Tunely Cu Chi – ochutnávka vietnamskej vojny

Presné vymedzenie konfliktu nazývaného Vietnamská vojna je náročné. Oficiálne trval približne od roku 1954 do roku 1975, no jeho počiatky siahajú až od obdobia Prvej indočínskej vojny. Vietnam sa v roku 1954 rozdelil pozdĺž 17. rovnobežky. Sever bol ovládaný komunistami na čele s Ho Či Minom a bol podporovaný Sovietskym zväzom a Čínou. Juh podporovali najmä USA. Tieto dve krajiny proti sebe bojovali, pričom na juhu operovali známe jednotky Vietkongu. Do vietnamskej vojny bolo nasadených aj mnoho zahraničných vojakov, najmä zo Spojených štátov.

Vojna sa vyznačovala najmä brutalitou na oboch stranách. Američania zmasakrovali niekoľko dedín tým, že na bojisku používali chemikálie. Dodnes sa vo Vietname rodia deti s hendikepmi. Na druhej strane Američania v zajatí vietnamských jednotiek boli veľakrát mučení za hranicou ľudskej predstavivosti. Vojna sa skončila stiahnutím amerických vojsk z krajiny v roku 1973 a dobytím Saigonu severným Vietnamom v roku 1975. Počet obetí dosiahol podľa odhadov 2,5 milióna. Vojakov na strane severného Vietnamu zomrelo približne 1 milión, na strane juhu to bolo okolo 700 000. Amerických vojakov zahynulo viac ako 58 000. Civilných obetí bolo 600 000. Počas konfliktu prišlo o život aj 270 000 Kambodžanov a 60 000 Laosanov.

Ak chcete navštíviť tunely Cu Chi, čaká vás asi dvojhodinová cesta na severozápad od Saigonu. Ide o typ pamiatky a turistického miesta, ktoré niektoré cestovateľské portály označujú výrazmi ako „The Dark Side“. Inak povedané, návšteva takýchto miest nemusí byť často príjemná. No aj takéto miesta treba navštevovať, aby sa človek dozvedel o čiernych škvrnách v histórii a aby sa takéto veci neopakovali.

Miesto, ktoré dnes môžu turisti navštíviť, je veľkým areálom, v ktorom si viacerými spôsobmi priblížite každodenný život vojakov Vietkongu na území južného Vietnamu. Vláda Vietnamu po zjednotení krajiny zlikvidovala takmer všetky miesta pripomínajúce konflikt, no v oblasti Cu Chi ponechala niekoľko kilometrov tunelov, aby lokálni obyvatelia aj turisti mali možnosť na vlastnej koži zažiť toto miesto.

Celá oblasť Cu Chi bola veľkou baštou vojakov Vietkongu, hustá džungľa totiž sťažovala postup Američanov. Oblasť Cu Chi bola súčasťou väčšej oblasti nazvanej Železný trojuholník. Ako už z názvu vyplýva, bola takmer nedobytná a napriek prítomnosti veľkého počtu amerických vojsk v oblasti tu mal Vietkong mnoho základní, ktoré počas trvania celého konfliktu využíval. Išlo o mnoho nadzemných stavieb a stanovíšť, no najviac sa toho nachádzalo pod zemou. Celý systém tunelov v tejto oblasti meral približne 250 kilometrov.

Keď sa mojim klientom v malých skupinkách na zájazde Vietnam, Kambodža snažím vysvetliť, že v týchto tuneloch ľudia mohli žiť týždne až mesiace, často tomu neveria. Boli to podzemné mestá s tromi úrovňami, nachádzali sa tam aj väčšie miestnosti, kde ľudia prespávali. Výnimkou neboli ani kuchyne, provizórne nemocnice, skladiská ale aj rôzne únikové cesty a pasce pre infiltrátorov. Tieto tunely však boli prispôsobené priemernej výške a obratnosti Vietnamcov.

Vojaci tu trávili čas v stiesnených podmienkach a životný priestor zdieľali s bohatou vietnamskou faunou, kde patrí mnoho hlodavcov, jedovatých plazov, obojživelníkov a hmyzu. Mnoho z vojakov trpelo maláriou, ktorá boladruhou hlavnou príčinou úmrtí na vietnamskej strane. Výnimkou neboli ani črevné parazity. Vojaci tunely opúšťali väčšinou len v noci, kedy sa snažili pozbierať nejaké zásoby, poprípadne sa zapájali do bojov.

Americkí vojaci o tuneloch vedeli a na príkaz velenia ich mali likvidovať. Prvá bola operácia Crimp, začala sa 7. januára 1966 zhodením 30 ton bômb z bombardérov B-52, ktoré zrovnali lesy v oblasti Cu Chi so zemou. Odstránenie bohatej vegetácie umožnilo vojakom USA, Austrálie a Nového Zélandu hľadať pozostatky tunelov a aktivitu vojakov severného Vietnamu.

Keď Američania nejaký tunel našli, neposielali dnu nikoho, pretože vedeli, že sa v nich nachádzajú desiatky rôznych pascí a výbušnín, ktoré by vojakov mohli zabiť. Nepriateľov vyháňali plynom alebo zhadzovaním granátov a výbušnín do katakomb. Tieto metódy sa však ukázali ako neefektívne, keďže tunely mali pokročilý systém vzduchotechniky, ktorý vedel jedovaté plyny vyfiltrovať. Ani výbušniny neboli veľakrát úspešné, keďže členitý terén eliminoval explóziu. Ani bombardovanie nimi neotriaslo, keďže tie najhlbšie tunely boli veľakrát v hĺbke 8 až 10 metrov.

Druhá operácia Cedar Falls bola v princípe veľmi podobná, no bolo nasadených viac vojakov a bombardovalo sa ešte viac. Austrálske jednotky boli prvé, ktoré do tunelov poslali svojich mužov. Mnoho z nich zahynulo, no niektorým sa podarilo dostať do menších centier jednotiek pod zemou, kde objavili viacero dôležitých dokumentov. Američania prevzali mnoho vedomostí od Austrálčanov a začali prehľadávať tunely tiež. Týchto vojakov nazvali ako „tunelové krysy“. Jednej skupine týchto „krýs“ sa podarilo objaviť jedno z najdôležitejších veliacich centier, kde zaistili vyše pol milióna rôznych dokumentov.

Prvé miesto, ktoré väčšinou pri prehliadke navštívite, sú briefingové miestnosti, kde sa konajú prednášky. Pomocou našich lokálnych sprievodcov, s ktorými spolupracujeme už vyše 30 rokov, od kedy BUBO organizuje spoznávacie zájazdy do Vietnamu, tu našim klientom vysvetľujeme a na viacerých ukážkach a maketách zobrazujeme, ako tunely vyzerali a ako sa v nich žilo. Tieto stanovištia sú v prírode a veľakrát sú prikryté iba plachtami, čo len navodzuje autentický dojem.

Po takomto úvodnom briefingu sa presunieme do džungle. Čo sa musí vietnamskej vláde nechať, autenticitu miesta zachovali naozaj dokonale, a keďže v niektorých častiach nebola vegetácia vyhladená, človek získa oveľa lepšiu predstavu o tom, ako to tu skutočne počas vojny vyzeralo. Vstupy do tunelov boli veľmi dobre kamuflované a americkí vojaci ich nemali možnosť nájsť. To uvidíme v praxi na ďalšom stanovišti.

Nachádza sa tu zachovaný vstup do jedného z tunelov, ktorý však ďalej nikam nevedie. Tu si môžete vyskúšať dostať sa dovnútra. Ja som sa niekoľkorát pokúšal cez otvor preliezť, no neúspešne. Pre Vietnamcov nižšieho vzrastu to však problém nebol a aj tieto fakty len zdôrazňujú to, aké náročné bolo sa do tunelov dostať. Otvor bol väčšinou zakrytý jednoduchou prikrývkou a zasypaný lístím, aby sa nedal tak jednoducho spozorovať.

V areáli sa nachádza aj veľká strelnica, ku ktorej sa dostaneme neskôr po prehliadke. Ozývajúci sa rachot pištolí a samopalov však počuť už pri prechádzke cez les z jedného stanovišťa na ďalšie. Kkeď človek zapojí viac fantázie, dokáže sa na chvíľu vcítiť do toho, čo tu kadžý deň zažívali vojaci.

V tuneloch sa nachádzalo mnoho pascí pre prípad, že by sa tam niekto pokúšal dostať. Boli rozosiate aj v džungli a mnoho vojakov bojujúcich za južný Vietnam sa tu buď zranilo, alebo prišlo o život. Pasce boli veľakrát jednoduché – prepadlisko, kde po stúpení nohou ste sa prepadli o pol metra nižšie. Pri páde sa však aktivovali dve pasce s ostňami, ktoré vám prepichli lýtko, stehno či trup. Zvyčajne boli vyrobené z bambusového dreva, niekedy zo železa. Človeka nezabili ihneď, ale spôsobili mu zranenia, ktorým o niekoľko dní podľahol.

Mnohí najscestovanejší Slováci si doteraz mysleli, že si vedia predstaviť krutosť vojny, no až pri pohľade na niekoľko druhov vietnamských pascí zistili, ako veľmi vedela byť brutálna. Pri predstave, ako trpeli vojaci, ktorí do nich spadli, je človeku až nevoľno. Bohužiaľ, aj o tom bol konflikt vo Vietname. Preto opäť opakujem, že zverstvá sa diali  na jednej aj na druhej strane a zdôrazňujem, že vo vojne nie sú žiadni víťazi.

Na doplnenie autentického zážitku vybudovali pri tuneloch strelnicu, kde si môžu návštevníci vyskúšať rôzne dobové zbrane. Areál navštevuje mnoho Američanov, ktorí sú známi svojou láskou k streľbe, a nenechajú sa dvakrát ponúkať. Videl som ženy, mužov, dôchodcov, ľudí rôznych vekových kategórií. Mne sa takéto typy zážitkov páčia a zo zbraní strieľam rád, preto som párkrát tiež strelnicu spolu s našimi klientmi.

Kúpiť si môžete 10 alebo 20 nábojov, v ponuke je samopal AK-47 alebo M-4, z guľometov najčastejšie M-60. 20 nábojov vystrieľate z guľometu za približne 3 sekundy, no tie sekundy stoja za to. Aj s nasadenými slúchadlami je to hlučný zážitok. Nestrelci môžu počkať v neďalekej kaviarni, no idylické vypitie kávy vám zaručiť neviem. 

Pre mnohých je jedným z najautentickejších zážitkov možnosť prejsť sa tunelmi po vlastných. Pre odvážnejších (a ohybnejších) je vyhradených asi 100 metrov tunelov, ktoré sa snažia čo najautentickejšie priblížiť ich skutočnú veľkosť. Tento stometrový úsek je rozdelený na 5 častí a po každých prejdených dvadsiatich metroch sa dá z tunela vyjsť, nakoľko sa tunel postupne zmenšuje. Ja som túto možnosť využil pri prvej návšteve.

V tuneloch je niekoľko odbočiek a bez skúseného sprievodcu, ktorý prešiel podobným výcvikom, ako ja spolu s mojimi kolegami v BUBO Cestovateľskej Akadémii, by ste sa tu veľmi ľahko stratili. Keď som prvýkrát uvidel, ako sa náš lokálny sprievodca, o hlavu nižší ood mňa, zrazu skrčil až do drepu, znervóznel som. Meriam 196 centimetrov a mal som čo robiť, aby som chodbou prešiel. Tunel sa postupne zmenšuje a posledných 20 metrov musíte ísť po štyroch.

Pôvodné úseky tunelov museli upraviť pre turistov, pridali východy a a rozšírili ich, aby mohlo túto prehliadku absolvovať viac návštevníkov.

Po ulovení zážitku v tuneloch sa usadíme pri veľkom stole a ochutnáme kuchyňu, ktorá bola bežná počas vietnamskej vojny. Nečakajte žiadne hody, najčastejšie sa tu jedli ryža a maniok. Koreň tejto škrobovitej rastliny, ktorej sa darilo aj v zlých vojnových časoch, jednoducho uvarili vo vode. Na pitie si väčšinou robili veľmi jednoduchý zelený čaj alebo odvar z listov pandanu.

Návšteva tunelov Cu Chi by mala byť esenciálna pre každého turistu vo Vietname.  Ako obyvatelia západného sveta často počúvame príbehy najmä z úst amerických rozprávačov. Na vytvorenie objektívneho názoru je však podľa mňa nutné spoznať aj druhú stranu mince.

Tunely Cu Chi poskytujú interaktívnu ukážku náročného života vojakov a toho, čím si každodenne prechádzali. Odporúčam navštíviť aj Múzeum vojnových pozostatkov v Saigone. Kým tunely ponúkajú praktickú ukážku, múzeum poskytuje teoretické podklady k celej vojne.