Mauretánia - tu vykrmujú ženy a jazdia kilometrové vlaky

Mauretánia, kedysi nazývaná Islamskou republikou Mauretánia leží v severozápadnej Afrike na hranici s Alžírskom, Mali, Senegalom a Západnou Saharou. V roku 1976 získala Mauretánia nového suseda, keď sa Maroko podujalo na obsadenie Západnej Sahary. 

Väčšina obyvateľstva býva v dvoch mestách: v metropole Nouakchott, v meste vetrov a suverénne najväčšom meste Mauretánie, v meste Nouadhibou a pri rieke Senegal na juhu.

Problémom Mauretánie je nedostatočný prístup k pitnej vode a rozširovanie púšte v dôsledku odlesňovania krajiny a následnej erózie. Mauretánia je súčasťou zóny Sahel, ktorá je pozdĺž trinástej rovnobežky typická polosuchými trávnatými pastvinami a oddeľuje Saharu od afrických tropických pralesov. Na juhu, v oblasti, ktorú zaplavuje rieka Senegal, nájdeme aj baobaby či bambusy, pri pobreží zasa slané jazerá. Z fauny sú typické antilopy, ale aj slony, levy a hyeny. V polopúšti sa preháňajú gazely, pštrosy či leopardy

Hlavné mesto Mauretánie bolo ešte v roku 1958 malou dedinkou, keď sa ho vtedajší francúzski vládcovia rozhodli urobiť hlavným mestom novovznikajúceho štátu. Naplánovali ho pekne, pre pätnásťtisíc obyvateľov, dnes v ňom žije asi milión ľudí. Ako na mnohých miestach v Afrike, aj tu investujú Číňania a vytláčajú spomienku na niekdajších kolonizátorov. Hlavný prístav krajiny v hlavnom meste budujú systematicky od roku 1986 a po investovaní stoviek miliónov dolárov ho majú v podstate v rukách.

Druhé najväčšie mesto Mauretánie (má 120 000 obyvateľov) celkom na severe krajiny je známe ako najväčší cintorín lodí na svete. Už od francúzskych čias slúžilo ako medzizastávka pre kontakt Francúzska s kolóniami v Západnej Afrike a v Karibiku. Veľa času tu strávil ako pilot a spisovateľ aj autor Malého princa Antoine de Saint-Exupery. V dôležitom prístave sa končí jediná mauretánska železnica, ktorá spája náleziská železnej rudy asi 700 kilometrov vo vnútrozemí s Atlantickým oceánom. 

Mauretánia je bývalou francúzskou kolóniou. Väčšinu jej obyvateľov dnes tvoria Mauri, miešanci Arabov, Berberov a asimilovaných čiernych Afričanov. Predstavuje tak akýsi mix Severnej a Západnej Afriky. Odnepamäti slúžila ako most cez Saharu pre transport zlata, soli a otrokov aj ako kultúrna hranica medzi poľnohospodármi subsaharskej Afriky a arabsko-berberskými nomádmi Magrebu. Práve tento dvojitý vplyv robí históriu Mauretánie zaujímavou a dodnes tvorí jadro kľúčových sporov tejto krajiny. Jediným spojivom medzi nezlučiteľnými skupinami obyvateľov tvorí islam, ku ktorému sa hlási takmer 99 percent obyvateľov Mauretánie.

Pôvodné obyvateľstvo usadlých Bafurov vytlačili okolo roku 0 na juh kočovní Berberi, ktorým prežiť na Sahare veľmi pomáhala ťava - objav posledného storočia pred naším letopočtom. Vďaka ťavám mohli bojovať a obchodovať aj v nehostinných podmienkach. Druhá veľká vlna prisťahovalcov prišla v treťom storočí a tá hlavná vo ôsmom storočí priniesla islam. Práve v tomto období sa Mauretánia stala súčasťou silnej Ghanskej ríše, v 11. storočí sa dostala pod vládu Almoravidov, to sú tí, ktorí na dlhé stáročia ovládali aj dnešné Španielsko.

Pre dnešnú Mauretániu má veľký význam arabská prisťahovalecká vlna z Jemenu v 14. storočí, ktorá vytlačila na juh Berberov aj čiernych Afričanov. Od 17. storočia sa obyvatelia krajiny delia na tri vrstvy, vládnucich Arabov, podriadených Berberov a čiernych otrokov. Všetky tri skupiny hovoria jedným jazykom a spoločne tvoria skupinu Maurov. 

V 17. storočí sa o Mauretániu začínajú zaujímať Európania, najprv vo forme objaviteľských ciest, ciest obchodníkov s gummi arabicum, až po dobyvateľské výpravy. V roku 1903 sa Francúzom pod vedením Xaviera Coppolaniho podarilo podmaniť kmene žijúce na území dnešnej Mauretánie. 

Na rozdiel od mnohých iných kolónií tu uplatňovali politiku laissez-faire, teda využívania jestvujúcich arabských štruktúr a vládnutia prostredníctvom emírov. Po druhej svetovej vojne, keď to v mnohých francúzskych kolóniach vrelo, Mauretánia zostávala pokojná. Francúzsko sa však začalo z Afriky sťahovať a postupne uvoľnilo svoju moc aj v Mauretánii. Napriek marockým nárokom na územie Mauretánie doprialo krajine nezávislosť 28. novembra 1960. Nová politická sloboda však prospela len zlomku obyvateľov krajiny. Sever sa chcel pripojiť k Maroku, juh k únii s Mali, veľa obyvateľov celkom odmietalo nezávislosť. 

Mauretánia sa teda osamostatnila v roku 1960. O pätnásť rokov neskôr sa po boku Maroka zapojila do vojny proti oslobodzovaciemu hnutiu Polisario, ktoré sa dodnes usiluje o samostatnosť Západnej Sahary. Vo víťaznej vojne sa jej podarilo pripojiť si južnú tretinu Západnej Sahary, no s katastrofálnymi ekonomickými následkami. Po troch rokoch bojov sa Mauretánia zo Západnej Sahary stiahla, jej diel obsadilo Maroko a dnes si už na región nerobí nároky.

Prvých osemnásť rokov nezávislosti vládol v krajine študovaný Ould Daddah, ktorý v krajine zaviedol čosi ako islamský socializmus. Mal blízko k čínskemu Maovi, ale prijímal pomoc aj od západoeurópskych krajín. Po neúspešnej vojne o Západnú Saharu ho armáda zosadila z úradu prezidenta a prevzala moc v krajine. Po ďalšom vojenskom puči sa k moci v roku 1984 dostala vojenská rada na čele s Muhammadom Ouldom Abdelom Azizom, ktorého z prezidentského úradu v roku 2005 vyhnal - ako inak - vojenský puč. K moci sa dostal vojenským pučom a pučom bol aj zosadený. Generáli začali postupne zavádzať africkú demokraciu s veľkými skromnými úspechmi. Krajina naďalej patrí v Afrike k tým nebezpečnejším, dochádza tu k únosom a pôsobia islamskí extrémisti. 

Riedko osídlené územie Mauretánie (čosi cez štyri milióny obyvateľov na milión kilometrov štvorcových) nenadchne pestrosťou. Jej nížina prechádza do púštnych dún Sahary a tie tvoria dve tretiny územia krajiny. Len v strede sa Mauretánia trochu dvíha k najvyššiemu bodu 915 metrov nad morom. Jedinou riekou, ktorá má v koryte dosť vody po celý rok, je tisíc kilometrov dlhá rieka Senegal na juhu, na hraniciach so Senegalom. V krajine vládne púštna klíma, je tu vždy teplo, sucho a prašno. V marci a apríli v krajine fúka horúci, piesok obsahujúci vietor nazývaný sirocco alebo jugo. 

BUBO navštevuje Mauretániu pravidelne na svojich cestách západnou Afrikou a boli sme tu aj v rámci expedície Ebola Tour. Jej líder Ľuboš Fellner spomína na návštevu Mauretánie takto: Príroda sa rapídne mení. Džungľu, v ktorej sme sa prakticky stále pohybovali, sme nechali za sebou. Prechádzame oblasťou Sahelu, všade suchá tráva a stovky baobabov. Kúpil som si baobabí bonsaj, osemročný, dvadsať centimetrov vysoký stromček. Keď ho prenesiem domov, bude to krása. Netreba ho skoro vôbec polievať... Stromček vhodný pre mňa. Baobab, to je nádhera. Kvitne iba jednu noc v roku. Kúpil som do Base Campu baobabí svätý prach a budem všetkým pripravovať posvätný magický nápoj. Vylieči všetko... Mnoho času strávime na hraniciach Senegalu s Mauretániou, v rybárskej dedinke, ktorá je položená na Barbarskom jazyku, na naplaveninách rieky Senegal. Namiesto taxíkov tu premávajú kone zapriahnuté do kočov. Černosi to odkukali od svojich bielych pánov. No koče sú teraz pokrivené a grácia je fuč. No funguje to a evidentne sa táto doprava používa. Ulice sú tu plné ľudí. Všetci sú vonku, veď vo vnútri domu nie je nič. Celé mesto žije spolu, hrajú sa, smejú, bubnujú s plastovými fľašami, toto je nádherný pohľad, cítiť spolupatričnosť a silu komunity. 

Tých málo turistov, čo do krajiny prídu (okolo 1500 ročne), lákajú dva národné parky. Banc d'Arguin (UNESCO) na pobreží je hniezdiskom množstva sťahovavých vtákov vrátane pelikánov a plameniakov a každý rok sa tu zastavia asi dva milióny vtákov sťahujúcich sa na zimu z Európy. Národný park Diawling na úplnom juhozápade na hraniciach so Senegalom ponúka bezpečnú zastávku viac než dvesto druhom putujúcich vtákov. Ak sa do Mauretánie vydáte a budete mať možnosť, určite neobíďte Chinguetti v severnej Mauretánii, stredoveké obchodné centrum pre karavány prechádzajúce Saharou z 13. storočia (UNESCO). 

V Mauretánii krajiny sa zaujímavo mieša šaria a francúzsky civilný systém. Korupcia je súčasťou systému a mučenie je oveľa bežnejšie než vymožiteľnosť práva. Ešte do roku 1981 bolo v krajine oficiálne povolené otroctvo. Dodnes sa s otrokmi v krajine obchoduje. V roku 2007 parlament prijal zatiaľ posledný (a opäť neúčinný) zákon s cieľom kriminalizovať otroctvo, v ktorom dodnes podľa niektorých údajov žije asi dvadsať percent obyvateľov krajiny. Ide o najvyšší podiel zotročeného obyvateľstva na svete. 

Aj tu hrá rolu rasový kontext. Medzi otrokármi nájdeme potomkov arabských prisťahovalcov a berberov s bledšou pokožkou, otroci sú čierni Afričania. Otroctvo sa v krajine veľmi ťažko dokazuje (a počíta), keďže aj v zákone, ktorý ho má zakazovať, je ťarcha predložiť dôkaz na strane otroka.

Fascinujúcou a brutálnou tradíciou je leblouh, násilné vykrmovanie chudých dievčat vo veku od 5 do 19 rokov s cieľom naplniť kult krásy spočívajúci v tučných ženách. Vykrmovanie majú na starosť staršie ženy, nazývané tučňovačky, ktoré používajú na dievčatá aj fyzické násilie. Dievčatá sú nútené vypiť 20 litrov ťavieho mlieka denne a zjesť dva kilogramy prosa s dvoma šálkami masla denne. Poznáte foie gras, ale viete si to predstaviť u svojich dcér? Od vojenského puču v roku 2008 je táto tradícia už na ústupe.

Leblouh vznikla už v jedenástom storočí a svoj pôvod má u Tuaregov, kde bola tučnota považovaná za symbol bohatstva. Stretneme sa ňou aj v Nigeri, v Ugande, v Sudáne, ale aj v Maroku a Tunisku. Mnohé matky tvrdia, že hoci im to je ľúto, bez toho nie sú schopné zabezpečiť svojim dcéram dobrú budúcnosť.

Polovica obyvateľov krajiny je závislá na poľnohospodárstve. Viac než polovicu exportu tvorí železná ruda, ktorá sa na dlhočizných, až trojkilometrových vlakoch preváža na pobrežie. Drvivá väčšina z nej smeruje do Číny. Tieto najdlhšie vlaky sveta majú až štyri lokomotívy, viac než dvesto vozňov a sú schopné prevážať 85 ton železnej rudy. 

Na celej 700 kilometrov dlhej trati sú len dve stanice a sedem zastávok. Viete si predstaviť, aká zložitá je jej údržba, najmú odstraňovanie naviateho piesku ručne lopatami a špeciálnym vlakom, ktorý raz za čas trať očistí.

Pobrežné vody Mauretánie sú plné rýb, no rozsiahly rybolov pod taktovkou iných krajín brutálne ohrozuje stavy. Krajina má najväčšie náleziská zlata v Západnej Afrike, polovica krajiny pritom žije pod hranicou chudoby. Priemerný vek obyvateľov je 20 rokov, každé dvadsiate dieťa zomiera pri pôrode. V priemere sa tu ľudia dožívajú 62 rokov. Takmer desatina obyvateľov trpí obezitou, každé piate dieťa do 5 rokov je podvyživené, polovica krajiny sú analfabeti. 

Mauretánia má tradične silné vzťahy s Francúzskom, ktoré spolu s USA ešte vždy predstavuje garanta jej bezpečnosti. Druhú ruku krajina naťahuje k Lige arabských štátov, ktorej je Mauretánia súčasťou ako jej najchudobnejší člen. O nezáujme bohatých arabských krajín o svojho chudobného partnera na konci sveta veľa hovorí fakt, že na vrcholné stretnutie združenia, ktoré sa v roku 2016 prvýkrát konalo v Mauretánii, prišlo len sedem z dvadsaťšesť hláv arabských štátov. Halt, Nouakchott nie je Dubaj.

Relatívne novým hráčom v Mauretánii je Čína, ktorá sa presadzuje v Afrike v rámci projektu Novej Hodvábnej cesty. A Mauretánia sa pomaly ale isto dostáva do jej područia. Ríša stredu investuje do mauretánskej armády aj infraštruktúry a v posledných rokoch (od roku 2006) prejavuje záujem aj o ropné bohatstvo, v ktorom vláda Mauretánie vidí (s čínskou pomocou) cestu k ekonomickému rozvoju krajiny. Čína momentálne rozvíja asi dve desiatky mamutích projektov od rozšírenia prístavu v Nouakchotte, financovaného takmer stomiliónovou pôžičkou od China's Ex-Im Bank, po pôžičku 136 miliónov amerických dolárov na vybudovanie nového medzinárodného letiska v hlavnom meste. Politika Číny v Afrike je veľmi múdra, cieľavedomá a úspešná. Budeme ju ďalej sledovať aj v Mauretánii.