Kto boli skutoční Piráti z Karibiku? Blackbeard, Morgan, Roberts a l’Olonnais

Pirátstvo nevzniklo v Karibiku. Existovalo už dávno predtým, odkedy ľudia začali obchodovať po mori. Karibik sa však v ranom novoveku stal mimoriadne výnosným priestorom pre lúpež na mori. Cez tamojšie vody prechádzali obchodné a pokladové lode, ktoré prevážali cenný náklad, a to lákalo mužov (a zopár žien) ochotných riskovať život kvôli rýchlemu zisku.

Príbehy o pirátoch, zakopaných pokladoch a neznámych ostrovoch sa časom zmenili na legendu. Spisovatelia aj filmári ich často romantizovali a z pirátov urobili postavy, ktoré sú pútavejšie než historická realita. Filmová séria Piráti z Karibiku pozná takmer každý. Skutočný svet pirátov však vyzeral inak. Nebol to svet dobrodružstva v dnešnom zmysle slova, ale násilia, neistoty a rýchlych obratov šťastia.

Dejiny Karibiku sa často točia okolo migrácií, kolonizácie, plantážnej ekonomiky, otroctva, zápasov o moc a neskôr aj okolo turizmu. Ostrovy neboli prázdne miesta na mape. Obývali ich pôvodné skupiny, najmä Taíni, Arawakovia a Karibovia. Roku 1492 sem dorazil Krištof Kolumbus a tým sa začalo obdobie trvalého európskeho zásahu do regiónu, ktorý už mal vlastných obyvateľov aj vlastné dejiny.

Keď Kolumbus otvoril Európanom cestu do tejto časti sveta, rozbehlo sa súperenie o nové územia. Najprv medzi Španielskom a Portugalskom, neskôr sa pridali aj ďalšie mocnosti, najmä Francúzsko a Anglicko. V 16. storočí už prúdili do Nového sveta lode s námorníkmi, kolonistami, vojakmi aj obchodníkmi. Prišli sem za pôdou, obchodom, bohatstvom a mocou. S nimi však prišla aj tvrdá súťaž a násilie.

Karibik sa mnohým javil ako miesto, kde sa dá začať nový život. Pre niekoho znamenal príležitosť, pre iného korisť. Nie každý muž na mori bol pirát v tom istom zmysle slova. Niektorí pôsobili ako korzári alebo privátnici a mali poverenie od koruny napádať lode nepriateľskej mocnosti. Iní útočili úplne na vlastnú päsť. Hranica medzi týmito svetmi bývala niekedy veľmi tenká.

Keď sa v tejto oblasti začali pravidelne objavovať lode naložené striebrom, cukrom, kakaom, tabakom a ďalším cenným tovarom, mnohí námorníci si rýchlo uvedomili, akú cenu má jediný úspešný útok. Karibik sa tak stal jedným z hlavných priestorov, kde sa pirátstvo rozvinulo do mimoriadne viditeľnej a nebezpečnej podoby.

Bukanieri, korzári, privátnici a piráti sa v populárnej predstavivosti často miešajú, ale nejde o úplne totožné kategórie. Bukanieri pôsobili najmä v karibskom priestore, korzári a privátnici mohli mať formálne poverenie útočiť na nepriateľské lode, zatiaľ čo pirát konal bez legálneho krytia a v zásade proti každému, kto mu priniesol zisk.

Mnohí piráti vyšli práve z prostredia, kde už predtým slúžili na mori. Boli to bývalí korzári, námorníci, vojaci či muži, ktorých životné okolnosti stiahli na stranu zločinu. Karibik im ponúkal priestor, kde sa dalo rýchlo zarobiť, ale rovnako rýchlo aj zomrieť.

Za zlatý vek pirátstva sa najčastejšie považuje obdobie približne od polovice 17. storočia do prvých desaťročí 18. storočia. Pri atlantickom a karibskom priestore sa veľmi často uvádza najmä neskoršie jadro rokov okolo 1650 až 1730. Práve z tohto času poznáme aj najslávnejšie mená, ktoré sa s Karibikom spájajú dodnes.

Jednu významnú postavu tu vedome vynechávam. Francis Drake patrí do staršieho obdobia a zaslúži si samostatný text. Tu sa sústredím na pirátov, ktorých mená sa stali symbolom karibského pirátstva.

Ak sa povie pirát, mnohým ľuďom sa ako prvý vybaví práve Blackbeard, teda Edward Teach, prípadne Thatch. Bol to muž, ktorý nevládol žiadnej krajine, a predsa sa stal jednou z najslávnejších postáv pirátskeho sveta. Už za života vzbudzoval strach a po smrti sa zmenil na legendu. Tak ako pri mnohých slávnych pirátoch, aj pri Teachovi sa časť doložených faktov časom premiešala s neskorším mýtom.

Teach sa pravdepodobne narodil okolo roku 1680 v Bristole v Anglicku. O jeho ranom živote vieme pomerne málo, no viaceré pramene ho spájajú s prostredím anglického námorného sveta. Na prelome 17. a 18. storočia bolo Anglicko čoraz výraznejšou námornou mocnosťou a Karibik bol priestorom, kde sa dalo získať bohatstvo aj skúsenosti. Práve tam sa z neho stal zdatný námorník.

Veľký zlom priniesla vojna o španielske dedičstvo z rokov 1701 až 1714. Na jednej strane stáli Bourboni, na druhej veľká aliancia vrátane Anglicka, Holandskej republiky a habsburskej monarchie. Vojna rozšírila priestor pre korzárstvo aj pre čistejšie formy lúpeže na mori. Teach sa pravdepodobne pohyboval práve v tomto prostredí a skúsenosti z vojnového obdobia mu otvorili cestu k neskoršiemu pirátstvu.

Po skončení vojny zostalo veľa mužov bez práce. Pre tých, ktorí poznali len lode, boj a more, bolo pirátstvo blízkym pokračovaním života, na aký si zvykli. Teach sa spája s kapitánom Benjaminom Hornigoldom, pod ktorého vedením sa približne okolo roku 1716 už pohyboval ako člen posádky. Práve v tomto období začal budovať aj svoj obraz muža, ktorého sa treba báť.

Blackbeard pochopil niečo dôležité: na mori niekedy vyhráva ten, kto protivníka zastraší skôr, než zaznie prvý výstrel. Pestoval si dlhú čiernu bradu, pred bojom si do nej vplietal tlejúce zápalné knôty a na tele nosil viacero pištolí. Nešlo len o výstrednosť. Bol to premyslený spôsob, ako vyvolať hrôzu. Posádka, ktorá sa vzdala bez boja, znamenala menej strát, menšie poškodenie lode a rýchlejší zisk.

November 1717: chvíľa, keď sa z Teacha stáva Čiernofúz

K rozhodujúcemu zlomu došlo koncom roku 1717, keď Teach zajal francúzsku otrokársku loď La Concorde. Loď následne prestaval, vyzbrojil a premenoval na Queen Anne’s Revenge – po slovensky Pomsta kráľovnej Anny. Práve s touto loďou sa jeho meno natrvalo spojilo. Išlo o veľké a silné plavidlo, ktoré mu umožnilo pôsobiť oveľa sebavedomejšie než dovtedy.

Po získaní tejto lode začala jeho moc rýchlo rásť. Blackbeard okolo seba sústredil väčší počet mužov aj menších lodí a stal sa hrozbou, ktorú už nebolo možné vnímať len ako miestny problém. Jeho meno sa šírilo Karibikom aj pozdĺž pobrežia britských kolónií v Severnej Amerike.

Máj 1718: blokáda Charlestownu

Jednou z jeho najslávnejších akcií bola blokáda Charlestownu v dnešnej Južnej Karolíne. V roku 1718 však ešte nešlo o mesto v USA, ale o britské koloniálne mesto. Blackbeard pri vstupe do prístavu zastavil dopravu, zajal viacero lodí a získal rukojemníkov, medzi nimi aj významných cestujúcich. Najznámejšia je jeho požiadavka na truhlicu s liekmi, nie na zlato. To veľa hovorí o realite života na mori, kde boli choroby, zranenia a infekcie často väčšou hrozbou než samotný boj.

Jún 1718: koniec vlajkovej lode

Krátko po blokáde Charlestownu vplávala Pomsta kráľovnej Anny do Beaufort Inlet v Severnej Karolíne a 10. júna 1718 stroskotala na plytčine. Neskoršie texty sa sporia o to, či išlo o nehodu, alebo o zámer, no bezpečnejšie je hovoriť o tom, že loď stroskotala a Blackbeard po tejto strate presunul korisť aj zásoby na menšie plavidlá. Časť mužov opustil a následne prijal kráľovskú milosť od guvernéra Charlesa Edena v Bath v Severnej Karolíne.

Navonok to vyzeralo, že končí. V skutočnosti išlo skôr o krátke prerušenie. Už na jeseň roku 1718 sa znovu vrátil k prepadom lodí a tým na seba opäť pritiahne pozornosť úradov. Najmä virgínsky guvernér Alexander Spotswood sa rozhodol, že Blackbearda treba odstrániť.

November 1718: Ocracoke – koniec Čiernofúza

Teachovu posádku našiel poručík Robert Maynard pri Ocracoke. K rozhodujúcemu stretu došlo 22. novembra 1718. Maynard nastražil pascu, keď časť mužov skryl pod palubu, aby jeho loď pôsobila oslabene. Blackbeard sa pustil do abordáže, no v tesnom boji sa situácia obrátila. Podľa dobových správ utrpel päť strelných a približne dvadsať sečných rán. Po smrti mu Maynard nechal odťať hlavu a vystavil ju ako dôkaz víťazstva aj varovanie pre ostatných. Príbeh o bezhlavom tele, ktoré ešte oboplávalo loď, patrí už do legendy, nie medzi pevne doložené fakty.

Tak sa skončil relatívne krátky, no mimoriadne intenzívny život jedného z najslávnejších pirátov všetkých čias.

Henry Morgan je dnes známy aj mimo dejín, najmä cez značku rumu Captain Morgan. Za týmto menom však stojí skutočná historická postava. Morgan nebol pirátom v úplne rovnakom zmysle ako Blackbeard. Pohyboval sa na hrane medzi bukanierstvom, korzárstvom a násilím, ktoré sa od pirátstva niekedy líšilo už len tým, komu slúžilo.

O jeho raných rokoch sa zachovalo málo spoľahlivých údajov. Väčšina autoritatívnych zdrojov sa zhoduje aspoň v tom, že pochádzal z Walesu a narodil sa roku 1635. Nie je celkom jasné, kedy presne sa dostal do Karibiku, ale bezpečne sa objavuje v prameňoch najneskôr roku 1662, keď sa spája s výpravou Christophera Myngsa proti Santiago de Cuba.

Po týchto prvých výpravách sa Morgan pohyboval v prostredí Port Royalu na Jamajke. Port Royal nebol dnešný Kingston, ale samostatné mesto a jeden z najznámejších prístavov karibského sveta. Preslávil sa bohatstvom, násilím aj voľnými mravmi a patril k hlavným centrám bukanierov. Až po katastrofe roku 1692 prevzal vedúcu úlohu neďaleký Kingston.

Prvé veľké úspechy

Za jeden z Morganových skorých úspechov sa považuje výprava proti Granade v oblasti Nikaragujského jazera. Ešte väčšiu slávu mu však priniesli neskoršie útoky na Puerto Príncipe na Kube, Portobelo v Paname, oblasť Maracaiba a napokon Panama City. Práve tieto výpravy z neho urobili najslávnejšieho bukaniera svojej doby.

Dôležité je rozlišovať, že Morgan nevyplienil „Panamu dvakrát“ v tom istom zmysle. Roku 1668 zaútočil na Portobelo, významný prístav na panamskej šiji, a roku 1671 na Panama City. Išlo o dve odlišné miesta a dve odlišné operácie. Portobelo bolo dôležitým prekladiskom tovaru medzi Amerikou a Európou, a práve preto predstavovalo lákavý cieľ.

Panama – Panamá Viejo 1671

Najslávnejšou a zároveň najproblematickejšou Morganovou akciou bol útok na Panama City roku 1671. Nebol to obyčajný nájazd. Išlo o kombinovanú operáciu: najprv dobytie pevnosti San Lorenzo pri ústí rieky Chagres, potom presun po rieke a následne peší pochod cez panamskú šiju. Tropické prostredie, vyčerpanie a nedostatok zásob oslabovali mužov ešte pred samotným bojom.

Panama City bolo pre Španielov strategickým bodom, pretože cez Panamu prúdili hodnoty z tichomorskej časti ríše smerom k Atlantiku. Dňa 18. januára 1671 Morganove jednotky porazili španielskych obrancov, mesto padlo a následne bolo vyplienené. Veľká časť mesta vyhorela. Pôvodné sídlo, ktoré dnes poznáme ako Panamá Viejo, už po tejto katastrofe neobnovili v pôvodnej podobe; nové mesto vzniklo na inom mieste. Celá akcia zároveň vyvolala škandál, pretože Anglicko a Španielsko už mali madridskú zmluvu z roku 1670. V Karibiku sa však správy aj politické pokyny šírili pomaly a miestni činitelia často konali v šedej zóne medzi oficiálnou politikou a násilným tlakom na nepriateľa

Anglická strana sa snažila situáciu upokojiť. Guvernér Jamajky Thomas Modyford aj Morgan boli roku 1672 odvolaní a Morgan skončil vo väzbe. Jeho príbeh sa však neobrátil k pádu, ale k ďalšiemu vzostupu.

V novembri 1674 bol pasovaný za rytiera a vrátil sa na Jamajku ako koloniálny funkcionár. Nestal sa guvernérom Jamajky, ale lieutenant governor, teda zástupcom guvernéra. Práve v tom spočíva jeden z veľkých paradoxov jeho života: muž, ktorý sa preslávil útokmi na španielske mestá a lode, mal teraz pomáhať obmedzovať pirátstvo.

Koncom 80. rokov 17. storočia sa jeho zdravotný stav zhoršoval. Henry Morgan zomrel 25. augusta 1688 na Jamajke.

Bartholomew Roberts, známy ako Black Bart, patrí k najúspešnejším pirátom zlatého veku pirátstva. Ak sa úspech meria počtom zajatých lodí, býva uvádzaný medzi absolútnou špičkou. Jeho kariéra trvala len približne tri roky, no bola mimoriadne intenzívna. Roberts nepôsobil iba v Karibiku. Jeho stopa siaha od západnej Afriky cez Brazíliu a Karibik až po Newfoundland.

Roberts sa narodil pravdepodobne roku 1682 vo Walese, často sa uvádza oblasť Pembrokeshire, a jeho pôvodné meno sa spája s podobou John Roberts. Pred pirátstvom pracoval ako námorník na obchodných lodiach, takže mal skúsenosti s navigáciou, s obchodnými trasami aj s prácou na mori. K pirátstvu sa nepridal ako dobrovoľný romantický dobrodruh. Roku 1719 ho pri západnej Afrike zajala skupina kapitána Howella Davisa. Krátko nato sa k nim pridal a po Davisovej smrti si ho posádka zvolila za kapitána.

Roberts si rýchlo vybudoval povesť muža, ktorý vie konať rozhodne a drží disciplínu. Jeho prvým výrazným činom bola pomsta za smrť Howella Davisa na ostrove Príncipe. Neskôr sa presunul k Brazílii, kde pri Bahia získal bohatú korisť z portugalskej flotily. Potom však prišla aj zrada. Keď Roberts prenasledoval ďalšiu loď v menšom plavidle, jeho podriadený Walter Kennedy odplával s hlavnou loďou Rover aj s časťou koristi. Tento incident prispel k tomu, že Robertsova posádka prijala prísnejšie pravidlá známe ako Robertsov pirátsky zákonník.

V roku 1720 sa Roberts objavil pri Newfoundlande, kde v Trepassey zajal viacero lodí a ovládol prístav. Neskôr sa vrátil k západnej Afrike, kde bol obchod po mori mimoriadne výnosný. Počas kariéry velil viacerým lodiam s menami ako Royal Rover, Fortune, Good Fortune či Royal Fortune. Podľa Royal Museums Greenwich a Britannicy sa mu pripisuje viac než 400 zajatých alebo vyrabovaných lodí, čo z neho robí jedného z najúspešnejších pirátov dejín.

Jeho koniec prišiel 10. februára 1722 pri Cape Lopez na dnešnom pobreží Gabonu. Do boja sa dostal s britskou vojnovou loďou HMS Swallow pod velením Chalonera Oglea. Roberts bol v boji zabitý a jeho posádka podľa tradície hodila telo do mora, aby sa nestalo trofejou. Po jeho smrti sa skupina rýchlo rozpadla a mnohí jeho muži skončili v zajatí. Aj preto sa jeho smrť často pokladá za jeden zo symbolických koncov zlatého veku pirátstva.

S Robertsom sa spája aj známa veta: „Veselý a krátky život bude moje motto.“ Tá dobre vystihuje spôsob, akým si neskoršia tradícia zapamätala jeho meno, hoci skutočný obsah pirátskeho života bol omnoho tvrdší.

Nie všetci piráti boli rovnakí. Niektorí sa správali chladne a účelovo, iní si budovali povesť výnimočnej krutosti. Práve k tým druhým patrí François l’Olonnais, vlastným menom Jean-David Nau. V prameňoch vystupuje ako muž, ktorého sa španielske koloniálne prostredie obávalo mimoriadne silno.

François l’Olonnais sa narodil približne okolo roku 1630 vo francúzskom Les Sables-d’Olonne, odkiaľ pochádza aj jeho prezývka. Do Karibiku sa dostal ako zmluvný sluha v 50. rokoch 17. storočia. Po skončení služby sa pridal k bukanierom v prostredí Saint-Domingue a Tortugy, kde sa formovali posádky útočiace na španielske pobrežie a obchod. O jeho živote vieme menej než o Blackbeardovi či Morganovi a pri l’Olonnaisovi musíme rátať s tým, že časť jeho obrazu poznáme najmä cez dobové rozprávanie Alexandre Exquemelina a neskoršiu tradíciu.

K jeho legende patrí epizóda pri Campeche na Yucatáne. Podľa rozprávania mal po stroskotaní alebo zničení lode prežiť útok Španielov tak, že sa ukryl medzi mŕtvymi. Následne sa mal dostať späť k bukanierom a od tej chvíle sa jeho nenávisť voči Španielom ešte prehĺbila. Tento príbeh sa často opakuje, ale pri tejto postave je vždy rozumné odlišovať isté jadro od legendárneho nánosu.

Historicky pevnejšie je doložená jeho veľká výprava proti Maracaibu a Gibraltaru v oblasti dnešnej Venezuely. V roku 1666 vyrazil z Tortugy, prelomil obranu pri vstupe do lagúny Maracaibo a následne vyplienil Maracaibo aj San Antonio de Gibraltar. Práve pri tejto akcii sa najčastejšie opisuje jeho brutalita pri vymáhaní informácií o koristi a výkupnom. Touto výpravou si upevnil povesť jedného z najobávanejších mužov karibského priestoru.

Koniec l’Olonnaisa nie je úplne jasný, no jadro príbehu sa opakuje. Po ďalších výpravách a nešťastiach sa dostal do oblasti Dariénu na pomedzí dnešnej Panamy a Kolumbie, kde ho zabili miestni obyvatelia. Najdrastickejšie verzie jeho smrti patria skôr do roviny tradície než do bezpečne overeného historického faktu. Spoľahlivejšie je povedať, že v prameňoch v rokoch 1668 až 1669 mizne a jeho smrť sa kladie práve do tejto oblasti.

Pri pirátoch sa oplatí odložiť romantické predstavy z filmov a pozrieť sa na nich ako na produkt svojej doby. Využívali chaos vojen, slabú kontrolu na mori a obrovské bohatstvo, ktoré prúdilo medzi kolóniami a Európou.

Niektorí, ako Morgan, sa pohybovali na hrane medzi štátom tolerovaným násilím a otvorenou lúpežou. Iní, ako Blackbeard, Black Bart či François l’Olonnais, sa stali symbolmi sveta, v ktorom rozhodovali strach, povesť, zisk a brutalita.