blogu o tomto meste.

Nahradilo ho práve Nagasaki. Hlavným cieľom však bola Hirošima, pretože tu sídlila veľká časť Druhej japonskej armády a okrem toho malo mesto ideálnu topografiu, ktorá by najlepšie ukázala silu atómovej bomby. 6. augusta 1945 o 8:15 nad mestom Hirošima explodovala prvá atómová bomba. Udalosti tohto dňa sú podrobne rozpísané v blogu o Hirošime.

Japonci sprvu udalostiam v Hirošime nechápali. Vzhľadom na ich pomalý progres v atómovom programe nechceli niektorí vrcholní predstavitelia veriť, že by Američania boli schopní vyvinúť bombu tak rýchlo. Ďalší predstavitelia si mysleli, že toto je jediná bomba, ktorá je v americkom arzenáli.

Preto Japonsko nepristúpilo na ultimátum ohľadne kapitulácie. Sovietsky zväz reagoval ako prvý a 8. augusta vyhlásil Japonsku vojnu. Skoro ráno 9. augusta sovietske jednotky zabrali územie Mandžuska a ostrov Sachalin. Tie v tom čase patrili Japonsku a tento krok bol poslednou možnosťou pre Japonsko reagovať na dianie okolo nich a kapitulovať. Nestalo sa tak.

O 3:47 lokálneho času vzlietol zo základne na ostrove Tinian bombardér B-29 Bockscar naložený bombou Fat Man. Tá bola, na rozdiel od bomby v Hirošime, postavená na implóznej báze, naplnená plutóniom, presne tak, ako bomba pri finálnom teste v Novom Mexiku 15. júla. Primárnym cieľom však nebolo Nagasaki, ale mesto na severe ostrova Kjúšú, Kokura.

Bombardér krúžil nad Kokurou takmer hodinu, no obloha bola zamračená a nevyskytla sa ideálna príležitosť na zhodenie bomby. Kvôli nedostatku paliva sa velenie rozhodlo pre zhodenie bomby na sekundárny cieľ – Nagasaki.

To bolo vybraté ako jeden z cieľov kvôli veľkej továrni Mitsubishi, ktorá vyrábala zbrane, lietadlá a v meste by sme našli viacero prístavov, ktoré stavali japonské lode. Pri prílete nad Nagasaki však posádka lietadla zbadala, že mesto je zakryté ešte hustejšími oblakmi ako Kokura. Na chvíľu sa ale spravila v oblakoch diera a lietadlo zhodilo bombu na mesto. Tá vybuchla vo výške 500 metrov nad zemou o 11:02 lokálneho času.

Po zhodení druhej bomby a desiatkach tisíc obetí prišla 14. augusta japonská kapitulácia, ktorá bola oficiálne podpísaná 2. septembra 1945 na palube lode USS Missouri, ktorú dnes nájdete na havajskom ostrove Oahu. Tento deň sa do histórie zapísal ako koniec druhej svetovej vojny vo svete.

Japonská vláda a predstavitelia mesta sa rozhodli, podobne ako v Hirošime, uctiť si obete tejto tragickej udalosti a zároveň rozšíriť osvetu ohľadom tejto udalosti. Neďaleko centra Nagasaki boli vybudované tri miesta – Peace Park, Hypocenter Monument a Atomic Bomb Museum.

Peace Park, alebo park mieru, bol založený v roku 1955. Dominuje mu veľká, 10-metrová socha, ktorá sa stala symbolom Nagasaki. Jej autorom je umelec Seibo Katamura a nájdeme v nej bohatú symboliku. Pravá ruka sochy je vzpažená, ukazuje do neba, odkiaľ prišla atómová bomba a upozorňuje na jej hrozbu.

Ľavá ruka je upažená a symbolizuje večný mier. Pravá noha je pokrčená a ľavá vystretá – znak meditácie a chuti vstať a zachrániť svet. Tvár má privreté oči, čo je ukážkou modlitby za obete výbuchu. Pred sochou sa nachádza malá pokladnica z čierneho mramoru, ktorá obsahuje všetky mená obetí.

Asi 5 minút chôdze od parku po hlavnej ulici sa dostaneme do menšieho parku, kde sa v strede nachádza veľký monument. Ide o hypocentrum, alebo miesto, nad ktorým vybuchla atómová bomba. Pri tomto mieste sa nachádza aj socha s dátumom a presným časom, kedy atómová bomba vybuchla.

Keď si vyšliapeme schody nahor z tohto parku, dostaneme sa do budovy Múzea atómovej bomby. To je rozdelené na niekoľko poschodí, no hlavná expozícia sa nachádza na prvom podzemnom podlaží. Zobrazuje predmety z času výbuchu bomby – ako ich zmenil výbuch samotný, teplota a radiácia, ktorú bomba vyprodukovala.

V múzeu je zobrazené mesto Nagasaki, a to, ako vyzeralo pred výbuchom bomby. Nájdeme tu rozpovedané mnoho príbehov preživších, no aj obetí. Podobne ako múzeum v Hirošime, ani toto múzeum nie je pre citlivé povahy a niektorých návštevníkov môže nechať rozrušenými. Je to však časť histórie, ktorú si treba dookola pripomínať, aby sa nikdy neopakovala.

V prefektúre Nagasaki sa nachádza 505 neobývaných ostrovov. Jeden je obzvlášť známy, najmä pre fanúšikov Jamesa Bonda. Ide o ostrov Hašima, nazývaný aj Gunkanjima. Ostrov sa v minulosti preslávil ako symbol priemyselnej revolúcie, ktorá prebehla v Japonsku po restorácii Meiji (1868).

Na ostrove sa v roku 1810 prvýkrát našlo uhlie a prví ľudia sa sem nasťahovali v roku 1887. Spoločnosť Mitsubishi kúpila ostrov v roku 1890 a postavila tu prvú baňu na ťažbu uhlia.

Ostrov bol však príliš exponovaný na mori, preto bolo potrebné vybudovať betónové opevnenia. Tie mali obyvateľov a pracovníkov chrániť pred tajfúnmi a najmä veľkými vlnami, ktoré tieto výkyvy počasia prinášali. Spoločnosť Mitsubishi postavila na ostrove v roku 1916 vôbec prvý betónový panelák, ktorý stojí dodnes. V Japonsku sa na výstavbu tradične betón nepoužíval, no ostrov bol výnimkou a dôvodom bolo opäť extrémne počasie.

Počas nasledujúcich desaťročí sa ostrov premenil na malé žijúce mesto. Pracovníci sa sem nasťahovali s rodinami, preto bolo treba vybudovať niekoľko apartmánových blokov. Keďže práca v bani občas priniesla zranenia a zdravotné komplikácie, bola tu postavená aj nemocnica.

Pre malé deti baníkov sa postavila škôlka a pre baníkov samotných sa na ostrove postavila aj herňa s japonskou hazardnou hrou pačinko. Nechýbali ani bazény, kúpele, ale napríklad aj kino.

Po anektovaní Kórey a počas vojny s Čínou boli na ostrov privezení vojnoví zajatci, ktorí tu boli prinútení pracovať za neľudských podmienok. Tie boli veľmi zlé aj predtým – práca v bani ohrozovala najmä baníkov, ale aj ich rodiny.

Ovzdušie a prostredie ostrova boli extrémne znečistené a veľa obyvateľov malo v nasledujúcich rokoch problémy s pľúcami a dýchacími cestami. Kvôli nedostatku miesta niektoré pásy prevážajúce uhlie z bane dokonca museli prechádzať cez obytné budovy, čo len zvyšovalo znečistenie.

Nachádzali sa tu štyri hlavné banské šachty, ktoré dosahovali maximálnej hĺbky až 1 kilometer. V 60. rokoch 20. storočia vystriedala ropa uhlie a ťažba uhlia výrazne klesla. V januári 1974 sa zavreli aj posledné šachty na ostrove a poslední obyvatelia opustili ostrov 20. apríla.

Ostrov vlastnila spoločnosť Mitsubishi až do roku 2002, kedy ho predala mestskému zastupiteľstvu Takashimy (priľahlý ostrov). Mesto malo v pláne sprístupniť ostrov aj pre turistov, no muselo na to vytvoriť vhodné podmienky, ako napríklad vybudovanie nového móla, kde by pristávali lode. Ostrov sa pre turistov otvoril v roku 2009.

Na ostrov sa dá dostať jedine organizovanými prehliadkami, ktoré poskytuje súkromná spoločnosť. Loď na ostrov vyráža z centra Nagasaki a plavba sem trvá približne 50 minút. Loď prechádza cez mestský záliv, okolo prístavu, kde sa dodnes budujú vojenské a nákladné lode. Dominantou juhu mesta je ostrov Megami, ktorý spája východný a západný breh Nagasaki.

Keď ho loď podpláva, dostávame sa na otvorené more. Prechádzame okolo viacerých ostrovov, no najväčším z nich je ostrov Takashima, ktorý vlastní ostrov Hašima. Ten už vidíme v diaľke a väčšine turistov pripomína vďaka betónovým valom, ktoré ho chránia pred vlnami, vojnovú loď. Z toho vznikol aj jeho druhý názov – Gunkanjima (Battleship Island).

Loď najprv ostrov obopláva, aby si turisti mohli vyfotiť ostrov aj z diaľky. Potom pristávame na móle, ktoré bolo vybudované špeciálne pre turistické lode. Na ostrove nie je povolený voľný pohyb – veľa z budov je v stave na spadnutie a pre návštevníkov by tu hrozil úraz.

Prehliadka ostrova prechádza cez tri miesta spoločne so sprievodcom a personálom. Lokálny sprievodca nám poskytuje komentár na všetkých miestach a vytvára atmosféru, v ktorej cestujeme naspäť v čase, keď bol ostrov centrom ťažby uhlia v celom južnom Japonsku.

Prejdeme okolo bývalých kancelárií, kde sídlil manažment bane, uvidíme aj kanál, odkiaľ na ostrov prúdila slaná voda. Na umývanie a všetky ostatné potreby slúžila len morská voda, pitná voda bola dovážaná a bola určená striktne na pitie a varenie. Na poslednom mieste spoločnej prehliadky vidíme aj prvý betónový panelák.

Toto miesto najviac pripomína scénu z filmu Skyfall zo série Jamesa Bonda. Skutočnosť však je taká, že sa tu film nikdy nenatáčal. Režisér a scenáristi toto miesto iba navštívili na načerpanie inšpirácie a scény boli natočené v štúdiách Pinewood v Spojenom kráľovstve.

Kjúšú je geograficky najvzdialenejší región od hlavných miest Japonska a táto vzdialenosť sa pretavuje aj v niektorých kultúrnych rozdieloch. Historicky slúžil ako brána do Japonska pre všetky ostatné krajiny a vďaka tomu sa tu vybudovali veľké populačné centrá, ktoré stoja dodnes.

Ostrov si prešiel náročnou históriou, najmä počas posledných 100 rokov, no z tragédií sa dokázal pozviechať a posilniť svoju povesť dôležitého historického, rekreačného a kultúrneho centra Japonska.

1. Múzeum atómovej bomby v Nagasaki – niekoľko expozícií zobrazujúcich smutnú históriu mesta. Zároveň však múzeum zobrazuje silu a odhodlanosť japonského obyvateľstva z týchto udalostí sa poučiť, nezabudnúť na ne a žiť ďalej.
2. Onseny v Beppu – menšie mesto v prefektúre Oita sa spopularizovalo ako rekreačné centrum celého Japonska. Dnes tu nájdeme desiatky rôznych onsenov, ktoré navštevujú ľudia nie len z celého Japonska, ale aj okolitých krajín.
3. Ostrov Hašima – v minulosti banský ostrov a jedno z najhustejšie zaľudnených území v histórii. Je tu zobrazená sila priemyselnej revolúcie, ktorá prebehla v Japonsku.
4. Vyhliadky na Nagasaki – mesto je ohraničené viacerými kopcami a na mnohých z nich sa nachádzajú vyhliadky. Najznámejšia a mnohými označovaná ako najkrajšia sa nachádza na hore Inasa, kam vedie aj menšia lanovka.
5. Peklá v Beppu – napriek negatívnemu názvu ide o jednu z najkrajších prírodných pamiatok na ostrove. Bohatá geotermálna aktivita vytvorila na malom území 7 jazierok, ktoré je každé špecifické svojou farbou, teplotou a zložením.
6. Spomienkové parky v Nagasaki – dva priľahlé parky v centre mesta pripomínajúce si udalosti z roku 1945. V Parku mieru stojí niekoľko sôch, jedna darovaná aj od Československa. V Parku hypocentra nájdeme presné miesto, kde v minulosti atómová bomba vybuchla.
7. Nábrežie v Nagasaki – Dejima Wharf je jedným z najpríjemnejších miest, či už pre turistov, ale aj lokálnych obyvateľov. Drevené móla obklopené reštauráciami a kaviarňami sú ideálnym miestom pre ochutnanie lokálnej kuchyne.
8. Šport v Nagasaki – najpopulárnejším športovým tímom v meste Nagasaki je futbalový klub V-Varen. Napriek tomu, že tím hrá aktuálne iba druhú japonskú ligu, je stále u lokálnych obyvateľov veľmi populárny a bezpodmienečne mu fandia.
9. Stopy po zahraničných obyvateľoch v meste – architektonicky odlišné časti v Nagasaki sú väčšinou tie, kde v minulosti žili, alebo stále žijú cudzokrajní obyvatelia. Najznámejšia je čínska štvrť, ktorá existuje dodnes, no v minulosti bola veľmi populárna aj časť Dejima, kde žili Holanďania.
10. Promenáda v Beppu – rekreačné mestečko vyťažilo zo svojej popularity maximum a vystavalo pri mori promenádu, kde nájde okrem menšej vyhliadkovej veže aj desiatky reštaurácií podávajúcich ryby a morské plody.

• Fukuoka – najľudnatejšie mesto ostrova, obrovská pulzujúca metropola. Mesto známe svojou gastronómiou, ruinami hradu alebo priestorom na nákupy všetkých svetových značiek
• Yanagawa – menšie mestečko pripomínajúce japonské Benátky. Stovky kilometrov kanálov pretekajú mestom a poskytujú možnosti na zážitkovú plavbu na loďkách
• Kumamoto – jedno z najväčších miest celého ostrova Kjúšú, nachádza sa tu jeden z najkrajších a najväčších hradov v Japonsku
• Ostrov Ao – známy aj ako „mačací ostrov“. Žije tu iba 15 stálych obyvateľov, no mačiek tu žije až 120. Ostrov je relatívne malý, preto sú mačky koncentrované pri ľudských obydliach, kde dostávajú jedlo
• Svätyňa Udo – šintoistická svätyňa v prefektúre Miyazaki, ktorá je postavená na skalnatých útesoch pri mori. Je zasvätená otcovi prvého japonského cisára
• Ostrov Yaku – ten leží 60 kilometrov južne od Kjúšú a žije na ňom asi 13 000 ľudí. Je súčasťou dedičstva UNESCO pre svoje cedrové lesy