Športy v Japonsku - história, úspechy a ktorý je najobľúbenejší?

V japonskej kultúre sa presadzuje kolektívny duch a kolektívny úspech je nadradený tomu individuálnemu. Napriek tomu je Japonsko vo svete známe aj vďaka individuálnym športom. Niektoré z nich sú bojového charakteru, preto sa najprv pozrieme na tie, ktoré vznikli práve v krajine vychádzajúceho slnka.

Zápasenie sumo je národným športom Japonska. Japonci sú celosvetovo vnímaní ako menší ľudia a toto tvrdenie zastupujú aj štatistiky: priemerná výška u mužov je 170 centimetrov a váha 62 kg, u žien 158 centimetrov a 53 kg. Keby sa však pred vás postavil sumo zápasník, ťažko by ste odhadovali, že je Japonec.

V sumo je výška a najmä väčšia váha obrovskou výhodou. Preto majú zápasníci v priemere takmer 190 centimetrov a ich váha hravo prekročí 150 kg. Základným cieľom sumo je vytlačiť svojho súpera z ringu, ktorý ma kruhový tvar a nazýva sa dohyo. Tento kruh má priemer 4,55 metra.

Sumo je staré viac ako 1 000 rokov a je úzko späté s japonským domorodým náboženstvom – šintoizmom. Je neodmysliteľnou súčasťou Japonska a napriek pokroku doby sa stále teší veľkej popularite. Riaditeľ BUBO Ľuboš Fellner napísal o sumo zaujímavý blog Škandál v sumo o detailoch a negatívach športu, ktorý odporúčam prečítať.

Šport, ktorý som aj ja v mladosti niekoľko rokov aktívne praktizoval, pochádza tiež z Japonska, a to konkrétne z ostrova Okinawa. Tento ostrov je súčasťou súostrovia Ryukyu (Rjúkjú) a dnes ho poznáme ako japonský Havaj. Obyvatelia súostrovia mali v minulosti vlastné bojové umenie.

V 14. storočí začalo dochádzať k vyššej intenzite obchodu medzi cisárskou Čínou a súostrovím a čínske bojové umenia výrazne ovplyvnili tie na Ryukyu. O tomto období môžeme oficiálne hovoriť ako o vzniku karate. Na štyri hlavné ostrovy sa však karate dostalo neskôr, a to až začiatkom 20. storočia. A tak sa dá povedať, že najjaponskejší šport nevznikol v Japonsku. Píšeme o tom aj v blogu Okinawa.

Karate sa v minulosti označovalo znakmi 唐手, čo vieme preložiť ako „čínska ruka“. Keďže malo byť symbolom Japonska, premenovalo sa na 空手, čo znamená „prázdna ruka“. Toto „pojapončenie“ má aj peknú symboliku, ktorá hovorí o tom, že karate by malo využívať iba telo a nemalo by sa spoliehať na zbrane. Postupne sa z karate stal celosvetový fenomén.

Existuje tu hodnotový systém, ktorý sa odzrkadľuje na farbe opasku jednotlivca. Začiatočníci nosia biely, neskôr žltý, oranžový, zelený, modrý, hnedý a nakoniec čierny. Tieto farby závisia na vašej úrovni, ktorá sa označuje ako „kyu“. Prvá úroveň úplných nováčikov je 9. kyu a s vykonaním skúšok táto úroveň postupne klesá, spolu s klesajúcou úrovňou sa menia farby.

Keď vykonáte úspešné skúšky na 1. kyu, získavate 1. dan a čierny opasok. Úrovní dan je 10 a tá vaša sa postupne zvyšuje z 1. danu až na 10. Najvyššiu úroveň väčšinou dosahujú športovci, ktorí sa karate venujú celý život a sú v ňom angažovaní aj politicky. Stávajú sa aj lídrami konkrétnych organizácií alebo oddelení pre tento šport v rôznych krajinách.

Karate malo svoju premiéru na olympijských hrách v roku 2020 (2021 kvôli pandémii) v Tokiu. Na posledných hrách v Paríži sa síce nevyskytlo, no treba s ním do budúcna určite počítať. Ja osobne som jeho fanúšikom a verím, že sa mu to podarí.

Na olympiáde sa súťažilo v karate v dvoch najčastejších kategóriách – kumite a kata.

Džudo je ďalším z bojových umení, ktoré pramení v krajine samurajov. Tento olympijský šport mal premiéru už v roku 1964 na OH opäť v Tokiu. V Mexico City v roku 1968 bolo síce vynechané, no od roku 1972, odkedy sa hry konali v Mníchove, je ich stabilnou súčasťou.

Doslovný preklad džudo (柔道) je technicky „jemná cesta“. Základným princípom džudo je použitie súperovej sily a energie na jeho porazenie, miesto použitia hrubej vlastnej sily. Džudo si zobralo veľa prvkov z tradičného japonského bojového umenia jujutsu, alebo jiu jitsu, no odstránilo nebezpečné prvky ako niektoré údery alebo použitie zbraní. Za jeho založením stojí muž menom Jigoro Kano  - v roku 1882 založil prvú džudo školu v Tokiu.

V zápasoch džudo je hlavným princípom poraziť svojho súpera, proti ktorému nastúpite. Štandardne trvá 4 minúty a existuje viacero spôsobov, ako môžete vyhrať. Prvým je zhodiť súpera priamo na jeho chrbát. Tento chvat sa nazýva aj ako ippon, automaticky znamená víťazstvo a koniec zápasu.

Ippon môžete získať aj tak, že súpera dostanete do páky, kedy držíte jeho ruku alebo ho „škrtíte“. Ak je súper v tejto pozícii nútený sa vzdať, niekoľkokrát poklepká rukou, a tým automaticky prehráva zápas. Tretí spôsob, akým možno vyhrať zápas, je znehybnenie nepriateľa na zemi aspoň na 25 sekúnd.

Okrem ipponu môžete získať aj „menší bod“, a to waza-ari, čo je vlastne polovica ipponu. Akonáhle nazbierate dvakrát waza-ari, máte ippon. Waza-ari viete nazbierať napríklad za niektoré menej efektívne chvaty na súpera, menej efektívne páky alebo pokiaľ ho podržíte na zemi na menej ako 25 sekúnd

Najmenší bod, aký môžete získať, je yuko, ktorý sa začal znova používať iba tento rok, keď bol v roku 2017 z bodovacieho systému vyradený. Yuko viete dostať za menej efektívne zhodenia, alebo páky. Preto v hierarchii džuda funguje: ippon je viac ako waza-ari, waza-ari je viac ako yuko. Ak aj má jeden zo súťažiacich niekoľko yuko a jedno waza-ari a vy dosiahnete ippon, automaticky vyhrávate.

V džude existujú aj pokarhania alebo tresty. Poznáme dva typy – shido je menší trest, hansoku veľký. Štyri shido sa rovnajú jednému hansoku. Shido môžete dostať, ak ste príliš dlho neagresívni alebo schválne zdržujete. Prvé shido je varovanie, pri druhom dostane súper yuko, pri treťom waza-ari a pri štvrtom automaticky ippon, čo ukončuje zápas. Z tohto logicky vyplýva, že pokiaľ niekto obdrží hansoku – automaticky prehráva zápas a je vylúčený z celého turnaja za hrubé porušenie pravidiel.

Na poslednej olympiáde v Paríži sa japonským džudistom podarilo získať päť medailí. V roku 2021, kedy sa olympiáda konala na domácej pôde, sa im podarilo ovládnuť všetky disciplíny okrem ťažkej váhy, ktorú vyhral Čech Lukáš Krpálek a strednej váhy, ktorú vyhral Gruzínec Lasha Bekauri.

Ženské kategórie džudo sú rovnaké ako tie mužské, no japonské ženy neboli na poslednej olympiáde natoľko úspešné, keď dokázali získať iba dve medaily. V novej disciplíne zmiešaných tímov však dosiahli striebro, ktoré obhájili z domácej olympiády z Tokia 2021.

Ďalším z bojových športov pochádzajúcich z Japonska je aikido. Aj tento šport som niekoľko rokov praktizoval a dodnes ho mám rád kvôli jeho elegantnosti a prevedeniu. V doslovnom preklade aikido (合気道) znamená cesta harmonizovania energie.

Aikido je ďalším zo športov, ktoré má za prioritu sebaobranu, ktorú využíva na útok. Tak ako väčšina športov v Japonsku, filozofia aikida je úzko prepojená s kultúrou a náboženstvom šintoizmom. Hlavný dôraz kladie na pacifizmus, a teda vyhnutie sa konfliktu.

Zakladateľom aikida je Morihei Ueshiba, ktorý toto bojové umenie založil v roku 1922. Predtým študoval iné bojové umenia, zobral z nich niektoré prvky a vytvoril aikido. To kladie veľký dôraz na psychickú vyváženosť jednotlivca a jeho povahu. Trvalo zopár rokov, kým sa otvorili prvé telocvične, ktoré sa všeobecne nazývajú pri všetkých bojových športoch v Japonsku dojo.

Aikido sa postupne rozšírilo po celom Japonsku a po konci druhej svetovej vojny aj do sveta. Dnes je praktizované vo viac ako 140 krajinách celosvetovo.

Čím je aikido výnimočné? V tomto bojovom športe nie sú žiadne súťaže. To je však veľmi zjednodušene povedané. Existujú niektoré zložky aikida, ktoré majú aj súťažný charakter. Vo svojom princípe je však aikido nekonfliktný šport, ktorý sa snaží pomocou sebaobranných techník zneškodniť potenciálneho nepriateľa, preto logicky v tomto športe nemôžu byť súťažiaci, víťazi a ani porazení.

Základom aikida je precvičovanie rôznych obranných techník. Tie sa zdanlivo zdajú jednoduché, no ani futbalista sa nestane futbalistom, keď kopne 10-krát do lopty. Techniky treba precvičiť tisíce ráz, aby sa v nich jednotlivec zlepšil.

Väčšinou počítajú s tým, že na nás niekto zaútočí, my ho počas útoku nejakým spôsobom chytíme a jeho energiu, ktorú on vyvinul proti nám, využijeme proti nemu a snažíme sa ho znehybniť. Týchto techník sú stovky a väčšinou využívajú rôzne páky na ramená, lakte, zápästia, krk, ale aj spodné končatiny.

Pri precvičovaní týchto techník na tréningoch medzi jednotlivcami dochádza k fiktívnym pádom. Tieto pády sa nazývajú ukemi a pre tréning techník sú esenciálne. Keď som prvýkrát s aikidom začal, vôbec som o nich nevedel a v hlave som si hovoril, že to je zbytočnosť a každý predsa padať vie – respektíve nevie, o tom je predsa pád, že spadnem a nerobím to náročky. No opäť som sa veľmi mýlil.

Ukemi sú pády, kde nacvičujete dookola ten istý pohyb. Jedným z nich je napríklad kotúľ vpred cez jedno rameno. Myslím si, že spočiatku by s týmto nemal problém nikto. My sme však zvykli trénovať tieto kotúle skokom cez skrčených ľudí. Ak si dobre spomínam, môj rekord bol 8 ľudí, ktorí čupeli na zemi naukladaní vedľa seba. Podobne sa dá pád natrénovať dozadu ako kotúľ vzad. Ideálne je, ak sa dokážete vytlačiť z rúk do stojky, respektíve do stoja (časť so stojkou nie je povinná, veľakrát však pomáha).

Ďalším z pádov je ten, kedy ste zo stoja chceli prejsť do ľahu na bruchu s tým, že ste skočili na svoje dlane a pomaly po nich zviezli svoju váhu na zem. Ďalej poznáme rôzne iné ukemi, tieto však patria k tým najzákladnejším.

Aikido, na rozdiel od ostatných bojových umení, občas využíva aj drevené zbrane. Opäť opakujem podstatu aikida, a tou je obrana pred potenciálnym útokom. Bohužiaľ, občas sa v živote stáva, že ľudia sú napadnutí aj zbraňami, ako je napríklad nôž. Aikido myslí aj na tieto situácie a snaží sa do tréningu inkorporovať aj takéto cvičenia. Tak ako karate, aj judo a aikido využívajú hodnotiaci systém na základe kyu a danov. V malých detailoch sa tieto hodnotenia líšia, všeobecne sú však veľmi podobné.

Predstavenie tohto bojového umenia sa bude trochu líšiť od predchádzajúcich, pretože jujitsu bolo de facto predchodcom bojových umení, ako sú napríklad aikido a judo.

Jujitsu vzniklo počas feudálnych čias a čias samurajov. Tí ho používali v prípade, že boli počas boja odzbrojení. Ak sa tak stalo, využívali rôzne techniky na znehybnenie a odzbrojenie nepriateľa, ako napríklad rôzne páky, úchopy a zhody.

Prvým z významných stúpencov tohto bojového umenia bol Minamoto No Yoshimitsu, guvernér provincie Kai na prelome 11. a 12. storočia. Ten naviazal na zápasnícke prvky suma a vytvoril z nich obranné bojové umenie, z ktorého vzniklo desiatky ďalších bojových umení, ktoré poznáme dnes. Najznámejšími sú džudo, aikido, BJJ (brazílske jiu jitsu), ARB, budo, kudo a mnoho ďalších.

Od bojových športov sa presúvame ku nekontaktným a začal by som tenisom, ktorý mi príde zo všetkých najpopulárnejší. Či už vo svete alebo v Japonsku. Tenis bol krajine predstavený na konci 19. storočia a najväčší vzostup zaznamenal práve v 20. storočí. V tomto období vznikol aj jeden z poddruhov tenisu, takzvaný softball, ktorý využíva takmer identický princíp ako tenis, jediný rozdiel je v loptičke. Tá je penová, a preto je tento poddruh hrávaný najmä medzi deťmi v mladšom veku, napr. na základných školách.

Viete si vybaviť nejakých japonských tenistov alebo tenistky? Jedna je obzvlášť známa, pretože jej priezvisko je zároveň názov jedného z najväčších japonských miest, kde sa v roku 2025 koná EXPO. Je ňou Naomi Osaka. Táto 180 centimetrov vysoká tenistka bola prvou ázijskou hráčkou, ktorá sa stala svetovou jednotkou a vydržala ňou byť až 21 týždňov.

V kariére vyhrala 7 titulov, pričom štyri z toho boli grandslamy, a to dvakrát Australian Open (2019, 2021) a US Open (2018, 2020). Osaka relatívne nedávno porodila, a preto vynechala značnú časť svojej kariéry. Dlhodobo nehrala aj kvôli psychickým problémom. Niektorí Japonci jej dodnes vyčítajú, že by nemala reprezentovať Japonsko, keďže ani nerozpráva po japonsky.

Čo sa týka mužských tenistov, najznámejšími dnes sú Yoshihito Nishioka a Kei Nishikori. Nishioka bol najvyššie v rebríčku umiestnený na 24. mieste a dokázal počas svojej kariéry vyhrať 3 tituly. Naopak, Kei Nishikori má za sebou aktuálne úspešnejšiu kariéru. Dokázal vyhrať 12 titulov a jeho najvyššie umiestnenie v rebríčku ATP bolo štvrté miesto. V roku 2014 sa dokonca prebojoval do finále US Open.

Japonsko každoročne organizuje aj dva veľké turnaje. Ženský turnaj kategórie WTA 500 sa striedavo konal v Osake a Tokiu. Mužský turnaj je rovnako kategórie ATP 500 a koná sa každoročne v Tokiu pod názvom Japan Open.

My v BUBO golf milujeme, je to elegantný a sofistikovaný šport. Náš riaditeľ Ľuboš Fellner navštívil desiatky golfových ihrísk po celom svete, niektoré na naozaj exotických miestach a spísal skvelý blog Najexotickejšie golfové ihriská.

V Japonsku by sme dnes našli približne 2 000 golfových ihrísk a niekoľko stoviek golfových odpalísk, kde si začiatočníci môžu trénovať svoje údery. Dalo by sa preto zhodnotiť, že podmienky na vychovanie nádejných golfistov sú v Japonsku ideálne. Jedným z najlepších golfistov sveta (február 2025) je aj 32-ročný Hideki Matsuyama, ktorý je aktuálne svetovou päťkou. Počas svojej kariéry bol najlepšie umiestnený na pozícii číslo 2 a pripísal si už 20 profesionálnych víťazstiev, z toho 11 na okruhu PGA.

Medzi legendy japonského golfu patrí napríklad aj Masashi Ozaki. Je známy vďaka svojim väčším rozmerom, keďže meria 180 cm a váži 90 kg. Na japonskej Golf Tour dokázal zaznamenať 94 víťazstiev, čo je najviac v histórii. Pokiaľ to porovnáme s Matsuyamom, ten na japonskej Tour získal „iba“ 8 víťazstiev, kým prestúpil do PGA.

Japan Golf Tour, ako znie jej oficiálny názov, je po PGA a European Tour (DP World Tour) tretia najprestížnejšia golfová liga/golfové turné na svete. Existuje už od roku 1973 a koná sa každoročne od apríla do decembra. Rôzne podujatia v rámci ročníka sa konajú po celej krajine a súťažiaci si môžu domov odviezť až 21 miliónov amerických dolárov.

Povedali by ste, že krasokorčuľovanie má veľké zastúpenie v Japonsku? Fanúšikovská základňa je veľmi veľká, pretože ide o stabilnú súčasť japonskej športovej kultúry. Šport, ktorý spája precíznosť, výdrž a ohľad na detaily, je populárny najmä preto, lebo všetky vlastnosti na jeho bezchybné vykonanie sú vysoko cenené v japonskej spoločnosti všeobecne. A cestuje sa aj na druhý koniec sveta za podporou športovcov.

Najznámejším japonským krasokorčuliarom je bezpochyby 30-ročný Yuzuru Hanyu. V jeho vitríne ocenení by ste našli dva olympijské tituly, dva tituly majstra sveta, štyri kontinentálne a šesť národných titulov.

Hanyuho život je úzko prepojený aj s katastrofou, ktorá 11. marca 2011 postihla Japonsko. Hanyu ako obyvateľ mesta Sendai pocítil zemetrasenie na vlastnej koži a rozhodol sa veľkú časť svojich výhier a výťažkov v kariére venovať mestám, obciam a pozostalým po obetiach prírodnej katastrofy. Odhaduje sa, že od zemetrasenia dokázal Hanyu vyzbierať viac ako tri milióny amerických dolárov.

Ďalší zaujímavý príbeh má bývalý krasokorčuliar Shoma Uno. Ten sa narodil predčasne a vážil iba 900 gramov. Celú mladosť sa predieral zdravotnými problémami, napríklad silnou astmou. Jeho rodičia ho dávali na rôzne športy, nakoniec sa však ukázalo, že krasokorčuľovanie mu imponuje najviac. Uno ukončil svoju kariéru ako trojnásobný olympijský medailista, dvojnásobný majster sveta a šesťnásobný majster Japonska.

Ostrov Hokkaido je jedným zo štyroch hlavných ostrovov Japonska. Rozlohou je to druhý najväčší ostrov, keď zaostáva len za hlavným ostrovom Honšú. Vďaka jeho severnému uloženiu je známy aj vďaka zimným športom, pre ktoré vytvára ideálne prostredie. Aj vy máte možnosť tento ostrov navštíviť na našom BUBO zájazde Exkluzívne Japonsko, ktorý prechádza všetkými štyrmi hlavnými ostrovmi Japonska.

Najväčšie mesto Hokkaida je Sapporo. V tom napadne ročne v priemere 6 metrov snehu! Tento obrovský objem snehu mu priradil druhé miesto v rebríčku miest s najväčším počtom snehových zrážok za rok. Predbehlo ho iba mesto Aomori na absolútnom severe Honšú, takže relatívne neďaleko. Aomori má totižto špecifickú polohu, kedy ho ovplyvňujú studené vetry zo Sibíru, ktoré sem prúdia ponad Japonské more.

Japonsko má veľký počet významných zimných športovcov. Patrí k nim napríklad aj Ryoyu Kobayashi, ktorý dokázal na posledných zimných olympijských hrách v Pekingu získať zlatú a striebornú medailu. V pretekoch svetového pohára získal dokopy 32 víťazstiev.

Medzi populárnych športovcov patrí aj snowboardista Ayumu Hirano, ktorý má na konte už tri medaily z troch posledných zimných olympiád, z toho jednu zlatú a dve strieborné. Japonsko má však veľa mladých talentov, od ktorých sa očakáva, že prerazia nasledujúce roky, možno práve na zimných olympijských hrách v roku 2026.

Motošporty sú podľa mňa samostatná kategória, nezávisle od individuálnych a kolektívnych športov. Japonci motošporty milujú a dôkazom toho sú desaťtisíce fanúšikov, ktorí sa každoročne zúčastňujú rôznych pretekov. Celosvetovo najpopulárnejším motošportom je jednoznačne Formula 1, a preto ňou začínam.

Japonsko je dejiskom Veľkej ceny F1 už od roku 1976. V tomto roku sa preteky konali na okruhu Fuji Speedway, ktorý sa nachádza neďaleko najvyššej hory Japonska, Fudži. Veľká cena sa tu však konala len dva roky, v roku 1977 došlo k nehode, kedy monopost Gillesa Villeneuvea vyletel z trate a zabil dvoch divákov.

V roku 1987 sa preteky vrátili do Japonska, tentokrát však na novootvorený okruh Suzuka, ktorý sa nachádza neďaleko mesta Nagoya. Suzuka sa vďaka svojmu tvaru a mnohým rýchlym zákrutám stala veľmi rýchlo obľúbenou medzi viacerými jazdcami a v nasledujúcich rokoch priniesla niekoľko napínavých súbojov o titul.

V roku 2007 a 2008 sa preteky vrátili na Fuji Speedway, kedy dokázali vyhrať Lewis Hamilton a Fernando Alonso. Podľa plánov sa mala lokalita pretekov striedať po niekoľkých rokoch, od roku 2009 sa však preteky konali naďalej iba na okruhu Suzuka.

Veľká cena zažíva každý rok veľkú návštevnosť fanúšikov, za víkend ju v priemere navštevuje vyše 200 000 divákov. V roku 2024 to bolo presne 229 000, najviac však v roku 1993, a to až 350 000.

F1 zažila približne 20 jazdcov pochádzajúcich z Japonska, no väčšina z nich nespravila do motošportového sveta väčšiu dieru. Jazdci, ktorí stoja za zmienku sú tí, ktorí dokázali obsadiť pódiovú priečku. Aguri Suzuki bol v roku 1990 na domácej veľkej cene tretí, Takuma Sato nadviazal na bronz v roku 2004 na Veľkej cene USA a Kamui Kobayashi bol rovnako na domácich pretekoch v roku 2012 tretí.

Vylepšenie japonských umiestnení a prvú výhru v kalendári F1 môže krajine vychádzajúceho slnka priniesť Yuki Tsunoda. Ten má iba 24 rokov, je známy vďaka svojej malej výške 161 centimetrov a kvôli svojmu temperamentu, no patrí k stabilným priemerným jazdcom. Jeho najlepším umiestnením bolo 4. miesto v roku 2023. Japonskí fanúšikovia Yukiho milujú a veria, že práve na Veľkej cene Japonska sa Yukimu podarí zaknihovať prvé japonské víťazstvo v histórii.

Japonsko má aj svoju obdobu motocyklových pretekov. Konajú sa tu preteky seriálu Moto GP a veľká cena sa aktuálne nazýva Motul Grand Prix of Japan. Krajina hostila prvýkrát preteky v roku 1963 na okruhu v Suzuke – rovnakom, kde sa preteká F1. Tu ich usporiadali neustále do roku 2003 s výnimkou dvoch rokov na okruhu Fuji Speedway.

Od roku 2004 sa však preteky konajú na okruhu Twin Ring Motegi v mestečku Motegi. V roku 2003 došlo totižto v Suzuke k trom nehodám – dvaja jazdci (Marco Melandri a Alex Barros) sa zranili a japonský pretekár Daijiro Kato tragicky zahynul. Počas kariéry dokázal vyhrať až 17 veľkých cien a označuje sa za jedného z najlepších jazdcov japonskej histórie.

Medzi ďalších skvelých jazdcov z Japonska patria Tadayuki Okada, Norifumi Abe, Takazumi Katayama. Japonskí jazdci dokázali viackrát v minulosti vyhrať šampionáty na motorkách s nižšou kubatúrou, žiadny z nich však zatiaľ nedokázal vyhrať šampionát Moto GP s kubatúrou buď 500, alebo 1 000.

Súčasným japonským jazdcom je Ai Ogura, ktorý bude v sezóne 2025 jazdiť za tím Trackhouse. Je minuloročným víťazom šampionátu Moto2, v ňom dokázal za tri roky nazbierať 6 víťazstiev a 19 pódií. Považuje sa za jeden z najväčších mladých talentov a práve on by mohol byť jazdcom, ktorému sa podarí vyhrať na domácej pôde.

Japonsko je ako krajina známa výrobou tých najlepších motoriek. Najznámejšie značky sa nazývajú „veľká štvorka“, a myslia sa tým: Honda, Kawasaki, Yamaha a Suzuki. Ide o záruku dlhovekosti, kvality, bezpečnosti a rýchlosti zároveň.

Japonsko okrem Formuly 1 a Moto GP organizuje aj preteky svetového pohára v Rally. Tie sa na japonských ostrovoch konajú od roku 2004 (po prvý raz na Hokkaido). Veľký úspech si však v konkurencii s populárnejšími motošportmi neužili a vydržali byť na okruhu iba do roku 2010.

Vrátili sa však v roku 2022 a presunuli sa na hlavný ostrov Honšú, neďaleko mesta Nagoya. Posledné dva roky ich dokázal vyhrať britský jazdec Elfyn Evans na japonskom aute Toyota Yaris. Japonsko predĺžilo zmluvu s WRC až do roku 2028.

Čo sa týka behu, Japonsko je veľmi aktívnou krajinou. Štatistiky hovoria o tom, že aspoň jeden beh týždenne absolvuje približne 5 miliónov obyvateľov, teda 4 % obyvateľstva! Tokio sa v roku 2013 zaradilo k pätici miest, kde sa organizujú významné maratóny každý rok. Tento zoznam sa nazýva aj Marathon Majors a tvorí ho: Boston, Londýn, New York, Chicago, Berlín a od roku 2013 aj Tokio (rok 2025 bude premiérovým rokom pre Sydney).

Tokijský maratón sa zvykne konať na začiatku marca a na poslednom ročníku malo na ňom zastúpenie aj BUBO! Náš marketingový riaditeľ a dlhoročný sprievodca Jozef Zelizňák reprezentoval Slovensko.

V roku 2025 však v Tokiu uvidíme dva významné maratóny, keďže sa konajú aj Majstrovstvá sveta v atletike, ktoré budú práve v hlavnom meste od 13. do 21. septembra. A práve maratón bude jednou z najsledovanejších disciplín. Väčšina disciplín sa však bude konať na Národnom štadióne, o ktorom si viac povieme pri časti Olympijské hry.

Od individuálnych prechádzame na kolektívne športy, ktoré  sú v Japonsku populárne napriek tomu, že žiadny z obľúbených športov nevznikol v Japonsku. Väčšinou ich sem importovali z iných krajín a stali sa obľúbenými medzi lokálnymi obyvateľmi.

Pred niekoľkými rokmi bola v japonskej populácii rozšírená anketa, ktorá sa ich pýtala na ich obľúbený šport. Sumo, tradičný, národný šport Japonska obsadil druhé miesto s obľúbenosťou u 27 % opýtaných. Najobľúbenejším športom (takmer u 45 % opýtaných) sa však stal bejzbal.

Yakyu, ako Japonci nazývajú bejzbal, je už dlhodobo top športom v krajine. Prvýkrát sem prišiel s príchodom Američanov v druhej polovici 19. storočia a ako oficiálny šport ho predstavili na školách v roku 1872. Za tento krok môžu Japonci vďačiť Američanovi Horaceovi Wilsonovi, ktorý bol učiteľom na akadémii Kaisei v Tokyu. Iba o 6 rokov neskôr vznikol prvý bejzbalový Shimbashi Athletic Club. V nasledujúcich dekádach popularita športu naďalej rástla a vytváralo sa viac a viac klubov.

V roku 1896 došlo k zápasu medzi hráčmi z tokijského mužstva a klubu zloženého z cudzincov, najmä amerických občanov. Tento zápas jednoznačne vyhrali japonskí mladíci, čo bolo v tom čase obrovským prekvapením. V novinách sa o nich písalo ako o národných hrdinoch.

V 20. rokoch 20. storočia zaznamenal šport pravdepodobne najväčší vzostup v rámci krajiny. A už v roku 1936, vznikla prvá profesionálna liga. Najlepší hráči z nej vytvorili klub „all-stars“, ktorí sa postavili proti americkému výberu, kde v tom čase hral aj najlepší hráč histórie, Babe Ruth. Svet začal Japonsko uznávať ako bejzbalovú veľmoc a počas druhej polovice minulého storočia Japonci túto pozíciu len utvrdili.

Svetovo najpopulárnejší šport, no v Japonsku je až číslom tri po bejzbale a sume. Futbal bol predstavený krajine vychádzajúceho slnka približne v tom istom čase ako bejzbal. Brit Sir Archibald Lucius Douglas bol poručíkom v britskom námorníctve a jeho úloha bola zaučiť mladých japonských námorníkov. Vo voľnom čase ich naučil pravidlá známej hry z Britských ostrovov a japonským vojakom sa hra zapáčila.

Prvé futbalové zápasy sa konali v krajine ku koncu 19. storočia. Prvým športovým klubom, ktorý vznikol len za účelom hrania futbalu, bol Tokio Shukyu-dan (1917). Postupne sa rodili rôzne regionálne zväzky a Japonsko odohralo prvý medzinárodný zápas s Čínou, kde došlo k remíze 3:3.

Bolo to až v roku 1965, kedy vznikla prvá podoba japonskej futbalovej ligy. Všetky ligy a súťaže, čo existovali do tohto roku, boli zložené buď z amatérskych, alebo univerzitných tímov. Vlastnili ich veľké spoločnosti a hráči boli cez deň nútení pre tieto spoločnosti pracovať. Náročné podmienky spôsobili ich odliv do zahraničia, kde hľadali lepšie zázemie. Prvým Japoncom, ktorému sa podarilo presadiť v jednej zo špičkových európskych líg, bol Yasuhiko Okudera, ktorý si oblieka dres nemeckého Kolína.

Dnešná podoba japonskej ligy však vznikla až v roku 1993, kedy všetky poloprofesionálne tímy vystriedali čisto profesionálne tímy. Tento prechod prilákal väčšie množstvo divákov a aj zahraničnú pozornosť. Zdvihnutie futbalovej úrovne zabezpečilo krajine prvú účasť na Majstrovstvách sveta vo futbale v roku 1998. Japonci síce prehrali všetky 3 zápasy, no vždy s najmenším rozdielom.

Japonská liga existuje už dlho, jej súčasná podoba je však relatívne čerstvá. Asociácia zastrešuje tri profesionálne ligy – J1 League, J2 League a J3 League. Každá z týchto líg má 20 tímov. Posledné tri mužstvá automaticky zostupujú do nižšej ligy a naopak, prvé tri postupujú do vyššej ligy. Pri najvyššej lige, J1 League, prvé tri tímy postupujú do ázijskej obdoby Ligy majstrov.

Ktoré tímy môže klient BUBO aktuálne na zájazdoch pozorovať? V Osake to je klub Cerezo Osaka, v Kyote je to klub Kyoto Sanga, v Hirošime je to klub Sanfrecce Hiroshima a v najväčšom meste krajiny sú to kluby FC Tokio, Tokio Verdy alebo Machida Zelvia.

Jeden z najpopulárnejších kolektívnych športov vo svete bol v Japonsku preslávený najmä vďaka anime. To sa volá Slam Dunk a vychádzalo v rokoch 1990 až 1996. Počas tohto obdobia bol počet stredoškolských hráčov basketbalu v Japonsku približne 113 000 chlapcov a 77 000 dievčat.

Japonská basketbalová asociácia priznala, že dostatočne nevyužila vlnu entuziazmu, ktorú šport zaznamenal  a nedokázala vychovať lepšiu basketbalovú generáciu. Autorovi spomínaného anime, Takehikovi Inouemu, odovzdala asociácia špeciálne ocenenie.

Národné tímy Japonska nepatria k tým najvýkonnejším. V roku 1976 zaznamenali poslednú významnú medzinárodnú účasť na olympijských hrách v Montreale, najbližšie sa dokázali predstaviť až na MS 2019 a na olympiáde v Tokiu 2020, kde sa však kvalifikovali ako usporiadatelia olympijských hier.

Na žiadnom z týchto podujatí nedosiahli znamenitejší výsledok, oceňuje sa však ich postup na majstrovstvá sveta v roku 2019, pretože v tom čase zaznamenali veľmi dobré výkony počas kvalifikačného turnaja. Na finálovom turnaji však nevyhrali jediný zápas z ôsmich.

Napriek nižšej popularite je loptový šport hraný nad sieťou na veľmi vysokej úrovni. Národný tím má prezývku Ryujin Nippon (dračí boh Japonska) a vo svetovej konkurencii patrí k nadpriemerným tímom.

Úspešnosť národného tímu Japonska započala už v druhej polovici minulého storočia, a to konkrétne na domácej olympiáde v Tokyu v 1964, kedy Japonci získali bronz. O 4 roky neskôr v Mexico City striebro a o ďalšie 4 roky turnaj v Mníchove vyhrali a skompletizovali svoju zbierku cenných kovov, ktorú však ale dodnes nenavýšili.

Ryujin Nippon však dokázal získať dve bronzové medaily na majstrovstvách sveta a tri strieborné medaily na svetovom pohári. Ázijskými šampiónmi sa stali až 10-krát, naposledy v roku 2023 na šampionáte v Iráne. Právom sa dá povedať, že v Ázii patria do absolútnej špičky.

Medzi lídrov národného tímu patria Yuki Ishikawa, Yuji Nishida a Yanagida Masahiro. Ishikawa je súčasným kapitánom národného mužstva, polovicu svojej kariéry strávil v talianskej lige a druhú v domácej, japonskej. Hrá na pozícii smečiara a jeho výkony mu vyslúžili už viacero ocenení najužitočnejšieho hráča viacerých medzinárodných turnajov.

Nishida je takisto smečiar, reprezentuje národný tím a vystriedal taliansku a japonskú ligu. Masahiro bol dlhodobo kapitánom národného mužstva, kým ho nevystriedal práve Ishikawa. Svoju kariéru doteraz strávil v Japonsku, Nemecku a Poľsku, kde hral na pozícii univerzála.

Americký futbal je šport, ktorý, ako už z názvu vyplýva, je populárny najmä na severoamerickom kontinente. Podobný šport, ragby, je zase populárny v oceánskych krajinách, Juhoafrickej republike, ale aj na Britských ostrovoch. Ako sa však americký futbal dostal na japonské ostrovy?

Písal sa rok 1925, kedy Američan Paul Rusch prišiel do Japonska za účelom pomoci po obrovskom zemetrasení v roku 1923, ktoré postihlo región Kanto. O tomto zemetrasení píšeme aj v našom blogu Prehliadka Tokia. Misionár Rusch a niekoľko ďalších Američanov pomohlo vytvoriť prvé tímy na tokijských univerzitách, ktoré odohrali prvé zápasy v roku 1934 proti výberu Američanov a Britov. Podobný zápas sa odohral aj v roku 1937 a už vtedy sa na neho prišlo pozrieť 25 000 divákov!

Šport rokmi nabral popularitu. Najvyššia profesionálna súťaž v Japonsku sa nazýva X League a existuje od roku 1971. Dnes v nej hrá 24 tímov v šiestich rôznych divíziách. Víťaz každej divízie postupuje do play-off. Dva najlepšie tímy sa proti sebe postavia v zápase Rice Bowl, japonskej obdobe Super Bowl. Univerzitná súťaž má tiež svoju obdobu, finále univerzitnej súťaže sa volá Koshien Bowl. Na Rice Bowl, ktorý sa koná každý rok 3. januára, sa chodí pozerať približne 30 000 divákov.

Japonsko je dodnes známe ako štvornásobný hostiteľ olympijských hier, a to konkrétne letných v roku 1964 a 2020 (2021) a zimných v rokoch 1972 a 1998. Vedeli ste však, že Japonsko malo pôvodne organizovať letnú aj zimnú olympiádu už v roku 1940? Ich hostiteľmi mali byť Tokio (letné) a Sapporo (zimné). Bolo by to prvýkrát, čo by sa olympiáda konala mimo Európy a Severnej Ameriky.

Japonsko ale v roku 1937 napadlo Čínu a započala takzvaná Druhá sino-japonská vojna. Pri tejto príležitosti boli Japonsku odobraté organizačné práva a olympiáda sa mala po novom konať v Helsinkách (letná) a v Garmisch-Partenkirchene (zimná). Ako už z hodín dejepisu vieme, v roku 1939 sa začal najväčší konflikt v histórii ľudstva a olympiáda bola preto úplne zrušená, tak ako aj v roku 1944.

Helsinki sa však organizovania dočkali v roku 1952, no do Garmischu sa už olympijské hry nikdy nevrátili. Tokio dostalo svoju prvú príležitosť ukázať svetu organizačné schopnosti športového podujatia svetovej úrovne v roku 1964.

Japonská športová mentalita sa vštepuje do detí už odmalička. Na školách je povinná telesná výchova trikrát týždenne, a takto to funguje od 1. ročníka až po 12. (posledný) ročník. Na základnej škole, čo je prvých 6 rokov, vyučuje telesnú výchovu triedny učiteľ, na strednej škole sú na telesnú výchovu špecializovaní učitelia.

Školy okrem toho každoročne usporadúvajú jeden deň športových aktivít, ktorý sa nazýva undokai (運動会). Tento športový deň je veľmi populárny, pretože v tento deň sa neučí a študenti súťažia v rôznych disciplínach.

Takmer každá škola má okrem toho svoje vlastné kluby, ktoré sa nazývajú bukatsu. Členstvo v nich nie je povinnosťou, v japonskej kultúre však existuje vysoký tlak na mladých študentov, preto približne dve tretiny žiakov takéto kluby navštevujú.

Avšak čím sú starší, tým je na nich silnejší aj akademický tlak a neostáva toľko času na športové aktivity. Športové školské kluby sú väčšinou zadarmo alebo za veľmi nízke poplatky, no trénujú rovnako často a náročne ako niektoré súkromné kluby, často aj o víkendoch.

Všeobecne však platí pravidlo, že ak chce mladý športovec niečo v športe dokázať, odporúčaná cesta je súkromný klub. Tu stoja členstvá oveľa viac peňazí, tréningy aj vybavenie sú však na o niečo vyššej úrovni. Takéto kluby majú väčšinou bohatú históriu a vychovali niekoľko úspešných športovcov a olympionikov.

Šport je v Japonsku už od mladosti braný veľmi seriózne a napriek tomu, že je to primárne o zábave, tak mnoho mladých Japoncov tvrdo trénuje, aby si splnili svoje sny! Tento blog vám mal pomôcť pochopiť, ako fungujú športy v Japonsku. Určite ste sami pochopili, že aj vďaka športu sa dá porozumieť krajine ešte lepšie.