ROZHOVOR: Mexický šofér raz počas zájazdu ukradol autobus

Je to presne tak, ako hovoríš. Mexiko je, dá sa povedať, moja srdcovka. Alebo jedna z tých krajín v Latinskej Amerike, do ktorých sa úplne najradšej vraciam. Nebolo to tak vždy, lebo spočiatku ma ľudia strašili, keď som tam išla možno prvýkrát - pred nejakými možno 15 rokmi - že je to nebezpečná krajina a podobne. Človek keď vie, kde sa má pohybovať, v akom čase a podobne, tak si myslím, že dokáže negatívne situácie eliminovať.

My v BUBO letíme obyčajne štandardnými európskymi veľkými spoločnosťami, ako môžu byť Air France, Iberia, Lufthansa alebo KLM. To znamená, že je to s prestupom v Paríži alebo v Amsterdame či Madride. A obyčajne ten, nazvime to dlhý transatlantický let, môže trvať okolo 12 hodín priamo až do Mexico City.

Je to relatívne pohodlný let, naozaj tie letecké spoločnosti majú podľa mňa celkom fajn systém na palube, že človek vie stráviť čas pozeraním filmov, počúvaním hudby s naozaj si dokáže vyplniť čas.

Občania SR a ČR potrebujú iba pas, ktorý by mal byť platný aj 6 mesiacov po návrate z Mexika. Čiže to je jediné, čo potrebujeme na vstup do Spojených štátov Mexických, pretože to je konkrétny názov krajiny, ktorú my označujeme Mexikom. Ale podobne ako Spojené štáty Americké - je to konfederácia viacerých štátov.

V počiatkoch sa tam cestovalo, dalo by sa povedať, veľmi jednoduchým spôsobom a kolujú rôzne historky. Kým sme nenašli nášho súčasného spoľahlivého partnera, ktorým je Holanďan žijúci v Mexiku, to znamená, že je to taká kombinácia veľmi dobrého partnerstva (európska mentalita a priame mexické skúsenosti), stal sa taký prípad, že mexický šofér počas zájazdu ukradol autobus.

Boli sme v Acapulcu, klienti boli na pláži, našťastie sme mali veci na hoteli, autobus bol prázdny a on  sa jednoducho rozhodol vyriešiť si svoju finančnú situáciu po svojom. Zobral autobus, prišiel na stanicu v Acapulcu, niekedy sa ešte vykrikovali tie destinácie, takže aj stanica v Acapulcu bola trochu provinčného charakteru...

A on jednoducho prišiel na stanicu a začal kričať nejaké veľmi vzdialené mesto, ľudia mu nastúpili do autobusu, on od nich vyzbieral peniaze a už sa nikdy do toho autobusu nevrátil. Nechal ich sedieť v autobuse a odišiel s peniazmi.

Autobus sa našiel, aj všetci sa ten príbeh dozvedeli, lebo, samozrejme, my sme boli na pláži, ale po obede v Acapulcu chodíme pozerať takých skokanov z Acapulca, ktorí sú tiež zaujímaví tým, že skáču zo 40-metrovej skaly, ale dodnes tvrdia, že sú športovým klubom, lebo že nikdy neprišlo k nejakému smrteľnému úrazu.

Na druhej strane, tak ako skáču, často mávajú prasknuté ušné bubienky. To znamená, že my, keď im potom tlieskame, tak oni veľmi ten potlesk nepočujú. Iba vidia, že ľudia tlieskajú.

To neviem presne, aký bol osud toho vodiča. Len viem tento príbeh, že mal byť autobus pripravený na poobedňajšiu aktivitu a autobusu nebolo. Potom sa až prišlo na to, že mexický vodič si spravil takýto svoj vlastný biznis plán.

Treba si podľa mňa nájsť presne takého, komu môžete dôverovať. A potom, oni sú na prvý pohľad veľmi priateľskí, zhovorčiví, sympatickí... Len niekedy možno taká tá zodpovednosť pokulháva, alebo ich zmysel pre zodpovednosť, presnosť a podobne.

Preto, ako som spomínala, my máme v Mexiku holandského partnera, ktorý už niekoľko rokov žije priamo tam, takže dokáže pochopiť aj európske potreby, presnosti, dodržiavania programu a podobne. A dokáže to skĺbiť s mexickou profesionalitou.

My ponúkame viacero typov zájazdov. Asi taký najobľúbenejší a ten, ktorý má najširší program, je tzv. zájazd Mexiko - veľký okruh. A ten prechádza značnou časťou Mexika. To je jednak obrovská krajina, má skoro 2 milióny km2. A to sa hovorí, že by mala dvojnásobok, keby nebola mexicko-americká vojna a v podstate Spojené štáty ich „pripravili“ o približne polku ich teritória.

Takže dnes má Mexiko „len“ 2 milióny km2 a, samozrejme, my pristávame v hlavnom meste všetkých Mexičanov, čo je jedno z najväčších miest sveta. Vraví sa, že Mexico City má okolo 25 miliónov obyvateľov, čo je niekoľkonásobne počet Slovenska v jednom kotly.

Mexiko City je naozaj obrovské pulzujúce mesto, je zážitok tam pristávať v noci. Väčšina našich leteckých spojov tam pristáva tak, že je po západe slnka a naozaj je impozantné v tom kotly vidieť tisíce až milióny svetielok. A do toho v tej náhornej plošine človek pristáva.

Väčšina ľudí si to nevie predstaviť, ale Mexico City je naozaj relatívne vysoko v nadmorskej výške. To znamená, že počas dňa je relatívne teplo, ale ako zapadne slnko, tak je relatívne chladno. To sa deje v zimných mesiacoch.

Presne tak, v Mexico City prespíme prvú noc a na ďalší deň vyrazíme pozrieť Teotihuacán, ktorý je približne 75-80 kilometrov od Mexico City, už v inom štáte. A práve Teotihuacán je naozaj krásna pamiatka, ktorá mala byť vraj podobne ako Chichén Itzá kandidátom na zoznám 7 novodobých divov sveta.

Pretlačili síce Chichén Itzá blízko Cancúnu, ale Teotihuacán je naozaj impozantná záležitosť, kde takým parádnym luxusným zážitkom môže byť prelet balónmi priamo na pyramídami. To je naozaj zážitok, ktorý by cestovatelia nemali vynechať.

Spomeniem, že, možno to máme ako jediná kancelária na Slovensku, počas tohto zájazdu sa u nás človek dokáže okúpať v troch slaných vodách - v dvoch oceánoch a v jednom mori.

Pokračujeme potom ďalej v Mexico City - inak je to mesto, ktoré má najväčší počet múzeí na svete. A my tam aj navštevujeme napríklad Antropologické múzeum, ktoré je jedno z najlepších na svete (čo tvrdí aj Ľuboš Fellner). Je to naozaj impozantné múzeum, ktoré je veľmi prehľadné, pekné, ale aj veľmi zaujímavo architektonicky spravené. Tejto architektúre kraľuje taká obrovská betónová sejba, posvätný strom pre stredoamerické civilizácie. Dalo by sa povedať, že kráľovná všetkých stromov a práve z nej padá voda, ktorá veľmi príjemne osviežuje prostredie múzea.

Ja by som odporučila to múzeum naozaj každému. Či už je to, i si tam sadnúť na čerstvý džús, samozrejme, pozrieť si tú expozíciu, ktorá veľmi pekným a naozaj pútavým spôsobom dokáže porozprávať trošku spletité dejiny. Dalo by sa povedať, že niekoľko tisíc rokov starých civilizácií až po súčasnosť.

A vrch antropologického múzea je zase venovaný veľmi farebným folklórnym tradíciám, čiže naozaj veľmi príjemné miesto. Celé múzeum je po blízkosti obrovského parku Chapultepec, čiže hlavne v nedeľu sa tam zbiehajú rodiny s deťmi, rôzne stánočky, street food, človek tu môže ochutnať rôzne špeciality.

Mexičania veľmi podporujú, keďže sú to jeden z najobéznejších národov na svete, behy (najmä v nedeľu). To znamená, že v nedeľu tam máte veľa ľudí aj s naozajstnou nadváhou, ktorí sú motivovaní rôznymi darčekmi a podobne, tak tam behajú a vyvíjajú rôzne fyzické aktivity. Takže celý ten park je veľmi živé miesto, je taký organizmus a prostredie, v ktorom sa dá stráviť krásna víkendová pohodička.

Presne tak. Z Mexiko City sa vyberieme smer Acapulco, čo je približne 300 kilometrov vzdialené smerom na juh. A, samozrejme, Acapulco sa nachádza v Pacifiku, kde sa teda okúpeme alebo vyskúšame vodu. Napriek tomu, že Pacifik je Tichý oceán, mal by byť taký pokojný, ale v Acapulcu sú relatívne veľké vlny, takže vyskúšame si silu Tichého oceánu v Acapulcu.

Neskôr, ako budeme prechádzať zájazdom, sa okúpeme v Mexickom zálive, kde narazíme na Atlantik. A úplne na záver zájazdu oddychujeme niekoľko dní naozaj v takých až gýčovo krásnych vodách Karibiku v podobe Cancúnu alebo Mayskej riviéry a Tulumu.

Naše hotely sa, samozrejme, dajú pozrieť aj dopredu na našej stránke, keby to niekoho zaujímalo a presne si chcel popozerať, že ako vyzerajú. Obyčajne sú vyberané podľa toho, aby spĺňali nejaké štandardy nielen komfortu, ale aj blízkosti k rôznym pamiatkam alebo k centru mesta.

Napríklad aj v Mexico City bývame priamo v širšom centre mesta, aby sme to mali blízko aj do jedného z najstarších parkov v Latinskej Amerike. Alebo chodíme na také veľmi zaujímavé námestie Garibaldi. A tiež je to taký bizarný zážitok, tam sa obyčajne na večer schádzajú mariachis.

Pravdepodobne každý pozná týchto hudobníkov, ktorí prosto hrajú na nejakej gitarke s veľkým čiernym sombrerom. A práve na tomto námestí sa zgrupujú jednotlivé skupinky mariachis a hrávajú v niektorých baroch a fakt je to taký bizarný zážitok, že často spievajú falošne, všelijako sa prekrikujú.

Ja by som to nazvala, že to vyzerá ako taká scéna z nejakého Jakubisko a Kusturica dokopy. Čiže ľudia si tam častokrát odchádzajú s takým bolehlavom, hudba z každej strany, polka kapiel spieva falošne, polka kapiel spieva po tichu, ďalšia nahlas... Ide naozaj o zaujímavé divadlo, ktoré, by som povedala, že každý by ho mal v Mexiko City zažiť.

A práve aj výhodná pozícia nášho hotela nám umožňuje napríklad vyskúšať mexické metro, o ktorom sa hovorí, že je jedným z najväčších prepraviteľov ľudí na svete vôbec. Denne prepraví asi toľko ľudí, ako má SR. A veľmi zaujímavé v mexickom metre je, že stanice sú označené, samozrejme, aj názvom, ale keďže donedávna ešte veľa ľudí, alebo nejakí ľudia nevedeli úplne dobre čítať a písať, tak mexické stanice sú značené piktografmi.

To znamená, že ľudia, ktorí majú problémy s písaním alebo čítaním, tak sa veľmi ľahko vedia orientovať, pretože vedia, že nastúpia na Borovici, prestúpia na Veveričke, vystúpia na Gitare atď. Gitarou je značené toto námestie Garibaldi.

Aj v Mexiku už tá gramotnosť, samozrejme, stúpa každým rokom, ale je to taká tradícia, ktorú uchovali v mexickom metre. Nielen stanice majú svoje označenie písomné a je to aj dobré turisticky zapamätateľné, taký piktograf, že na ktorej stanici treba prestúpiť a podobne.

Mexická strava je naozaj jedna asi z najrôznorodejších, aké som ja vo svete ochutnala. A nie je to iba kvôli štipľavým papričkám, ale aj rôznej kombinácii chutí. Ťažko povedať, že ktoré je tradičné jedlo Mexika. Pre mňa jedno z najzaujímavejších je tzv. chiles en nogada - dalo by sa povedať, že taká plnená veľká paprika, ktorá sa naplní napríklad mäsom, ale aj medom, orieškami, sušenými hrozienkami a podobne.

To všetko ide dokopy dovnútra do tej papriky, čiže naozaj taká zaujímavá zmeska chutí - aj sladké, aj mäso. Celá táto paprika sa ako keby vyfrituje alebo sa tepelne upraví a poleje sa takou smotanovou omáčkou a na tú sa ešte nasype trošku granátového jablka. Ešte tam ide trošku takého kvázi petržlenového listu, respektíve cilantro. A tým pádom práve toto jedlo má pripomínať farby mexickej vlajky.

Zelená = cilantro, biela = smotanová omačka a červená = kúsky granátového jablka. Takže naozaj Mexiko nie je iba o tacos, nachos alebo plnených plackách, ale je to veľmi zaujímavá kombinácia chutí práve v podobe napríklad týchto plnených paprík.

Mexiko je hlavne asi pre mäsožravcov, ale, na druhej strane, ide možnože trošku pod vplyvom nejakej globalizácie s dobou. Alebo, ako niekedy v Mexiku hovoria, že sme veľmi blízko USA a ďaleko od Boha. Vplyvom aj Spojených štátov vidieť veľmi zaujímavú kultúru cool aj street scény, aj vplyv jedla.

V Mexiku sa určite nachádzajú špičkové reštaurácie, kde človek nájde aj vegetariánske obmeny. Hlavne v Cancúne, kam chodí veľa amerických turistov, nájde naozaj veľmi príjemné, zaujímavé štýlové kaviarničky, ktoré ponúkajú rôzne raw a vegetariánske špeciality mexickej kuchyne upravenej práve do tejto podoby.

Obyčajne odporúčame kupovať fľaškovanú vodu, skôr pre možno taký náš pocit alebo bezpečnosť toho, že možnože Mexiko City ako jedno naozaj obrovské mesto, dokonca niektorí hovoria, že je to jedno z najšpinavších miest na svete, kde vidíte, čo dýchate... Je tam dosť veľký smog, a keďže je to v také náhornej plošine a v takom kotly, často ten smog nemá kam odfúknuť.

Na druhej strane, ako vravím, v rámci tohto Mexico City možnože trošku viac tú vodu chemicky upravuje, aby predsa len ľudia nedostali nejaké choroby a možnože práve takto chemicky viac upravená voda by nám mohla ublížiť v tom, že naše telo nie je zvyknuté na také percentuálne zastúpenie chemických prvkov.

Čiže hlavne kvôli nejakému nášmu pocitu bezpečia odporúčame vždy fľaškovanú vodu alebo filtrovanú vodu. Mnohokrát v hoteloch mávajú také veľké galóny filtrovanej vody.

Absolútna pestrosť tohto – tak, ako si len človek vie predstaviť. Rôzne trhy, či už v Ázii, tak upresním, že to mohli prekopírovať do latinsko-amerického prostredia a do trhov v Mexiku, kde môžete kúpiť absolútne všetko od nejakých nám známych možnože ananásov, melónov, manga...

Veľká špecialita je napríklad jesť v Mexiku mango tak, že sa ošúpe a potom sa „pocukrí“ buď štipľavou omáčkou alebo takou štipľavou soľou, do ktorej sú často pomleté, rôzne červíky alebo kobylky.

Presne tak, dokonca banány majú aj také pokrájane natenko a vysmážané, že to chutí ako banánové čipsy.

Ako spomínaš, adaptér je asi celkom nutnosť, lebo potom sa celkom komplikovane zháňa. Niekedy je to jednoduché, že na ulici predávajú adaptéry za každým rohom, ale keď ho zháňate, tak ho ako zákon schválnosti nikdy nemajú. Je tam americký typ zásuvky - na 110 voltov s dvoma tenkými kvázi kolíkmi.

Také malé spratné obyčajne predávajú na ulici, ale, ako vravím, niekedy má človek akurát tú smolu, že buď ich majú vypredané, alebo akurát ten predavač pouličného tovaru tam prosto nie je. Nedá sa ani spoľahnúť, že hotely budú mať adaptéry pre klientov.

Mexiko je jedna z najbiodiverzitnejších krajín na svete, čo znamená, že v takom Mexico City - v nadmorskej výške okolo 2 000 až 2 200 metrov - sa v zime a niekedy aj v lete po západe slnka zíde niečo s dlhým rukávom. Podobne aj mesto Oaxaca, ktoré je možnože jedným z najkrajších miest, ktoré navštevujeme, je tiež v nadmorskej výške okolo 1 500 až 1 700 metrov nad morom. To je podobná situácia, čiže niečo s dlhým rukávom je fajn.

A zase, na druhej strane, také Acapulco - tam je vysoká vlhkosť vzduchu, tam je v lete veľmi-veľmi teplo. Podobne aj ďalší taký skrytý poklad v džungli Palenque - staré mayské mesto, ktoré navštevujeme, tam je relatívne vysoká vlhkosť vzduchu a relatívne stále teplo. Keďže je to ale tropický dažďový prales, môže spŕchnuť, čiže odporúčam nejakú takú pláštenku tenkú, ktorá sa dá dobre zabaliť do ruksaku.

Ľudia niekedy kupujú sombrera, klobúk rôznych podôb. Môže byť aj menší, ktorý predávajú na pláži ako taký slameňák až po taký ten obrovský, ktorý môžeme poznať z nejakých filmov, kde sú Mexičania znázorňovaní. Neviem, či je to úplne využiteľné do štandardného pracovného nasedenia na Slovensku. Ale určite upúta.

Presne tak, jedna fľaška tequily a celá rodina pod sombrerom.

Mexiko je naozaj veľmi rôznorodá a obrovská krajina, nedá sa to úplne paušalizovať, ale vo všeobecnosti ja odporúčam chodiť do Mexika takmer počas celého roka. Možnože treba trošku mať na pamäti, že niekedy na jeseň - september, október - býva v niektoré roky obdobie tropických búrok a silných dažďov, dokonca niekedy až hurikánov, ktoré môžu zasiahnuť hlavne oblasť Cancúnu. Ale vo všeobecnosti je najvyššia sezóna niekedy od novembra až po apríl. To znamená, že cca polovicu roka úplne v pohode s relatívne stálym počasím.

Možno aj v lete sa môže tiež vyskytnúť vyššia pravdepodobnosť zrážok a možno asi úplne najlepšia pre návštevu Mexika môže byť jar, a to z toho dôvodu, že Mexiko, podobne ako Slovensko, je na severnej pologuli. To znamená, že zimou sa dni skracujú a jarou alebo letom sa dni predlžujú, čiže človek má na dovolenke taký pocit, že mu slnko zapadá neskôr, hlavne v lete, a tým pádom má pocit predĺženého dňa.

Máme vždy prenajatú našu vlastnú dopravu, keď sú to väčšie skupiny, tak klimatizované autobusy. Keď sú to menšie skupiny, tak, samozrejme, tiež klimatizované minivany, ktoré slúžia pre nás. Tým by sme mohli vidieť aj nejakú maximalizáciu pomeru času a výkonu. Máme k dispozícii ten autobus, ktorý nás dovedie práve na miesta, kam máme v pláne ísť.

Áno, niekedy si máme šancu vyskúšať aj miestnu dopravu - napríklad 2,5 sa môžeme previezť takými veľmi až bizarne a gýčovo vysvietenými konskými povozmi. V Mexiku sa vozíme metrom, napríklad v Oaxace robíme taký zaujímavý a veľmi unikátny zážitok - rituálnu saunu, ktorá bola niekedy určená pre zapoteckých kráľov – Temazcal.

A, naozaj, keby nás človek niekto videl, tak vchádzame nahí, zabalení iba v plachte do takého iglu, ktoré má symbolizovať akože lono matičky zem. Tam sa v podstate saunujeme, oblievame sa rôznymi vecami, ktoré pre nás šaman špeciálne pripraví. Môže to byť napríklad kakao zmiešané s medom a s miestnou zemou ako matička zem. Potom sa tam bijeme rôznymi rastlinami, potom pre nás pripraví rôzne odvary typu pomarančová šťava zmiešaná s tequilou, a tým sa celým oblievame.

Častokrát v tom Temazcale vo vnútri aj nejakým spôsobom spievame, kričíme, hučíme, potom vybehneme von a nahí zabalení v plachte sa naháňame po takej lúke, ktorá tam je. Takže môže to trošku vyzerať ako taký k snem bláznov na úteku, ale je to tradičný rituál, ktorý bol niekedy čisto zverený iba kráľom. Mal slúžiť ako také znovuzrodenie - vchádzame do sauny v podobe lona matičky zem a vychádzame ako kebyže znovuzrodení.

Tradície majú v Mexiku veľmi hlboké korene a práve tie sa snažíme ľuďom aj popri historických pamiatkach ukázať a zobrať ich často mimo tie hlavné, monože turistické vypichnuté pamiatky alebo trasy.

Je to taká dvojsečná zbraň v tom ponímaní, že je bezpečné, ak človek vie kde a kam, alebo až do akej miery si to môže dovoliť, potiahnuť. Určite Mexiko razí v rámci celosvetového turistického odvetvia marketingovú kampaň, že je bezpečné, a preto napríklad aj v Mexiko City vidíte policajtov peších, na koni, na motorke, na bicykli, na kolobežkách... Aby človek, možno hlavne americký turista, mal pocit zvýšenej bezpečnosti.

Na druhej strane, ako spomínam, je asi dobre vedieť, že kam a kedy si človek môže dovoliť ísť. Takže tie hlavné turistické trasy, by sme mohli povedať, že sú tak trochu strážené alebo bezpečné. Keď človek vybočí, tak by si mal potom tak nejako uvedomiť, že kam a do akej miery môže vybočiť.

Áno, to si myslím, že je v poriadku. Ale, znova, treba k tomu pristupovať ako asi hocikde inde vo svete, že fotoaparát vám môžu ukradnúť aj v metre v Londýne, v centre Ríma alebo v Bratislave. Treba si dávať si na svoje veci v rámci možností pozor.

Je to to všetko, čo spomínaš, by sme mohli povedať, že pod tých hlavných turistických trasách je na veľmi vysokej úrovni. Vo všeobecnosti telefóny fungujú a viete si z bankomatu vybrať peniaze a viete na veľa, veľa miestach zaplatiť kartou.

Možnože nejaký pouličný pán, ktorý vám robí placky, nebude vedieť prijať bankovú operáciu kartou, ale vo všeobecnosti naozaj, podobne, možno ako sme na služby zvyknutí v Európe, v tých hlavných turistických trasách viete zaplatiť kartou.

Dokonca my v rámci ukazovania si nejakých tradičných rukopisných výrobkov chodíme pozerať, ako sa vyrábajú koberce do naozaj veľmi zapadnutej dediny, do takej rodiny, ktorá už niekoľko generácií ich vyrába. A napríklad aj u nich, naozaj že pánu Bohu za chrbtom, majú terminál a dá sa platiť kartou. Čiže pochopili, že keď chcú vlastne turistom predávať, tak musia poskytovať aj oni nejakú úroveň servisu, aby tí ľudia dokázali zaplatiť nielen hotovosťou.

Pokiaľ ide o hotovosť, tak v Mexiku sa používa mexické peso, na ktoré sa dá vybrať z bankomatu alebo dá sa zameniť napríklad aj na letisku. Je viacero zmenární, zvyknú mávať OK kurz.

Takže zameníme si nejakú tú hotovosť. Tá môže slúžiť na rôzne drobné platby, prípadne v Mexiku, podobne ako je to v USA, je dosť silnou tradíciou nechávať prepitné. Dokonca v niektorých reštauráciách v Mexiku treba rátať s tým, že prepitné je akoby povinné.

Sa mi zopárkát stalo, že nás ako keby nechceli pustiť z reštaurácie, kým nezaplatíte povinné prepitné, ktoré sa pohybuje od nejakých 10 až 15 % z celkovej výšky účtu. Čiže na prepitné je dosť veľa ten turistický kolotoč v Mexiku zvyknutý. A, samozrejme, ak máte nejakých lokálnych sprievodcov, tak okrem ich nejaké denné sadzby, o ktorú vám zaúčtujú, tak sú zvyknutí, že dostanú ešte nejaké drobné prepitné, prípadne aj nejakí šoféri, ak vás prevádzajú a podobne.

Pokojne zoberú aj doláre, tam sa pohybuje veľa amerických turistov, takže dokonca v niektorých obchodoch viete aj v dolároch platiť. Majú síce svoj vlastný kurz, trošku posunutý ako v banke, ale Američania sú zvyknutí ani nezamieňať v Cancúne peniaze, lebo vedia, že dolárom vedia zaplatiť či už v potravinách, či už suveníry, alebo aj rôzne prepitné, alebo rôzne výlety a služby, hlavne teda v tom turistickom ruchu.

Ja som minulý rok strávila v Mexiku vkuse asi 3 mesiace a keď som mala trošku voľno, tak ma celkom zaujal fotiť taký projekt na Yucatáne. Tam sa niekedy pestoval Henneken. To je druh agáve a niekedy mu hovorili, že zelene zlato, pretože na konci 19. storočia tam vzniklo hrozne veľa haciend, ktoré práve na Hennekene zbohatli. Z Hennekenu sa niekedy vyrábali lodné lana, povrazy, vrecia a podobne.

Vlákno sa z toho využívalo a naozaj v priebehu jednej generácie tí ľudia, žijúci napr. v oblasti Méridy, extrémne zbohatli. Hovorilo sa, že tam žilo najviac milionárov na kilometer štvorcový. No a potom, ako boli vymyslené umele vlákna, ktoré prichádzali hlavne z Ázie, tak celý tento biznis hennekenový dalo by sa povedať, že padol z jedného dňa na druhý.

A tí milionári, ktorí si postavili tie svoje haciendy, a teda okolo nich bol teda nejaký kostol, drobné mesto... Ľudia, ktorí tam bývali, dalo by sa povedať, že tie svoje haciendy opustili z jedného dňa na druhý. No a ja som sa práve snažila nájsť opustené haciendy a fotiť ich. Niektoré sú už úplne v ruinách. Ešte som dokonca som našla zopár z nich, ktoré dodnes fungujú a spracúvajú Henneken.

Ale je veľmi zaujímavé, že fungujú v tých starých strojoch, ktoré môžu mať vyše 70 rokov a starým spôsobom na koľajniciach s koňmi tam zvážajú z plantáži ten Henneken, starými strojmi ho vlastne češú, čistia, vodou premývajú a spracovávajú ho. Vlastnoručným spôsobom navíjajú tie lana a podobne. Čiže naozaj veľmi zaujímavé sú tie dediny okolo, kde akoby zastal čas.

Henneken dodnes veľmi dobre cenovo predáva pre milovníkov, napríklad mačiek. Mačky rady driapu tie povrazy a je to teda veľmi využívané prírodné vlákno. Tak vlastne v takomto odvetví som počula, že veľmi dobre sa dnes využíva tento Henneken.

Je taký v polorozpracovanej fáze, že nabudúce, keď prídem do Mexika, chcela by som čo najviac takých haciend nájsť. Hlavne ma zaujímajú tie príbehy ľudí, ktorí zostali, že tí bohatí odišli.

Veľmi zaujímavé na tom aj bolo, že oni, ako tým ľuďom niekedy vyplácali peniaze, tak často tie peniaze nejakým spôsobom znehodnotili. Poviem príklad, opečiatkovali ich a tí ľudia dostali opečiatkované peniaze, ktoré neplatili nikde inde, iba v tej haciende.

To znamená, že iba tam si mohli kupovať múku, cukor, základné potraviny. A tým pádom ten majiteľ tej haciendy, si mohol dať hocijaké ceny. Tým pádom ich ako kebyže zotročoval a ešte viacej bohatol, takže naozaj boli haciendy obrovské, krásne, veľké nehnuteľnosti a oproti ním malé domčeky.

No a mňa hlavne zaujímajú tí ľudia, ktorí zostali, že tie malé domčeky, v ktorých žijú a tie príbehy, vlastne, ako sa živia dodnes, tie príbehy, ktoré mi rozprávajú, ako chodia pytliačiť alebo ako chodia loviť nejaké krokodíly, a potom sa živia rôznym drobným poľnohospodárstvom. Alebo také tie jednotlivé zabudnuté dediny, ktoré niekedy vyrástli v oblasti tých bohatých milionárskych haciend, ktoré sú dnes opustené.

My sme u nás so susedou rozbehli taký projekt galérie, ktorú sme nazvali, že Galéria Svätoplukova 29. Pretože sme dlhšie rozmýšľali, ako využiť nejaký náš komunitný priestor. Raz nám zaplavilo pivnicu a ja mám v pivnici fotky, taký archív fotiek a potrebovala som ich vysušiť. Tak jediná rýchla možnosť bola dať ich z tej pivnice von a už keď sme ich mali vonku, tak sme natĺkli klince do steny a vznikol projekt galérie, ktorý dodnes prevádzkujeme.

Už sme mali viacero výstav. Medzi nimi sme ukazovali aj jedného českého fotografa, ktorý fotil veľmi zaujímavý projekt - mladistvých, ktorí čakajú na súdny proces vo Freetown v Sierra Leone. Často tam mladiství čakajú rok či dva, kým vôbec súdny proces začne a nie sú ako kebyže vo väzení, ale sú v centrách pre mladistvých, z ktorých nemôžu odísť. On dokumentoval ich životy, ako ten čas trávia, ako sa môžu vyučiť nejakému remeslu, aby potom, keď dostanú nejaký rozsudok, mohli pracovať.

Obvykle je to 5-6 rokov, dokonca mi spomínal jeden prípad, že jedno mladé dievča, asi 15-16 ročné, je tam na 25 rokov za to, že ako 14-ročná bola vydatá za oveľa staršieho muža ako 3. žena a pri nejakej potýčke jednoducho zobrala kuchynský nôž, keďže on ju týral. Prišlo k takej situácii, že ho zavraždila, no a tým pádom dostala trest 20 alebo 25 rokov. Čiže takéto veľmi ťažké prípady dokumentoval tento český fotograf.

Mexiko je určite veľmi rôznorodá krajina, tým pádom si tam každý nájde to svoje. Má obrovskú, neskutočne širokú plejádu histórie, dajme tomu od nejakých 3 000 rokov pred naším letopočtom, vieme tam zadokumentovať nejaké veci. Mexiko, ak sa nemýlim, má nejakých 35 vecí v zozname UNESCO, čiže naozaj históriou nabitá krajina. Všetky tie dôležité civilizácie, či už nami poznaní, hlavne Aztékovia a Mayovia, tam mali také svoje hlavné sídla.

Zároveň Mexiko je veľmi turisticky otvorená krajina, to znamená, že človek tam naozaj nájde všehochuť. Je to veľmi gurmánsky a kulinársky rozmanité miesto, kde možno ochutnať od rôznych kobyliek cez rôzne druhy spracovania mäsa v tacos, čerstvé avokádo, prosto neskutočné kombinácie jedál. Na tých miestnych trhov ženičky vyvárajú rôzne vývary, z ktorých trčia kuracie paprčky. Na druhej strane máte nejakú hipsterskú cool kaviareň, v ktorej sa robí naozaj kvalitná káva. Naproti tomu máte nejakú michelinovskú reštauráciu, pouličného predajcu vynikajúcich placiek, takže naozaj veľká rôznorodosť.

Okrem toho Mexiko určite zaujme aj tých, ktorí majú radi pláže. Mexiko má naozaj nádherné, jedny z najkrajších pláží v Karibiku - absolútne priezračná, krásna, modrá, azúrová, takmer až gýčová voda- Taká tá kombinácia, krásna palma, biely piesok ako múka a zároveň krásne, modré, belasé more.

Keď si človek sadne niekam v Cancúne, niekedy z toho až oči bolia, aké to more je naozaj krásne a dokonalé. Mexiko je vhodné aj pre rodiny s deťmi, hlavne, ako som už spomínala, kvôli tej bezpečnosti na Mayskej riviére, ktorú navštevujú hlavne obyvatelia USA a Kanady. A ja si myslím, že Američania by nikam, kde nie je bezpečne, nebrali svoje rodiny, čiže ak človek rozmýšľa nad nejakou dovolenkou s deťmi, tak práve Mayská riviéra by mohla byť ideálnym cieľom a destináciou.