Prečo cestovať do Surinamu?

Krajina, o ktorej nevie nikto kde leží. Vy viete? Opýtajte sa známych. To, že je Surinam položený na pevnine Južnej Ameriky uhádne promile z nich. Pritom ten názov poznajú. Najmenšia krajina kontinentu a mentalita národa. Indiáni, Holanďania, Indovia, Černosi, Jávania. Surinam má 9 či 10 národností, ale týchto 5 sú tými hlavnými. Surinam je zahalený tajomstvom. Najmenšia krajina Južnej Ameriky, krajina, kde sa rozpráva flámsky. Medzi tou brazílskou portugalčinou a španielčinou zvyšku kontinentu je to značne exotické. Aj keď oni skôr rozprávajú taki taki, teda oficiálne Sranan Tongo, čo je vskutku zvláštny kreolský zvyk. Prísť do Surinamu mi pripadalo ako keď v Afrike priletíte do bývalých portugalských kolónií, do Guinea Bisau či na Svätý Tomáš, ktoré sú kultúrnou úrovňou vyššie. Surinamčania sú čistí, kultivovaní, elegantnejší. No zároveň sú neuveriteľne zaspatí a doslova neschopní. 

OK, vzťahovať na celý národ určité charakteristiky je tendenčné. No zdá sa, že malá konkurencia vytvorila ľudí, ktorí sú značne pomalí. O to viac sú presvedčení o svojej pravde. V servise sú možno ešte horší než Slováci. Snažia sa, veď aj my sme snaživý a pracovitý národ. No akosi detaily zaostávajú… Vysvetlím. Všade na svete máte služby nastavené tak, že sa snažíte a za to dostanete tringelt. Takže čašník sa usmieva, doslova okolo vás tancuje. To isté sprievodcovia či šoféri minivanu. Tu nie. Každý druhý deň meníme šoféra a sprievodcu – nedokážeme si k nim vytvoriť žiaden vzťah. Oni ako keby to ani nechceli. Hmm. Lokálna cestovka si odo mňa pýta údaje ako hmotnosť všetkých klientov, vyžaduje, aby sme mali všetky jedlá vopred zabezpečené, lebo inak sa nemáme šancu najesť a pod., program menia do posledného dňa. Zmenia jednu vec a vôbec im nedôjde, že treba zmeniť na to nadväzujúce aktivity. No poviem vám slušný horor. Keď trvám na to, že chcem navštíviť vnútrozemie, tak zistím, že na to cestovka potrebuje špeciálne znalosti – ďalších špeciálnych sprievodcov. Žijú v Suriname po generácie a ešte nikdy neboli ďalej ako 60km od pobrežia. No aj na prehliadku Paramariba, kde náš sprievodca odjakživa žije, potrebuje špeciálnych sprievodcov. Sám si netrúfa. V určitých úsekoch sa tvária, že všetko musí holandsky sedieť. No zároveň tu žije príliš veľa Indov, aby sa zasa nehovorila úplná pravda, respektíve, aby sa fantázia pustila na plné obrátky. Potom už naozaj nikto nevie čo pravda je. Vzniká chaos, nedôvera, veci prestávajú fungovať v domino efekte. No to je aj výhoda – ak s tým rátate - je tu minimum turistov a Surinam je váš a stojí rozhodne za to!

Do Surinamu prichádzame jednou z najkrajších hraničných prechodov. Na uzučkých motorových loďkách. Šoférujú ich hrdí Moroni, černosi, ktorých sem priviezli ako otrokov, ale oni utiekli do pralesa, kam sa nikto neodvážil. Zachovali si svoje zvyky z Afriky a hrdosť. Sú to čierne deti vody a na motorových člnoch sa pohybujú s neuveriteľnou istotou. Na strane Francúzskej Guyany nasadneme a po 15 minútach pristávame na druhej strane v Suriname. Predtým necháme lodičku zastaviť v centre Saint Laurante du Moroni a navštívime bývalé väznice a veľmi scénický černošský trh. Na vstup do Surinamu potrebujete víza, špeciálnu surinamskú kartičku, ktorá vám plápolá v pase a nesmiete ju stratiť. Kika pre ne letela do Amsterdamu. Tu meníme naše dve autá za veľký autobus. Hmm, je to tá klasická Toyota, ktorú domáci volajú 30 miestny veľký autobus, no v skutočnosti je to ideálne tak pre max 15 belochov. Nás je 10 a aj to musíme lepšie uložiť batožinu, aby sa nám išlo pohodlne. No hold sme zhýčkaní. Ideme taktiež prekvapujúco dobrou asfaltkou, na ľavej strane je džungľa, vpravo Atlantický oceán a divné názvy dediniek. Na hranici sme vymenili eura či doláre za SND (surinamský dolár) v kurze 1 euro = 7.8 SND. Pred desiatimi rokmi bol za 1 USD 3,5 SND, no ja si pamätám aj obdobie kedy bolo za dolár vyše 10 SND. Peniaze môžete vymeniť aj v jednom z množstva kasín v Paramaribo. Kvalita rumu sa náramne zlepšila. Francúzska Guyana produkuje väčšinou ten biely a radšej kvalitnejší rum dovážajú z Martiniku. Tu je to vlastná produkcia a náš hotel v Paramaribo je hneď vedľa fabriky na rum. Do mesta vchádzame vysokánskym exotickým pontónovým mostom – také čosi ste nikde inde nemohli vidieť. Rieka Surinam je v tejto časti úzka, no aj tak je to obrovská masa vody. Keď potrebujú, aby prešli veľké lode, most posunú.  

Vystúpime v centre mesta, je 13.00 a strašidelné teplo. Náš partner nás pozýva na Parbo, národné surinamské pivo vo veľkých fľašiach – konečne – a ľahký obed. Máme natrieskaný program. Najprv so sprievodcom s modrými fúzikmi (v Reykjavíku som videl oranžové, ale modré to je po prvý raz), ktorý je ukrutným sympaťákom, prejdeme mesto. Celé drevené Paramaribo je pod patronátom UNESCO a je fakt pekné. Biely prezidentský palác, katedrála, ktorá je najväčšou drevenou stavbou sveta. Vedľa je parkovisko a z jednej strany je mešita a z druhej synagóga. Takto blízko to nie je nikde na svete. Mešitu sponzoroval Muhamad Alí (boxerista). Večer je centrum Paramariba nádherne osvetlené. Žije to tu, cítim civilizáciu a eleganciu, pritom temperament, aký dokáže vdýchnuť iba Afrika a v tomto prípade moróni a kreoli. 

Prejdeme mesto, nadýchame sa atmosféry a vyrážame na veľkú atrakciu – za riečnymi delfínmi. Keď splavujem rieky sveta, napríklad Brahmaputru, Amazonku či posledne Mekong, tak vždy počúvam, že tu žijú riečne delfíny. No a nikdy som ich nevidel. Tu v Suriname ideme po rieke Surinam až k sútoku s riekou Commewijne River. Túto sme prekrižovali značne exotickým mostom na ceste z Francúzskej Guyany a ona oddeľuje jednotlivé departmenty Surinamu. Rieka Surinam je tu širokánska, neuveriteľne široká asi 20x ako Dunaj v Bratislave, 7 x ako Ganga vo Váránasí, jednoducho obrovitánska. Práve skončilo obdobie dažďov a rieka je plná vody. Slnko zapadá a naša motorová lodička skacká na vlnách rieky s brakickou vodou. Pri sútoku vidíme dve rozdielne farby vody. A vtedy vyskočia nad hladinu delfíny. Sú to druhé najmenšie delfíny sveta s ružovým bruškom a vraj ich tu žije viac než sto. My vidíme asi 7. A potom delfíny zmiznú a my ideme smerom k Atlantiku. No následne sa vraciame a zrazu sú okolo nás rodinky delfínov. Tmavé, ale aj úplne svetlé. Vidíme ich asi 15, či 20 kusov a to opakovane. Je to vskutku úžasný zážitok. 

Potom vyrážame pozrieť Jávsku komunitu. Indonézia bola holandskou kolóniou a preto do Surinamu priviezli z Batávie na prácu mnoho Indonézanov. Teraz je ich kuchyňa preslávená- satay, nasi goreng sú úplne bežnými jedlami a mnoho reštaurácii sa volá warung – čo znamená reštaurácia v Bahasa Indonesia. Jávania si uchovávajú svoje exotické zvyky, ktoré sa v samotnej Indonézii prestali už používať a práve tie si ideme pozrieť. Syn dôležitého člena dediny oslavuje dnes 1 rok a to sa musí osláviť. Zaplatili sme strašne veľa peňazí za to, aby sme mohli byť pri tom. Na jednej strane cesty sa koná “moderná” oslava narodenín s happy birthday to you. No na druhej strane sa v batikových šatách oblečení mladíci chystajú na predstavenie zabávať dedinu. Dedinka je vyše hodiny z Paramaribo a sme tu jediní bieli ľudia. Mladíkom dajú očuchať akési výpary, a zároveň začnú hrať na gamelan. Musím povedať, že to bola doteraz najlepšia hra na gamelan akú som zažil a ja som bol nútený to počúvať desiatky hodín. BUBO je vyše 25 rokov najväčším predajcom Indonézie a keď nám ambasáda odovzdávala diplomy, tak vždy vyhrávali. Keď prišli preslávení umelci z Indonézie, musel som prísť. Na gamelan hrá aj mnoho Slovákov, ktorí sa do Indonézie zamilovali. Hrajú úžasne. No dnešný gamelan bol inou ligou, vesmírnou, zrejme africký vplyv a rytmus urobili ten rozdiel a bolo to úžasné. Tma je všade a na dedinskom dvore sa pred hudobníkmi z gamelanmi vytvorilo pódium. Na to vbehnú mladíci, ktorí sa sklonia k nádobkám, z ktorých ide hustý dym a začnú ten dym vdychovať. Nafetovaní mladíci sa následne hrajú na opice, predvádzajú rôzne kúsky. Aby si neublížili, strážia ich starí chlapi – staršinovia, ktorí požívajú evidentne značnú úctu. Okolo pódia je spústa dedinčanov, všetci sa prišli na vystúpenie pozrieť. Tí z daného domu sedia v kreslách, vedľa mňa postáva asi 6 pubertiačiek a oproti pol dediny stojí a sleduje čo sa deje. Keď chlapci naskočia na malý bicykel a vrazia do druhých, všetci sa strašne smejú. Ide o ohromnú zábavu. Teda pre miestnych. Pripadá mi to ako vystúpenie mladíkov na zabavenie dediny a zároveň sa takto pozná temperament mladíkov, mladé dievčatá si vedia vybrať svojho milého a utuží sa vzťah aj medzi vystupujúcimi, ktorí boli rovnakého veku. Mne sa páči, že sme tu sami, že toto “vystúpenie” nie je turistické a málokto ho teda zažil. Neuveriteľné.