Škandál v sumo

V Japonsku ide o obdobu škandálu #metoo, ktorý bol dlho hlavnou témou médií v USA. No tu nejde primárne o sex, ale samozrejme aj. Bojovníci sumo požívajú slávu ako Holywoodske hviezdy a často väčšiu.

Keď sa Kisenosato (najnovší yokozuna) vráti do svojej dediny, mnohí ho vždy čakajú a vítajú. Správajú sa k nemu ako k živému bohu. Pre Japoncov je naozaj veľká vec, že yokozunom je Japonec. Veď dve dekády ich bili migranti a pre Japoncov, kde každý rok vychádzajú knižky rozoberajúce unikátnosť tohto národa, ich unikátnu DNA, unikátne zloženie krvi, ktoré sa líši od všetkých ostatných Aziatov, je výhra domáceho borca značným zadosťučinením. No dnešný škandál v sumo je krásnou ukážkou zvláštnej mentality Japoncov.

Úspech Kisenosatoa je viac než pohladením ega. Je to potvrdenie teórie, ktorej veľká väčšina Japoncov verí. Yokozuna ako predstaviteľ šintoizmu je zároveň stelesnením japonskosti. Mnohé dnešné rituály v sumo sú jednoznačne šintoistického pôvodu staré 1500 rokov. Nejde teda o tupé bojové umenie. Sumo, najstarší japonský šport, má hlbokú filozofiu a to je na ňom fascinujúce.

Nie som typ, čo po nociach sleduje športové zápasy. Nepozerám ani hokej na olympiáde či futbalové majstrovstvá. Zdá sa mi to zabitý čas. No začal som sledovať sumo. U nás je sumo považované za totálne nudný šport. Našim dievčatám sa tlstí bojovníci sumo hnusia. Slovenskí chlapi majú omnoho radšej ak už tak box, MMA, či iné japonské bojové umenia, ktoré v mladosti praktizovali. No ja sa snažím porozumieť kultúram národov, a tak som sa začal venovať viac kriketu (India, Pakistan) a po ňom aj sumo zápasom (Japonsko). Sumo je totiž omnoho japonskejšie než karate.

Za zatvorenými dverami stajní sa dejú veci, ktoré na najstarší japonský šport vrhajú zlé svetlo.

Keď som prišiel do Japonska, navštevoval som najprv budokany, kde sa trénovalo judo či aikido či vonku kjudo (streľba z luku). Moje deti dokonca judo praktizovali a považujem to za excelentný šport na rozvoj pohybovej koordinácie. No sumo to je pre Japoncov iná liga. Sumo je najstarší japonský šport, sumo je japonská identita.  Chcel som porozumieť Japonsku, ktoré ma uchvátilo a tak som musel porozumieť sumo.

Wakanohana bol posledným yokozunom (najvyšším majstrom) narodeným v Japonsku.  Následne sa v sumo vyrojili zápasníci z iných štátov. Na začiatku to boli obrovitánski chlapi z Havaja (Konishiki mal 287 kg), potom dominovali Mongoli. No na vlastné oči som videl v Tokiu bojovať aj vyše dvojmetrového Bulhara (Kotooshu), dvojmetrového Estónca (Baruto) a v našich médiách sa hovorí o Čechovi Pavlovi Bojarovi s bojovým menom Takanoyama. Je chudučký (98 kg čistej váhy), no zopár razy porazil aj omnoho ťažších Japoncov. Najťažším zápasníkom sumo v histórii bol Rus Órora Satoshi, ktorý vážil o 5.6 kg (oficiálne číslo pred odchodom do dôchodku kde opäť pribral) viac než Konishiki.

Mojim sumo hrdinom je Hakuho. Prešiel som Japonsko hore-dole mnohokrát a počas mojich ciest som sledoval púť tohto Mongola zdola na úplný vrchol. Hakuho dokázal v sumo najviac!

Mal som to šťastie, že som navštevoval v Japonsku domčeky, kde jednotlivé školy sumo trénujú. Volajú ich stajne (beya) a práve to, čo sa v nich za zatvorenými dverami deje, je dnes príčinu najväčšieho vyšetrovania športu sumo v jeho dejinách. Je to, ako keby ste vyšetrovali ministra vnútra – proste veľký prúser.

V západnom Tokiu, asi 15 minút cesty metrom od Šindžuku pri zastávke Minami – Asagaya, ďaleko, veľmi ďaleko, som často býval. Keď som na tejto zastávke metra nevystúpil či nenastúpil päťstokrát, tak ani raz. Väčšinou ako jediný turista. Poznal som túto odľahlú oblasť dokonale a mal som ju rád. Pripadalo mi to ako to pravé Tokio bez turistického pozlátka, ktoré vidíte v Omotesando či Roppongi, ktoré sú aj tak menej turistické oproti Ginze. Asagaya je presný opak. No za ten čas, čo som tento zapadákov navštevoval, som sa zoznámil s mnohými ľuďmi. Bol som tu riadny exot, a tak sa ma vždy milí Japonci ujali. Naučil som sa tu piť neuveriteľne kvalitnú japonskú whisky (napísal som o tom blog: Tip na dobrú whisky) a najlepšie saké z Takayami. No a postupne som sa tu zoznámil s yokozunom zo stajne Tahanohana. Tá sa rok predtým, než som tam prišiel, premenovala z Futagoyama a bola to jedna z najúspešnejších stajní posledného obdobia. No to trošku predbieham.

Pamätám si, ako som stajňu hľadal po prvý raz. Dostal som tajný tip. Prezradili mi to štýlom,  ako u nás šepkajú adresu bytu, kde varia pervitín. Hypertajná záležitosť. A tak som danú stajňu hľadal. Predtým som už v troch iných stajniach bol a čakal som, že to nebude ľahké. Japonci sú totiž svojskí vo všetkom, ja som nazval Japonsko vtedy – najčudnejšia krajina sveta – a číslovanie domov nie je ako u nás, párne nepárne, nadväzujúce na seba. Prvý postavený dom je jednička, druhý je postavený úplne inde, je dvojka. Po druhej svetovej vojne do toho víťazné USA zaviedli aj párne a nepárne čísla, potom sa Japonci vrátili k pôvodnému číslovaniu a vznikol z toho taký neprehľadný mišmaš, že nemáte šancu. Na čo je to v krajine, kde inak existuje maximálny poriadok, dobré? No je to preto, lebo číslo 23 sám nenájdete a musí vám ho niekto ukázať. Niekto, kto tu býva.

Japonci sami posúdia, či ste hoden návštevy, respektíve či si vás daný človek zaslúži.

V maximálne zaľudnených oblastiach vždy niekto na ulici je. A ten niekto posúdi, či ste hoden návštevy daného miesta, respektíve či daná návšteva bude o takúto návštevu stáť. Takže ak hľadáte tajnú stajňu, máte poväčšine smolu. Keď sa niekoho opýtate, povie, že nevie, kde to je aj keď stojíte oproti. Ide o akúsi susedskú cenzúru, ktorá však funguje veľmi dobre. Ľudia tu žijú v malých domčekoch dlhodobo, rodiny sa dlhodobo poznajú. Vedia posúdiť situáciu. Raz som takto hľadal príslušníka yakuzy, mal som na papieriku číslo a po japonsky napísané meno daného človeka a nenašiel som ho. Proste nikto nevedel, kde dané číslo domu je. Nikto mi toho človeka (manžela kolegyne z práce našej sprievodkyne) nechcel ukázať.

Ak viete dobre po japonsky, môžete sa spýtať na policajnej stanici, ktorá je vždy v akejsi “novinovej” búdke  nablízku, no ak neviete, máte smolu. Raz sme s japanologičkou Katarínou hľadali jednu stajňu tri hodiny, skoro ma porazilo. Chodili sme stále dokola a nie a nie tú veľkú telocvičňu nájsť. Nakoniec to bol malý domček.

No tu som úplne sám. Musím povedať, že keď už viete, čo hľadáte, tak sa to nájsť dá.  Stojím pred malým domčekom s bielymi podlhovastými kachličkami, nízkou strechou a takými lacnými dverami v plechovom ráme. Nič nie je počuť, na klopanie nikto nereaguje, zvonček nefunguje. Opatrne som otvoril a vošiel dnu. 

Myslel som, že ma vyrazia cez zatvorené dvere. No žiadny zápasník nepovedal ani slovo. Tak som vstúpil a posadil sa.

Vyzul sa v maličkej predizbe a vstúpil do druhej miestnosti. Je to, ako keď v Afrike stretnete po prvý raz slona na desať metrov. Tu som hneď narazil na tucet obrovských zápasníkov (rikiši) vzdialených do päť metrov. Niektorí boli na meter. Bol to šok, táto stajňa nemala v pláne vítať návštevníkov a bola malá. Nakoniec bojovníkov nebol tucet, ale iba 9, no boli tak blízko, a ja som bol v prvom šoku, bolo tam ticho a ja som otvoril a zrazu toto. Ostal som stáť a uklonil som sa, oni ostali stáť, nehýbali sa, nikto nepovedal ani slovo. Tak som sa posadil.

A život v stajni sa postupne vrátil do bežných koľají. Táto stajňa bola slávna, vychovala yokozunu, dvoch ozeki a mnohých ďalších slávnych bojovníkov. Neviem, prečo ma nevyhodili. No bolo to asi preto, že som prišiel pred piatou hodinou ráno ešte za tmy. To je jednak znak fanatizmu a po druhé, šéf stajne tu ešte nebol. Na placi boli teraz tí najmladší. A tí sú tu takí bití a takí šikanovaní, že ich nenapadlo vyhodiť ma. Zrejme. Sadol som si na vyvýšené pódium a sedel som a sedel. Postupne si na mňa zvykli.  Pach potu a zatuchliny, žiadna známka akéhokoľvek luxusu. Dohjó (bojisko) je obkrúžené lanom a vytvára kruh priemeru 4.57 m. Zápasníci v podrepe šúchajú nohami, prenášajú ťažké kamene, iní postávajú vzadu a čakajú, kedy prídu na rad.

Títo mladí vstávajú prví, musia upratovať, variť pre starších, taký mazácky systém. Postupne prichádzali noví bojovníci na tréning, každú pol hodinku, každú hodinku prichádzali väčší a väčší chlapi. A okolo pol ôsmej prišiel šéf. Keď vošiel, svet sa zastavil. V držaní tela, v pohybe a očiach tých najsilnejších chlapov krajiny ste videli úctu a strach.

Šéf po mne fľochol, niečo vyštekol, bolo mu odpovedané tichým hlasom. Možno čosi v štýle, že tam už dve a pol hodiny sedím sám. Uklonil som sa, on sa uklonil takým tým neviditeľným pohybom bez akejkoľvek mimiky a nechal ma tam. Bol to veľký Takanohana Kōji, syn slávneho bojovníka.

No a potom som sa opakovane vracal a už som do tej stajne patril. Brával som tam dokonca našich klientov a aj to mi prešlo. Nikdy ani jediný raz som tam nestretol turistu a vraj tam nikdy žiaden nebol. Bolo to naozaj veľmi ďaleko, úplne mimo akejkoľvek turistickej trasy. Samotné Tokio má 14 miliónov obyvateľov, je to nepredstaviteľné a to mesto je vskutku veľmi rôznorodé.

Pozrite si zápasy Hakuha na youtube a ihneď pochopíte..

Spoznával som bližšie zápasníkov a oni si ma prestali všímať. Všetky ich mená, ktoré každý dostane v stajni (beya) sa začínali na Taka, čo znamená čítať. Je to vzdanie absolútnej úcty k majiteľovi. Najmilší  bol ku mne Takanoiwa (Noblesná skala), ktorý prišiel v roku 2008 a spoločne sme obdivovali o päť rokov staršieho Hakuha. Obaja boli totiž z Ulanbátaru, no v tejto beyi bol vtedy jediný cudzinec. Zbožňoval svojho súkmeňovca a chcel samozrejme dosiahnuť to čo on. Hakuho bol práve teraz v najvyššej forme a ďalší rok 2009 vytvoril sumo rekord, keď vyhral 86 kôl z 90. Neskôr vyhral trinásť turnajov po sebe. Kedysi mohli mať stajne cudzincov, koľko chceli, teraz môžu mať maximálne jedného. Cudzinec musí vedieť japonsky a ovládať japonskú kultúru. No nejaponec sa v stajni cíti omnoho osamelejšie, preto sa mladý Mongol Takanoiwa so mnou tak rád rozprával. Ja som Hakuha taktiež obdivoval, a tak sme mali vždy spoločnú tému.

Baran baran buc, trésk. Ťažko sa na to pozeralo. Muselo to strašlivo bolieť.  Osobne  som ho zažil priamo na štadióne v Ryōgoku Kokugikan, keď ešte nebol známy. V máji 2006 som si kúpil najlacnejšie lístky na hornom konci tribúny. Myslel som, že ma to bude nudiť, ale opak bol pravdou. Hakuho práve vtedy vyhral nad Miyabiyamom. Hakuho na prvý pohľad vyzerá súmernej postavy, no ten chlap má vyše 1.9 metra.  Miyabiyama je o 5 cm nižší, ale o 35 kg ťažší. No a práve tu sa prejavil ohromný talent mladej vychádzajúcej hviezdy a bolo mi hneď jasné, že v sume nejde iba o váhu, ale, že sumo je komplexnou záležitosťou. Cieľom zápasu je buď vytlačiť súpera z ringu, alebo donútiť súpera dotknúť sa zeme.

Miyabyama bol známy vytláčaním súperov tzv. oshi-dashi, no Hakuho sa dokázal uhnúť a Miyabyama preletel okolo neho von z kruhu a prehral. Alebo ho Hakuho chytil za opasok mawashi a vtedy bolo po výhode, ktorou bola jeho váha. Finále trvalo až minútu a pol a Hakuho ťažšieho Miyabiyamu zdvihol zo zeme a odniesol von z ringu. Toto nikto nečakal. Váha nie je vždy výhodou a to bolo vidieť aj na šampiónovi pre nás smiešneho mena Yamamotoyama. Ten pri 265 kilogramoch nevyhral prakticky nič. Hakuho mal pritom iba 156 kilogramov.

Zápas začína vtedy, keď obaja súperi položia ruky na zem. Tomu predchádza taktizovanie, akože zápasník ide už položiť ruku na zem, ale vztýči sa, odíde opäť pár krokov dozadu, Urobí opäť zopár drepov šiko, rozleje do ringu saké, vezme do dlane soľ a vyhodí ju do vzduchu, aby odohnal zlých duchov. No keď sa zápas začne trvá iba zopár sekúnd, no ide o intenzívne sekundy, je to fakt super. Každý zápas je úplne iný, intenzívny a veľmi zaujímavý. Úplne bežné sú zvraty a za tých pár sekúnd sa veľa udeje. Vytlačiť z kruhu, alebo donútiť súpera dotknúť sa zeme. Jednoduché veci sú tými najkrajšími.

Každý zápas je iný, intenzívny často s množstvom zvratov vtesnaných do pár sekúnd

Ďalší raz som mal možnosť vidieť  Hakuhovu výhru nad Chiyotaikaiom v septembri a táto výhra ho vystrelila k výšinám. Chiyotakai je v našom pohľade klasickým sumo bojovníkom, vyzerá tučnejší. No je nižší a aj keď proporčne vyzerali inak, obaja mali váhu tesne pod 160 kilogramov. Po porazení Chiyotakaia sa stal Hakuho yokozunom. A ja som bol priamo pri tom!

Keď Hakuho porazil súkmeňovca Asashoryu jednoduchým trikom, kedy ho donútil dotknúť sa zeme hneď po štarte (v jednej sekunde), stal sa nesmrtelným ako keď dal Diego Maradona gól rukou, či Antonín Panenka finálovú penaltu v Belehrade. 

Hakuha prirovnávajú štýlom boja k Takanohanovi a aj to je dôvod, prečo si mladý Mongol Takanoiwa vybral stajňu, ktorú navštevujem. Takanohana praktizoval priamy boj bez prílišného taktizovania. Hakuho taktiež, nemá svoje preferované kimarite a dokáže všetko. Geniálny je v odpovedi na súperov útok, ktorý dokáže zvládnuť a premeniť na svoju výhodu. Sumo je naozaj úžasné a komplexné. Videl som stoosemdesiatkilového Miyabyamu letieť vzduchom vo vodorovnej polohe a takto naraziť do súpera. Tá kinetická sila musí byť ohromná. No zároveň som videl, ako sa Hakuho dokázal uhnúť a Miyabyama preletel okolo von z ringu. Mnoho razy som videl použiť Hakuha yorikiri, kedy vytlačí súpera von. Väčšinou súpera drží ľavou rukou, to je obdoba futbalistu, ktorý vie dobre kopať ľavačkou. Hakuho vie vyviesť oponenta z balansu. Postoj je v sume základom, bojovníci stoja ako skala a rozhýbať tú skalu a vyvážiť ju je základom úspechu protivníka. Takzvané tachi-ai, kedy Hakuho plesne súpera po hrudníku, po tvári, šliapne mu na nohu, prekvapí ho, proste urobí niečo čo je na hrane bolo často kritizované a Hakuho priznal, že v ringu sa nepozná ani on sám, zmení sa na zabijaka.

Každý rok sa odohráva 6 dvojtýždňových turnajov. 3 v Tokiu, 1 v Osake, 1 v Nagoja (4. najväčšie mesto Japonska) a 1 na ostrove Kjúšu. Ten najbližší zrejme ešte vyhrá Hakuho, no v Japonsku vyrastajú dve mladé sumo hviezdy Takakeisho a Ōnoshō. Obaja sú nízki 1.73 m resp 1.76 m a majú iba 21 rokov. Obaja riadne menia štýl boja a zrejme o nich budeme ešte veľa počuť.

Japonsko je fascinujúca krajina. Páči sa mi, ako si udržujú tradície. Aj my poznáme kimono, harakiri, gejšu, karate či slovíčko kamikadze, napriek tomu, že Japonsko je tak ďaleko. Bryndzu či slivovicu svet nepozná. Od Japoncov si je možné brať príklad, ako to dokázali. Tým, že sú svojskí a robia veci totálne po svojom.

Za tie roky som s Japonskom zažil mnohé vtipné príhody a na nich taktiež dobre vidieť, čo sú Japonci zač. Napríklad po nešťastí vo Fukushime  v marci 2011, keď som sa snažil Japonsku pomôcť. Bežal som následne beh pre podporu Japonska vo Viedni, v New Yorku, posielali sme zbierku na japonskú ambasádu tu v Bratislave. No keď som sa stretol s veľvyslancom, ten rázne – ako samuraj vo filme – moju pomoc odmietol. Nešťastie vo Fukushime bola skutočne vážna záležitosť, no on jasne povedal, že pomoc Japonsko nepotrebuje. Pomôžu si sami. A naozaj tá rýchlosť, s akou opäť vystavali cesty a uviedli všetko do poriadku, bola ohromná. Až následne sa pán veľvyslanec usmial a v slovenskom národnom divadle nakoniec vo svojej reči povedal to, čo som mu písal pred pár týždňami a čo som počul v New Yorku. Išlo o to, že ľudia najviac pomôžu Japonsku, ak naďalej budú jesť suši, navštevovať krajinu, ktorá logicky zabezpečí, že žiaden ich výrobok nie je kontaminovaný. No prvá reakcia veľvyslanca bola hrdou reakciou šoguna či bojovníka sumo.

Zažil som toho veľa aj s našimi partnermi, s ktorými bežne telefonujem v čase ich polnoci a oni sú ešte v práci. Slušnosť no odstup, charakterizoval by som náš vzťah. Pochopil som, že keď mi povie Japonec možno, znamená to nie. Veľmi dlho som si dohováral stretnutie s najväčšou cestovnou kanceláriou v Japonsku a následne som v Tokiu týmto stretnutím zabil celý deň. Chcel som v ich programe iba malé zmeny a po stretnutí sa mi zdalo, že sme tie drobnosti vyriešili. Po mojom návrate domov som dostal opäť ten istý program. Nič neboli ochotní zmeniť.

Šofér v bielych rukavičkách nezastane, ani keby sa pod Fuji zjavila Godzila.

Náš šofér autobusu je maximálne slušný, perfektne oblečený, šoféruje v bielych rukavičkách. Dlhé týždne dopredu vie, kedy a kam pôjde, má presne nalinkovanú trasu. Nič ho nevyvedie z mieri a mne sa zdá, že aj keby sa pod Fuji zjavila Godzila, tak by nezastal, ak to nebolo v pláne. Zmeniť plán môže iba najvyšší šéf. Z jeho šéfa Hidekiho sa stal nakoniec môj kamarát, ak tak možno nazvať posunutie hranice odstupu o úroveň ďalej. Najprv bol zo mňa nešťastný, potom sa kŕčovito smial a následne si zvykol. Videl, že si všetky zmeny ustojím. Nechápal ako, ale videl dobrý výsledok a našich spokojných klientov. Výsledok je jediná vec, ktorá dokáže Japonca presvedčiť.

Keď prídete na tréning sumo v jednej z najvyspelejších krajín sveta, ktorej vládne technológia, rátali by ste, že sa to prejaví vo výbave, postupoch. Sumo je predsa národnom športe, kde ide o viac než len o veľké peniaze. No keď som vstúpil do akejkoľvek stajne, ako keby som skočil do stredoveku. Ako som písal, všetky tie stajne vyzerali rovnako. Najprv som čakal akúsi telocvičňu, no stajňa bola v jednom z domov a ten sa vôbec nelíšil od vedľajšieho. Jedna stajňa v blízkosti centra mala vonkajšiu stenu domu presklenú a cez ňu sa mohli turisti pozerať na tréningy, no to bola slabučká stajňa a turistická atrakcia. No skutočné stajne boli "neviditeľné". Aj táto budova sa mi zdala malá, že sa do nej ani bojovníci ktorí majú bežne do dvoch metrov, nezmestia. V hlavnej miestnosti bol na zemi piesok a okolo kruh z povrazov (z 28 snopov). Všade zavesené šintoistické symboly. Žiadne moderné činky či prístroje známe z našich posilňovní. Zápasníci trénovali na 90% s vlastnou váhou a jeden proti druhému. Vtedy ráno pozostával tréning z toho, že si stúpli proti sebe a narážali do seba hlavami. Kto uhol, mal trest. Stúpli si proti sebe a rozbehli sa proti sebe a trésk. Baran baran buc, trésk. Ťažko sa na to pozeralo. Muselo to strašlivo bolieť. Celkovo sumo musí strašlivo bolieť. No základom je nedať na sebe nič znať. Kto sa uhol, musel ísť opäť a opäť, až mu z hlavy tiekla krv.

Spomínal som vám mladých rikiši – bojovníkov, ktorí trénujú každý deň už pred piatou ráno, upratujú a varia starším. No k tomu dostávajú ako odmenu bitku. Veľký yokozuna Hakuho sa rozhovoril, že bitky trvajú až 45 minút a on ako mladý každý deň plakal. Je to tvrdé, poviete si. No prúser sa prevalil, keď sedemnásťročný zápasník po takejto nariadenej bitke zomrel.

Nedávno tridsaťtriročný Harumafuji , veľký yokozuna, veľká hviezda, napadol v reštaurácii mladého zápasníka, buchol ho ovládačom na karaoke párkrát po hlave a ten skončil s fraktúrou lebky. „Dopočul som sa, že sa nespráva slušne, a tak som ho chcel napraviť. Ale zašiel som priďaleko,“ vysvetľoval zápasník následne.

Násilie v stajniach je známe, no minister vzdelania vyzýva k dôsledkom. Mongol Haramufuji musel skončiť a odišiel predčasne do dôchodku zo dňa na deň.

Sumo má pre svojich bojovníkov veľmi prísne pravidlá. Nemôžu napríklad šoférovať. V poslednom škandále ide aj o to, že jeden zápasník šoféroval bez oprávnenia a nabúral. Nie je problém v tom nabúraní, ale v tom, že sumo bojovník musí byť čestný, nemôže podvádzať. Toto je najväčší problém. Sumo bojovník chodí vždy tradične oblečený s tradičným účesom. Musí rozprávať milo a správať sa príjemne, nie agresívne. Pri zápasoch je základom nedať najavo radosť z víťazstva a ani sklamanie z porážky. Presný opak toho čo robíme my v západnej civilizácii, kedy sa tešíme z gólu či z akéhokoľvek víťazstva v tenise, lyžovaní, cyklistike. Úžasne sa cení, ak rikiši dokáže byť “nad vecou”. Do problémov sa teraz dostal aj rozhodca sumo, ktorý je obvinený zo sexuálneho obťažovania. Išlo o mladého chlapca. No nešlo o bežného rozhodcu, ale o tzv. Shikimori Inosuke.  Rozhodcom sa stane chlapec niekedy v šestnástich rokoch. Dobrý gyodži je oslavovaný rovnako ako zápasníci. Rozhodca v tradičných šatách šľachtica zo 14. storočia má pri sebe dýku a ak zle rozhodne, musí spáchať seppuku, my to poznáme ako hara-kiri, teda rituálnu samovraždu. Yokozunom môžu byť viacerí zápasníci naraz, no Shikimori Inosuke iba jediný rozhodca. A ten musel teraz odstúpiť.

Práve pre aktuálne škandály po prvý raz za štyri roky nenavštívili turnaj cisár Akihito a cisárovná Mičiko. To je ďalší dôkaz závažnosti situácie. Japonci nemusia príliš hovoriť, no ukážu to, čo si myslia, inak.

No ja sa priznám, že sledujem škandály v sumo už dlhšie. Cudzinci sa nevedia správať a sem-tam nájdu podguráženého bojovníka v nočnom bare či vystrájajúcich ruských zápasníkov. Na rozdiel od Sloveniek, Japonky sú do sumo zápasníkov zbláznené a sem-tam sa čosi prevalí.

Najväčší problém dnešného suma je, že mladí silní chlapci z dediny už nemajú taký záujem o tento šport ako kedysi. Kedysi sa chlapec, ktorý sa stal bojovníkom, mohol poriadne najesť a už aj to bola preňho veľká vec, hodná odriekaní.

Sumo si teraz asociujeme s tučnotou, no ešte v 20. storočí išlo o vyrysovaných silákov. Až nedávno, keďže sumo je bez váhových kategórii, sa presadili tučkovia. Mladí musia pre všetkých variť obrovské hrnce chanko nabe a to všetkých zväčší do tých neskutočných rozmerov.

Ich život je pre dnešnú generáciu príliš tvrdý, strava nezdravá, výplaty bežných zápasníkov sú nulové a po postúpení do vyššieho rangu nízke, zdá sa, že o sumo nie je medzi mladými záujem, že sumo končí. Až v poslednej dobe sa všetko mení a Kisenosato je podľa mňa pre sumo veľkou vzpruhou. 

No mne sa páči s akou odvahou sa Japonci postavia k problému. Teraz idú nezávislí vyšetrovatelia vypočúvať každého jedného zápasníka. Ide o vypočúvanie deväťsto ľudí a Japonci to urobia dôsledne. O výsledkoch sa ešte iba bude diskutovať.

Obdivujem ako sa Japonci k problému postavia čelom. Nakoniec to národ posilní a ukáže opäť smer: čestnosť, vytrvalosť dôkladnosť, tradície. 

To, že mladí stále chcú byť bojovníkmi sumo dokazuje naopak Takeji Harada, ktorý si zaplatil 4 plastické operácie - plastické implantáty na vrch hlavy - aby bol o 15 cm vyšší a spĺňal pravidlo minimálnej výšky bojovníka, 173 cm... Škandály v sumo sú ako vidíte sučasťou aj tohoto tradičného športu. Sledujte sumo, ešte si toho veľa užijeme.