Prečo sú tí Nóri takí šťastní?

Švédsky minister pred pár rokmi označil Nórsko za poslednú komunistickú krajinu v Európe. Myslel to pejoratívne, ale Nóri sa až tak neurazili. Štát je v Nórsku vnímaný ako čosi pozitívne a aj zamestnanecké vzťahy sú upravené jednoznačne v prospech zamestnanca. Dostať výpoveď je takmer nemožné a každý zamestnanec má nárok na päť týždňov dovolenky. Aj najnižšie platy sú dosť vysoké na to, aby si človek mohol dovoliť dobrý život a dovolenkovať v (pre Nórov) lacnom Stredomorí.

Ak ste už naozaj mali veľkú smolu, pokašľali ste v práci, čo sa dalo, váš šéf sa rozhodol zatvoriť firmu a presťahovať sa na dôchodok do Španielska či Thajska, podpora v nezamestnanosti je skutočne veľkorysá. Pridajte si k tomu krátky pracovný týždeň, štedrú materskú a otcovskú a úprimnú snahu všetkých dopriať zamestnancom kvalitný život a zbavili ste Nórov strachu, ktorý zažívajú iní Európania. 

Nóri radi platia dane. Znie to neuveriteľne a ako odkaz z inej planéty. Či už za to môže vysoká kvalita verejných služieb, starostlivosť štátu o najslabších od kolísky až po hrob, možnosť nahliadnuť do daňových a majetkových priznaní každého Nóra, snaha platiť menej daní je považovaná v Nórsku nie za šikovnosť ale prejav chrapúnstva. Spoločenský systém je postavený na solidarite, ku ktorej musí prispieť každý. Ani tu mnohé veci nefungujú dokonale, no Nóri na vlastné oči vidia pokrok v krajine, financovaný z ich daní. Stavajú sa cesty, železnice, mosty, tunely a postupne sa sprístupňuje jedna z geograficky najneprístupnejších krajín planéty. 

Šťastie nie je len o dostatku voľného času a peniazoch. Nech bývate v Nórsku kdekoľvek, prírodu máte na dosah. Len tri percentá obyvateľov nórskej metropoly Oslo má ďalej ako tristo metrov do najbližšieho parku či lesa. Metrom sa pohodlne vyveziete nad mesto, kde vás v lete čakajú chodníky ako v Nízkych Tatrách a v zime perfektne upravené, osvetlené bežkárske trate. Druhé najväčšie nórske mesto Bergen je zasa obklopené horami, ktoré sú spojené s centrom mesta lanovkami. V menších mestách príroda a ľudské obydlia splývajú v jeden celok. 

Nóri milujú aktívny šport. Deti sa tu učia skôr bežkovať než chodiť a bežecké lyžovanie je v krajine šport číslo jeden a synonymum nórskosti. Najvýraznejšie sa to prejavuje počas veľkonočných prázdnin, keď sa mestá vyľudnia a všetci, doslova všetci Nóri vyrážajú do hôr bežkovať. V nórčine jestvujú výrazy ako veľkonočný pomaranč (počas veľkej noci Nóri zjedia 5 500 ton pomarančov), veľkonočný keksík (20 miliónov keksíkov jednej konkrétnej značky), veľkonočná malinovka (5 miliónov litrov jednej značky). Všetko toto si musíte počas veľkonočného bežkovania zbaliť do plecniaka. Robili to tak vaši rodičia a budú to tak robiť aj vaše deti. 

Nóri milujú aj turistiku v horách, no vďaka obrovskej rozlohe nórskej krásy sa na turistických chodníkoch netlačia a nachádzajú tu skutočný pokoj. V mestách sa bicykluje po cyklistických chodníkoch (v Trondheime majú dokonca vlek pre cyklistov), behá (hlavné bežecké podujatie roka sa koná v septembri v Oslo, no výnimočný je najmä júnový maratón polnočného slnka v metropole severného Nórska v Tromso, kde väčšina bežcov dobieha okolo polnoci za bieleho dňa).

Víkendy sa trávia na chatách v lese, v saune, pri zbieraní čučoriedok, naháňaní sobov, či čítaní hrubých nórskych románov. Nórsko je prírodne neskutočne krásna krajina a kombinácia ticha v lese a dobrej knihy stelesňuje nórsku idylu. V rozpore s tým, čo by Slovák čakal, mnohí Nóri sa tešia na zimu a čudujú sa mojej otázke na tému zimnej depresie. S nadšením začnú rozprávať o praskaní snehu pod lyžami a pocite útulnosti, keď sa zabalia do deky po vyjdení zo sauny. Ten pocit sa dá zažiť len počas poriadnej nórskej zimy. V lete je to nuda. Všetko je vecou optiky. Stres niekoho motivuje k výnimočným výkonom, inému privodí infarkt. V tme a zime vidí niekto depresiu, iní praskanie krbu a polárnu žiaru. Šťastní ľudia vnímajú svet pozitívne. 

Keď nórska televízia vysielala priamy prenos zo slávnej výletnej lode Hurtigruten plaviacej sa z juhonórskeho Bergenu na ďaleký sever, cez víkend si ju zapli dve tretiny Nórov a podiel kanála NRK2, kde program vysielali, na trhu dosiahol neuveriteľných 35 percent. Každý divák sledoval loď plaviacu sa cez fjordy v priemere 145 minút. Aj v nedeľu večer o 23.47, keď loď vchádzala do magického Trollfjordu, ju sledovalo 692 000 ľudí. Neuveriteľné! Len pred pár dňami sa skončil iný priamy prenos z tiahnutia sobov na letné pastviny. Nórski diváci tak mali možnosť týždeň sledovať čriedu tisícpäťsto sobov v dokonalom tichu severskej zimnej prírody. Praskanie snehu, cinkanie zvoncov, lámanie konárov, zavýjanie vetra, polárna žiara. Neupravená realita, kde sa prenos začal o dva dni neskôr, lebo soby ešte nezačali tiahnuť, a následne sa plne prispôsoboval správaniu sobov. Titulky diváka priebežne informovali o breaking news v štýle: črieda práve dorazila do Šuoššjávri, kde má bohatú pastvinu. Zrejme tu zostane celý deň a pohne sa na sever až niekedy podvečer alebo Dráma v čriede. V noci o 4.12 jedna zo samíc potratila. Nóri právom milujú romantiku svojej krásnej prírody. 

Po uliciach tu síce nechodia ľadové medvede, ale zimy sú tu dlhé, tmavé a studené. Sezónna afektívna porucha je v zime bežný jav. Čo proti tomu pomáha? Nastavenie mysle, o ktorom píšem vyššie, alebo nápad. Dedinku Rjukan, kúsok od Oslo, založil bohatý nórsky podnikateľ Sam Eyde v roku 1905, keď od štátu kúpil vodopád a rozhodol sa tu postaviť malú vodnú elektráreň. Vzniklo tak mimochodom jedno z nórskych centier na výrobu umelých hnojív. Dedina však leží hlboko v údolí a na okolitých hrebeňoch jej obyvatelia môžu doslova sledovať, ako im ustupujú slnečné lúče. Trvá veľmi dlho, kým sa vrátia späť. Od 28. septembra do 12. marca v Rjukane slnka niet. Svetlo a tma sú tu preto veľkou témou.  

Na boj s tmou myslel už zakladateľ dediny, ktorý nechal z vlastných peňazí postaviť pre dedinčanov lanovku na neďaleký hrebeň, aby sa aj v zime mohli na chvíľu zadívať do slnka. V roku 2013 presvedčil mladý umelec Martin Andersen mestskú vládu, aby na hrebeni nad dedinou vztýčila tri obrovské zrkadlá, ktoré aj v najtmavších mesiacoch roka odrážajú slnečné lúče na hlavné námestie a sochu zakladateľa mesta. Zrkadlá stáli päť miliónov nórskych korún a dedinčania tak prvýkrát zažili, že im do dediny uprostred zimy zasvietilo slnko.  

Ak je človek spokojný s prostredím, v ktorom žije, cíti sa lepšie. A Nóri sú veľmi spokojní. Keď denník VG robil pri príležitosti dvojstého výročia prijatia ústavy anketu, na čo sú Nóri najviac hrdí, zapojilo sa doň množstvo ľudí. Medzi najoceňovanejšími znakmi Nórska sa umiestnili prvky ako že Nóri chodia na túry (3. miesto), že je obývaná celá krajina (5. miesto), malé rozdiely medzi ľuďmi ba dokonca aj vysoké dane (10. miesto). Zvíťazila pritom sloboda slova. Nóri majú radi všetko, čo je typicky nórske. Už toto slovné spojenie má na rozdiel (napríklad) od Slovenska vyslovene pozitívny náboj. Čo je nórske, je dobré. Ak sa Nór o niečom vyjadrí, že je to nenórske, určite tým opovrhuje. 

Jasné, že aj Nóri musia o svoje šťastie bojovať. Veľa sa diskutuje aj o tom, či je krajina pripravená na post-ropnú éru a či sa jej podarí nórsky blahobyt rozšíriť aj na prisťahovalcov z odlišných kultúr. Nórska spoločnosť sa neustále vyvíja, no vyvíja sa na báze spoločenskej harmónie. Pozitívny vzťah Nórov k svojmu štátu a životu je, samozrejme, aj výsledkom dlhodobého pôsobenia štátu. Nóri sú od útleho veku vychovávaní v istote, že žijú v najlepšej spoločnosti na svete a ak by svet fungoval všade tak ako v Nórsku, zavládol by na svete raj. Táto bublina, v ktorej žijú, a presvedčenie, že blaho spoločnosti je dôležitejšie než egoistické záujmy jednotlivca, čo nasávajú s materským mliekom, vytvára zaujímavú kombináciu ohromných osobných slobôd a spoločenského tlaku na solidaritu a súdržnosť. Niet divu, že na čele rebríčka sa umiestňujú aj ďalšie škandinávske krajiny, podobný systém funguje v celej Škandinávii. Nóri sú však aj v Škandinávii výnimoční.