Bitka o islandskú tresku

V Nórsku obchod so sušenou treskou z Lofot zabezpečil neslýchané bohatstvo hlavne nemeckým a holandským obchodníkom v nórskom Bergene. Bergen bol totiž jednou z hlavných kancelárií hanzy – ligy nemeckých obchodných miest, ktorá mala monopol nad obchodom v severnej Európe, hlavne v okolí Baltského mora. Fungovalo to tak, že miestni rybári (Islanďania, Nóri, či rybári z okolitých ostrovov severného Škótska) vylovili kopec tresiek a usušili ich (najskôr rozrezali pozdĺž od hlavy až po chvost, chvosty zviazali a zavesili, alebo odrezali hlavu, rybu rozrezali tak, aby ju za samotný chvost mohli prevesiť cez drevené sušiaky). Sušenú tresku si potom vyzdvihli obchodníci hanzy a distribuovali ju cez rušné prístavy ako Bergen ďalej do veľkých európskych miest v Nemecku, Holandsku, Anglicku či Francúzsku. Neskôr keď však dopyt narastal, sa začali európski rybári vydávať na dlhšie plavby, aby mohli sami získať vyhľadávaný tovar a odstrihnúť prostredníka – islandského rybára. Takto sa anglickí rybári dostali postupne až do výsostných islandských vôd a začali tu intenzívne loviť tresku už začiatkom 15. storočia. Niet divu, že európske veľmoci začali otázku práva na rybolov intenzívnejšie medzi sebou riešiť. Dánsko, v tom čase (15.storočie) škandinávska veľmoc,  diktovalo podmienky. Angličania museli pristúpiť na dohodu, že v dánskych (a teda ani v islandských vodách) nebudú loviť. Nemali na výber, Dánsko totiž kontrolovalo vstup do Baltu – Oresundský prieliv, a ak sa Angličania chceli zúčastňovať aspoň obchodu s heringami v Baltskom mori, museli dánskemu kráľovi ustúpiť. Neskôr keď Dáni dostali výprask od hanzy, sa Angličanom opäť otvorila cesta k Islandu a jeho treskám. A takto to pokračovalo niekoľko storočí – bitky o to, kto má vlastne právo loviť tú skvelú severoatlantickú tresku. Rozbroje boli natoľko závažné, že anglické rybárske lode pri ceste cez Atlantik k islandskému pobrežiu často doprevádzalo aj kráľovské námorné loďstvo. 

Konflikt sa ťahal aj po druhej svetovej vojne a vyvrcholil takzvanými tresčími vojnami v 70. rokoch dvadsiateho storočia. Áno v tom storočí, v ktorom ste sa narodili, si Islanďania a Briti robili na lodiach napriek, kvôli treske. Rozrezávali si siete, narážali do seba, pľuli na seba cez paluby a hromžili. Ešte v 50. rokoch (hneď po tom ako Island získal nezávislosť od Dánska) rozšírili Islanďania pásmo výsostných vôd najskôr na 7 a potom až 22 kilometrov. Námietky zo strany Británie boli zmietnuté zo stola – Island jednoducho pohrozil, že ak sa nedohodnú, vystúpi z NATO. Keď si uvedomíme, že to bolo v čase studenej vojny, kedy tento strategický ostrov na polceste medzi Moskvou a New Yorkom zohrával v zahraničnej politike veľkú psychologickú rolu, niet divu, že Briti ustúpili. V 1975 Islanďania rozšírili pobrežné pásmo až na 200 námorných míľ (370 km) a v 1976 konečne podpísali dohodu s Britmi, že tieto hranice platia a Britom pridelili kvótu 30 tisíc ton vylovených rýb ročne. 

Dnes tieto udalosti pripomínajú infopanely v reykjavíckom prístave. Hneď oproti novej hypermodernej koncertnej hale Harpa kúsok od stánku s najlepšími hotdogmi na svete. Zopár miestnych morských vlkov si ešte na tieto roztržky s Britmi pamätá. „Keby som bol za vstup do EÚ, zradil by som otcove ideály. On vtedy každý týždeň odchádzal na more s tým, že ubráni pred Britmi naše úlovky. Keby teraz videl, že sa chystáme deliť o naše vody s celou Európou len tak, na príkaz nejakého úradníka, či nezmysleného nariadenia, porazilo by ho!“ rozhorčuje sa Bjarni spoza pultu, kde pripravuje akési rybacie „ražniči“ – na paličke napichnuté kúsky čerstvej tresky spolu so zemiakmi, ktoré bude pre turistov opekať na grile na obed. V sezóne pomáha v rodinnej reštaurácii v prístave, zvyšok roka trávi na mori. 

Sušenú tresku si môžete kúpiť ako snack namiesto hnusných vinegárových chipsov na každej pumpe či v obchode. Je to ultimátna desiata každého Islanďana, ktorý cestuje na víkend na hory. Domáci mávajú bežne sušené tresky na dvore, a keďže suchá ryba je poriadne tvrdá, často ju mávajú na kláte spolu so zaseknutou sekerou. Keď majú chuť na tresku, musia si z nej ísť narúbať. Konzumáciu tresky si jednoducho musia vybojovať, ako ich dedovia v časoch tresčích vojen.