Volubilis - rímske pozostatky v Afrike

Významné centrum obchodu medzi Rímom a Berbermi. Presne také malo postavenie v minulosti mesto Volubilis. My ho navštevujeme spolu s našou BUBO skupinou po tom, čo opustíme kráľovské mesto Fez, kde sme strávili dva dni, túlali sa medinou (starým mestom), pozorovali, ako sa farbia kože a ako sa z takýchto zafarbených koží vyrábajú napríklad koberce, ale aj iné marocké skvosty.

Vyrážame skoro ráno, aby sme prišli do Volubilisu ešte doobeda a vyhli sa tak najsilnejšiemu slnku. Po ceste si užívame krásne výhľady, keďže sever Maroka je úplne iný, farebný. Za každou zákrutou sa ukazujú nové poľnohospodárske role a lesy. Neuveriteľné, je to stále tá istá krajina? To isté Maroko ako pred dvomi dňami? To sa budete pri ceste po nádhernom severozápade Afriky pýtať často.

Približne po hodine cesty prichádzame kľukatou cestičkou k parkovisku. Nie je veľké, no na jeho okraji sú pripravení miestni sprievodcovia, aby nám toto mesto minulosti ukázali. Nebude to ľahké, treba totiž zapojiť našu predstavivosť pri tom množstve nádherných kamenných zrúcanín, ktoré nadchnú nielen milovníkov histórie.

Skúste hádať - čo majú spoločné Turecko, Francúzsko, Taliansko, Líbya a Maroko? Na prvý pohľad asi iba to, že všetky krajiny sa nachádzajú v blízkosti Stredozemného mora. Pravdou však je, že na území všetkých týchto vymenovaných dnešných krajín (a mnohých ďalších) sa zhruba pred 2 000 rokmi rozprestierala Rímska ríša. Napriek tomu, že sú tieto územia od seba vzdialené aj 4 000 km, spája ich rovnaká architektúra akvaduktov, stĺpov, divadiel či víťazných oblúkov.

Volubilis alebo Walili, ktoré sme prišli spoznávať, sú vykopávky rímskych pozostatkov veľkolepého mesta, ktoré vybudovali počas 2. - 3. storočia. Áno, až takto ďaleko sa dostal rímsky vplyv a Volubilis bol geograficky jedným z najzápadnejších osídlení v rámci Rímskej ríše. Ďalej je už iba Atlantický oceán.

Hlbšie do vnútrozemia Afriky v tom čase už neprenikli, a ani by nemohli. Rimania by totiž museli v neľahkých podmienkach pokoriť hory Stredného Atlasu. A to by potom plynulo prešli do rúk Berberov, ktorí sa v týchto nehostinných podmienkach pohybovali ako doma.

Volubilis mal strategickú polohu vďaka obchodným trasám, ktoré spájali severnú Afriku a Rímsku ríšu s ďalšími časťami Stredomoria. Vďaka tomu bol prosperujúcim centrom. Krajina zase oplývala bohatstvom prírodných zdrojov i hektármi úrodnej pôdy, vďaka ktorej sa obyvatelia živili produkciou obilia, olivového oleja. Vyrábali remeselné výrobky, ako napríklad rôzne mozaiky a, samozrejme, obchodovali s okolitými regiónmi.

Volubilis bol súčasťou rozsiahlej obchodnej siete, ktorá zahŕňala obchod nielen s výrobkami, komoditami, korením, zvieratami, ale aj ľuďmi. Dokonca existujú záznamy, že, v okolí Volubilisu žili slony, ktoré sa v tej dobe pohybovali aj v severnej Afrike. 

Oblasť mesta Volubilis je ale ešte o niečo staršia. Presnejšie sa predpokladá, že mesto ako také sa pomaly rozrástlo pod vplyvom Kartágincov už od 3. storočia p.n.l. na území vtedajšej Mauretánie (tak sa nazývala táto oblasť severnej Afriky v stredoveku). Ležalo tu kráľovstvo Numídia.

V púnskych vojnách sa postavilo na stranu Kartága - teda proti Rímu, čo sa ukázalo ako nie veľmi dobrý nápad. Ako je známe, Rimania nad Kartágom vyhrali a postupovali smelo smerom na západ, do úrodných oblasti dnešného severného Maroka. Mesto Volubilis sa tak stalo dôležitým hlavne pre svoju strategickú polohu. 

Svoje najvýznamnejšie obdobie zažíval Volubilis v rokoch 42 až 285 nášho letopočtu, kedy bol hlavným mestom rímskej provincie Mauretania Tingitana. V dobe, keď bola Rímska ríša na vrchole, tu žilo asi až 20 000 ľudí, čo bolo na vtedajšie pomery vysoké číslo.

Jeho veľkosť sa odhaduje na viac ako 40 hektárov. Dnes, samozrejme, nie je možné vidieť toto mesto v celej svojej kráse ako za najúspešnejších čias. Vidíme iba časť mesta, ktorá je odkrytá archeológmi. Aktuálne je to zhruba polovica z celkovej veľkosti Volubilisu.

S našou malou BUBO skupinou hneď po príchode kráčame olivovou alejou (jediná časť našej prechádzky, ktorú trávime v chládku). Všetky pozostatky mesta sa nachádzajú prakticky na lúke, kde sa človek nemá kam schovať. Pokiaľ sa sem vyberiete, nezabudnite si sebou vziať šatku alebo klobúk a, samozrejme, aspoň jednu veľkú fľašu vody na osobu. 

Žili tu rôzne sociálne vrstvy ľudí - od bohatých obchodníkov cez úradníkov a remeselníkov až po otrokov. Steny domov, chrámov a budov boli postavené prevažne z kameňa. Na výstavbu klenutých stropov použili zmes z hliny a piesku v tvare tehál, ktorá bola podporená drevenými stĺpmi. Dekoratívne prvky ako stĺpy a sochy vyrábali z vápenca, ale na dekoráciu verejných budov, chrámov a aristokratických domov používali kvalitný mramor, ktorý zdobil hlavne podlahy týchto budov.

Po vstupe sa zoznamujeme s naším lokálnym sprievodcom Ahmedom. V BUBO máme sieť kvalitných miestnych guidov po celom svete dlhé desaťročia, a tak sa vždy dozvieme viac z prvej ruky. Ahmed nás vedie cestičkou k zelenej aleji olivovníkov. Túto cestičku si všetci užívame v príjemnom chládku pod korunami stromov. Už vidíme, že naše ďalšie kroky budú pokračovať smerom, pri ktorom sa nevyhneme priamemu slnku.

Pred nami sa začnú vztyčovať prvé pozostatky kamenných stavieb. Zrazu sme sa všetci zastavili, pretože sme si uvedomili, aké množstvo ruín sa tu zachovalo. Ahmed nás vedie k prvej zastávke a hovorí, aby sme sa pozreli cez dvere budovy - keď tak rozmýšľam, je to asi jediná stojaca (ako keby) budova s pomyselnými vstupnými dverami.

Vnútri sa nachádza olivový lis z kameňa a drevenou pákou. Samozrejme, že to bolo zrekonštruované, ale prakticky všetky domy v tejto obytnej zóne Volubilisu vlastnili olivový lis alebo ručný mlyn. To je jedna z čŕt Volubilisu a dôkaz, že mestu sa darilo.

Obyvatelia Volubilisu sa úspešne vymanili z povinnosti platenia daní Rimanom. Vďaka tomu si obyvatelia dopriali všetok luxus, ktorý sa im ponúkal - kúpele, športy, dramatické vystúpenia, ale aj obyčajné vysedávanie vo vnútornom átriu, napríklad po výdatnom obede.

To, čo z obytných domov ostalo, je dôkazom, že tieto vnútorné átriá boli skrášlené malými fontánami. V ich okolí sa bohatí ľudia nechávali obsluhovať svojimi služobníkmi.

Prechádzame sa budovami a predstavujeme si, aké to kedysi mohlo byť. Že už v minulosti si vedeli dopriať luxus a hýčkanie. Ľudia sa o seba vzájomne starali. Viete, čo je najlepšie pri takýchto zrúcaninách? Každý z nás v rámci BUBO skupinky venoval svoju pozornosť niečomu inému a krásne sme si vyskladali rôzne príbehy, na ktoré nás niekedy naviedol sprievodca Ahmed. Alebo sme si sami začali klásť otázky. Mali sme priestor na vymýšľanie.

V srdci mesta máme možnosť prechádzať pomedzi stĺpy fóra, kde sa konali verejné udalosti a obchodné aktivity. Okrem toho bolo dôležitým miestom na stretávanie sa a kultúrne vyžitie i divadlo. Konali sa tu aj počas staroveku mnohé hudobné a dramatické predstavenia. Nachádza sa na vyvýšenom mieste, aby poskytovalo dobré výhľady divákom.

V meste nájdete mnohé baziliky, ktoré slúžili na administratívne účely, ale aj rímske kúpele, ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou každej rímskej provincie. Tí bohatší si vedeli zabezpečiť rôzne typy kúpeľov a sáun vo svojej domácnosti. Naopak, tí, ktorí si to dovoliť nemohli, si chodili oddýchnuť do verejných kúpeľov. 

Tieto kúpele sa skladajú z viacerých miestností a každá má inú teplotu. To preto, aby si jednak telo privyklo, a neskôr aby sa lepšie regenerovalo po procedúrach, ktoré tu na človeka čakali. Voda sa do mesta dostávala pomocou akvaduktov, ktoré ju tam priviedli aj z niekoľko kilometrov dlhej vzdialenosti.

Sever a juh mesta spája hlavná ulica Decumanus Maximus, na začiatku ktorej stojí najúchvatnejšia stavba Volubilisu. Ide o Caracallov oblúk z roku 217. Slúžil ako slávobrána pri príjazde cisára Caracallu (syn cisára Septima Severa). Oblúk opravovali v roku 1933, keďže vplyvom času sa jeho časť zrútila.

Ako sa prechádzame ďalej, vidíme ešte neodkryté časti kamenných budov pod zemou. Zrejme polovica mesta je ešte stále ukrytá pred našimi očami, pomaly sa pracuje na odkrytí tohto bohatstva. Všetky vykopávky sú vystavené v archeologickom múzeu v Rabate, do budúcna sa plánuje otvoriť múzeum vo Volubilise.

Spôsob, akým tu v minulosti ľudia žili, nás fascinuje. Uvedomujeme si, akí boli nesmierne inteligentní a na koľko dôležitých vecí a maličkostí mysleli už v tých časoch. Akým spôsobom trávili čas a napĺňali svoje životy. Všetkými týmito stavbami Rimania dokázali, akou rozvinutou civilizáciou boli.

Pri prehliadke pamiatok máme možnosť vidieť množstvo zachovaných mozaík, ktoré nielen zdobili, ale doteraz po skoro 2 000 rokoch ešte stále zdobia podlahy verejných budov a domov vo Volubilise. Tieto mozaiky znázorňujú rôzne motívy, ako sú napríklad mytologické postavy, more, kvety, ale aj ľudia - napríklad aj vyobrazenie ich bežného života.

Práve mozaiky nám napovedia veľa o tom, akí boli obyvatelia daného domu a ako sa im žilo. Pekným príkladom môže byť dom Kavaliera, ktorý pomenovali podľa bronzovej sochy jazdca nájdenej v roku 1918. Predpokladaná veľkosť domu je až 1 700 metrov štvorcových a jeho obyvatelia sa zaoberali aj výrobou a predajom olivového oleja.

Ďalšie domy sú pomenované podľa mozaiky, ktorá je v tom danom dome znázornená. Čo si napríklad predstavíte pod názvom Dom Akrobata? Je v ňom mozaika, podľa ktorej atlét vyhral preteky v jazde na koni, ale počas cválania musel zoskakovať a opätovne vysadať na koňa.

Tú najkrajšiu a najzachovalejšiu mozaiku však ukrýva Venušin dom. V jeho spálni sa nachádza mozaika mytologickej scény o bohyni lovu - Diane, ktorá znázorňuje príbeh, ako sa Diana kúpala nahá so svojimi nymfami v lese. Na toto miesto počas lovu zablúdil vnuk tébskeho kráľa - Akteón a videl bohyňu nahú. Tá ho za trest premenila na jeleňa.

V treťom storočí po Kristovi sa začali rozširovať útoky Berberov, kvôli ktorým okolo mesta vystavali ochranné hradby. No aj napriek tomu sa mestu prestalo dariť a ľudia začali Volubilis opúšťať a sťahovali sa do mesta Tingis (dnešný Tanger).

Rimania opustili Volubilis zhruba okolo roku 280 a už sa im nikdy podarilo dostať mesto pod svoju nadvládu. Môže to byť práve preto, že mesto bolo už príliš vzdialené od Ríma samotného. Po tom, čo Rimania mesto opustili, sa do mesta prisťahovali nielen Berberi, ale aj Gréci, Židia a Sýrčania. Títo ľudia sa dorozumievali latinčinou a boli prevažne kresťanského vierovyznania. Na prelome 7. a 8. storočia sa na tomto území rozšíril islam.

Volubilis už nikdy nebol tým, čo predtým. Mesto bolo obývané ešte viac ako 700 rokov,  až do 11. storočia. Po tomto období ho už neobývalo veľa ľudí, práve naopak.

Z Volubilisu sa naskytá pekný výhľad na takzvané mesto bielych domov - Moulay Idriss, ktoré leží na kopci hneď oproti a je vzdialené iba štyri kilometre. Moulay Idriss el Akhbar bol pravnukom proroka Mohameda. Proroka, ktorý začal šíriť islam.

Idriss ako dedič kalifátu v Damašku (Sýria) utiekol do Maroka okolo roku 787, teda po občianskej vojne, ktorá rozdelila moslimský svet na sunnitskú a šíitskú časť. V Maroku bol prijatý ako imám, teda ako duchovný a politický vodca, pričom v priebehu piatich rokov tu založil prvý islamský štát. Aj preto sa toto miesto považuje za posvätné miesto moslimov. Mesto je významné tým, že sa tu nachádza hrob Moulaya Idrissa. Ide o dôležité marocké posvätné mesto, kde je pochovaný Idris I.

V islamskom svete je toto mesto ako keby druhou Mekkou. Každoročne sem pricestuje viac ako tisíc moslimských pútnikov. Z dôvodu, aby si uctili pamiatku tohto svätca. Ešte do roku 1917 mali nemoslimovia prístup do mesta zakázaný. Avšak časy sa, našťastie, zmenili a teraz môžu turisti dokonca aj prespať v hoteloch v meste, aj keď z toho domáci nie sú úplne nadšení.

Pohromou pre mesto sa stal moment, keď Maroku začal vládnuť Moulay Ismail, ktorý bol hlavou Maroka 55 rokov (od roku 1672). Počas svojej vlády vystával veľké množstvo palácov, mostov a prístavov. Najviac sa však venoval výstavbe mesta Meknes. Nielenže mal na starosti staviteľské projekty v meste, ale aj sám pracoval na stavbách po boku svojich otrokov a robotníkov.

Peniaze na výstavbu čerpal väčšmi z vojenských výprav, ale práve mesto Volubilis, ktoré sa nachádza iba 45 kilometrov od Meknesu, mu poslúžilo na vysnený účel - ako príjem materiálu na výstavbu. Presne odtiaľto si odniesol vzácny mramor, ktorý potom použil pri výstavbe mesta Meknes. Práve toto masívne odobratie stavebného materiálu zapríčinilo, že mesto sa zmenilo na ruinu.

Prečítajte si viac informácií o prevratoch a osobnosti Moulaya Ismaila.

Aktuálne je mesto Volubilis zapísané na prestížnom zozname UNESCO. Je v ňom asi 30 dobre uchovaných mozaík, fórum, víťazný oblúk, bazilika a obytné domy, rímske stĺpy, ktoré stoja dodnes aj vďaka opravám archeológov, ktorí stále šetrne pracujú na vykopávkach a opravách pamiatok prinášajúcich nové poznatky. 

Pokiaľ ste vášnivým historikom, návšteva mesta vám určite zaberie dosť času. My s našou skupinou tu obyčajne strávime zhruba hodinu. To nám stačí na precítenie tejto nádhernej pamiatky naplno. Zastávku tu po ceste Marokom určite odporúčame.

Samotná prehliadka nie je náročná, no treba sa pripraviť na to, že terén je nespevnený, takže je dobré mať pevnú obuv a v letných mesiacoch treba myslieť na to, že teploty sú vysoké. Po ruke treba mať určite pokrývku hlavy, šatku a dostatok vody. Určite odporúčam využiť služby miestneho sprievodcu, na ktorého natrafíte hneď pri vstupe.

Poskytne vám výborný výklad a vaša prehliadka určite naberie lepší rozmer a vtiahne vás do histórie. Potom sa nebudete len tak ponevierať po tomto už aj tak dosť veľkom priestranstve bez toho, aby ste vedeli, o čo ide. V BUBO vieme, že zveriť sa do rúk profesionálov je vždy to najlepšie možné riešenie.

Samostatným zážitkom je dať lokálnemu sprievodcovi aj fotoaparát do ruky. Tým, že fotografovanie už má zmáknuté, vymyslí pre vás také pózy, ktoré by vám nikdy nenapadli. 

Najlepší čas, kedy navštíviť túto rímsku pamiatku, je určite na začiatku jari, kedy sú rána príjemne chladné a slnko počas dňa nie je až také silné. Príroda navôkol žiari farbami a celkovo si celý okruh mestom užijete v prítomnosti nie veľkého počtu turistov.

Naplnení poznatkami z dávnej histórie pokračujeme v našom zájazde. Opúšťame parkovisko, zastavujeme sa, aby sme si odfotografovali mesto bielych domov - Moulay Idriss a ani sa nenazdáme o 45 minút sa pred nami rozlieha mesto Meknes. Nájdeme si miesto, kde sa zastavíme, tak, aby sme mali výhľad na celé mesto. Prečo? Ako som písala vyššie, práve Meknes postavili z materiálu z Volubilisu. A aj toto kráľovské mesto je dnes pamiatkou UNESCO.

Išlo o hlavné mestom dynastie Alaouitov zo 17. storočia. Historická časť je ohradená múrmi, ktoré majú dĺžku až 25 km a do centra sa dostaneme iba cez vstupné brány, ako napríklad Bab el Mansour. V UNESCO zozname tohto historického centra je zapísaných viac ako 80 pamiatok (mešity, medresy, hammamy či staré väzenie Kara).

Všetko nám do seba nádherne zapadá. Možnosť vidieť a precítiť to na vlastnej koži je nezastupiteľná a potvrdí nám, aké je Maroko pestré a zaujímavé. Každému návštevníkovi dopraje to, po čom túži. Či už je to nádherná púšť, zasnežené hory, farebné a večne živé trhy, unikátna berberská kultúra, ale aj história a rímske pamiatky. Tak čo, lovci zážitkov, vidíme sa v Maroku?