Afrika – príbehy z domova

Prvý raz som vložil nohu na tento kontinent v roku 1993, ale až od roku 2000 som sem začal cestovať skutočne pravidelne. A až vtedy, začiatkom roka 2000 ma osvietilo – Afrika do mňa vstúpila. Bolo to na expedícii krížom cez Kalahari. Mali sme tri terénne autá, jedlo, benzín a vodu na celý čas pobytu. Všetko sme mali priviazané na streche auta a išli sme, na tú dobu, skutočne do neznáma. Vedel som, že Afrika je špinavá, nekultúrna až hlúpa, nevyspytateľná, nebezpečná, plná chorôb, a preto sem nikto normálny nechodí. 

Vtedy, na tej rozheganej ceste som niečo pocítil. Ani neviem, čo ma tak dostalo. Pamätám sa na vôňu, ktorá bola všade, na červenú nekonečnú zem, bez akýchkoľvek ľudí, plnú divých zvierat. Bolo to ako vstúpiť do raja. Zamiloval som sa. Bolo to nečakané a o to silnejšie! 
Odvtedy, keď sem chodím, ako keby som sa skutočne vracal domov. To sa nedá opísať, to jednoducho cítite. Možno to je ďalšia vec na tomto kontinente, tie milióny rokov, čo tu strávili aj moji predkovia, sú niekde v mojom podvedomí zapísané. 

Tak ako máme radi tečúcu rieku, ktorá nám evokuje pitnú vodu, zapadajúce slnko, ktoré nás zbavuje nepríjemného tepla, tak ako milujeme praskanie táboráku a ani nevieme prečo, tak máme radi aj Afriku. Rudimentárne, prirodzene a nevieme si pomôcť. 

Budete sa cítiť ako králi. Biela moskytiera nad Vašou posteľou pripomína baldachýn. Vyzerá to veľmi romanticky a keď zaleziete dovnútra tie opráskané steny vašej izby dostanú belostnejší nádych. Nad moskytierou sa točí hrdzavý ventilátor, ktorý zdá sa o chvíľu padne a rozseká Vás na kusy a teraz iba posúva to teplo zhora späť na vašu hlavu. Moskytiery v afrických hoteloch mali vždy nejaké diery a komáre akoby si urobili plán nočného útoku, vyrážali nie naraz, kedy sa vie človek sústrediť a pozabíjať všetkých. No útočili postupne. Sú to veľmi odvážne tvory a neodradila ich smrť predchodcu a nálety pokračovali väčšinou celú noc. Milujem africké príslovia a jedno hovorí „ak sa cítiš malý a slabý, zatvor sa do izby s komárom“.

Väčšinou som v takýchto hoteloch spával na začiatku mojich ciest do Afriky, no rýchlo som presedlal na vyššiu úroveň. Keď porovnám Afriku a Áziu, tak v Afrike sú hotely omnoho vyššej úrovne. No aj omnoho drahšie a za rovnaký hotel v Afrike zaplatíte viac. V JAR, Keni, Tanzánii, Botswane, Namíbii, Rwande, Ugande, Zambii sú hotely luxusné. Samozrejme aj v ostrovných dovolenkových destináciách ako Seychely či Maurícius. No inde je to jednoduchšie a potom sú krajiny kde je to drsné.

V Libérii bolo najväčšou prednosťou nášho hotela že mal obrovskú modrú železnú bránu obohnanú ostnatým drôtom. Túto výhodu nám s hrdosťou predstavoval majiteľ s tým, že celú noc je tu strážnik s puškou. No keď som sa ho spýtal na sprchu začudoval sa a naveľa nám doniesol plastové kýble s vlažnou vodou. V susednej Sierra Leone sprchu mali, no vždy keď som chytil môj mobil, ktorý som nabíjal, som dostal elektrickú ranu. Vyšiel som zo sprchy, bosý, chytil mobil a praaask. Musel som chodiť obutý, vtedy som prúd odizoloval a nebolelo to. No na to som zabúdal...

V provincií Južný Khordofán sme prišli do mesta Dilling, mali sme sprievodcov, 4 džípy, no evidentne tu nikdy nikto nebol. Mierili sme do zaplateného hotela, no naši sprievodcovia nevedeli kde je. Zastavili sme sa preto v centre mesta a na hotel sa pýtali. Slovu hotel nerozumel nikto a tak sme začali arabsky „funduk“ no o hoteli v celom meste nechyrovali. Pripadalo mi to ako by ste sa u nás pýtali na odpaľovacie zariadenie medziplanetárnych rakiet. Nikto nemal tušenie a západ slnka sa blížil. No potom na miestnej pumpe majiteľovi svitlo, že jasné, my chceme niekde bývať a áno majú tu „funduk“. Hotel bol v centre, za veľkou bránou bolo pieskové nádvorie podľa afrického zvyku, žiadna tráva, čistý povrch kde okamžite vidíte hada. Z  dvora sa vchádzalo dovnútra murovaných izieb natrených hráškovou zelenou a keď som nakukol dovnútra...to dusno a smrad na vyrazili von. Izby nemali okná a určite ich nikdy v živote nikto neupratal. A tak sme si vytiahli postele na ten dvor a spali sme vonku. Išli sme ďalej na juh ale odvtedy sme používali už iba stany. Na juhu Sudánu sú stany podľa mňa doteraz najlepšou možnosťou. Úroveň hotelov je otrasná.

V Pobreží Slonoviny a Ghane nájdete aj fajn hotely. No ja som zažil aj africký štandard ku ktorému sa bežne beloch nedostane. V Mali som požičal malý couster, nezničiteľný autobusík, no Moisé nemal účet v banke a tak som doniesol peniaze cash do Bamako a potom sme spoločne autobus previezli dole do Accry. Počas 5 dní som zažil život Afričanov naživo a spával v hoteloch v ktorých spia oni. Boli štyria z kmeňa Dogonov a ja. Jeden vedel šoférovať, druhý poznal cestu, tretí bol opravár a Moisé to celé riadil. Bolo to ako návrat tých 30 rokov a ešte viac dozadu. Zistil som, že aj v malých mestečkách sú africké hotely, vždy neoznačené, je to akési Airbnb ale nie na digitálnej platforme ale „tam-tamovej“, dozviete sa to ústnym podaním, keď sa popýtate ľudí sediacich okolo ohňov, kde sa tancuje a spieva pri zvuku bubnov. Keď ste „les blancs“, či "oburoni", tak Vám daný hotel nikto v Pobreží Slonoviny a Ghane neukáže, ale Afričanovi áno. Niekde v bočnej smradľavej uličke, okná bez sklenených výplní takže komáre majú uľahčenú cestu. Záchod a sprcha je vedro s vodou. Nikto tu prádlo nikdy nepral a do toho sa naozaj ľahnúť nedá. Afrika je jednoznačne najlepším kontinentom, ktorý sa s pandémiou covidu vysporiadal najlepšie. Žiadny lock down a omnoho menej mŕtvych. To preto lebo keď prežijete tieto hotely ste zavakcinovaní na všetko. Ráno som vyšiel von, všade roztrapatené banánovníky, čerstvý ananas, v Pobreží Slonoviny servírovali banány s čili, v Ghane to bolo sýte hausa koko do ktorého si namáčate koose, alebo pinkaso. Samozrejme raňajky tu v afrických hoteloch nikto nepodáva. Servis v cene nie je.

Na druhej strane som práve v Afrike zažil v hoteloch najlepší servis vo svojom živote. Nedosahuje na neho ani ten profesionálny z USA, či umelý v Dubaji, snáď iba sieť Oberoi v Indii stíha. Koncom roka sme po výstupe na Kilimandžáro skočili ešte do Ngoro Ngoro na safari. Prvý deň sme spali priamo na rímse krátera v najluxusnejšej lodži aká tu je a druhý deň sme poobede odišli ďalej do Karatu a to som čakal čosi jednoduchšie. Prechádzali sme plantážami kávy a na konci tej blatistej červenej cesty sme vstúpili bránou do hotelového areálu. Boli sme tu úplne samy v skutočne prekrásnom butikovom hotely a keďže sme týždeň na Kilimandžáre nemali žiaden alkohol, tak sme ani nešli do izieb, zastavili sa hneď na terase hotela s výhľadom na bazén a džungľu a objednali si víno. Potom sme si dali večeru a postupne sme vypili všetko víno hotela, a o polnoci sme sa teda vybrali ubytovať sa. Bol to rozsiahly nádherný areál s bujnou vegetáciou a tropickými kvetmi osvetlený decentne lampami a drevenými domami.. a zrazu prídeme a čaká nás špalier služobníctva. Stáli tu celý ten čas s našimi batožinami, aby nás osobne doviedli do izieb. Ráno som hovoril manažérovi ktorý sa mi predstavil ako Nyerere, „keby sme vedeli, nenechali by sme Vás čakať 8 hodín“ No manažér v obleku sa iba usmieval, že to je v poriadku, že toto je úroveň ich servisu a oni sa o svojich hostí chcú starať ako o kráľov. Izby boli veľkosti basketbalového ihriska, nádherne zariadené, absolútne čisté, s hypermodernou sprchou a vaňou, ktorú Vám napustili s lupeňmi tropických kvetov. Tieto africké hotely vysoko prekračujú 5 hviezdičiek na ktoré sme inde zvyknutí. Keď to Nyereremu, ktorý dostal od rodičov meno po prvom prezidentovi Tanzánie hovorím, uspokojujúco prikyvuje a celý personál nám pri odchode príde zakývať na rozlúčku.

Podobne som sa cítil v lodži Ngala v Gambii. Nádherný výhľad na Atlantický oceán na ktorý sme sa väčšinou pozerali z nekonečného bazéna. Tropické záhrady, neuveriteľný individualizovaný servis a pokoj. Butikový hotel je totižto striktne pre dospelých. O luxusných afrických hoteloch raz musím napísať blog...

To že v týchto hoteloch viete byť ešte v určitom období samy dáva vášmu pobytu ďalší luxusný rozmer. No aj toto sa bude meniť a časy spred 30 rokov sa nevrátia. Turisti zisťujú, že Afrika je čarovným a úžasným kontinentom a ja keď tu „nič“ v ponímaní 7 divov sveta nie je, to „nič“ je tým najkrajším na celom svete

Afrika má až 54 krajín, to je jednoznačne najviac zo všetkých kontinentov a trvalo mi dlho prejsť všetky. Často na mesačnej expedícii zvládnem iba jednu. Afrika je totiž 3x väčšia než Európa a jazdí sa tu často 3x pomalšie. Raz som išiel v Sudáne z Talodi do Kadulgli (obe boli bývalými hlavnými mestami) 100 km 13 hodín. A to nie je až tak výnimočné. Toto som zopakoval v Sierra Leone, Stredoafrickej republike, Kongu, Nigeri, Čade a vlastne všade, kde som odbočil z hlavnej cesty. 

Vo vyššie spomínaných krajinách, vlastne, aj tie hlavné cesty tak vyzerali. O asfalte tu nechyrovali a výmole v rovníkových oblastiach zaplavené vodou vyzerajú ako pasce na slony. Často tu chodíme po cestách, ktoré nie sú na Google Maps, ani na žiadnej inej mape, iba tak krížom cez stred džungle alebo stred púšte. Je to neuveriteľne romantické a maximálne dobrodružné. Afrika je stále tým kontinentom, kde môžete veci pre seba objavovať. Nikde totiž nenájdete relevantné informácie. Vy ste tí, často asi prví, kto informácie získava. 
O Afrike by som vedel napísať hrubé knihy. Tu sa s vami, v niekoľkých blogoch, podelím o zopár impresií, lebo Afrika je naozaj skôr o pocitoch, ako o faktoch. No na našich životoch sú práve pocity tými najkrajšími. 

Sucho, hlad, nafúknuté detské brušká, malária, ebola, ďalšie choroby, vraždy, ešte väčšie sucho, popraskaná zem, odseknuté ruky, AIDS, utečenci. Približne, asi takto vyzerá africký bujón na dva riadky.

U nás panuje k Afrike absolútna nedôvera, hlboké podceňovanie. Mnohí by Afriku nazvali kontinentom zla. To však nie je akési nové presvedčenie. Keď Henry Morton Stanley po svojom hrdinskom prechode kontinentu vydal knihu s názvom Cez tmavý kontinent, nemyslel tým len farbu pokožky domorodcov. „Divoch rešpektuje iba silu, násilie, smelosť a rozhodnosť,“ píše v nej. 

Utečenecká kríza dnes ešte zhoršuje situáciu a naše vnímanie Afriky. Mám kamarátov, ktorí prešli celý svet a sú to slušní cestovatelia. Ale Afrike sa vždy vyhýbali. Nie je tu žiadna kultúra, žiadne pamiatky, vlastne nikto nevie prečo by sem mali ísť. A je to tak nebezpečné. Ten pomer medzi tým, čo človek dostane a čo môže stratiť je tak obrovský. Jedno je jasné - Afrika nikdy! 
Nedovoláte sa žiadneho práva, čo by aj mohol človek čakať od vlád pod taktovkou diktátorov pojedajúcich ľudské mäso. Narážajú na kanibalského samozvaného cisára, menom Jean – Bédel Bokassa. Občianske vojny a ak nie sú celoštátne, tak aspoň kmeňové. Kto sa v tom má vyznať? 

Odseknuté ruky a nohy v občianskej vojne v Libérii vidíme pred sebou stále. „Si pravák alebo ľavák? Ľavák? Nevymýšľaj! Odseknite mu pravú ruku.” Alebo odseknuté hlavy v Rwande. Za jeden víkend sa ulicami kotúľalo státisíce hláv. „Potom, keď ma znásilnili, nútili ma zjesť mäso. Bolo z tela môjho brata,” počúvame hororové príbehy z východného Konga. V poslednej dobe sú to islamskí militanti na južnom okraji Sahary, ktorých cieľom je uniesť každého belocha, ktorý sa tu objaví. 

Nulová infraštruktúra, predražené hotely plné ploštíc, neexistujúci servis. Najem sa tu vôbec? Neumriem od hladu skôr než sa doplazím späť na letisko k vyslobodzujúcemu odletu domov? 
Miestna polícia a vojsko tu dostanú od štátu iba uniformu a zbraň. Ďalej sa už musia o svoj plat postarať sami. Bohatý beloch je určite výborným zdrojom príjmu pre každého štátneho úradníka. „Máš povolenie na fotenie? Vieš o tom, že je zakázané fotiť deti a chudobu?” 

Kto by sa sem rozhodol vyraziť aj napriek vyššie spomínaným informáciám, ktoré asi pozná každý, odradia ho praktické záležitosti. 

54 afrických štátov OSN má niečo spoločné: nefunkčné zastupiteľstvá, kam sa nedovoláte ani nedomailujete a nezmyselné podmienky udelenia víz sa neustále menia. No lepší sa to a dnes je nefunkčných iba tak polovica. Kedysi bola hororom aj Namíbia či Maroko. Na ambasádu Maroko som chodieval do Prahy a potom do Viedne a vždy ma fascinovalo, že aj v kultúrnom európskom meste bol vstup do priestorov ambasády vstupom do orientu. V miestnosti sa fajčilo, pil sa mätový čaj a bez bakšišu zdalo sa mi tu nikto pečiatku nedá.

Víza do každej africkej krajiny sú najdrahšie na celom svete, bežne stoja nad 100 Euro. Pritom sa vám na e-mail nikto z ambasády neozýva, nedá sa tam dovolať a keď sa na desiaty raz dovoláte, musíte prísť osobne s čerstvým výpisom z registra trestov a nechať tam odtlačok svojho palca. 

„Počítač mi práve nefunguje, musíte prísť o týždeň, ” dozviete sa často na veľvyslanectve. No a potom prídete na hranice toho štátu s týmito sofistikovanými vízami a oni tam nemajú dotiahnutú elektrinu. 

Letov je stále viac, to je pravda, no aj tu vás čakajú prekvapenia. Bežne let zrušia a letí sa až na druhý deň. Raz som letel do Čadu v lietadle sám. Pri lete do Burkina Faso v biznis triede mi zahlásili, že let je „suchý“ a alkohol nenalejú. Nevadí, piť alkohol aj tak nie je zdravé. 
Požičovne áut neexistujú a ak áno, ceny sú mnohonásobné vyššie, ako by ste čakali. No aj tak nikto nevie kam a kadiaľ ísť. Inde na svete už existujú akési turistické trasy, okruhy, povinná jazda. No v Malawi? „Chceš ísť na juh či na sever? Ty vieš čo chceš. A čo je najkrajšie? Ako to myslíš?“  Turizmus je pre väčšinu Afričanov totálne abstraktným pojmom. Vedia, že čosi také existuje, ako aj my vieme, že existujú medziplanetárne rakety. 

No to je problém. Skutočný problém. Na druhej strane naučí Vás to cestovať nie podľa kníh, ale podľa seba. Nie bedekre, ale Vy rozhodujete, čo je unikátom!

Pred svojou cestou do Čadu som prechodil desiatky kníhkupectiev a antikvariátov. Bol som vtedy osobne aj v Londýne a zháňaniu literatúry som sa systematicky venoval, ale nikde som nič nenašiel. Potom som prechádzal ešte antikvariáty v New Yorku a hľadal som o Čade čokoľvek. Posledná cestná mapa Čadu bola aktualizovaná pred 30 rokmi a asfaltové cesty na nej neboli vôbec zaznačené. O Čade, v tej dobe, neexistovala žiadna cestovateľská kniha, žiaden bedeker. Tomu sa hovorí ísť do neznáma. 

Postupne som krajiny objavoval cez svojich známych, krok po kroku a informácie ku mne prichádzali „z úst do úst“. 
Napríklad, v národnom parku Nouabalé-Ndoki v Republike Kongo som stretol šéfa parku, Japonca Tomoakiho Nihishiru. On mi porozprával o Gabone, kam v tejto krajine ísť a čo vidieť. Trvalo mi ďalších 8 rokov, kým som sa na tie miesta, o ktorých mi básnil, dostal. Viac o tomto príbehu si môžete prečítať v mojom blogu Gabon. 

Tomo robil pre BBC a National Geographic a bol to presne ten týpek, ktorý Afriku miluje. V roku 1997 Tomo napríklad prakticky vlastným telom zachránil slony od vykynoženia konžskou armádou. Zachrániť slony vyššie proti prúdu v Dzanga Sangha v Stredoafrickej republike sa neskôr nepodarilo. 

Takýchto ľudí som stretol asi desať, s nimi a ich radami som potom prešiel tie najkrajšie cesty v mojom živote. Po miestach, o ktorých nebolo nič napísané, po cestách, ktoré neboli v mapách. 

Tie cesty - výpravy boli drahé, ale jediným luxusom bola odľahlosť daných miest, inak to boli extrémne náročné cesty plné potu, driny a odriekania. 
Práve o tomto všetkom je Afrika. Stále to nie je kontinent pre každého. Stále ide o namáhavé cesty, kde za nízky servis platíte veľmi veľa. Musíte sa uskromniť a často siahnuť na dno svojich síl. 

....a viem, že repríza už nebude. Afrika je ako náš život. Žiadne ofukovanie, všetko je ozajstné. Veci tu nie sú naučené, nie sú pre turistov. No deň, ktorý Vám môže zmeniť život sa tu začína každým nádherným východom slnka.

Pre mňa ide o to najlepšie, čo na našej Zemi existuje. Verím, že nie som sám. 
Afrika je totiž na 99,9% úplne iná, ako sa píše v riadkoch vyššie. Vôbec nie je tak nebezpečná! Nemohol som mať predsa stále iba šťastie. Afrika je nádherná, voňavá a veľmi pozitívna. 

Každý z 54 štátov je iný a rozdiely sú väčšie než medzi Sicíliou a Islandom. Príhod mám stovky a niektoré sú naozaj neuveriteľné. Ja Afriku vnímam inak. Je to miesto, kde sa cítim dobre, miesto, ktoré akosi automaticky dobre poznám.

Moja Afrika, to sú obrovské baobaby, obrovské zelené mangovníky, nekonečné savany plné akácií, najviac divej zveri na našej planéte, usmiate deti s veľkými očami, veľa veľa detí a veľa veľa šťastia a smiechu. Afrika, to sú prastaré kmeňové zvyky, hrdosť a spolupatričnosť. Áno, je to miesto, kde každý vie, kam patrí. Miesto, kde sa ešte to prapôvodné v nás zachovalo. 

Netvrdím, že Afrika je totálne bezpečná a žiadne choroby tu nie sú. No ja som nikdy maláriu nemal, ani žiadnu inú tropickú chorobu a ani ma tu nikdy neokradli. Našiel som tu tiež tvrdo pracujúcich a inteligentných ľudí. Našiel som si tu priateľov, ktorých som spoznal na dlhých ťažkých cestách, videl ich v akcii a mám ich rád.

Ja nevidím Afriku ako čiernu smradľavú dieru, ja ju vidím ako kontinent s veľkou budúcnosťou. Pozývam Vás do mojej milovanej Afriky a v blogoch, fotografiách, alebo aj na živo na zájazde Vám rád ukážem tento kontinent mojimi očami a predstavím Vám Afriku cez množstvo konkrétnych zážitkov. Prosím, vstúpte.