Tristan da Cunha - najvzdialenejší ostrov

Tento blog píšem priamo na lodi. Hľadím do nekonečna, loď sa kýve a ja čosi napíšem a potom dokončím vetu o tri dni neskôr. Možno je preto niečo trošku posekanejšie než iné blogy, myšlienky sa opakujú. No k Tristanu, kde myšlienky odnášajú väčšinou albatrosy a vietor, sa to hodí.

Odľahlosť komunity na Tristan da Cunha je neporovnateľná, ak si danú vzdialenosť, dané kilometre, premietneme do oblastí, ktoré poznáme. Napríklad vzdialenosť medzi Tristan da Cunha a Svätou Helenou je približne taká istá ako medzi Frankfurtom a Istanbulom, alebo v USA medzi Chicagom a Miami. No nemáte tu cesty, ale rozbúrený, nepredvídateľný oceán.

Cesta na najizolovanejší ostrov sveta vyžaduje veľa času, trpezlivosť, dlhodobé plánovanie vopred, alebo nutnú dávku šťastia. Často aj silné nervy. Toto všetko robí Tristan da Cunha jedným z najťažšie dostupných miest na Zemi.

Treba vziať do úvahy, že neexistuje žiadne letecké spojenie či pravidelná lodná linka medzi ostrovmi Tristan da Cunha a Sv. Helena. Všetci, ktorí chcú navštíviť Tristan, preto musia letieť buď do Kapského Mesta, alebo do Ushuaia a tam nasadnúť na loď. Väčšina turistov prichádza z Cape Townu, ktoré je vzdialené 2 800 kilometrov, čo je ako z Dublinu do Moskvy. Aby sme to skomplikovali, nedá sa ísť loďou vtedy, kedy vy chcete, ale iba vtedy, keď ide loď. Vy sa musíte prispôsobiť!

Daniel Schreier a Katharina Schreier napísali o Tristane dve knihy. Ona sa na Tristane narodila, on tu dlhšie žil a opakovane sa sem vracia. Daniel Schreier vo svojej knihe píše: „Juhoafrická spoločnosť vysiela lode v nepravidelných intervaloch. Najlepšie je použiť loď Agulhas, ktorá umožní turistom ostať na Tristane tri týždne. Návštevníci môžu mať šťastie a doplaviť sa sem za 6 dní (jedna cesta), no ak sa dostanete do búrky (veľmi pravdepodobné), tak bežne trvá jeden smer plavby dva týždne.”

Cestovanie na najizolovanejší ostrov sveta je, každopádne, skúsenosť ako žiadna iná. Počasie v tejto časti sveta je nevyspytateľné a neustále sa meniace.

Čakajte, že strávite dni a dni na palube pozerajúc na nedozerný oceán, na modré nekonečné more. Sem-tam vyskočí delfín, objaví sa plutva žraloka či veľryby. Za loďou lietajú albatrosy bez toho, aby pohli krídlom. Bez akejkoľvek námahy, s neporovnateľnou eleganciou. Často ste bez signálu a ide o digitálny detox. Cesta na Tristan da Cunha je prosto niečo úplne iné. Na chvíľu vás to vykoľají zo zabehaných koľají. Či chcete, či nie. Toto zároveň dodáva ceste väčší zmysel.

Pozor! Aj dlhodobo dobre vychádzajúce páry sa po viac týždňoch na mori vedia pohádať.

Plavíte sa, nikde nič a zrazu sa objaví viac vtákov, akoby odnikiaľ, a to je známka, že zem sa blíži. A potom sa objaví obrovská skala... Skala v strede ničoho a zdá sa, že tu nemôže žiť nikto. Nie je kde, všade strmé steny, okolo nepriechodné útesy. Kde pristaneme? Veď je to nemožné.

No ako ideme bližšie z druhej strany ostrova, zo severu, tak sa malé plateau objaví. Toto malé plateau je jediné miesto, kde sa na Tristane dá žiť. Áno, skúšali to opakovane aj inde, ale žiadna usadlosť sa neuchytila.

Docestovali ste sem loďou z Kapského Mesta, buď loďou Agulhas alebo loďou Edinburgh. No čaká vás ešte posledná skúška. Vylodenie. Tristan mal pláž, kde sa dalo vylodiť, no v roku 1961 tu bolo veľké zemetrasenie a daná pláž už neexistuje. Tristaňania vtedy na dva roky ostrov opustili a po návrate vybudovali malý prístav, ktorého vstup chránia veľké betónové kvádre (dolosses).

No prístav je vhodný iba pre rybárske lodičky, lebo je plytký ani nie pol metra. Akosi to nedomysleli... a tak toto nie je ideálne na vyloženie nákladu či pasažierov. Stáva sa, že loď je pri brehoch Tristanu týždeň a otočí sa späť do Kapského Mesta bez toho, aby vyložila ľudí či tovar.

Vylodenie je vždy problémom, keďže silný príboj, podobne ako na Ascensione, umožňuje iba vylodenie pomocou lokálnych malých lodí, a teda posledných zopár stoviek metrov z lode na ostrov patrí medzi top zážitky. Existuje jedna iná možnosť, a to vrtuľník. Ten vozí klientov na ostrov, ale iba z lode MV Agulhas II!

Vylodenie a celkovo vody okolo Tristanu, to nie je sranda. Tristanských mužov radi najímali na extrémne nebezpečné povolanie veľrybárov. V búrlivom mori sa vyznali ako nikto iný. Boli tvrdí, výborní námorníci, veď v oceáne sa narodili. Dňa 27. novembra 1885 sa však udiala ohromná katastrofa, 15 najsilnejších mužov z komunity nasadlo na loďku a veslovalo k austrálskej námornej lodi, ktorá zakotvila vedľa ostrova. Všetkých 15 sa však utopilo. Ostrov odvtedy volali “Ostrov Vdov.”

I. Mať vlastnú jachtu je najjednoduchší spôsob. Pozor, musíte mať povolenie! Tristaňania si udržujú slobodu a radi rozhodujú o veciach samostatne. Patria síce pod Svätú Helenu, ale rozhodli sa nepoužívať svätohelenské libry a idú si jednoducho svoje. Prečo? Nepýtajte sa, rozhodli sa. Často za tým niet na prvý pohľad žiadna logika. A preto pozor na povolenie, ktoré vám môže „concilium“ odmietnuť vydať a dôvod je „lebo.” Toto je výhoda mať na palube Conrada Glassa, ktorý je na Tristane „Inspector of immigration” a on tieto veci zabezpečuje.

II. Druhou možnosťou, ak nemáte vlastnú jachtu, sú pravidelné plavby na výletných lodiach. Túto využívam ja. Plavbu našej lodi si väčšina cestujúcich kúpila pred piatimi rokmi. Táto loď trasu ide po prvý raz. Pozor-pozor, vôbec to nie je bežné. Ja som na malej expedičnej lodi, čo je drahšie, ale zasa nie je taký nával pri vylodení. Veľké lode sú luxusnejšie, ale ak sa na Tristan naraz vylodí 500 ľudí, tak amen tma, máte totálne po tristanskej atmosfére. Tiež musí mať vaša loď dosť času a my máme štyri dni, aby sme mali na vylodenie väčšiu šancu. Máme vlastné zodiaky, aby sme sa vedeli prepraviť na breh aj v horších poveternostných podmienkach.

III. Poslednou možnosťou, ktorá je zároveň najlepšou pre sólo cestovateľov, je plavba na pracovných lodiach, ktoré som spomínal vyššie. Ide o plavbu na MV AGULHAS II, alebo na lodiach spoločnosti Ovenstones, ktoré sa vo viac-menej pravidelných intervaloch plavia na ostrov Tristan a na ostrov Gough. Conrad Glass aj Daniel Schreier však poukazujú na veľkú nepravidelnosť a mnohodňové meškania.

Môže sa stať, že v Kapskom Meste skysnete na dlhšie a dokonca, že váš termín odchodu lode posunú o týždeň či dva. Plus na tieto pracovné lode je čakačka. Ak sa vám však podarí na túto „pracovnú loď“ dostať, získate viac času na Tristane a na chvíľu môžete ochutnať skutočný život na ostrove. No zároveň musíte, a tak tu ostanete na niekoľko týždňov, kým sa loď vyberie späť do Kapského Mesta.

Ako píšem vyššie, okrem Agulhas operuje pravidelné spojenia aj spoločnosť Ovenstones – lode MFV Edinburgh a MFV Geo Searcher. Ani jedna z vyššie uvedených lodí nie je klasická výletná loď, ale lode, ktoré vezú na ostrov náklad, zamestnancov, atď. a vždy vedia zobrať aj prípadného turistu. Nečakajte však, že sa o Vás bude niekto starať. Conrad mi hovorí, že aktuálne majú dvanásť miest.

Vopred musíte mať od „Island Council” potvrdenie o akceptovaní vašej cesty (prihlášku podávate online). Zaplatený lístok späť z destinácie, odkiaľ pôjdete domov. Zdravotné poistenie, ktoré kryje aj lekársku evakuáciu do Juhoafrickej republiky a, poviem vám, naozaj to prísne kontrolujú, čiže hodnota cca 200 000 - 300 000 eur. Ja mám teraz poistenie na sumu 10 miliónov eur, napríklad.

Dostatok finančných prostriedkov, ktoré pokryjú celý pobyt (na Tristane nie je hotel =) ). Čo je dostatok, sa nešpecifikuje, a toto väčšinou nekontrolujú.

Pán Pavol Fabian získal s filmom o svojej plavbe na Ostrov Jána Mayena (najsevernejší ostrov Stredoatlantického chrbtu) v roku 2009 na najstaršom a najväčšom cestovateľskom festivale Slovenska, na BUBO bále, prvú cenu. Vtedy bol ešte predseda poroty BUBO bálu, cestovateľ František Kele, nažive. S Pavlom Fabianom sme sem, na Tristan, mali vyraziť na malej jachte niekedy v roku 2011, ale kvôli rodine som to odložil. A tak sa nakoniec nešlo.

Potom som dostal odtiaľto pohľadnicu od slovenského cestovateľa Zoroslava Kollára, ktorý ten čas ceste na ostrov obetoval. Bolo to v roku 2015 či 2016. Nie som tu prvý ani zďaleka, Slováci sú dnes už slušne scestovaným národom a každému, kto Tristan dal, gratulujem. Myslím si, že dnes som štvrtý či piaty Slovák.

Ostrov je vzdialený, ale nie je to náročná expedícia, “iba” si muste nájsť čas stráviť zopár týždňov na lodi.

Ja som si chcel nechať Tristan a celkovo plavby na dôchodok… Tomáš Hušek, riaditeľ produkcie v BUBO, však zaplatil kajutu, on v poslednej chvíli cúvol, no ja som ostal. Tomáš už medzitým na zopár bodoch Stredoatlantického chrbtu bol a zo Svätej Heleny napísal aj pekný blog. Tristan, to je veľa investovaného času, no ešte raz, nie je to fyzicky náročné a ak sa rozhodnete, toto určite dáte.

Pre aktívneho človeka je to pomalé, nudné, myslel som si. No ak sa na to pozriete z iného uhla a beriete to ako vykoľajenie zo zabehaných domácich koľajníc a ako digitálny detox, je to fajn a je to vlastne akási terapia, decivilizačný reset. Buď vás dlhá plavba zlomí, alebo posilní. Tak ako každá ťažšia a výnimočná záležitosť. Tu je náročnosť iba psychická.

No skúste si to predstaviť, ja som tu sám, žiaden kontakt, moja manželka je na všetko sama, naša dcéra Karolína zmenila školu a prvé týždne sú vždy náročné.

Moja mama je iba zopár dní po operácii. Je Veľká noc a ja som ani nikomu nevedel nič dobré zaželať. Mimochodom, želať dobré veci na lodi vraj prináša nešťastie.

Keď som sa už rozhodol ísť na Tristan, urobil som to poriadne a zvolil som kompletnú plavbu krížom cez celý Atlantik z najjužnejšieho mesta sveta - z Ushuaia krížom cez rovník až na Kapverdy. Z ostrovov južne pod Antarktickou konvergenciou, cez obratník Kozorožca, rovník, až k obratníku Raka. Po najodľahlejších vrchoch Stredoatlantického chrbtu - najdlhšieho pohoria sveta.

Aj tu platí, že ak viete, kde ste a čo máte vidieť, máte z cesty lepší a hlbší prežitok. Plus chcem aj v „okolí” Tristanu prejsť niektorý z ostrovov, kde ešte žiaden Slovák nebol, napríklad ostrov Gough, ostrov Nightingale či nedostupný Inaccessible Island.

V mojom prípade ide o 5 týždňov plavby a celá expedícia mi trvá skoro dva mesiace. Uznávam, je to strašne veľa, hlavne pre niekoho, kto nežije sebecký život sám pre seba a „priateľov” na sociálnych sieťach. Keď máte rodinu a zodpovednosť za firmu s množstvom zamestnancov, za svoje okolie (napríklad chcem pomôcť chudobným ukrajinskýn utečencom žiť u nás dôstojne), je to veľa času, preto vyraziť na dlhú plavbu je na dôchodku ideálnejšie. No pôjdem ja niekedy do dôchodku? Asi nie.

Tiež si v tomto odseku uvedomujem, že bez výraznej pomoci okolia by som si toto nemohol dovoliť. Nebudem teraz voziť dcéru do školy ani na krúžky, moju mamu operovali v deň, kedy som odchádzal, moja žena pracuje v nemocnici, odkiaľ práve odišlo mnoho lekárov, a tak bude mať viac nočných služieb. Viem, že všetky moje povinnosti schytá niekto druhý.

Čo sa týka firmy, tam som OK. BUBO za 30 rokov funguje ako hodinky, mám u seba najväčších profesionálov v cestovnom ruchu, výborných sprievodcov, za desaťročia do hĺbky prepracovaný unikátny systém, ktorý konkurencia ani ešte len nezačala budovať. No aj tak, pri toľkých  klientoch (BUBO má na Slovensku podľa odborného kvalifikovaného odhadu cca 85 % trhu s aktívnymi poznávacími zájazdmi), riešime každý deň problém. Týmto všetkým ďakujem, že mi táto plavba bola umožnená. Ďakujem.

Predtým, ako som prišiel na Tristan, som si dal námahu a študoval som. Čítal som, čo o Tristane písal Sean Burns MBE, Administrator of Tristan da Cunha, ktorý bol najvyšším diplomatickým zástupcom Veľkej Británie na Tristan sa Cunha. Nedávno dostal „porážku” a umrel. Nestihli ho previezť do nemocnice v Kapskom Meste.

Čítal som knihu Tristan da Cunha and the Tristanians od Daniela Schreiera a Karen Lavarello-Schreier. Evidetnne ide o značne vzdelaných ľudí so všeobecným rozhľadom. Tiež knihu “Penguins, Potatoes and Postage“ od Allana Crawforda, ktorý navštívil Tristan po prvý raz už v roku 1937.

Pozrel som si filmy: „A step out of the time” - ide o čiernobiely film o výbuchu sopky v roku 1961 a o rodine v živote na Tristane a počas dvojročného exilu v Anglicku.

„The Forgotten Island” je modernejší film, ktorý ukazuje aktuálny život na izolovanom ostrove.

Teraz čítam  knihu od Conrada Glassa, s ktorým som sa osobne zoznámil: „Rockhopper Copper”.  Rockhopper je typickým tučniakom na Tristane a Copper je od slova Cop, policajt, a názov knihy je zároveň miestna prezývka Conrada. Ide o pohľad na Tristan cez oči jeho rodiny. Conrad Glass je aj hlavným hrdinom filmu „The Forgotten Island.”

S Conradom som na lodi, odkiaľ sa nedá utiecť, päť týždňov, a tak sa v tomto blogu dočítate skutočné pikošky, ktoré inde nenájdete. Každopádne, spojením toľkých zdrojov môžu byť informácie v tomto blogu zaujímavé.

K ostrovu prichádzam z juhu, vynorí sa z hmly. Vyjdem na provu a dostanem obrovskú sprchu slanou vodou. Je Veľkonočný pondelok a oblievačka tu v južnom Atlantiku funguje akosi naopak. Vrchol 2 062 m vysokej sopky Queen Mary’s Peak je v oblakoch a celý ostrov pôsobí záhadne a nedostupne. Z južnej strany sa zdá, že sa niet kde vylodiť. Musíme obísť ostrov dokola, lebo jediné miesto na vylodenie je v severozápadnej časti.

Samotný ostrov má kruhovitý tvar s priemerom 11 kilometrov, a teda 98 kilometrov štvorcových. Na pripomenutie, Tristan leží 2 787 kilometrov od Kapského Mesta (Juhoafrická republika), 2 334 kilometrov od najbližšej civilizácie - od ostrova Svätej Heleny. A 2 949 kilometrov od Mar de Plata, čo je najbližšie v Južnej Amerike a 4 002 kilometrov od Falklandských ostrovov, ktoré sú taktiež ďalším britským územím v južnom Atlantiku a o ktorých som pre vás napísal, verím, že super blog s originálnymi fotografiami.

Ku Tristan da Cunha patria aj ďalšie vyššie spomínané ostrovy ako Gough, Nightingale a Inaccessible Island a spolu s nimi je rozloha zeme 207 kilometrov štvorcových. Občania britského zámorského územia žijú iba na ostrove Tristan da Cunha a ostatné ostrovy sa považujú za neobývané, aj keď na ostrove Gough je meteorologická stanica s juhoafrickou posádkou.

Počet obyvateľov kolíše a najlepšie to pochopíte, keď si prečítate históriu nižšie. Conrad mi hovorí, že teraz je ich okolo 260 ľudí - tých, čo si hovoria Tristaňania. Jeho manželka je dnes v Anglicku u rodiny a on ide za ňou. Podľa tohoto vidíte, že Tristan už nie je až tak izolovaný ako bývaval.

„Večer som veľa o Tristane opäť čítal, Conrad, chcem na Tristane ostať,” hovorím mu pri raňajkách (samozrejme, položartovne). No ako vždy, úplne vážne odpovedá: „Musíš o to oficiálne požiadať. Na internete vypísať formulár, priložiť fotografiu a naša komisia na ostrove ťa musí posúdiť…”

„Ty si v komisii?” pýtam sa, či by som mal protekciu. „Áno, som v komisii. Problém je dopraviť ťa s rodinou na ostrov, sú dlhoročné čakačky, no lekári majú prednosť...” snaží sa nájsť rýchlejšiu cestu.

Tristan, to sú zemiaky a homáre. Nehovoria tomu lobster ale crayfish (čítaj krejfiš). Ak viete dobre po anglicky, tak tu si prídete na svoje. Angličtina na odľahlom ostrove je iná, je ako z doby Charlesa Dickensa. Taktiež tu započujete americké, ale aj holandské vplyvy, počuť slová v afrikánčine, ktoré sem priniesli Búrovia a počuť aj slová vychádzajúce z afrických jazykov.

Je zaujímavé, že kreolčina je podobná tej v Karibiku a pritom je jasné, že sem ani jeden človek z Karibiku nikdy neprišiel. To je lingvisticky veľmi zaujímavé, lebo je evidentné, že sa kreolčina vyvinula separátne v rôznych oblastiach sveta do veľmi podobnej podoby.

Tristan da Cunha je zámorským územím Veľkej Británie a spadá pod Svätú Helenu. Má však vlastnú vlajku s homárom a rozhodli sa tu neprijímať libry Svätej Heleny. Tristaňania sú dosť svojskí a chcú byť nezávislí vo svojich rozhodovaniach.

Oficiálnou menou je britská libra a časový posun je 0. Majú teda greenwichský čas.

Tristaňania sa tvária ako Briti, no zároveň ako samostatná entita, ktorej nikto nebude nič prikazovať.

„Nie je pravda, že nikoho nepočúvame. Ja ako policajný inšpektor som napríklad ľahké prečiny riešil sám, alebo naše zhromaždenie, podľa našich morálnych kódexov. No sme s tým OK, že ťažšie prečiny spadali pod Svätú Helenu a ešte ťažšie sa riešia priamo v Británii,” vysvetľuje mi Conrad prispôsobivosť ostrovanov. „No je pravda, že sme nikdy, ani jediný raz, nepotrebovali súdy tam vonku. Veci si vieme vyriešiť sami,” záveruje. 

V nedávnej dobe (rok 1961) postihol Tristan výbuch sopky a všetci obyvatelia boli do jedného evakuovaní na dva roky do Anglicka. Píšem o tom viac nižšie. Conrad mal vtedy 9 mesiacov, a tak si to nepamätá. Ďalšiu udalosť si však už pamätá. 23. mája 2001 postihol Tristan cyklón, aj keď sa ostrov nenachádza v trópoch a vietor dosiahol rýchlosti nad 190 kilometrov za hodinu.

Conrad spomína, že to bolo strašné. 13 februára 2008 veľký požiar zničil fabriku na homáre a generátory elektrického prúdu. 16. marca 2011 narazil tanker vedľa ostrova Nightingale a ropa sa vyliala. Keďže na ostrove nie je pitná voda, tučniaky sa nemali kde očistiť, a tak prebehla záchranná akcia a očistili ich „ručne“ na Tristane.

Za vstup sa platí 30 libier. Prišli sme, ale na ostrov sme nevystúpili. Fúka silný severný vietor a sú také vysoké vlny, že by to bolo nebezpečné. Vrch Queen Mary’s Peak, pomenovaný po žene, je v hustej hmle. Vidím síce vcelku zreteľne takzvaný „Big Point”, čo je najvýchodnejší bod, ktorý možno z dediny vidieť, ale kapitán sa bojí. Táto sezóna začala tak, že sa traja klienti pri Antarktíde utopili a mne sa teraz zdá, že sú príliš pokakaní.

A tak namiesto vystúpenia ideme popri brehu a pozorujeme ostrov zo všetkých strán. Nepodarilo sa nám vylodiť, a tak sme sa večer presunuli k ostrovu Nightingale a ani tam sa nám nepodarilo vylodiť, a tak sme sa presunuli k ostrovu Inaccessible Island a už podľa názvu je jasné, že to bolo tvrdé. No musím povedať, že krásne a pokorenie Nedostupného ostrova bolo na tejto plavbe jedným z mojich cestovateľských cieľov.

Teraz sme zakotvili opäť na juhu Tristanu, kde fúka podstatne menej. Verme, že sa vylodíme zajtra či pozajtra, máme na to celkovo štyri dni. A ja mám čas vám napísať, čo som sa dozvedel.

Podobne ako ostatné ostrovy v Atlantiku, aj TDC objavili Portugalci. Tentokrát však náhodou. Viceadmirál portugalskej Indie Alfolso de Albuquerque viedol v roku 1506 výpravu do Indie a využíval takzvané obchodné vetry. Najprv zamieril k brehom Brazílie, tam sa otočili a s vetrom priamo v plachtách išli rýchlejšie.

Pri plavbe južnými moriami Atlantiku však vo veľkej búrke stratil časť flotily a tá sa pod vedením kapitána Tristao da Cunhu dostala až niekde blízko k Antarktíde. Zopár námorníkov zamrzlo, a tak sa kapitán Tristao vydal severnejšie a smerom na východ.  Práve tu náhodou narazila na zopár skál, ktoré pomenoval po sebe, a tak vznikol TDC. Nebol až tak márnivý, ako sa to píše a v mapách bolo vždy napísané: „Ostrov, ktorý objavil Tristao da Cunha.”

História sa zvykne trošíčka poprekrúcať. Mnohé pramene napríklad hovoria, že tu Portugalci nezastali. Britom to takto vyhovuje, veď nechcú, aby si Portugalci na neobývaný ostrov nárokovali. No našli sa tu portugalské kozy a toto bol klasický portugalský postup, vyložiť si na ostrovoch jedlo pre budúce výpravy…

Dnes sa oficiálne hovorí, že prví sa tu vylodili Holanďania, a to 25. septembra 1601. Holanďania zistili to, čo Portugalci pred nimi, že plavba k Mysu dobrej nádeje je rýchlejšia južnými moriami, kde im fúkalo lepšie do plachiet a z tohoto itineráru neskôr dokonca urobili povinnosť.

Príbeh ostrova má potom spoločné črty a dátumy so Svätou Helenou a Ascensionom. Britská koruna ich zobrala pod seba a dodnes sú súčasťou Británie. Prvý dôvod bol ten, že medzi rokmi 1812 až 1814 prebiehala anglo-americká vojna a Američania napádali britské lode a operovali aj z Tristanu.

Rozhodujúcim dôvodom však bola bitka pri Waterloo a rok 1815 a uväznenie Napoleona na Svätej Helene. Čo keby sa ho Francúzi opäť pokúsili zachrániť? Tieto myšlienky podporili Britov k tomu, aby mali tento región ešte pevnejšie pod kontrolou a v roku 1816 oficiálne pripojili TDC.

V celkovom pohľade si treba uvedomiť, že v roku 1815 bol Tristan jedným z mála miest sveta, ktoré si ešte koloniálne mocnosti nerozobrali.

Osídlenie TDC začalo v roku 1816 a vydržalo dodnes. Každopádne, je zaujímavé, aká je história vrtká. Víťaz bitky pri Waterloo, vojvoda z Wellingtonu, sa zopár rokov predtým takmer utopil na Svätej Helene. Zachránil ho iba lokálny odvážny mladík. A tak mohol Wellington poraziť Napoleona, Napoleon sa dostal na Helenu a Briti sa rozhodli pripojiť Tristan da Cunha.

Meno Williama Glassa sa na ostrove vyslovuje s úctou do dnešných dní. Na Tristane nájdete tri cintoríny a najkrajším náhrobným kameňom na tom najstaršom je práve kameň Williama Glassa. Bol to čestný a veľký človek, ktorý mal neuveriteľnú vnútornú silu. Conrad, s ktorým trávime spoločný čas na našej lodi, je jeho potomkom.

História, ktorú popisujem nižšie, je zdĺhavá a zo svetového hľadiska nemá význam. No ide vždy iba o zopár ľudí a ak sa začítate, poľahky sa viete vcítiť do jednotlivých postáv. Tristaňanov je totižto tak málo. Na každom jednom živote záleží.

Keď sa Briti rozhodli pripojiť Tristan, poslali naň armádu, aby vystavala pevnosť. To aj robili a urobili kus práce. No potom niekomu napadlo, že Napoleon by predsa na Tristan, ktorý je ďaleko na juhu, nešiel… A armádu odvolali. Traja sa rozhodli ostať a armáde to vyhovovalo, lebo nemusela všetko náradie a domáce zvieratá ťahať späť, ale nechala ich novým osadníkom.

Škót William Glass sa tu usídlil so svojou ženou z oblasti Kapského Mesta. Tam jej hovorili „Comer five” (0,5) a my hovoríme mulatka. V Škótsku by mali v tej dobe Glassovci problémy. No tu mohli žiť, ako chceli a bola to určite veľká láska, lebo mali 16 detí (8 dcér a 8 synov). Glass sa stal prvým guvernérom ostrova, no znepokojoval ho znižujúci sa počet lodí, ktoré okolo ostrova chodili. Boli to totižto lode, s ktorými bartrovali vodu, zeleninu, za všetko, čo potrebovali.

Tristan bol vždy oblasťou, kde mnoho lodí stroskotalo. V roku 1821 stroskotalo na vedľajšom ostrove Inaccessible 50 námorníkov a žili tu v ťažkých podmienkach. Glass im pomohol, no kým prišla záchranná loď, pojedli všetky ich zásoby. Všetci však nakoniec odišli. Glass im zachránil život. Dvaja muži sa rozhodli ostať.

V marci roku 1824 na ostrove nechali maliara Augusta Earleho. Zdvihol sa vietor a loď musela zdvihnúť plachty, inak by stroskotala. Dávajte si na to pozor aj vy =)

Augustus tu poriadne trpel, vlastne celý čas čakal na záchranu, ale práve on zachytil život na Tristane v skiciach, ale aj písomne. Opísal Glassa ako úžasného, inteligentného a čestného človeka a život na ostrove ako ťažký, ale šťastný.

Okolo plávajúcich lodí bolo stále menej, parníky nepotrebovali na Tristane kotviť. Glass sa preto rozhodol kúpiť škuner a aktívne produkty, ktoré ostrov vyprodukuje, predať v oblasti Kapského Mesta. Super nápad!

Bol to však komerčný prepadák. Naložili loď, nasadli do nej najschopnejší chlapi a loď vyplávala, ale na skalách pri Myse stroskotala. Žiaden z mužov sa späť na Tristan nevrátil a Glass márne čakal na peniaze z predaja. Nemali nič, ani zemiaky, iba to, čo si ulovili v mori.

Na ostrove zostala iba jedná žena - Glassova manželka, situácia vyzerala beznádejne. Hovorí sa s vtipom, že vtedy ponúkli nórskemu kapitánovi, aby zadovážil ženy a za každú ponúkli vrece zemiakov. To je asi hlúposť, každopádne, kapitán o niekoľko mesiacov doviezol 3 ženy zo Svätej Heleny. Maria Williams, Sara Williams a Mary Williams (dcéra Sary). Opisovali ich ako černošky či mulatky a každá sa dožila od 85 do 98 rokov. V roku 1832 bolo konečne na ostrove šesť dvojíc.

Nastalo obnovenie veľrybárstva a našli sa nové lovištia v južných moriach, na Falklandoch či Južnej Georgii. Veľrybárstvo bolo veľmi nebezpečné a často chlapi umierali a kapitáni potrebovali novú posádku. Mladí Tristaňania boli ideálom, vyrástli v tom najhoršom oceáne, boli tvrdí, nezlomní, tí najlepší námorníci. Glass však nebol spokojný, lebo sa naučili piť alkohol, fajčiť a nadávať. Glass mal rád slušnú nekonfliktnú komunitu a doteraz Conrad hovorí o ľuďoch na Tristane ako o svojej komunite.

24. novembra 1853 William Glass, uznávaný patriarcha ostrova, zomrel. Toto bol veľký zlom a nikto nevie prečo, ale o zopár rokov celá jeho rodina (24 ľudí) emigrovali do USA.

Na ostrov prišiel biskup Gray, plný entuziazmu a energie. Po troch rokoch upadol do depresie a chcel všetkých ostrovanov vysídliť z toho pekla. Keď nechceli, napísal, že sú „zvláštnym darwinovským druhom medzi ľuďmi a opicami.”

Po smrti Thomasa Swaina, ktorý zomrel vo veku 102 rokov, na Tristane vyrástol nový líder, a to Peter Green, ktorý na invektíva biskupa vtipne odpovedal a bolo jasné že ostávajú. V roku 1867 navštívil Tristan Princ Alfréd, vojvoda z Edinburghu, druhý syn kráľovnej Viktórie. Odvtedy ostrovania všetko, čo sa volá Edinburgh, zbožňujú.

27. novembra 1885 sa udiala ohromná katastrofa, o ktorej som písal vyššie. 15 najsilnejších mužov z komunity nasadlo na loďku a veslovalo k austrálskej námornej lodi, ktorá zakotvila vedľa ostrova. Všetci sa však utopili. Hovorí sa tiež, že ich vzali do otroctva, každopádne, nikdy ich už nikto nevidel. Na ostrove zostali iba štyria starí muži a Tristan da Cunha odvtedy volali „Ostrov Vdov.”

Na ostrov sa vrátili Glassovci a prišli dvaja rybári južne od Janova, Repetto a Lavarello. Okrem toho, že doniesli nové gény, doniesli aj zručnosti, ako stavať lode - “long boats.”

V máji 1922 sa tu zastavil na päť dní polárnik Ernest Shackleton, po ktorého stopách putujem a o ktorom som napísal dobrodružný blog.

V roku 1937 sem na tri mesiace prišla tzv. „nórska expedícia” s vedcami z rôzných oblastí. Allan Crawford ako prvý nakreslil presnú mapu ostrova. Mal s Tristanom celoživotné styky, založil tu The Tristan Times a navrhol dizajn dnes slávnych „Potato stamps”  (4 zemiaky stáli vtedy 1 britskú penny, tak ako známka). Tristanské známky sú pre filatelistov aj dnes raritou.

V expedícii bol aj sociológ Peter Munch, ktorý pre nás zachoval zaujímavé fakty. Napríklad z 200 ostrovanov bolo niekde inde „vonku” iba 6. Stále ho volali „Sir” – pane, aj keď ich žiadal, aby to nerobili a volali ho Peter. „Meno je pre chudobných, Sir,” odpovedali.

Počas II. svetovej vojny bola vo vodách Tristanu videná nemecká ponorka Graf Spee a Briti vyslali na Tristan posádku. Tá tu narobila zmeny, vo svojich barakoch mali tečúcu vodu, zaviedli elektrinu a aj rádiové spojenie s Kapským Mestom, a tak bol po prvý raz Tristan v kontakte s okolitým svetom.

Vojaci sem prišli s manželkami a deťmi a zaviedli po prvý raz na Tristane povinnú školskú dochádzku aj pre deti z Tristanu. Dovtedy sa do školy chodilo, ak nebolo treba pomáhať inde. Taktiež priniesli na Tristan peniaze, svoje baraky si nevedeli postaviť sami a platili Tristaňanov. Najprv začal fungovať barter ako doteraz, ale zrazu zaviedli peniaze, a to sa stalo opäť po prvý raz.

V roku 1955 strávila na Tristane dlhší čas expedícia z Univerzity z Cambridge. Našli tu staré zvyky, kamenné domy so slamenými strechami a potom mladých Tristaňanov, ktorí chceli zmeny, tehlové a betónové domy a moderné strechy… Vedci videli, že na Tristan idú zmeny.

Po vojne sa armáda stiahla a v roku 1960 prišiel na ostrov prvý „administrátor” ako zástupca záujmov Británie a Commonwealthu celkovo. Toho posledného spomínam vyššie - zomrel na náhlu cievnu mozgovú príhodu pred troma týždňami.

O živote Tristaňanov sa dá hovoriť ako pred výbuchom sopky a po výbuchu. Po výbuchu v roku 1961 ich na dva roky všetkých evakuovali do Anglicka a oni po prvý raz videli naživo práčku či auto… Po návrate sa Tristan zmenil. O konkrétnych príbehoch píšem nižšie v separátnej kapitole.

Veľmi dôležitý dátum v histórii Tristanu je rok 2020, kedy sa rozhodlo, že obrovská plocha 687 247 kilometrov štvorcových sa stane morskou prírodnou rezerváciou, a tým pádom pôjde o najväčšiu chránenú oblasť v Atlantiku a štvrtú na svete.

Conrad mal vtedy 9 mesiacov, jeho otec bol rybár a mama bola pani domáca. Sopka vybuchla o druhej ráno a láva stekala priamo do osady. Našťastie ju minula, no zničila prístav.

Ihneď vyslali SOS žiadosť o pomoc a morzeovkou sa dorozumievali so seizmologickou stanicou v Kapskom Meste.

Už na druhý deň všetkých ostrovanov naložila holandská loď a odviezla (cesta trvala vyše týždňa) do Kapského Mesta, odkiaľ ich Briti doviezli do Británie a ubytovali na sídlisku v blízkosti Southhamptonu. Tristaňania sa presunuli 7 000 míľ a 150 rokov inde.

Táto evakuácia drasticky narušila ich zabehaný život. Ukázala im iné možnosti a poukázala na ich exotično a zastaranosť v modernej dobe. A, samozrejme, urýchlila zmeny, ktoré sa aj tak (ale pomaly) do komunity dostávali.

Tristaňania sa na „výdobytky civilizácie”, ktoré im pobyt v Anglicku poskytol, pozerali inak. Na Tristane mali málo, ale boli vďační za to, čo majú. V Anglicku mali viac, teplú vodu, splachovací záchod, ale je to ako keď „dáte albatrosa do klietky,” hovorili. Slobodného albatrosa, ktorý roky lieta tisíce kilometrov po šírom oceáne a ani raz nepríde na pevninu.

Pred vulkánom ľudia žili ako jedna rodina. Každý pracoval kedy chcel, keď si išiel do práce, išiel si, keď nie, tak nie. Strechu domu opravovali všetci spolu. Tvrdú trávu dávali na strechu a majiteľovi domu pomáhali všetci - celá komunita, lebo jeden muž to nevie urobiť sám. Život bol tvrdý, ale šťastný.

Stále nevedeli ani to, čo sú peniaze, operovali s nimi iba šéfovia komunity, ktorí kupovali veci pre komunitu. Tristaňania s nimi prakticky neprichádzali do styku, aj keď ich tu počas II. svetovej vojny britská armáda zaviedla.

Komunita ľudí, ktorá bola závislá od svojej vlastnej vzájomnej práci a pomoci. Na Tristane si žil vedľa osoby ktorú si poznal, každého si poznal. V Anglicku bolo všetko zrazu neosobné.

Teraz v Anglicku robili vo fabrike a dostávali výplatu. Na Tristane, keď niečo chceli, objednali si to z Kapského Mesta a prišlo to o pol roka, a možno nikdy. Tu si mohli zrazu v preplnených obchodoch kúpiť čokoľvek. Dievčatá boli unesené zo šminiek a mejkapu a chlapi z áut. Na Tristane síce počuli o aute aj práčke, ale teraz tieto technologické vymoženosti videli na vlastné oči.

Stali sa z nich mediálne celebrity, „270 ľudí žije na ploche veľkosti Hide Parku,” hovorili o nich a novinári sa pýtali otázku za otázkou a čakali odpovede ktoré šokujú ich čitateľov. Čo jete? A oni bez zábran odpovedali angličtinou spred 150 rokov: „Na raňajky ryba, na obed ryba, na večeru ryba”. 

„Skúmali nás ako morčatá,” hovorili, brali im vzorky.

Novinárom opisovali, ako to vyzerá u nich počas sviatkov. „Harmonika vyhráva na Veľkú noc a spoločne spievame.” Muži chodili na Tristane slušne oblečení, nosili biele košele, tmavý sveter či sako. Ženy šatky na hlave. Starali sa jeden o druhého a pomáhali si jeden druhému. „Tristaňania sú ako brat a sestra,” vysvetľovali reportérom.

More ich izolovalo a často 18 mesiacov nevideli ani jednu loď. Cudzincov nemali radi, tí sa na nich pozerali z vrchu, lebo Tristaňania nepoznali, čo je v móde, nevedeli z novodobého sveta nič. 

Len 20 míľ od Tristanu je ostrov Nightinghale. Aj Tristaňania potrebujú zmenu a chodili tam v októbri „na dovolenku.”  O 6.00 h zaznie v dedine gong, nasadne sa do “long boats” a odvesluje na ostrov na týždeň, dva, tri - podľa toho, ako sa rozhodnú. No nepracovať a byť iba tak niekde naprázdno? Vždy sa súťažilo, kto dovesluje prvý a späť zobrali guano, aby mali čím pohnojiť zemiakové políčka.

Táto „dovolenka” bola jednou z tradícii ostrovanov. Tradícii mali veľa, vždy išlo o komunitné tradície.

No aj táto „dovolenka” na najbližší ostrovček bol veľký risk a hlavne tie návraty do prístavu. Za hodinu sa vie Tristan vnoriť do oblakov a hmly so strašným vetriskom a obrovitánskymi vlnami. Na Tristane je vždy vietor. Pri pristávaní sa mohli utopiť, zničiť lode.

Vzadu v dlhých lodičkách bol kormidelník, ostatní muži veslovali. Lode boli ľahké, aby sa dostali „do prístavu.” Vlny boli obrovské, malá chybička a lode by sa roztrieskali. Ak si pozriete čiernobiele filmy o Tristane, uvidíte ten život a neuveriteľné pristávanie. Zlomená ruka na Tristane? Vyvrtnutá noha?  V týchto oblastiach je všetko oveľa ťažšie. Veď nemali nikdy doktora ani zubára.

Na Tristane nebol problém s porušovaním zákona, lebo nikto zákony neporušoval. No teraz boli ostrovania, hlavne mladí, vonku a tancovali, pili alkohol… Dievčatá si našli manželov. Mary Rogers si zobrala Angličana, a to bolo po prvý raz po 50 rokoch, kedy si nejaká Tristaňanka vzala niekoho iného než len z ich komunity.  Ďalšie dievčatá odvážnu Mary nasledovali a rýchlo sa prispôsobili Anglicku.

Malí chlapci chceli ostať v Anglicku a byť inžiniermi. Boli exotickí a vrtuľníkmi ich navštevovali vládni predstavitelia a všetci obdivovali ich silu ostať samostatní a nepoddať sa.

Starý pán Glass stratil kedysi ruku a bol v komunite čímsi ako vrátnikom. Tu v Anglicku ho napadli traja mladíci a ozbíjali ho. Staršie ženy médiám hovorili na plné ústa: „Nemáme radi toto miesto. Ale vôbec!” A keď sa novinári opýtali, na ako dlho idú na Tristan, odpovedali: „Navždy. Nikdy sa nevrátime!”

Po dvoch rokoch sa na Tristan vrátili, aspoň väčšina. Iné lode im zatiaľ pokradli dobytok a všetko, čo sa dalo, veď domov opustili hneď v daný deň, keď sopka vybuchla.

Doma na Tristane zapadli do starých koľají, kde pošta na Tristan prichádza dvakrát, maximálne trikrát ročne a poštára ani nemajú. Vybudovali prístav - používali výbušniny a nazvali ho podľa sídliska, kde bývali, Calshot.

Po návrate z Británie si uvedomili, že potrebujú peniaze a že s peniazmi to bude jednoduchšie, aj keď bude zlá úroda, a založili Tristan Development Company a postavili fabriku na spracovanie homárov - „crayfish”.

Vcelku sa im darilo, no po návrate si zopár z nich uvedomilo, že život vie byť aj iný a nie po základnej škole robiť na zemiakovom políčku, loviť ryby či upratovať domácnosť. Niektorí sa rozhodli vymeniť spokojný život bez komplikácii za bojovný život tam vonku, za ten náš život.

Odišli do civilizácie s tým, že na svoju studenú pláž sa už nikdy nevrátia. Všetci sa s nimi prišli rozlúčiť, plakali, bolo to dojemné. No pre svoje deti chceli lepšie školy, budúcnosť, ktorú videli v Anglicku a ktorú teraz po návrate nevideli tu na Tristane, opustenom ostrove kdesi veľmi ďaleko.

V našom živote si budú musieť zvyknúť zamykať v noci svoje dvere. Prísť na autobus načas, prísť do roboty načas. Na neustály boj, kde silnejší vyhráva. Na to, že ti sused nepomôže.

V máji toho roku bola nedeľa, slnečný deň. Na južnej pologuli sa schyľuje k zime, ale vyzeralo to na totálne letný deň.

Zopár dní predtým bola búrka, odfúklo časť strechy Thomasovi Greenovi a padla borovica, tam pri políčkach, ktorej Tristaňania inak ako „vianočný stromček” nepovedali.

No potom to začalo a hurikán nabral silu až 190 kilometrov za hodinu. Conrad hovorí, že zobral kladivo a klince a zaklincoval okná aj dvere. Z domu od jeho švagra vyslali morzeovkou signál do Kapského Mesta.

50 domov to zničilo, čo znamená že veľkú väčšinu. Bežali do školy, pred ktorou je športové ihrisko, ale nikomu sa nič nestalo. Búchalo sa po dlhom čase do gongu, ktorý visí odjakživa v prostriedku usadlosti. Gong znie, keď je rybačka, keď prichádza loď. Keď je požiar, búcha sa vkuse, rybačka je jeden dlhý gong. Pri hurikáne sa búchalo do gongu ostošesť. Nikto však nič nepočul, všetko kvílilo, zdalo sa, že sa všetko rozpadne. Zdalo sa, že bude koniec.

Keď prvé poryvy prešli, chlapi sa rozdelili do skupiniek a išli opravovať strechy jednotlivých domov. Tri long boats, ktoré boli spolu zviazané lanom, vyhodilo hore pred dom administrátora.

Okolo obeda ďalší deň išli pozrieť zemiakové políčka. Išli na 4x4 Toyote, všetko sa kĺzalo. 26 chatiek pri políčkach bolo zničených, stále silno fúkalo. Vietor zložil k zemi aj silného chlapa. Tí, čo mali zničené strechy, sa presťahovali k tým, čo ich majú relatívne v poriadku. Azbestové strechy sa od hurikánu začali meniť na zinkové. Všetko ide z takzvaného Disaster Fund, ktorý po hurikáne založili.

O Tristane sa s Conradom Glassom rozprávame mnoho, mnoho dní a ťahám z neho informáciu za informáciou ako z chlpatej deky. Jeho kniha je protipól knihy Daniela Schreiera. Conrad mi pripadá akoby postihnutý vrodenou chybou, množením sa ostrovanov medzi sebou = endogamia.

Má silne vysunutú spodnú čeľusť, celý je tak trošku pokrivený. Teraz sa cíti slávny a každý sa o jeho ostrov, kde sa narodil a kde „chodil do školy”, zaujíma. No možno je tá jeho jednoduchosť iba tým, že je policajt a že rozpráva takou divnou angličtinou?

Tristan, to je každopádne úžasné ľudské laboratórium, lebo ľudí je tu málo a poľahky vieme vystopovať ich pôvod. Po 150 rokov ste si mohli zobrať maximálne sesternicu a celé je to tu rodinne premiešané. Vedci tu môžu ľahko skúmať vrodené choroby, čo je dedičnosť, čo sa dá zmeniť a čo je vrodené.

Veľa Tristaňanov má glaukóm (zelený zákal) a skoro polovica astmu a výskumníci pri skúmaní DNA zistili takzvaný astmaticky gén. Conrad nám vysvetľuje, že „pri skúmaní DNA zistili, že európsky gén je omnoho dominantnejší než africký gén a toto je iné oproti Sv. Helene.”

Do roku 1950 až 1960 nemali žiadne stroje, žiadnu elektrinu a na starých fotografiách vidieť, že káričky a pluhy ťahali kravy. Domorodci sa presúvali na oslíkoch.

Domy tu stavali z opracovaných kameňov, strechy z tvrdej trávy a pred nimi kamenné ploty. Teraz sú domy z tehál a betónu a červené strechy sa menia za hliníkové. To je dnešná móda. Podobne aj aby každá rodina mala aspoň jedno auto a minimálne dva televízory. To je in!

Mnoho Juhoafričanov či Novozélanďanov, ktorých rodnou rečou je angličtina,  hovoria: „Iba som sa smial, keď sa smiali oni, no nerozumel som nič”. V škole sa tristanské deti učia angličtinu, ale doma rozprávajú akousi zmeskou, ktorá je nezrozumiteľná.

Zemiakové políčko má 5x8 metrov a robia na ňom naraz dve rodiny.

Minimálne 70 dní v roku chodia na rybačku, ostatné dni je príliš divoké more. Vždy dvaja ľudia v člne. Keď sa zabúcha na gong, všetci vyrazia. Keby parťák raz neprišiel, bol by to škandál. Po návrate vážia úlovky a sú to preteky, kto uloví viac.

Prvá fabrika na homáre vyhorela, druhá je na útese nad morom a nadivoko (v prírode, nie chované) homáre čistia morskou vodou. Niekedy predvaria homára a každého ručne zabalia a potom dajú do mrazničky a odnesú do prístavu a naložia do mrazničiek na loď. Potom odvezú do Kapského Mesta a odtiaľ distribuujú do USA, Japonska, Európy. Fabrika dnes zamestnáva 50 % populácie ostrova.

Mali s fabrikou hádky a aj to je problém, lebo sa neviete porozprávať z očí do očí, musíte napísať telegram a dlho čakať na odpoveď. Administrátor im pomohol v dosiahnutí dohody.

„Na ostrove máme ecocultural departnet”, chváli sa Conrad. „Každý z nás má jednu kravu a 2 ovce a máme aj kuratá a husi a ony sa samy pohybujú.“ Posledné vety sú z Conradovej prednášky a, áno, pôsobí to divne.

Oslavujú Veľkú noc, chodia do kostola a je to silná osobná záležitosť. V máji zoberú kólie a idú loviť potkany. Na zemiakových políčkach a okolo domov dávajú aj jed na potkany.

Deti majú každý rok školské vystúpenie. Každý človek z ostrova ide podporovať deti.

Keď sa oslavuje, každá jedna rodina napečie koláče a donesie 6 pív alebo fľašku vína a prídu všetci. Oslavujú každé jedny narodeniny a vždy sú všetci, ale úplne všetci, pozvaní. Stále žijú komunitne.

Ďalšou veľkou udalosťou sú prvé zemiaky. Na Vianoce majú prvé zemiaky - zaviažu ich do vriec a dajú ich do pivnice.

Zemiaky znamenajú pre komunitu veľa, a tak, ako Briti hovoria o počasí, tu začne rozhovor často, ako to vyzerá na zemiakovom políčku. Sú rôzne triky, ktoré používajú a sú rodinným tajomstvom, ktoré majú od deda či pradeda. Conrad napríklad keď sadí zemiaky, na každé dva hodí jedného homára. „Strašne to smrdí, ale funguje to,” tvrdí.

Koniec starého roka - chodia v prezlečení, aby vystrašili zlých duchov a aby v ďalšom roku ostali iba dobrí duchovia. Tie masky sú inak super.

Pre zlepšenie chovu doviedli teraz dvoch nových baranov a teliatka. O zlepšení chovu medzi ľuďmi sa taktne mlčí. Majú potok a vodu z neho pumpujú do veľkej cisterny a potom filtrujú. Majú dieselové generátory a diesel im prinášajú lode. No chcú prejsť na udržateľnejšie spôsoby.

Uff, tak to je ťažké. Najväčším suvenírom je dostať sa sem a aj vystúpiť na breh.  Odfotiť sa s ostrovom v pozadí a s tabuľou, ktorá hlása, že ide o „Najvzdialenejší obývaný ostrov sveta.” Potom odporúčam vyjsť nad Edinburgh of the Seven Seas a odfotiť si prístav a celé mestečko z vtáčej perspektívy. Túra trvá asi hodinku.

Ďalšou atrakciou je zahrať si golf na najizolovanejšom ihrisku a dať si štamprlík v Albatros bar - áno, v najizolovanejšom bare sveta.

No ozajstné suveníry? Ženy tu radi pletú a suveníry predávajú všade. Svetre? Čelenky? Čiapku s tučniačikmi?

Môžete tu kúpiť knihu o Tristane. No a veľkým suvenírom sú známky. Poslať domov pohľadnicu a tá príde o niekoľko mesiacov po vás. Aj týmto úkonom pochopíte, kde ste vlastne boli a ako „rýchlo” tu veci fungujú. Na dvoch 35-pencových známkach je aj náš Conrad. U nás sa dostávajú na známky prezidenti, tu na nich rozoznáte zopár obyvateľov Tristanu.

Môžete sa teda najprv prejsť po setlemente a potom kúpiť známky podľa toho, koho ste stretli. Filatelisti si známku objednávajú na diaľku a niektoré ženy pracujú tak, že lepia známky. Denne olížu aj 1 000 (tisíc) známok.

Tristaňania začali pre turistov vyrábať mince. Neplatí sa nimi, je to čisto turistická záležitosť.

Dobrým suvenírom je dať si tu zemiaky a homára (bez klepiet).

Osamotený ostrov v oceáne a nemusíte byť fanatický vtáčkar, aby vám bolo jasné, že vtáky niekde zosadnúť musia a je to tu. Na Tristane hniezdi 13 druhov vtákov, ktoré tu kladú vajíčka a dva druhy tu žijú. Tristanský albatros je, ako každý albatros, vzácnosťou. Albatros so žltým nosom, atlantický albatros, albatros tmavochrbtý, víchrovník (petrel)...

Tristan a Gogh sú jediné miesta, kde sa množí tajfúnnik žltonohý. Drozd pustovnícky je taktiež endemický. Rovnako tak aj tučniaky rockhopper. Z brehu tu môžete pozorovať rôzne druhy veľrýb a delfínov.

Keď hovoríme o Tristane, nesmieme zabudnúť na invazívne druhy, ktoré sem boli prinesené. Jedna z každoročných tristanských tradícií je o tom, že sa zoberú psy (kólie) a idú sa chytať potkany. Tieto sa rozmnožili a bolo obdobie, kedy zničili skoro komplet celú úrodu. Už je to vyriešené.

Je známy postrek proti potkanom a myšiam, ktoré boli o 50 % väčšie než na ostrove Gough. Postrek sa robil dvakrát, a to z helikoptér. Taktiež situácia tu je týmto vyriešená. Myši a potkany totižto žrali vajíčka tučniakom a albatrosom, a tým hrozilo vyhynutie.

Viete si predstaviť poetickejší názov hlavného mesta? Domáci mu inak ako „The Settlement”, teda nepoeticky „Usadlosť”, nepovedia.

Majú tu café, pred ktorým je zastávka autobusu, ktorý ma jednu cestu -  k päť kilometrov vzdialeným zemiakovým políčkam. Urobiť atrakciu zo zemiakov (nie 400 druhov ako v Peru) a z toho, že ich chodíte okopávať... Hmm, hmm... To by sme mohli na Slovensku skúsiť. Trisťaňania sú o výnimočnosti svojich zemiakov presvedčení.

„V meste máme aj záchody pre ženy aj mužov zvlašť,” chváli sa Conrad a vtedy si človek uvedomí, čo všetko my považujeme za samozrejmé.

Asi nikde inde som nevidel turistickú kanceláriu a poštu v jednom. Pohľadnice som musel vhodiť do červeného „post boxu”, veď sme na britskom území. Mesto, kde žije 7 rodín, prejdete za 15 minút. Dva kostoly, tri cintoríny, najstarší, starší a aktuálny.

Katolícky kostol navštevuje 35 % obyvateľov a anglikánsky kostol zvyšok. V kostole je vyobrazená Panenka Mária, albatros a long boat. Kedysi chodil farár raz za dva, tri roky. Mal na starosti diecézy na Tristane, Svätej Helene, Ascensione aj Falklandských ostrovoch, a tým pádom obhospodaroval svoje ovečky na 1/6 Zeme.

Zastavte sa v CAFE a v bare Albatros a nakuknite do „supermarketu”, kde určite nenájdete všetko, ale predsa len je to pre Tristaňanov veľký pokrok.

Je tu golfové ihrisko s hrdým titulom: Najizolovanejšie golfové ihrisko sveta. Má 9 jamiek, ktoré ako keby ste iba tak vylúpli rýľom. Ihrisko má (malo) jediného skutočne hrajúceho člena, ktorým bol britský administrátor, ktorý bol zároveň prezidentom golfového klubu a ktorý nedávno zomrel. Uvidíme, či budúci administrátor bude hrať golf a či ihrisko udrží v akom-takom stave. Podľa mňa toto nemožno považovať za regulárne ihrisko. Ja za skutočné najizolovanejšie golfové ihrisko považujem to na Svätej Helene, kde som za jeho "zdolanie" dostal diplom. Naizolovanejšie tenisové ihrisko, kde som taktiež hral je na ostrove Pitcairn, ostrove ktorý izolovanosťou Tristanu v mnohom konkuruje.

Je tu budova, ktorú volajú nemocnica, aj keď o skutočnej nemocnici nemôže byť ani reč. No sú tu prítomní dvaja medici, ktorí dokážu poskytnúť prvú pomoc a potom zavolať transport do Kapského Mesta. Je tu aj operačka a možnosť podania narkózy, no všetko musia robiť títo ľudia sami. Raz do roka príde zubár.

Banku nemajú, tá je na Svätej Helene a aj keď je Tristan súčasťou toho istého zámorského teritória, nepoužívajú svätohelenskú libru. Keď sa pýtam Conrada prečo, tak odpovedá: „Rozhodli sme sa tak.” Tristaňania majú prosto svoju  hlavu.

Naša loď je na Tristane po prvý raz a má problémy s tým, že keď otvorí dvere – tam, kde sú gumené člny - zodiaky - voda tečie dovnútra. Toto zdvihne zodiak do takej výšky, že je vskutku ťažké nastúpiť. Motor zodiaka sa ľahko môže dostať do výšky vášho čela, a to stretnutie by nemuselo dopadnúť najlepšie.

Ráno ma teda zobrali načierno, iba na chvíľku. Poslať pohľadnice a opečiatkovať si pas. Sľúbil som, že to nikomu nepoviem a išiel som „prezlečený za inštruktora.” To je ridikulózne, ale prosto tak to bolo. Z lode do raftu som naskočil ako nič, k prístavu to bolo päť minút, možno aj menej. Pred vstupom do prístavu sme chvíľu čakali na príhodnú vlnu a potom sme sa museli trafiť medzi dve a už keď sme do toho išli, tak motor išiel naplno, až k brehu.

Ten prístav majú idiotsky postavený a aj keď sme boli vnútri, nechránil nás. Ja som bežal krížom cez dedinku na poštu - 2 minúty. Odháňal som sliepky a ovce. Každý tu môže vlastniť dve ovce a dve kravy, pre viac nie je dostatok trávy na pasenie. Conrad bežal domov a pre diplomy o tom, že sme pokorili Inaccessible. Vydáva ich turistický úrad a ten ich musí opečiatkovať = overiť.

Ostatní medzitým naložili do zodiaka zemiaky a homáre, teda to, čo treba na Tristane ochutnať. Prebehol som teda mesto, vybavil svoje a naskočil do raftu na cestu späť. Nastúpiť bolo tiež ťažké, no mal som čižmy a aj keď mi trošku za ne natieklo, s tým som akosi rátal.

Ochutnal som tristanské zemiaky, poslal pohľadnice a pre mamu kúpil dokonca magnetku. Som spokojný.

Každopádne, z tohoto vyplýva upozornenie: pozor, akú loď si vyberáte a ideálny je Agulhas, ktorý má vrtuľník. No vtedy musíte ostať na Tristane dlhšie, približne dva týždne.

Mení sa to, ale Tristan je práve kvôli tejto nedostupnosti tak cestovateľsky cenený. Conrad má príhody, kedy prišiel zásobovacou loďou, týždeň čakal na možné vylodenie a niektorým sa podarilo vystúpiť, ale polovica pasažierov ostala na lodi a nevyložili ani tovar.

Ani po štyroch dňoch sme oficiálne nevystúpili, a tak sme ostali o deň dlhšie. Výhodou päťdňového čakania pri Tristane bolo to, že sme Tristan obkrúžili mnoho ráz a nakoniec vykuklo slniečko a moje fotografie a videá vyzerajú skôr ako z Havaja. Podľa mňa sa mnohí dnes spálili. Južná strana ostrova je drsnejšia a perfektne vidieť aj vrchol sopky Queen Mary’s Peak.

Nikomu nehovorím, že som ráno bol na pevnine, zabili by mňa aj kapitána. No počasie je také krásne, že dnes sa vylodia všetci. Zdá sa mi to samozrejmé. No nie je to tak. Stále sú vlny vysoké a boja sa, že to nedáme, respektíve, že vystúpime, ale vlny sa zdvihnú a nedostaneme sa späť na loď.

Conrad pozná pláž, kam sa vôbec nechodí a je v závetrí - je to tam, kde videli vtáčkari o deň skôr špeciálny druh vtákov. Vyrazíme tam.

Na breh Stoney Beach vystúpia všetci a vidím tú úľavu v očiach všetkých, aj v očiach kapitána. Táto loď ide túto cestu po prvý raz a podľa mňa je problém niekde inde. Veď zasa moja cesta do prístavu nebola až taká výnimočná a každý rafting na rieke je stokrát dobrodružnejší.

Toto druhé vylodenie je úplná hračka a som rád, že som sa vylodil na druhej, omnoho dobrodružnejšej strane Tristanu. Keď náš zodiak vyjde spoza ochrany Stonehill, zacítim opäť ostrý vietor. Je mi jasné, že na East Beach by sme nemali šancu vylodiť sa.

Vtáčkari nám „cestovateľom” ďakujú, lebo práve kvôli našej vytrvalosti videli atlantického bieleho petrela, ktorý je veľmi, veľmi vzácny. Videli ho práve tu. Pláž, kde sme sa vylodili, chcú premeniť na národný park, aby sa tu už nikdy nikto (možno okrem vedcov) nevedel vylodiť. Ak sa im to podarí, potom bol náš výsadok ešte unikátnejší.

Teraz, keď toto píšem, som opäť v kajute a pozerám sa na vrchol sopky, stále ju krásne vidieť. Slnko mi svieti do očí a je to prekrásny pocit. Naozaj ďakujem, že som mal možnosť tu byť.

Táto expedičná plavba je unikátna v tom, že nestojíme iba v klasikách, ale prešli sme komplet Tristan aj so zastávkami na jeho odľahlej strane a vystúpili na plážach, kde nestála noha turistu možno ešte nikdy. Prešli sme súostrovie Tristanu komplet a kotvili sme pred ostrovom Nightingale, prešli sme najnedostupnejší ostrov Inaccessible Island, po ktorého pokorení som dostal aj diplom, a aj najexotickejší Gough.

Gough Island (čítaj Gof) sa nachádza 350 kilometrov (moja kniha píše 426 kilometrov) južne od Tristan da Cunha a navštíviť ho je teda riadna špecialita. Gough je však pod patronátom UNESCO a je jedným z najexotickejších a najťažšie dostupných UNESCO miest. Navštíviť ho je riadny cestovateľský výkon. A o to mi ide a návšteva ostrova Gough bola jedným z hlavných dôvodov, prečo som sa pre túto expedíciu rozhodol.

Ostrov Gough objavili, tak ako všetky ostatné ostrovy na južnom Stredoatlatickom chrbte, Portugalci a vyše 200 rokov sa ostrov aj volal po svojom objaviteľovi - Gonçalo Álvares. V roku 1732, teda 227 rokov po objavení kapitánom flotily, ktorým bol Vasco de Gama, sa na ostrove vylodil Brit Charles Gough. Ostrov pripísal Britskej korune a premenovali ho. Dnes na ostrove, ktorý je iba o trošku menší než samotný Tristan, sídli meteorologická stanica s malou posádkou, sem-tam nejaký vedec, ochranár prírody a inak státisíce vtákov.

Gough Island je vtáčkarským snom a hniezdi tu 19 rôznych druhov. Okrem vtákov tu nájdete subantarktického tuleňa, rôzne druhy tučniakov, ale však to sú taktiež vtáci. Na Tristane je známe, že počasie je hrozné, no na Gough je priam príšerné. Sú známe takzvané katabatické vetry, kedy sa v priebehu zopár minút z nádherného počasia zrazu z hory vysokej 909 metrov spustí studený vietor rýchlosťou 150 kilometrov za hodinu a viac.

To dokáže obrátiť váš zodiak naruby. Počasie sa tak rýchlo mení, že aj tí, čo tu dlhšie žijú nemajú šancu. Vie sa, že traja pracovníci meteorolickej stanice zahynuli po tom, čo sa tak rýchlo zmenilo počasie, že nedokázali zareagovať a na materskú stanicu sa nikdy nevrátili. Zdá sa teda, že je to dosť strašidelný ostrov.

Keď k nemu prichádzame v noci, zakrývame naše okná v kajutách, aby do nich nenarazili vtáci, keď uvidia svetlo v našej kajute. Gough je vyhasnutou sopkou, jedným úžasným miestom, ktoré by som vám prial zažiť. Z cestovateľského hľadiska ide taktiež o maximálnu špecialitu a nepoznám nikoho, kto tu bol.

Hore-dole z Tristanu je to vyše 800 kilometrov (úplne rovno sa ísť nedá) a na to málokto nájde energiu. Tristan je už aj tak strašne ďaleko. No ja sem idem práve kvôli tomuto a ak si naštudujete mnohé moje cesty, zistíte, že sa vyznačujú tým, že som sa dostal ďalej, než je bežné. Okrem námahy navyše musíte hlavne vedieť, že čosi také vôbec existuje. Vybočiť zo zaužívaných trás je v každom obore ťažké. Fotografie z Gough Island sú preto dosť vzácne.

O mnohých ostrovoch som počul, že sú Jurským parkom, ale máloktorý mi tak aj naozaj pripadal. Gough áno. Neuveriteľne hornatý ostrov, kde ťažko nájdete miestečko, kde by ste zakotvili, aj keby bolo absolútne bezvetrie. Myslím iba malý čln, nie loď. Steny idú kolmo z mora, prudko do výšky zopár stoviek metrov.

Na celom pobreží sme našli iba jediné miesto, kde sa dá vylodiť. Ako keby tu ľudia postavili hroby, ako keby tu bolo miesto na vyťahovanie člnov, lebo keby ste ho nechali dole, tak ho o pol dňa, o deň, o hodinu rozmláti víchrica. Počasie nie že by bolo zlé, je otrasné, mení sa s extrémnou rýchlosťou.

Povetrím krúžia tristanské albatrosy. Najprv mierime na ľavú stranu ostrova, a potom prechádzame popri brehoch. Tulene nám v desiatkach plávajú, vyskakujúc naproti. Sú zvedavé. Vôbec sa neboja. Veď tu loď s turistami bola tak pred štyrmi rokmi, predpokladám.

Táto plavba sa päť rokov nerobila a s touto loďou sa ide úplne po prvý raz. Čím som s posádkou dlhšie, tým viac sa mi zdá, že sú tu tiež po prvý raz. Na Gough určite!

Ako prechádzame popri pobreží, riasy sa nám zamotajú do motora a motor skape. Vlny majú asi tri metre, teda sú nízke. More je absolútne priehľadné, modré a zelené hrubé riasy v ňom vytvárajú umelecké obrazce.

„Pozor, skala!” kričíme spredu zodiaku a skipper sa ledva vyhne vľavo. Všade sú skaly, niektoré trčia trošku nad vodu, iné sú tesne pod hladinou. Z Ushuaia sa sem plavíme 13 dní a viem si predstaviť loď, zlé počasie a tieto skaly. To je zabijácka kombinácia.

Hore na svahu rastú stromy, toto už nie je Antarktída. Z hory stekajú malé vodopádiky. Všade krik, strašidelný silný vreskot, presne ako si predstavujete v Jurskom parku. Gough je prírodné UNESCO, a takto sa na to treba pozerať. Som nadšený. Myslím si, že takto nejako musel vyzerať svet, keď ho začali objavovať pre Európu Portugalci.

Svet bol rajom plným zvierat, rastlín. Čistý, s krásnou vodou a zelenými horami, po milióny rokov nastavenými pravidlami, vybalansovaný podľa evolučnej teórie. A potom sme prišli my ľudia a do tohoto rokmi vycizelovaného systému sme kruto zasiahli.

Najväčším problémom sú dovezené rastliny a živočíchy, ktoré tu nemajú čo robiť a nemajú prirodzených nepriateľov. Tieto v minulosti dokázali vyhubiť všetko. Domáce malé myšky priviezli námorníci na lodiach, ktoré tu stroskotali. Teraz ide o najväčšie myši na svete. Zvykli si žrať vajíčka vtákov a postupne si trúfli aj na živé mláďatká albatrosov.

Vzácne albatrosy boli pred vyhynutím. Na ostrove Gough ochranári zrealizovali dva postreky proti myšiam. Na veľkej lodi dopravili vrtuľníky, jed a toto rozprašovali z vrtuľníkov. Extrémne nákladná akcia, ale inak sa nedalo. Teraz sa skúma výsledok, ale zdá sa, že to zabralo. Pasce ani jed na zemi vôbec nezaberal.

Áno, samozrejme, jed rozprašovaný z vrtuľníku sa dostal aj k albatrosom, no zrátané, podčiarknuté, to bola úspešná akcia a počet albatrosov vzrástol nie percentuálne, ale násobne. Určite nevyhubili všetky myši a výsledky sa ešte skúmajú a o ostrove Gough, ak sa zaujímate o ochranu prírody, ešte budete počuť.

Celkovú ochranu má inak ostrov perfektnú a je to jedno z najmenej navštevovaných UNESCO sveta. Okrem myší je ochrana zameraná aj na rybolov. Keď sa pozrieme pod zodiak, všade plávajú veľké ryby. Ryby, ktoré rastú v studenej vode, rastú pomalšie, ale sú chuťovo omnoho chutnejšie a vzácnejšie. Tristaňania sem chodia raz za rok vyloviť Tristanských homárov bez klepiet - crayfish, ale to je povolené.

Prišli sme na Gough skoro ráno a sme tu až do západu slnka. Potom sa vyberieme na sever späť, smer Tristan da Cunha. Ostrov sa dostáva do šera a pomaličky mi mizne z dohľadu.

Pozerám sa z okna mojej kajuty na Tristan. Práve som sa vrátil z výsadku na pevninu, kde som na unikátnom mieste rozprestrel aj slovenskú vlajku. Od rána vidieť perfektne aj vrchol sopky.

More je krásne modré, malé ryby skáču nad hladinu, lebo ich tie väčšie naháňajú pod vodou a vtáci v ohromných kŕdľoch sa ich snažia uloviť zvrchu. Som ako v prírodopisnom filme. Vzdialenosť od civilizácie je zárukou krásnej neporušenej prírody.

Toľko slnka som nečakal, to vám poviem, no som za to vďačný, nepovažujem to za normálne  Za päť dní na Tristane som vďačný. Som rád, že som videl navyše Nightingale Island, Inaccessible Island, ba dokonca aj extrémnu pikošku - Gough Island. Tým, že veci sa hýbu tristanskou rýchlosťou z minulého tisícročia, mám čas pre vás písať aj takýto blog. A tak ho máte naozaj z prvej ruky a priamo z miesta.

Po otvorení Suezského kanála už o čerstvú vodu a tristanské zemiaky nebol až taký záujem. No ľudia tu predsa len ostali žiť. Denne pečú chleba - nie že by ich to bavilo, ale preto, lebo tu nie je pekáreň.

Na Tristane je v tejto chvíli nedostatok mužov. Aspoň Tristaňanky sa na to sťažujú. „Pre mladých tu niet čo robiť,” je druhý ponos, čo som počul. Určite tu nie je ľahké žiť. No všetci sa spoločne smejú, sú naozaj veľmi otvorení a vyzerajú šťastne.

A čo vy? Vyberiete sa na ostrov, kam chodí zubár raz za rok? Opraví Tristaňanom v ústach, čo treba a odpláva. Keď sa pozerám na ich chrup, tak „strojčeky” nedáva.

Ak ste sa začítali do môjho blogu, vidíte, že Tristan je unikátom. Pri plavbe na Tristan da Cunha je najťažšie nájsť si čas a rozhodnúť sa. Samotná cesta je už ľahká. Nie je to o samotnom Tristane, ale je to o celej plavbe. Tá je podľa mojej skúsenosti exotickejšia než plavba Bermudským trojuholníkom.

Ak ste túžili niekedy okúsiť skutočný život námorníkov, priťahujú vás zámorské objavy, obdivujete slobodu albatrosov a rozosmeje vás vtipná chôdza tučniakov, „zbierate” exotické zámorské územia, alebo vás len priťahuje nedozerné more a chcete TO vyskúšať, Tristan je vskutku dobrým tipom.

Rozhodnite sa, zaplaťte si cestu, ktorá sem vyráža o rok a pol či dva a môžete sa tešiť na veľké komplexné dobrodružstvo. Šťastnú plavbu prajem. Práve dojedám homára z Tristanu. Čerstvý, divoký, bio, mňam!