Štát v štáte – San Maríno, najstaršia republika na svete

San Maríno, s rozlohou 61 km² a približne 34 tisícmi obyvateľov, je tretím najmeším štátom Európy (po Vatikáne a Monacu) a piatym sveta. Najmenším mestským štátom je Vatikán, len s 0,44 km², ktorý sa nachádza tiež v Taliansku. Monaco je štátom v štáte vo Francúzsku. Päťku uzatvárajú na 3. a 4. mieste ostrovy v Oceánii východne od Austrálie, a to ostrovy Nauru a Tuvalu.

Najmenšie štáty v Európe sú veľmi často turistami vyhľadávané, na rozdiel od ostrovov v Oceánii, ktoré patria medzi najmenej navštevované krajiny sveta – Nauru (200 turistov ročne) a Tuvalu (2000 turistov/ročne). Ale my v BUBO navštevujeme aj tieto odľahlé kúty. V januári 2020 riaditeľ BUBO Ľuboš Fellner navštívil tieto ostrovy na ceste so svojimi deťmi.

Ostrovný štát Nauru v Tichomorí sa považuje za najmenšiu republiku, napriek tomu, že k nemu patrí aj pobrežie a morské dno s tisíckrát väčšou rozlohou. Preto San Maríno je oprávnene najmenšiou a najstaršiou republikou sveta.

V 14. a 15. storočí bolo Taliansko rozdelené na oblasti známe ako mestské štáty. San Marino si prekvapujúco udržalo svoju nezávislosť aj po zániku mocných mestských štátov. Volí si vlastnú vládu, prijíma vlastné zákony a udržuje armádu. V roku 1600 prijali Ústavu, v roku 1631 ich uznal pápežský úrad.

San Maríno sa delí na 9 cirkevných obcí, nazývaných kastely. Na severnej strane susedí s krajom Emilia-Romagna a na juhu s krajom Marche. Nachádza sa približne medzi Rímom a Benátkami, takmer na pobreží Jadranského mora, veľmi blízko turistického letoviska Rimini, ktoré navštevujú aj mnohí Slováci.

Avšak nie každý si uvedomí, že San Maríno je tak blízko, do Rimini to je cca polhodina cesty autom, a teda ideálny jednodňový výlet z tohto letoviska. Taktiež pri potulkách Toskánskom si viete zahrnúť najstaršiu republiku na svete do programu. Pri prekročení hraníc s Talianskom nie je potrebné vybavovať žiadne colné formality.

Ľuboš Fellner si spomína, ako bol na výlete v San Maríne so svojimi spolužiakmi z Lekárskej fakulty po revolúcii v marci 1990. Zaradili sa tým medzi prvých Slovákov, ktorí pár mesiacov po revolúcii opustili hranice Slovenska. Dodnes má doma Kiwi likér, ktorý si z výletu priniesol a stále čaká neotvorený na špeciálnu príležitosť.

Ak sa aj vy vyberiete do San Marína, odporúčame Vám ochutnať miestne likéry, ktoré sa stále vyrábajú v mnohých chuťových variantoch a sú tiež skvelým suvenírom. Vášniví zberatelia tu vyhľadávajú jedinečné mince a poštové známky, ktoré nikde inde na svete nenájdu. Výhodou nákupov v San Maríne bolo, že sa na ne nevzťahovali dane a clá, lenže to v roku 2014 skončilo.

Hlavným mestom je San Maríno, aj keď najväčším je Dogana. San Maríno vás zaujme horou Monte Titano (739 m. n. m.), na ktorej sa rozprestiera. Prezentuje sa s tromi vrcholkami, na ktorých sa nachádzajú tri pevnostné veže – zobrazené sú aj na vlajke a štátnom znaku.

Výbor UNESCO, ktorého členovia sa zišli v kanadskom Quebecu, sa 7. júla 2008 jednohlasne rozhodol zaradiť staré mesto San Maríno a Borgo Maggiore s neďalekou horu Titano do prestížneho zoznamu miest svetového dedičstva. Toto uznanie má veľký význam pre Sanmarínsku republiku, ktorá si stále zachováva pôvodné hodnoty autenticity a identity.

San Maríno je mimoriadne zaujímavé svojou históriou. Do centra sa vstupuje bránou Porta San Francesco. Tá bola postavená v roku 1361, prebudovaná v roku 1451 a rekonštruovaná do finálnej podoby v roku 1581. Na zadnej strane brány nájdeme zobrazený erb San Marína a rodiny Feltresca, ktorá bola jedným z najdôležitejších rodov, aký v San Maríne žil. Pod bránou sa nachádzal kameň, na ktorom sa písal zákon, že kto vstúpi do mesta ozbrojený, bude potrestaný. Dnes pod bránou nájdeme veľkú tabuľu, ktorá hovorí o zaradení mesta do zoznamu UNESCO.

Hneď za vstupom cez bránu nájdeme rovnomenný kostol sv. Františka. Ten pochádza takisto z konca 14. storočia a dnes vystavuje viacero historických predmetov. V kostole je dnes pochovaný Marino Madroni, bývalý biskup San Marína. V interiéri dnes nájdeme aj menšiu galériu, ktorá vystavuje diela od autorov, akými sú Guercino, Timoteo Viti, Bernardino di Mariotto a Nicolo Alunno.

Medzi bránou a kostolom sv. Františka sa nachádza malé, no zaujímavé múzeum. Nazýva sa múzeum mučenia a vystihuje presne to, čo je v jeho názve. Dnes tu nájdeme vyše 100 rôznych inštrumentov, ktoré sa využívali na mučenie ľudí počas histórie. Ide najmä o predmety z dôb stredoveku a raného novoveku.

Niektoré historické predmety, ktoré sa využívali na mučenie, sú opísané iba v historických knihách, ktoré tu nájdeme vystavené. Keď sa opýtali autora múzea, kde vznikol jeho nápad vytvoriť takúto špecifickosť, odpovedal: „Ak by sa vďaka mojej výstave znížil počet hrozných činov, ktoré na sebe ľudia páchajú o čo i len jeden, moja snaha mala zmysel."

Po návšteve múzea sa presunieme po via Basilicius na piazetta Titano. Tu nájdeme viacero historických budov a jednou z nich je Palazzo Valloni. Táto budova slúži ako štátna knižnica a archív od roku 1839. Dnes v nej nájdeme vyše 40 tisíc rôznych výtlačkov, najstaršie sa datujú do roku 885. Palác bol výrazne zničený počas bombardovania San Marína v roku 1944, vplyvom čoho sa zničilo veľa vzácnych diel a artefaktov. Knižnica bola kompletne reorganizovaná v roku 1983.

Na piazetta Titano nájdeme aj menší monument venovaný Giuseppe Garibaldimu. Ako je však San Maríno prepojené s týmto bojovníkom za talianske zjednotenie? Garibaldi bol v roku 1849 prenasledovaný rakúskymi a pápežskými vojakmi po páde krátko existujúcej novodobej Rímskej republiky.

Dňa 31. júla 1849 dorazil so svojou ženou Anitou a skupinkou verných nasledovníkov do San Marína, ktoré im udelilo azyl. Toto gesto im pravdepodobne zachránilo život. Republika sa od tohto momentu stala symbolom slobody a Garibaldi na tento čin nikdy nezabudol. San Marínu vyjadril svoju vďaku aj vo forme toho, že vždy rešpektoval a nespochybňoval ich samostatnosť.

Na rovnakom námestí sa nachádza ešte jedna významná budova. Je ňou Palazzo Pergami-Belluzzi, v ktorom dnes sídli štátne múzeum. Dnes nájdeme v múzeu približne 5000 exponátov, ktoré sa tu postupne zbierajú už od roku 1865. Múzeum má 4 poschodia, na ktorých nájdeme chronologicky zoradené exponáty a artefakty.

Z piazza Titano sa presúvame na piazza Garibaldi, kde nájdeme už spomínané múzeum známok a mincí. Čo sa týka meny, San Maríno drží veľmi špecifický status. Nie je členom Európskej únie, ale ani Eurozóny, no napriek tomu používa ako platidlo Euro, a to dokonca svoje vlastné.

San Maríno je jednou z troch krajín na svete, ktoré sú kompletne obkolesené iba jednou krajinou, a to Talianskom (ostatné dve sú Vatikán a Lesotho). Platidlo San Marína je preto veľkým lákadlom pre všetkých numizmatikov. V bežnom obehu ho stále nájdete, no veľmi zriedkavo, a preto je jednoduchou možnosťou kúpiť si celý set sanmarínského eura, ktorý stojí iba niekoľko eur.

Pred používaním eura bola oficiálnou menou republiky sanmarínska líra, ktorú už dnes v obehu, pochopiteľne, nenájdeme. Taktiež sa však dá kúpiť ako suvenír, kde si viete zakúpiť celú sadu. Keďže má aj historickú hodnotu, bude o niečo drahšia ako eurá. Pre filatelistov sú lákadlom aj sanmarínske známky. Tie sú veľmi špecifické a dajú sa zakúpiť na mnohých miestach v meste.

Históriu vývoja mincí a známok si môžete pozrieť práve v spomínanom múzeu. To je rozdelené na dve poschodia, kde uvidíte mince a známky, ktoré sa používali pred stovkami rokov až po tie, ktoré sa používajú dodnes. Vedľa múzea sa nachádza aj Ufficio Filatelico e Numismatico, oficiálny úrad pre filateliku a numizmatiku, odkiaľ si napríklad môžete zakúpiť známky na poslanie pohľadnice zo San Marína alebo kúpenie limitovaných edícií mincí.

Cestou hore od Ufficia po Contrada del Collegio sa dostávame na Piazza della Libertà, alebo námestie slobody. Na tomto námestí dnes stojí budova, ktorú by sme mohli kategorizovať ako najdôležitejšiu. Palazzo del Governo dal navrhnúť Francesco Azzurri a s pomocou lokálnych pracovníkov ho medzi rokmi 1884 až 1894 postavili. Na otváracej ceremónii paláca predniesol lokálny obyvateľ Carducci príhovor, že tento palác bude symbolom večnej slobody republiky.

Pred budovou paláca veje niekoľko vlajok San Marína a stojí tam socha reprezentujúca slobodu. Hlavnú budovu strážia vojaci, ktorí sa v pravidelných intervaloch striedajú pri výmene stráží. Budova aj dnes slúži ako sídlo a rokovacia miestnosť vlády, preto sú prístupné iba niektoré jej časti. Po vstupe sa vieme dostať na prvé poschodie do audienčnej miestnosti, kde uvidíme miestnosť so 60 kreslami, kde sídli vláda.

Republika San Maríno je často označovaná ako najstaršia republika na svete. Je tomu tak preto, lebo systém vládnutia zavedený v tejto krajine je od roku 1243 len veľmi málo pozmenený. Republike vládnu 2 osoby, nazývané ako Kapitáni regenti. Tí sú volení parlamentom každých 6 mesiacov (áno, 2-krát ročne!). Systém častej voľby má reprezentovať férovosť a rovnováhu.

Parlament San Marína je tvorený zo 60 členov, ktorí sú ľuďmi volení na obdobie 5 rokov. Legislatívna časť vlády sa nazýva aj generálne a veľké konzílium. Ich úlohou je prijímať zákony, upravovať rozpočet a voliť kapitánov regentov.

Výkonnú moc drží štátny kongres, ktorý sa skladá z 10 štátnych sekretárov (de facto ministrov). Existujú sekretári vnútra, zahraničných vecí, financií, školstva a pod. Ministri sú vyberaní parlamentom.

Súdna moc je úplne oddelená od zákonodarnej a výkonnej moci. Vzhľadom na malú veľkosť republiky sa však veľakrát musia súdy spoliehať na talianskych sudcov, najmä pri väčších súdoch.

Po zastávke v paláci pokračujeme ulicou smerom nahor, na Piazza le Domus Plebis. Tu sa nachádza Basilica del Santo. Tá je zasvätená svätcovi Marinovi, ktorý údajne založil štát. Práce na súčasnej bazilike sa začali na začiatku 19. storočia a v tomto období sa stretli s relatívnou kritikou. Je tak preto, lebo bazilika mala byť postavená na mieste pôvodného kostola, ktorého vek sa datoval až do 6. storočia p.n.l. a mal byť kvôli stavbe zrútený. Návrhu a výstavby v neoklasicistickom štýle sa podujal architekt Antonio Serra.

Stavba trvala 12 rokov a katedrála bola vysvätená v roku 1855. V roku 1926 ju pápež Pius XI. pozdvihol na úroveň baziliky minor. Interiér baziliky je lemovaný stĺpmi v korintskom štýle. V strede baziliky sa nachádza oltár, kde stojí socha sv. Marina a pod ňou v oltári sú uložené jeho pozostatky. S budovou baziliky je zároveň prepojená budova kostola sv. Petra. Aj tu nájdeme oltár, za ktorým sa nachádzajú v stene dve niše. Tie sú vraj postavené na miestach, kde mal svätý Marino a svätý Leo, Marinov spoločník a priateľ, posteľ.

Pomaly ale isto sa dostávame na vrchol hory Titano, na ktorej sa rozkladá stará časť mesta San Maríno. Symbolom mesta sú tri pevnosti alebo tri veže, ktoré sú zobrazené na väčšine mincí, pohľadníc a známok. Symbolom sa stali preto, lebo pomáhali pri ochrane mesta a pri udržaní jeho slobody, ktorou sa republika tak rada prezentuje.

Počas celej dlhej existencie San Marína neboli veže nikdy zničené. Za dlhé storočia sa viackrát poškodili, niekedy dokonca veľmi, no vždy ich rekonštrukčné práce zachránili. Tie najväčšie prebehli v 20. storočí, kedy sa renovovali do takej formy, v akej ich môžeme vidieť dnes. Veže sú prepojené miernym turistickým chodníkom, ktorý je lemovaný obchodíkmi a malými reštauráciami. Prvá na ceste je Prvá veža, nazývaná aj Guaita.

Guaita bola postavená pravdepodobne v 10. storočí, no odhadnúť presné obdobie je ťažké. Bola rekonštruovaná v rokoch 1416, 1479, 1482, 1549 a 1615. Veža je obkolesená dvojvrstvou ochrannej steny, do ktorej sa dalo dostať len padacím mostom, ktorý však dnes už neexistuje.

Po vchode do areálu veže uvidíme na malom nádvorí delá, ktoré sem boli darované kráľmi Vittoriom Emanuelom II. a jeho nástupcom, Vittoriom Emanuelom III. Tieto delá sa využívajú dodnes na pálenie sálv počas sanmarínskych sviatkov. Až do 60. rokov 20. storočia sa suterén veže využíval ako väzenie, no dnes sa prerobil na malé múzeum. Do veže sa dá dnes vojsť a vyliezť po strmom schodisku až na jej vrchol, odkiaľ sú výhľady na celú krajinu a Jadranské more.

Po chodníku sa vyberieme k druhej veži, nazývanej aj Cesta. Tú niekedy nájdeme aj pod názvom Fratta. Bola postavená v prvej polovici 13. storočia. Až posledná renovácia priniesla veži vzhľad, aký má dnes. Je postavená na geograficky najvyššom bode celého vrchu Titano. Vo veži dnes nájdeme zaujímavé múzeum starých zbraní.

V ňom dnes je približne 530 rôznych zbraní, od mečov, palcátov, sekier, kópií, až po modernejšie, strelné zbrane. Múzeum prešlo veľkou reorganizáciou v roku 1987 a dnes ponúka prehliadku exponátov spojenú s prehliadkou veže, keďže jednotlivé zbrane sú strategicky rozmiestnené po celom interiéri druhej veže.

K tretej veži, Montale, vedie najdlhšia cesta a táto veža je zároveň jedinou, do ktorej interiéru sa nedá dostať. Obdivovať sa dá len jej exteriér, čo veľa turistov odradí, no zároveň je to miestom, kde sa dajú spraviť najlepšie fotky a sú tu veľmi pekné výhľady, keďže je tu minimum ostatných ľudí. Nikto presne nevie povedať, kedy bola tretia veža postavená. Prvýkrát bola vo väčšom rekonštruovaná v roku 1743. Mala čisto ochrannú funkciu.

Ak ste už presýtení kultúry a histórie, môžete zájsť objavovať prírodu, ktorá vôbec nezaostáva za pamiatkami. Zažite vzrušenie z túr v nádherných parkoch, ktoré organizuje organizácia San Marino Explore. Prírodný park Montecchio je ideálny na piknik s rodinou na čerstvom vzduchu. Milovníci zábavy nemôžu vynechať San Marino Adventures, najväčší dobrodružný park v Taliansku.

Ak máte skôr radi dychberúce výhľady, Aeroclub San Marino organizuje vyhliadkové a fotogenické lety. Avšak ak uprednostňujete slobodu na zemi, trasy na horské bicykle alebo jazda na koni je pre vás ako stvorená. Cyklistické trasy sú vhodné pre horské, ako aj pre cestné bicykle.

So San Marínom sa spája aj známy okruh F1 a preteky známe ako Grand Prix San Marína. Okruh síce nie je v San Maríne, i tak je po ňom pomenovaný. Autodromo Internazionale Enzo e Dino Ferrari je závodná dráha v blízkosti talianskeho mesta Imola, 40 kilometrov východne od Bologne v blízkosti pohoria Apenín. Preteky sa prvýkrát konali v roku 1981 a posledné boli v roku 2006.

Oblasť Imola je domovom niekoľkých výrobcov závodných automobilov, vrátane Ferrari, Lamborghini a Maserati. Po druhej svetovej vojne mesto začalo projekt na zlepšenie miestnej ekonomiky. Štyria miestni fanúšikovia automobilových pretekov navrhli vybudovať novú cestu, ktorá by spájala existujúce verejné cesty. Používali ju miestni výrobcovia automobilov na testovanie svojich nových dizajnov automobilov. Stavba sa začala v marci 1950, prvá skúšobná jazda sa uskutočnila o dva roky neskôr, keď Enzo Ferrari poslal auto na trať. A v apríli 1953 sa v Imole konali prvé motocyklové preteky, v júni 1954 sa konal prvý automobilový závod. V apríli 1963 sa v Imole uskutočnil prvý závod s automobilmi Formuly 1. Išlo o podujatie, ktoré sa netýka majstrovstiev a vyhral Jim Clark pre Lotus. V roku 1979 sa v Imole konalo ďalšie podujatie mimo majstrovstiev. Tento závod vyhral Niki Lauda pre Brabham-Alfa Romeo.

Až v roku 1980 sa talianska veľká cena presťahovala z vysokorýchlostného okruhu Monza do Imoly. Bolo to kvôli nehode v roku 1978, ktorú neprežil populárny švédsky vodič Ronnie Petersona. Týmto presunom sa oficiálne Imola pridala do kalendára Formuly 1. Preteky v roku 1980 vyhral Nelson Piquet pre Brabham-Ford, bol to taký úspech, že nový závod San Grand Prix bol založený v roku 1981 špeciálne pre Imolu. Preteky sa konali cez 60 kôl okruhu 5 km na celkovú vzdialenosť pretekov 300 kilometrov. Taktiež v roku 1981 sa talianska veľká cena vrátila do Monzy a Imola hostila novú veľkú cenu Grand Marino, pomenovanú po neďalekej republike San Marino.

Na okruhu sa preslávili mnohé slávne mená, ktoré tu zvíťazili v rámci závodov Formule. Napríklad, britský pretekár Damon Hill, ktorý vyhral 2-krát, alebo Alain Prost a Brazílčan Ayrton Senna sa stali víťazmi 3x. Ale najslávnejším pretekárom zostáva Michael Schumacher, ktorý sa stal aj posledným víťazom Grand Prix na tomto okruhu. Žiaľ, Michael mal nehodu na lyžiach vo francúzskych Alpách na konci roka 2013, kde sa vážne zranil a bol uvedený do umelého spánku. Schumacher sa stal celkovo vo svojej kariére 7-krát víťazom, a to v roku 1994 na stroji Ford Benetton B194 a ďalej na strojoch Ferrari v rokoch 1999, 2000, 2002, 2003, 2004 a 2006.

Grand Prix San Marína bola jedna z mála hlavných medzinárodných okruhov, kde sa jazdilo v protismere hodinových ručičiek. Okruh je pomenovaný podľa Ferrariho, zosnulého zakladateľa Enza Ferrariho a jeho syna Alfreda (Dina) Ferrariho, ktorý zomrel v roku 1956 vo veku 24 rokov. Okruh má licenciu Medzinárodnej automobilovej federácie FIA Grade One.

Svojou historickou výnimočnosťou a krásnymi pamiatkami či atmosférickými námestiami láka mnohých turistov. Možno vám tu deň nebude stačiť, no pokiaľ sa sem vydáte hoc aj na 24 hodín, neoľutujete.