12 úspechov kráľovnej Alžbety II.

Kráľovské povinnosti museli byť v kráľovskej rodine vždy na prvom mieste a napriek osobným smútkom a radostiam stálo vládnutie a správa území na čele toho všetkého. Svoje o tom vedeli aj rodičia Alžbety - Juraj VI. a Alžbeta Bowes-Lyonová. Hneď rok po narodení budúcej kráľovnej sa musel kráľovský pár vydať na verejnú cestu po Austrálii a Novom Zélande. Často sa podobným reprezentačným cestám hovorilo veľmi jednoducho – turné. V očiach mnohých boli (a stále sú) členovia kráľovskej rodiny celebrity, o ktorých záujem presahuje hranice pôvodného Britského impéria. Majú fanúšikov, majú neprajníkov, všetkých však zaujíma ich súkromie, teda sú to celebrity.

Na cestu s rodičmi sa mala vydať aj malá Alžbeta, Juraj VI. bol však proti tomu. Podľa neho bola dcéra ešte priveľmi mladá a zraniteľná na takú dlhú cestu, a preto zostala v Anglicku. Počas odchodu rodičov vraj veľmi plakala, napriek tomu rodina zostala v častom kontakte. Pravidelne si dopisovali, čo je však dôležité, rod Windsor 18. mája 1927 uskutočnil prvý transatlantický kráľovský hovor. Jednoducho si zatelefonovali, hoci v tej dobe to bolo oveľa zložitejšie ako dnes.

Už v roku 1858 bola telegrafickými podmorskými káblami prepojená Európa so Severnou Amerikou, za jednu hodinu však bola rýchlosť prenosu 25 slov, neskôr sa zvýšila na 8 slov za minútu. Veľký zlom nastal v roku 1956, kedy vytvorili transatlantické telefonické vedenie pomocou 3 600 kilometrov dlhého kábla na dne severného Atlantického oceána. Budúca panovníčka Alžbeta II. sa tak už v prvom roku svojho života nevedomky zaslúžila o významný technologický počin, ktorý zviditeľnil bezbranné dievčatko čakajúce na svojich rodičov v honosnom paláci.

V septembri roku 1939 vstúpila Británia do 2. svetovej vojny – najväčšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva. 60 miliónov mŕtvych, boje po celom svete, silnejúci nacionalizmus a neopodstatnená neznášanlivosť. Hoci Británia mala Winstona Churchilla, netreba zabúdať ani na kroky, ktoré podnikala kráľovská rodina na podporu mieru a tiež svojich vojakov. Alžbeta, kráľovná matka, totiž stála za zrodom tzv. Kráľovninho fondu vlny. Jeho úlohou bolo nakupovať priadzu, z ktorej sa potom plietli vojenské odevy. O fonde sa dlho špekulovalo a spochybňoval sa jeho význam, čo sa ale opäť podarilo vyvrátiť malej Alžbete.

Aby sa Alžbeta a jej sestra Margaréta vyhli nemeckému bombardovaniu krajiny, evakuovali ich do Kanady, od roku 1940 však opäť bývali na hrade Windsor. Práve v tom roku počas Vianoc sa nezbedné sestry rozhodli usporiadať pantomímu – mimické a gestikulačné divadelné predstavenie – ktoré by kráľovský fond podporilo navonok. A to sa aj podarilo, udalosť sa dostala do britskej tlače a o malej Alžbete sa opäť začalo hovoriť. A prečo sa kráľovský pár rozhodol priviesť svoje deti z Kanady späť do Británie? "Moje deti neodídu bezo mňa. Ja neodídem bez kráľa. A kráľ nikdy neopustí krajinu,” vyhlásila počas zúriacej vojny kráľovná matka.

Štrnásťročná Alžbeta sa v ten istý rok pripomenula verejnosti aj svojim prvým rozhlasovým vysielaním. Počas vysielania relácie Hodina deťom od BBC oslovila všetky pred vojnou evakuované deti. Venovala im tieto slová: „Snažíme sa robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme pomohli našim galantným námorníkom, vojakom a letcom. A tiež sa snažíme niesť svoj podiel na nebezpečenstve a smútku z vojny. Vieme, každý z nás, že nakoniec bude všetko v poriadku.”

Písal sa rok 1947, vojna sa skončila a kráľovskú rodinu zahltili mnohé povinnosti. Vytvárali sa nové princípy medzinárodnej politiky, Juraj VI. viedol vyčerpávajúce stretnutia a musel sa zúčastniť na mnohých zahraničných cestách. Rovnako si začal byť vedomý toho, že dcéru Alžbetu nemôže pred svetom schovávať večne, zvlášť keď sa pomaly ale isto stávala miláčikom verejnosti za svoju bezprostrednosť, bystrosť a príjemné vystupovanie. Preto sa rozhodol, že sa spolu so svojimi rodičmi zúčastní na svojej prvej zámorskej ceste do južnej Afriky.

V tom čase dovŕšila 21 rokov a postupne sa zoznamovala s komplikovanými vzťahmi v rámci Britského spoločenstva - Spoločenstva národov, tzv. Commonwealthu. Celé 20. storočie je mnohými definované ako storočie dekolonizácie, v ktorom mnohé krajiny získali samostatnosť po odčlenení sa od Spojeného kráľovstva. Kráľovská rodina vždy stála uprostred týchto zmien a preto sa potichu očakávalo stanovisko aj mladej Alžbety. Tá práve počas spomínanej cesty urobila vyhlásenie, ktoré malo podporiť jednotu a spoluprácu území Commonwealthu: „Vyhlasujem pred vami, že celý môj život, či už dlhý alebo krátky, bude venovaný službe vám a službe našej veľkej kráľovskej rodiny, do ktorej patríme všetci.“ Zámorská cesta sa tak skončila úspechom a na istý čas splnila svoj účel.

Málokto o princovi Philipovi a jeho manželke Alžbete vie, že pred sobášom v skutočnosti boli bratrancom a sesternicou z druhého a zároveň aj z tretieho kolena. Ich predchádzajúce väzby vychádzali z pôvodných vzťahových zväzkov dánskeho kráľa Kristiána IX. a tiež kráľovnej Viktórie, podľa ktorej bola pomenovaná celá jedna epocha dejín – viktoriánska éra Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska. Alžbeta ako 13-ročná mladá slečna vyhlásila, že sa po stretnutí na Royal Naval College do Filipa bezhlavo zaľúbila a aj na základe tohto faktu sa mnohí historici domnievajú, že Philip bol naozaj jediná a aj celoživotná Alžbetina láska.

9. júla 1947 oznámila dvojica zásnuby, čo okamžite vyvolalo vlnu nevôle. Philipovi totiž mnohí vyčítali, že členovia jeho rodiny – dokonca jeho vlastné sestry – sa vydávali za nemeckých šľachticov so silnými nacistickými väzbami. Navyše, Philip nemal výraznejšie finančné postavenie a všade so sebou niesol hanbu z núteného vysťahovalectva z jeho domovského Grécka. Philip však anglickej kráľovskej rodine preukázal veľkú oddanosť aj tým, že sa vzdal všetkých svojich gréckych a dánskych titulov, konvertoval na anglikanizmus a prijal titul poručík.

Mladomanželia si svoje ´áno´ povedali 20. novembra 1947 vo Westminsterskom opátstve. Bola to veľká a honosná udalosť, o čom svedčia aj svadobné dary z celého sveta, ktorých počet sa odhaduje na približne 2 500. Napriek tomu, že predovšetkým začiatky ich spoločného manželstva boli turbulentné, dvojica pri sebe stála aj v tých najťažších chvíľach a manželmi boli až do Philipovej smrti 9. apríla 2021. Philipa pochovali na zámku Windsor a Alžbeta priznala, že jeho odchod v nej “zanechal hlboké prázdno”.

Po uzavretí manželského sľubu je bežné, že si manželka prisvojí meno svojho druha. Pri takom silnom mene, ako je Windsor, však niečo také vôbec nebolo akceptovateľné. Nie pre kráľovskú rodinu. Philip sa všemožne snažil aby Alžbeta a jeho deti niesli meno jeho rodu. Vo veci na neho tlačil aj lord Mountbatten a tiež váha dedičstva princa Andreja. Keď Philip videl, že meno Mountbatten sa v Londýne nestretlo s pochopením, skúsil presadiť názov House of Edinburgh. Tento názov rodu vychádzal z vojvodského titulu, ktorý si Philip osvojil. Alžbeta bola na vážkach a Philip sa cítil byť do istej miery ponížený práve tým, že čím ďalej tým viac sa on musí prispôsobovať novému životu v zásadných otázkach a nie jeho manželka. Bol predsa muž a mal svoju hrdosť.

Do celej veci, ktorá postupne prerastala do konfliktu, sa zapojili aj predseda vlády Winston Churchill a kráľovná Mária, Alžbetina stará mama. Museli jej vysvetliť a do istej miery ju aj donútiť k tomu, aby si stála za tým, že meno ich rodu zostane Windsor. Bolo to meno staré, silné, tradičné, s veľkým významom a silou a nemohla oň prísť iba pre vrtochy jedného nespokojného manžela. Alžbeta sa musela rozhodnúť a 9. apríla 1952 sa postavila pred mikrofón a potvrdila pokračovanie dynastie Windsor. Krátko po tom sa Philip nechal počuť v horkom vyjadrení: „Som jediný muž v krajine, ktorý nesmie dať svoje meno svojim vlastným deťom.”

Po čase však predsa len urobila Alžbeta voči Philipovi ústupok. Stalo sa tak v roku 1955 po smrti kráľovnej Márie a Winstona Churchilla. Alžbeta sa napriek námietkám členov rodiny a britského parlamentu rozhodla, že všetci potomkovia mužskej línie jej a Philipa, ktorí nebudú niesť kráľovské tituly, prijmú priezvisko Mountbatten-Windsor. Netreba však ani z nášho pohľadu vnímať meno Mountbatten ako niečo málo významné. Nesmieme zabúdať, že v sebe spája dedičstvo šlezvicko-holštajnsko-sonderburgsko-glücksburgskej dynastie – teda kráľovské rodiny Nórska, Dánska a Grécka.

Smrť otca Juraja VI. zachytila Alžbetu nepripravenú. Šiesteho februára 1952 sa dozvedá tragickú správu a čelí tvárou v tvár požiadavke okamžitého nástupu na trón. Vybrala si meno Alžbeta a s Philipom, vojvodom z Edinburghu, plánuje sťahovanie do Buckinghamského paláca. Pozornosť celého sveta sa upriamuje na mladú ženu, ktorá sa zo dňa na deň ocitla vo víre udalostí, ktoré nemohla nijako ovplyvniť a ani predpokladať. Korunovácia sa blížila a začali sa líšiť názory na jej priebeh. Svoje si chcel presadiť aj Philip, opäť z pozície manžela, bol však neustále napomínaný, dokonca aj samotným Churchillom, aby od slávnosti držal ruky preč.

Philip chcel tajomný obrad korunovácie sprístupniť čo najširšej škále divákov a chcel pri tom využiť televízne vysielanie. Nakoniec s tým samotná Alžbeta súhlasila, ale iba pod podmienkou, že kamery nebudú snímať rituál pomazania a prijatia. Ceremónia vo Westminsterskom opátstve bola prvou takto uvedenou v televízii. Korunováciu, ktorá prebehla 2. júna 1953, sledovalo približne 277 miliónov ľudí na celom svete, čím absolútne prekonala dovtedajšie rekordy. Finančné náklady na ňu presiahli 1,57 milióna libier, čo bola na tú dobu neuveriteľne veľká suma.

Philipov zámer vysielať korunováciu v televízii bol úspešný. Hoci prvé televízne prijímače sa v britských rodinách začali objavovať už od roku 1929, stále ich nevlastnilo množstvo domácností. Práve korunováciou sa to zmenilo. Zaujímavosťou tiež je, že práve v roku korunovácie začala na našom území vysielať Československá televízia.

Alžbeta II. nielenže vládla v období veľkej transformácie jej krajiny, ona sa do už rozbehnutých zmien narodila. Bolo potrebné ich správne uchopiť a doviesť do úspešného konca. Tou najväčšou výzvou bolo dokončiť transformáciu Britského impéria na Spoločenstvo národov. Rozdiel v definícii týchto územných celkov bol markantný, najlepšie je si ho zapamätať podľa toho, že Spoločenstvo národov je označované ako voľné združenie Spojeného kráľovstva a jeho niekdajších kolónií. Žiadna priama závislosť alebo podriadenie, v tomto prípade ide o voľné združenie.

Práve v súvislosti s týmito zmenami musela Alžbeta častokrát vycestovať do zahraničia a zasluhovať sa tak o čo najplynulejší postup v celej veci. Mnohí jej vyčítali, že pokračuje v transformácii, ktorá zapríčiňuje postupný rozpad kedysi neporaziteľného impéria, ona sa však vždy rozhodovala pre to, čo sama považovala za správne. Naliehavosť situácie ju v roku 1953 prinútila vycestovať na sedemmesačnú cestu po celom svete. Spolu s manželom Filipom prekonali za ten čas viac ako 40 000 kilometrov a navštívili 13 krajín.

Počas návštevy v Austrálii sa na počet obyvateľov predpokladá, že sa na ňu prišli pozrieť až tri štvrtiny celého ostrova. Niet sa čomu čudovať, Alžbeta II. je považovaná za prvú vládnucu panovníčku Austrálie a Nového Zélandu, ktorá tieto národy navštívila. Nielen táto cesta, ale aj mnohé ďalšie dokázali, že skutočne v jej prípade hovoríme o najviac cestujúcej hlave štátu počas svojho pôsobenia.

Blížil sa rok 1973. Boli to práve 60. roky, počas ktorých vrcholila dekolonizácia. Toto desaťročie bolo kľúčové predovšetkým pre oblasť Karibiku a Afriky. Čím ďalej tým viac krajín získavalo samostatnosť pri ich prechode na samosprávu, až ich počet presiahol 20. Je samozrejmé, že sa týmto krokom oslabila pozícia Spojeného kráľovstva, Alžbeta a britský parlament však boli pripravení. Začali vyvíjať enormnú snahu o zaradenie krajiny do Európskeho spoločenstva, čo sa im nakoniec v roku 1973 podarilo.

To, čo tomu predchádzalo, však bolo úsilie jednej ženy priviesť svoju ríšu do nových zajtrajškov. Zintenzívnili sa jej návštevy do USA a Kanady a veľmi dôležitým krokom bolo tiež oficiálne vystúpenie na Valnom zhromaždení OSN. Otvárala kandský parlament a napriek tomu, že sa verejne hovorilo o možných útokoch kanadských separatistov na ňu, k žiadnemu atentátu nedošlo. S odstupom času môžeme povedať, že Alžbeta II. patrila medzi tých monarchov, ktorí si napriek snahe o pochopenie oboch strán jednej mince razili cestu svojim názorom, avšak bez toho, aby tým komukoľvek vedome ublížili. História nás naučila, že to bol veľmi výnimočný dar.

Napriek tomu že sa Alžbeta II. vyhla v Kanade akémukoľvek pokusu o útok na svoju osobu, toto šťastie ju nesprevádzalo vždy. Šesť týždňov pred svadbou princa Charlesa a lady Diany sa v roku 1981 konal slávny ceremoniál britskej armády Trooping the Color (v preklade ´striedanie stráže´, alebo ´vyvesenie zástavy´). Keď na svojom koňovi prechádzala obchodným centrom The Mall, 17-ročný Marcus Sarjeant na ňu z bezprostrednej blízkosti vystrelil šesť rán. Výstrely boli našťastie slepé a mladík bol odsúdený na päť rokov. Po troch rokoch ho ale prepustili na slobodu.

Druhý incident sa kráľovnej prihodil v ten istý rok na Novom Zélande. V októbri sa v Dunedine konala slávnostná prehliadka na počesť Alžbety II., keď vtom nastal chaos. Dlhé desaťročia verejnosť celkom presne nevedela čo sa vtedy stalo, k odhaleniu pravdy však dopomohli dokumenty Novozélandskej bezpečnostnej spravodajskej služby, ktoré odtajnili v roku 2018.

Opäť 17-ročný Christopher John Lewis vystrelil na kráľovnú puškou z blízkej budovy z piateho poschodia. Minul a zatkli ho, nikdy ho však neobvinili z vlastizrady alebo z pokusu o vraždu. Namiesto toho ho odsúdili na tri roky za nezákonné držanie a použitie strelnej zbrane. Keď si odpykal trest, pre svoj zdravotný stav ho museli hospitalizovať v psychiatrickej liečebni. O dva roky neskôr sa pokúsil z liečebne ujsť, tentokrát chcel toži zabiť princa Charlesa, ktorý bol na návšteve krajiny s lady Dianou a ich synom Williamom.

Alžbeta II. teda oba tieto útoky prežila a nech realita bola akokoľvek desivá, fakt, že sa jej nič nestalo a “zvládla” dva útoky za jeden rok, jej vytvoril profil nesmrteľnej panovníčky. V tej dobe to Koruna do istej miery možno aj potrebovala, pretože popularita lady Diany začala prudko stúpať a ľudia si začali všímať druhú stranu mince kráľovskej rodiny…

Z historického hľadiska je samozrejmé, že kráľovná Alžbeta II. vyznáva anglikánsku vieru. Náboženstvo anglikánstva je západokresťanským smerom a je pokrokovou odlukou katolíckej viery. Sformovalo sa približne v období reformácie, kedy cirkev čelila jednému z najväčších rozporov vo svojich dejinách. Pokiaľ by sme chceli anglikáncov v niečom hovoro odlíšiť od katolíkov, tak sa vo všeobecnosti vyznačujú menšou náklonnosťou k rímskemu pápežovi, napriek ich očividnému spoločenskému rešpektu.

Kráľovná sa vždy pravidelne zúčastňovala každej dôležitej bohoslužby vo svojej krajine, výnimka však nastala v roku 2008. V marci toho roku naštívila Kostol sv. Patrika v Severnom Írsku v Armaghu. Jej návšteva bola cielená a vopred dlho pripravovaná. Jednak sa kráľovná snažila o prejavenie náklonnosti a sympatií k národu Severného Írska, zároveň však išlo o prvú kráľovskú bohoslužbu organizovanú mimo územia Anglicka a Walesu. Toto veľké gesto veľmi pekne definovalo celoživotnú zahraničnú politiku Alžbety II.

Všetky tituly, ktoré má kráľovná za svojím menom, sa nevyrovnajú tým, ktorými sa pýšila kvôli svojmu, z princípu optimistickému pohľadu na život a na svet. Inými spôsobmi by sa pravdepodobne takéto úspechy dosiahnuť nedali. Začnime tým najväčším. Alžbeta II. v roku 2019 prekonala luxemburského veľkovojvodu Jeana ako najstaršia vtedy žijúca panovníčka.

Samozrejmosťou boli aj tituly najstaršej hlavy štátu, ktorý dosiahla v roku 2017 a najdlhšie slúžiacej hlavy štátu z roku 2016. Najstaršia panovníčka, najdlhšie vládnuca kráľovná, najdlhšia vládnuca britská panovníčka a najdlhšie žijúca britská panovníčka. Alžbeta II. dokonca prekonala svoju prababičku, legendárnu kráľovnu Viktóriu, ku ktorej jej súčasníci rovnako vzhliadali. Jeden titul sa jej však, nanešťastie, vyhol. 27. mája 2024 by totiž prekonala aj francúzskeho panovníka Ľudovíta XIV. ako najdlhšie vládnuceho panovníka suverénneho štátu v overených svetových dejinách.

Alžbeta II. prežila bohatý a pestrý život, ktorí jej mnohí štátnici môžu len závidieť. To, čo po sebe zanechala svetu, je silný odkaz pravidiel a láskavosti a tiež potomstvo, ktoré hrdo nesie svoje dedičstvo ďalej. So svojím manželom, vojvodom z Edinburghu, mala štyri deti, z ktorých sa najstarší syn stal kráľom Karolom III. Charles, princ z Walesu, bol do roku 1996 ženatý s pôvabnou lady Dianou Spencerovou. Tá mu dala dve deti – princa Williama a Harryho. O 9 rokov neskôr sa Charles oženil s Camillou Parker Bowlesovou, s ktorou už spolu nemali žiadne deti.

Alžbetina a Philipova dcéra Anne Mountbatten-Windsor, dvakrát vydatá, má dve deti – Petra Phillipsa a Zaru Tindallovú. Poslední dvaja kráľovnini synovia princ Andrew a Edward majú tiež po dve deti. Rozvedený Andrew nadovšetko miluje svoje princezné Beatrice a Eugenie a Edward sa teší z dcéry lady Louise Windsorovej a syna – vikomta Jamesa.

Vládnuce obdobie rodu Windsor sa kráľovninou smrťou nekončí. Napriek hroznej tragédii a obrovskému smútku stojí rod na počiatku nového veku a aj pre nás bude zaujímavé sledovať to, aké rozhodnutia a osudy ich budú sprevádzať na panovníckej ceste britského kráľovského trónu.