Netradičné zážitky na ceste Mexikom

V BUBO sa na zájazde Mexiko – veľký okruh vyberieme od pobrežia Tichého oceánu, z Acapulca, ktoré sa nachádza v štáte Guerrero, do koloniálneho mesta Oaxaca v rovnomennom štáte.

Medzitým si porozprávame o obávanej a legendárnej Chupacabre, dáme fotostop pri najznámejšej sopke Ameriky - Popocatépetl, navštívime a vyštveráme sa na úplný vrch objemovo najväčšej pyramídy na svete, ochutnáme chapulines a mole poblano a v Cholule sa odfotíme s gigantickými kaktusmi. Poďme si tieto ulovené zážitky priblížiť detailnejšie.

Pravého cestovateľa musí lákať v rámci návštevy Mexika aj Acapulco. Kým väčšina turistov sa vyberie za kúpaním sa na polostrov Yucatán do Karibského mora, my si ešte predtým vyskúšame aj šíry Tichý oceán a na záver veľkej cesty môžeme porovnávať. Acapulco je tiež akýmsi symbolom – kedysi bolo lákadlom prominentov. V 60. a 80. rokoch sa tu schádzala americká smotánka a určite sa k vám dostal názov mesta cez telenovely.

Acapulco si následne prešlo vlnou kriminality, ktorá cestovateľov od návštevy mesta odrádzala, dnes je však opäť bezpečné, no turisticky stále ľudoprázdne. Tých turistov, ktorí sem zamieria, láka najmä nočný život, pláže a bary, my však ideme okrem toho aj pozorovať skokanov La Quebrada. Z úrovne 12. poschodia sa z útesov hádžu do rozbúrených vôd Pacifiku.

Možno by ste tomu neverili, no deje sa tak od 20. rokov predošlého storočia. Venuje sa tomu jedna rodina a bez ohľadu na ročné obdobie či čas dňa skáču do vody a nám sa zatajuje dych. Čo musia zažívať oni, keď len my máme v krvi toľko adrenalínu z ich skákania do vody? Zimomriavky, napätie, no zároveň obrovský obdiv z toho, čo vidíme. Je neskutočné, že takto riskujú svoj život a predvádzajú šou, ktorá je už s Acapulcom tradične spojená.

Tradičný alkoholický nápoj mezcal so škorpiónom alebo s červíkom na dne fľašky pochádza práve z údolia Oaxacy. Tequila nám je možno známejšia ako mezcal, ale vedeli ste, že každá tequila je vlastne typom mezcalu? Obe sa vyrábajú z agáve - z rastliny pripomínajúcej aloe vera, ale agáve má vlákna, kým aloe vera dužinu.

Poznáme vyše 200 druhov rastliny agáve, avšak na rozdiel od mezcalu, tequila sa vyrába iba z jedného druhu modrej agáve. Na výrobu mezcalu sa použije ktorýkoľvek z 30 druhov zelenej agáve. Každá rastlina agáve má rôznu dĺžku v dospelosti - štandardne, potrebuje 8 rokov na dozretie strednej časti - tzv. šišky nazývanej “piňa”, ktorá môže po dozretí vážiť aj 100 kg, ale zväčša sa hmotnosť jednej šišky pohybuje medzi 40 až 80 kilogramami.

Niektoré druhy divokého agáve, ktoré sa zbierajú po okolitých kopcoch, môžu zrieť až 25 rokov. Ak vidíte agáve rásť popri ceste alebo na poliach na to určených, zväčša pôjde o typ agáve espadín, ktorému trvá 8 rokov, kým dorastie do dospelosti. Na porovnanie, existujú druhy agáve, ktoré rastú divoko v horách - tým to môže trvať aj 25 rokov, kým dorastú „do dospelosti“.

Na výrobu mezcalu sa používa srdce agáve, tzv. piňa. Tá sa upečie v akýchsi veľkých jamách, kde sa nahádže drevo a žeravé lávové kamene. Keď sú drevo a lávové kamene dostatočne nahriate, do jamy sa nahádžu šišky a tie sa následne pečú 5 až 7 dní. Do jednej jamy alebo “pece” sa zmestí okolo 18 ton šišiek, a tak sa z jednej várky dokáže vyrobiť okolo 2 500 litrov mezcalu.

Takto získava mezcal svoju špecifickú dymovú príchuť. Upečené plody sa drcia - získa sa z nich šťava a extrakt, ktorý sa fermentuje a následne destiluje. Výsledný mezcal sa uskladní v dubových sudoch a taký zrelý mezcal môže mať aj 12 rokov.

Typicky sa na spodok fľašky pridáva červík. Prečo? Podľa niektorých červík zintenzívňuje chuť, iní tvrdia, že sa pridáva, aby sa zistilo, či mezcal nie je skazený. Tretia skupina tvrdí, že červík vo fľaške mezcalu je iba marketingovým ťahom. Hovorí sa aj to, že „červík je pre slabochov”, a tak sa do fľaše pridáva namiesto neho škorpión.

Po raňajkách sa poberáme ďalej. Prechádzame poliami, farmárskymi oblasťami, kde sa chová dobytok, vidíme tu ovce aj kravy. Porozprávame si o Chupacabre, obludnom tvorovi, ktorý v latinskoamerickej ľudovej legende napadá zvieratá a konzumuje ich krv. Názov Chupacabry je odvodený zo španielskeho slova chupar (vysávať) a cabra (koza).

Chupacabra bol považovaný akoby za upíra, ktorého sa všetci obávali - v skutočnosti však pravdepodobne neexistoval. Ľudia si ho predstavovali ako zviera podobné moriakovi alebo ako netopiera. Prvýkrát sa o chupacabrách začalo rozprávať v Portoriku v roku 1995, kde údajne obludné tvory útočili na kozy, ovce a iné hospodárske či domáce zvieratá, cucali im krv a zvieratá následne uhynuli.

Ako legendárny Chupacabra vyzeral? Mala stáť na štyroch nohách a vyzerať ako pes bez srsti. Mal byť asi meter dlhý a mať sivozelenú kožu. Jeho telo pripomína tak trochu klokana, ale niektorí hovoria, že sa viac podobá divokému psovi. V Mexiku sa Chupacabra stal populárnym v roku 1996, keď ju začali šíriť aj veľké televízne stanice počas spravodajských relácií.

Na internete je ešte stále možné nájsť záznamy spravodajských programov, ktoré informujú o mŕtvych hospodárskych zvieratách v rôznych štátoch Mexika, ako v Baja California, Chihuahua, Sonora, Sinaloa, Jalisco, Puebla či Veracuz. Postupne Mexičania začali rozprávať o tom, že Chupacabru naozaj videli, a tak sa hystéria dostala až na takú úroveň, že sa tým začala zaoberať aj polícia a televízie tejto téme venovali stále viac a viac času.

A ako sa celé šialenstvo okolo Chupacapry podarilo utíšiť? Hovorí sa, že v skutočnosti išlo o severoamerickú psovitú šelmu - o jedincoch, ktoré trpeli vážnymi kožnými ochoreniami, čo spôsobovalo vypadávanie srsti a vysychanie kože. Sú dve teórie, prečo média brali tak vážne správy o existencii Chupacabry.

Prvou je, že spravodajstvo bolo jednoducho prirodzenou reakciou na dopyt po tejto téme, bolo to jednoducho v „móde”. Druhá hovorí, že reportáže o Chupacabre mali iba odvrátiť pozornosť Mexičanov od problémov, ktoré krajinu trápili. V tom čase totižto v Mexiku eskalovali hospodárske problémy a kritizovala sa dohoda o voľnom obchode, ktorá prepojila Mexiko, USA a Kanadu. Problémom bola aj devalvácia národnej meny či vražda politika a prezidentského kandidáta Luisa Donalda Colosia z dlho vládnucej Inštitucionálnej revolučnej strany v Mexiku.

Pomaly prichádzame k pravdepodobne najznámejšej sopke Ameriky - Popocatépetl.  Zastavíme sa pri odpočívadle na rýchlostnej ceste, odkiaľ máme na sopku nádherný výhľad. Popocatépetl je druhý najvyšší vrch Mexika a priemer sopky pri základe je okolo 25 kilometrov. Názov pochádza zo slova nahuatl - popoca znamená dymí, a tepetl znamená hora. Preložiť by sme to mohli ako “dymiaca hora”, ale Mexičania ho volajú El Popo.

Od príchodu Španielov v roku 1519 tu došlo k viacerým väčším erupciám. K sopke sa viaže aj Legenda o dvoch horách, o princeznej a bojovníkovi. Príbeh dvoch sopiek. Kedysi dávno žila princezná Ikta, zaľúbila sa do Popa. Ikta bola princezná, ale Popo bol obyčajný človek - Iktin otec bol proti tomu, aby si ju vzal, preto dal Popovi podmienku.

Dohoda bola nasledovná: Popo musí odslúžiť 5 rokov v armáde a ak sa úspešne vráti, tak si môže vziať Iktu za ženu. Odišiel teda do armády, ale počas toho, ako bol preč, otec princeznej nemal v úmysle len tak čakať a dohadoval jej ďalších nápadníkov, no tá odporovala. Popov návrat sa už blížil, Ikta nápadníkom stále odolávala. Nakoniec jej nahovorili, že Popo zomrel vo vojne. Ikta smútila, nezobrala si žiadneho iného nápadníka, prestala jesť a od žiaľu zomrela.

O dva dni na to sa Popo vrátil, no už Iktu nenašiel, našiel iba jej telo. Od žiaľu zobral telo svojej milovanej a išiel smerom do divočiny. Nemal cieľ, išiel stále iba dopredu, až od úplného vyčerpania zomrel aj on. Keď toto videli bohovia, tak sa rozhodli že ich telá zmenia na dve hory, ktoré budú reprezentovať ich lásku. Mexičania majú kopu takýchto príbehov, majú ich radi a my si ich na BUBO zájazde do Mexika pravidelne rozprávame.

“Pueblos Mágicos”, v preklade “magické dedinky”, je koncept Mexika, ktorý vznikol v roku 2001. Celá krajina je ešte stále úzko spätá so šamanizmom, mýtmi či legendami a Mexičania sú na to hrdí. Každý mexický štát má nejakú “magickú dedinku” a my ich počas našej cesty navštívime niekoľko - napríklad aj Cholulu.

Aktuálne má Mexiko na zozname 132 magických dediniek po celej krajine. Miesta môžu byť známe alebo výnimočné hocičím - od kultúry po gastronómiu, pretože cieľom konceptu je práve diverzifikácia turizmu. Mexičania majú veľmi radi domáci turizmus a posledné roky je veľmi populárne, že navštevujú práve “pueblos mágicos”.

Cholula je z historického hľadiska významným koloniálnym mestom. Je známa najmä kvôli archeologickej pamiatke - Pyramíde Tepenapa, ktorá je objemovo najväčšou pyramídou na svete. V objeme je teda väčšia ako Cheopsova pyramída v Egypte - pre porovnanie, pyramída v Gíze má 2,24 milióna metrov kubických, kým pyramída v Cholule 4,5 milióna metrov kubických.

V čase svojho vrcholu bola Cholula druhým najväčším mestom v krajine po Tenochtitláne. Predpokladá sa, že bola dôležitým náboženským a kultúrnym centrom. Okolo roku 600 n.l. patrila Olmékom a o tristo rokov neskôr Toltékom. Na začiatku 16. storočia, kedy Hernán Cortéz prišiel do mesta, Cholula bola pod silným vplyvom Aztékov. Cortéz navštívil Cholulu na žiadosť Montezumu, ale pozvanie bolo súčasťou jeho plánu na prepadnutie.

Neďalekí Tlaxacalovia, ktorí sa s Cortézom priatelili a ktorí sami neboli priateľmi Aztékov, ho však prepadli, a tak umožnili Španielom, aby prišli pripravení. Cholulovia draho zaplatili za sprisahanie s Montezumom. Hernán Cortéz nariadil vyvraždiť ich ľudí, zničiť pyramídy a na ich mieste postaviť kostoly.

Archeológovia vykopali pod pyramídou približne päť kilometrov tunelov na preskúmanie stavby, ktorú tvorí niekoľko pyramíd postavených nad sebou. Väčšina tunelov nie je prístupná verejnosti, ale ich malá časť sa navštíviť dá. Prečo sa na túto pyramídu v Cholule bežne zabúda? Pravdepodobne preto, že vyzerá ako kopec. Pyramída v Cholule je ukrytá pod zemou. Ale! Tým že je pyramída ukrytá pod kopcom, je dovolené na ňu vystúpiť. A čo je ešte lepšie? Nie to, že na ňu iba vystúpime, ale pôjdeme na jej úplný vrchol.

Pyramídu v Cholule porástla zeleň a odokrývať ju nechcú, lebo by ju tým mohli poškodiť. Španieli na jej vrchole postavili Kostol Panny Márie Liečiteľky. Je to ikonický žltý katolícky kostol, ktorý sa začal stavať v roku 1594 a v roku 1864 ho takmer zničilo zemetrasenie. Viete, aká je najzaujímavejšia fotka kostola? Tá z dronu, ktorá zaberá kostol a aj to, ako v pozadí vybuchuje El Popo! Dnes je Kostol Panny Márie Liečiteľky dôležitým pútnickým centrom v regióne a nie je jasné, či v tom čase Španieli vedeli, že pod trávnatým kopcom sa nachádza pyramída. Zo samotného vrcholu pyramídy máme úžasný výhľad – vidíme, ako Popocatépetl rozdeľuje Pyramídu s Mexickým údolím.

Legenda hovorí, že Cortéz nariadil postaviť v Cholule 365 kostolov - jeden na každý deň v roku. Cholula má dve celkom odlišné oblasti: San Pedro Cholula, kde sa nachádzajú najmä kostoly, múzeá či archeologická zóna a San Andres Cholula - to je práve časť nočného života a je obľúbená medzi študentmi, keďže sa tu nachádza aj kampus Pueblanskej štátnej univerzity.

Jedným z najznámejších podujatí v meste je každoročný koncert kostolných zvonov, ktorý sa koná každý rok v novembri. Všetky mestské svetlá sa zhasnú a obyvatelia mesta nosia sviečky do centra mesta, aby sa zhromaždili a spoločne si vychutnali unikátny koncert a hudbu zvonov. Koloniálne centrum mesta tvorí Zócalo alebo hlavné námestie, ktoré je ústredným bodom mesta. Nachádza sa tu aj množstvo reštaurácií, kaviarní a malých obchodov. Pouličný predajcovia nám dávajú chutnať ovocie, bataty poliate sirupom, ale aj známe kobylky (chapulines).

Chapulines sa v Mexiku jedia vo všetkých centrálnych a juhovýchodných štátoch. Predávajú sa na pouličných trhoch a sú z nich vytvorené kopčeky. Je to pochúťka, ktorá sa konzumuje opečená a pridáva sa napríklad aj čili a limetka. Pôvod konzumovania kobyliek siaha až do 16. storočia - prví Mexičania ich jedli ako trvalý zdroj bielkovín a etymológia slova “chapulin” pochádza z jazyka nahuatl. V preklade to znamená “hmyz, ktorý skáče ako gumová loptička", pretože pochádza z nahuatlských koreňov “chapa(nia)” znamená skákať a “hulli” znamená guma.

Dávni obyvatelia Mexického údolia si tento hmyz cenili nielen pre jeho potravu, ale aj pre jeho spev a považovali ho za výnimočný exemplár živočíšneho sveta. V niektorých kódexoch, alebo aj na keramike a soškách, sa našli vyobrazenia kobyliek. Slovo “chapulines” je dokonca možné nájsť aj v spojení s miestnymi názvami alebo toponymami - napríklad Chapultenango (v ohrade alebo v stene kobyliek), Chapulixcitlán (pri nohách kobyliek alebo "medzi kobylkami”).

V čase dobytia Mexika Španielmi sa chapulines predávali ako potravina na slávnom trhu Tlatelolco a v súčasnosti tento kulinársky zvyk pretrváva a na trhoch a v obchodoch ich možno nájsť pripravené na rôzne spôsoby.

Mexičania si väčšinou kúpia štvrť kila chapulines, ktoré prinesú domov v sáčku. Následne to doma konzumujú s tortillami, salsou, limetkou a nakrájanou cibuľou. Vznikne z toho jednoduché “chapulines taco”. My opisujeme chapulines väčšinou ako príjemne chrumkavé, niekedy slané alebo trochu pikantné.

Národné jedlo Mexika, mole poblano, pochádza zo štátu Puebla a pripravuje sa z rôznych ingrediencií, ako sú napríklad horká čokoláda, chilli ancho, chilli mulato, chilli pasilla, chipotle, mandle, vlašské orechy, sezam, škorica, petržlenová vňať, korenie, cibuľa, cesnak a podáva sa s kuracím mäsom.

Ľudová mexická kultúra hovorí, že sa mole poblano vynašlo ešte v koloniálnych časoch v kláštore. Pri jednej príležitosti, keď Juan de Palafox, vicekráľ Nového Španielska a arcibiskup z Puebly, navštívil svoju diecézu - kláštor v Pueble – ponúkli mu hostinu, o ktorú sa postarali kuchári z rehoľnej komunity. Hlavným kuchárom bol Fray Pascual, ktorý v ten deň pobehoval po kuchyni a vydával príkazy vzhľadom na blížiacu sa významnú návštevu.

Hovorí sa, že Fray Pascual bol mimoriadne nervózny a že začal karhať svojich pomocníkov, pretože bol v kuchyni chaos a neporiadok. Kuchár Fray Pascual začal hromadiť všetky ingrediencie na tácku, aby ich uložil do špajze, a tak sa ponáhľal, že sa potkol priamo pred kastrólom, v ktorom bolo už takmer hotové jedlo, ktoré sa malo ponúknuť vicekráľovi.

Ako sa však potkol, v kastróle skončili čili papričky, kúsky čokolády a rôzne koreniny. Keď šéfkuchárovi oznámili, že hostia už sedia pri stole, tak sa začal modliť. Jedlo sa začalo servírovať a Pascal nemohol uveriť, keď všetci tento pokrm chválili.

Mexické mole je viac ako len pikantná omáčka. Má veľkú symboliku, a preto je zvyčajne prítomné na stole pri všetkých veľkých oslavách a najdôležitejších mexických festivaloch. Tradične sa táto základná omáčka typických mexických jedál konzumovala s morčacími pokrmami. Každá rodina si pripravuje svoje vlastné mole a najlepšie je, samozrejme, to, ktoré pripravila vaša vlastná babička a ktoré si budete pamätať do konca života.

Poslednou zastávkou na našej trase z Acapulca do Oaxacy budú legendárne gigantické kaktusy, ktoré poznáme pod názvom sloní kaktus. Tu je dôležité ich vidieť, pretože dole od Oaxacy sa už nevyskutujú. Je to druh obrovského kaktusu, ktorý pochádza zo severozápadného Mexika.

Slonie kaktusy stále existujú, ale mnohé z nich boli aj zničené počas vyklčovanie pôdy na poľnohospodárstvo a pestovanie. Tento typ kaktusu dokáže rásť aj na holej skale - teda nepotrebuje žiadnu pôdu. Málo rastlín dokáže rásť bez pôdy a ešte menej ich dokáže rásť len na holých skalách. Stačí mu trochu vody a dokáže sa uchytiť a vytvoriť si podmienky.

Podľa vedcov si tieto kaktusy vyvinuli symbiotický vzťah s baktériami, ktoré rozpúšťajú skaly a nechávajú ich rásť vo svojich koreňoch. Sloní kaktus rastie ako palma - dolné časti zhrubnú, prekonvertujú sa na kmeň a kaktus sa ďalej vetví. Práve preto sa mohol používať aj na stavebné účely či ako palivové drevo.

Priemerný sloní kaktus dosahuje výšku okolo 9 až 10 metrov, takéto uvidíme aj my v BUBO. Maximálne zaznamenaná výška tohoto typu kaktusu je 19,2 m s mohutným kmeňom s priemerom až jeden meter a niekoľkými vzpriamenými vetvami. Zväčša má dospelý kaktus niekoľko bočných vetiev, tie môžu byť rovnako mohutné ako kmeň. Celkový kaktus sa tak môže priblížiť k hmotnosti až 25 ton. Je to pomaly rastúca rastlina, ktorej životnosť sa počíta na stovky rokov. Je však ťažké určiť presný vek, pretože nemá letokruhy.

Záverom popísanej trasy v Oaxace absolvujeme rituál, ktorý sa stane ďalším uloveným zážitkom, pretože sa vrátime v čase o niekoľko storočí dozadu – do čias Zapotékov. Navštívime šamanskú rodinu, ktorá sa dodnes venuje zapotéckym saunovým rituálnym kúpeľom Temazcal. Tieto kúpele boli a dodnes aj sú využívané predovšetkým na liečebné účely, teda detoxikáciu potením pri využívaní rôznych bylinných zmesí.

Vstupujeme do malého domčeku, ktorý sa využíva ako sauna, šaman už má všetko pripravené. Malé stoličky, bylinné zmesi, fľaška s vodou, rozpálené horúce kamene. Oblečené máme iba saunové plachty, žiari jedna sviečka a zatvárame oči pri vôni omamného mezcalu vyliateho na rozpálené kamene. V miestnosti je cca 50 stupňov a my musíme dýchať ústami, aby sme si na teplo a vôňu mezcalu zvykli.

Šaman otvára rituál, ktorý mohli absolvovať predtým len králi a kráľovné, zapotéckym pozdravom. V jeho prvej časti sa prehrieva naše fyzické telo a vyplavia sa z neho škodliviny. V druhej časti rituálu, kde si aplikujeme na celé telo bylinné zmesi a prípravky, ktoré pripravil sám šaman, sa spájame s naším emocionálnym ja. Práve bylinné zmesi z uhoriek, pomaranča, mäty, a spolu so stúpajúcou teplotou, majú pomôcť uvoľniť negatívne emócie nahromadené v našom tele.

Posledná časť rituálu je najintenzívnejšia. Ani nie kvôli teplote, ale energii, ktorú šaman rozprúdi. Hrá na bubne a odriekava zapotécke indiánske modlitby. Atmosféra sa dá krájať. Prenikne do nášho duševného ja, ktoré by sa malo očistiť a nabrať energiu. Sme znovuzrodení!

Tu sa zbieranie zážitkov po Mexiku nekončí. Práve príchodom do Oaxacy, ktorú označujeme za najkrajšie mesto Mexika, naša poznávačka stále naberá grády. Blížime sa k siedmemu divu sveta i pomyselnému ôsmemu v Palenque a oddychujeme na plážach Cancúnu. Mexiko je nevyčerpateľnou krajinou na zbieranie zážitkov. Presvedčte sa o tom s nami!