Ascension - peklo Atlantického oceánu

Ascension leží v centrálnej časti Atlantického oceánu, južne od rovníka (7°56′j.g.š. a 14°25′ z.g.d.). Na ostrove, ktorému dominuje nebezpečná sopka, je bohatá biodiverzita. Nájdete tu vzácne vtáky, obrovské korytnačky či žraloky. Dokonca NASA tu vybudovala vlastnú stanicu. Z ostrova vidíme približne 92 % hviezdnej oblohy, čím sa stáva Ascension naším oknom do vesmíru.

Na Svätej Helene som sa rozprával s Jimmim Jungom, ktorý dvadsať rokov na Ascensione pracoval. Hovorí, že je to skutočný Jurský park a že „sa tu čosi deje”. Je to miesto, kde sa testujú najbláznivejšie vynálezy, miesto odkiaľ sa nedá ujsť: „Vieš, to je dôvod, prečo tam nechcú turistov.”

Ostrov bol až do roku 1815 neobývaný a bol úžasným prírodným vákuom prikrytým lávou a popolom.

Portugalský viceadmirál Alfonso d´Albuquerque sa snažil zakotviť pri ostrove 3. mája 1503, ale kolosálne vlny mu v tom zabránili. Ostrovu dal názov „Zbytočný ostrov“. Lode sa tu zastavovali, ak sa im podarilo zakotviť, námorníci si nabrali korytnačky a ich vajíčka na obohatenie jedálnička.

V roku 1656 sa Angličan Peter Mundy vracal zo svojej tretej cesty do Indie na palube lode Alleppo Merchant a vietor ho zavial k pobrežiu Ascension. Omráčený opísal ostrov ako miesto, na ktoré sa nahneval Boh a spálil aj popol na popol. Všetky tieto názory vznikli z toho, že vietor privial lode k západnej časti ostrova.

Dodnes je to temné tmavé vulkanické miesto, ktorému vládnu divoké somáre a zničujúce slnko. Ak sa však k ostrovu priblížite z juhu, tak vás upúta zeleň. Aj preto má najvyšší vrch ostrova názov Zelená hora. Bolo to jediné miesto (a dodnes je), kde rastie nejaká zeleň. Dá sa povedať, že až prosperuje, ale len potiaľ, pokiaľ jej to popol dovolí.

Druhá svetová vojna a rozvoj leteckej dopravy ostrov pozdvihli, ale aj napriek tomu na ostrov zavíta ročne iba niekoľko desiatok turistov a posledné roky tu nebol nikto. Medzi cestovateľmi z celého sveta sa pohybujem tridsať rokov a, priznám sa, nepoznám nikoho, kto tu bol.

V roku 2002 britská vláda sľúbila domorodcom demokratické práva a možnosť vlastniť súkromný nehnuteľný majetok. Zároveň ponúkli víziu rozvoja turizmu. V roku 2005 si to však vláda rozmyslela a zo strategických dôvodov sa rozhodla ostrov udržať pre vojenské účely. Vlastniť nehnuteľnosť je nemožné, všetko je vojenské. Aj tí, čo sa považujú za Ascensianov, nemajú k svojmu titulu priradené zákonné právo. Môžeš tu žiť, iba ak si zamestnaný. Môžeš sa tu starať o závislé osoby – takže tu môže žiť tvoja žena a tvoje dieťa, ale ak dieťa dovŕši 18 rokov, musí sa zamestnať alebo Ascension opustiť. Taktiež ak ideš do dôchodku, musíš Ascension opustiť. Podobne ako na Špicbergoch, je tu zakázané zomrieť.

Pravdepodobne tu prezradím veľa tajných informácií a možno práve toto armáda nechce, a preto nechce na ostrove turistov. No dozvedel som sa ich a mám aj fotografie. To, čo vám ukážem, napríklad na Google Maps nenájdete. Neexistuje to. No ja som to videl a nafotil!

Zastavíme sa na US báze. Vybavil to Bill, bývalý US Base comander a víta nás terajší US Base comander, major Kevin Tifendorfer. Sú tu dva stožiare s vlajkami. Ale zvláštne je, že vlajka Veľkej Británie je trošku nižšie.

Hneď na začiatku musím povedať, že tak ako nemám rád vojenské výpady Američanov, ako vojna v Iraku, vojna v Afganistane a podobne, tak sú obaja títo chlapi veľmi sympatickí. Rozprávajú na rovinu a zdá sa mi, že ani priveľa vecí netaja.

Ako píšem vyššie, letel som už z vojenskej leteckej základne Brize Norton neďaleko Oxfordu a tento neskutočný zážitok opisujem v mojom blogu o Falklandských ostrovoch. No sem, na Ascension, turistov zatiaľ nepúšťajú. Je to zakázané! Musíte mať hotel a jediným hotelom je Obsidian Hotel. Ten je však už mnoho rokov zatvorený a bol som to aj skontrolovať...  Ostrov nie je turistom príliš naklonený.

A predsa len sa dá na Ascension doletieť. Môžete využiť letecké spojenie medzi Juhoafrickou republikou, Svätou Helenou a Ascensionom. Raz za mesiac letí lietadlo zo Svätej Heleny na Ascension. Vyloží klientov, naloží nových a letí späť. Ak plánujete túto možnosť, tak počítajte s tým, že tu strávite mesiac. A to iba v prípade, že ďalší let nezrušia, čo sa pravidelne deje. Potom tu strávite dva mesiace. Jedinou podmienkou je získanie vstupného povolenia. No ak nie ste rezident Svätej Heleny alebo nepracujete na Ascensione, nemáte zabezpečený hotel, ktorý je zatvorený, povolenie nemáte šancu získať.

Najistejšou cestou je mať vlastnú jachtu. V takomto prípade je pre Vás ostrov otvorený po celý rok. Povolenie však taktiež musíte mať, ako aj poistku nad 200 000 €/osobu.

Miestne úrady menia podmienky vstupu prakticky neustále a napríklad ja mám na lodi najscestovanejšieho Číňana, ktorého si poľahky vygooglite – Han Jinsheng. Má 325 bodov TCC, čo je neuveriteľný rekord. Išiel na túto plavbu kvôli Ascensionu a teraz mu zakázali vstup.

Bielorus, ktorý je na lodi, žije v New Yorku a má našťastie pas USA. Inak by ho nepustili. No aj keď ste Ukrajinec či Taiwanec, nevydajú Vám povolenie na vylodenie. Hoci na palube máme najscestovanejšiu Ukrajinku i Taiwanca, nevydali im víza. Na plavbu sa prihlásili ako ja, pred piatimi rokmi a doteraz si boli istí, že je všetko v poriadku. Bez námahy si každého tohto cestovateľského fanatika viete vygoogliť. No úradníkom sa nechce. V tomto prípade je to rozmýšľanie „zelených hláv”. Bacha na to!

Po ostrove si nemôžeme chodiť ako chceme, ale máme vopred dohodnutý program. Musíte teda presne vedieť, čo chcete vidieť, aby ste vedeli s domácimi vyjednávať a to práve robíme. Bolo by dobré, ak by ste si zobrali zopár informácií z tohto blogu, lebo je pomerne náročné sa dostať k praktickým informáciám o tak ťažko dsotupnom ostrove. Všewtko sa tvári v poriadku až do doby keď TAM naozaj chceet ísť.

Ak máte možnosť prísť na svojej jachte, máte kde spať, máte poistku, vopred ste dostali potvrdenie pobytu, máte dohodnutý program a teraz Vám aj potvrdili vstup. Super! No ešte je tu jeden „maličký” problém. Vylodiť sa.

Najviac ma uchvátili podmorské skaly Graham Bank (9.45 stupňa južne a 12.50 stupňa západne) trčiace z morského dna až do 200 metrov. Sú na polceste medzi Svätou Helenou a Ascensionom, hoci na bežných mapách som ich nenašiel. Výnimočné je to v tom ohľade, že príboj do nich naráža a už teplá voda oceánu v blízkosti rovníka sa obráti a hore sa dostávajú chladnejšie spodné vody, s množstvom planktónu. Produktívne vody znamenajú viac kôrovcov, viac rýb a viac veľrýb a delfínov.

Ascension je trochu vyšší než Svätá Helena. Najvyšší vrch, Green Peak, ktorému domáci inak ako The Peak nepovedia, má 858 metrov a je teda o 40 metrov vyšší než Diana’s Peak na Svätej Helene. Niektorí hovoria, že o 39 metrov, no výška vrchov sa trošku desaťročiami mení.

Mnohí si pamätajú Ascension úplne holý, vyprahnutý, no dnes je jeho najvyšší vrch pokrytý hustou tropickou džungľou. Exotické rastliny sem doniesli v roku 1887 a myšlienka bola taká, že by to mohlo zvýšiť množstvo zrážok na ostrove. Aj samotný Charles Darwin bol tejto myšlienke naklonený a ja z vlastnej skúsenosti musím povedať, že to funguje. Hmla sa naozaj nad najvyššími horami Ascensionu prevaľovala neustále.

V prípade tohto ostrova je geológia veľmi dôležitá. Ascension je vrcholom štítovej sopky, ktorá má pod hladinou ešte 3 km. Vidno je iba     1 % toho, čo sa nachádza pod hladinou mora. Ako som spomínal, nachádza sa v tesnej blízkosti Stredoatlantického chrbta, mohutného podmorského pohoria, ktoré vzniklo posunom tektonických dosiek medzi Amerikou a Afrikou, či na severe Amerikou a Euroázijskou litosférickou doskou. Po okrajoch Stredoatlantického chrbta vyčnievajú z mora ostrovčeky a Ascension je jedným z nich. 

Ascension je veľmi mladá sopka, kde vulkanická činnosť začala pred 6 - 7 miliónmi rokov. Posledný výbuch bol pred 38 000 rokmi. Najstaršie skaly, ktoré dnes vidíme na Ascensione, majú iba 1, maximálne 1,5 milióna rokov. To je z geologického pohľadu krátky čas.

Dokedy bude tento ostrov na mapách? Viacerí vulkanológovia sa zhodujú v tom, že vďaka polohe priamo na Stredoatlantickom chrbte, ktorý sa neustále rozširuje a je tektonicky aktívny, ostrov v blízkej budúcnosti zasiahne mohutná erupcia. Vychádzajú pritom z „pravidla priemeru“ t. j. za posledných 60 rokov zaznamenal SACH množstvo erupcií. Presne ako novovzniknutý ostrov Surtsey neďaleko Islandu v roku 1963, výbuch Hekly, výbuchy na Tristan da Cunha v roku 1961, oceánska erupcia v roku 2004, aktivita vo vulkáne El Hierro, Kanárske ostrovy v roku 2012. Niečo sa chystá a niečo nás prekvapí. Ascension je dlhšiu dobu ticho.

Ascension je ukážka toho, ako dokážu ľudia ničiť ostatné živočíchy. Ako píšem vyššie, ostrov bol rajom vtákov. No lode prechádzajúce okolo doniesli na ostrov živočíchy, ktoré sa tak rozmnožili, že skoro všetky vtáky vyhubili. Boli to myši a potkany, ako na ostrove Gough (popisujem na konci blogu o Tristane), a tak ľuďom napadlo, že donesú mačky, aby ich požrali. No mačky si vybrali ľahšiu korisť - vtáky. Mačky jedli vajíčka, mláďatá aj dospelé vtáky. Neuveriteľne rýchlo sa množili, o potkany sa nestarali a vtákov ubúdalo rapídne a hrozilo im doslova vyhynutie. Od roku 2021 vedci riešia túto situáciu a výsledky sú zatiaľ neuveriteľne dobré.

Vtáky ostali nedotknuté iba na ostrovčeku pri Ascensione - Botswain Bird Island, ktorý je naozaj neuveriteľný. Nemáme povolenie vystúpiť tu, ale keďže na lodi máme okrem cestovateľských fanatikov, fanatických vtáčkarov aj vtáčkarského guru Hadorama Shirihaia, plavili sme sa okolo ostrovčeka čo najbližšie. Ostrov je známy pirátmi oceánov, fregatami. Tieto čierne vtáky s červeným hrvoľom kradnú iným vtákom ich úlovky.

A potom posledná bomba, a to kraby. Podobne ako na Vianočnom ostrove v Indickom oceáne severozápadne od Austrálie, kde okolo Vianoc pochodujú státisíce krabov, to isté sa deje aj tu. Kedy? Medzi marcom a májom, čiže presne teraz, keď sme tu. Kraby žijú hore na sopke a raz do roka kráčajú dole vypustiť vajíčka. Miliónmi krabích vajíčok sa následne hemžia vody okolo Ascensionu a to láka predátorov. Potom doslova z brehu vidíte neuveriteľné veľké ryby. Celé toto divadlo je úžasné.

Ráno sa budím o pol šiestej a idem cvičiť. Som na lodi 5 týždňov a každý deň sa snažím čosi robiť. V tomto je loď strašná, že Vás to fyzicky dáva dole. Osprchujem sa, je stále tma, no vychádzam na palubu a už je nás tu plno. Blížime sa k Boatswainbird island na východe Ascensionu. Biela skala s bielym príbojom, ktorý sa objaví tak ako vychádza slnko.

A vtedy sa objavia aj vtáky… Poviem vám, jedno krásne privítanie. Stovky čiernych fregatiek s „rozpoleným” chvostom lietajú nad našimi hlavami. Piráti morí zastanú a stoja vo vzduchu. Asi hľadajú čo by nám uchmatli. Kradnú úlovky iným vtákom. Tí ich ťažko vylovia a fregatka ich okradne. Nič príjemné.

Samci majú červený hrvoľ na krku, ktorý pri dvorení samičke nafukujú. Kto ste boli na Galapágoch, tak ste to zrejme videli. Toto je iný druh fregatiek, endemická špecialita. Je to však naozaj krásne a jedno úžasné privítanie.

K Ascensionu sme prišli z juhu a teraz po hodinke mierime na sever a obchádzame ostrov kolom dokola. Objavia sa obrovské stožiare BBC. BBC je jedným z najväčších zamestnávateľov na ostrove a majú transmitery, obrovský systém. Zakotvíme pred hlavným mestom Georgetown a čakáme na úradníkov, ktorí nám majú povoliť vylodenie. Keď toto prebehne pokúsime sa vylodiť.

Teraz potrebujeme trochu šťastia. Modlím sa ku všetkým bohom morí a vetra. No počasie na prvý pohľad vyzerá dobre. Všetko vyzerá dobre. No podobne to vyzeralo štvrtý deň na Tristane a predsa sa nám nepodarilo vylodiť.

Spúšťame zodiaky a ja som hneď v prvom. Nechcem riskovať, že sa zdvihnú vlny, či si niekto pri vystupovaní vytkne nohu a vyloďovanie sa zastaví. Idem prvý, idem to skúsiť. Mierime k brehu, sme vzdialení asi 300 metrov a čím sme bližšie, tým je voda krajšia. Vau, ten ostrov je nádherný. Fíha, tá voda je čistučká, prekrásna. Pláže s krásnym žltým pieskom a tyrkysové more. Ani v Karibiku som také krásne nevidel, možno na Anguille.

Zodiak zostáva pri betónovom móle a na breh sa treba vyšplhať po lanách. Všetci už máme skúsenosti. Nesmie vás to pritlačiť k mólu, inak vám pohybujúci sa zodiak rozmliaždi nohu. Je to taká gumenná lodička, ale má 1 tonu. Všetko sa hýbe a čakám, kým je zodiak hore.

Vtedy skočím na lano a vytiahnem sa hore. Keď to trafíte a je práve správna výška prílivu, všetko je ľahké. Našťastie aj teraz to bolo ľahké. Som na brehu, som na Ascensione! Panebože, som konečne tu!

Vyjdem hore po schodoch a robím prvé fotografie pláže naokolo. Fotíme sa s Ayano, bláznivou japonskou cestovateľkou, ktorá je pôvodne z Fukuoky, ale dlho bývala na Taiwane či v Hanoji. Hlavné je, že cestuje všade po svete, potápa sa a filmuje podmorský svet. Sme šťastní.

Idem ďalej k hangárom a tam vľavo je ceduľa „Welcome to Ascension“ na takej škaredej budove nad hroznými dverami a celé sa to vlastne sem hodí. Typické privítanie na ostrove, ktorý vlastne turistov nechce. Nemôžem ísť ďalej, musím najprv prejsť cez colnicu a odovzdať podpísaný papier, kde sa zaväzujem ku všetkému a súhlasím so všetkým. Taká typická britská pakáreň, kde si ako rímsky prefekt Pilát umývajú ruky.

Mám nejaké jedlo, lebo chcem utiecť, stratiť sa a neviem ako je to tu s jedlom. Veď tu neexistujú reštaurácie, no zároveň donášať jedlo na ostrov je zakázané. V papieroch tento zákaz zrovna nefiguroval, ale človek nikdy nevie… Nechcem, aby si našli zámienku a vyhostili ma predtým, ako na ostrov vstúpim.

Pod colnicou si musíte predstaviť dva stoly, ktoré provizórne práve postavili vedľa seba. No dievčatá na „colnici” sú veľmi milé. Sú zo Svätej Heleny, rovnako ako všetci pracovníci, s ktorými sa na Ascensione stretnem. Naozaj všetci sú zo Svätej Heleny. Potom je tu pár Juhoafričanov, v bare pracuje bývalá policajtka z Británie, vojaci a vyššie postavení sú z Británie či USA. No pracovníci všetkého druhu sú zo Svätej Heleny a majú na Ascensione pracovný kontrakt.

Chcem sa vypariť, ale nejde to, strážia nás a spoločne musíme prejsť k „Turtle ponds”, čo sú kamenné bazény, kedysi slúžiace na uskladňovanie živých korytnačiek. Všetko je tu peši kúsok, pár sto metrov.

Je veľmi teplo. Na tejto plavbe som vyrazil z najjužnejšieho mesta sveta – Ohňovej Zeme. Prešiel krížom cez antarktickú konvergenciu, no teraz sme kúsok od rovníka. Pečie mi na hlavu. Tieň podo mnou je ledva viditeľný. Ja sa  nikdy nenatieram, nenosím šiltovky, no dnes by sa hodila. Je extrémne teplo.

Pred nami je najdlhšia pláž ostrova Long Beach. Krásna pláž, ktorá by sa pokojne mohla uchádzať o top 10 najkrajších pláži sveta. No tabuľky hovoriace o žralokoch a o silných podmorských prúdoch hovoria samy za seba.

Stretávam sympatickú domorodkyňu, pôvodom zo Svätej Heleny, ktorá má dom v centre Georgetownu. Nona nedávno rybárčila v English Bay. Stála na brehu a udicu hodila do vody. Vody sú tu extrémne bohaté a vylovíte toho veľa a hneď. Čerstvá ryba značne obohatí ostatnú stravu, ktorá prichádza na ostrov loďami a lietadlami. Zrazu prišla vlna a strhla ju do mora. Silný spodný prúd ju ťahal na šíre more. Bola celá doudieraná. Naokolo boli samé čierne vulkanické skaly. Krv sa z nej rinula, no nemala čas na to myslieť.

„Ráno v English Bay videli veľkého žraloka a vieš čo? Aj večer v ten istý deň ho tam videli opäť. Majú až 6-7 metrov, sú neskutočne obrovitánske…” spomínala na príhodu.

V English Bay bola bója a tam mierila. Späť k brehu nemala šancu zaplávať, ale tá bója bola jedinou záchranou a aj sa jej to podarilo, inak by som sa s ňou nerozprával. Chytila sa bóje, no tá bola zle priviazaná a opäť ju obúchala o breh. No takto sa zároveň zachránila.

Nona závodí v triatlone. Pretekala aj v Británii. Nebyť toho, že je tak dobrá plavkyňa, k bóji by nedoplávala. Priznám sa, nikde inde na svete som takéto príbehy o strašidelnom mori nepočul. Sú miesta v Polynézii, ktoré sú tabu. Podľa mňa je to tým, že väčšina ostrovov, aj tých vzdialených polynézskych je osídlená stáročia a domorodci vedia, kde sa dá a kde sa nedá plávať. Už si tým prešli. No na Ascensione si tým prechádzajú teraz, lebo nemajú tú dlhodobú skúsenosť.

Pred mesiacom sedeli na pláži dvaja Turci. Je tu teraz viac Turkov, ktorí tu majú kontrakt. Prišla vlna, zhrabla týchto dvoch silných chlapov a jedného už nikdy nenašli. Tých prípadov je naozaj veľa a ani nemusíš na týchto krásnych plážach plávať. Počuli ste už niekedy o tom, že Vás vlna stiahne z brehu? Vitajte na Ascensione!

Stojím nad Long Beach a je jasné, že na tejto pláži sa neokúpem. Celá pláž je popretkávaná stovkami cestičiek. Korytnačky, ktoré nakládli vajíčka hore na pláži sa odplazia opäť do mora a ostávajú po nich tieto veľké ryhy. Je to krásne, čistá pláž bez ľudí a jej nedotknutosť „ničia” iba korytnačie cestičky.

Tieto Turtles ponds, korytnačie bazéniky, slúžili na to, že ľudia z Long Beach preplavili obrovské korytnačky vážiace cez dvesto kilogramov sem, do bazénikov a potom predávali na okoloidúce lode. Táto pochúťka bola v Atlantiku veľmi žiadaná. Bazéniky slúžili aj počas II. svetovej vojny. „Jedna korytnačka musela nakŕmiť sto amerických vojakov,” vysvetľuje nám sprievodkyňa, ktorá žije na ostrove päť rokov.

Je to ochranárka pôvodne z Anglicka a miluje tento ostrov. „Američania dávali korytnačie mäso do hamburgerov,” vysvetľuje mi. No to bolo počas druhej svetovej vojny. Odvtedy korytnačky chránime. V mori máme viac druhov, ale vajíčka kladú iba zelené korytnačky. „Jedna nakladie až tisíc  vajíčok, na jeden raz aj stodvadsať kusov,” vysvetľuje svoje skúsenosti. Jej čísla sú vyššie, než som čítal v knihách, ale hovorí, že tak to je.

Keď si korytnačka začne stavať hniezdo, nič ju nerozhodí. Dovtedy sú hanblivé a nemajú radi, ak sa priblížite. Keď kladú vajíčka, tak k ním viete prísť na 10 cm. Používa sa červené svetlo, žlté (klasické nemajú korytnačky rady). Vidieť klásť vajíčka je vcelku ľahké, ale vidieť mladé ísť do mora je ťažšie. To musíte byť na správnom mieste v správnom čase. V tomto prípade v noci.

Ochranári majú veľmi dobré výsledky a počet korytnačiek stúpol až na neuveriteľných 20 000. Problém majú v čase globálneho otepľovania s tým, že na severovýchodných plážach, sa rodia prevažne samičky, keďže pohlavie závisí od teploty. Na severovýchode je tmavší piesok, ktorý je, logicky, teplejší, lebo tmavé farby priťahujú viac tepla. Z toho dôvodu sa tu snažia jednotlivé hniezda tieniť, aby tam bola nižšia teplota a mali aspoň polovicu samčekov.

Vopred nevedia určiť, či to bude samček, či samička. Musia počkať na vyliahnutie, a potom idú malé korytnačky rýchlo do mora. Iba vtedy ich vedia odchytiť a pozrieť sa. Ukazuje nám asi štyri maličké a práve vyliahnuté korytnačky. „Do dospelosti prežije jedna z tisíc, niekedy jedna z desaťtisíc,” vysvetľuje, „väčšinou tu neprší, no tento marec boli prívalové tropické dažde a mnoho hniezd bolo vyplavených do mora.”

Mačky, ktoré žrali korytnačie vajíčka vyhubili a to pomohlo, ale čuduj sa svete, teraz majú viac myší a potkanov, ktoré sa korytnačími vajíčkami živia a tak čelia aktuálne tomuto problému.

Keď sa sympatickej ochranárky pýtam na žraloky, ktoré sú obrovské a majú bežne 7 metrov, tak odpovedá, že oceán je ich teritóriom a prúdy sú omnoho nebezpečnejšie.

Vyrážame ďalej a cesta ide vyššie a vyššie a zrazu sa začína točiť v neuveriteľných serpentínach. Idem v mikrobuse, ktorý si požičali z miestnej školy a ten nevie prejsť zákrutu na jeden raz. Príroda sa rapídne mení. Dole bolo otrasné teplo. Všade navôkol je vyprahnutá krajina, čierna sopečná škvára. Tu zrazu zeleň, hustá džungľa, banánovníky a palmy, medzi ktorými lietajú biele white tern (gygis biely).

Zastaneme vedľa Red Lion, zvláštnej budovy, kde sa nachádza niečo ako botanická záhrada. Nerástlo tu nič, no postupne Briti podonášali všetko zo svojich kolónii a zasadili to tu. Buď sa to chytí, alebo nie. Výsledok je neuveriteľný, aj keď mnohé druhy sa tu premnožili a aj tu človek pochopil, že Boha a matku prírodu ťažko zastúpi. Odtiaľto sú krásne lesné cestičky a na The Peak, na úplný vrchol, je to iba kúsok.

Nezmyselnejší názov usadlosti si ani neviem predstaviť. Ďaleko vo vnútrozemí to tu nemá s loďami nič spoločné. Či? Na polceste medzi Georgetownom a touto usadlosťou je vo vulkanickej pôde posadená polovica lode. Je to ako zastávka autobusu pre jednu osobu a akási ochrana pred slnkom. No a na mieste tejto dedinky boli 2 takéto lode – preto Two Boats.

Je tu domček vedľa domčeka, jeden obchod a klub s bazénom. V klube sa samozrejme pije, to je základ. Mierime do klubu, kde dostávame obed. Fish cake, čo je vlastne národné jedlo Svätej Heleny, potom ďalší steak z tuniaka a z wahoo (na túto rybu nedám dopustiť, dokonca sa mi ju podarilo zopár ráz uloviť). Takže si dávam rybu s rybou a k tomu rybu

Mlieko si do kávy nedávam, lebo je plné múch. Všade sú muchy. A ihrisko skittle, čo je britská napodobenina bowlingu. 9 kolkov zhadzujete veľkou loptou. Pri tejto hre môžete pokojne vypiť tých 24 pív. Všetci vedia, že sme tu, a tak si k nášmu stolu sadne chlapík, domáci, vojak. Donesie basu piva Flying fish a hneď nám ho rozdáva.

„Ja teraz nepijem alkohol,” slušne odmietam a keď sa na mňa tak divne pozrie, tak sa snažím slušne vysvetliť, „keby ste to vyrábali tu na ostrove tak si dám.”

„Ale no, vodu chľastáš a tiež ju tu nevyrábame,” urýchli tón aj smerovanie našej konverzácie.

„Mám 12 hodín službu a 12 hodín voľno. Chodím na ryby. Aj keď úplnú sprostosť hodíš do vody, tak čosi vytiahneš. V mori je plno rýb!” pokračuje jeho chorobná urozprávanosť.  Každú chvíľu v tom mori niekto zahučí. No inak tu nemáš čo robiť.”

„Inak, ako ste sa sem dostali? Ste prví turisti čo vidím. Raz tu boli na rybačke zo saudskej kráľovskej rodiny. Doleteli svojím privat jetom a lovili okolo ostrova. Tuniaky, marliny, mečúne, všetko a potom to hádzali späť do vody. Odvtedy tu máme žraloky. Akurát teraz sa o tom hovorí, že sa ostrov úplne zavrie.”

Stretávam pani s kočíkom. „Manžel tu má kontrakt. Ja som robila učiteľku, ale teraz som na materskej…” vysvetľuje mi.

Náš nový kamarát súka do seba pivo za pivom a potom mi ukazuje plné vrecko nastrúhaných jabĺk a iného ovocia: „To mám pre tie sprosté somáre. Minule ma jeden skoro kopol. Nosím im čas od času takéto dobroty, idú sa za tým potrhať. Len tak sa tu všade tie tupé somáre premávajú. Debilné somáre.”

Drsná reč nezodpovedá jeho činom, a evidentne je to dobrý človek. Majú ho tu radi. Šéfka baru, bývalá policajtka, je tiež celá potetovaná, ale pritom veľmi veľmi milá. Má Renault kabriolet a obaja nás prídu pozrieť aj do druhého klubu (baru) v hlavnom meste Georgetown, kam sa presunieme navečer.

O tom, že je tu dnes zákaz zomrieť som písal. No kedysi to bolo inak. Na pevninu tu vysadili námorníkov, ktorí boli chorí. Ascension slúžil ako najlepšia izolačka. Ľudia v Georgetowne im varili, ale snažili sa vyhnúť osobnému styku. Cintorín ukazuje, že väčšina túto starostlivosť neprežila. Nový cintorín nenájdete, lebo tu ľudia už nezomierajú, respektíve ak nájdu nejaké pozostatky po tých, ktorých napadol žralok, tak ho prevezú do domovskej krajiny.  

K historickému cintorínu stúpame do kopca. Odporúčam na Ascensione kvalitné topánky a v žiadnom prípade nie sandále akéhokoľvek druhu. Všetky cestičky na Ascensione sú plné nerovností a kamenia. Tu na začiatku, na cintoríne je zopár náhrobných kameňov. Niektoré sú iba čistým nepopísaným drevom, ktoré vyzerá ako súčasť starej lode. No niektoré sú aj s označením mena. Každý náhrobný kameň vyzerá úplne inak. Je to taká pirátska značka rôznych chutí a nevkusu. No sem na Ascension sa to hodí.

Okolo „golfových” loptičiek – radarov, ktoré nenájdete nikde na mape, smerujeme popri modrom vodovodnom potrubí, ktorým sa dnes priváža odsoľovaná voda do kohútikov v Two Baots, Georgetown aj Traveller’s a aj do vojenských báz. Smerujeme ku golfovému ihrisku. Vystúpim pred clubhouse. Nikto tu nie je, ľudia prídu až o hodinu pred zotmením, kedy nie je až tak otrasne horko.

Ideme popri celom ihrisku dvakrát. Ihrisko bez jediného zeleného miestečka nazývaj „browns”, nie „greens”. Celé ihrisko pokrýva hnedý sopečný prach. Na ostrove bol nejaký redaktor a pomenovanie „najhoršie ihrisko sveta” sa vtedy dosť vo svete chytilo. „Keď si netrafil loptičku, tak si na kameni zlomil palicu.“

Medzi najexotickejšie golfové ihriská sveta som toto ihrisko nezaradil, je až príliš čudné a až príliš nekvalitné. A nedá sa sem dostať =)

Na Ascensione odporúčam navštíviť ešte tieto dve miesta. Zátoku, kde sa dá kúpať a vyhliadku na hlavné mesto. Comfortless Cove je najlepšia pláž na kúpanie na ostrove. Ascension má 32 krásnych pláží, no na väčšine ide o život. Confortless Cove je veľkou výnimkou.

Jedno, ak nie jediné miesto, kde nie sú silné prúdy a tak sa do vody dá vliezť. „Žraloky sú tu ďaleko,” vysvetľuje mi náš šofér a ukazuje asi sto metrov od brehu. Aha, tak to je naozaj ďaleko, môžete plávať tak päťdesiat metrov, inak hrozí, že vás žralok ochutná aj tu…

Je tu domček „Cable House”, kde skladovali káble ešte v rokoch 1969. Inak tu nie je nič. Zátoka je úzka a tým pádom perfektné krytá pred zlým počasím.

Jubilee Hill sa nachádza nad Georgetownom. Na strmom kopci je zrazu rovina, kde nájdete 4 delá ako ukážku vrúcneho privítania. Vpravo sa pozeráte na Long Beach, z ktorej smeruje do mora niečo zvláštne. Raz to je a potom dlho nie je vidieť. Je to rúra, ktorou sa privážajú na breh fuel (pohonné hmoty). Vraj najdlhšia na svete, ale ja som dlhšiu videl na juhu Kamerunu. Takéto rúry vždy prepúšťajú. Toto je môj problém, na nádhernom ostrove, kde sa snažia chrániť rastliny aj živočíchy zrazu nájdete trubicu, ktorou sa prepravuje ropa. Všetci musia vedieť, že toto je zlé riešenie. No armáda potrebuje natankovať a mať možnosť tankovať veľké množstvo lietadiel. Veď keď do Ascensionu vrážajú toľko peňazí, chcú, aby z toho bol perspektívne aj nejaký výtlak.

Možno jedno z najčudnejších aké som kedy navštívil. Prechádzam absolútnym centrom Georgetownu a vedľa mňa pochodujú somáre. Na zemi je čierny vulkanický prach, v strede tzv. námestia zelené kriketové ihrisko na trénovanie a nanovo krásne namaľovaný kostol sv. Márie. Vzadu nad mestom sa čnie hnedá sopka bez akejkoľvek zelene.

Georgetown je vyprahnutý, presný opak Green Mountain. Sú tu cisterny na vodu. Tá sa kedysi zachytávala v horách a transportovala sem. Každá rodina dostala barel na týždeň a to bolo na pitie, umývanie, na pranie, na všetko. Teraz keď sa voda odsoľuje je to úplne iný život. Voda je život a nedávno jej bolo naozaj málo.

Mesto je jediným prístavom so starými historickými budovami. Síce je v meste akési historické obchodné centrum, ale je zatvorené. Je tu klub, kde sa chľastá a nie sú tu kolky (skittl), ale biliardový stôl. Hneď vedľa sú dva obchody (Exile store) s lacným pivom a akýmisi suvenírmi. A pošta.

Známky z Ascensionu sú vraj cenené a tu ich dostanete kúpiť. Ja kupujem iba dve značne absurdné pohľadnice a posielam ich domov. Som zvedavý, kedy prídu a či skôr prídu pohľadnice z Tristan da Cunha, či tieto.

Za poštou je hotel Obsidian, jediný hotel štátu, no je zatvorený. Na to, aby ste sem mohli prísť, musíte mať ubytovanie a keďže to neexistuje, tak sem nemôžete prísť. Hlava XXII, neriešiteľná hádanka pre tých, kto by chcel doletieť. Preto ani nikto nedoletí.

Tam dole, smerom na juh sa nachádza aj múzeum. Malé, ale fajn. Nie tak dobré ako na Svätej Helene, ani z ďaleka, ale je to ďalšia atrakcia, ktorú sa oplatí navštíviť. V múzeu taktiež predávajú suveníry a aj gýčové tričká s nápisom Ascension Island, kde je väčšinou vyobrazená aj zelená korytnačka.

Zatiaľ čo ja si užívam Ascension plnými dúškami, moji kamaráti cestovatelia nemohli loď opustiť. Ráno na našu loď  poslali troch silných vojakov a tí ich strážili, aby loď neopustili.

S návštevou Ascensionu som veľmi spokojný. Nakoniec som videl krabov, videl som korytnačky, stál som na najvyššom a aj na najnižšom vrchu ostrova. Prešiel som zatiaľ svoje najexotickejšie britské zámorské územie, videl som budovy samostatnej vlády, samostatnú vlajku, poslal som pohľadnice so známkami Ascension.

Teraz nasadneme na našu vcelku rýchlu loď a poplavíme sa týždeň bez akejkoľvek prestávky na Kapverdy. O chvíľu sme na rovníku, budeme pozorovať celú oblohu, Južný kríž, ale aj Veľký voz naraz. Mesiac bude ležať na oblohe, tak ako je to iba na rovníku. Potom zamierime k obratníku Raka a potom na najbližšie letisko. Po dvoch mesiacoch sa moja expedícia skončí, vystúpim z lode a cesta, ktorú sme zaplatili pred piatimi rokmi sa skončí.

Teším sa domov, teším sa na Mišku, na deti a veľmi do BUBO. Celé toto bol digitálny detox, bez internetu, bez sociálnych či iných médií. Ak sa tiež chcete zbaviť tejto drogy, tak možno táto plavba je práve pre vás. Bez médií bude váš život zaručene šťastnejší. Ja som k tomu nepil mesiac alkohol a šesťkrát do týždňa cvičil. No a písal pre vás cestovateľské blogy.