Benátky - verte mi, budete sa chcieť stratiť!

Do La Serenissima - najjasnejšej Benátskej republiky vchádzame ako starí cestovatelia na lodi z východu. Benátky pozostávajú asi zo 118 ostrovov a my prechádzame z letiska Marco Polo okolo desiatok z nich. Vietor vo vlasoch a pohárik šampanského v ruke. Na začiatku je cesta pre lode vymedzená ako na autostráde. „Tam vedľa má voda len pol metra, no medzi týmito značkami 2 až 3 metre,“ vysvetľuje mi náš skipper. Okrem tejto príjemnej dopravy, ktorá už aj z tak luxusných Benátok spraví ešte väčší zážitok, máme mnoho vecí zajednaných vopred. Ak sa totižto chcete dobre najesť a nie dať si iba pizzu či burger, tak vedzte, že slušné reštaurácie sú plne obsadené dlho, dlho dopredu.

Raz sme si s mojím susedom Giuliom požičali v meste Grado medzi Benátkami a Terstom lodičku a sami sme si ju v lagúnach šoférovali, aj keď sme nemali žiaden lodný preukaz. No tu by som sa v tej hustej premávke neopovážil. Teraz si vychutnávame plavbu po rovnej hladine lagúny, je veľmi, veľmi príjemne a každému odporúčam takýto príchod.

Pristávame na súkromnom ostrove, kde sa nachádza náš hotel. Benátky, to je voda, a tak je fajn si ju užiť čo najviac, čo myslíte?

Každopádne tu píšem rady, ktoré som v Benátkach zažil za posledných 30 rokov, či vlastne dlhšie, však po prvý raz som Benátky navštívil už v roku 1976.

Z hotela vyrazíme skôr, ešte pred davmi, lebo väčšina turistov v Benátkach nebýva – bývajú na pevnine, napríklad v Mestre, a musia dochádzať. To je naša výhoda.

Na Námestie sv. Marka ideme opäť našou privátnou loďou, loď je základným dopravným prostriedkom a je už v cene hotela.

Po prvý raz som bol v Benátkach, keď som mal 7 rokov, potom sme sem v BUBO organizovali každoročne zájazdy na karneval, vracal som sa sem pravidelne. No teraz som prišiel vyslovene aby som napísal pre vás tento blog. Chcem cez zážitky pochopiť Benátky lepšie.

Do mesta sa plavíme okolo ostrova San Giorgo Maggiore. V roku 982 tu bol založený benediktínsky Kláštor svätého Juraja, no v roku 1223 budovy zničilo zemetrasenie. Stavby postavili znovu a kostol dostal dnešnú podobu v druhej polovici 16. storočia. Architektom bol slávny Andrea Palladio, o ktorom píšem v inom blogu o mestách Vicenza a Padova. Po dvoch minútach sa na ľavej strane objaví štvrť Dorsoduro a Punta della Dogana. Práve tu prechádzame zo Židovského do Veľkého kanála.

Kedysi tu pri vstupe do Benátok bola colnica, hneď vedľa sa vypína kostol Santa Maria de la Salute postavený po obrovskej morovej epidémii (1630). Je to prekrásny kostol, jeden zo symbolov mesta. Áno, obchod s celým svetom spôsoboval aj epidémie, a preto sa od lodí požadovalo, aby zostali na mori 40 dní a až potom sa mohli námorníci vylodiť na brehu. V taliančine sa 40 povie quaranta, takže odtiaľto sme dostali slovo „karanténa.“

Od roku 2009 bol novým symbolom štvrte „Chlapec so žabou“ – biela socha amerického sochára Charlesa Raya. Asi sa stala pre vládu Benátok príliš výraznou, lebo ju v roku 2013 nechali odstrániť.

Je koniec októbra a v správach v talianskej televízii hlásia vysokú vodu, ktorá zaliala najnižší bod Benátok - Námestie svätého Marka. Vysoká voda by mala byť od polovice novembra do februára, vtedy je aj náš hotel Kempinski San Clemente zatvorený, ale akosi je všetko inak. Pri vysokej vode sa do mesta nedostane ani polícia, ani sanitka - neprejdú pod mostami - a naše topánky budú mokré. No čo už, aj to sú Benátky.

Zvonica na Námestí sv. Marka sa približuje, kapitán profesionálne zaväzuje loď, vystupujeme a zisťujem, že po vode nie je ani stopa. Včera v správach hlásili povodeň, no dnes tu niet ani jedinej kaluže.

Keď som tu pred asi desiatimi rokmi býval, objednali sme si hotel s adresou San Marco, no bývali sme od námestia asi polhodinu peši. Áno, nejde iba o námestie, ale o celú štvrť, jednu zo šiestich Benátskych štvrtí (sestiere). Očakávam holuby, ale prvého živého „Benátčana“ vidím mačku.

Mačky sa vždy tešili značnej úcte, veď v meste na vode by sa inak ľahko rozmnožovali potkany. Nehovoriac o tom, že symbolom Benátok je lev, ktorý je konieckoncov len veľká mačka! Mačka správcu zvonice svätého Marka zahynula, keď sa zvonica 14. júla 1902 zrútila na zem. Mačka bola jedinou obeťou! Holuby vtedy upozornili ľudí, aby námestie opustili, a preto sú odvtedy jeho neoddeliteľnou súčasťou. A naozaj, po niekoľkých krokoch ich vidíme, sú tu. Mnoho rokov som ich kŕmil, ale dnes je to zakázané. Benátčania sa dnes skladajú na čistenie mesta a na antikoncepciu pre holubov.

San Marco je mojím námestím už od čias, keď som mal 7 rokov a v Benátkach som sa stratil. V obchode s angličákmi, a potom som iba tak sedel a pozoroval ten okolitý ruch a gondolierov. Tých je asi 400 a licenciu získate naozaj veľmi ťažko. Všetci majú čierne gondoly, lebo takú farbu nariadila vláda - už v 16. storočí. Na Námestí svätého Marka sa odohralo toľko vecí...  

Od roku 828 tu stojí kostol, dnes slávna Bazilika svätého Marka, ktorej predlohou bola Hagia Sofia v Konštantínopole. Ten vzťah medzi Konštantínopolom a Benátkami je plný nenávisti a rešpektu. Práve v roku 828 sa do Benátok dostali ostatky svätého Marka, ktoré boli privezené, vraj zabalené v bravčovom mäse, z egyptskej Alexandrie. O tomto meste píšem v blogu Alexander Veľký. Do dnešnej značne orientálnej podoby chrám prestavali v 11. storočí a odvtedy ho prezývajú Zlatý kostol (Chiesa d'Oro). Významnou pamiatkou, dominujúcou priečeliu baziliky, je mohutný štvorzáprah (Quadriga) 1,6 metra vysokých koní.

Ide o vojnovú korisť z Konštantínopolu, ktorá sa do Benátok dostala v roku 1204 - po štvrtej križiackej výprave. Vnútru baziliky v tvare gréckeho kríža dominujú zlaté mozaiky, ktorých plocha je 8 000 m², a tým pádom ide o najväčšiu plochu historických mozaík sveta. Oltár Pala d'Oro s tisíckami emailových doštičiek a drahokamov vyrazí dych asi každému.

Popri byzantskej načačkanej bazilike pôsobí zvyšok námestia minimalisticky. Keď som bol dieťa, nepáčilo sa mi to a nechápal som, čo na tomto námestí dospelí vidia. V Benátkach sa mi páčili pokrivené vodné uličky - kanály, ale toto námestie nie. Dnes sa mi práve nestarnúci minimalizmus námestia páči. Už si uvedomujem, aké ťažké je vytvoriť niečo nadčasové, a toto sa architektovi Jacopovi Sansovinimu podarilo. 

Ak ste ochotní vystáť si radu, odporúčam vyjsť (výťahom) hore na 99 m vysokú kampanilu – benátsku zvonicu. Jej stavba sa začala v roku 912, ale do takejto podoby bola dostavaná v roku 1514. Počas vojny s Janovom boli hore na veži rozmiestnené delá a v roku 1609 práve z veže predviedol svoj objav - ďalekohľad - Galileo Galilei. Zvony tu nesú mená a najťažší má 3,6 tony. Ak je búrka, kampanilu vynechajte. Stáva sa, že do nej udrie blesk.

Najväčšou stavbou námestia je Dóžov palác - ide o goticko-renesančnú stavbu s drobnými orientálnymi prvkami. Tieto sú však omnoho decentnejšie, než v prípade baziliky. Medzi 9. až 11. storočím išlo o stredoveký hrad. Následne však budova stratila opevnenie ako dôkaz viery dóžu a celkovo vládcov Benátskej republiky k svojmu ľudu. A zároveň si Benátky verili pred vonkajšími dobyvateľmi. Vnútru kraľuje prekrásna a veľkolepá sála Veľkej rady (Sala del Maggior Consiglio) s obrovitánskym Tintorettovým obrazom Raj. Ide o najväčšie plátno, aké kedy namaľovali (700 x 2 200 cm). Čo je však podľa mňa vzácnejšie, sú triptychy renesančného flámskeho maliara Hieronyma Bosha. Vraj sa na svojej pešej ceste Talianskom zastavil aj v Benátkach.

V Dóžovom paláci sa nachádzalo i preslávené väzenie (Piombi), kde vo vlhkých kobkách strávili čas aj Giordano Bruno či Giacomo Casanova. Slávny most vzdychov (Ponte dei Sospiri), postavený v roku 1574, spája Dóžov palác s obávaným Novým väzenským palácom (Palazzo delle Prigioni Nuove), ktorý sa nachádza hneď vedľa toho Dóžovho. Väzni mali cez okná mosta posledný pohľad na krásne Benátky a slobodu. Most vzdychov takto romanticky pomenoval anglický romantický básnik George Byron.

V roku 1819 bol na Námestí sv. Marka výstrelom z dela (culverín) popravený slon. Každoročne sa práve tu začína slávny Benátsky karneval. BUBO sem organizovalo zájazdy každoročne už od roku 1996. Mal by som teda Benátky poznať, no nepoznám. Teraz som sa sem vybral pripraviť pre vás blog - prehliadku mesta, ktorá sa hodí do našich čias.

Kaviareň Caffé Florian sa nachádza priamo na Piazza San Marco. Táto štýlová kaviarnička bola založená v roku 1720 a je najstaršou nepretržite prevádzkovanou kaviarňou na svete. Floriano Francesconi otvoril kaviareň 29. decembra 1720 a mala dve jednoducho zariadené miestnosti. Pôvodne sa volala „Alla Venezia Trionfante“ (Triumfálne Benátky), ale verná klientela ho následne prekrstila na „Caffè Florian“ - na počesť jeho majiteľa.

Kaviareň podporovalo a navštevovalo mnoho známych osobností ako Goethe, Casanova, Charles Dickens či Lord Byron. V roku 1858 sa kaviareň zväčšila o nové miestnosti: Sála Senátorov (Sala del Senato), Grécka sála (Sala Greca), Čínska sála (Sala Cinese) a Orientálna sála (Sala Orientale). Celú kaviareň v tomto roku kompletne prerobili a na dekoráciu prizvali najlepších umelcov z Benátok. Kaviareň je dnes známa secesnou architektúrou a vysokými cenami.

Káhirská kaviarnička El-Fishawi, ktorú navštevujeme na zájazde Egypt - maximálne poznanie, otvorila svoju bránu už koncom 18. storočia, teda v roku 1773. No z Egypta prišla káva do Benátok už v roku 1570. Caffè Florian je neodmysliteľnou súčasťou Procuratie Nuove na Námestí svätého Marka, a je považovaná za symbol Benátok.

Kým vo vnútri sa podávali tie najlepšie vína a kávy z Orientu, Malajzie, Cypru a Grécka, vonku sa odohrávala história. Jej okná boli svedkom lesku a pádu najjasnejšej Benátskej republiky Serenissima a tajných sprisahaní proti francúzskej, a potom rakúskej nadvláde. Neskôr sa jeho elegantné miestnosti využívali na liečenie ranených počas povstania v roku 1848.

Caffè Florian bola okrem toho, že bola najznámejšou kaviarňou, jediným miestom, ktoré prijímalo ženy, čo vysvetľuje, prečo si ju Casanova vybral ako svoj „lovecký revír“. Prvá medzinárodná výstava umenia, ktorá sa konala v roku 1895 ako Benátske bienále, odštartovala v kaviarni, a okamžite si získala svetové renomé.

Začiatkom 20. storočia predstavila Caffè Florian tradičný európsky „kaviarenský koncert“ so stálym orchestrom, ktorý aj dnes dodáva floriánskej atmosfére značnú unikátnosť a každému návštevníkovi aj pri jedinej kávičke odoberie bankovku z peňaženky.

V novembri 2019 bola väčšina kaviarne pod vodou. Nezavreli! A nezavreli ani tento rok. Veď ide o najstaršiu nepretržite otvorenú kaviareň...

Pri pulte platíte za kávičku menej, no oplatí sa sadnúť si na námestie, s úsmevom zaplatiť aj za hudobnú produkciu a zaspomínať si na neuveriteľné benátske príbehy a poprípade si ešte raz prečítať tento blog.

Najstaršia kaviareň je predsa iba jedna!

Z množstva ostrovov v Benátskej lagúne sú Benátky tými najznámejšími a najnavštevovanejšími. Starobylé úzke uličky lemuje vyše 170 kanálov, po ktorých sa plavia gondoly, ktoré pôvodne slúžili na prepravu rakiev s mŕtvymi. Previesť sa pomedzi uzučké kanály je zážitok, ktorý musíte vyskúšať.

V roku 1967 tu žilo 120 000 ľudí, dnes je to menej než 60 000 a presný počet nájdete na digitálnej tabuli pri moste Rialto, kde číslo stále ubúda. Áno, Benátky sú etalónom overtourizmu a negatív, čo spôsobuje low cost turizmus, airbnb a pod. Benátčania na turistov s „lepeňákmi“ nadávajú. No zároveň ukazujú, ako sa proti nemu brániť - napríklad zavádzaním turistických tax, ktoré tých, čo im nejde o udržateľnosť, ale chcú dané miesto iba vycicať, odradia.

Ja vám tu predstavujem Benátky na úrovni, takže z vás budú mať domáci skutočne radosť.

Celkovo je v Benátkach 416 mostov, vraj až 177 kanálov, 127 námestí, 170 zvoníc, ktoré slúžili kedysi okrem zvolávania na omšu aj ako majáky alebo observatóriá. Je tu teda čo vidieť a aj v preplnených Benátkach sa dá vybočiť z hlavnej trasy.

Chrbticou Benátok je Veľký kanál - Canal Grande, ktorý je bývalým korytom rieky Brenta. Túto rieku opakovane spomínam v blogu o výletoch z Benátok. Canal Grande je dlhý 4 km, široký 30  až 70 metrov a hlboký 5 metrov a spája prístav s hlavnou vlakovou stanicou a centrom mesta. Okrem hlavného kanálu sú Benátky popretkávané vyše 170 menšími kanálmi. Obe časti mesta, ktoré Veľký kanál rozdeľuje, spájajú štyri mosty (Ponte di Rialto, Ponte Degli Scalzi, Ponte Dell’Academia a Ponte della Costituzione), z ktorých je najznámejší Ponte di Rialto. Najfotografovanejším mostom je spomínaný Most vzlykov a za zmienku stojí aj Ponte delle tette, čiže „most pŕs“, na ktorom hore bez stávali kurtizány.

Ak sa budete plaviť po Grand Canal, všimnite si paláce Gritti, Palazzo Dario a Ca’d’Oro – Zlatý dom – najobdivovanejší palác na Canal Grande z 15. storočia zdobený zlatými prvkami. Nižšie v tomto blogu sa dočítate, v ktorom dome tu straší. Domy stoja na koloch a tieto boli pôvodne dovezené z krajín strednej Európy, zo Slovinska a z Chorvátska, a sú vyrobené z jelšových stromov, ktoré sú známe svojimi vodeodolnými vlastnosťami. Keďže v Benátkach nie sú žiadne autá, 60 % celkovej mestskej dopravy prechádza pozdĺž Canal Grande, čo z neho robí jednu z najdôležitejších vodných ciest v Taliansku.

Okrem mostov môžete prejsť krížom cez Veľký kanál na gondole, ktorá sa nazýva traghetti. V Benátkach nájdete presné lokácie, kde môžete nasadnúť. Jedna je napríklad pri rybom trhu a krížom sa dostanete na pešiu tepnu Benátok - na ulicu Strada Nova.

Most Rialto bol do 19. storočia jediný most, ktorý spájal obe časti kanála Grande. Od roku 1181 bol na tomto mieste pontonový drevený most postavený geniálnym talianskym inžinierom Nicolóm Barattierim, ktorý sa však zrútil pod náporom ľudí. Dnešnú podobu dostal most až v 16. storočí, kedy vyhlásili súťaž na nahradenie jeho pôvodnej konštrukcie. Medzi uchádzačmi bol aj Michelangelo, ale súťaž vyhral Antonio da Ponte.

Most má rozpätie necelých 29 metrov a je vysoký vyše 7 metrov. V oblúkoch mosta bývalo v minulosti trhovisko a ľudia tu s obľubou nakupovali rôzne veci do domácnosti. Most je veľká atrakcia pre turistov a po celých Benátkach sú značky, ktoré k nemu navigujú. Ponte di Rialto patrí právom medzi najfotografovanejšie a najkrajšie mosty na svete a prejsť sa cez neho je ďalším veľkým zážitkom.

Ponte di Rialto je ukážkou toho, že aj maličký most sa vie stať velikánom ak je unikátne navrhnutý. V obchodíkoch na jeho bokoch a celkovo v atmosfére mi pripomína Ponte Vecchio z Florencie. Vyjdite do stredu mosta, prebite sa medzi desiatkami turistov k zábradliu a iba sa tak pozerajte na tú vravu pod vami. Z prostriedku mosta Rialto je na Benátky vskutku nádherný pohľad.

Pamätám si, že keď som sa ponoril hlbšie do mesta, niekoľkokrát som sa stratil, keď sa ulice začali podobať jedna na druhú. Hotel Kempinski umiestnený v starom kláštore má slogan, že jeho chodby sú širšie než Benátske uličky a, naozaj, Calle Varisco je len 53 cm široká a je teda jednou z najužších ulíc sveta. Nesie meno po rodine Varisco, skupine obchodníkov s hodvábom, ktorí ťažili v 15. storočí z tovaru, ktorý prichádzal po Hodvábnej ceste do Konštantínopolu a ďalej do Európy cez ich ruky.

Keď som sa začal Benátkami túlať, mal som rešpekt, teraz je to ľahšie, v ruke máte mobil s navigáciou... Ale, pozor, nehľaďte iba do mobilu, ale skúste ísť tradične, podľa seba - to je omnoho väčšia zábava. Chcem vás vyzvať - nebojte sa stratiť!

Prechádzky uličkami sú krásne. Benátčania boli slobodní a stáročia sami sebou, dlho mali napríklad svoj vlastný kalendár, kde sa rok končil vo februári. Tejto unikátnosti zodpovedá aj úžasná originálna architektúra doslova na každom rohu.

Ak zavítate až do štvrte Cannaregio, tak vedzte, že Benátky boli domovom prvého verejného kasína na svete. Casino di Venezia (vtedy sa nazývalo Il Ridotto) z roku 1638 je všeobecne považované za najstaršie kasíno na svete. Kasíno, ktoré po stáročia zabávalo bohatých a slávnych návštevníkov mesta, teraz sídli v budove z 30. rokov 20. storočia a jeho pôvodné miesto je posledným odpočinkom nemeckého skladateľa Richarda Wagnera.

Okrem najznámejších pamiatok navštívte aj baziliku Santa Maria Gloriosa dei Frari, ktorá sa týči na námestí Campo dei Frari v štvrti San Polo. Vďaka svojmu umeleckému bohatstvu a tiež jedinečnosti štýlu svojich lomených oblúkov je jednou z najslávnejších benátskych stavebných pamiatok. O jej výstavbu sa postaral rád Františkánov, ktorí prišli do Benátok pomáhať chorým a chudobným. Nachádzajú sa tu hrobky slávnych - Tiziana, alebo napríklad srdce úžasného sochára Antonia Canovu - o ktorom píšem na konci blogu Rím pre pokročilých. V kostole nájdete aj známe umelecké diela ako Nanebovzatie Panny Márie od Tiziana či plátno od Belliniho: Madonna s dieťaťom a svätými.

V bazilike dei Santi Giovanni e Paolo, ktorému domáci hovoria San Zanipolo, je pochovaných 25 dóžov. Teraz sme navštívili aj Chiesa di San Zaccaria v štvrti Castello. Tento goticko-renesančný kostol obsahuje ďalší slávny oltárny obraz od Belliniho. Je to menší kostol, ale to nič nemení na tom, že má krásny interiér a unikátom je krypta v spodnej časti kostola, ktorá je zatopená.

Cestovateľov bolo v Benátkach vždy veľa. Ďalším slávnym je Giovanni Miani, ktorý hľadal prameň rieky Níl (aj ja som ho hľadal v Burundi a Rwande v roku 2011, viď história BUBO).

Každopádne, Marco Polo je tým naj a keď mňa niekto chce vyzdvihnúť ako cestovateľa, hovoria mi „ty si slovenský Marco Polo". Je to veľká pocta a nemôžem namietať, že Marco Polo za celý život prešiel iba 16 krajín a ja už dávno všetkých 193 a o chvíľu dokončím druhé kolo, kedy ich prejdem po druhý raz... Marco Polo je najväčší a hotovo, tak to prosto je. Marco Polo vyrazil do sveta bez mapy, bez GPS, bez Googlu, bez roamingu, bez akýchkoľvek informácií...

V roku 1295 sa Marco Polo po 24 rokoch vrátil zo svojej neuveriteľnej cesty - sem do Benátok. Následne nastúpil do boja za Benátsku republiku proti konkurenčnému Janovu – prehrali a zatvorili ho do väzenia, kde nadiktoval svoju knihu Il Milione. Marco Polo bol antropológom a etnológom v dobe, kedy sa ešte táto disciplína neštudovala. Jeho kniha je plná anekdot a neuveriteľných zážitkov a aj týmto je mi tento cestovateľ veľmi blízky. Knihu Il Milione mal na svojej prvej ceste do Ameriky aj Krištof Kolumbus.

Po prepustení z janovského väzenia sa Marco Polo stal bohatým obchodníkom, oženil sa a mal tri dcéry, ktorým odovzdal majetok. V jeho pozostalosti sa našli čínske vázy a zlaté pasy od Chubilaja, takže aj z tohto vieme o Marcovi Polovi opäť niečo navyše. Zomrel v januári roku 1324 tu v Benátkach a bol pochovaný v kostole San Lorenzo - taktiež tu v Benátkach. 

Tento koktail vymyslel tu v Benátkach majiteľ jedného baru, pán Giuseppe Cipriani. To si nemôžeme nechať ujsť. Harry's Bar sa nachádza v blízkosti námestia San Marco, na Calle Vallaresso, 1323 a od lode, ktorá nás vyloží na San Marco, je to doľava asi 2 minúty peši. V priebehu rokov tento zapadlý bar navštevovali svetové celebrity ako Charlie Chaplin, Aristotle Onassis, Ernest Hemingway, Truman Capote, Catherine Hepburn, Peggy Guggenheim, Frank Lloyd Wright, Orson Welles – len aby som vymenoval zopár.

O Harry's Bare sa preto hovorí ako o podniku s najbohatšou históriou na svete.

Je pozoruhodné, že koktail Prosecca s pomixovanými broskyňami nemal takmer 20 rokov žiadne meno. Až v roku 1948, keď sa konala výstava benátskeho umelca Belliniho, sa pán Cipriani rozhodol nazvať svoj koktail na počesť veľkého maliara „Bellini“.

Najviac som čítal o záťahoch Ernesta Hemingwaya v tomto bare po tom, čo odišiel do Talianska z Kuby. Pri pití koktailu si na niektoré príbehy môžete zaspomínať.

Hemingwayovým obľúbeným parťákom na pitky v Benátkach bola grécka princezná Aspasia - vysoká a impozantná dáma, ktorá žila na ostrove Giudecca (vysťahovali sem z mesta Židov) a každý deň prechádzala cez kanál, aby sa najedla v Harryho bare. Aspasia Manos sa ako neurodzená žena tajne vydala za gréckeho kráľa Alexandra I. Ich spojenie spôsobilo taký škandál, že boli nútení utiecť do Paríža. Vrátiť sa do Grécka im bolo umožnené až po dohode, že nikdy nebude oficiálnou kráľovnou. S manželom - gréckym kráľom - chovali v paláci opicu, a tá kráľa pohrýzla a on zomrel na sepsu – „otravu krvi.“ Aspasia so svojou aurou princeznej odišla do Benátok a Hemingway miloval jej množstvo príbehov.

V centre Benátok nebolo však Hemigwayovi dobre, aj keď Bellini striedal s Benátskym spritzom, ktorý vraj vymysleli rakúskouhorskí vojaci, pre ktorých bolo talianske víno príliš silné, a tak doňho doliali sodovku. Hemingway tu každopádne nevedel pracovať, vyrušovalo ho mnoho vecí. Presťahoval sa teda na Torcello, byzantský ostrov v severnej časti lagúny. Cipriani, majiteľ Harry's Baru, vlastnil na ostrove rustikálny vidiecky hostinec s reštauráciou na prízemí a niekoľkými spálňami na poschodí. Pozval Hemingwayovcov na výlet na Sviatok všetkých svätých.

Torcello bolo prosperujúcou ostrovnou komunitou na ďalekom okraji Byzantskej ríše dávno pred tým, ako Benátky ožili. Jeho úpadok sa zhodoval so vzostupom Benátok. Stará bazilika Santa Maria Assunta s nádhernými mozaikami Posledného súdu a neďaleký kostol Santa Fosca sú jedinými z mála pozostatkov slávnej minulosti ostrova. Tu sa Hemingway so svojou štvrtou ženou usadili a on sa snažil písať.

Cipriani je dnes najznámejšou talianskou reštauráciou a po celom svete má vyše 30 pobočiek a iba v New Yorku ich má 5.

Prvý Cipriani bol otvorený Giuseppem Ciprianim v roku 1931 ako Harry's Bar a postupne tvrdou prácou a víziou štyri generácie Cipriani premenili reštauráciu na všeobecne uznávanú ikonu pohostinnosti. Pri unikátnych firmách ide vždy až o obsedantnú pozornosť venovanú detailom a nekompromisnej kvalite produktov. Rezerváciu musíte mať dlho vopred.

Benátsky Harry's Bar vôbec nevyzerá ani luxusne a podľa mňa mu chýba aj nápad. Nevedieť históriu, nikdy by som sem nevstúpil. Z vonku nenápadné, výhľad nulový, vo vnútri je dole na prízemí bar, podobný ako na našej dedine a hore je miestnosť s nízkym stropom a pre mňa z nepochopiteľného dôvodu namaľovali drevené krásne podhľady nabielo.

Okrem loga spoznáte Ciprianiho všade na svete podľa toho, že jeho čašníci majú biele obleky a po jedle, pred dezertom vám vymenia za plnej prevádzky obrus za úplne nový - čisto biely. Dizajn je retro, víno nalievajú do pohárov bez stopky, cestoviny perfektné a ceny obrovské.

Tajomstvo Ciprianiho nie je o tom, čo je možné vidieť alebo sa toho dotknúť, ale v tom, čo je možné iba vycítiť. Je to nehmotné, nedá sa to teda patentovať, ale musím povedať, že ja sa v BUBO snažím o to isté. O akúsi eleganciu, ktorá v prvom rade prichádza s láskou k tomu, čo robíte.

Dajte si špagety bolognese, ktoré tu volajú ragu - skvelé. Samozrejme, Bellini a Ciprianovskú pusinkovú (meringue) tortu, ktorá je presladená a podľa mňa nič moc. Reštauráciu Cipriani musíte niekde vo svete navštíviť podobne ako steakhouse Nusr-Et, to sa dnes patrí. A prvý Cipriani je iba jeden, tento v Benátkach. Samozrejme, buďte pripravení, že zaplatíte 3 až 4x toľko ako v inej talianskej reštaurácii.

Tintoretto sa v skutočnosti volal Jacopo Comin a narodil sa v Benátkach v roku 1518 ako jedno z 21 detí v rodine benátskeho farbiara, po taliansky „tintore“. Vďaka otcovmu povolaniu dostal chlapec rýchlo prezývku „Tintoretto“ alebo „malý farbiar“, ktorá mu zostala na celý život. Tintoretta, ktorý už od útleho veku prejavoval vzácny talent, poslali do Tizianovho štúdia, aby sa učil od majstra. Jeho vzťah s Tizianom však nevyšiel a chlapca po 10 dňoch štúdia poslali domov.

Dnes sa rozpráva veľa príbehov o žiarlivosti starého majstra na chlapcov talent. Tintoretto si vyvinul svoj vlastný jedinečný spôsob a štýl a stal sa jedným z najväčších talianskych renesančných maliarov prezývaných „Il Furioso“. Prezývku získal ako výsledok množstva vášne a energie, ktorú vložil do svojej práce, ktorá zostala konzistentná počas celej jeho kariéry.

Tintoretto je najlepšie známy svojimi obrazmi, ktoré stále visia ako pred storočiami v kostoloch a slávnych verejných budovách v Benátkach. Jeho veľké, niekedy monumentálne obrazy obsahujú realistické vyobrazenia, nádherne stavaných ľudí, nezvyčajné perspektívy a krásne benátske témy. Po stopách Tintoreta sa vyberte do Dóžovho paláca, kde nájdete najväčšie plátno, aké bolo kedy namaľované, a potom pokračujte po kostoloch a do galérie Accademia.

Hoci je Giacomo Casanova kontroverzný a škandalózny, je jedným z najznámejších Benátčanov, ktorý sa teší celosvetovej sláve storočia po svojej smrti. Nechajte sa ním na chvíľu pri vašom pobyte v Benátkach inšpirovať, veď Benátky sú jednoznačne mestom lásky.

Vo svojej dobe bol Casanova celebritou, známy svojimi milostnými dobrodružstvami a dobrodružným životným štýlom a jeho trvalý vplyv na obraz Benátok je nepopierateľný. Casanova sa narodil v roku 1725, v rodine benátskych divadelných hercov, keď mal hudobník Antonio Vivaldi 47 rokov.

Študoval na kvalitnej univerzite v Padove, kde preukázal rýchly dôvtip a zvedavosť, čo ho doviedlo k skvelým študijným výsledkom. Hoci vyštudoval právnickú fakultu a mohol vstúpiť do vysokých radov benátskej spoločnosti, Casanovova vášeň pre hazardné hry a pre ženy viedla k sérii škandálov a vyvrcholila jeho dvoma vyhnaniami z Benátok a vážnym trestom odňatia slobody.

Casanova bol vysoko inteligentný a intelektuálne založený človek, ktorý spochybňoval prísne náboženské dogmy a hľadal otvorenejšiu spoločnosť. Mal tiež podnikateľského ducha, ktorý viedol v neskoršej fáze jeho života k finančnému úspechu. Bol totiž populárnym autorom, ktorý napísal autobiografické diela opisujúce jeho slávny útek z väzenia Dóžovho paláca a rozprávanie o jeho milostných dobrodružstvách. Jeho knihy sa dnes používajú ako forma sociologického pohľadu na Benátky 18. storočia.

Širokej verejnosti je dobre známy ako milovník, a preto sa v súčasnosti používa výraz „Casanova“ na označenie koketného muža. Jeho početné vzťahy so ženami, jeho sklon k hazardu a jeho pochybné povolania spôsobili, že upadol do nemilosti benátskej vlády a spoločnosti - to všetko ho prinútilo, aby sa neskôr presťahoval do Francúzska.

Zamilovať sa v Benátkach, zasnúbiť sa či požiadať milú o ruku nie je vôbec žiadnym klišé. Taktiež pobyt v Benátkach môže dlhšie trvajúce vzťahy okoreniť.

Vo filme The Tourist s Angelinou Jolie a Johnnym Deppom sa dvojica ubytuje v hoteli Danieli, kde schodisko vyzerá ako z Harryho Pottera. Volal som sem opakovane a chcel som rezerváciu, no odbili ma, že miesto nemajú a ani nebudú mať - naozaj sa nikto neunúval prejaviť o klienta (mňa) akýkoľvek, ani najmenší záujem. Danieli je značkou podobne ako Harry's Bar a Cafe Florian – ide o Bermudský trojuholník Benátok.

Sú od seba vzdialené 3 minúty peši a v každom z vašej karty ubudnú stovky eur - teda ak sa vám podarí dostať sa dovnútra. Do Caffé Florian sa dostanete a za hudbu platia aj deti. Harry's Bar sme si objednali týždeň vopred cez consierge v našom hoteli a Danieli vyskúšajte zajednať taktiež minimálne týždeň vopred a žiadajte stôl na konci - na západnej strane. Nám sa to nakoniec podarilo.

Na terasu odporúčam prísť hodinku pred západom slnka a dať si fľaštičku šampaského. Výhľady sú prekrásne a verím, že to uvidíte na mojich fotografiách a v našom časozbere. Holuby tu odháňa chlapík z jastrabom. Terasa Gritti je priamo na Veľkom kanále. Dajte si preslávený benátsky špric, spomínané Bellini alebo ikonický drink Bazilika, keďže sa pozeráte (krížom cez kanál) na baziliku Santa Maria della Salute. Ak ste dobrodružnejší typ, vyskúšajte koktail Riva.

Obidve terasy sú v niečom iné a aj keď máte výhľad na ten istý kostol, Danieli je pohľad z vrchu a výhľad je krajší a pri západe slnka je orientácia tejto terasy lepšia.

Autá sú v Benátkach zakázané, ale ak nemôžete bez svojho auta, byť viete si ho previesť na ostrov Lido, kde jazdiť môžete.

V Benátkach aj DHL používa na prepravu člnky -samozrejme, žlté. Aj smetiarské či policajné autá sú v Benátkach lode a vtedy pochopíte, že toto nie je skanzen či Venicelandia.

Vy môžete v Benátkach využívať Vaporetto, čo je benátska verejná doprava (viď. fotografie nižšie). Sú to akési vodné autobusy a cikcakujú hore a dole po Canal Grande a po celých Benátkach a okolitých ostrovoch.

Odporúčam vyskúšať vodné taxíky ktoré sú nablýskané a rýchle. Plavenie sa jachtičkou benátskymi kanálmi hore a dole vám dá ten úžasný pocit, aký majú filmové hviezdy na červenom koberci.

I. Ca' Dario je nádherný dom na konci Grand Canalu. Má ohromujúcu fasádu z istrijského kameňa a je celkovo bohato zdobený viacerými druhmi mramoru. Napriek tejto kráse bol dom za posledných päťsto rokov poznačený mnohými prípadmi násilnej smrti alebo bankrotu. V 15. storočí dcéra prvého majiteľa Giovanniho Daria – tajomníka Senátu Benátskej republiky – spáchala samovraždu po tom, čo jej manžel skrachoval a jej syn zahynul v boji.

Viac ako 12 ľudí, ktorí následne dom vlastnili, zomrelo buď vlastnou rukou, náhlou chorobou, alebo za násilných okolností. Jedným z nich bol manažér The Who – Christopher Lambert.

Je mnoho teórií, prečo sa tieto nešťastia dejú, no najuznávanejšia je, že palác bol postavený na starom templárskom cintoríne, čo je zrejme základná príčina neuveriteľného nedostatku šťastia jeho majiteľov.

II. Ostrov Poveglia je nepochybne najznámejším strašidelným miestom v Benátskej lagúne a údajne aj najstrašidelnejším miestom na svete.

Pred stáročiami, počas mnohých epidémií moru, ktoré zničili Benátky, boli obete moru, stále živé aj mŕtve, odvezené do Poveglie, aby tam zomreli a boli izolované a pochované na tomto ostrove. Ostrov medzi San Clemente (kde máme hotel) a Lido sa stal jedným obrovským pohrebiskom, na ktorom bolo uložených viac ako 160 000 ľudí.

Neskôr bola na Poveglii postavená psychiatrická liečebňa, kde vraj hlavný lekár experimentoval a mučil pacientov. Neskôr spáchal samovraždu tým, že sa hodil z veže nemocnice. Nezomrel okamžite, ale zraneniam nakoniec podľahol.

Na Poveglii bolo zaznamenaných veľa pozorovaní duchov. V súčasnosti je na ostrov vstup zakázaný a zachované stavby na ňom sa zdajú byť vo vážnom havarijnom stave. Benátčania veria, že Poveglia je prekliata a na pôdu ostrova, ktorá je zmiešaná s popolom utrápených ľudí, nechcú vstúpiť.

III. Benátčania zradili Giordana Bruna. Giordano Bruno – dominikánsky mních, filozof, matematik a teoretik kozmológie sa statočne postavil geocentrickej doktríne katolíckej cirkvi. 22. mája 1592 ho na základe výpovede miestneho patricija Giovanniho Moceniga zatkla benátska inkvizícia. Pritom to bol Mocenigo, kto pozval Giordana do Benátok. Tento patricij nebol natoľko inteligentný, aby pochopil, o čom Bruno hovorí a začal vedca osobne nenávidieť. Giordano Bruno bol z Benátok vydaný do Ríma, súdený sedem rokov a na Campo di Fiori v roku 1600 upálený na hranici.

Aby som vzdal hold tomuto vedcovi, ubytoval som sa priamo na tomto námestí a píšem o tom v blogu: Rím pre pokročilých. Som presvedčený, že rovnako, ako sa mýlila stredoveká cirkev, sa dnes mýlia západné médiá.

Každopádne, Benátčania veria (spolu so mnou), že Giordano opláca zradu svojho bývalého hostiteľa strašením v jeho paláci - Ca’ Mocenigo. V deň výročia filozofovej smrti sa tam očividne dejú zvláštne udalosti súvisiace s vodou. Napríklad prasklo potrubie, ktoré zaplavilo miestnosti. Iní veria, že tvár Giordana Bruna, pohltenú plameňmi, možno niekedy vidieť v pravom hornom okne paláca.

IV. Nikdy nechoďte medzi stĺpy. Pamätajte, nech robíte čokoľvek, nechoďte pomedzi dva nádherné stĺpy – jeden korunovaný benátskym levom a druhý svätým Teodorom priamo medzi nádherným Dóžovým palácom a lagúnou. Toto bolo miesto, kde sa v Benátkach po stáročia konali popravy. Dokonca aj dnes prináša chôdza medzi dvoma stĺpmi veľkú smolu. Boli ste varovaní!

14. mája 1509 však Benátky v zdrvujúcej bitke pri Agnadelle, kedy sa proti nim postavila doslova celá Európa, prehrali.

Prehrali, ale malé ostrovné územie im ostalo a obchod pokračoval a pokračoval. Existenciu najjasnejšej Benátskej republiky ukončil až Napoleon Bonaparte, ktorý ich obsadil 14. mája 1797 a väčšinu územia odovzdal pod zvrchovanosť Habsburgovcov. V roku 1866 pripadlo územie zjednotenému Taliansku.

V roku 1885 sa konalo historicky prvé Bienále.

Moje ďalšie blogy o Taliansku

• Sardínia – Alghero
• Bari – Brindisi – Apúlia
• Talianske neznáme mestá, tipy
• Talianske vína a vinne regióny
• Rím informácie a kam ísť (zadarmo)
• Výlety z Benátok

V tomto blogu som pre vás vybral zopár menej známych faktov a keď ich turista vie, má zo svojej cesty jednoznačne viac. Benátky sú drahé, ak ich chcete zažiť poriadne. Niektoré hotely či reštaurácie sú inštitúciami samé o sebe a nechajú si za unikátnosť a prvenstvo zaplatiť. Akonáhle však opustíte tento nablýskaný glamour, dostanete sa k cenám, aké máme u nás a mimo Benátok som platil dokonca polovicu toho, čo by ma večera a kávička stála u nás na Slovensku.

Pobyt v Benátkach sa končí. Zo San Marco ideme večer do hotela našou loďou a je to stále príjemná skúsenosť. Cítim sa ako za starých dobrých čias. Míňame ostrovček Isola di San Giorgio Maggiore, kde je taktiež kampanila (vysoká zvonica) a zlomok turistov a zlomková cena za vstup. Pritom je odtiaľ prekrásny výhľad a Námestie svätého Marka, Dóžov palác a Baziliku svätého Marka máte pod sebou ako na dlani. Toto je ďalší drobný tip, ktorý vie z vašej cesty do Benátok urobiť väčší zážitok. Alebo si nechajte cestu pripraviť profesionálmi z BUBO. Cena bude zrejme trošku lepšia, než si zoženiete sami a keďže my cestujeme do Benátok neustále, máme aktuálne informácie, a tak naši klienti určite zažijú viac!  

Benátčania sú individualisti, sú sami sebou. Veď Benátky boli slobodným nezávislým štátom vyše 1000 rokov. Kultivovanosť a odvaha k inakosti je to, čo na Benátkach tak veľmi obdivujem.

Priatelia - cestovatelia - čau! Apropo, vedeli ste, že pôvod tohoto pozdravu pochádza taktiež z Benátok? „S-ciavo vostro“ znamená „váš otrok“. Toto bolo neskôr skrátené, až kým nevzniklo slovo „ciao“, čiže čau!

Ak sa vám moje blogy páčia, liknite ich a pošlite odkaz svojim známym. Čau!