„Kde si bol naposledy?“ spýtal sa ma včera Gereth John, otec Mišky, ktorá trénuje s mojou dcérou tenis. „Na Tuvalu,“ odpovedám dvojmetrovému Austrálčanovi, ktorý si vzal za ženu Slovenku, a tak teraz žijú pol roka na Slovensku a pol roka v Austrálii. „To je kde...?“ čuduje sa Gereth. To bol už druhý Austrálčan za posledný týždeň, ktorý o štáte menom Tuvalu nikdy nepočul. Až z týchto prekvapivých odpovedí som pochopil, že som bol zrejme naozaj v riadnej exotike....

Tuvalu - ostrovy ležiace na pol ceste medzi Austráliou a Havajom evidentne Austrálčania za svoje nepovažujú.  Ešte do roku 1975 sa označovali ako Lagúnové ostrovy (odkazujúc na nádherné zákutia svojho pobrežia) alebo ostrovy Ellice. Ide o osem atolov roztrúsených v nedozernom Pacifiku južne od rovníka. Nachádzajú sa v blízkosti 180. poludníka, teda presne na opačnej strane sveta. Hlavné mesto na atole Funafuti sa nachádza dve a pol hodiny severne od Fidži. Samozrejme – hovorím o dva a pol hodinách letu, no problémom je, že sem skoro nič nelieta...

Krajina je rozložená na ohromnej ploche 750 000 km2, čo je vyše dvakrát viac než rozloha Nemecka.  No ide iba o hlboké vody oceánu, kde suchú zem hľadáte ťažko. Rozlohou pevniny sa so svojimi 26 km2 republika Tuvalu radí na jednu z posledných priečok sveta. Menšie sú už iba Vatikán, Monako a Nauru. No keďže Vatikán a Monako nie sú republiky,  tak je Tuvalu druhou najmenšou republikou sveta, hneď po Nauru, ktoré leží severozápadne od Tuvalu. 

Tuvalu je však v mnohých veciach omnoho exotickejšie než Nauru, čo je predsa len jeden kompaktný ostrov. Tuvalu - to sú stovky ostrovčekov roztrúsených v oceáne. Každý atol pozostáva z mnohých ostrovov, a tým pádom je tu takmer každý ostrovček skutočne miniatúrny. Tuvalu - to sú aj kokosovníkové palmy skláňajúce sa romanticky nad bielymi pieskami a tie najkrajšie tyrkysové lagúny sveta. Najvyšší vrch Nauru má smiešnych 65 metrov, no to je ešte vždy slušná výška oproti najvyššiemu vrchu Tuvalu, ktorý má 4,6 metra! Od toho sú nižšie už iba Maldivy s dva a pol metrami. Ten rozdiel cítiť hlavne v dobe globálneho otepľovania a avizovanému stúpaniu oceánov. Pri cyklónoch, ktoré sa preháňajú Pacifikom každoročne vlny sem-tam zalejú celý ostrov a prevalia sa zo strany oceánu až do lagúny, čo je veľký problém, pretože slaná voda sa tak dostáva do studní. 

Tuvalu – to sú stovky ostrovčekov roztrúsených v Pacifiku, druhá najmenšia republika sveta, o ktorej sa takmer nevie...

Takto vyzerá jeden z 8. atolov Tuvalu. Minimum pevniny a všade vody Tichého oceánu. Absolútne čisté vody ...

Takto vyzerá jeden z 8. atolov Tuvalu. Minimum pevniny a všade vody Tichého oceánu. Absolútne čisté vody ...

Jedna z najmladších, najmenších aj najnižších krajín #

Prvý raz pristáli Európania – Španieli na severných ostrovčekoch Tuvalu v polovici 16. storočia. Domorodci tu vtedy žili už nejakých 1500-2000 rokov. Briti dali ostrovom názov Ellice Islands a od roku 1877 si na ne nárokovali. Od roku 1892 tvorili spoločne s Gilbertovými ostrovmi (teraz súčasť Kiribati, vyslov: Kiribas) jednu krajinu. No v roku 1975 sa odtrhli, vytvorili samostatnú republiku a premenovali sa na Tuvalu. Členom OSN sa stalo Tuvalu až  v septembri 2000, ide teda o jednu z najmladších krajín sveta, ktorá bola prijatá do spoločenstva dva roky pred Východným Timorom. 

Zároveň ide o najmenej obývanú krajinu sveta. Vatikán totižto nie je riadným členským štátom OSN.

Briti síce Gilbertove ostrovy a Ellice Islands pri svojom ťažení zlúčili do jednej krajiny, no oba ostrovy, aj keď sú na pohľad podobné, sa značne líšia najmä svojimi obyvateľmi. Na Gilbertových ostrovoch, položených väčšinou severne od rovníka, žije mikronézske etnikum, vyznávajúce katolicizmus. Ľudia z Ellice Islands rozprávajú polynézskymi jazykmi, správajú sa úplne inak a 97% sú členmi protestantskej tuvalskej cirkvi. Ak mi niekedy ľudia na Kiribati pripadali drsní, Polynézania na Tuvalu sú kultivovaní, milí, s dobrými spôsobmi. Človeku je s nimi príjemne. Možno aj preto, že nefungujú v systéme globálneho svetového turizmu. Veď ich ´dobre ukrývanú krajinu´ navštívi ročne okolo tisíc -maximálne dvetisíc turistov... 

Výnimočnosť Tuvalu: 

  • najmenej navštevovaná krajina sveta ( dvetisíc turistov ročne
  • najmenšia krajina sveta podľa počtu obyvateľstva (cca. jedenásť tisíc) 
  • druhá najnižšia krajina sveta (4,6 metra n.m. ) 
  • rozlohou štvrtá najmenšia krajina sveta (26 km2) 
  • šiesta najmladšia krajina sveta (OSN: 2000

Let, ktorým prilietam 22. januára z Kiribati do Tuvalu lieta raz za mesiac a je predposledným. Potom ide toto lietadlo - staručký Dash (DHC - De Havilland) do opravy a všetky lety sa na neurčito rušia. Dostať sa na Tuvalu bude teda ešte náročnejšie a príde ešte menej turistov....Už teraz je to ťažké, veď Tuvalu sa opakovane mnoho rokov za sebou dostáva v tabuľke turistických krajín na posledné miesto. Letím sem s mojimi dvomi staršími deťmi. Sára a Daniel majú 19 a 20 rokov a takíto tínedžeri normálne už s rodičmi na dovolenky nechodia. No tieto naše BUBO cesty plné dobrodružstva doslova milujú. Deti vydržia trošku nepohodlia lepšie než ja, sú otvorené svetu, všetko vnímajú oveľa silnejšie a akosi prirodzenejšie. Verím tomu, že deti, ktoré pochopia globalizáciu, nebudú mať predsudky a búdu vedieť zo stále menšej planéty vyťažiť viac. Môj syn dokonca hovorí, že na cestách sa naučil viac, než na školách vo Švajčiarsku či Británii. Verím, že to je trvalá investícia... S deťmi ma zároveň domorodci prijímajú omnoho vrúcnejšie. 

Náš let je zároveň prvým, čo po dlhšej dobe na ostrovoch pristál. Desať dní tu totiž zúril cyklón Tino a odznel iba dva dni pred naším príletom. Ešte stále je zamračené, všade kaluže vody na cestách, najmä na juhu ostrovčeka Funafuti sa cyklón ´predviedol´ - zvalené domy, poprevracané stoly, spúšť po obrovskej búrke, ktorá sa tadeto prehnala rýchlosťou 120 km/h. No ešte aj tento smutný zážitok pridáva našej ceste ďalší odtieň výnimočnosti... 

Výhľad z mojej chatky. Deň sa riadi vodou v lagúne.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Ekonomika Tuvalu:  

Ekonomika je slabučká. Turizmus nefunguje, pestujú sa kokosové orechy a vyrába tzv. copra (z ich dužiny). Na malej ploche v slanej zemi nič iné nevyrastie. Okrem ziskov z rybolovu a peňazí, ktoré dostáva vláda v dôsledku globálneho otepľovania od medzinárodného spoločenstva zrealizovali zaujímavý kšeftík: Tuvalu predalo svoju internetovú príponu .tv spoločnosti v Kalifornii a tá ju predáva ďalej televíznym spoločnostiam. Ročne za to Tuvalu inkasuje milióny dolárov. 

Na letisku nás mal čakať niekto z hotela, no nečakal. Má to ďaleko? Pešo tri minúty. No načo sa namáhať, riskovať námahu bez výsledku, to by bolo neodpustiteľné... 

Poďte do najmenej navštevovaných krajín sveta a bojujte spoločne so mnou proti overtourismu!

Miesta, kde mohol žiť aj Robinson... #

Už len byť na Tuvalu je veľká vec, doslova cestovateľský počin. Tuvalu nemá svoju národnú aerolinku, veď pre tých cca 11 000 obyvateľov by to aj bolo zbytočné. Na druhej strane na Nauru či Kiribati lietajú ich aerolinky - Nauru arlines a Air Kiribati, a preto dostať sa tam je omnoho ľahšie. Tuvalu je tak odkázané na dobrú vôľu Fiji airlines, ktoré tam však nelietajú zo svojho hlavného letiska v Nadi, ale z letiska v Suva. V sezóne vyjde jednosmerný, relatívne krátky let vyše 1000 AUD (austrálskych dolárov), ktorými sa na Tuvalu platí. Letisková dráha na Fubafuti - ide o jediné letisko na celom Tuvalu - je pre väčšie lietadlá príliš krátka, a tak sem lieta staré ATR-ko. Dokážu tu pristáť iba vrtuľové lietadlá, ktoré na pristátie aj vzlet nepotrebujú tak dlhú dráhu ako prúdové lietadlá. 

Už iba z toho, čo som vám doteraz napísal je jasné, že dostať sa na Tuvalu je ťažké. Možno najlepším riešením je vlastná jachta a veľa-veľa času... Tuvalu nie je žiadnou lacnou záležitosťou a služby v medzinárodnom ponímaní sú tu mizerné. No jedným dychom dodávam, že Tuvalu je prenádherná krajina s dych berúcimi lagúnami a najkrajšími plážami sveta. Sú tu stovky ostrovčekov, kde sa môžete cítiť doslova ako Robinson. Veď ocitnúť sa v dobe globálneho overtourismu niekde na pláži len tak sám – to je na nezaplatenie. Za takýmto zážitkom však nestačí iba dôjsť na Tuvalu, musíte ísť ďalej. To, bohužiaľ, 90% turistov nerobí. Absolútne vyšťavení z toho, že sa sem vôbec krkolomne dostali, zostanú na hlavnom ostrove Funafuti, väčšinou niekde v hoteli okolo letiska. Dovolenku strávia tým, že chodia tie dva či tri dni hore-dole po ostrove, ktorý prejdete autom za 15 či 17 minút, a to neprekročíte rýchlosť 20km/h. Tak majú z Tuvalu, pochopiteľne, zmiešané pocity.  

Možno ani netušia, že sa tu dá objaviť naozaj oveľa viac... Nanajvýš si odfotia budovu vlády, národnú banku (pozor, na Tuvalu neexistuje bankomat!), ihrisko, kde sa cvičí a ktoré je vlastne súčasťou letiskovej plochy, ktorá je chrbticou hlavného ostrova. Letov je málo, a tak je vyasfaltovaná plocha zároveň futbalovým, volejbalovým ihriskom, aj miestom na prechádzku pri zapadajúcom slnku...  Ja na Funafuti navštevujem aj väznicu. „Pozor, aby ste sa nešmykli!“ hovorí mne a mojim deťom milý chlapík - väzeň, ktorý tu umýva podlahu. „Za čo sedí?“ pýtam sa môjho nového známeho - šéfa väznice, s ktorým som včera vypil zopár pív. „On? Zabil svoju ženu...“  Inak, väznicu mi otvoril iný väzeň a mám pocit, že aj tento by mohol kedykoľvek ľahko utiecť. Ale kam?... 

Život je tu pomalý a iný ani byť nemôže. Život je tu taký, ako kedysi v celej Oceánii. Trošku tu zastal čas. No tu na Funafuti je ešte relatívne slušná civilizácia. Moje deti zasadnú do najlepšej reštaurácie ostrova, ktorá sa nachádza v prerobenom železnom kontajneri. Najlepšia reštaurácia v kontajneri? Áno! Pred kontajnerom je vkusná terasa, celé to pôsobí veľmi milo, na rozdiel od čínskej konkurencie. Číňan má od 14.00 do 17.00 zatvorené, aj keby ste od hladu umierali. No Sue - tak sa kontajner volá, má otvorené stále. Dáte si kura, sendvič či hamburger? Áno, táto upmarket reštaurácia hrá na západnú strunu. Nechávam deti v reštike a idem vybavovať loď na miesto, kde nie sú reštaurácie, ani žiadne obchody. Ale o to viac kokosovníkových paliem.... 

Dostať sa na Tuvalu je naozaj ťažké. Možno najlepším riešením je vlastná jachta a veľa-veľa času...

Najďalej, ako sa len dá... #

Smerujem do KPK - spoločnosti, ktorá prenajíma lode. Idem mestom a keď tú búdu konečne nájdem a vstúpim, slečna na  ´recepcii´, akonáhle ma zbadá, ukáže prstom dozadu na starého pána. “Čím vám môžem poslúžiť?” povie prekvapujúco skvelou britskou angličtinou. S týmto som sa tu stretol u mnohých starších ľudí. “Poslali ma sem z telekomunikácií, vraj mi budete vedieť pomôcť s transportom na vzdialené ostrovy. Chcem ísť najďalej, ako sa len dá!...” Veľmi slušne, ale jasne mi povie, že to nepôjde. Vraj sa živí tým, že dopravuje na pevninu tovar z rybárskych lodí, ktorých je plná lagúna Funafuti. Tuvalu prenajíma svoje vody obrovským rybárskym lodiach a on tieto lode servisuje. No pošle ma ďalej, na radnicu. A tak v tej horúčave putujem ďalej. Z hlavnej cesty odbočujú ulice a sú označené, na čo si domáci nevedia zvyknúť, veď tu ulice nikdy názvy nemali. Pri neexistujúcom cestovnom ruchu tu neexistuje ani cestovná kancelária, a tak si veci musím zariadiť sám. Neviem presne, či idem dobre, lebo som zle pochytil, že mám hľadať Town Council. No ja hľadám iba Council, a tak mi nikto nerozumie, nikto nevie, čo vlastne hľadám... 

No nakoniec tam dorazím! Town Council je úplne inde než Government building, už dostatočne ďaleko na to, aby sem bežný turista nezašiel. Je tu nával, domorodci evidentne riešia množstvo svojich problémov. Na vrchnom poschodí vstúpim do miestnosti, kam ma poslali, ale ten, čo má mať môj prípad na starosti, ´náhodou odbehol´. Preberie ma pani na prízemí, musím počkať kým vybaví inú stránku a konečne prídem na rad. Vysvetlím jej, že “chcem ísť na najvzdialenejší ostrov, na aký sa len dá!” Dohodneme sa, že nechcem ísť do rezortu, ktorý by pre nás otvorili a kde by sme boli na ostrove sami, ale že chcem ísť na ostrov, kde žije polynézska komunita. 

Pochopia že mi ide o hlbšie spoznanie života Polynézanov. Vláda tu vytvorila aj ubytovanie, ktoré volajú guest house a ja zaň zaplatím dvojnásobnú cenu oproti domácim. Všetko mi oficiálne napíšu na taký malý uzučký lístoček – 1cm x 4cm. Všetko zaplatím tu, nič viac už platiť nemusím. Víťazoslávne sa vraciam za deťmi. 

Dúfam, že ma tam čakajú a že sa nenudia, veď som bol dosť dlho preč. No keď prídem, zisťujem že jedlo ešte ani nie je na stole! Došla im plynová bomba, a tak sa nevarí a všetci čakajú. No nakoniec plyn opravia, urobia nám burgre a hranolčeky a my s chuťou zjeme svoje raňajky a obed v jednom. Vezmeme si batožinu a vraciame sa spoločne k radnici. “Kde je náš lodivod, prosím vás?”, pýtam sa pána, ktorému som za všetko zaplatil. Obávam sa, že meškáme a že už odišiel. Mal tu už byť a čakať na nás, no úradník mi nakáže čakať, a tak čakáme..... Sú dve poobede, keď zrazu niekto ku mne pristúpi a oznámi mi, že sa nikam nejde, nech prídeme zajtra. “Ako to zajtra??!” Divím sa, no úradník mi ukáže, že úradné hodiny sú iba do 12.30, takže už aj tak nadsluhujú, lodivod je chorý, všetky lode sú vonku na ostrovoch a neviem koľko ešte variantov výhovoriek počujem. Keď vidí, ako ma to zaskočilo a čudujem sa, poradí mi, nech si teda dopravu vybavím sám, keď som taký múdry. No, som múdry, dokelu! Veď Tuvalu, to je samá voda a nie je možné, že sú tu iba dvaja lodivodi a nikto iný nás nevie zaviezť!... Nakoniec sa nás ujme Marianne, lebo chýr o otcovi s dvoma deťmi sa šíri rýchlo. Už začínam chápať, že najesť sa a kúpiť loď je na Tuvalu celodenná práca. Funifakala, kam mierime je najvzdialenejším ostrovom štátu. Medzitým sa ešte dlho rozprávam aj s kapitánom kargo lode Nivaga III, ktorá je lacnejšia, no nevie mi garantovať čas plavby, a tak zainvestujem do svojej lode... 

Dostať tu obed a prenajať si loď trvá na Tuvalu pol dňa!

Obrovitánsku lagúnu máme "prenajatú" iba pre seba
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Vyrážame na juh #

Mnohé média a weby tvrdia, že Tuvalu je najmenej navštevovaná krajina sveta. Som jeden z mála Slovákov, ktorý sa sem dostal. Myslím, že by ste ich spočítali na prstoch jednej ruky. =) Aj keď BUBO má Tuvalu v ponuke už zopár rokov, bol tu cez nás jediný Slovák – Ďuro – a to už pred dvoma rokmi. Ak som ja jedným z prvých Slovákov, moje deti patria k najmladším turistom z celého sveta, ktorí Tuvalu navštívili. 

Marianne nám sľúbila vybaviť loď, a tak sa aj stalo, no už aj tak vysoká cena sa zvýšila dvojnásobne. Rýchlo ešte nakupujeme potraviny, fľaše s vodou a repelent, rátame, že tam, kam mierime, to len ťažko dostaneme. Všetku batožinu (aj tak skoro nič nemáme, lietame po mojich predchádzajúcich skúsenostiach s pacifickými letmi iba s batožinou on-board) nechávame Marianne a ako nohavice si beriem iba plavky, pokrývku hlavy, sandále do vody a na rybačku, power bank a potápačské okuliare... 

Skáčeme do člna a konečne vyrážame! Pred nami nezabudnuteľné dobrodružstvo a hodiny plavby. Ideme a ideme a ideme... Lagúna je po cyklóne ešte stále rozbúrená. Nesadol som si úplne dozadu, sedím v strede člna. Hádže to nami ako na húsenkovej dráhe. Ľavou rukou sa držím obruby člna zvonka, pravou rukou zvieram drevené sedadlo, na ktorom sedím. More je stále búrlivejšie. Čln ma vyhodí ako ping-pongovú loptičku a druhá vlna mi zasmečuje do zadnice. O hodinu už neviem, čo mám robiť. Chce sa mi kričať „stoooj, zastav to, nech už necítim to peklo!“ ale noc sa blíži a je mi jasné že je to buď - alebo. Spočiatku to bola zábava, dobrodružstvo, no postupne dostávam do ruky, ktorou som sa držal, aby som nevyletel von, kŕče. Mám pocit, ako keby som dostával varechou po holom zadku. 

Ideme dlhé hodiny, všetko navôkol je nádherný západ slnka... No ja nefotím. Nemám silu, som úplne mimo... 

„More je večer divoké, to vieš” vysvetľujú nám so smiechom dvaja domorodí námorníci a pridávajú. Idú za druhým člnom, ktorý pozná cestu. Aj keď ste domáci, musíte ovládať množstvo fínt ako prejsť úzkymi cestičkami lagúny. Problém však je, že každých 15 minút je to inak, lebo voda sa hýbe, teda iba ozajstní domáci tu vedia prejsť. Slnko naokolo je červené a ja mám určite červené oči od zúfalstva. Tá cesta bola strašná, už nikdy v živote tak vpredu sedieť nebudem!  

Je noc a my sme sa konečne preštrikovali cez útesy a pristáli. Vydýchol som si, mal som dosť, na druhý deň som si nevedel sadnúť. Chytili sme malé batôžky, hodili ich nad hlavu, skočili do lagúny a prebrodili sa na breh. Pod kokosovníkovými palmami sú učupené tri malé jednoduché domčeky. V dvoch bývajú domorodci, v tom treťom, rozdelenom na dve izby, budeme bývať my traja. Na brehu nás čaká mladá žena s naozaj svetovým menom - Planet a pol tucta detí. Tie sú najprv zarazené, zízajú, čo sme zač. Neskôr sa dozvieme, že za posledný rok tu boli iba jedni Novozélanďania a okrem nich už dlho-dlho nikto. Sme tu jediní. So všetkými sa zvítavame. Po pol hodine nájdu kľúče od dverí a my si úplne vyšťavení ľahneme do toho tepla. 

Ráno zisťujem, že náš guest house je lepší než som čakal. Naozaj tu niečo stojí, na oknách sú dokonca sieťky proti komárom. Vedľa, hneď vo vedľajšej budove je aj kúpeľňa. “Sprcha“ funguje tak, že zo zašpuntovanej trúbky špunt odstránite, voda vám natečie do plastového vedra, a to si nalejete na hlavu. Klimatizácia nie je, ale elektrina áno, a dá sa nabíjať. Teda v mojej miestnosti nie, ale u detí áno. Raz ide, raz nejde, ale čosi sa nabiť dá. Sú tu dve miestnosti, obe teraz okupujeme. Sme na úplnom juhu, na prekrásnom mieste s maličkou polynézskou komunitou. Sme v raji na zemi. Ta námaha a boľavý zadok za toto stál...

Si hladný? Chyť si rybu či vylez na palmu! #

Slnko tu vychádza tesne po šiestej ráno a zapadá tesne po šiestej večer. Je to takto celý rok a rovnako celoročne je tu otrasne teplo. Prakticky neustále 30 stupňov, či cez deň či v noci. Dosť som tieto teploty bez klimatizácie precítil. 

Ráno sme hore pred štvrtou, prví, na oblohe južný kríž, lagúna je plná vody – je príliv. Ešte je tma, keď opäť nasadáme do člnka a vyrážame na lov. Sú s nami dvaja rybári, Lupe sedí vzadu - je lodivod a Kamuta na prove v žltom nepremokavom plášti naviguje von pomedzi koraly. Dnes sedím úplne vzadu. Ideme najprv cez lagúnu, von na otvorené more. Naším cieľom sú tuniaky. Stále je tma, no pred nami sa už rysuje pobrežie, ostrovček za ostrovčekom, aj v tom šere vidím nádherné tyrkysové more. Hľadáme kŕdle vtákov, lebo vtáky lovia malé rybičky a kde je kŕdeľ malých rybičiek, tam budú aj veľké ryby. Kamuta nemá žiadnu špeciálnu udicu, iba kotúč s lanom a jednoduchý háčik. 

Pred východom a po západe slnka - popis fotografií nájdete po rozkliknutí

Jednoducho odvinie lano a hodí do vody. Začína svitať, je to nádhera. „Včera sme tu pri našom člne videli žraloka, bol väčší než náš čln!“ hovorí. „Mal päť metrov a asi 400 kilo. Včera. Dnes tu nie je. Tigrie žraloky sú agresívne, útočia bez príčiny. No najhorší je podľa mňa bull shark (žralok belavý),“ hovorí rybár.  Hĺbka v lagúne je iba zopár metrov, no tu v oceáne je to ihneď vyše kilometra. „Žralokov je tu veľa, veľmi veľa. Keď sa ideš kúpať do oceánu, vždy si zober harpúnu. Keď žralok príde, tak ho bodneš, on odíde...“ dostávame cenné rady. 

O dve hodiny je už strašne teplo a my mierime späť. Lovili sme asi tristo metrov od nášho ostrova, kde bývame, ale zo strany oceánu a Lupe, ktorý vidí, že odliv začína silnieť, zavelí na návrat. Má 64 rokov, pôvodom je z ostrova Nukupetau a sem na juh sa prisťahoval. Teraz mierime späť k prieplavu, ktorým sa vieme dostať z oceánu späť do lagúny. Okolo nás zrazu začnú vyskakovať delfíny. Úžasný zážitok ako na striebornom podnose! 

Kotvíme tesne pred domčekom. Keď deti vidia náš úlovok tuniakov, sú nadšené. Ťažkajú najväčšie kúsky, vozia sa na tých výstavných exponátoch ako naše deti na autíčkach. Bozkávajú tie ryby, túlia sa k nim a potom im zrazu odkúsnu kus kože pri chvoste, obnažia červené mäso a so slasťou sa zahryznú. Na rannom trhu Tsukiji v Tokiu som videl to isté, experti pozerali práve túto časť tuniaka a podľa toho sa rozhodovali o cenách. Tsukiji je najväčším rybím trhom na svete, no čerstvé tuniaky, stojace státisíce dolárov sem prichádzajú zmrazené. Tieto tuniaky sú skutočne čerstvé, nezmrazené. Sašimi z nich je čosi neuveriteľné... 

Najlepšie mäso je od chvosta
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Na ostrovčeku, kde žijeme nie je obchod, nie je tu ani chladnička. Takto nejako museli žiť naši predkovia aj pred stovkami rokov. Ulovíš rybu a ihneď ju zješ. Si smädný, je tu voda zo studne. Sú tu tisíce kokosovníkových paliem, a tak vylezieš hore a napiješ sa z orechu. 

Miliama aj s najmladšou dcérou, 19-ročnou Faarnou nám pripraví jedlo. Výborný nakrájaný tuniak v kokosovom mlieku. Druhé je palusami - našľahané kokosové mlieko, akási divá cibuľka a v tom - predstavte si, pre zmenu surový tuniak. Všetko zabalené v listoch laulu. Jedol som to aj na Samoe, no tam to balia do listov tara. Na Tuvalu je však tak málo pôdy, že taro sa tu nedá pestovať, ale majú za to miestnu divú náhradu laulu, ktorá chutí ako špenát. 

O dve hodinky už náš čln leží „bruchom“ na piesku a voda nikde. Deti sa brodia lagúnou bez vody a zbierajú kraby, za hodinku ich chytia tucet. Ide sa k útesu do oceánu. Ponárajú sa s otvorenými očami a pod vodou vydržia neuveriteľne dlho. Moje dve deti plávajú profesionálne od štyroch rokov, no na tieto morské cigánčatá nemajú šancu. Dando má 20 rokov, perfektné oči, rád sa potápa a má špeciálne potápačské okuliare, ale tieto deti aj bez okuliarov vidia veci lepšie. „Tam, tam! Vidíš! To je fusula!“ Čo? Nič tam nie je, normálny koral. Keď k nemu Dando naťahuje ruku, deti mu ju zachytia. „Keď tam dáš ruky, fusula urobí cvak a už ťa nepustí, utopíš sa!“ vysvetľujú ako funguje rozďava obrovská. Našli sa mušle tohto divokého druhu aj o hmotnosti 200 kg! 

Deti sa potopia, rozďavu opatrne podráždia na okraji, tá cvakne naprázdno a potom ju vylúpnu von. „Je to najväčšia pochúťka, mňam!“ olizujú sa. Tieto deti sú prakticky celý deň vo vode. Keď nalovili zopár rozďáv, vrátia sa k lagúne, ktorá sa po šiestich hodinách opäť začína plniť vodou. Náš „privátny bazén“ sa opäť napúšťa miliónmi litrov čistučkej teplej vody a prináša aj nové živočíchy. Deti chytia do rúk udice a v plytkej vode chytajú malé rybičky. Chytia novú každých 5 až 10 sekúnd, dajú dole z háčika, kúsnu rybičku do hlavy a takto ju usmrtia. 

Je tu prakticky neustále tridsať stupňov, či cez deň, či v noci...

Zem, ktorú boh vytiahol háčikom z mora #

Blíži sa večer a deti sú ešte stále vo vode. Lagúna je opäť plná až po okraj. Miliama ide pripravovať večeru. Kraby sú vo vedre ešte živé, no Miliama teraz zoberie uzučkú slamku, vsunie ju pod pancier kraba a zatočí. Krab je ihneď mŕtvy. „To čo si urobila, prepichla si mu srdce, či čo?“  Miliama nevie, takto ju to naučila jej stará mama. Nevie presne čo robí, len vie, že to funguje. 

Dando je vysoký, a tak pomáha zhadzovať plody chlebovníka. Dostane do rúk úzku palicu s kosákom na konci. Ideme sa „osprchovať“ , naberieme si vedro vody a vylejeme na hlavu. Až teraz si uvedomím že v raji určite nemajú sprchu... No neprekáža to. Ani sa neutieram, o chvíľu som suchý. Sedíme na večeri v dome. 

„Milama, ty máš 65 rokov a žiješ v tejto lagúne celý svoj život, ako ty vnímaš globálne otepľovanie a stúpanie oceánov?“  Miliama rozpráva výborne po anglicky, lepšie než jej syn či iní mladíci, ona si Britov ešte pamätá. „Vieš, vidím, že po cyklónoch sa presúvajú piesky, a tak je lagúna plytšia, ale myslím si, že ide o piesky. Niekde prídu a je plytšia, odinakiaľ odídu a je hlbšia. Vieš, my veríme, že zem vznikla zásahom pána Boha, Ježiša - nášho pána a on sa o nás postará...“ hovorí vážnym hlasom. „Miliama, nehovor, veď ty veríš, že tvoja zem vznikla tak, že ju boh Maui vytiahol háčikom z mora ako dnes tvoji vnuci ryby!“ nadhadzujem. Keď to poviem, Miliama a celá rodina doslova vybuchnú do hurónskeho smiechu. Sú pobožní, ale zároveň normálni, nie je to tá bigotnosť, do ktorej sa sranda nehodí. 

„My veríme že naše ostrovy založila platesa, tá plochá ryba a úhor. Úhor je spojený s kokosovými orechmi, vieš,“ vysvetľuje mytológiu Milima. Verziu tohto príbehu poznám, počul som ho aj na Samoe a Miliama mi potvrdzuje, že áno, aj ona verí, že jej predkovia prišli niekedy pred stovkami rokov z ostrovov, ktoré dnes patria k štátu Samoa. „Keď sa pozrieš na kokosový orech zospodu, tak vidíš tvár úhora.“ 

"A čo sa týka globálneho oteplovania samozrejme je to tu téma. Na ostrove môjho manžela si z toho mnohí spravili živnosť, lietajú po svete a na prednáškach hovoria o ťažkom živote -zarobia tak viac." dodáva stará múdra žena. 

Na skutočné dôsledky globálneho otepľovania sa po Oceánii pýtam mnohých. Viacerí hovoria to, čo Miliama a nepozorujú skutočný nárast vôd oceánu. No v mojom presvedčení žiť ekologicky a podporovať ekologické projekty to nič nemení. Ani v tom, že médiá sú dnes mocné ako cirkev za stredoveku. Zmiznutie celých štátov v dôsledku globálneho otepľovania, či panika z koronavírusu sú iba malou ukážkou, nazvime to jemne - "preháňania.“ Veď kto si pôjde situáciu overiť na Tuvalu? Takže ostáva iba dôverovať novinárom, ktorí tu taktiež neboli a preberajú informácie z overených zdrojov = agentúr, ktoré tu taktiež neboli. Keď cestujem stretávam sa so stále väčším množstvom nedotiahnutých klamstiev. A politici Tuvalu hrajú túto hru taktiež- nariekajú, že ich krajina sa potápa a berú od medzinárodného spoločenstva peniaze. Dosť bolo politiky.

Každopádne ekológiu podporovať treba !

Verím Miliame a tomu. že voda lagúny nestúpa a lagúna sa iba na určitých miestach zanáša a Tuvalu zo zemského povrchu nezmizne. 

Národ spätý s vodou #

Predošlé ráno som bol hore opäť od štvrtej, zobudila ma nejaká myš, ktorá vliezla cez moje okno - prehrýzla sieťku proti komárom a prišla na čipsy z chlebovníka, ktoré som mal na stole. Dnes ráno som už vstal neskôr, je pol siedmej a člny sú už preč. Je príliv a naša zátoka je plná po okraj. Je to ako keby ste svoj bazén napúšťali každých šesť hodín nanovo. Vždy tou najčistejšou vodou. Hovoril som vám, že sme kdesi v strede medzi Havajom a Austráliou, naozaj ďaleko od akejkoľvek fabriky a voda je tu naozaj neuveriteľne čistá, nazval by som to absolútnou čistotou. 

Nepoznám iný národ, ktorý je tak tesne spojený s vodou. Áno, ľudia všetkých národov Oceánie sú výbornými moreplavcami. Moreplavecké zručnosti Polynézanov obdivujeme do dnešných čias. No Tuvalu je ešte menšie, pevniny je tu fakt málo a čokoľvek tu chcete urobiť, musíte ísť na more. Na pevnine sa nedá pestovať skoro nič, veď pevniny prakticky niet. Uživiť vás tu môže iba oceán. Málokto sa v mori vyzná lepšie ako tunajší. Všetko je tu totiž od mora závislé.

V tejto chvíli je "naša" lagúna plná a to umožnilo prísť rybárskym člnom. Deti sa tešia a ja náruživo fotím.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Už sme tu zopár dní, je pol siedmej ráno, slnko sa objavilo nad horizontom a my už vieme, čo bude nasledovať. Život tu stále určuje príroda. Ak nebude cyklón, ktorý v týchto rokoch býva aj viackrát do roka, tak bude normálny deň. A dnes cyklón nebude. Je ráno, ale všetci, úplne všetci sú už hore. Nepozerali do neskorej noci televíziu ani Netflix, a takto skoro sú kvalitne vyspaní. 

Raňajky - prvé jedlo dňa, prvé jedlo namáhavého dňa, a tak sa treba dobre najesť. Malý Jack má na raňajky najradšej ryžu a kura. Ryby sú všade, ale kura je špecialitou, a to je dôvod, prečo ho má tak rád. Má ho málokedy. Kamali Foriki má osem rokov, Tiaapa deväť a spoločne s Jackom na mne celý deň visia. Aj ostatné deti sú stále okolo nás, celý deň sme ich najväčšou atrakciou. Aj pre dospelých, ale tí to nedávajú tak otvorene znať ako deti. 

Som zvyknutý na slnko, prakticky počas celého roka sa pohybujem každý mesiac niekde v trópoch. No toto je aj pre mňa príliš silná káva. Cyklón pominul a máme nádherné počasie. A cez deň je to na Tuvalu náročné. Aj keď si dáte predsavzatie niekam zájsť, niečo urobiť, slnko z vás vysáva energiu a vy potrebujete oddychovať. Inak v noci prší ako keby boh vylieval kýble vody, je to prietrž mračien a spí sa vynikajúco. Bungalovy majú dobré strechy, Polynézania sú celkovo dôkladní ľudia. V Mikronézii by s tým bol väčší problém, tu je všetko omnoho bližšie európskym štandardom.  

Babka Miliama (po našom Miriam) sedí celé štyri dni, čo sme tu vo svojom domčeku - fale na jednom-jedinom mieste a riadi celú rodinu akoby joystickom. Všetci kmitajú tak, ako ona rozkáže. Všetko je tu otvorené, a tak do domčeka nakukneme aj desaťkrát za deň. Ona stále sedí na jednom a tom istom mieste. Bolia ju kĺby na prstoch rúk aj nôh, má dnu. No myslí jej to, všetko si pamätá a výbornou angličtinou hovorí múdre vety. Rád ju počúvam, veď som išiel naschvál na ostrovček, kde žijú ľudia. Chcel som s nimi žiť, čosi sa o nich a od nich dozvedieť. Miliama ihneď zistí môj záujem, keď sa s ňou rozprávam, tak uznanlivo prikyvuje: „Ty sa vyznáš, ty poznáš našu kultúru...“ 

Čokoľvek tu chcete urobiť, súvisí to s vodou, všetko je tu závislé od mora.

Pravda o žralokoch #

Výška ostrovov je štyri a pol metra a pri cyklónoch sa vlny dostanú až do vnútrozemia. Bolo to takto vždy, preto sa tu domy na strane oceánu nestavajú.  Aj domčeky na našom ostrove sú orientované do lagúny. Oceán je búrlivý a sem-tam, keď sa boh Tiki nahnevá, vie narobiť riadnu galibu. 

Keď sa spoznáme lepšie, Miliama už nespomína Ježiša, aj keď je silne veriaca. Viac hovorí o starých polynézskych bohoch, o ich skutočných hlbokých predkresťanských tradíciách. „Toto všetko patrí od pradávna mojej rodine, Lupe sa sem priženil, no toto je naše. Riadime sa tradíciami našej rodiny aumakua.  Duchovia našej rodiny sú žraloci a sovy...“  Bubo bubo je výr skalný a sova je symbolom múdrosti. Žiadnu som tu na ostrovoch nevidel. No je sympatické, že je súčasťou ich rodiny. „Sovy tu sú, práve tu na juhu ostrova, kde žijeme. Sovy ani žraloky nemôžeme zabíjať. Prednedávnom môj najstarší syn Kalafan našiel v oceáne mŕtve telo veľryby a okolo nej veľa žralokov. Na tom mieste bolo veľa, veľmi veľa zubov. Keď žraloky jedia, strácajú svoje zuby. Kalafan si vzal ženu z ostrova Nui, tam kde rozprávajú jazykom Kiribati, tam dodržujú tradície omnoho silnejšie než v hlavnom meste. Bratranec mojej nevesty spáchal samovraždu, lebo jeho aumakua (rodina) na neho tak silno tlačila. Vieš, zvyky sú tu často nad logikou,...“ vzdychne si. „Oceán je nebezpečný. Tam za rífom v oceáne, tam sú žraloky. Koľko? Stráášne veľa, je tu strašne veľa žralokov.“ 
„Takže vy sa nechodíte kúpať do oceánu? Boli sme sa tam pozrieť, krajšie a čistejšie more som nikde nevidel, doslova raj na zemi...“  
„Nie, tam chodia iba chlapi s harpúnou, tak, aby si sa vedel brániť. Inak tam určite nechoď!“ 

„Miliama, ja som čítal, že vedci zistili, že ľudské mäso žralokom nechutí, že človeka žraloky nejedia, pohryznú ho, lebo zle vidia, iba omylom, keď chcú zistiť, čo to vlastne je...“  
„Haha, no to je blaf! Žraloky majú radi mäso a hotovo!“ hovorí babka Miliama. 
„Sú to agresívne beštie, to mi ver!“ 

Jej vnúčence  sa kúpu celý deň, od rána do večera a z vody prakticky nevyjdú. No do oceánu nechodia. „Lagúna je bezpečná, tu sú iba malé žraloky. A potom, ak je veľký, je to ten, čo sa zahrabáva na dne do piesku, a to je ok.“  Keď bola Miliama malá, tak aj tu v lagúne žralok zopár detí napadol. No odvtedy sa do lagúny nanieslo veľa piesku, je plytšia a pre žraloka je to príliš málo. 

Mojich 5 najobľúbenejších fotografií z Tuvalu

Problémy v najmenej turistickej krajine sveta #

Na celom ostrove sme my traja jediní turisti. Tento rok sme tu prví. A minulé roky? To tu ešte guest house nestál. Viete si ho prenajať iba na radnici vo Vaiako a tam je úradník iba sporadicky. Cudzinci platia dvojnásobok. V cene nie sú raňajky, v cene nie je prakticky nič. Na ostrov sa musíte dostať, a to vás musí niekto odviesť. Plavíme sa krížom cez plytkú lagúnu, kde sa výška hladiny neustále mení a naozaj sa musíte vyznať, aby ste svoju loď neutopili. Plaviť sa v lagúne s vlastnou jachtou nemáte šancu. Turisti na Tuvalu chodia maximálne na jednodňové výlety, a potom ešte do jedného rezortu v národnom parku. No tam nežijú domorodci, a aj keď  je “rezort” v lepšom stave ako miesto, kde bývame, nie je to to, čo hľadám. Originálnu polynézsku kultúru! 

Som rád, že som sa na takéto cestovanie vydal, a že sme takýto spôsob spoznávania sveta naučili cez BUBO aj mnohých Slovákov. Nehľadať nehybný komfort niekde v nablýskanom nudnom rezorte, ale ohmatať si reálny svet celkom zblízka! Aj za cenu trochy nepohodlia, a mnohokrát takmer žiadnych turistických služieb. A ešte radšej som, že týmto štýlom spoznávania sveta som nakazil aj svoje deti. Mimochodom, moja dcéra prešla za posledného pol roka tri najmenej navštevované krajiny sveta: Tuvalu, Kiribati a Tadžikistan. (Vygooglite si: 10 Paesi Meno Visitati al Mondo- Clasifica 2020). Stihla to do veku 19 rokov a 22 dní. Myslím si, že týmto utvorila svetový rekord!... 

Bežný deň na Tuvalu #

Na obzore sa zjaví malá bodka. Je to loď. „To je Katalake,“ hovorí 10-ročný Jack, pomenovaný podľa predka, Íra Jacka O'Briena, ktorý sa na Tuvalu v roku 1850 usadil ako prvý Európan. Vzal si dcéru náčelníka Salai. To bola pra-prababička Miliamy. „Ale nie, nie, to nie je Katalake, je to Lobati a Lameku. Lobati je otec Lamekuiho, sú to najvychýrenejší rybári,“ Jack strieľa mená podľa tvaru lode a rozpoznáva ľudí z neuveriteľne veľkej diaľky. Rozpoznať si svojich, to je tu absolútny základ. Keď babičke Miliame hovorím, že nám transfer loďou sem k nim dohodila Marianne z Funafuti, hneď zvolá: „To je moja sestrenica z druhej strany. Ale vlastne aj z mojej strany...“ zamyslí sa.  Ľudí je na Tuvalu málo. Aj v tomto meradle je Tuvalu druhou najmenej osídlenou krajinou sveta, hneď po Vatikáne. Ak zvykneme hovoriť, že na Slovensku sa všetci poznáme, tak tu na Tuvalu je naozaj každý rodinou. 

Vynesiem si stoličku na terasu svojho bungalovu, položím iPad na drevené zábradlie s výhľadom na lagúnu. More je takých pätnásť metrov odo mňa, tak akurát, aby nezaplavilo bungalov. Mám asi najkrajší výhľad na svete. Sadnem si a zabolí ma zadok. Sú to už tri dni, čo sme sem prišli večer na lodi, divím sa, že som z besnej jazdy nechytil hexenšús a, že sa mi nič nezlomilo. Odniesla si to iba ubolená zadnica... 

Opatrne si teda sadnem a začnem písať tieto vety. Deti už lovia ryby, majú takú drevenú, po domácky vyrobenú udicu, iba hodia lanko do vody a do piatich sekúnd vytiahnu rybičku. Vyberú ju von a hodia do vedra. Keď ich majú tucet, vyberú rybičku za rybičkou a zakúsnu im do hlavy a takto ich usmrtia. Babička s najmladšou dcérou Faarnou ich ugrilujú. Chladnička tu nefunguje, a aj keď im vláda ako výdobytok dodala elektrický generátor, väčšinu času elektrina nejde, a tak majú jedlo vždy maximálne čerstvé. Tak, ako tomu bolo vždy. 

Na ostrove žije malá komunita. Žijú spolu, spoločne pripravujú jedlo, všetko spolu zdieľajú. Ráno sa čaká na rybárov, tým trvá lov tak tri hodiny, a podľa toho s čím prídu, budú vyzerať raňajky. Ráno majú deti na sebe ešte šaty. Už nie domorodé, ale moderné európske outfity. Každý deň majú to isté, nikto sa nestará, aby ich každý deň prezliekal. Aj keď veci majú každý deň vypraté a čisté. Medzi každou druhou palmou sú natiahnuté laná na sušenie. No aj tak neviem, ako sa to v tomto vlhku vysuší. Teplo tu je, to áno, moje deti sú totálne spálené a vlastne celý deň nič nerobia. Zalomia od vyčerpania už o tretej poobede a potom v noci spia takých jedenásť hodín. To teplo a neustále čvachtanie v oceáne dá zabrať. 

Vyjde slnko a miesto, kde sme, sa premení na raj. Moja najkrajšia lagúna bola doteraz Aitutaki na Cookových ostrovoch. Ale odteraz to mením, je ním južný atol v štáte Tuvalu. 

Je odliv, a to je akoby ste vylievali vedro, vysávali podtlakom vodu kamsi von. Voda začne naozaj prudko klesať. Začínajú sa objavovať piesočné ostrovčeky, na ktoré sa prebrodíte vodou po členky. Všade, kam len dovidíte, ste absolútne sami. Naša lagúna je privátnym bazénom o rozlohe päťsto futbalových ihrísk. 

Je tu iba táto malá “dedinka”, v ktorej dnes žije asi dvadsať ľudí. No keďže teraz ráno sú muži na love, tak je tu s nami asi pätnásť osôb, z toho väčšina deti. Veľmi malá komunita, ktorá nedokáže okolie znečistiť a ktorá si tu žije prastarým spôsobom života. Iste, už to nie sú prútené domčeky na koloch, ale jednoduchý murovaný dom. Už to nie sú ratanové sukničky, ale normálne nohavice a tričká. Už to nie sú nádoby z prútia a kokosových orechov, ale umelohmotné vedrá. No inak títo ľudia stále vedia všetko to, čo vždy vedeli ich predkovia. Osemročné dieťa tu vybehne na palmu šikovne ako opica, mačetou odsekne kokosové orechy. Potom ich na železnom kline zabitom v zemi olúpu zo zelenej šupy a mačetou zvrchu otvoria. V susednej Mikronézii nechávajú na vrchu orecha iba maličkú dierku, tu otvoria orech lepšie, trošku viac a lepšie sa dá piť. Takže nielen jazyk a náboženstvo, ale aj otváranie kokosových orechov je tu iné... 

Keď orech vypijeme, tupou stranou mačety nám ho otvoria a my vyjeme vnútornú dužinu. Mladý orech ju skoro vôbec nemá, ale starší ju má hrubšiu, a tú ja milujem! Je umenie nájsť správne starý orech, aby dužina bola ešte mäkučká, a zároveň aby už v orechu bola. Toto umenie tu, zdá sa, ovláda každý. Kokosový orech je vynikajúci a veľmi sýty. Nedá sa to ani porovnať s tým, čo sa ako kokosový orech predáva u nás. Kokosové orechy sa zrodili niekde tu v okolí. Prisvojuje si ho Samoa, ale to preto, lebo samojská kultúra je tou najsilnejšou a najstaršou, a tak sa najsilnejšie aj presadzuje. Každopádne, tunajší kokos je neuveriteľne dobrý. Za posledný týždeň jem v priemere tri kokosové orechy denne. K tomu čerstvé ryby a prakticky nič iné ani nepotrebujem. Na ostrov som zobral veľa pitnej vody v 1,5-litrových fľašiach, v tom teple je voda základ. Päťlitrovky som vo Funafuti nenašiel... Jasné, že na ostrove majú vodu, ale pre istotu som zobral balík osvedčených, sterilných vôd. Nestihli sme ich však vypiť, a to práve kvôli vode z orechov. Keď sme smädní, požiadame o orech a pijeme ten. 

Všade, kam dovidíme, sme absolútne sami. Naša lagúna je privátnym bazénom o rozlohe päťsto futbalových ihrísk.

Stojím v privátnej lagúne. Paráda.
Foto: Daniel Fellner — BUBO

Gumený čas #

„Kedy pôjdu deti do školy?“ pýtam sa, keď vidím, že ani po víkende sa tunajšie deti nikam nechystajú. „Mali ísť minulý týždeň, ale nešli, asi pôjdu až o týždeň...“ Asi. Vybavené. V prístave vo Funafuti sa zastavím dvakrát a snažím sa dopracovať k cestovnému poriadku. Keď to nejde, vyjdem až hore na loď. Kecám s kapitánom. “Mali sme ísť minulý týždeň, no pôjdeme v pondelok. Asi, lebo som ešte nedostal oficiálny pokyn...“ Keď sa tvárim neveriacky, snaží sa vyriešiť situáciu logicky.  „Vieš čo, vždy sa sem príď spýtať!” Toto sa im zdá ako absolútne normálne riešenie, že každé ráno sa zastavím a spýtam sa, či loď dnes náhodou nevyrazí. 

Chcem ísť po všetkých severných atoloch, a keď sa ho spýtam, či to pôjde, odpovedá: „Áno, ale kedy, to vie iba pán boh...“ Ak ste starý mládenec, alebo na dôchodku a máte kopec času, vyrazte na Tuvalu na mesiac, ideálne na dva. Rátajte s nulovým štandardom služieb, s vysokými cenami, ale s najkrajšími plážami sveta, ktoré budete mať pre seba! Výhodou Tuvalu je aj to, že ako v bývalej britskej kolónii tu, hlavne starší ľudia, hovoria slušne po anglicky. Buďte tiež pripravení na to, že budete jesť neustále kokosové orechy a čokoľvek iné bude podávané s kokosovým mliekom. Surový tuniak s kokosovým mliekom. Taro s našľahaným kokosom. Banán v kokose... Ale je to výborné a stopercentne čerstvé!  

Keď som išiel na medicínu, chcel som robiť niečo zmysluplné. Liečiť ľudí, robiť dobré veci. Vždy som sa pýtal sám seba, načo je vlastne človek na tejto planéte? Naozaj nato, aby postavil dom a kúpil si auto?... Keď som potom presedlal na cestovný ruch, bolo to práve preto, aby som si vôbec mohol dovoliť kúpiť to auto. Veď v najväčšej nemocnici Slovenska, na bratislavských Kramároch som ako asistent s ôsmimi nočnými službami zarábal čosi menej ako sto eur mesačne. 

No zmysel, ktorý medicína ako povolanie má, som vždy vkladal aj do toho, čo robím dnes. Spoznávam svet, cez zážitky, systematicky. Z nadšenca sa, postupne za tridsať rokov, stáva profesionál. Prešiel som všetky krajiny sveta, prešiel som všetky krajiny Polynézie a všade na ostrovoch, v daných krajinách vždy idem ďalej a ďalej. 

Môj pobyt na Tuvalu presne zapadal do toho, čo chcem robiť. V mojom ponímaní ide o ten najväčší luxus, aj bez klimatizácie a tečúcej vody - byť na ostrove sám, žiť prastarým životom, ktorý z našej zeme postupne odchádza a už sa nikdy nevráti... Som vďačný, že mi to môj spôsob života umožnil. Verím, že aj vás inšpirujem na nové cesty. Trúfnite si ísť ďalej a hlbšie. Oplatí sa to... 

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

MUDr. Ľuboš Fellner ako jediný Slovák precestoval všetky krajiny sveta, Severný aj Južný pól a ako prvý zo Slovenska navštívil aj Mekku. Cestovateľská medicína je jeho hobby. Dnes už vyše 50-ročný podnikateľ a cestovateľ zakladal svoju značku BUBO Travel Agency v roku 1993 doslova na kolene, v rodičovskej obývačke. Dnes je to najväčšia cestovná kancelária na našom území, ktorá vozí Slovákov do všetkých krajín našej planéty od Severného po Južný pól. Za posledných 30 rokov on sám trávil na cestách mimo Slovenska cca dvesto dní. Jeho špecialitou sú prvoexpedície do na pohľad nedostupných končín, miluje objavovanie autentického života pôvodných kultúr stále nedotknutých globalizáciou. Za najväčší luxus aj po scestovaní celého sveta stále považuje ulovenie nekatalógového, neopakovateľného zážitku – nočnú rybačku s domorodcami, objavovanie niekoľko tisícročných historických artefaktov v nedostupných horách, o ktorých nikto nevie, byť s orlími lovcami v Mongolsku, s Tuarégmi na Sahare, s Pigmejmi v džungli Konga, zastrieľať si z luku na severe Indie, či vychutnať si najkrajšie, neobjavené pláže sveta v Tuvalu – najmenej navštevovanej krajine planéty. 

Obľúbený zájazd z regiónu
Mikronézia 

Zo zájazdu:

Ľuboš Fellner

Posledná úprava článku | Prečítané: 1196

Mohlo by Vás zaujímať

Tuvalu – najkrajšie pláže, na ktorých nikto nebol... Prémiový blog

Prémiový blog Tuvalu – najkrajšie pláže, na ktorých nikto nebol...

„Kde si bol naposledy?“ spýtal sa ma včera Gereth John, otec Mišky, ktorá trénuje s mojou dcérou tenis. „Na Tuvalu,“ odpovedám dvojmetrovému…

Tichý oceán – neznáma krása na opačnej strane zeme Prémiový blog

Prémiový blog Tichý oceán – neznáma krása na opačnej strane zeme

Talofa lava, Kia ora, Fakalofa lahi atu, Aloha, Bula, Malo e lelei, Kia orana, Taloha ni, Halo olaketa... Zdravím, na krk vám vešiam salusalu –…

Blogov