Poklad uprostred púšte – Západná Sahara

Nekonečná púšť Sahara má 9 miliónov km², a tým pádom je to najväčšia púšť sveta. Tiahne sa od Atlantického oceánu až po Červené more cez 10 krajín – Egypt, Líbya, Alžírsko, Tunisko, Maroko, Mauritánia, Niger, Čad, Mali a Sudán. V centrálnej oblasti Sahary sa nachádza niekoľko zaujímavých pohorí sopečného pôvodu, ako napríklad Ahaggar, Tassili alebo Tibesti, ktorých vrcholy presahujú dokonca výšku 3-tisíc metrov. Najvyšším vrchom je neaktívny vulkán Emi Koussi s výškou 3 415 metrov. Okolo týchto pohorí je najviac oáz, ktoré sú vodnými zdrojmi púšte a okrem oáz sa tu nachádzajú aj vodné toky (sú sezónne, okrem Nílu). Najnižší bod sa nachádza v Kattárskej preliačine v Egypte, 133 metrov pod hladinou mora. Každý si isto Saharu predstaví ako piesočnú púšť, ale väčšina jej povrchu je prekvapivo kamenistá.

Mohlo by vás zaujímať:

Pozrite si 14. minutový film o Sahare. Riaditeľ BUBO, Ľuboš Fellner totižto navštívil všetky krajiny Sahary a tak sa od najväčšiho odborníka dozviete viac.

Maroko je veľmi obľúbenou africkou destináciou pre turistov, hlavne v posledných rokoch. Každý rok BUBO uskutoční niekoľko zájazdov za poznaním do krásnych marockých miest. Samozrejme, spoznávanie Maroka sa nezaobíde bez výletu na saharskú púšť. Ale pri návšteve Maroka si väčšina cestovateľov ani neuvedomí, že niečo ako Západná Sahara existuje. A pritom je tak blízko! Západná Sahara bojuje už roky o svoju nezávislosť. Ak by ste sa počas dovolenky v Maroku vybrali do Západnej Sahary, nič by Vás neprekvapilo, pretože pobrežné oblasti sú plne pod kontrolou marockej vlády (žiadne hraničné kontroly).

Západnú Saharu nájdeme na mape v severnej Afrike na pobreží Atlantického oceánu. Susedí s Marokom, Mauritániou a Alžírskom. Na rozlohe 266 000 km² žije len vyše 650-tisíc ľudí, pretože krajina je prakticky celá pokrytá púšťou a je veľmi riedko obývaná (patrí k najredšie osídleným oblastiam sveta). Väčšina obyvateľov žije v niekoľkých mestách – najmä v hlavnom meste Laayoune. Klíma tu je suchá púštna so zriedkavými zrážkami. Povrch je prevažne rovinatý, tvorený kamenistými a piesočnatými púšťami s nízkymi pohoriami na juhu a severovýchode. Najvyšší vrchol má 805 metrov, lenže nie je pomenovaný. Hlavným rezervoárom vody, ktorý vznikol budovaním priehrad, je rieka Saguia el-Hamra.

Domorodí obyvatelia Západnej Sahary sú nazývaní Sahrawi alebo južní Berberi (Berberi = súhrnne označenie pre pôvodných obyvateľov Severnej Afriky). Úradným jazykom Sahrawi na celom území je hassaniya, čo je dialekt arabčiny.

Podobne ako v Maroku, aj obyvatelia Západnej Sahary sú moslimovia a uznávajú sunitský islam, ktorý je druhou vetvou islamu (prvá sú šíiti). Uznávajú sunnu (zvyklosť, pravidlo), t. j. súhrn správ o živote Mohameda, jeho zvykoch a výrokoch, za rovnako záväznú ako Korán. Pri Berberoch je toto náboženstvo upravené do existujúcich podmienok nomádskeho života. Zaujímavosťou je, napríklad, to, že nevyužívajú mešity. Kasbah a mešita v meste Semara (Smara) patria medzi hlavné moslimské pamiatky v Západnej Sahare. Ako mena sa v Západnej Sahare používa marocký dirham.

Hlavným mestom je Laayoune, staré koloniálne hlavné mesto. Mesto je rozdelené na 2 časti suchou riekou Saguia el Hamra. Na južnej strane je dolné staré mesto vytvorené španielskymi kolonistami. Z týchto čias sa tu stále nachádza katedrála sv. Františka z Assisi postavená v roku 1954. V hornom meste sa nachádza Veľká mešita, ktorej minaret je najvyššou budovou v meste a Place Mechouar je najväčším námestím. Všetky budovy v meste majú ružovkastý nádych, ktorý je typický pre tamojšiu architektúru.

Púšť v Západnej Sahare je bohatá na fosfáty, tvorí až 1/2 svetovej produkcie, ktoré spolu so železnou rudou, uránom tvoria hlavné prírodné zdroje. Zdroje železnej rudy sú v Agrache, obrovské zásoby fosfátov sa nachádzajú v Bu Craa, juhovýchodne od Laayoune. Orná pôda predstavuje len malý zlomok rozlohy krajiny, čo je 0,02 %. Väčšina potravín je dovážaná. V oázach sa darí hlavne pestovaniu datlí a fíg. Markantnými problémami sú hlavne sucho a politicky nestabilná oblasť. Okrem ťažby nerastných surovín je nosným pilierom rybolov, keďže Západná Sahara má pobrežné vody bohaté na ryby. Sušené ryby sa vyvážajú na Kanárske ostrovy. Chovajú sa tu hlavne ťavy, kozy a ovce. Až dve tretiny populácie pracujú buď v rybolove, alebo v ťažbe fosfátov. Tým, že je Západná Sahara v púšti, exportuje piesok aj na niektoré európske pláže. Predpokladá sa, že pri pobreží Západnej Sahary by sa mohli nachádzať zaujímavé ložiská ropy a zemného plynu. Problém by to mohol byť pre neďaleké Kanárske ostrovy, ktorým by potencionálna ropná plošina mohla spôsobiť problémy do budúcnosti, keďže je to destinácia, ktorá žije z cestovného ruchu.

Západná Sahara nie je ekonomicky sebestačná. Každý rok sem musí marocká vláda presmerovať takmer jednu miliardu dolárov prostredníctvom rôznych dotácii. Dotované je takmer všetko. Voda pre hlavné mesto pochádza z prevádzky, ktorá ju získava odsoľovaním. Tento proces je veľmi drahý a výroba jedného kubického metra stojí okolo troch dolárov. Miestnym je však predávaná za dva centy. Rozdiel medzi výrobnou a predajnou cenou je hradený z Maroka. Podobne to funguje pri nafte, benzíne, ale aj bežných potravinách.

Pre Maroko je Západná Sahara finančnou ťarchou a určite si to aj uvedomuje. Ale predpokladá a má vyhliadky do budúcna, že po vyriešení štatútu tohto regiónu, dokáže efektívnejšie využiť miestne nerastné bohatstvo.

Z historického hľadiska je to s územím Západnej Sahary trošku komplikovanejšie. Poďme sa na to spolu pozrieť. Západná Sahara nie je plne nezávislý štát, niektoré krajiny ju uznali, iné nie, a pravdepodobne tak ani nespravia. Získala podporu OSN a uznalo ju celkom 85 krajín sveta, ale to nestačí. Na Západnú Saharu si robí nárok najmä Maroko, ktoré ju považuje za neoddeliteľnú súčasť svojho územia. Ani zďaleka však neuznávajú všetky štáty tieto nároky Maroka. Krajinu neuznáva, napríklad, Francúzsko, keďže Maroko je jeho bývalou kolóniou. Prečo má Maroko tak veľký záujem o Západnú Saharu? Ide o chamtivosť a hlavne obrovskú túžbu po prírodnom bohatstve (ropa, ložiská fosfátov) a rybolov na pobreží, ktorý sa tam nachádza.

Územie bolo od roku 1885 dlho pod španielskou nadvládou. V roku 1934 dostala kolónia názov Španielska Sahara. Tak ako aj susedné krajiny získali nezávislosť od európskych kolonistov, aj Západná Sahara ju chcela získať a roky už o to bojuje. V roku 1965 OSN predpísalo Španielsku, aby zorganizovalo referendum o budúcnosti Španielskej Sahary, lenže Španielsko toto referendum nezorganizovalo, podľahlo tlaku Maroka a Mauritánie a koncom roka 1975 podpísalo tzv. Madridské dohody. Tieto dohody mali za následok, že koncom februára 1976 sa Španielsko vzdalo územia v prospech Maroka, Mauritánie. Front Polisario, hnutie podporujúce domácich Saharawov za získanie nezávislosti pre toto územie, vyhlásil v tom istom roku (1976) Saharskú arabskú demokratickú republiku (ďalej SADR) s exilovou vládou v Alžírsku, Tindúfe. Saharská arabská demokratická republika, dnes je skôr známa ako Západná Sahara, uznaná mnohými vládami, je plnoprávnym členom Africkej únie, akceptuje ju okolo 45 štátov sveta, organizácia Arabská liga podporuje marocké nároky. Ostatné štáty (vrátane USA, Kanady, Ruska, štátov EÚ) zostávajú oficiálne neutrálne. Platnosť Madridských dohôd je sporná z hľadiska španielskeho práva a OSN ich považuje za neplatné z hľadiska medzinárodného práva. Následne potom, čo sa Španielsko v roku 1976 stiahlo zo svojej bývalej kolónie Španielskej Sahary, Maroko si pripojilo severné dve tretiny Západnej Sahary. Mauritánia tento konflikt s Marokom vzdala v roku 1979 a kompletne sa stiahla z územia Západnej Sahary. Tým pádom sa podarilo Maroku zabezpečiť kontrolu nad väčšinou územia, vrátane všetkých veľkých miest a prírodných zdrojov. Spor pokračoval už len medzi Marokom a jeho pôvodnými obyvateľmi Sahrawi, vedenými Frontom Polisariom. Dopadlo to konfliktom, v ktorom prišlo o život takmer 20-tisíc ľudí. Vojna s Frontom Polisariom, ktorá nesúhlasila so suverenitou Maroka, sa skončila prímerím v roku 1991 a vytvorením mierových operácií OSN. V rámci tohto úsilia sa OSN snažila ponúknuť obyvateľom západnej Sahary na výber medzi nezávislosťou (uprednostňovanou Frontom Polisariom) alebo integráciou do Maroka. Navrhované referendum o otázke nezávislosti sa nikdy neuskutočnilo pre nedostatok dohody o oprávnenosti voličov.

Maročania v rokoch 1980 až 1987 postavili 2 700 km dlhý múr na území Západnej Sahary. Je to zároveň 2. najdlhší múr sveta. Marocký múr, známy aj ako Múr hanby, Saharskú arabskú demokratickú republiku rozdelil na dve časti. Západná časť ostala pod kontrolou Maročanov, východnú ovládalo Polisario. Obyvatelia Západnej Sahary tak boli zahnaní za stovky kilometrov dlhý múr do nehostinnej púšte. Marocká armáda vytvorila okolo múru dodnes najväčšie mínové pole na svete, kde neustále prebiehajú pravidelné etnické napätia medzi pôvodným obyvateľstvom Sahrawi a marockými prisťahovalcami. Tiahne sa po dĺžke sporného územia a oddeľuje západnú časť spravovanú Marokom od východnej oblasti kontrolovanej frontom Polisario.

Od prímeria v roku 1991 je toto územie rozdelené na územie pri pobreží okupované Marokom, čo predstavuje asi dve tretiny, a územie samotnej Západnej Sahary, oficiálne nazývanej Saharská arabská demokratická republika, podporovaná Polisarion. Saharawi národ je okrem týchto 2 oblastí aj v exilovej republike v Alžírsku, kde majú utečenecký tábor. Ten je asi hodinu cesty autobusum z mesta Tindouf, v severovýchodnom cípe Alžírska, blízko hranice s Marokom, Mauritániou a Západnou Saharou. Žije tam veľa utečencov Sahrawi už vyše 40 rokov. Rok 1991 je významným miľníkom pre Saharskú arabskú demokratickú republiku, ktorá sa pustila do politického a právneho boja za nezávislosť. Ten trvá prakticky až dodnes. Konflikt v Západnej Sahare trvá tak dlho aj preto, že svetové mocnosti ako USA a Rusko sa nikdy veľmi neangažovali, dokonca ani nevyjadrili jasný postoj k tomuto konfliktu. Najväčšími podporovateľmi Západnej Sahary sú jej susedia – Mauritánia a Alžírsko. Okrem nich ich podporuje aj Africká únia (Maroko je jediný africký štát, ktorý nie je členom), ktorá prijala Západnú Saharu za plnoprávneho člena. Odporcom je, samozrejme, Maroko, ktoré má veľkú podporu Francúzska, keďže bolo francúzskou kolóniou a Francúzsko má v Maroku svoje záujmy. Naopak Front Polisario je podporované susedným Alžírskom, kde sa nachádzajú aj utečenecké tábory miestnych obyvateľov. Maroko a Alžírsko sa roky snažia nájsť podporu na medzinárodnej scéne. Každá strana si našla podporovateľov, ale nikdy to nestačilo k vyriešeniu problému. Mnohé krajiny podporili jednu stranu a neskôr svoju podporu zrušili podľa aktuálne medzinárodnej politiky. V roku 2010 Maroko navrhlo OSN vysoký stupeň autonómie pre tento región. Nikam to však neviedlo. OSN v decembri 2018 obnovila priame rozhovory o území medzi Marokom, frontom Polisario, Alžírskom a Mauritániou. Väčšina štátov sveta uznáva Polisario a vníma Západnú Saharu stále ako kolóniu, OSN každý rok prijíma rezolúciu, vyzývajúcu na dekolonizáciu. Slovensko za túto rezolúciu tiež hlasovalo. Polisario je demokratické hnutie, ktoré verí v právny štát, demokraticky zvolený parlament, trhovú ekonomiku, a že v budúcnosti bude v mieri spolupracovať so všetkými krajinami, vrátane Maroka. Za vodcu Frontu Polisario a prezidenta Saharskej arabskej demokratickej republiky bol v júli 2016, po smrti dlhodobého prezidenta Mohameda Abdelazíza Ezzedína, zvolený Brahim Ghali.