Výlet v Estónsku - tipy na neobjavené krásy Pobaltia

Estónsky Tallinn sa pre svoju dušu a atmosféru radí medzi najobľúbenejšie mestá celého pobaltského trojlístku. Aj u nás v BUBO je vysoko na prvom mieste! Nie je navštevovaný tak ako Londýn či Paríž, ale miestni veria, že sa to jedného dňa môže zmeniť. „Máme najkrajšie stredoveké centrum mesta z celej Európy!“ hrdo vravia Estónci a že majú pravdu, to zistíte aj sami, akonáhle sa vydáte na potulky za mohutné kamenné hradby.

Pre mnohých návštevníkov je vstupnou bránou do Tallinnu prístav. Kotvia tu obrovské plávajúce kolosy, ktoré prišli zo švédskeho Štokholmu, z Nemecka, ale aj z fínskych Helsínk ležiacich cez záliv Baltského mora len necelých 80 kilometrov. Od rána tu panuje ruch, a ten vrcholí vždy, keď sa k pevnine doplaví ďalšia z lodí.

„Staviame nový terminál, aby sem mohlo prichádzať viac turistov a výletných lodí,“ hovorí milá slečna v informačnej kancelárii. „Turizmus tu z roka na rok rastie a ľudia z celého sveta spoznávajú Estónsko, Tallinn, našu krajinu, kuchyňu a zvyky,“ usmeje sa. Naozaj má pravdu, pretože, kto navštívil Tallinn pred zopár rokmi, ten sa teší z toho, ako sa mesto rozvíja a rastie do krásy.

Už z prístavu vidno, že Tallinn bude skutočným pokladom. Kamenné múry vyrastajú z trávnikov a vysoko nad nimi sa v diaľke rysujú kostolné veže a zašpicatené vrcholky domov. Azda prvým miestom, kde sa návštevník nadýchne stredovekého opojenia, je najväčšia zo všetkých tallinnských brán.

Obrovský bastión patril k dôležitým oporným bodom, pretože strážil prístup k prístavu a dnes mu nik nepovie inak než Tučná Margaréta. Nie je to žiaden hanlivý názov, ale keďže jeho múry sú miestami hrubé až štyri metre, bráne prezývka jednoducho prischla. Hlbšie do mesta sa zarezáva tepna Pikk skrášlená starými kupeckými domami. Mnohé zrekonštruovali, no stále tu nájdeme tie, ktoré si pamätajú Tallinn minulých storočí.

Medzi najkrajšie patria tri vedľa seba stojace domy „Tri Sestry“. Sú viacposchodové a pod strechou majú hák, ktorým sa v minulosti vyťahoval tovar na vrchné poschodie do skladu.

V stredovekom Tallinne, kedy bol na mapách ešte označovaný ako Reval, sa miešali stovky nemeckých, škandinávskych či ruských obchodníkov. Medzinárodný ráz mesta sa nezmenil ani dnes, len obchodníkov vystriedali svetové jazyky turistov.

O kúsoček ďalej pre zmenu stojí dom, ktorý podliehal utajeniu, hoci každý vedel, čo sa za jeho tajomnými dverami odohráva. Svoje sídlo tu mala pobočka KGB a žiaden z obyvateľov Tallinnu nemal záujem prejsť sa jej interiérom.

Dominantou Tallinnu sa stala vysokánska veža Kostola sv. Olafa, ktorej špička sa dnes ustálila na 123 metroch. Leží len zopár metrov od tallinnských hradieb a dvíha sa z malého, vydláždeného, takmer nenápadného námestia. Pobaltie je plné legiend a príbehov, a preto ani sv. Olaf nesmie byť výnimkou. Tá miestna hovorí, že bol kostol prekliaty a kto ho dokončí, toho postihne veľké nešťastie.

Ľudia sa ho báli dokončiť, až kým sa objavil v meste tajomný muž neznámeho mena, o ktorom si domáci šuškali, či nejde o samotného diabla. Ak uhádnu jeho meno, nemusia mu zaplatiť, ak nie, bude ich to stáť celý poklad. Svoje meno však prezradil bez toho, aby vedel, že ho niekto sleduje a keď ďalšie ráno stál na zvonici a pripínal kríž, ľudia na neho volali: „Olaf, daj si pozor!“ Olaf zmeravel, zapotácal sa a spadol mŕtvy na zem.

Tak či onak, Kostol sv. Olafa patrí k najväčším pobaltským svätostánkom a dopĺňa panorámu Tallinnu už od 13. storočia. Zástup ľudí sa ponáhľa dnu na nedeľnú omšu, no turistov viac zaujíma vysoká veža. Vedie do nej viac než 250 schodov v úzkej veži, kde majú ľudia problém sa navzájom vyhnúť. Hoci chvíľku trvá, kým človek vyjde hore, ale odmenou mu bude tak nádherný výhľad na starý Tallinn, že sa nebude chcieť vrátiť nazad.

Červené strechy domov sa rozbiehajú do okolia, no narážajú na zašpicatené veže hradieb. Za nimi už pulzuje mesto moderné a dokonca vidno aj prístav s veľkými trajektmi. Nad mestom sa dvíha pahorok Toompea s parlamentom, katedrálou a nádherným ortodoxným kostolom Alexandra Nevského.

Srdce mesta označuje štíhla veža radnice a hlavné ulice sa pod ňou zlievajú. Skutočná nádhera. Ulice obsadili letné terasy a tie zaplnili ľudia. Domáci, turisti, mladší, starší, skupinky, jednotlivci tu odrazu splynuli do jednej duše a každý si vychutnáva slnečné lúče medzi starými domami. Niektoré domy majú stále svoje gotické fasády a takmer každý druhý považujú za historickú pamiatku.

Raz sa ľudia zastavia pri Dome Bratstva čiernych hláv, ktorý združoval slobodných obchodníkov, vedľa zase pri Veľkej Gilde, kde sa uzatvárali najdôležitejšie obchody a hneď naproti sa na tallinnské ulice pozerajú obrovské drevené hodiny. Posadili ich do múru vysokého kostola a sú najstaršími hodinami celého Estónska. Hotová prechádzka múzeom pod šírym nebom. V úzkej uličke zaplnenej stolmi sa začne rysovať silueta radnice. Na jej námestí sa začína ďalšia rozprávka.

Radničné námestie je miestom, kam sa zlievajú ulice, kam prichádzajú návštevníci, odkiaľ sa šíri tradične dobrá nálada a kde sa neustále niečo deje. Bolo stredobodom Tallinnu už od dávneho stredoveku, kedy sa tu schádzali obchodníci a konal sa tu slávny trh. Dnes ho obkolesujú staré domy s upravenými fasádami, kde si našli svoje domovy štýlové reštaurácie.

Na námestie vrhá tieň úzka zvonica radnice, ktorá pripomína minaret. Jeden z miestnych obyvateľov sa totiž v stredoveku vydal na dobrodružnú cestu po krajinách Orientu a doniesol si domov skice mešít s minaretmi. Tie sa miestnym natoľko zapáčili, že sa rozhodili postaviť si radnicu v zaujímavom štýle. Na vrchu sa zaleskne postavička Starého Tomasa, ktorý stráži Tallinn a jeho obyvateľov. Kým bude stáť na veži, nič zlé sa mestu nestane.

Niektorí vylezú hore do veže, no ostatní si užívajú návštevu staručkej lekárne Raeapteek, odkiaľ si nechal nosiť lieky aj samotný Peter Veľký. Jej interiér dýcha atmosférou starobylej lekárne, kde stoja na pultoch vystavené poháre plné byliniek, práškov, liečiv, až má človek pocit, že sa neocitol v lekárni, ale v dome čarodejníka. Žiadna iná lekáreň v Európe nemá tak dlhú tradíciu ako tallinnská Raeapteek.

Tallinn doteraz neprestáva prekvapovať svojimi prvenstvami. Postavy odeté do stredovekých šiat kráčajú námestím a z tácok ponúkajú okoloidúcich chutnými slanými koláčmi.

Stredoveký odkaz tu žije a azda najkrajším príkladom je malé námestie schované za radnicou. Stojí tu stredoveká reštaurácia Olde Hansa. Jej steny sú pomaľované nápismi, výjavmi zo stredovekého života a vonku pred terasou hrá kapela. Zvuk píšťaly sa mieša s gitarou a do toho sa námestím ozýva prenikavý spev. Pred nimi sa motá niekoľko žonglérov, kat a schyľuje sa k ohňovej šou.

V reštaurácii sa podáva ako špecialita dňa polievka z lesných húb v hlinenej miske s vysokým podstavcom, grilovaný losos v hríbovej omáčke s pohánkou, šošovicou a fazuľovou kašou zapečenou v chlebe. Netradičné splynutie chutí.

„Ponúkame aj pivo, ktoré podľa tradície dopĺňame buď o bylinky, škoricu, alebo med,“ povie čašník v dobovom oblečení. Kto si ho objedná, tomu pristane na mohutnom drevenom stole hlinený pohár s uchom. Ozve sa hudba a človek zabúda na to v akom je storočí.

Najkrajšia ulička celého Tallinnu je Pasáž svätej Kataríny. Označuje ju starý gildový erb visiaci nad ňou, no veľmi ľahko sa dá prehliadnuť. Tu za bránou sa odrazu otvorí nádvorie starého kláštora, ktorý dnes upúta svojim tichom a kamennými náhrobkami. Umelci predávajú v uličke svoje maľby starého aj moderného mesta, keramiku, pletené výrobky, ale aj suveníry. Ľudia sedia v kamenných exteriéroch pod klenbami, popíjajú miestne pivo Saku alebo sladučký likér Vana Tallinn či kávu.

Hlavná trieda vybiehajúca od brány Viru, pred ktorou sa udomácnili kvetinárstva, pulzuje ruchom veľkomesta. Stoja tu múzeá, hotely, reštaurácie, podniky a počas obedu je tu taký ruch, že nie je počuť mesto, ale len ľudí. Miešajú sa tu severania s Rusmi, domáci Estónci s Nemcami a snáď každý národ, ktorý sa kedysi objavil v histórii Tallinnu tu má svoje zastúpenie. Po ugrofínskej estónčine ulicami najčastejšie znie ruština, a dokonca tu žijú dodnes početné komunity zo susedného Ruska, ktoré tu našli lepšie uplatnenie.

Kostol sv. Mikuláša na križovatke ciest dnes slúži ako múzeum a prúdia doňho zástupy turistov, aby na vlastné oči zhliadli slávny obraz Bernta Notkeho s názvom Danse Macabre. Úzka ulička, v ktorej miznú turistické skupinky sa premení na schody, a tie sa pre zmenu stratia za starou bránou. Stačí pár schodov, pár krokov a ocitneme sa na pahorku Toompea, ktorý je od nepamäti miestom, odkiaľ sa vládlo. Svojím spôsobom to platí aj dodnes, pretože tu stojí estónsky parlament.

Z pôvodného kráľovského paláca sa zachovali len tri kamenné veže z nich najvyššou je Herman Pikk, ktorý svieti do celého okolia. Práve Herman hrdo nesie estónsku trikolóru a park pod ním je útočiskom pre hľadačov pokoja. Pahorku dominuje ortodoxná katedrála Alexandra NEvského. Pred ním stojí niekoľko ruských žobráčok s natiahnutými dlaňami a vo vnútri stráži kňaz s dlhou bradou v čiernej sutane.

Ortodoxná katedrála je iným svetom, pretože tu cítiť vôňu medových sviečok a pohľad upúta nádherný ikonostás, ktorý by mohol byť v nejednom múzeu. Aj napriek tomu však Katedrála Alexandra NEvského nehrá na pahorku prvé husle. Táto úloha prischla Katedrále sv. Márie z 13. storočia. Dýchala spoločne s Tallinnom a dnes ju považujú za najvýznamnejší svätostánok mesta.

Hoci je pahorok nabitý historickými zaujímavosťami, mnohí sem prichádzajú za relaxom. Uličky vydláždené mačacími hlavami sa lenivo tiahnú pahorkom a končia v útulných podnikoch s vareným vínom, pivom, ľahkou kuchyňou, no najmä pri výhľadoch.

Ten najkrajší leží zopár desiatok metrov od katedrály. Vždy je plný ľudí, no vždy si tu každý nájde svoje miesto. Večer sa mesto rozsvieti a keď ho prikryjú hviezdy, niet romantickejšieho miesta. Pod nohami leží 400-tisícový Tallinn a hlavou sa preháňa tisíc myšlienok, pretože Tallinn má tu silu, aby ich rozvíril. Nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že patrí k najkrajším európskym hlavným mestám.

Na pomedzí Národného parku Lahemaa stojí estónsky historický klenot v podobe mesta Palmse. Ani nie tak mestečko, ako palác na jeho okraji, sa stal vyhľadávanou atrakciou. Kedysi tento kút zeme patril tallinskému kláštoru, ale na necelých 250 rokov ho neskôr získala aristokratická rodina Von der Pahlen, ktorá sa o miesto starala až do vyhlásenia prvej estónskej nezávislosti.

Barokový palác prenikavo žltej farby leží za mestom, obkolesený stromami a typickými rovinami končiacimi v diaľke. Lístky do paláca predáva dievča v stredovekom kroji a hneď za kovovou bránou sa rozleje panoráma celého sídla.

V Palmse nie je len palác, ale celý obrovský areál pretkaný jazierkom, kamennými altánkami, farmou, miestnosťou na výrobu destilátov, kúpeľmi, botanickou záhradou, stodolou, a dokonca tu nájdeme aj výstavu starých veteránov. Palác pripadá na prvý pohľad maličký, ale hneď ako sa človek ocitne vnútri, pohltia ho interiéry a palác sa niekoľkonásobne zväčší. Aj tu sa sem tam mihne postava v dobovom kroji a ochotné sprievodkyne zaplnia myseľ návštevníkov príbehmi, ktoré sa tu odohrávali.

„Počas Severnej vojny, kedy sa bojovalo proti Švédsku s cieľom obsadiť Baltské more, celý palác v prvej polovici 18. storočia vyhorel,“ hovorí.

Dnes teda kráčame po zrekonštruovanom paláci, ale aj ten už do seba stihol absorbovať historickú patinu. Mnohé miestnosti sa podobajú na sály petrohradských palácov, pretože mali k sebe kultúrne veľmi blízko. V izbách stojí dobový nábytok, aristokratické róby, akými dámy ohurovali na banketoch hostí, holandské kachle a po stenách sú rozvešané portréty rodiny Von der Pahlen a písomnosti.

Spodné, pivničné priestory patrili kuchyni a služobníctvu, bez ktorých by statok nemohol fungovať. Dvaja chlapíci v košeliach a kožených nohaviciach čakajú hostí a nalievajú víno do malých hlinených pohárikov.

Palácové záhrady sú prázdne a každý sa rozutekal do niektorej z miestností. Medzi lákadlá Palmse patrí aj bývalá stodola, kde stojí dnes perfektná tradičná reštaurácia. Dnu čakajú nahrubo omietnuté steny, obrovský priestor vyplnený drevenými ťažkými stolmi a obsluha v stredovekom oblečení.

„Estónsku kuchyňu najviac ovplyvnilo Nemecko,“ povie majiteľ za výčapom. „Nie je to nič pre vegetariánov, pretože najradšej máme veľký kus mäsa,“ smeje sa. Na drevenom stole pristane kus mäsa, kapusta, zemiaky, uhorky. Tak jednoduché, a pritom to dokáže zanechať tak veľký dojem.

Hoci je Tallinn najznámejším estónskym mestom, tým najmladším s lichotivým prívlastkom „študentské“ nosí na svojich ramenách Tartu. Leží na východe krajiny, neďaleko lotyšskej hranice a keď sa v Estónsku povie „univerzita“, každý do jedného si predstaví pahorky Tartu a tisíce študentov. Vďaka vzdelanosti sa mestu dokonca kedysi prezývalo „Atény nad riekou Emajögi“ či „Heidelberg severu“.

Nábrežie rieky sa každý podvečer zaplní prechádzajúcimi sa pármi, bežcami, ľuďmi, ktorí prišli vyvenčiť psy, či študentmi s knihami. Často sa tu konajú koncerty, festivaly alebo rôzne oslavy, pretože tisíce študentov, ktorí svojou prítomnosťou menia mesto, neustále vymýšľajú nové a nové formy zábavy.

Ohňostroj nad mestom dnes patrí oslave rieky Emajögi. Ak by nebolo jej, ťažko by tu dnes Tartu stálo a preto sú jej domáci vďační. Radničné námestie je srdcom celého mesta. Dalo by sa oponovať, že srdcom je obrovská univerzita, ale kto príde na námestie, vidí, že život pulzuje priamo tu.

Ráno tu už sedia prví študenti nad kávou so skriptami v ruke, no čím viac sa slnko skláňa k obzoru, tým viac ľudí priláka. Sedia vonku, užívajú si pekný deň a popíjajú skvelé estónske pivo Saku. Domáci vás aj nasmerujú do baru s najlepšou vanilkovou vodkou, ktorej chuť tiež patrí ku krajine.

Pod krásnou fasádou radnice sa vo fontáne kúpe súsošie bozkávajúceho páru. Aj on akoby chcel do sveta vykričať, že Tartu je mladé mesto a má v sebe tú silu, že tu omladne každý návštevník. Pozoruhodné na meste je to, že priamo za námestím rastie do výšky a rozprestiera sa tu niekoľko pahorkov.

Kto by podvečer hľadal študentov, nájde ich tu na sto percent. Desiatky bicyklov odpočívajú v postranných uličkách a na tráve posedávajú hlúčiky mladých ľudí. Tu sa hrá na gitare, spieva a koluje fľaša, tam zase partia nahlas číta knihu a niektorí len sedia a zhovárajú sa.

Pahorky nad mestom nie sú len prázdne kopce, ale práve tu sa rodila história celého mesta. Volajú ho Toomemägi, teda Katedrálny kopec, pretože tu kedysi stála obrovská Katedrála sv. Petra a Pavla, kde sídlil biskup Dorpatu, ako znelo staré, nemecké meno pre Tartu. Jej ruiny tu koniec koncov stoja dodnes, no už nepripomína mohutný svätostánok, ale skôr ruiny, ktoré by sa bez problémov hodili aj do Škótskej vysočiny.

Medzi vysokými stĺpmi sa preháňa hŕstka turistov. Estónsko stále nepatrí k objaveným krajinám, a preto tu turistov nikdy nie je veľa. Pár krokov odtiaľto sa mladý pár fotí na Anjelskom moste a tí, ktorí hľadajú historické monumenty, kráčajú k starému observatóriu a veľkej hale, kde kedysi sídlila fakulta anatómie.

Fakulty sú dnes roztrúsené po celom meste a hovorí sa, že až 150 budov patrí univerzite, aby mohlo cca 17 000 študentov pohodlne naberať vedomosti. Bol to švédsky kráľ Gustaf Adolf, ktorý v roku 1632 rozhodol o výstavbe Univerzity, ktorú by Tartu závidel celý okolitý svet. Podarilo sa a aj vďaka nemu je Tartu jedno z najživších pobaltských miest.

Na severe, tam kde brehy obmývajú chladné vlny Baltského mora leží Národný park Lahemaa. Zaberá najsevernejší výbežok Estónska a pýši sa tým, že sa stal prvým národným parkom celého bývalého Sovietskeho zväzu. Estónsku krajinu po odchode z Tartu prikryli stromy. Dlhé kilometre ihličnatých stromov navodzujú atmosféru ruskej krajiny, chladnej tajgy a nekonečného ticha.

Priamo na brehu mora stojí malé, nenápadné mestečko Käsmu. Tvorí ho niekoľko ulíc, zopár desiatok drevených domov a pomedzi ne sa preháňa chladný vietor zo severu, ktorý v sebe nesie závan neďalekej Škandinávie. Aj napriek tomu ľudia Käsmu poznajú a vydajú sa do neho, pretože celé pobrežie je posiate veľkými kamennými balvanmi.

Miestni ich volajú bludné balvany, pretože pricestovali pred tisíckami rokov v dobe, kedy tu zúrila doba ľadová. „Balvany pochádzajú zo severného Švédska a ako sa topil sneh a ľad, presúvali sa, až zablúdili sem k nám,“ objasňuje pôvod netypických kameňov zriaďovateľ malého námorného múzea priamo na pláži.

Málokedy tu je pekné počasie, no práve zatiahnutá obloha, mierne mrholenie a hlas rozbíjajúcich vĺn sa sem hodí viac, než slnečné lúče. Sem-tam sa objaví postava sediaca na svojej verande dreveného domu, no viacerí dali prednosť túlaniu sa pobrežím a obdivovaním skál. Na obzore plachtí vo vetre aj niekoľko malých plachetníc, no strácajú sa v šedi horizontu. Ten pokoj, ktorý vyžaruje estónska krajina sa ani nedá opísať, pretože v dnešnom uponáhľanom svete už akoby nebolo veľa takýchto miest.

Bludné balvany nie sú roztrúsené len po pobreží, ale nájdeme ich aj priamo v mestečku. Miestni si ich veľa krát zakomponovali do svojich záhrad, ale nikdy s nim nepohnú. „To by prinieslo nešťastie,“ vysvetľujú a preto sú bludné balvany na svojich miestach presne tam, kde ich ľadová moréna priniesla pred tisíckami rokov.

Kráčam upršaným pobrežím Käsmu okolo kameňov a prichytím sa pri myšlienke, aké krásne by bolo zobudiť sa aspoň jedno ráno v drevenom domčeku. Uvariť si čaj, vyložiť si ho na drevený stôl na balkóne, sedieť zabalený v deke a čítať si knihu s výhľadom na šedé more a dažďové kvapky. Käsmu mi vbehlo pod kožu. Veľakrát si spomeniem na jeho pokoj a zvláštne vyžarovanie, ktoré tieto zátoky v sebe ukrývali.