Šikoku – ostrov citrusov a visutých mostov

Akému číslu sa rovná tvrdenie „najmenší hlavný ostrov“? Je to približne 18 802 kilometrov štvorcových, niečo viac ako jedna tretina rozlohy Slovenska. Dĺžka ostrova je 225 kilometrov a jeho šírka osciluje v rozmedzí 50 až 150 kilometrov. Ostrov dnes obýva 3,63 milióna obyvateľov, najmenej zo všetkých 4 hlavných ostrovov. Šikoku sa dnes skladá zo 4 prefektúr: Ehime, Kagawa, Kōchi a Tokushima.

Názov ostrova vznikol práve z tohto faktu. Štyri sa povie po japonsky shi (四) a koku môžeme voľne preložiť ako „krajiny“, v tomto prípade provincie. Šikoku bolo historicky tvorené provinciami Awa, Sanuki, Iyo a Tosa. Na ostrove dnes nenájdeme žiadne obrovské metropoly, ako je tomu na ostatných troch ostrovoch. Šikoku je zo všetkých ostrovov azda najduchovnejším a ponúka tie najkrajšie prírodné krásy na relatívne malom území.

Na ostrove dnes nenájdeme väčšie medzinárodné letisko. Najviac využívané regionálne letiská sú v mestách Takamatsu, Tokushima, Matsuyama a Kochi. Po niektoré dni sa tu vyskytnú aj medzinárodné lety z týchto letísk, najmä do miest ako Soul a Šanghaj, no väčšinou sú operované len vnútroštátnymi letmi. Efektívnejšie cesty, ako sa dá na ostrov dostať, sú po zemi.

Ostrov je s najväčším ostrovom Honšú spojený tromi mostami. Prvé spojenie je najbližšie k mestu Kobe, odkiaľ prechádza cesta cez ďalší ostrov Awaji až na ostrov Šikoku. Dva obrovské visuté scenické mosty, ktoré spájajú tieto dve miesta, sú architektonickými pamiatkami samé o sebe.

Akashi Kaikyo Bridge, ktorý spája Honšú s Awaji, je dodnes druhým najdlhším visutým mostom na svete. Most, ktorý spája Awaji a Šikoku, sa nazýva Naruto, podľa mestečka Naruto na ostrove. Túto cestu využívame aj na našich zájazdoch Exkluzívne Japonsko.

Druhou možnosťou je cesta z mesta Okayama do okolia mesta Takamatsu. Tieto dve miesta spája dvojpodlažný most Seto Ohashi. Do mesta Okayama sa dá veľmi jednoducho dostať aj vysokorýchlostným japonským vlakom Šinkanzen a odtiaľ sa dá na ostrov prepraviť jediným vlakovým spojením JR Marine Liner. Ideálna možnosť pre ľudí, ktorí nechcú ísť na ostrov autom.

Tretia možnosť, ako sa dostať po zemi na ostrov Šikoku, je veľmi špecifická a zároveň zážitková. Je ňou cesta z mesta Onomichi do Imabari. Táto cesta má asi 60 kilometrov a prechádza ponad šesť ostrovov vo vnútrozemskom mori Seto. Okrem toho, že sa dá prejsť autom, tak rovnobežne popri tejto ceste vedie aj cyklistická trasa.

Čo z toho vyplýva? Najjednoduchšia možnosť je zároveň najlacnejšia, a to je medzi dvomi mestami preletieť. Pokiaľ však chcete uloviť unikátny zážitok, je lepšie si priplatiť, previezť sa legendárnym vlakom šinkansen a prebicyklovať najkrajšiu cyklotrasu v celom Japonsku. Najmenej ekonomická možnosť je požičať si auto. Táto možnosť môže byť pre turistov obzvlášť komplikovaná kvôli faktu, že v Japonsku sa šoféruje po ľavej strane.

Keďže sa bavíme o ostrove Šikoku, pochopiteľne existuje aj niekoľko námorných možností ciest na ostrov. Najviac využívaná trasa vedie z veľkomiest Osaka, respektíve Kobe, do mesta Takamatsu. Z tohto mesta sa vieme dopraviť aj do ďalšieho veľkého mesta na Honšú, a to do Okayamy. Tieto spojenia premávajú spravidla niekoľkokrát denne s odstupom niekoľkých hodín.

Dlhšie námorné spojenie vedie z mesta Hirošima do mesta Matsuyama. Cesta klasickým trajektom trvá necelé 3 hodiny. Najrýchlejšia možnosť je speedboat, ktorého cesta trvá iba 70 minút, no ten jazdí iba 9-krát denne jedným smerom. Posledným spojením je spojenie dvoch ostrovov, Kjúšú a Šikoku.

Z mesta Yawatahama (z provincie Ehime) vyráža trajekt, ktorý za necelé 3 hodiny príde do mesta Beppu na ostrove Kjúšú. Tento trajekt využívame aj my na zájazde hlavnými japonskými ostrovmi.

Táto cyklotrasa bola dokončená v roku 1999 a o niekoľko rokov neskôr dostala prezývku ako „Mekka japonskej cyklistiky“. Cesta (ktorá sa dá prejsť aj pešo) vedie ponad ostrovy Mukaishima, Innoshima, Ikuchijima, Omishima, Hakatajima a Oshima. Na začiatku aj na konci tejto trasy existujú požičovne bicyklov, pričom cestou nájdeme aj niekoľko servisných miest v prípade defektu alebo inej nehody.

Okrem nádherných výhľadov, ktoré poskytuje jazda ponad more a ostrovy, tu nájdeme aj iné miesta záujmu, ako napríklad múzeum na ostrove Ikuchijima. To je venované jednému z najznámejších maliarov Japonska Hirayama Ikuovi, ktorý sa na tomto mieste narodil.

Neďaleko od múzea nájdeme aj unikátny budhistický chrám z roku 1936, ktorý dal postaviť bohatý lokálny podnikateľ. Tí, ktorí nechcú cestu absolvovať naraz, môžu zastaviť na niekoľkých kempingových miestach po ceste.

Ako sme si už spomínali, Šikoku je štvrtým najväčším japonským ostrovom a v celosvetovom rebríčku mu patrí 50. miesto. Od najväčšieho japonského ostrova ho oddeľuje vnútrozemské more Seto, ktoré je svojou podstatou špecifické. Jeho dopravná funkcia bola v minulosti veľmi dôležitá, keďže toto more pôsobilo ako hlavné spojenie medzi regiónom Kansai (Osaka, Kobe) a ostrovom Kjúšú. Dodnes je spojením medzi Japonským morom a Pacifikom.

Stredom ostrova prechádza rovnomenné pohorie Šikoku, ktoré rozdeľuje ostrov na pomyselnú severnú a južnú časť. Väčšina obyvateľstva ostrova žije v nížinách severne od tohto pohoria, južne by sme našli iba niekoľko väčších miest, najväčšie Kochi s 320-tisíc obyvateľmi.

Ostrovom preteká najdlhšia rieka Yoshino, ktorá má necelých 200 kilometrov. Tá sa označuje za jednu z najkrajších riek v celom Japonsku. Yoshino je najvhodnejšou riekou na rafting v celom Japonsku, pred niekoľkými rokmi sa tu dokonca konali veľké svetové preteky v raftingu. Yoshino sa vlieva do Pacifiku pri meste Tokushima a vytvára mnoho nádherných roklín, ako napríklad Oboke a Koboke.

Neďaleko rokliny Oboke sa nachádza viacero údolí, ktoré sú populárne pre svoje prírodné krásy a turistiku. Jedným z príkladov je napríklad údolie Iya. V tomto údolí sa nachádzajú nádherné horské hotely v štýle ryokan, kde môže návštevník využiť aj horúce pramene – onseny.

Na úseku rieky Yoshino v rokline Oboke sa konajú aj malé vyhliadkové plavby. Tie trvajú asi 30 minút a návštevník sa má možnosť preplaviť kúsok rieky po prúde a neskôr naspäť proti prúdu. Skalnaté útesy boli vyformované tokom rieky do rôznych útvarov, kde pri zapojení fantázie môže človek pozorovať rôzne postavy, zvieratá alebo iné predmety.

V kopcoch ostrova Šikoku by sme počas histórie našli schovaných 13 veľmi unikátnych mostov. Boli vyrobené z konárov vistérie a slúžili pre lokálnych obyvateľov na uľahčenie chodenia cez rokliny. Ich výroba trvala relatívne krátko a materiálu na výrobu bolo dosť, preto sa zvolil tento spôsob.

O ich pôvode existuje viacero teórií. Prvá hovorí o tom, že ich dal postaviť významný budhistický mních Kobo Daishi, známy aj pod menom Kukai. K druhej teórii sa prikláňa väčšina historikov. Tá hovorí o mostoch ako o únikových cestách členov klanu Taira.

Klan Taira prehral v rokoch 1180-1185 konflikt proti klanu Minamoto o moc nad územím. Členovia tohto klanu boli prenasledovaní a aby sa dokázali jednoduchšie zbaviť svojich prenasledovateľov, vyrábali mosty, ktoré mohli byť veľmi jednoducho zničené a tým pádom nemohli byť dolapení.

V minulosti bolo mostov minimálne 13, dnes sa však zachovali už len tri, z ktorých sa stali turistické atrakcie. Pre bezpečnosť turistov sa dnes Japonci nespoliehajú len na prírodné materiály, z ktorých sa mosty niekedy vyrábali, no do konštrukcie sa vkladá aj oceľ. Tú však takmer vôbec nevidno a most preto pôsobí pôvodne.

Najznámejší je most Kazura, ktorý je 45 metrov dlhý, 2 metre široký a je postavený vo výške 14 metrov nad riekou. Napriek malej výške to môže byť pre niekoho výzva kvôli vratkosti mostu. Turisti po ňom prechádzajú jednosmerne, po drevených latách, medzi ktorými sú malé medzery.

Keď som ja po ňom prechádzal prvýkrát na našom BUBO zájazde, našich klientov som varoval, aby náhodou nestúpili medzi tieto dve laty. Ja som išiel posledný zo skupiny a môj prvý krok smeroval presne medzi ne.

Japonská história nepatrí k tým najbohatším, no jednoznačne najzaujímavejším a najbúrlivejším. Počas historického vývoja tejto krajiny sa však, pochopiteľne, väčšina dôležitých udalostí odohrávala na hlavnom ostrove Honšú. Väčšina veľkých udalostí sa menších ostrovov až tak výrazne nedotýkala, no existujú aj výnimky.

Vďaka ideálnemu podnebiu na pestovanie ryže sa Šikoku stalo jedným z miest, kde sa japonská populácia začala rozširovať po tom, ako sa ich spôsob obživy zmenil z lovu zvierat na poľnohospodárstvo. Najväčší vzostup ostrova sa dodnes pripisuje už spomínanému budhistickému mníchovi Kukaiovi.

Ten zanechal výraznú stopu aj na hlavnom ostrove Honšú, no jeho dedičstvo žije najintenzívnejšie práve na Šikoku, o čom si viac povieme v sekcii budhizmus.

Izolovanosť ostrova spôsobila, že vplyv cisárov na chod ostrova nebol až taký mocný, ako tomu bolo pri hlavných mestách na Honšú. Počas obdobia feudálneho Japonska sa stal ostrov domovom viacerých mocných samurajských rodov, ktoré začali boj o vplyv. Medzi najmocnejšie patrili rody Kono a Chosokabe.

Počas obdobia Sengoku, kedy Japonsko upadlo do veľkej občianskej vojny, sa podarilo ostrov zjednotiť predstaviteľovi druhého spomínaného rodu, Chosokabe Motochikaovi.

Jeho nadvláda nad územím však netrvala dlho. V roku 1585 na ostrov podnikol inváziu jeden zo zjednotiteľov Japonska, Toyotomi Hideyoshi, ktorý so svojou obrovskou armádou priklonil misku váh moci na svoju stranu. Motochika si ponechal iba čiastočnú moc nad provinciou Tosa.

Vláda Tokugawského šogunátu od roku 1603 do roku 1868 vrátila moc do rúk feudálnym pánom. Nadvládu nad prefektúrou Tosa získal do rúk klan Yamauchi a prefektúry Sanuki, Awa a Iyo začali ovládať menšie rody. V tomto čase sa v regióne rozvinul rybolov, výroba soli, ale aj farbenie indigom, ktoré bolo na ostrove obzvlášť populárne.

Po restorácii Meiji v roku 1868 sa z pôvodných štyroch prefektúr stali dnešné štyri – Ehime, Kagawa, Kochi a Tokushima. Z ostrova, konkrétne z mesta Kochi, pochádzala významná osoba, ktorá pomohla zvrhnúť Tokugawský šogunát.

Bol ním Sakamoto Ryoma, ktorý s mnohými ďalšími osobnosťami narodenými na Šikoku priložil ruku k dielu pri zmene vládnuceho systému v Japonsku. Ostrov sa na prelome 19. a 20. storočia priemyselne vyvíjal pomalšie ako Honšú, no napredovala tu stavba lodí a najmä výroba papiera.

S ostrovom Šikoku je úzko prepojená jedna budhistická tradícia. Ide o púť, počas ktorej veriaci navštívi 88 chrámov rozmiestnených po celom ostrove Šikoku. Idea tejto náboženskej cesty vznikla počas života už spomínaného mnícha Kukaia. Ten sa narodil v chráme Zentsu-ji, ktorý je dnes tiež súčasťou púte a označuje sa poradovým číslom 75. Kukai sa tu narodil v roku 774 a svoje vedomosti o budhizme nadobudol pri štúdiu v Číne.

Pri návrate do Japonska založil Kukai viacero budhistických inštitúcií a chrámov a všeobecne sa mu pripisuje založenie vetvy Shingon, ktorá je jednou z hlavných vetiev vadžrajánskeho budhizmu vo východnej Ázii.

Jeho mnoho návštev ostrova Šikoku motivovalo obyvateľov nasledovať budhizmus intenzívnejšie, čo bolo spojené s postavením mnohých chrámov. 88 z týchto chrámov bolo vybraných pre púť, ktorá mala dopomôcť veriacim dosiahnuť osvietenie.

Emon Saburo bol bohatý vlastník pôdy zo Šikoku. Legenda hovorí, že jedného dňa prišiel na jeho pozemok budhistický mních, ktorý vykonával púť po 88 chrámoch. Niektoré legendy hovoria, že to bol Kukai samotný, ktorý prosil Emona o miesto na prespatie a trochu jedla. Emon ho však násilne vyhnal zo svojho pozemku. Po tomto čine sa rodine Emona začali diať nešťastia. Jeho 8 synov ochorelo jeden po druhom a postupne všetci zomreli.

Emon si uvedomil, že toto je jeho trest za to, že nepomohol mníchovi. Rozhodol sa teda naboso absolvovať okruh po 88 chrámoch a nasledovať cestu budhistického mnícha. Veril, že na tejto ceste ho znova stretne a bude ho môcť poprosiť o odpustenie. Okruh údajne absolvoval 7-krát, no mnícha už nestretol.

Pri ôsmom okruhu padol od vyčerpania a tesne predtým ako umrel ho navštívil Kukai, ktorý mu odpustil. Emon si prial, aby mohol v ďalšom živote byť bohatý panovník, čím by mohol pomáhať ľudom a rozširovať budhizmus na ostrove. To sa mu údajne naplnilo a narodil sa do rodiny Utagawa, ktorá vládla provincii Iyo.

Podľa presvedčenia budhistov platí, že kto počas okruhu navštívi 1 až 23 chrámov, tak sa začne približovať k osvieteniu, pri návšteve 24 až 39 získa potrebnú disciplínu k osvieteniu, pri 40 až 65 dosiahne takmer úplné osvietenie a pri 66 až 88 vstúpi do nirvány.

Okruh sa v minulosti nedal absolvovať inak ako pešo a celá táto púť merala približne 1 200 kilometrov, čo predstavovalo 1 až 2 mesiace putovania. Počas periódy Edo (vlády Tokugawského šogunátu) bola táto púť značne obmedzená a mohol ju absolvovať len človek so špeciálnym povolením.

Dnes však túto púť môže absolvovať každý a veľa ľudí ju absolvuje buď vlastnými dopravnými prostriedkami, hromadnou dopravou alebo na bicykli. Pútnici by ju mali absolvovať v tradičnom oblečení, ktoré pozostáva z bielej košele oizuru, kužeľovitého klobúka suge-kasa a palice kongo-zue.

Pri navštívení každého chrámu by sa mal pútnik rituálne očistiť vodou, pomodliť sa a prispieť pri hlavnej svätyni chrámu a neskôr sa pomodliť a prispieť svätyni zasvätenej Kukaiovi.

Populačné a historické centrum ostrova je mesto Matsuyama, hlavné mesto provincie Ehime s pol milióna obyvateľmi. Časť tohto mesta, Dogo, bola populárna už v 6. storočí, keď tu vznikol najstarší dodnes fungujúci verejný onsen v Japonsku. Ten údajne využíval aj princ Šótoku, jedna z najvplyvnejších osôb ranej japonskej histórie.

Tieto kúpele využívali viaceré významné osobnosti, napríklad aj prozaik Natsume Soseki, ktorý napísal novelu Botchan. Hlavná postava v tejto novele často navštevuje verejné kúpele, ktoré sú inšpirované Dogo.

O vzniku týchto kúpeľov existujú dve legendy. Prvá hovorí o volavke, ktorá mala zranenú nohu a musela pristáť pri vode. Svoju zranenú nohu si namočila do vody a po pár dňoch sa vyliečila a odletela. Toto si všimli obyvatelia, ktorí vodu vyskúšali tiež a ich zdravotné problémy pominuli.

Druhá legenda hovorí o dvoch menších božstvách, Okuninushi a Sukunabikona. Druhý menovaný dostal zákernú chorobu a čakalo sa, že jej podľahne. Okuninushi ho však donútil kúpať sa v horúcich prameňoch. Liečba mu zabrala a on kompletne zregeneroval. Ako znak svojho dobrého fyzického zdravia zatancoval na kameni pri jednom z horúcich prameňov, kde ostala jeho stopa. Tento kameň je dnes vystavený v onsene.

Na konci 19. storočia bol onsen expandovaný na tri podlažia kvôli jeho narastajúcej popularite. V jeho okolí vzniklo malé rezortné mestečko a nie je výnimkou dodnes sa vidieť pohybovať ľudí po ulici v yukatách, ktorí smerujú do onsenu alebo z neho. V kúpeľoch bola aj jedna časť vyhradená pre cisársku rodinu, ktorá ju využívala pri návšteve mesta. Dogo Onsen inšpiroval verejné kúpele v populárnom japonskom animovanom filme Cesta do fantázie z roku 2001.

Najznámejšou a najviac navštevovanou pamiatkou je dnes v celom meste hrad. Ten je postavený na kopci Katsuyama, niekoľko stoviek metrov nad mestom. Hrad v Matsuyame je dnes iba jedným z dvanástich hradov s pôvodnou architektonickou typológiou, v akej bol postavený na začiatku 17. storočia.

Jeho prvým užívateľom sa stal Kato Yoshiaki, generál z radov Toyotomi Hideyoshiho, ktorý bol odmenený za vykonané služby. Po vnútornom konflikte v nástupníctve v Japonsku sa v roku 1600 Yoshiaki pripojil na stranu Tokugawa Ieyasu v bitke pri Sekigahare.

Hrad bol postavený v roku 1603, no dokončený bol až v roku 1627, kedy ho už využíval klan Gamo a jeho predstaviteľ Gamo Tadatomo, ktorý dal postaviť hlavnú, 5-poschodovú budovu hradu. V roku 1784 udrel do hlavnej budovy blesk a väčšia časť zhorela a musela byť zrekonštruovaná.

Poslednou rekonštrukciou prešiel hrad v roku 1854, iba niekoľko rokov pred restoráciou Meiji, ktorej úlohou bolo zahladiť stopy feudálneho Japonska. Iba tento hrad a 11 ďalších vydržali nátlak zo strany novej vlády a neboli zničené.

Hrad vydržal aj intenzívne bombardovanie počas druhej svetovej vojny, ktoré prišlo v júli roku 1945. Spojenecké vojská bombardovaním zničili až 55 % všetkých budov v meste, no hrad vydržal. Na konci 20. storočia bol hrad zvolený do kolekcie 100 najlepších hradov v celom Japonsku.

Pre návštevu hradu treba absolvovať cestu na vrchol hory, na ktorej sa nachádza postavený. Dá sa buď vyšliapať, alebo sa dá využiť lanovka, ktorá je postavená na kopci. Lanovka, ktorá pojme niekoľko ľudí, chodí každých 20 minút. No my v BUBO odporúčame vyviezť sa na vrchol otvorenou sedačkou, ktorá premáva neustále. Ponúka zážitkové vyvezenie spojené s nádhernými výhľadmi na celé mesto.

Vstup sa platí až pri vstupnej bráne na kopci. Najväčšou atrakciou je hlavná budova hradu, v ktorej je spravená trvalá expozícia dobových predmetov. Bežné predmety každodenného používania, ako riady, striedajú zbrane, brnenia, meče a kópie. Pre návštevníkov je tu dokonca možnosť obliecť sa do kompletného samurajského brnenia (samozrejme, ide o repliku).

V rámci prehliadky sa dá vyjsť na najvyššie poschodie, kde sa otvoria 360-stupňové výhľady na celú Matsuyamu a jej okolie. Pri dobrej viditeľnosti je možnosť vidieť z hradu aj ostrov Honšú.

Geografickým centrom mesta by sme mohli nazvať práve hrad a jeho okolie. Celý areál hory Katsuyama je totiž ohraničený malou priekopou a kanálom. V rámci areálu centra by sme našli aj niekoľko parkov, kde celodenne stretnete lokálnych obyvateľov športovať, alebo len tráviť voľný čas rozprávaním sa. V areáli je aj múzeum umenia patriace provincii Ehime. Neďaleko od miesta, kde chodí lanovka na vrchol kopca, nájdeme aj vládnu budovu prefektúry postavenú v štýle art deco.

Ak by sme však chceli centrum mesta nájsť podľa počtu ľudí, museli by sme sa vybrať k vlakovej stanici Matsuyama City. Tá sa nachádza asi iba 5 minút chôdze od južnej strany areálu hradu a parkov v jeho okolí. Vedie k nej ulička cez štvrť Hanazonomachi, ktorá je známa veľkým množstvom podnikov, barov a reštaurácií typu izakaya. Budova stanice je tvorená niekoľkoposchodovým nákupným centrom.

Východne od budovy stanice Matsuyama City sa tiahne krytá ulica Gintegai. Tá sa neskôr zatáča a pokračuje v krytej ulici Okaido. Dokopy tieto dve kryté ulice majú dĺžku takmer 2 kilometre a právom sa dajú označiť za najživšie centrum mesta pre lokálnych obyvateľov. Tí sem chodia nakupovať, jesť, vypiť si, do kina a naplno využívajú všetko, čo na tejto ulici nájdeme.

Pri návšteve ostrova a jeho miest určite stojí za to ochutnať špeciality, ktoré inde v Japonsku nenájdete. Pre najväčšie mesto Matsuyama a provinciu Ehime sú typické citrusy, najmä mandarínky, ktoré sa tu pestujú a sú stálicou poľnohospodárstva tohto regiónu. Z citrusov tu nájdete vyrobené rôzne šťavy, sladkosti, cukríky. Citrusy sú dokonca tak populárne, že v kúpeľoch Dogo nájdete jeden kúpeľ s obsahom lokálnych citrusov.

Pre Ehime sú typické jedlá ako Tai Meshi (鯛めし). Ide o ryžu s pražmou morskou, ktorá môže byť buď uvarená, alebo surová na spôsob sashimi podávaná so žĺtkom. Vďaka intenzívnemu rybolovu v regióne stojí za ochutnanie aj koláčik Jakoten (じゃこ天). Ten je vyrobený z malých rýb, kde je pomleté rybie mäso spolu s kosťami. To dodáva jeho konzistencii miernu chrumkavosť.

Najznámejším dezertom z okolia, okrem už spomínaných mandarínok, je určite Botchan Dango (坊っちゃん団子). Klasické Dango nájdete v celom Japonsku, môžete sa o ňom dočítať v našom blogu o japonskej kuchyni. Botchan Dango však bolo inšpirované už spomínanou novelou Botchan. Ide o 3 rôzne sfarbené ryžové knedličky, zelený, žltý a hnedý, pričom každý má mierne inú chuť.

Sanuki Udon (讃岐うどん) je najtradičnejším jedlom všeobecne pre celý ostrov. Ide o pšeničné rezance udon, ktoré pochádzajú z prefektúry Kagawa, ktorá sa veľakrát nazýva aj ako prefektúra „udon". Tie sa podávajú s jarnou cibuľkou a vajíčkovým žĺtkom. Celá kuchyňa ostrova je postavená najmä na kombinácii rýb s rôznymi prílohami, kvôli dominantnému rybolovu.

Na východnom konci ostrova, pri moste Onaruto, ktorý prepája ostrov Awaji so Šikoku, nájdeme nezvyčajnú prírodnú pamiatku. Ide o vodné víry, ktoré sa vyskytujú v prielive Naruto, ktorý má šírku asi 1,3 kilometra. Tento prieliv spája Tichý oceán s vnútrozemským morom Seto.

Pri prílive a odlive v mori Seto dochádza k relatívne veľkým rozdielom vo výške hladiny medzi morom a oceánom, čo spôsobuje presun vody medzi týmito dvoma plochami. Voda sa do mora vlieva 2-krát denne a vylieva sa z neho 2-krát denne, čo vytvára 4 ideálne príležitosti na pozorovanie vodných vírov.

Tie vznikajú najmä vďaka tomu, že voda sa presúva z jednej do druhej vodnej plochy rýchlosťou približne 15 kilometrov za hodinu. Morské prúdy preto vytvárajú dočasné vodné víry, ktoré vždy na hladine vydržia pár sekúnd a potom zmiznú a opäť sa objavia na inom mieste. Tento fenomén býva najmocnejší na jar, kedy rýchlosť vody dosahuje aj 20 kilometrov za hodinu.

Na tomto mieste existujú dve spoločnosti, ktoré poskytujú plavby ponad morské víry. Tie nie sú natoľko veľké, aby lode ohrozili, a preto je bezpečné plaviť sa v ich blízkosti. Plavba pod most trvá asi 15 minút, loď tu strávi asi 20 minút a potom sa vráti k mestečku Naruto do prístavu.

Pred návštevou je však dôležité pozrieť si na webovej stránke lodných spoločností vhodný čas na návštevu. Pokiaľ nedochádza k prílivu alebo odlivu, vodné víry nebudú také výrazné a návšteva tohto miesta stratí svoje čaro.

Vodné víry po japonsky nazývame Uzumaki (うずまき). Tento prírodný fenomén inšpiroval jedného japonského autora, Masashi Kishimota, aby vytvoril populárne japonské anime Naruto.

Hlavná postava bola pomenovaná podľa mesta Naruto, pri ktorom sa tieto vodné víry nachádzajú, a jeho priezvisko je Uzumaki, čo znamená vodný vír. Toto japonské anime sa stalo jedným z najpopulárnejších vôbec, pričom dokopy odvysielali viac ako 700 epizód.

Šikoku nie je miestom, ktoré by si turista, čo navštevuje prvýkrát Japonsko, vybral za svoju destináciu. Je to však ideálne miesto, kde môže človek vidieť pravdepodobne najautentickejšie Japonsko, špecifickú kuchyňu, zachovalé historické pamiatky a nespútanú prírodu Japonska na jednom ucelenom mieste.

1. Hrad v Matsuyame – jeden z najzachovalejších historických hradov v Japonsku ponúka okrem výhľadu na celé mesto a okolie možnosť nahliadnuť do útrob. Návštevník má možnosť vidieť dobové predmety, ako zbrane a brnenia, ktoré sa používali v 17. storočí. Cesta na hradný kopec je osobitným zážitkom.
2. Vodné víry v Naruto – prírodný fenomén, ktorý nenájdete na veľa miestach vo svete. „Whirlpools“, ktoré inšpirovali aj lokálnych autorov k vytvoreniu jedného z najznámejších animovaných príbehov si turisti obľúbili najmä kvôli ich sile a dostupnosti.
3. Chrám číslo 51 Ishite – neďaleko centra mesta Matsuyama nájdeme jeden z 88 posvätných chrámov, ktoré sú súčasťou veľkej náboženskej púte. Ishite sa častokrát označuje za najkrajší.
4. Dogo Onsen – najstarší onsen v Japonsku využívala cisárska rodina už pred viac ako 1 300 rokmi. Dnes je jeden z najpopulárnejších na ostrove a oblasť okolo neho je plná rekreačných zariadení.
5. Visutý most Kazura – v riedko obývaných oblastiach nájdeme paradoxne najviac pamiatok a atrakcií. Jednou z nich je visutý lianový most Kazura, najväčší a najdlhší svojho druhu. Prechádzka po ňom vám zdvihne adrenalín v krvi a zaplní miesto v mobile množstvom fotografií.
6. Cyklotrasa Shimanami Kaido – unikátny spôsob prepravy medzi 2 hlavnými ostrovmi a jediná možnosť prejsť na bicykli medzi 2 hlavnými ostrovmi. Cyklotrasa lemujúca diaľnicu a prechádzajúca ponad niekoľko menších ostrovov je ideálnym spojením obdivovania prírody a miernej aktivity.
7. Plavba v rokline Oboke – prírodné krásy ostrova Šikoku sa zdajú byť nekonečné – pekným príkladom toho je roklina Oboke, kde sa dá plaviť na malej loďke a obdivovať skalné útvary, ktoré vytvorila rieka Yoshino.
8. Centrum mesta Matsuyama – najväčšie mesto ostrova je pochopiteľne jeho najživším miestom. V strede mesta nájdeme nákupné uličky a pasáže, kde sa dá nakúpiť veľa suvenírov a aj špecifických predmetov pre región.
9. Jedlo ostrova Šikoku – čerstvá kuchyňa, ktorá je trochu odlišná od kuchýň ostatných regiónov Japonska. Pre ostrov sa stali typické citrusy, najmä mandarínky, ktoré svojou kvalitou a chuťou nemajú vo východnej Ázii obdobu.
10. Túra na najvyšší vrch ostrova – Ishizuchi je s výškou 1 982 metrov nad morom najvyšším vrcholom celého Šikoku. Na vrchol vedú dve trasy, jedna trvá asi 3 a pol hodiny a druhá 2 a pol hodiny. Túra patrí k mierne náročným, no odmení sa výhľadmi na celý ostrov a pri dobrej viditeľnosti aj ostatné ostrovy.

• Uwajima – mesto v provincii Ehime, kde sa nachádza ďalší pôvodný hrad. Mesto sa preslávilo aj vďaka tradícii býčích zápasov, známych aj ako „bull sumo“. V meste nájdeme aj nezvyčajnú svätyňu zasvätenú plodnosti.
• Kotohira – mestečko v provincii Kagawa má iba niekoľko tisíc obyvateľov, no veľmi autentickú atmosféru. Nachádza sa tu aj hora Zozu, kde je postavená významná svätyňa Kotohira-gu. K nej vedie 785 schodov a nachádza sa v nadmorskej výške viac ako 500 metrov.
• Kóči – hlavné mesto rovnomennej provincie obsahuje ďalší hrad z pôvodnej 12-ky a nájdeme tu aj veľmi populárny nedeľný trh. V meste leží pláž Katsurahama, kde stoji socha samuraja Sakamoto Ryomua.
• Tokušima a hora Bizan – najväčšie mesto provincie Tokušima, kde sa každoročne medzi 12. a 15. augustom koná najväčší tanečný festival Awa Odori. Nad mestom stojí hora Bizan, kde sa dá vyviezť lanovkou.