Ako si zamilovať Vietnam...

Tak, a konečne sa vám vo všetkom tomto exotickom a dobrodružnom zhone ozývame! Vietnamci sa z nás za tých pár dní, čo objavujeme túto krajinu, ešte nestali, no pomaly, ale isto prenikáme do svojskej vietnamskej mentality a so záujmom sledujeme ich celkom odlišný život. Priznám sa, že pred mojím prvým vstupom do tejto krajiny som mala menšie predsudky a na Vietnamcov, žijúcich na Slovensku, som sa pozerala s odstupom. Nevedela som si predstaviť ich život doma, pretože tento národ sa mi automaticky spájal s akrylovými nechtami, pedikúrou a depiláciou na počkanie. Taká neškodná komunita tichých a usilovných ľudí, ktorí znejú rozkošne, keď sa snažia rozprávať naším jazykom: “Dobryyy, scete nechty?” ... No práve to je úžasné na cestovaní. Stačí raz vidieť na vlastné oči, a vaše celoživotné predsudky, stereotypy a obmedzenia popadajú ako domček z karát...

To, že táto dovolenka nebude len taká obyčajná ´poznávačka´, som pochopila už v prvý deň po pristátí v Hanoji, severne orientovanom hlavnom mesta tejto socialistickej republiky. Upratovacia čata v ružových uniformách, pobehujúca s metlami po celom letisku, stánky s nádhernými kyticami ružovo-žltých kvetov, trúbiace motorky prelínajúce sa s autami a ľuďmi, snažiacimi sa prejsť cez cestu... To všetko mi napovedalo, že tento výlet naozaj bude o búraní predsudkov a vyvracaní predstáv, ale aj o prekonávaní samého seba, prispôsobovaní sa a prijatí iného, lokálneho, a hlavne o mnohých prekvapeniach...

Keďže som už mala možnosť vidieť aj zopár iných rozvojových krajín, čo- to môžem porovnať a kriticky zhodnotiť. Rovnako ako vo väčšine ázijských, či afrických miest, aj tu je hlavným centrom diania ulica. Tá je pre Vietnamcov niečo ako naša obývačka s televíznou obrazovkou, s tým rozdielom, že ich prenos obrazu prebieha naživo:  Sadnú si na mini-stoličku pred svoj obchodík, vezmú do rúk niečo pod zub a pozorujú nepretržitú premávku. Z každej strany rútiace sa motocykle, ktoré bez problémov odvezú kľudne aj troch, či štyroch členov rodiny. Ak vodič práve neprenáša deti ako mačka svoje mladé, tak je aj tak ovešaný ako vianočný stromček niečím, čo nutne musí niekam preniesť. Ľudia sa tu totiž stále presúvajú z bodu A do bodu B, na svojich neodmysliteľných motorkách prepravujú všetko možné, od kvetov až po sliepky.

Najväčší príliv motoriek sme mali zatiaľ možnosť vidieť práve v hlavnom meste Hanoj. Päť miliónov týchto dopravných prostriedkov na 7,7 milióna populácie je veru viac ako dosť. Minimálne dosť na to, aby ste mali pocit, že prechod na druhú stranu cesty vám pripadá ako nezdolateľný labyrint, z ktorého sa neviete vysomáriť. Bludisko plné zvukov a neprestajného trúbenia, no prekvapivo žiaden stres, či kričanie domácich, aby si ”sakra“ uhol, ako sme u niektorých európskych šoférov zvyknutí. 

Ak by ste však očakávali, že na prechode pre chodcov vás niekto pustí na zelenú, tak by ste sa pravdepodobne načakali ako na Godota. Nikto tu totiž nedodržiava cestné predpisy, jediné platné pravidlo je “vopchaj sa do každej medzery, aby si sa rýchlo dostal tam, kam potrebuješ, každého pri tom obíď a nespôsob žiadnu ujmu, inak ťa to vyjde draho!” No a vám, chodcom, neostáva nič iné, než zadržať dych, zatnúť zuby a spolupracovať na tejto “divočine”. Sú to vážne hotoví cestní čarodeji, lebo to, za akých podmienok dokážu šoférovať, je naozaj umenie.  

Hanoj, podobne ako Bangkok v Thajsku, je síce centrom politického diania, v ktorom sa komunistický režim prejavuje viac ako na južnej strane, no nedá sa povedať, že by bolo reprezentatívnym mestom celej krajiny. Tak by sa to pravdepodobne očakávalo, ale pripomínam, že juh Vietnamu bol od severu dlhé roky oddelený, s čím súvisia aj rozdiely vo vyspelosti týchto dvoch častí jedného štátu. 

Keď už pokračujeme v porovnávaní Hanoja a Bangkoku, spoločným menovateľom týchto ázijských miest sú pouličné stánky, v ktorých domáci pripravujú za pár drobných tradičné pochúťky. Zhodli sme sa, že prezentácia jedál je v Hanoji lákavejšia a celkový dojem pôsobí čistejšie a hygienickejšie ako v Bangkoku, ktorý sa stal nateraz vďaka vysokému počtu turistov oveľa komerčnejší. Tento poznatok o hygiene môže mať súvis s vietnamskou náturou, Vietnamci sú naozaj nadmieru čistotní, neustále upratujú a držia sa hesla - ´Najprv si uprac pred vlastným prahom!´ A to doslova, ale aj metaforicky. 

V prenesenom význame sa to prejavuje aj v ďalších ich typických povahových vlastnostiach, ako rezervovanosť, plachosť, slušnosť, no najmä hrdosť. Vietnamci majú síce zaužívané usmievať sa od ucha k uchu aj pri prinášaní smutných správ, mysliac si, že tak sa nepríjemná situácia odľahčí, no nezvyknú udržiavať dlhodobý priamy očný kontakt. Preferujú zostať vo svojej komfortnej zóne. Na európske vrúcne objatia či zvedavosť nie sú veľmi zvyknutí a stáva sa, že hoci sa im záujem z našej strany páči, pri prílišnom ´zbližovaní´ prichádzajú do rozpakov, ihneď sčervenajú a sklopia oči. 

Keď už sme pri typických vietnamských povahových črtách a zvykoch, za zmienku stojí, že pri narábaní s peniazmi zamestnávajú obe ruky, ktoré nesmú prekrížiť dokonca ani pri pozdrave. Počas jedla mľaskajú, keď chcú dať najavo, že im chutí. Na dedine nemajú vo zvyku používať chladničky, nakolko preferujú mať všetky suroviny každý deň čerstvé, nazbierané z vlastnej záhradky. 

V hektickom Hanoji sa nedá obísť tunajšie mauzóleum – jednu z dominánt a najcharakteristickejších politických symbolov mesta,  sídlo najváženejšieho prezidenta a zakladateľa komunistickej vietnamskej strany Ho Či Mina, ktorý sa horlivo snažil o zjednotenie severu s juhom. No on sa už  oficiálnej realizácie tejto idey v roku 1975 nedočkal. Komunistický režim je v krajine stále prítomný, čo sa odzrkadľuje aj v bežnom živote, na uliciach. Márne by ste tu hľadali bezdomovcov alebo žobrajúcich ľudí. Na odpočívadlách sú dokonca zriadené dielne pre sociálne znevýhodnených ľudí, ktorí utrpeli škody najmä vo vojne. Inými slovami, štát podporuje len tých, čo pracujú, a preto sa musí každý jeden Vietnamec obracať a nájsť si niečo, čo mu bude vynášať aspoň pár miliónov dongov. Dôkazom sú propagandistické tabule, ktoré nabádajú občanov, aby sa snažili dôsledne pracovať ešte viac.

No a keďže je vo Vietname najviac rozvinuté poľnohospodárstvo, textilný a elektronický priemysel, takmer každá rodina tu vlastní nejaký obchodík, dielničku s motorkami alebo malé občerstvenie. Prechádzka mestom je teda zároveň akousi prehliadkou najrozličnejších malých rodinných biznisov. Na ich chode sa podieľajú aj deti, hneď ako prídu zo školy domov, pričom domáce úlohy sú až druhoradé. Tieto svojrázne predajne si Vietnamci zariaďujú šikovne multifunkčne. Úzka garážová štruktúra, v ktorej sa počas dňa ponúka ten najrozličnejší ázijský tovar alebo varia tradičné vietnamské obedové ´menúčka´, sa vo večerných hodinách premieňa na príbytok pre celú rodinu. Tovar zvonku sa prenesie do miestnosti vo vnútri (častokrát aj motorky alebo auto), typické vietnamské sedenie pozostávajúce z mini-plastových stolov a stoličiek ako pre trpaslíkov sa takisto uskladní. Rodina sa chystá buď na odpočinok, modlenie sa pri domácom oltáriku, spievanie karaoke, alebo na domáce práce, ako  upratovanie, šitie, vyrábanie klobúkov z bambusového dreva a podobne. A keďže väčšina domácich nezvykne zatvárať dvere, ich rodinnú idylku je možné pozorovať cez pomyselnú kľúčovú dierku. Stretnúť večer majiteľov obchodíkov aj s deťmi, už prezlečených do pyžám tu nie je žiadnou výnimkou. Hotové divadelné predstavenie s dvomi dejmi, pričom opona je prítomná len málokedy. Aké autentické a fascinujúce! Mimochodom, keď už je reč o divadle... Vodné bábkové divadlo je nádherná vietnamská tradícia, na ktoré sme sa takisto boli pozrieť a určite túto typickú zaujímavosť nevynechajte pri návšteve Vietnamu ani vy! 

Aj keď kvôli komunistickému režimu Vietnamci nemôžu uvádzať svoje pravé vierovyznanie a štatistiky vo Vietname nefungujú, je všeobecne známe, že tu vyznávajú prevažne budhizmus, no podarilo sa nám nájsť aj zopár katolíckych kostolov. Zvuk gongov vychádzajúcich z pagod sa pravidelne rozoznieva už od 3:30 ráno, kedy majú niektoré ranné vtáčatá budíček a začínajú sa modliť, či chystať na nový deň v práci. Vo Vietname nájdete  mnoho pozoruhodných budhistických chrámov, ktoré majú v opatere mnísi a stoja za obzretie. Jeden taký sme videli aj v Hanoji.

Navštívili sme aj Chrám literatúry, ktorý bol kedysi univerzitou. Dnes slúži ako miesto, kde si prichádzajú mladí študenti zapečatiť svoje ukončené štúdium. Čo sa týka vzdelania strednej vrstvy, keďže zisk z práce nie je až taký vysoký, rodina si mnohokrát nemôže dovoliť podporovať v štúdiu všetky deti. Preto platí nepísané pravidlo, že nárok na pokračovanie vo vzdelaní (povinná dochádzka je len do 5. ročníka) má najstaršie dieťa, ideálne syn. S hlavným mestom Vietnamu sa lúčime originálne a svojsky, aký Hanoj je -  netradičnou ochutnávkou hada, jeho krvi, žlče a srdca. Nebojte sa, stále sme živí a zdraví!!! Napokon, hadích reštaurácií je v Hanoji a vo Vietname všade dosť...

Čaká nás posledný zážitok - pokojná plavba Dračou zátokou Ha Long Bay a návšteva zatiaľ najväčšej jaskyne, akú naše cestovateľské oko videlo. Bola objavená Francúzmi, ktorí ju pomenovali ako Jaskyňa plná prekvapení. Dračia zátoka je fascinujúci súbor vyše tisíc malých ostrovčekov ktoré vznikli pohybom tektonických dosiek. Legenda vraví, že ich počet by mal byť 1969 - rok, kedy zomrel aj Ho Či Min. Mesto Ha Long je zaujímavé aj kultiváciou morských perál. My sme navštívili miesto, kde sa venujú práve tejto aktivite. Okrem iného sme sa dozvedeli, že kým jedna morská perlorodka vyprodukuje len jednu perlu (ak vôbec) v časovom rozhraní jeden až päť rokov, perlorodky v sladkých vodách sú schopné vytvoriť ich až tridsať! Čarokrásny záliv, patriaci po chránené lokality UNESCO, kde vápencové skaly vystupujú z vody ako na tom najkrajšom obraze, je tým ideálnym miestom, kde si uvedomíte, aké ľahké je zamilovať sa do Vietnamu. Krajiny plachých, no srdečných ľudí, usilovne pracujúcich na svojich malých živnostiach, ktorých životy máte možnosť pozorovať priamo na ulici ako to najvzrušujúcejšie divadlo. Zem, kde prežíva kus komunizmu so silným duchom budhizmu, staré s novým, história s dynamickým vývojom. Krajina, kde vám od prvých minút spadnú z očí klapky a všetky predsudky, ktoré ste si sem z vašej domoviny niesli... 

A to sme ešte len na začiatku našej atraktívnej cesty Vietnamom. Po prvom stretnutí s touto úžasnou krajinou nás čaká ešte centrálny Vietnam v podobe mesta Hue, lampiónového mestečka Hoi An, oddych v prímorskom letovisku Nha Trang a presun na juh do Saigonu kde navštívime legendárne Cu Chi tunely. Už teraz sa neviem dočkať, ako ma táto krajina dokonale pripraví o posledné zvyšky nič nehovoriacich klišé a stereotypov o Vietname a dá sa mi spoznať skutočná, naživo, v plnej kráse...