Tibet v novembri

Tibet je láskou na druhý pohľad a na dlhšie ochutnávanie. Čím viac ho spoznávate, tým viac sa zamilujete, a všetky jeho ´nevýhody´ začnete vnímať ako čarovné stránky. Mňa osobne práve magický Tibet inšpiroval k tomu, aby som so sebou na cesty brával fotoaparát. Keď sa rozhodnete spoznávať bližšie nielen tie drsnejšie, ale aj pôvabné tváre tohto kúsku zeme, uznáte, že si to naozaj zaslúži. A to nielen pre majestátnu prírodu, ale aj vďaka svojmu čarovnému folklóru a farebným exotickým tradíciám Tibetu. Návšteva ´strechy sveta´ je jednoducho rozprávkovou pastvou pre oči a neopakovateľným zážitkom na celý život.

Úžasnú tibetskú kultúru tu môžete obdivovať v ktoromkoľvek ročnom období, vždy bude čo pozorovať, ochutnávať, spoznávať. My však chceme tentoraz upriamiť vašu pozornosť na dych vyrážajúcu krásu Himalájí, ktorú sme tu mali možnosť zažiť na jeseň. V jeden mimoriadne vydarený november, ktorý zavítal do Tibetu so všetkými farbami, nádhernou viditeľnosťou, ale aj riadnou zimou. V noci tu teploty klesali vonku aj na - 8 stupňov, a keďže miestni nemajú kúrenie, viete si predstaviť, že to bol naozaj intenzívny zážitok.

Na hoteloch tu zvykne byť klíma, ktorá vás ´poteší´ trochou vlažného vzduchu, no podlahové kúrenie často pri takýchto teplotách zamrzne. A tak je vašou hlavnou snahou počas noci, aby vám spod prikrývky vytŕčal maximálne nos. Aj my sme tu zažili takéto noci, no odmena za ne bola adekvátna a štedrá – sedem dní absolútne nádherného počasia, keď Himaláje pred vami stoja v plnej kráse a majestáte ako na dlani, a vy si chvíľami kladiete otázku, či to nie je len pôsobivá foto tapeta...

Krásne himalájske scenérie sa začínajú pred naším zrakom odohrávať hneď, ako opustíme Lhasu – tibetské mesto, ležiace v nadmorskej výške 3658 metrov / jedno z najvyššie položených miest sveta/, historické a religiózne srdce Tibetu a centrum budhizmu. Prvá naša zastávka je jazero Yamdrok Tso, rozprestierajúce sa vo výške 4400 metrov nad morom. Krásna tyrkysová vodná plocha sa hadí horskými údoliami v dĺžke 73 kilometrov. Najvyššie kopce, ktoré ho obkolesujú, majú až 7000 metrov nad morom a vytvárajú tak spolu nádhernú scenériu a prvé nezabudnuteľné obrázky pre naše fotoaparáty. A to ešte stále nie sú Himaláje, „len“ Tibetská planina.

Pokračujeme ďalej smerom na západ za jazerom, a prechádzame prvý z veľkých horských prechodov - Karo La vo výške 5020 metrov. Okolo nás sa týčia pyšné sedemtisícovky, z vrchov sa tiahnu ľadovce. Podľa miestnych za posledných desať rokov ustúpili asi o pol kilometra, no pohľad na ne je stále krásny a výnimočný.

Nasledujú údolia Gyantse a Shigatse - obilnice celej náhornej plošiny. V lete sú na týchto miestach úrodné lány plné jačmeňa, a zlaté polia sa tiahnu až na úpätia hôr. V novembri už je však krajina ´holá´, pozorujeme v nej impozantne vsadené historické mestá, a desiatky neodmysliteľných sôch Buddhov , ako tento, v chráme Pelkor Chode v Gyantse.

Prichádza úsek cesty zo Shigatse do Nového Tingri s úplne odlišnými scenériami aj atmosférou. Prechádzame horský prechod Gazo La vo výške 5200 metrov, ktorý pripomína skôr prechod tundrou. Pre mňa osobne sa návšteva týchto miest stala absolútne nezabudnuteľnou, ten pohľad na hŕstky oviec či yakov, pasúcich sa na zakrpatenej žltej tráve uprostred neľútostných gigantických hôr, je skrátka fascinujúci a s ničím neporovnateľný. Žiaden iný život akoby tu neexistoval. Je to úžasná pripomienka rozmanitosti našej Zeme, pohľad akoby na inú planétu...

Z Nového Tingri smerujeme do základného tábora Mount Everestu. Nie je to veľmi ďaleko, a Číňania tu dokonca pred pár rokmi dokončili asfaltovú cestu, ktorá vedie prakticky až na úpätie najvyššej hory sveta. Je to zvláštny pocit, keďsa po kvalitnom asfalte môžete dostať až do výšky 5200 metrov nad morom, a odtiaľ pokračovať na najvyšší bod sveta.

Cestou do základného tábora prechádzame horským prechodom Pang La, a  trúfam si povedať, že je to jedna z najkrajších vyhliadok na svete. Ak vám praje počasie, máte pred sebou panorámu s nie menej ako piatimi osemtisícovými štítmi pokope. Neopakovateľný pohľad... Aj nám to vyšlo dokonale, a mali sme to šťastie vidieť všetkých himalájskych krásavcov naraz – Makalu, Lhotse, Mount Everest, Cho Oyu, aj trochu vzdialenejšiu Shishapangmu.

Samotný základný tábor Mount Everestu je trochu neštandardný. Základné tábory existujú totiž na tibetskej strane hneď dva. Jeden turistický a jeden horolezecký. Delia ich štyri kilometre, a ´bežní´ turisti do toho horolezeckého z pochopiteľných dôvodov nemôžu. No v novembri je to aj tak jedno – oba sú opustené, keďže nie je ani horolezecká, ani vrcholná turistická sezóna. Našťastie je tu však krásne vidieť Mount Everest, a tak sa človek nenudí a sklamaný každopádne nie je, veď nikto nemeria takú cestu kvôli pohľadom na stany, ale práve kvôli nádherným horám....

Zo základného tábora sa nedá prejsť priamo na hranice s Nepálom. Najlepšie je preto vrátiť sa a prespať v Novom Tingri, a odtiaľ ráno prekonať posledný úsek Tibetskej plošiny na hraničný prechod Gyirong. Cesta je dobrá, vedie cez dva horské prechody nad 5000 metrov, a ak máte šťastie ako my, tak sa vám naskytne nádherný výhľad na Shishapangmu.

Za Shishapangmou nasleduje prechod poslednej vysokej časti planiny, kde po jednej strane máte Tibet, a po druhej hrebene Himalájí. Idete vo výške 4600 metrov na motor, a na dosah máte sedemtisícovky. V dobrom počasí je to nepochybne jedna z najkrajších ciest.

Na záver Tibetskej plošiny zdolávame posledné horské prechody vo výške 5400 metrov. Tu sa už cesta pred nami hadí dole do doliny, a začína sa úžasný zjazd z Himalájí. Na úseku 94 kilometrov po hranicu zídete z 5400 na 2000 metrov nad morom, a je to skutočný zážitok na celý život. Príroda okolo sa pred vašimi očami postupne v priebehu niekoľkých hodín čarovne zmení z ´mŕtvej´ vysokohorskej tundry cez ihličnatý les až na subtropické lesy s banánovníkmi a bambusmi. Len málo miest na svete má takúto úžasnú biodiverzitu. Po noci v mestečku Gyirong nás už čaká prechod hraníc a za nimi Nepál.

Spolu človek prejde v Tibete vyše 700 kilometrov za 7 dní. Nie je to tak celkom nenáročné, prakticky každý deň sa presúvate, ale čínske cesty sú slušné, a vyhliadky, ktoré človek vidí okolo seba, sa dajú porovnať len s málo miestami na svete, ak vôbec. Zároveň si Tibet ešte stále zachováva do značnej miery svoj tradičný nedotknutý kolorit, ktorý je však ohrozovaný ekonomickou integráciou do vnútrozemskej Číny. Preto, ak zvažujete ´strechu sveta´ navštíviť, tak odporúčam čo najskôr, kým ešte nestratí zo svojej autentickosti a originality. Hory, samozrejme, zostanú, no kultúra sa pomaly aj tu mení a modernizuje.

Ak sú vaším cieľom práve hory, tak si dobre zvážte termín. Vhodná je jar a jeseň. Čím neskôr v jeseni, alebo skôr v jari, tým lepšie výhľady, ale zároveňriadna zima, ktorá vám vlezie pod kožu. Pohľad na Everest je naozaj krásny, no keď je pocitových -18, ako som už zažil aj ja, nemusí to byť pre každého najpríjemnejší zážitok. Ja však odporúčam zariskovať a skúsiť apríl alebo november, vtedy sú prijateľné podmienky a hory sa zvyknú ukazovať v tých najkrajších záberoch. A verte mi, aj keď budete drkotať zubami, vyhliadka na hlavnú sekciu Himalájí vás tak zahreje pri srdci a očarí, ako málo iných vecí na tomto svete... Preto sa nenechajte ničím odradiť, zapísať si do svojich celoživotných zážitkov Tibet určite stojí za to...