Senegal - ako si zamilovať africkú divočinu

Pri Afrike sa vám pravdepodobne automaticky vynorí niekoľko otázok:

Je to bezpečné?

Aké očkovania budem potrebovať?

My v BUBO Afriku milujeme v celej jej neprebádanej kráse a na "čiernom kontinente" sme ako doma. Preto vám vieme otvorene povedať, že bezpečnostná situácia v Senegale, je relatívne dobrá ak sa nechystáte do južného regiónu, kde pôsobia separatistickí rebeli a pretrváva nebezpečenstvo ozbrojených útokov.

Pre milovníkov zvierat je dôležitá informácia ohľadne veľkého počtu túlavých psov, ktorí šíria besnotu, a teda je vhodné nebyť s nimi príliš kontaktní. Čo sa týka očkovania, v Senegale nie je povinné, no odporúča sa byť zaočkovaný proti žltačke A a B, meningitíde, žltej zimnici a brušnému týfusu.

Na zájazd do Senegalu som sa vybrala v období so zvýšeným výskytom malárie (jún až november), a tak som si do batohu pre istotu pribalila aj antimalariká a prevenciu repelent. Dobrodružstvo na západe Afriky sa môže začať!

Nočný let je príjemný, a to z dvoch dôvodov. Prekvapil ma priamy let z Bratislavy. Keďže trval sedem hodín a v Senegale je časový posun plus dve hodiny, mala som ešte plnohodnotný deň príletu pred sebou. Na letisku a v lietadle už nie sú rúška povinné, no myslím pozitívne a verím, že sa na mňa nič nenalepí. Po pristáti v hlavnom meste Dakar nachádzame s partiou svoj odvoz a čakajú nás 2 hodiny cesty na hotel.

Chaotická doprava mi pripomenula Indiu. Pruhy akoby stratili svoj význam, trúbenie, tlačenie sa, dodávky s ľuďmi stojacimi na nárazníku a, čerešnička na torte, koza na streche autobusu. Štýl jazdy bol viditeľný aj na stave vozidiel, ktoré boli celé oškreté a dobité. Po oboch stranách cesty sa mi ponúka pohľad na skutočný, autentický život v Afrike. Staré rozpadnuté autá, stáda kôz, polorozpadnuté príbytky, všade odpadky a bosé deti behajúce po ulici.

Konzumná spoločnosť spôsobila, že všade sú smeti. Čo s tým? To je vraj v štádiu riešenia. Dažďové obdobie prišlo o mesiac skôr, a tak je okolie vraj v porovnaní s obdobím sucha zelené.

Po skúseností z návštevy Senegalu odporúčam prvý deň navštíviť miestny rybí trh v Dakare a dva malé ostrovčeky Joal a Fadiouth. Trh sa hemží loďami, kone s vozmi vlezú až do mora, aby naložili úlovok a vôňa, aká sa tu šíri, je len pre silnejšie žalúdky. Všade naokolo behajú deti s kýblikmi, do ktorého pýtajú jedlo a ku koncu dňa spoločne varia pre celú komunitu alebo rodinu.

Napáchnutí rybami zaparkujeme na ostrove Joal, ktorý je taktiež známy svojím rybolovom. My sa však hneď poberáme cez drevený most na vedľajší ostrov Fadiouth. Tu sa mi naskytne pohľad, pri ktorom sa mi vybavia Bahamy a slávne plávajúce prasiatka.

More tu síce zďaleka nie je také tyrkysové, no prasiatka sa v ňom kúpali zrovna ako tam. Za mostom mi niečo praská pod nohami a po bližšom pohľade vidím samé mušle. Tento ostrov je práve preto nazývaný "ostrov mušlí".

Prechádzame ostrovom, kocháme sa malými stánkami s čerstvou zeleninou a rybami s desiatkami múch, z ktorých už až taký dobrý pocit nemáme. Cez ďalší most sa dostávame na netradičný cintorín so špecifickou atmosférou. Mušle tu tiež našli svoje využitie a obsypali nimi aj hroby. Kto by mal záujem, vedia vás z cintorína previezť loďkou späť.

Obed vyriešime v neďalekej reštaurácii, odkiaľ sa neskôr vydáme aj na krátku plavbu. Aj keď pre kosti nie som veľký milovník rýb, dostávam tip na Tilapiu nílsku, kde kosti absentujú a musím povedať, že bola veľmi chutná. Biele mäsko by som prirovnala ku kuraťu a mala jemne sladkastú chuť. Určite odporúčam skúsiť a uloviť gurmánsky zážitok.

S plnými bruchami nasadáme na loďku pomaľovanú rôznymi farbami, ornamentami a nápismi pre šťastie a plavíme sa pomedzi mangrovníky.

Cestou sme náhodne našli obydlie, kde zisťujeme, či by im nevadilo, ak sa u nich trochu porozhliadneme. Súhlasili a hneď nás obkolesili zvedavé deti. Jedno malé dievčatko je fascinované mojimi vlasmi, ktoré sú oproti jej nejaké čudne rovné. V Senegale je polygamia, a teda nie je nezvyčajné, ako aj práve tu, že jeden muž má štyri ženy.

Ich obydlie tvoria tri domčeky, menšia budova ako sprcha a altánok s kotlíkom, kde si varili jedlo. Domy sú klasické hlinené alebo z bambusu a strechu postavili z listov banánovníka. Šokovalo ma, aké pekné a čisté to vo vnútri mali. Pravdepodobne sme natrafili na zámožnejšiu rodinu, lebo aj podlahy majú betónové. Sprcha pozostáva z kýblika a hrnčeka, ktorým sa oblievajú.

Dievčatko mám už na rukách a jej mama mi ju ponúka, nech si ju zoberiem domov. Taká je africká realita. Matka, napriek tomu, že je milujúca a odchod dieťaťa by ju trápil, chce preňho to najlepšie. Lepší život. Keby to bolo len na mne, hneď si ju vezmem...

Navštívime ešte najstarší baobab v Senegale, ktorý je 2 400 rokov starý. Jeho kmeň vraj objíme dokopy 60 ľudí. Kmeň je skutočne mohutný, no na baobaboch je zaujímavé, že sú duté. Naskytá sa možnosť doňho vojsť, čo sa mi aj cez malý otvor podarilo. Prvé, čo cítim, je smrad a vlhko. Začujem pískanie a pohľad hore mi pôvod oboch hneď ozrejmí.

Pozerali sa na mňa stovky očí netopierov a ja som stála na hromade ich trusu. Našťastie mi tieto malé zubaté tvory neprekážajú, no v tom stiesnenom priestore s nimi by už aj stačilo a vychádzam von. Cestu do hotela lemovali stromy kešu, ktoré vidím po prvý raz v živote. Plod vyzerá ako paprička a na spodku je zabalený len jeden oriešok. Každý jeden rastie takýmto spôsobom samostatne. Už rozumiem, prečo sú také drahé.

Prichádza deň D, od ktorého mám veľké očakávania. Skoro ráno nás čaká hodinu a pol dlhá cesta do rezervácie De Bandia. Ak chcete ísť na safari, najlepší čas je ísť hneď ráno, kedy sú zvieratá najaktívnejšie a hľadajú si potravu. Pred safari ideme na jazdu v špeciálne upravenom aute, ktoré nám umožní byť v tesnej blízkosti levov.

Tu príliš neplatí to, čo som spomínala vyššie o rannej akčnosti. Levy a levice sú také lenivé, že ich ledva prilákate na mäso. Nakoniec sú však pri nás a najstarší samec vyskočí na kapotu a vyjde aj s mäsom nad naše hlavy, kde sa ho aj rozhodne skonzumovať. Tomu sa hovorí zážitok na celý život keď na vás padajú sliny a kusy mäsa priamo z levej papule! Len si to predstavte. Doteraz mám zimomriavky.

Po asi 20 minútach smerujeme k výjazdu a tu zisťujem, že čo sa týka opatrnosti, priveľmi to tu neriešia. Z auta sme už boli vonku, no brána z parku, kde sú levy, je stále otvorená. Nevadí, teraz som vďačná za ich lenivosť.

Hneď cez cestu začíname safari, kde máme možnosť pozorovať žirafy, nosorožca, zebry, opice, antilopy, gazely, prasa bradavičnaté a prítulného pštrosa, ktorý mi oďobával ruku. Vysadneme pri reštaurácii a jazere s krokodílmi. Pijem pivo s opicou na stole a dala som si na odporúčanie domácich zmrzlinu z Baobabu, no nie je to zrovna po mojej chuti.

Z plodov baobabu sa vyrába nielen zmrzlina, ale aj prášok, cukríky, likér a ďalšie rôzne zaujímavé veci. Popravde, okrem džúsu nebude baobab moja obľúbená potravina. Chutí dosť kyslo, niekomu to ale môže vyhovovať a kto má rád kyslé veci, príde si na svoje. Iní ľudia sa pri ochutnávke zalizovali a o ďalší gurmánsky zážitok z Afriky je zaručene postarané.

Dakar, hlavné mesto Senegalu, je preslávený najmä vďaka rely Paríž – Dakar. Plánujeme spraviť len panoramatickú jazdu po okraji tohto mesta, pretože cez týždeň je tu doprava veľmi hustá a nestihli by sme všetko čo máme v pláne. Počas cesty vidíme kontrast - luxusné autá vedľa vozov s koňmi a polorozpadnuté preplnené dodávky. Doprava je hektická, ale zvládli sme to a vystupujeme pri monumente znovuzrodenia Afriky.

Táto 49 m vysoká socha z bronzu vznikla v súvislosti s 50. výročím nezávislosti Senegalu. Znázorňuje muža, ženu a dieťa pozerajúcich sa k Atlantickému oceánu. Výstavba vraj vyšla na 20 miliónov eur a premýšľam, či by sa v ich podmienkach peniaze nehodili niekde inde. Socha je však pekná a stojí za to vidieť ju. Ale poďme ďalej, loď nás čaká.

Loďou sa plánujeme dopraviť 20-minútovou plavbou na ostrov Goreé. Dakar má rozvinutú infraštruktúru, a tak v prístave nájdete veľké zaoceánske nákladné lode s kontajnermi, kde prevážajú poľnohospodárske plodiny.

Na nástupišti v prístave si pri návšteve toaliet znovu spomeniem na Indiu. Namiesto splachovacieho záchoda očakávajte dieru v zemi, no oproti Indii sú zem a steny vydláždené a okolo okolie toalety je z porcelánu s protišmykovými drážkami. Takže vlastne slušné, akurát nezvyčajné. 

V blízkosti ostrova kotví nákladná loď so štyrmi veľkými nádržami, ktorá slúži ako elektráreň pre ostrov. Na ostrove žije okolo 1 000 stálych obyvateľov. Kam sa pozriete, tam vidíte farebné koloniálne domy v pseudoprovensálskom štýle.

Naše prvé kroky smerujú do „Domu otrokov“ (Maison des Esclaves), dnes je dostupný ako múzeum. Otrokov držali v malých izbách o veľkosti približne 3x3 metre, kde ich nahromadili okolo 20 až 25. To znamená, že si nemali ani kde ľahnúť. Raz denne ich vyviedli na chvíľu von, kedy sa mohli prejsť a vykonať potrebu. Mali normy, čo sa týka váhy, aby boli zdatní na dlhú plavbu loďou bez jedla. Chorí otroci smerovali do zadnej časti budovy, kde sa nachádzajú takzvané „dvere bez návratu“.

Na tomto mieste sa stretávali obchodníci a dojednávali cenu „tovaru“. O kúsok ďalej, cez farebné uličky, prichádzame do ďalšieho múzea Ifan, ktoré prezentuje históriu Senegalu. Po prehliadke smerujeme na obed do reštaurácie Ansabran blízko prístavu a týmto sa lúčime s ostrovom.

Približne hodinku cesty z Dakaru sa nachádza unikátne jazero, ktoré bolo aj finálnym miestom pretekov Rely Dakar, ktorá síce dnes nesie tento názov, no posledné roky sa preteky uskutočňovali v Južnej Amerike a na Arabskom polostrove. Keď spomínam jazero, väčšinou si predstavíte zelenú, modrú, prípadne priezračnú vodu. Jazero Lac Rose (alebo aj Retba) sa odlišuje svojou ružovou farbou a slanosťou.

Túto nezvyčajnú farbu nadobudlo jazero prirodzeným spôsobom vďaka riasam a baktérii zvanej Dunaliella salina, ktorá zo slnečného žiarenia produkuje ružový pigment a zároveň je jediný organický život, čo prežije v takej slanej vode. Farba je tak najviac výrazná v období sucha (od novembra do júna). My sme tu zrovna v júli a doobeda nám, nanešťastie, pršalo, takže jazero nie je až také výrazné, ale stačí trochu rozvíriť vodu a ružová sa objaví.

Jazero vás vďaka svojej slanosti a hustote drží na hladine a zabraňuje utopeniu sa. Ak sa rozhodnete okúpať, vo vode sa neodporúča byť dlhšie ako 10 minút. Môžete skončiť s popáleninami a bolesťami na povrchu pokožky. Jazero využívajú domáci na ťažbu soli. Predstavuje hlavný zdroj príjmu miestneho obyvateľstva. Kryštáliky soli ručne zbierajú z dna a zhromažďujú ich na brehu jazera.

Používa sa na konzervovanie morských plodov a v niektorých európskych reštauráciách sa podáva ako exotický produkt. Po kúpeli vychádzam celá mazľavá a trochu to začína svrbieť. Hneď pri jazere už na nás čaká jeden z vlastníkov butiku a osobne nás osprchuje kýbľom vody.

Navštíviť takúto krajinu a nezažiť pravé africké trhy by bol snáď hriech. S týmto úmyslom prichádzame do mestečka Saly. Už pri príchode nám obchodníci v rámci privítania zatancovali ich domorodý tanec. Kúpila som si ich zubnú kefku a ked poviem zubná kefka, nepredstavujte si zubnú kefku tak, ako ju poznáme.

Ak sem niekedy pôjdete, určite si všimnete, ako domáci úporne ožúvajú konárik v ústach. Takýmto spôsobom si čistia zuby, prípadne koniec rozhryzú a čistia si aj medzizubné priestory. Asi to má zmysel, keď si všimnete, aké krásne biele zuby majú.

Okrem toho som si zakúpila aj pletené košíky a malý (cca 30-centimetrový) baobab. Poslednou zastávkou nášho výletu je rodinná firma s miestnymi likérmi, kde nás čaká ochutnávka. Najzaujímavejším a najchutnejším mi prišiel Créme de Warang (africký baileys), Cébis (likér z ibišteka) a Kešovica (likér z kešu). Ako suvenír si beriem aj plod z baobabu a náš výlet je na konci.

Návšteva Senegalu vo vás zanechá len tie najlepšie dojmy. Zablúdiť do tohto kúta sveta zároveň znamená vidieť úplne iný autentický africký život, úprimný a vďačný napriek chudobe, nakúpiť netradičné suveníry, ochutnať úžasné jedlo či nápoje a kochať sa divmi prírody spojenými s najkrajším safari. Senegal je pre mňa krajinou, ktorú sa oplatí navštíviť a rada sa sem hocikedy vrátim.