Amazónia – cesta za hranice civilizácie

Amazónia sa rozlieva cez deväť krajín – Brazíliu, Peru, Kolumbiu, Ekvádor, Bolíviu, Venezuelu, Guyanu, Surinam a Francúzsku Guyanu. Je to územie veľké ako Európa – od Portugalska až po Ural. Viac ako sedem miliónov štvorcových kilometrov džungle, riek, močiarov, hôr, saván a miest, kam sa človek dostane iba člnom, malým lietadlom a, samozrejme, s veľkou dávkou odvahy.

V Amazónii žije cez 400 pôvodných národov a nie sú to kmene ako z rozprávky. Sú to obyvatelia, ktorí majú svoj vlastný svet a v každom kúte džungle iný. Nádherne rôznorodé kultúrne zvyky a tance, nepredstaviteľný spôsob života a medicíny, ktoré sú u nás nepoznané a poznanie o nich si dedia z generácie na generáciu už tisíce rokov.

Stovky jazykov, ktorými Indiáni hovoria, nemajú písmo a existujú len v ústach starešinov, v piesňach curanderov (liečiteľov), v ceremóniách a rituáloch rodín, ktorými držia svoje komunity stále pokope.

Niektoré skupiny sú v dnešnej dobe známe, preskúmané a dostupné pre návštevy, no iné žijú v úplnej izolácii, nekontaktované, ponechané samy sebe. Oficiálne sa eviduje okolo 100 izolovaných skupín, ku ktorým sa dostať nedá – alebo dá, na vlastnú zodpovednosť, iba ak veľmi dobre poznáte niekoho, kto má s nimi prepojenie a ste pripravení na niekoľkodennú výpravu na miesta, kde nie je signál ani elektrina a jediným pomocníkom na nekonečnej ceste plnej zvukov, vlhkosti a nekomfortu je ostrá mačeta.

Niektorí cestovatelia prichádzajú do Amazónie iba raz, aby tento poklad Zeme videli na vlastné oči, iných zaujímajú exotické zvieratá a rastliny a niektorí chcú iba chvíľu pokoj, odpojenie od veľkomiest, pozorovať jednoduchších ľudí v zavesenom hamaku so šálkou horúceho kakaa.

A potom sú tu ľudia, ako som ja, ktorých zaujímajú pôvodní obyvatelia, ich najposvätnejšie tradície a rastlinné medicíny, ktorými prírodní doktori dokážu liečiť v objatí Pachamamy (Matky Zeme) nielen choroby, ale aj dušu.

Prileteli sme do mestečka Pasto – krásneho mesta v nadmorskej výške vyše 2 500 m n. m., kde je vzduch chladný a ostrý a bolo to cítiť hneď pri prílete.

Odtiaľ sme sa presunuli k rodinám Inga, ktoré nás prijali ako svojich. Rodina, ktorá nás hostila, žila tak, ako žili ich predkovia. Varili pre nás jedlo z toho, čo si sami dopestovali – zeleninu, plody, bylinky a aj tradičnú yucu, po našom maniok. Yuca je základná potravina Amazónie – koreňová zelenina podobná zemiaku, ale s jemnejšou chuťou. Rodina nám varila veľmi čisto a chutne.

V našej malej skupine sme boli iba dve ženy, a tak ma veľmi potešilo, že v rodine Inga bola najvyššou autoritou práve žena – mamita, nádherná staršia pani vo fialovej zástere, so sivými vlasmi a pohľadom, ktorý v sebe niesol múdrosť celého rodu.

Rešpekt a úctu sme cítili už pri prvom zoznámení s rodinou. Mala niekoľko synov a všetkých viedla k čistému, posvätnému šamanskému životu. Rodina hovorila starou zmiešanou formou quechua + inga a s nami sa rozprávala iba po španielsky. Ich ceremoniálna miestnosť, kde prebiehali všetky liečebné rituály, sa volala Ambi Wasi (Dom liečiv). Čakalo nás päť ceremónií s ayahuaskou a jedna s medicínou chichaja.

Ayahuasca je pre mnohých ľudí jednou z najčistejších amazonských medicín. Je to zmes dvoch rastlín – liany Banisteriopsis caapi a listov chacruny alebo iných rastlín obsahujúcich DMT. Je to spojenie, ktoré pôsobí ako kľúč a zámok, samostatne by nefungovali a spolu otvárajú vedomie.

Podľa Indiánov je to učiteľka a stará matka, ktorá nám ukazuje pravdu bez filtra ega. Je to medicína, o ktorej by podľa nich mali učiť deti v škole namiesto nezmyselných rovníc, ktoré nikdy nevyužijeme. Nie je tu preto, aby „mali zážitok“, ale preto, aby pochopili podstatu reality, existencie a vzťahu k sebe samému.

Mne ayahuasca ukázala, kto som bez tela, ako funguje vesmír, ako sa rodí a lieči láska, že všetko je jedno a všetko je prepojené a najmä to, že strach je len dym a skutočná sila sedí v strede hrude. Ceremónie v Putumayu prebiehali pod vedením skúseného taitu, ktorý toto učenie zdedil po mnohých generáciách. Podobne ako aj naše BUBO zájazdy vedú skúsení sprievodcovia vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akdémii. Je jedným z mála, ktorí starodávnu múdrosť odovzdávajú aj bielemu človeku.

Pred každou ceremóniou si človek musí prejsť procesom očisty, takzvanou dietou. Každá tradícia má inú, podľa rastlín, ktoré sa miešajú do zmesi bylín s ayahuaskou. Spravidla platí, že pred ceremóniou by sa nemalo požívať žiadne červené mäso, väčšinou žiadne živočíšne produkty (niekedy sú povolené ryby a vajíčka), nulový alkohol, nulové drogy, žiadna marihuana ani omamné látky, nulové antidepresíva, sexuálna zdržanlivosť a jednoduchá strava bez prehnanej soli, cukru a korenín. Je to prejav rešpektu voči medicíne, prevencia pred nepríjemnosťami so žalúdkom počas ceremónie a zároveň test, či je človek vôbec pripravený na takýto rituál.

Po niekoľkých ceremóniách a dlhých dňoch v horskej časti Putumaya sme sa presunuli terénnymi autami po slávnej Ceste smrti smerom do Mocoa, do horúcej, vlhkej, pulzujúcej džungle. Zrazu sme vymenili svetre za tielka, nepremokavé bundy za sandále a chlad za tropickú paru. Prišli sme na kúzelné miesto bez ciest, plné riek, vodopádov, žiab, vtákov a zvukov, ktoré človek nevie identifikovať.

Bývali sme v malých drevených domčekoch obklopených svetluškami. V noci bolo počuť opice, cikády a niekedy aj ten zvláštny hlboký zvuk, ktorý vraj vydáva jaguár. Našou sprchou bol nádherný vodopád a toaletou čistá džungľa. Najkrajším zážitkom bolo zlaňovanie 80-metrového vodopádu, ktorý sa volal Fin del Mundo (Na konci sveta) a spoznanie lokálnych domorodcov.

Tu sme sa zoznámili so skutočným liečiteľom liečiteľov, veľkým šamanom z kmeňa Kamëntsá, ktorého prítomnosť bola pokojná, ale zároveň ohromujúca.

Ten nás sprevádzal ďalšími ceremóniami s ayahuaskou, tentokrát v srdci panenskej džungle, kde stálo len pár drevených stĺpov, na ktorých viseli naše hamaky a okolo nás nekonečný les. Tam som pochopila veľa vecí, ako jednoduchosť života, krásu prítomného okamihu, prepojenie s prírodou a to, že skutočný komfort je v našom vnútri, nie v hotelovej izbe. Šaman liečil pred očami všetkých rôzne choroby a to od počiatočnej rakoviny, cez štítnu žľazu, bolesti kĺbov až po depresie.

To, čo sme prežili v Putumayu, nebolo turistické dobrodružstvo, ale tvrdá a presná lekcia života. Džungľa nám ukázala, že najťažšie nie je prísť, zvládnuť rituály, medicíny, šamanov, noci bez komfortu a vlastný strach, ale najťažšie je žiť ďalej podľa toho, čo nám ten čistý priestor ukázal. Prepojenie s duchmi džungle, stretnutia s ľuďmi, ktorí žijú mimo našich predstáv o realite, momenty, keď nám šlo len o pravdu, ktorá je iná, ako sme si doposiaľ mysleli, to všetko človeka poznačí.

Skutočná práca však začína doma. Začína tam, kde už nepočujeme šamana, ale vlastnú myseľ, a presne tam sa ukáže, či sme túto cestu naozaj pochopili. Putumayo však nebolo koncom, ale len prvou bránou do nového života v Južnej Amerike.

Ďalšia kapitola sa otvorila o niekoľko sto kilometrov ďalej, v Leticii, takzvanom hlavnom meste kolumbijskej Amazonie, kde sa realita láme trochu inak. Leticia je mesto, kde sa Kolumbia doslova dotýka Peru a Brazílie a ľudia sa cez hranice pohybujú tak prirodzene, akoby mapu kreslil niekto úplne iný a hranice, mena či rozdielny jazyk by vôbec neexistovali.

Na prechod medzi krajinami netreba žiadny pas a nie je tam ani žiadna kontrola. Z Leticie stačí spraviť pár krokov a sme v Tabatinge, brazílskom meste, kde je pretekajúca slávna rieka Amazonka najširšia a to najmä v období dažďov, kedy sa dokáže rozliať až do šírky niekoľkých kilometrov a je jasne viditeľné, že je to najväčší riečny systém planéty, ktorý formuje celý život Amazónie.

Pramení vysoko v peruánskych Andách a po viac než 6 400 kilometroch sa vlieva do Atlantického oceánu. Počas svojej cesty preteká siedmimi krajinami a do mora prináša také množstvo sladkej vody, že farba oceánu sa mení desiatky kilometrov od pobrežia. Amazonka je domovom tisícok druhov rastlín a živočíchov a v jej vodách žijú ružové riečne delfíny, kajmany, obrovské sumce, pirane, korytnačky aj hady. Na brehoch možno vidieť kapybary, lenochody, opice i množstvo vtákov. V regióne Leticie je človek neustále konfrontovaný s tým, že príroda tu nemá kulisy, ale je jeho hlavnou scénou.

Najviac ma prekvapilo, že v okolí nie sú žiadne cesty, ktoré by komunity prepájali, rieka je pre miestnych ľudí všetkým, cestou i trhom, kúpeľňou, zdrojom obživy aj miestom stretávania. Slúži na dopravu, rybolov, zavlažovanie, pranie, kúpanie aj duchovné rituály. Pozdĺž rieky sú roztrúsené malé osady, kde ľudia žijú jednoduchým, komunitným životom.

Všetci sa poznajú, fungujú ako jedna rodina a väčšina komunít má svojho vlastného lídra alebo prezidenta. Neexistujú tu veľké rozdiely medzi bohatstvom a chudobou, skôr rovnováha a pokiaľ tu rovnováha nie je, ľudia si prirodzene dopomôžu. Zdieľanie je prirodzené, prežitie spoločné a ich tradičný život je prepojený s duchovným svetom, s legendami o rieke, zvieratách a lesoch. Na ochranu pred zlými duchmi používajú prírodné vykurovadlá, dym z rastlín a živíc, ktoré majú očistnú funkciu.

Pozdĺž rieky sa nachádzajú obývané ostrovčeky. Zaujímavý je napríklad Ostrov Kakao, ktorý sa nachádza neďaleko hlavného amazonského mesta Kolumbie Leticia, ale už na území Peru. Stačí sa kanoe preplaviť na druhú stranu rieky.

Ešte pred niekoľkými rokmi tu fungovali nelegálne laboratória narkobaronov na výrobu kokaínu, po prevrate sa zlikvidovali a dnes tu žijú rodiny, ktoré si na tomto mieste vybudovali nový život a využili cesty z hliny, ktoré slúžili na pristávanie malých privátnych lietadiel na prepravu. Drevené domy stoja tam, kde kedysi vyrábali nelegálne látky a odtiaľ ich pašovali na pobrežie. To, čo bolo kedysi symbolom strachu, sa stalo priestorom pre nový začiatok.

V regióne Leticie sa nachádzajú aj centrá záchrany opíc, ktoré boli kedysi odobraté z džungle a predávané ako domáce zvieratá. Pytliactvo a lov opíc, ktoré sa neskôr nelegálne predávali za vysoké ceny, je tu bežné a miestni obyvatelia proti tomu mimoriadne bojujú. Návrat do voľnej prírody je pre opice dlhý a náročný proces, musia sa učiť znovu liezť, hľadať potravu i fungovať v skupine. Tento boj ukazuje, že ochrana Amazónie nie je len o stromoch a riekach, ale aj o živých bytostiach, ktoré v nej majú svoj prirodzený domov.

Amazónia nerieši, odkiaľ človek pochádza ani akú má pleť, nezáleží na jazyku ani na tom, aký život žije niekde inde. Každý tu funguje podľa rovnakých pravidiel a človek sa vždy musí prispôsobiť, inak neprežije. Pobyt v Amazónii učí spomaliť a pozerať sa okolo seba na veci, ktoré tu majú jednoduchý poriadok. Amazónia nemení človeka zámerne, len mu ukáže iný, čistejší spôsob fungovania.

Moje ďalšie kroky viedli do ekvádorskej Amazónie. A nebolo to len raz – bola to séria návratov, akoby ma tam niečo stále volalo späť. Východiskovým bodom sa stalo mesto Tena, nenápadné a príjemné amazonské mestečko, ktoré slúži ako brána do pralesa. Je to presne ten typ miesta, kde má človek všetko potrebné – jednoduché reštaurácie, obchody, hotely, cesty, taxíky, autobusy aj školy. Aj keď ide o džungľu, o pohodlie a kvalitu služieb sa báť nemusíte, pretože BUBO dbá na komfort aj v takýchto odľahlých končinách. Nič prehnané, nič turisticky prečačkané – Tena je obyčajné ekvádorské mesto na okraji džungle, odkiaľ sa začínajú výpravy do lesa, ale smer si musí vybrať každý sám.

V okolí Teny sa nachádzajú osady pri čistých riekach, vodopády skryté v zeleni, lagúny, visuté mosty nad korunou lesa a malé mestečká pri bielych riekach, kde sa dá byť zvieratám prekvapivo blízko. Je to bezpečné a prirodzené miesto, kde sa dá Amazónia spoznávať postupne a to bývať v meste, vyrážať na výlety a vracať sa späť. Úplne iné je to vo chvíli, keď sa ide hlbšie, tam už sa civilizácia pomaly rozpadá a začína svet, ktorý má vlastné pravidlá.

Čas som strávila v rodinách pôvodných kmeňov, medzi Quechuami aj Kichwami.

V Ekvádore dnes oficiálne existuje 14 pôvodných národov a viac než 18 domorodých jazykov. V amazonskej časti krajiny dominujú práve Kichwovia, ktorí hovoria jazykom kichwa, amazonskou variantou kečuánčiny, odlišnou od tej andskej. Ich kultúra je silne prepojená s riekami, lesom a cyklami prírody. Život tu nie je rozdelený na bežný a duchovný, ale všetko je jedno.

Do džungle som prichádzala hlavne na ceremoniálne pobyty, kde som pila ayahuascu so starými šamanmi, ktorých tváre niesli stopy desaťročí práce s rastlinami a ľuďmi. Učila som sa pokore, rešpektu a jednoduchosti. Ceremónie boli vždy sprevádzané hudbou, spevom, pískaním, niekedy gitarou alebo harmonikou. Hudba tam nie je ozdobou, je to chodník, ktorý človeka počas nočnej práce s medicínou drží v realite.

Počas pobytov sme neraz kráčali hlbokou džungľou v gumákoch, s mačetami v rukách, raziac si cestu medzi lianami a stromami. Spoznávali sme rastliny, ktoré miestni nazývajú prírodnou lekárňou, lebo na všetko tu existuje bylina, kôra, koreň alebo kvet a to na bolesť brucha, zápaly, horúčky, prechladnutie aj vyčerpanie. Naučila som sa, že termitie hniezda sa vypaľujú a používajú na vyúdenie obydlí ako prírodný repelent, alebo sa rozdrvia a natierajú na pokožku – jednoducho, všetko má svoje miesto a svoj zmysel.

Život sa tu riadi slnkom. Východ a západ nie sú len orientačné body, ale rytmus dňa a práve preto sme stávali skoro, niekedy už okolo pol piatej ráno, keď kohúty oznamovali nový deň. Namiesto rannej kávy sme pili wayusu, čo sú listy z amazonského stromu Ilex guayusa, z ktorých sa pripravuje chutný čaj s prirodzeným kofeínom. Wayusa sa pije ešte za tmy, pri rozprávaní snov a príbehov. Je to ranný rituál očisty mysle, zdieľania príbehov a prípravy na nový deň a tak sme denne počúvali legendy o predkoch, ktorí sa premieňali na silové zvieratá, učili sa históriu rodu a vítali deň s čistým vedomím.

Spávať sme chodili skoro, krátko po západe slnka, často už okolo ôsmej večer sme ležali v posteliach, v drevených domčekoch uprostred lesa. Nad hlavami sa nám rozžiarili tisíce hviezd, teplota klesla a džungľa začala vydávať zvuky, ktoré sa nedajú porovnať s ničím známym a my sme vedeli, že začína ďalšia hlboká a tmavá noc. Niekedy noc patrila spánku a niekedy šamanským ceremóniám.

Jednou z nich bola nočná práca s mapachom – posvätným amazonským tabakom. Mapacho je medicína snov, ochrany a uzemnenia. Počas týchto nocí som zažila niekoľko živých, prepojených snov v jednej línii, akoby sa vedomie pohybovalo po rôznych vrstvách reality. Po jednej takej nekonečnej a náročnej noci ma miestni zobudili ešte skôr než zvyčajne a posadili k rieke.

Šamanova žena mi jemne potrela očné viečka zvnútra chilli papričkou, v momente prišla ostrá bolesť, ktorá sa zdala nekonečná. Je to starý rituál čistenia očí na zlepšenie zraku, dezinfekciu, prevenciu očných chorôb a schopnosť vidieť v noci, Indiáni tak majú ostrejší zrak a dokážu lepšie loviť zver v noci.

Miestni hovoria jednoduchú vec, a to že, umývame si telo, vlasy aj zuby, ale na oči zabúdame a týmto procesom nám oko vyplaví toľko sĺz, že všetko, čo tam nepatrí, sa nám z oka vymyje. V džungli takmer neuvidíš Indiána s okuliarmi, pretože majú do vysokého veku veľmi silný zrak.

Najsilnejší moment však prišiel, keď mi liečiteľka pokojne povedala, že bolesť prestane, až keď sa začnem usmievať. Vtedy mi to celé zapadlo a to nie ako trest, ale ako tréning. Učenie, že sme duša a telo máme len na určitý čas a ja sa v tomto momente musím spojiť so svojou dušou a telo, ako moju schránku, ktoré práve prežíva bolesť, nechať chvíľu tak.

Učenie, že bolesť nie je nepriateľ, ale učiteľ. V Ekvádore deti nebývajú bité, ale ak spravia niečo zlé, zobudia ich s chilli do očí. Je to nepríjemné, ale zároveň formujúce.

Výprava sa pretiahla na dva roky a moje nohy ma zaviedli aj do iných kútov. Uvedomenie nastalo postupne – všetko, čo som zažila, ľudia, ceremónie, rastliny a dlhé dni v džungli, sa začali skladať do celistvého obrazu. Keď sa človek vráti do bežného sveta, cíti inak čas, inak sa pozerá na okolie a vie, že poznanie týchto miest a ľudí nie je len o zážitkoch, ale aj o pochopení a rešpekte. Pre mňa to znamená, že amazonská džungľa zostane navždy súčasťou toho, ako vnímam svet a ako vediem výpravy – s otvorenými očami, no hlavne s rešpektom k ľuďom a prírode.